Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 7, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/9/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114218164
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3114218164.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov

JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobkyne E. K., bytom G., č. XXX,
právne zastúpená Mgr. Silviou Kohútovou, advokátkou, so sídlom v Trenčíne, Palárikova č. 7, proti
žalovaným 1/ Y. L., bytom G. č. 632, právne zastúpený A3 advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom v
Trenčíne Partizánska 25 IČO: 36 735 311, 2/ E. L., bytom G. č. XXX, 3/ Y. L., bytom V., R. XXXX/X,
o určenie vlastníckeho práva na odvolanie žalovaného v 1/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo
dňa 16.12.2016 č. k. 20C/191/2014-181 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo vzťahu k žalovanému 1/ p o t v r

d z u j e .

Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému 1/ v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalobkyňa je podielovou
spoluvlastníčkou v podiele 18/72 v parc. registra C č. 2429/1 zastavané plochy a nádvoria o výmere
1236 m2 a parc. č. 2429/2 zastavané plochy a nádvoria o výmere 95 m2 , ktoré boli vytvorené
podľa geometrického plánu č. 20C/191/2014 zo dňa 15.5.2016 overeného Okresným úradom Trenčín,
katastrálny odbor, dňa 23.5.2016 pod č. 603/16 z parcely registra C č. 2429 zastavané plochy a nádvoria

o výmere 1.349 m2 zapísané na LV č. XXX pre k. ú. Drietoma s tým, že označený geometrický plán je
neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku. Výrokom II. určil, že žalovaná má proti žalovaným 1/ - 3/ nárok
na náhradu trov konania v celom rozsahu a výrokom III. uviedol, že štát má proti žalovaným 1/ - 3/ nárok
na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 111 ods, 1, 112 zákona č.
141/1950 Zbierky občianskeho zákonníka, ďalej § 1 ods. 1 zákona 65/1951, § 115, 116 ods. 1, 2, 143,

145 ods. 1, 2 Stredného občianskeho zákonníka, ďalej ust. § 126 ods. 1 OZ č. 40/1964 v znení zákona
č. 509/1991 Zbierky účinného od 1.1.1992, § 129 ods. 1, 2, 132 ods. 1, 134 ods. 1, 3 Občianskeho
zákonníka. Uviedol, že žalobkyňa sa domáha určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou časti parc. č.
2429 k.ú. Drietoma. Základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je existencia
naliehavého právneho záujmu v zmysle § 137 písm. c zákona č. 160/2015 Z. z. CSP a predtým v zmysle
ust. § 80 písm. c OSP. Súd dospel k záveru, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom
určení vlastníckeho práva. Parc. č. 2429 k. ú. Drietoma je v katastri nehnuteľností evidovaná ako

vlastníctvo žalovaných. Na základe rozsudku, ktorého bude určené, že vlastníkom nehnuteľností je
žalobkyňa, môže kataster nehnuteľností zapísať vlastnícke právo žalobkyne a odstrániť tak stav právnej
neistoty v postavení žalobkyne (§ 34 ods. 1 zákona 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností). Tým bude
zároveň vyriešený definitívny spor medzi stranami ohľadom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Nebolopreukázané, že by žalobkyňa nemala naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože sa
vzdala vlastníckeho práva k pozemku opustením, ako to tvrdil zástupca žalovaného 1/. K opusteniu
veci v zmysle § 135 ods. 3 OZ môže dôjsť len u vlastníka, ktorý prejavil vôľu takýmto spôsobom vec

opustiť a ktorého vôľa je buď známa alebo z okolností prípadu možno takúto vôľu usudzovať. Samotné
fyzické opustenie veci nezakladá právny následok zániku vlastníckeho práva. Je pravda, že žalobkyňa
z domu postaveného na parc. č. 2429 sa v roku 1966 odsťahovala do susediaceho domu, ale potom sa
o pozemok parc. 2429 zaujímala. Pestovala na jej časti ovocie, zeleninu, chodila pomáhať svojej matke
do maštale, ako to dosvedčil svedok a potvrdil žalovaný 1/. Z chovania žalobkyne potom nemožno

vôbec vyvodzovať jej vôľu opustiť vec, pričom uvedené aj neprichádza do úvahy, keďže predmetná
nehnuteľnosť je zapísaná v katastri nehnuteľností a opustenou vecou nemôže byť takáto nehnuteľnosť
zaevidovaná a zapísaná v katastri nehnuteľností.
3. Zo znaleckého posudku znalkyne z odboru geodézia a kartografie bolo preukázané, že CKN parc.
č. 2429 o výmere 1 349 m2 k.ú. Drietoma bola vytvorená jednak z pozemnoknižnej parc. č. 3109/4
o výmere 88 m2 zapísané vo vložke č. 1838 (pôvodne vložka č. 219 k. ú. Drietoma), ktorú žalovaný

1/ nadobudol na základe darovacej zmluvy zo dňa 19.12.1959. Zároveň je zložená z parc. č. 3109/1
o výmere 15.208 m2 zapísané vo vložke č. 217 k.ú. Drietoma, ktorej podielovou spoluvlastníčkou v
podiele 18/72 podľa zápisu v pozemkovej knihe na základe darovacej zmluvy zo dňa 19.12.1959 bola
žalobkyňa a podielovým spoluvlastníkom bol aj žalovaný v podieloch 18/72 a vo výške 2/216. V čase
uzavretia darovacích zmlúv ku dňu 19.12. 1959 boli platné a účinné ust. § 111 ods. 1, 112 Zákona

141/1950 Z. z. Stredného občianskeho zákonníka, podľa ktorých sa vlastníctvo k veciam prevádza
samotnou zmluvou ak nevyplýva iné z osobitných predpisov. Zápis nemal konštitutívne účinky. Osobitný
zákon č. 65/1951 Zbierky účinný do 31.3.1964 stanovoval vo svojom ust. § 1 ods. 1 ako podmienku
prevodu do vlastníctva nehnuteľnosti privolenie Okresného národného výboru. Táto podmienka bola
splnená, pretože z uznesenia Ľudového súdu v Trenčíne zo dňa 27.11.1962 vyplýva, že Odbor

poľnohospodárstva rady ONV dal privolenie k prevodu darovaných podielov v prospech žalobkyne a
žalovaného 1/ a Ľudový súd v Trenčíne darovacie zmluvy v mene maloletých obdarovaných schválil
uznesením zo dňa 10.02.1960. Žalobkyňa tak nadobudla v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi
spoluvlastnícky podiel vo výške 18/72 k parc. č. 3109/1 o výmere 15.208 m2 . Nebolo preukázané, že by
spoluvlastnícky podiel žalobkyne k tejto parcele bol prevedený alebo prešiel na žalovaných niektorým zo

spôsobom stanovených zákonom. Žalovaní nepreukázali nadobúdací titul k parc. 3109/4 o výmere 1.349
m2 . Žalovaný 1/ nemohol platne darovať na základe darovacej zmluvy zo dňa 01.07.1980 svojim dvom
vtedy maloletým synom parc. č. 2429 o výmere 1.349 m2 , konkrétne 1 z tejto výmery pozemku, pretože
na základe darovacej zmluvy zo dňa 19.12.1959 nadobudol do vlastníctva pozemok len vo výmere
88 m2. Žalovaný 1/ nepreukázal, že bol v čase podpisu darovacej zmluvy dňa 01.07.1980 výlučným

vlastníkom pozemku vo výmere 1.349 m2. Nikto nemôže na iného previesť viac práv ako mu patrí,
preto je darovacia zmluva zo dňa 01.07.1980 neplatná, čo do prevodu časti parcely 2429 vytvorenej s
pozemno knižnej parc. č. 3109/1 k.ú. Drietoma nad rozsah spoluvlastníckych podielov žalovaného 1/ vo
výške 18/72 a vo výške 2/216, ktoré žalovaný 1/ vlastnil z parcely 3109/1.
4. Neobstojí obrana žalovaných, že vlastnícke právo k pozemku nadobudli vydržaním. Inštitút vydržania

je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k veci na základe inej skutočnosti ustanovenej
zákonom. Jeho účelom je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Stredný
občiansky zákon č. 141/1950 ako aj Občiansky zákon č. 40/1964 v znení zákona č. 509/1991 Zbierky
považujú za oprávneného držiteľa takého držiteľa veci, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný v tom, že mu vec patrí a rovnako aj stanovuje predpoklady pre nadobudnutie vlastníctva:

1. dobromyseľnosť držiteľa, že mu vec patrí a to na začiatku držby po celú zákonom stanovenú vydržaciu
dobu 2. uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby vyše 10 rokov 3. spôsobilý predmet vydržania.
V čase tvrdeného vstupu žalovaného 1/ do držby pozemku možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva
vydržaním upravoval zákon č. 141/1950 Zbierky v ust. § 115 - 118, 143 a 145. Keďže darovacia zmluva
od ktorej odvíjal žalovaný 1/ oprávnenosť držby pozemku vo výmere 1.349 m2 bola uzavretá dňa

19.12.1959 od tohto momentu sa žalovaný 1/ ujal držby pozemku, ktorý užíval spolu s domom a preto je
zrejmé, že desať ročná vydržacia doba by mohla najskôr uplynúť v roku 1969, keď už Stredný občiansky
zákonník neplatil, pretože od 01.04.1964 bol zrušený zákonom č. 40/1964 Zbierky, teda Občianskym
zákonníkom. Tento však spočiatku vydržanie vlastníckeho práva neupravoval. Až zákonom č. 509/1991
Zbierky účinným od 01.01.1992 bol zmenený Občiansky zákonník tak, že umožnil nadobudnutie

vlastníckeho práva k pozemkom vydržaním s tým, že bolo možné započítanie nepretržitej držby
vykonávanej aj pred 01.01.1992. Ak teda držiteľ pozemku spĺňal k 01.01.1992 podmienku nepretržitej
držby trvajúcej po dobu 10 rokov a bol držiteľom oprávneným, nadobudol k 01.01.1992 vlastnícke právo
vydržaním. Dobromyseľnosť držiteľa sa musí vzťahovať ku všetkým právnym skutočnostiam, ktoré majúzanásledoknadobudnutievecialebopráva,tedadržiteľommusíbyťdobromyseľnýajohľadomprávneho
dôvodu titulu, ktorý mohol mať za následok vznik práva. Pri skúmaní dobrej viery držiteľa o tom, že mu
právo patrí treba vždy brať do úvahy či držiteľ pri bežnej, normálnej miere opatrnosti, ktorú možno s

ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu požadovať, nemal resp. nemohol mať po celú vydržaciu
dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu právo patrí.
5. Dobromyseľný je ten držiteľ, ktorý vydrží vec v omyle, že mu patrí a ide o ospravedlniteľný omyl. Omyl
môže byť skutkový alebo právny. V danom prípade z tvrdení žalovaného 1/ vyplýva, že na jeho strane
mohlo isť o skutkový omyl, keď mal byť na základe darovacej zmluvy zo dňa 19.12.1959 v domnienke,

že ňou nadobudol pozemok o výmere 1.349 m2. Rovnako aj synovia žalovaného 1/ mali byť v omyle,
že na základe darovacej zmluvy zo dňa 01.07.1980, ktorou im žalovaný 1/ previedol polovicu svojho
podielu k tejto parcele sa mali stať vlastníkmi a oprávnenými držiteľmi pozemku o výmere 1.349 m2 .
Pokiaľ ide o darovaciu zmluvu zo dňa 19.12.1959 je potrebné poukázať na skutočnosť, že v tejto zmluve
nie je uvedená žiadna výmera pozemku parc. 3109/4, ktorý bol darovaný žalovanému 1/ jeho rodičmi
spolu s domom. V darovacej zmluve je však odkaz na zápis tejto parc. v pozemkovej knihe vo vložke

č. 219 k.ú. Drietoma, v ktorej bola parcela pôvodne zapísaná vo výmere 88 m2 a v tejto výmere bola
následne na základe darovacej zmluvy zapísaná aj do novej vložky č. 1838 k.ú. Drietoma. Pokiaľ by
žalovaný 1/ postupoval s bežnou mierou o opatrnosti nahliadnutím do pozemkovej knihy by zistil, že
mu bola darovaná parc. o výmere 88 m2 . Aj subjektívne presvedčenie žalovaného 1/ o tom, že na
základedarovacejzmluvyzodňa19.12.1959sastaloprávnenýmdržiteľompozemkuovýmere1.349m2

muselo podľa názoru súdu skončiť pri uzatváraní darovacej zmluvy formou notárskej zápisnice zo dňa
01.07.1980. Z textu tejto notárskej zápisnice čl. 1 je totiž v úvode jednoznačne uvedené, že žalovaný 1/
je výlučným vlastníkom parc. 3109/4 dom, dvor o výmere 88 m2 zapísané vo vložke 1838 k. ú. Drietoma
na základe darovania, z čoho vyplýva vedomosť žalovaného 1/, že na základe darovacej zmluvy zo dňa
19.12.1959 nadobudol len pozemok o výmere 88 m2. S týmto údajom je potom v zjavnom rozpore ďalšie

ust. čl. 1 Darovacej zmluvy o tom, že pozemnoknižná parc. 3109/4 je totožná s EN parc. 2429 dom č. 632
o výmere 1.349 m2. Rozdiel vo výmerách 88 m2 a 1.349 m2 je príliš veľký a aj v identifikácií strediska
geodézie zo dňa 23.04.1980 na ktoré odkazuje darovacia zmluva v čl. 1 je jasne uvedené, že EN parc.
č. 2429 o výmere 1.349 m2 bola vytvorená nielen s pozemnoknižnej parcely č. 3109/4 o výmere 88 m2
ale aj s parc. č. 3109/1 o výmere 15.208 m2. Pokiaľ si text darovacej zmluvy zo dňa 01.07.1980 hoc

aj v písanej štátnym notárstvom vo forme notárskej zápisnice takto vnútorne odporuje, mal žalovaný 1/
ako darca ako aj žalovaný 2/ Y. L. ako obdarovaný pri zachovaní potrebnej miery opatrnosti nahliadnuť
do príslušných evidencií nehnuteľností identifikácie strediska geodézie z ktorých by nepochybne zistili,
že údaj uvedený v notárskej zápisnici o tom, že pozemnoknižná parc. č. 3109/4 je totožná s EN parc.
2429 dom č. XXX o výmere 1.349 m2 je nesprávny. Zároveň žalovaný 1/ musel vedieť o podielovom

spoluvlastníctve svojom a žalobkyne k parc. 3109/1 k. ú. Drietoma, keďže matka darovala žalobkyni
svoj podiel na tejto parcele a otec žalovanému 1/ svoj po diel na tejto parcele na základe darovacích
zmlúv uzavretých dňa 19.12.1959, na základe ktorých Ľudový súd v Trenčíne jedným uznesením zo dňa
27.11.1962 povolil vklad vlastníckeho práva v prospech žalobkyne a žalovaného 1/, ktoré uznesenie bolo
súdom doručované tak žalobkyni ako aj žalovanému 1/. Práve z parc. č. 3109/1 bola vytvorená aj parc. č.

2429 k.ú. Drietoma. Napokon, ako vyplynulo z výpovedi žalobkyne svedka Ing. E. K., žalobkyňa spolu s
menovaným a svedkom užívala časť parc. 2429 k.ú. Drietoma, čo jej žalovaný 1/ toleroval. Hoci žalovaný
1/ uvádzal, že časť parcely užívala žalobkyňa neoprávnene, netvrdil, že by ju odtiaľ vyháňal. Uvedené
tiež nasvedčuje tomu, že žalovaný 1/ si bol vedomý spoluvlastníckeho práva žalobkyne k parc. 2429
k.ú. Drietoma. Každý v obdobnej situácií musel mať dôvodné pochybnosti o tom, že vstúpil oprávneniu

držby pozemku o celej výmere 1.349 m2.
6. Na strane žalovaných potom nejde o ospravedlniteľný omyl skutkový. Z tohto vyplýva, že žalovaný
1/, 2/ Y. L. ako aj právny predchodca žalovaného 3/ nevstúpili oprávnene do držby pozemku vo výmere
1.349 m2. Preto pokiaľ aj žalovaný 1/ 2/ držali pozemky po zákonnú stanovenú dobu 10 rokov pozemok
vovýmere1349m2,ktorýboldoroku1972oplotenýaktorýpozemokmôžebyťpredmetomvydržiavania

a počas ktorej doby ich nikto v užívaní nerušil, nemohli nadobudnúť vlastníctvo k nemu vydržaním
pre absenciu dobromyseľnosti. Pokiaľ ide o žalovaného 3/ ten podiel k pozemku č. 2429 nadobudol
dedením po Y. L., teda synovi žalovaného 1/. Keďže si nemôže započítať do vydržacej doby čas po
ktorý mal jeho právny predchodca vec v držbe nakoľko držba jeho právneho predchodcu s poukazom
na vyššie uvedené dôvody nebola od počiatku oprávnená, u žalovaného 3/ nie je naplnená podmienka

trvania oprávnenej držby po dobu stanovenú 10 rokov. Podľa výpisu z LV č. XXX k.ú. Drietoma tvrdenia
žalovaného 3/ nadobúdacím titulom žalovaného 3/ vo vzťahu k parc. 2429 k. ú. Drietoma bol osvedčenie
o dedičstve, ktoré ako súd zistil bolo vydané dňa 17.06.2009, ktorý deň aj nadobudlo právoplatnosť.
Od tohto dátumu sa žalovaný 3/ ako dedič mohol ujať držby podielu na pozemku s vedomím, že mupatrí titulom dedenia a začala plynúť vydržacia doba. Dobromyseľnosť žalovaného 3/ o tom, že mu
podiel patrí bola nepochybne prerušená doručením žaloby v tejto veci v ktorej žalobkyňa relevantným
spôsobom spochybnila jeho spoluvlastnícke právo k tejto parcele a ktorá žaloba bola žalovanému 3/

doručená 08.09.2014, teda pred uplynutím desať ročnej vydržacej doby.
7. S poukazom na uvedené dôvody mal súd za to, že žalobkyňa podala žalobu o určenie vlastníckeho
práva dôvodne. V zmysle výsledkov z vykonaného dokazovania žalobkyňa nadobudla spoluvlastnícke
právo v podiele 18/72 k pôvodnej parcele 3109/1 darovaním z roku 1959 a následne toto jej právo
nebolo prevedené, ani neprešlo na inú osobu. Podľa znaleckého posudku znalkyne z odboru geodézia

CKN parc. 2429 o výmere 1.349 m2 zapísaná na LV č. XXX k.ú. Drietoma bola vytvorená z
pozemnoknižnej parc. 3109/4, ktoré zodpovedá novo vytvorená KNC parc. 2429/3 o výmere 118 m2 a
rovnako bola vytvorená z pozemnoknižnej parcely 3109/1, ktoré zodpovedajú novo vytvorené parcely
č. 2429/1 zastavaná plocha a nádvoria o výmere 1.136 m2 a parc. č. 2429/2 zastavaná plocha a
nádvoria o výmere 95 m2. Námietky žalovaného 1/ proti znaleckému posudku podľa ktorých mal byť
posudok nezrozumiteľný s nejasnou metodikou a nie je jednoznačným záverom súd nepovažoval za

dôvodné. Znalkyňa v posudku vysvetlila, že vychádzala z obsahu spisu mapových podkladov, vykonala
obhliadku na mieste samom, na ktorú prizvala strany sporu a na ktorej následne zamerala stavby
na pozemkoch ako aj oplotenie. Znalkyňa stotožnila pozemnoknižný stav so súčasným stavom v
katastri nehnuteľností aj na základe porovnania mapových podkladov pôvodnej mapy a mapy katastra
nehnuteľností. Dostatočne sformulovala podľa pokynov súdu na geometrickom pláne zakreslila novo

vytvorené parcely zodpovedajúce častiam pozemnoknižnej parcely 3109/1, z ktorých bola vytvorená
parc. č. 2429 k.ú. Drietoma. Závery znaleckého posudku zodpovedajú aj skutočnostiam zisteným súdom
s identifikáciou parciel zo dňa 23.04.1980 a identifikácií parciel zo dňa 23.07.2015. Preto súd vychádzal
zo záverov posudku. Výrokom I. potom súd vyhovej zmenenej žalobe a určil, že žalobkyňa je podielovou
spoluvlastníčkou v podiele 18/72 parc. registra C č. 2429/1 zastavané plochy a nádvoria o výmere

1.136 m2 a parc. č. 2429/2 zastavané plochy a nádvoria o výmere 95 m2, ktoré boli vytvorené podľa
geometrického plánu, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto posudku.
8. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP a keďže žalobe bolo vyhovené, žalobkyni
vznikolpodľa§tohtoustanoveniaprávonanáhradutrovkonaniaapretosúdvýrokomII.priznalžalobkyni
proti žalovaným 1/ - 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania

súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
9. Na základe uznesenia Okresného súdu Trenčín zo dňa 13.06.2016 je z rozpočtových prostriedkov
štátu vyplatená suma 258,89 eur na výplatu znalečného ustanovenej znalkyni. Preto súd výrokom III.
štátu priznal proti žalovaným 1/ - 3/ nárok na náhradu týchto trov konania v rozsahu 100%, keďže
žalovaní boli v konaní neúspešní. Súd vychádzal z ust. § 4 CSP v zmysle ktorého ak CSP nemá

vyslovené ustanovenia riešiace danú situáciu, predmetná otázka sa posúdi podľa ust. zákona, ktoré
upravuje právnu otázku, čo do obsahu a účela na najbližšiu posudzovanej otázke. Súd potom analogicky
aplikoval na právo štátu na náhradu trov konania ust. § 255 ods. 1, 2 CSP v zmysle ktorého má potom
štát v rozhodnutiu o trovách, ktoré v konaní platil o postavení strany sporu a preto štátu patrí nárok voči
stranám o náhradu týchto trov konania.

10. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný 1/, ktorý žiadal, aby Krajský súd, ako súd
odvolací, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol, prípadne rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že naďalej zotrváva na
svojom postoji vo veci samej s tým, že žalobkyňa nie je podielovou spoluvlastníčkou na pozemkoch,
nakoľko originárnymi vlastníkmi, teda spoluvlastníkmi, sú stále žalovaní a ich nadobúdacím titulom bolo

zákonné vydržanie vlastníckeho práva po uplynutí zákonom stanovenej doby nepretržitej oprávnenej
držbe o ktorej súd prvej inštancie pochyboval, hoci nebol na to žiaden skutkový ani právny dôvod.
Súd prvej inštancie nepojal do svojej úvahy fakt, že všetci žalovaní sú katastrálni spoluvlastníci parc.
2429 k.ú. Drietoma a tento zápis spôsobil objektívne a to už od vzniku katastra nehnuteľností a
transferu zapisovaných údajov. Z pozemkovej knihy boli žalovaný 1/ spolu so žalovaným 2/ a právnym

predchodcom žalovaného 3/ už vtedy spoluvlastníkmi. V tejto situácií nemal žalovaný 1/ ani ostatní
žalovaní dôvod pochybovať o objektívnosti zápisu v katastri nehnuteľností, najmä keď zo zákona platí
zásada materiálnej publicity. Odvolateľ je presvedčený, že pokiaľ žalovaní 1/ bol viac ako desať rokov
zapísaný ako polovičný podielový spoluvlastník parc. C, nemal ani najmenší dôvod aj pri zohľadnení
primeranej obozretnosti vôbec zisťovať opak svojho zápisu. Celé desaťročia žil v presvedčení, že

mu dom aj s priľahlým dvorom, teda s predmetnou vtedy ešte knihovanou parcelou platne darovali
rodičia. Viera v správnosť zápisu podľa tejto katastrálnej zásady mohla samotná osvedčiť, že minimálne
spätne počas prvých jedenástich rokov sa musel dôvodne považovať za oprávneného spoludržiteľa a
dokonca za katastrálneho spoluvlastníka parcely C. Pritom stačilo posudzovať jeho nepretržitú držbuako dobromyseľnú. Je až nemiestna poznámka súdu v tom smere, že ak by bol primerane obozretný,
moholnazrieťdopozemkovejknihyakonfrontovaťslistinamičijezápisvkatastrianaskoršíchzmluvách
správny. V osemdesiatych rokoch po čerstvom darovaní dvoch štvrtinových podielov na syna bol ešte

uzrozumený s ďalším utvrdením predchádzajúceho predpokladu, že je daná totožnosť pozemnoknižnej
parcely 3109/4 s EN parc. 2429 o výmere 1.349 m2. V tejto darovacej zmluve z roku 1980 to deklaruje
aj identifikácia zo dňa 23.04.1980. Pre účely druhej darovacej zmluvy z roku 1980 bol vyhotovený aj
znalecký posudok, kde opäť konštatované, že parc. č. 2429 je vo výmere 1.349 m2 a takto bola ocenená.
Medzičasom v Drietome prebehol ROEP, v priebehu ktorého nedošlo k nejakej vecnej námietke zo

strany žalobkyne či tretích osôb. On celé toto obdobie platil dane až doposiaľ a nikdy nepochyboval, že
môže platiť iba za seba a nie aj za žalobkyňu. Všetko toto vnímal v kontexte s vôľou jeho rodičov, že
mu darovali dom aj s pozemkom. Okrem toho súd prvej inštancie zjavne opomína aj to, že v prípade
držby sa aj prípadné pochybnosti o dobromyseľnosti držiteľa vykladali zo zákona v zmysle § 130 ods.
1 veta druhá OZ v prospech držiteľa. Súd prvej inštancie mohol z týchto opísaných okolností nanajvýš
dospieť k tomu, že ak nejaké pochybnosti by tu mohli spôsobiť aj tak na oprávnenosť držby žalovaných

nemohlimaťvplyv.Poukázaltiežnato,žesúdschválilzamaloletýchprávnyúkondarovania,žesapritom
zaoberal aj platnosťou právneho úkonu predloženého na schválenie, vrátane identifikovania objektu
pozemku ako predmetu prevodu. Aj z tohto teda možno vyvodiť ospravedlniteľnosť omylu. Ak však
tomuto tak nemá byť, tak jedine dôvodne pochybuje o rozsudku súdu prvej inštancie. Zistenie súdu, že
ak aj občas žalobkyňa na pozemok chodila, odvolateľ ju nevykázal tak to svedčí akurát o tom, že sa

správal v rámci bežných spoločenských pravidiel. Nemožno z toho vyvodzovať pre žalobkyňu žiadne
právne závery z tejto občasnej faktickej udalosti sa už cítila ako vlastníčka. Sama žalobkyňa do roku
2011 subjektívne právo dlhodobo neuplatňovala, pričom poukázal na výpoveď samotnej žalobkyne na
pojednávaní, ktorá uviedla, že keď jej bol zameriavať pozemok geodét zistila, že parc. 2429 je evidovaná
vo výmere 1.349 m2 ako výlučné vlastníctvo žalovaného 1/ a preto ho oslovila a chcela vlastnícke

právo dať do poriadku. Právna funkcia vydržania spočíva v odstránení rôznych minulých nezrovnalostí
v nadobúdacích tituloch, čo je na jednej strane zhojené držbou bona fidea oprávneného držiteľa a na
strane druhej pasivitou knihovaného vlastníka. Aký naliehavý bol právny záujem na takomto určení, keď
žalobkyňa dlhodobo k veci pristupovala ako fakticky opustenej veci, v čom podľa odvolateľa tkvel aj
nedostatok jej naliehavého právneho záujmu. Až pred rokom 2011 nejako nepretrhla dobromyseľnosť

dávno uplynulej oprávnenej držby. Ďalej ak súd prvej inštancie uvažoval, že žalovaný 2/ a predchodca
žalovaného 3/ neplatne od neho nadobudli podiel v roku 1980 s darovaním, hoc tieto boli súdom
schválené, predsa im vznikla oprávnená držba minimálne k 01.01.1992 sa stali podielovými vlastníkmi z
toho titulu, že boli dobromyseľní už v tom čase keď na nich prevádzal platný podiel vo veľkosti 1. Aj pre
nich platila domnienka, že za nich ako maloletých súd schválil darovaciu zmluvu a jej vnímanie ako úplne

platného právneho úkonu spôsobilého na prepis vlastníctva. Preto týmto spôsobom vznikla žalovaným
2/ a 3/ oprávnená držba a následkom tohto k 01.01.1992 vlastníctvo. Poukázal na judikát RR/83/2002.
Záverom žalovaný 1/ uvádza, že od 01.01.1992 bol držiteľom a originárnym spoluvlastníkom, preto je
žaloba nedôvodná a rozsudok súdu prvej inštancie pokladá za nesprávny. Napokon aj výrok o náhrade
trov konania ako závislý od úspechu vo veci musel žalovaný 1/ logicky popri hlavnom výroku napadnúť

a odvolacím súdom žiada ho zrevidovať.
11. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá žiadala rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného 1/, že identifikácia z roku
1980 deklarovala totožnosť PKN parc. 3109/4 s EN parc. 2429 o výmere 1.349 m2. V tejto identifikácii
skonštatované, že zbytok parcely EN č. 2429 je z PKN parc. 3109/1. Táto identifikácia za užívateľa

označila C. L., rod. L.. Súčasne touto identifikáciou boli stotožnené aj ďalšie parcely č. 2427 a 2428,
ktoré boli súčasťou PKN parc. č. 3109/1 a ktorých užívateľkou bola tiež C. L. a ku ktorým už žalovaný
neuplatňuje výlučne vlastnícke práva a od samého počiatku si bol vedomý spoluvlastníckeho vzťahu na
týchto parceliach. V tejto identifikácii je jasné uvedené, že parc. 2427 a 2428 sú súčasťou PKN parc.
3109/1 a nie sú totožné s touto PKN parcelou ako uvádza notár v notárskej zápisnici zo dňa 01.07.1980.

Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného 1/, že mu rodičia darovali dom s pozemkom. Bolo by nelogické,
keby mu darovali dom bez okolitého priľahlého pozemku. Rodičia žalovanému darovali samostatne
dom na parcele na ktorej dom stál vo výmere 88 m2 a spoluvlastnícky podiel na priľahkom pozemku.
Vôľou rodičov žalobkyne a žalovaného 1/ bolo darovať svojim deťom rovnakú časť nehnuteľnosti a
rozdeliť ich rovným dielom. Bolo by nelogické, ak by rodičia darovali synovi, teda žalovanému 1/ dom

a celý priľahlý pozemok a súčasne celý podiel 18/72 na parc. 3109/1 a dcére tiež celý spoluvlastnícky
podiel 18/72 na parc. 3109/1. Z vykonaného dokazovania vyplynula vedomosť žalovaného 1/ o existencii
podielového spoluvlastníctva na pôvodnej parc. 3109/1 a to nielen zo svojou sestrou žalobkyňou ale aj
ďalšími podielovými spoluvlastníkmi. Poukázal na zbierku súdnych rozhodnutí R/65/72, z ktorej vyplýva,že vedomie, že niekto vlastní iba spoluvlastnícky podiel na nehnuteľností vylučuje dobromyseľnosť,
že mu vec patrí celá. Žalovaný 1/ nepreukázal existenciu takej skutočnosti, ktorá by odôvodňovala
záver o tom, že by nadobudol spoluvlastnícky podiel aj ostatných podielových spoluvlastníkov pôvodnej

pozemnoknižnej parcely. Vyššie uvedené vylučuje dobromyseľnosť žalovaného 1/ o tom, že mu parcela
2429 patrí celá. Neexistuje nadobúdací titul k tejto parcele žalovaného 1/ o výmere 1.349 m2. Žalovaní
1/ musel mať a aj mal vedomosť o tom, že zo žalobkyňou jeho sestrou rodičia darovali rovnako veľký
spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosť a ako aj vedomosť o tom, ktorej nehnuteľnosti sa tento podiel
týka. U žalovaného 1/ neexistovala držba bona fidea k celej výmere parcele 2429 od roku 1974 až

do roku 2006, tieto ani reálne nevyužíval, pretože tieto do roku 1982 užívala jeho matka a sestra,
ktoré obe mali vedomosť o podielovom spoluvlastníctve na tejto parcele. Po smrti matky užívala
žalobkyňa až do roku 2011 a teda nie je ani naplnená podmienka pasivity knihovaného vlastníka.
Dobrá viera zaniká okamihom, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli
vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Pokiaľ žalovaný 1/ vytýka žalobkyni pasivitu
od roku 1959 až do roku 2011 toto sa nezakladá na pravde a bolo vyvrátené v priebehu konania

ako aj výpoveďou samotných účastníkov a opisom spôsobu užívania nehnuteľnosti tak aj výpoveďou
svedka Ing. E. K. s tým, že žalobkyňa v dobrej viere užívala všetky nehnuteľnosti na ktorých si bola
vedomá svojho spoluvlastníctva vrátane parc. 2429. Bol to práve žalovaný 1/, ktorý nehnuteľnosť
neužíval, nestaral sa o ňu a od roku 1974 žil v Trenčíne a neskôr u priateľky v Drietome. Na tieto
nehnuteľnosti prišiel bývať až v roku 2006. Práve pasívnym bol žalovaný 1/, ktorý po celé roky

nehnuteľnosť neužíval. Stav vlastníctva na pôvodných pozemnoknižných parcelách v Drietome bol
usporiadaný až v roku 2002 v rámci ROEP. Vtedy žalobkyňa aktívne uplatňovala spoluvlastnícke právo
a bola ako podielový spoluvlastník zapísaná na všetkých parceliach vzniknutých z pôvodnej PKN parc.
3109/1 s výnimkou parcely 2429, ktorá bola nesprávne zapísaná ako vlastníctvo žalovaného 1/ bez
právneho titulu. Žalobkyňa v konaní nespochybňuje spoluvlastníctvo žalovaného 1/, avšak spochybňuje

veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu. Pokiaľ ide o spoluvlastníctvo žalovaných 2/ a 3/ stotožňuje sa
s konštatovaním súdu prvého stupňa, že žalovaný 2/ a právny predchodca žalovaného 3/ nevstúpili do
oprávnenej držby k predmetnému pozemku pre absenciu dobromyseľnosti, pretože do tejto nevstúpil
ani žalovaný 1/. Žalovanému 3/ ako dedičovi po Y. L. ml. neuplynula vydržiaca doba 10 rokov. Preto
žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť a zároveň si uplatnila náhradu trov

odvolacieho konania.
12. K podanému vyjadreniu sa ďalej písomne vyjadril žalovaný 1/, ktorý zopakoval, že prvý kontakt
uňho vznikol v čase darovania, kedy bol ešte maloletý s tým, že opatrovnícky súd robil zákonnú
kontrolu všetkých okolností pôsobiacich na autentickú vôlu potrebnú k prijatiu daru. Do tohto skutkového
právneho rámca vekom dospelosti len vstúpil a nikdy nenastala žiadna okolnosť či už objektívna, ktorá

by bola spôsobila splniť pochybnosti o jeho vlastníctve v takom obsahu akom ho súdom schváleným
darovaním nadobudol. Pri schvaľovaní právnych úkonov za maloletých súd nahradzuje ich vôľu na ktorú
neboli ešte dostatočne rozumovo vyspelý a preto nemal dôvod pátrať po prípadnom opaku k tomu,
keď tomu nič nenasvedčovalo. Obdobná situácia nastala v roku 1980 pri druhej darovacej zmluve, keď
podiely daroval svojim maloletým synom. Toto bolo opäť konfirmované ďalším súdnym rozhodnutím

a navyše bol vtedy k darovaniu vyhotovený aj znalecký posudok, čo posilňovalo jeho dobrú vôľu až
do roku 2011, kedy objektívne nemal žiadne pochybnosti o minimálne potrebnej oprávnenosti držby
pozemku. Poukázal na českú právnu úpravu a rozhodnutie z ktorého vyplýva, že tu sa konanie začalo
až v roku 2014 po uplynutí vydržacej doby po takomto zákonnom nadobudnutí vlastníctva a preto sa
mal prvoinštančný súd prikloniť v zmysle pravidla 130 ods. 1 veta druhá OZ k oprávnenosti držby s

účinkami vydržania. Žalobkyňa si odporuje, keď sa vyjadrila na pojednávaní, že od nejakého geodeta sa
v roku 2011 dozvedela, že jej má patriť väčšia výmera a teda ako si ňou podpísaným spôsobom mohla
uplatňovať svoj akoby spoluvlastnícke právo a to s vlastným vedomím. Až do posledného pojednávania
právny inštitút vydržania nebol vôbec nikým nastolený ani presadzovaný, pričom odmietavý postoj
žalobkyne sa objavil až v písomne pripravenej záverečnej reči, ktorú súd prevzal. Žiadal, aby odvolací

súd rozhodol v zmysle jeho odvolacích návrhov a žiadal, aby mu bola priznaná náhrada trov konania.
13. K podanému vyjadreniu sa opätovne vyjadrila žalobkyňa, ktorá opakovane poukázala na zmluvu
z roku 1959 na základe ktorej žalovaný 1/ nadobudol dom vrátane pozemku o výmere 88 m2, zmluva
je platným právnym úkonom, avšak stále vo vzťahu k výmere 88 m2. Na ďalšie nehnuteľnosti parc.
3109/1 už žalovaný 1/ si bol vedomý len svojho podielového spoluvlastníctva a teda nie je možné

aby bol dobromyseľný v držbe jej spoluvlastníckeho podielu. Žalovaný 1/ nadobudol spoluvlastnícky
podiel aj ostatných podielových spoluvlastníkov z pôvodnej pozemnoknižnej parcele 3109/1. Rovnako
znalecký posudok Ing. Kačicu konštatuje, že parcely 2429, 2427 a 2428 sú vytvorené z parc. 3109/4
o výmere 88 m2 a 3109/1 o výmere 15 208 m2. Pokiaľ žalovaný 1/ uvádza, že identifikovaná výmerasa zhodovala s veľkosťou jemu darovaného vlastníctva k pozemku, toto je nepravdivé, keďže výmera
darovanej nehnuteľnosti bola 88 m2, ktorú nik v celom konaní nespochybnil. Pokiaľ by aj žalovaný 1/
vychádzal z toho, že mu patrí ešte aj podiel na parc. 3109/1 a tomuto zodpovedajúcu výmeru by pričlenil

k parcele 2429, nemohol by ostať v podielovom spoluvlastníctve na ostatných parceliach vytvorených
z parc. 3109/1. Poukazovala tiež na tú skutočnosť, že sám žalovaný 1/ na pojednávaní potvrdil, že
svedok spolu so žalobkyňou užívali časť parcely 2429 asi dva metre smerom k jeho domu. Zo zápisnice
ďalej vyplynulo aj skutočnosť, ktorú potvrdil sám žalovaný 1/, že predmetom darovania z roku 1959 bola
parc. 3109/4 v jej výmere, ktorú darovali rodičia žalovanému 1/ za účelom, aby užíval rodinný dom,

ktorý tam bol postavený. Sám žalovaný 1/ potvrdil úmysel rodičov, ktorým bolo darovanie domu na účely
jeho užívania. Vzhľadom na uvedené je vylúčená jeho dobromyseľnosť o tom, že mu parcela 2429
patrí celá vo výmere 1.349 m2. V prejednávanej veci poukazoval žalovaný 1/ predovšetkým na jeho
omyl. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej
opatrnosti vyhnúť. Omyl musí byť ospravedlniteľný. Je potrebné zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu,
obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Pri posudzovaní dobrej viery je treba klásť na každého

držiteľa rovnaké nároky bez ohľadu na jeho duševnú vyspelosť, vzdelanie, životné skúsenosti. Aj v
prípade, že držiteľ postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, nemôže jeho držba oprávnená byť, pokiaľ
sa preukáže, že o vade musel vedieť. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že
mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho
prípadu na každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného, obvyklého posudzovania veci,

nie je ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný môže byť omyl skutkový a výnimočne aj omyl právny. Právny
omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z
toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnej skutočnosti. Pri posudzovaní
toho, či je držiteľ so zreteľom všetkým okolnostiam, dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže
vychádzať len z posúdení subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať

aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vôbec vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu,
titulu, ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi
okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Okolnosťami, ktoré
môžu svedčiť pre záver existencie dobrej viery sú spravidla okolnosti, týkajúce sa právneho dôvodu
nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, teda tzv. titul uchopenia sa držby. Povinnosť

tvrdiť a preukázať tieto okolnosti pritom ťaží toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva
vydržaním. Faktom je, že oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existenciu právneho dôvodu,
postačí, aby tu bol domnelý právny titul, teda ide o to, aby držiteľ bol s veriteľom všetkým okolnostiam
dobrej viere, že mu takýto titul svedčí.
14. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z.

Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne
správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd v celom
rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa
v celom rozsahu stotožňuje.

15. V prvom rade je nutné konštatovať, že s účinnosťou od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák.č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorým bol zrušený Občiansky súdny poriadok. Z prechodného
ust. § 470 ods. 1, 2 CSP vyplýva, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Z tohto teda vyplýva, že nová práva úprava
dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že
nová procesná úprava sa použije na všetky konania a to aj na konania začaté predo dňom účinnosti
Civilného sporového poriadku. Predkladateľ pamätá aj na situácie, keď by nová právna úprava zhoršila
postavenie strany a tieto rieši v prechodnom ustanovení. V odôvodnených prípadoch sú ustanovené

výnimky z tohto základného pravidla.

16. Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolaním zo strany žalovaného 1/ s prihliadnutím na tú skutočnosť,
že v prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným 1/ až 3/ určenia, že je podielovou
spoluvlastníčkou v podiele 18/72-tín. Judikatúra rešpektuje tradičnú zásadu, že vlastníckou žalobou proti

tretej osobe môže podať len ten z podielových spoluvlastníkov veci, o ktorého ochranu ide. V prípade,
ak ide o vlastnícke právo viacerých osôb k tej istej veci, je treba žalobný návrh formulovať tak, že sa
určuje, že žalobcovia sú spoluvlastníkmi veci vzhľadom k tomu, že v takomto prípade nejde o nerozlučné
spoločenstvo pôvodné upravené v ust. § 91 ods. 1, 2 O.s.p., ktoré bolo pretransformované do ust. § 75ods. 1 CSP a § 76 CSP upravujúcich, že na strane žalobcu alebo žalovaného môže vystupovať viac
subjektov s tým, že samostatné spoločenstvo je procesné spoločenstvom, v ktorom ide o samostatné
práva a povinnosti a každý koná sám za seba, pričom súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti

samostatne. Spoluvlastník má nepochybne právnu ochranu pokiaľ ide o jeho spoluvlastnícky podiel.
Môže teda uplatňovať nárok na ochranu práv vyplývajúcich z jeho podielu. Spoluvlastník sa okrem iného
môže aj určovacou žalobou domáhať určenia, že mu prislúcha spoluvlastnícke právo a v akom podiele
v zmysle ust. § 80 písm. c/ O.s.p., ktoré bolo pretransformované do ust. § 137 CSP.

17. Preto odvolací súd dospel k záveru, že nakoľko v prejednávanej veci sa nejedná o nerozlučné
spoločenstvo, odvolanie žalovaného 1/ bolo potrebné preskúmať len vo vzťahu k nemu, pričom
rozhodnutie súdu prvej inštancie, keďže žalovaní 2/ a 3/ odvolanie v prejednávanej veci nepodali,
vo vzťahu k nim je rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a rozhodovaním odvolacieho súdu
nedotknutý. Predmetom prieskumnej činnosti zo strany odvolacieho súdu bol potom rozsudok súdu prvej
inštancie vo vzťahu k žalovanému 1/.

18. Súd prvej inštancie sa správne vo svojom odôvodnení v prvom rade zaoberal otázkou naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení zo strany žalobkyne, ktoré pôvodne upravovalo ust. § 80
písm. c/ CSP a v súčasnosti bolo transponované do ust. § 137 Civilného sporového poriadku. Naliehavý
právny záujem je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo,

kde by sa bez takéhoto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Právny záujem na určenie je
daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo právny pomer,
na ktorom je zúčastnený alebo, kde by sa bez takéhoto určenia jeho právne postavenie stalo neistým.
Určovací návrh je prostriedkom umožňujúci poskytnutie ochrany právneho postavenia žalobcu skôr, než
by bolo toto jeho postavenie porušené, takže cieľom návrhu je tu poskytnúť preventívnu ochranu. Pokiaľ

však už k porušeniu práva došlo, je možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia práva
vyplýva, inak nemá preventívna ochrana poskytovaná určovacou žiadny zmysel.

19. V prípade, ak sa domáha žalobca určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, u ktorej je v katastri
nehnuteľnosti vedený ako vlastník niekto iný, vo vzťahu k tejto osobe nepochybne naliehavý právny

záujem na požadovanom určení je. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností a k jeho právnym účinkom je odôvodnený záver, že právne postavenie žalobcu je za
takejto situácie neisté a že bez požadovaného určenia by jeho právo malo byť ohrozené. Nakoľko súdne
rozhodnutieourčenívlastníckehoprávaknehnuteľnostijepodkladomvykonaniezmenyzápisuvkatastri
nehnuteľností je žaloba o určenie vlastníckeho práva spôsobilým právnym prostriedkom k odstráneniu

neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi účastníkmi.

20. Súd prvej inštancie preto správne v prejednávanej veci uzatvoril, že žalobkyňa má naliehavý právny
záujem na požadovanom určení, pričom neobstojí námietka zo strany žalobcu vznesená ako pred
súdom prvej inštancie, tak aj v odvolaní v tom kontexte, že nedostatok naliehavého právneho záujmu na

strane žalobkyne je treba vidieť v opustení pozemku. Súd prvej inštancie sa správne s touto námietkou
vyporiadal v zmysle § 135 ods. 3 OZ, pričom za stavu, keď sa jedná o nehnuteľnosť, ktorá je riadne
zapísaná v katastri nehnuteľností s tým, že rovnako za faktického stavu, kedy žalobkyňa sa o spornú
nehnuteľnosť zaujímala, pestovala na jej časti ovocie, zeleninu, chodila pomáhať matke, nemožno tu
hovoriť o úmysle opustiť nehnuteľnosť. Z hľadiska právneho bolo preto správne v prejednávanej veci

uzatvorené, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení a v tomto kontexte sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správny a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvej
inštancie, na ktoré zároveň poukazuje.

21. V prejednávanej veci poukazoval žalovaný 1/ predovšetkým na jeho omyl. Oprávnená držba sa

nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Omyl
musí byť ospravedlniteľný. Je potrebné zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú
z objektívneho hľadiska. Pri posudzovaní dobrej viery je treba klásť na každého držiteľa rovnaké
nároky bez ohľadu na jeho duševnú vyspelosť, vzdelanie, životné skúsenosti. Aj v prípade, že držiteľ
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, nemôže jeho držba oprávnená byť, pokiaľ sa preukáže,

že o vade musel vedieť. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu
na každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného, obvyklého posudzovania veci, nie je
ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný môže byť omyl skutkový a výnimočne aj omyl právny. Právny omylspočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho
vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnej skutočnosti. Pri posudzovaní toho,
či je držiteľ so zreteľom všetkým okolnostiam, dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže

vychádzať len z posúdení subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať
aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vôbec vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu,
titulu, ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi
okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Okolnosťami, ktoré
môžu svedčiť pre záver existencie dobrej viery sú spravidla okolnosti, týkajúce sa právneho dôvodu

nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, teda tzv. titul uchopenia sa držby. Povinnosť
tvrdiť a preukázať tieto okolnosti pritom ťaží toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva
vydržaním. Faktom je, že oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existenciu právneho dôvodu,
postačí, aby tu bol domnelý právny titul, teda ide o to, aby držiteľ bol s veriteľom všetkým okolnostiam
dobrej viere, že mu takýto titul svedčí.
22. V prejednávanej veci súd prvej inštancie založil nedostatok dobrej viery na strane žalovaného 1/

na tom skutkovom základe, že žalovaný 1/ si bol dobre vedomý toho, že rodičia mu darovali dom s
pozemkom o výmere 88 m2 a preto neobstojí jeho obrana v tom smere, že si bol vedomý toho, že má
právo užívať dom celý aj s pozemkom mu priľahlým a to s prihliadnutím na skutočnosť, že predmetom
darovacej zmluvy z roku 1980, resp. podielu na nehnuteľnosti bola výmera 1 349 m2. Faktom je, že
žalovaný 1/ mal podiel v pôvodnej pozemnoknižnej parcele, avšak v žiadnom prípade nemožno hovoriť

o jeho dobrej viere v kontexte s výmerou parc. 88 m2 a 1.349 m2, ktorá bola predmetom darovania
v prospech jeho dvoch maloletých detí. Nikto v prejednávanej veci nespochybňoval, že žalovaný 1/
mal zároveň aj spoluvlastnícky podiel v PKN parcele č. 3109/1 o výmere 15.208 m2, zapísanej na vl.č.
217, k.ú. Drietoma, kedy podiel vo výške 2/216-tiny získal dedením (č.d. 2908/1946) a podiel 18/72-tín
na základe rovnakej darovacej zmluvy z roku 1959 (č.d. 1881/1959) ako aj E. Bečárová (žalobkyňa).

Pokiaľ sa teda žalovaný 1/ chopil držby k parc.č. 3109/1, bolo to titulom jeho spoluvlastníckeho podielu
vo veľkosti 56/216-tín. Ku zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva medzi jednotlivými
spoluvlastníkmi však nikdy nedošlo. Preto pokiaľ odvodzuje žalovaný 1/ svoju dobromyseľnosť od
darovacej zmluvy z roku 1959, nemôže sa odvolávať na svoju dobromyseľnosť, nakoľko na základe
tejto zmluvy sa stal len podielovým spoluvlastníkom časti parcely tak, ako bolo vyššie uvedené,

čo preukázateľne jeho dobromyseľnosť vylučuje. O spoluvlastníctve hovoríme vtedy, ak je vec vo
vlastníctve viacerých subjektov bez toho, aby bola reálne rozdelená. Podielové spoluvlastníctvo
predstavuje vlastnícky vzťah viacerých osôb k tej istej veci. Jeho pojmovým znakom je podiel,
ktorý vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo
spoluvlastníctva k spoločnej veci. Tento podiel však nepredstavuje reálnu časť vo veci, ktorá by

bola vo výlučnom vlastníctve niektorého zo spoluvlastníkov. Hovoríme tu o ideálnom podiele. Všetci
spoluvlastníci sú vlastníkmi veci ako aj celku a žiadny z nich nemá na spoločnej veci presne vyčlenenú
časť. Z tohto teda vyplýva, že podielový spoluvlastník má podiel na celej spoločnej veci bez toho, aby
bola vyčlenená reálna plocha, či časť, ktorú by mohol výlučne užívať, či vlastniť. Preto bol v konečnom
dôsledku správny postup súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že omyl zo strany žalovaného 1/

nie je ospravedlniteľný a v konečnom dôsledku nezakladá dobromyseľnosť vo vzťahu k držbe spornej
nehnuteľnosti. A to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobkyňa evidentne na daný pozemok naďalej
chodila a časť tohto pozemku aj ďalej obhospodarovala, čo rovnako ako nepriamy dôkaz vylučuje
dobromyseľnosť zo strany žalovaného 1/. Vo vzťahu ako bolo vyššie uvedené odvolací súd poukazuje
ďalej na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

23. Preto dospel v konečnom dôsledku odvolací súd k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť vo vzťahu k žalovanému 1/. S prihliadnutím na skutočnosť,
že žalovaní 2/ a 3/ odvolanie v prejednávanej veci nepodali. vo vzťahu k nim sa ďalej potom odvolací
súd odvolacími námietkami ohľadom ich nadobúdacieho titulu a to darovacej zmluvy z roku 1980 ďalej
nezaoberal.

24. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP, pričom odvolací súd rozhodol tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni bola priznaná
plná náhrada trov konania voči žalovanému 1/, ktorý úspech v odvolacom konaní nemal. V zmysle §
262 ods. 1, 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým
sa konanie končí, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa končí konanie, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n édovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).