Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, February 8, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/38/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114206587
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3114206587.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkyJUDr.VieryŠkultétyovejasudkýňJUDr.Beáty

Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcov 1/ B. I., narodeného dňa XX.XX.XXXX, bytom
L., Z. XXXX/XX, 2/ Q. I., narodenej dňa XX.XX.XXXX, bytom I. O. XXX, obaja zastúpení Advokátska
kancelária JUDr. Peter Rybár s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO 47 234 466 proti žalovanému
INFINANCE CREDIT s.r.o., so sídlom Jilemnického 2, Trenčín, IČO 44 732 911, o zaplatenie 4.250,-
Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 18.
septembra 2015, č.k. 20C/53/2014-71, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (výrok I.) m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

Žalovaný m á nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 4.240,- Eur a
trovy právneho zastúpenia vo výške 1.445,87 Eur, k rukám ich zástupcu do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.)
2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že dňa 23.03.2010 bola medzi žalovaným
ako veriteľom a žalobcami 1/, 2/ ako dlžníkmi uzavretá zmluva o úvere podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcom peňažné prostriedky vo výške

7.000,- Eur, ktoré sa žalobcovia zaviazali splácať v 6-tich mesačných splátkach (5 x 210,- Eur zročných
od 23.04.2010 do 23.08.2010, 1 x 7.210,- Eur zročných 23.09.2010), úroková sadzba 36%, celková
čiastka splatná spotrebiteľom 8.360,- Eur, celkové náklady spotrebiteľa 1.360,- Eur, RPMN 46,61%,
priemerná hodnota RPMN 61,16 % . Dňa 30.06.2010 Dodatkom č. 1 k zmluve o úvere došlo k navýšeniu
úveru o ďalších 5.000,- Eur na celkovú sumu 12.000,- Eur, ktoré sa žalobcovia zaviazali zaplatiť v 6-tich
splátkach (3 x 210,- Eur, 2 x 360,- Eur, 1 x 12.360,- Eur), RPMN 46,58 %, priemerná hodnota RPMN
30,58 %, celková čiastka splatná spotrebiteľom 13.810,- Eur, celkové náklady spotrebiteľa 1.810,- Eur.

Dňa 02.09.2010 Dodatkom č. 2 k zmluve o úvere bol úver navýšený na konečnú sumu 15.000,- Eur a
doba splatnosti zmenená na 12 mesiacov, konečná splatnosť dňa 23.03.2011 (3 x 210,- Eur, 2 x 360,-
Eur, 6 x 450,- Eur, 1 x 15.450,- Eur), RPMN 44,80%, celková čiastka splatná spotrebiteľom 19.600,- Eur,
celkové náklady spotrebiteľa 4.600,- Eur. Žalovaný žalobcom vyplatil úver v dohodnutej výške 15.000,-
Eur. Žalobcovia žalovanému zaplatili trikrát po 210,- Eur (21.04.2010, 21.05.2010, 21.06.2010), dvakrát
po 360,- Eur (21.07.2010, 25.08.2010) a dňa 21.03.2011 mu zaplatili 17.690,- Eur. Dňa 23.03.2010
zaplatili žalobcovi žalovanému poplatok 100,- Eur za poskytnutie úveru a dňa 02.09.2010 poplatok 100,-

Eur za druhé navýšenie úveru. Spolu žalobcovia žalovanému zaplatili titulom úveru sumu 19.240,- Eur.

3. Súd prvej inštancie zmluvný vzťah strán sporu posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú dopadá
§ 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, zákonč. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských a iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov účinný od 11.06.2010. Úverová zmluva uzavretá medzi stranami
sporu neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov, ktorú

obligatórnu náležitosť musí obsahovať každá zmluva o spotrebiteľskom úveru v zmysle ust. § 40 ods. 2
písm. i/ zákona č. 258/2001 Z.z. a ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. a preto sa spotrebiteľský
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Nakoľko žalovaný poskytol žalobcom titulom zmluvného
úveru sumu 15.000,- Eur, žalobcovia preukázateľne zaplatili sumu 19.240 Eur, na strane žalovaného
došlo k neoprávnenému majetkovému prospechu vo výške 4.240,- Eur, ktorý je titulom bezdôvodného

obohatenia povinný žalobcom vrátiť (§ 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka).
4. Žalovaný namietol premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie
sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o tom, že subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie
bezdôvodného obohatenia začala žalobcom plynúť dňa 21.03.2011, kedy bol v celej sume splatený
predmetný spotrebiteľský úver zo strany žalobcov a vtedy sa podľa žalovaného mali žalobcovia
dozvedieť, koľko nad rámec istiny úveru zaplatili naviac. Žalovaný nepreukázal, žeby žalobcovia mali

vedomosť o neprimeraných úrokoch z úveru už dňa 21.03.2011, kedy bol úver s úrokmi splatený
poslednou platbou žalobcov, vykonanou vo výške podľa oznámenia žalovaného zo dňa 11.11.2010,
pričom predtým došlo k zosplatneniu úveru žalovaným. Žalobcovia toto tvrdenie žalovaného nepotvrdili,
ale uviedli, že o tom, že úroky z úveru sú neprimerane vysoké sa dozvedeli až v marci roku 2014 od inej
osoby, a preto sa obrátili na právneho zástupcu. Súd prvej inštancie konštatoval, že nemal dôvod neveriť

tvrdeniu žalobcov a zdôraznil, že ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka viaže počiatok
plynutia premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia na skutočnú, nie
na predpokladanú znalosť oprávneného o tom, že iný subjekt sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.
Za účelom zaručenia právnej istoty v zmluvných vzťahoch Občiansky zákonník stanovuje v § 107
ods. 2 aj trojročnú objektívnu premlčaciu dobu, ktorá plynie od momentu kedy došlo k bezdôvodnému

obohateniu. Objektívna premlčacia doba je konečná, nemôže byť predĺžená subjektívnou premlčacou
dobou. K bezdôvodnému obohateniu došlo dňa 21.03.2011, kedy žalobcovia zaplatili žalovanému okrem
zvyšku istiny úveru aj príslušenstvo úveru, na ktoré nemal žalovaný právo. Od nasledujúceho dňa začala
plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá plynula bez prerušenia, a v posledný deň premlčacej doby, ktorý
pripadol podľa § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka na 21.03.2014 podali žalobcovia návrh na vydanie

bezdôvodného obohatenia na súd elektronickými prostriedkami, pričom v súlade s § 42 ods. 1 O.s.p.
návrh doplnili písomne v lehote 3 dní. Uplatnené právo žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia
teda nie je premlčané. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobe vyhovel a zamietol ju iba v časti o
zaplatenie 10 Eur, keď nemal preukázané, že žalovaný sa na úkor žalobcov bezdôvodne obohatil v tejto
sume. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p..

5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný a domáhal sa, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu, alternatívne
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Namietal, že
zo znenia ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy

vyplýva, že na posudzovanie primeranosti výšky odplaty za poskytnutie úveru nie je možné aplikovať
citované zákonné ustanovenie, nakoľko sa jednalo o spotrebiteľský úver poskytnutý podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch a preto je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z.
v znení účinnom ku dňu 23.03.2010 a to § 3 ods. 10, z ktorého vyplývalo, že odplata za poskytnutie
spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť výšku ustanovenú Nariadením vlády SR č. 238/2008 Z.z..

Výška odplaty v danej veci za poskytnutie predmetného úveru neprekročila maximálnu výšku odplaty
stanovenú týmto nariadením. Napriek tomu súd prvej inštancie konštatoval, že odplata za úver, ktorá
je v súlade s Nariadením vlády SR č. 238/2008 Z.z. môže byť v rozpore s dobrými mravmi a tento
predpis neobmedzuje súd v posúdení zmluvného ustanovenia o riadnych úrokoch z úveru vo svetle
dobrýchmravov.Vytýkalsúduprvejinštancie,ženapriektomu,žedôslednedodržalprávnypredpis,ktorý

podrobne určuje podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru vrátane stanovenia primeranej odplaty
za poskytnutý úver, bola dohoda medzi ním a žalobcami o výške odplaty za poskytnutý úver súdom
prvej inštancie posúdená ako neplatná pre údajný rozpor s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie tak
nepriamo vyslovil názor, že výška odplaty stanovená Nariadením vlády SR č. 238/2008 Z.z. je v rozpore
sdobrýmimravmi(§39Občianskehozákonníka).Uvedenémázanásledokabsenciuakejkoľvekprávnej

istoty, ako v danom prípade i logiky. Zastaval názor, že súd prvej inštancie rovnako ako akýkoľvek iný
subjekt je viazaný znením právnych noriem a to aj znením zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, či Nariadením vlády SR č. 238/2008 Z.z.. Nesúhlasil so spôsobom ako sa súd prvej inštancie
vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania s poukazom na § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 Občianskehozákonníka. Dôvodil, že žalobcovia si svoj záväzok voči nemu z úverovej zmluvy splnili v celom rozsahu
dňa 21.03.2011 úhradou zvyšnej sumy vo výške 17.690,- Eur a je nepochybné, že práve tento okamih
bol rozhodujúcim časovým okamihom, od ktorého začala žalobcom plynúť dvojročná premlčacia doba

na uplatnenie nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, ktorá márne uplynula v marci
roku 2013. Keďže žalobcovia svoj nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia uplatnili až
žalobou zo dňa 17.03.2014, urobili tak zjavne po márnom uplynutí zákonom stanovenej dvojročnej
subjektívnej doby a preto nie je možné vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, žalobcom toto
premlčané právo priznať. Pokiaľ súd prvej inštancie pristúpil k stanoveniu počiatku plynutia subjektívnej

dvojročnej premlčacej doby výlučne na základe výpovedi žalobcov, resp. ich právneho zástupcu, tieto je
potrebné považovať nielen za subjektívne a účelové tvrdenia, ale prinajmenšom rozporné a pochybné.
V tejto súvislosti poukázal na výpovede žalobcu 1/, žalobkyne 2/ a ich právneho zástupcu. Vytýkal
súdu prvej inštancie, že sa nezaujímal o svedectvo „tretej osoby“, ktorá mala byť pôvodcom dôležitých
informácií o neprimerane vysokých úrokoch podľa výpovede žalobcu 1/, ale ani o jej totožnosť, napriek
tomu, že túto osobu spomína v zdôvodnení napadnutého rozsudku. Okrem toho súd prvej inštancie na

pojednávaní vypočul od žalobcov a ich právneho zástupcu 3 rôzne verzie kedy a akým spôsobom sa
mali žalobcovia dozvedieť o údajnom bezdôvodnom obohatení žalovaného na ich úkor. Napriek tomu
súd prvej inštancie konštatoval, že nemal dôvod neveriť tvrdeniu žalobcov a dal žalobcom za pravdu, že
subjektívna premlčacia doba začala plynúť v marci roku 2014. Tento záver súdu prvej inštancie považuje
za nesprávny a nezákonný, nakoľko nevychádza zo žiadnych preukázaných udalosti, úkonov, či skutkov,

ale len z akýchsi myšlienkových procesov u žalobcov, ktoré mali viesť k uvedomeniu si (zisteniu), že
zaplatené úroky z predmetného úveru mali byť neprimerané, a to len na základe tvrdení žalobcov a ich
právnehozástupcu,naviackeďtietotvrdeniasaodsebanavzájomlíšia.Zotrvalnatvrdení,žestanovenie
počiatku plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby je rozhodujúci moment, kedy nastali také
skutočnosti, či udalosti, resp. boli vykonané také úkony, z ktorých vyplynulo alebo malo vyplynúť, že

došlo k bezdôvodnému obohateniu. V konkrétnom prípade takýmto úkonom nepochybne bolo uhradenie
celého dlhu žalobcami dňa 21.03.2011, kedy sa žalobcovia bez akejkoľvek pochybnosti dozvedeli
výšku uhradenej pohľadávky, aj o akú čiastku prevyšuje výšku poskytnutého úveru, t.j. akú čiastku
tvoria úroky a poplatky z poskytnutého úveru. Záver súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal, že
by žalobcovia mali vedomosť o neprimeraných úrokoch z úveru už dňa 21.03.2011, kedy bol úver s

úrokmi splatený poslednou platbou žalobcov, považoval za nejasné, keď nie je zrejmé na základe akých
okolností a právnych predpisov bolo na žalovaného prenesené dôkazné bremeno v tejto konkrétnej
veci, t.j. kedy žalobcovia mali, či nemali vedomosť o neprimeraných úrokoch z predmetného úveru, keď
vzniká paradoxná situácia, že by žalovaný mal preukázať vznik skutočností, o ktorých tvrdí, že nenastali
(nemohli nastať). Zastával názor, že úroky z predmetného úveru boli dohodnuté v súlade s platnými

právnymi predpismi a v žiadnom prípade ich nemožno považovať za neprimerané, čím nemohlo dôjsť k
bezdôvodnému obohateniu na jeho strane na úkor žalobcov. Zotrval na vznesenej námietke premlčania
voči uplatnenému nároku žalobcov, tak ako to uviedol v priebehu súdneho konania.

6. Žalobcovia, ktorým odvolanie žalovaného bolo doručené dňa 30.11.2015, sa písomne k podanému

odvolaniu nevyjadrili.

7. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalovaným došlo k
zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), podľa ktorého súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania
v predmetnom spore. V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak
neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti,
avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval dôvodnosť

odvolacích námietok žalovaného podľa ustanovení O.s.p., účinných v čase vydania rozhodnutia súdu
prvej inštancie. Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP.

8. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom výroku I. zmeniť podľa

§ 388 CSP.

9. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom názore, že právny vzťah medzi
stranami sporu vyplývajúci zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 23.03.2010, vrátane jej dodatkov je potrebnéposudzovať ako vzťah spotrebiteľský s poukazom na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako i
zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. S poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. i/ zák.

č. 258/2001 Z.z. a ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. považoval spotrebiteľský úver za
bezúročný a bez poplatkov. Nárok žalobcov nepovažoval za premlčaný s poukazom na § 100 ods. 1,
§ 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, keď mal za to, že subjektívna dvojročná premlčacia doba
na vydanie bezdôvodného obohatenia začala žalobcom plynúť až v marci roku 2014, keď sa od inej
osoby dozvedeli, že úroky z úveru sú neprimerane vysoké, ktorému tvrdeniu uveril. Nestotožnil sa s

tvrdením žalovaného, že subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia
začala plynúť dňa 21.03.2011, keby bol v celej sume splatený predmetný spotrebiteľský úver zo strany
žalobcov. Žalobcovia podali žalobu včas dňa 21.03.2014, a to v posledný deň objektívnej trojročnej
premlčacejdoby,ktorázačalaplynúťdňa21.03.2011,kedydošlokbezdôvodnémuobohateniunastrane
žalovaného.

10. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 23.03.2010 uzatvoril žalovaný ako veriteľ a žalobcovia
1/, 2/ ako dlžníci úverovú zmluvu č. 33050, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcom sumu 7.000,-
Eur z dobou splatnosti 6 mesiacov, počet splátok 6 (5 x 210,- Eur, 1 x 7.210,- Eur) s ročnou úrokovou
sadzbou 36%, RPMN 46,61%, priemernou hodnotou RPMN vo výške 61,16%, celkový záväzok dlžníka
8.360,-Eur,celkovénákladydlžníka(spotrebiteľa)1.360,-Eur,konečnásplatnosťúverudňa23.09.2009.

K uvedenej zmluve strany sporu uzavreli Dodatok č. 1 dňa 30.06.2010, na základe ktorého došlo
k navýšeniu úveru o čiastku 5.000,- Eur, t.j. výška úveru 12.000,- Eur, splatnosť 6 mesiacov, počet
splátok 6 (3 x 210,- Eur, 2 x 360,- Eur, 1 x 12.360,- Eur), ročná úroková sadzba 36%, RPMN 46,58%,
priemerná hodnota RPMN30,58%, celkový záväzok dlžníka 13.810,- Eur, celkové náklady dlžníka
(spotrebiteľa) 1.810,- Eur. Dňa 02.09.2010 strany sporu uzavreli Dodatok č. 2 k predmetnej zmluve,

ktorým došlo k navýšeniu úveru o 3.000,- Eur, spolu výška úveru 15.000,- Eur, doba splatnosti 12
mesiacov, počet splátok 12 (3 x 210,- Eur, 2 x 360,- Eur, 6 x 450,- Eur, 1 x 15.450,- Eur), konečná
splatnosť úveru dňa 23.03.2011, RPMN 44,80%, celkový záväzok dlžníka 19.600,- Eur, celkové náklady
dlžníka (spotrebiteľa) 4.600,- Eur. Spornou okolnosťou nebolo, že žalovaný sumu úveru 15.000 Eur
žalobcom poskytol a nebola sporná ani skutočnosť, že žalobcovia svoj dlh voči žalovanému zaplatili

v splátkach trikrát 210,- Eur (21.04.2010, 21.05.2010 a 21.06.2010), dvakrát 360,- Eur (21.07.2010,
25.08.2010) a jedenkrát 17.690,- Eur dňa 21.03.2011.

11. Spornou otázkou medzi stranami sporu zostalo, či došlo k premlčaniu nároku žalobcov, ktorú
otázku je potrebné v konaní posudzovať ako prioritnú v súlade so zásadou hospodárnosti konania.

Žalobcovia uplatňovali voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 4.250,-
Eur z dôvodu, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu mala neprimerane vysoké úroky a preto je
tento úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva o úvere sa
považuje za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu absencie údaju o výške, počte a termínoch splatnosti
istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i/ zák. č. 258/2001 Z.z., § 9 ods. 2 písm. k/ zák.

č. 129/2010 Z.z.). Spornou otázkou sa nejavilo plynutie trojročnej objektívnej premlčacej doby, ktorej
počiatok súd prvej inštancie ustálil na deň 21.03.2011 (zaplatená posledná splátka úveru vo výške
17.690,- Eur), kedy malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu žalovaného a jej koniec na deň 21.03.2014,
kedy bola podaná žaloba na súde. Sporným bolo predovšetkým posúdenie počiatku plynutia dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 Občianskeho zákonníka.

12. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

13. Z hľadiska posúdenia začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1
Občianskehozákonníkajerozhodnýokamžik,kedysaoprávnenývkonkrétnomprípadeskutočnedozvie
o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, pričom sa vyžaduje
skutočná (preukázaná) a nielen predpokladaná vedomosť oprávneného. K tomu dochádza vtedy, keď
oprávnený zistí také skutkové okolnosti, ktoré mu umožňujú uplatniť jeho právo žalobou na súde.

14. Pre uplatnený nárok žalobcov založený na bezdôvodnom plnení nad rámec poskytnutej istiny úveru,
sú podstatné tri zložky, o ktorých musia žalobcovia vedieť, aby na ich strane mohlo byť usudzované ,
že majú vedomosť o bezdôvodnom obohatení žalovaného a to jednak vedomosť o tom, že v dôsledkuneuvedenia náležitostí podľa § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z .z resp. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. v
zmluve o spotrebiteľskom úvere je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov, teda vedomosť o obsahu
práva, ďalej vedomosť o obsahu zmluvy, teda že zmluva niektoré údaje podľa citovaných zákonných

ustanovení neobsahuje a vedomosť o tom, že zo strany žalobcov došlo pri splácaní úveru k plneniu
nad rámec poskytnutej istiny.

15. Vedomosť o obsahu práva je ovládaná zásadou „Neznalosť práva neospravedlňuje.“ Znalosť
práva, t.j. i ustanovení zák. č. 258/2001 Z.z. a zák. č. 129/2010 Z.z. sa u jeho adresátov, vrátane

žalobcov, nevyvrátiteľne predpokladá a inak tomu nemôže byť ani v prípade posudzovania ich znalosti,
ako východiska pre vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Za okamžik vzniku skutočnej vedomosti o
obsahu práva je potrebné považovať deň účinnosti právneho predpisu. Pre uvedenú zložku vedomia
oprávneného (žalobcov) o bezdôvodnom obohatení platí, že aj pri posudzovaní ich skutočnej vedomosti
o bezdôvodnom obohatení v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné vychádzať z
normatívnych konštrukcií právnych domnienok a nimi predpokladaný stav je potrené považovať za

daný aj z hľadiska skutočnej vedomosti žalobcov. V prípade právnej domnienky, akou je znalosť práva
dokonca domnienky nevyvrátiteľnej.

16. Vedomosť o tom, že zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu neobsahuje údaje podľa § 4
ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. a § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. je potrebné na strane žalobcov viazať k

okamžiku podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako prejav
súhlasu teda logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu.

17. Pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti žalobcov o tom, že žalovanému uhrádzajú platby nad
rámec poskytnutej istiny je významné, kedy žalobcovia preukázateľne získali informácie, na základe

ktorých si mohli urobiť dostatočný úsudok o tom, že ich platby titulom predmetnej úverovej zmluvy
presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany žalovaného. Uvedeným okamihom je bez
akýchkoľvek pochybností deň 21.03.2011, kedy došlo k úhrade poslednej splátky úveru vo výške
17.690,- Eur, ktorá zahŕňala i celkové náklady dlžníkov (žalobcov) vo výške 4.600,- Eur. Žalobcovia
uvedenou informáciou disponovali už pri podpise Dodatku č. 2 k Úverovej zmluve č. 33050 zo dňa

02.09.2010, ktorá zreteľne tento údaj obsahuje.

18. Vzhľadom na uvedené nebol správny záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia sa o bezdôvodnom
obohatení na strane žalovaného dozvedeli až od tretej (inej) osoby v marci 2014 resp. pri návšteve
právneho zástupcu, kedy získali vedomosť, že žalovaný sa na ich úkor obohatil. Vedomosť dlžníka

(žalobcov) o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol
bezúročný a bez poplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov,
vzniká v zásade v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny.

19. Vychádzajúc v posudzovanom prípade zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie,

že žalobcovia dňa 21.03.2011 splatili zvyšok istiny poskytnutého úveru vrátane úrokov a poplatkov
(celkových nákladov spojených s úverom vo výške 4.600,- Eur), je nesporné, že dvojročná subjektívna
premlčacia doba podľa ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka začala žalobcom na uplatnenie nároku
proti žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia plynúť dňa 21.03.2011 a ku dňu podania žaloby
(žaloba podaná dňa 21.03.2014) márne uplynula.

20. Vzhľadom na to, že uplynutie subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie nároku žalobcov v danej
veci je samo osebe dostatočným dôvodom, pre ktorý nebolo možné žalobe vyhovieť, nezaoberal sa
odvolací súd danosťou ďalších odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným a napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v odvolaním napadnutej časti (výroku I.) zamietol.

21. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 a
§ 255 ods. 1 CSP. Z dôvodu plného úspechu žalovaného v tomto súdnom konaní, mu patrí voči žalobcom
nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (§396 ods.

1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP).

22. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).