Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 8, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/3/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113011573
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Tencer

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2113011573.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Tencera a sudcov JUDr.

Martina Žovinca a Mgr. Kristíny Ferencziovej v trestnej veci proti obžalovanému J. H. pre prečin ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a iné, o odvolaní okresného prokurátora a obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu v Trnave zo dňa 14.12.2017, sp. zn. 4T/58/2013, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 08.02.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo
výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný J. H., nar. XX.XX.XXXX, odsudzuje podľa § 364

ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. h),
písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 4 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody
zaraďuje do ústavu so stredným stupňom stráženia.
II. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného J. H., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu v Trnave sp. zn. 4T/58/2013 zo dňa 14.12.2017 bol
obžalovaný J. H. uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona

v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého
sa mal dopustiť na skutkovom základe, že:
dňa 17.06.2010 v čase okolo 14:50 h v kaviarni hotela Mlyn na sídlisku Poronda v Zavare fyzicky
napadol J. X. tak, že ho chytil odzadu za rameno a následne ho presne nezisteným spôsobom napadol.
Potom ho chytil za ruku, že ho podreže, pričom v ruke držal nôž - tzv. motýlik. Keď sa ukľudnil a J.
X. si sadol na stoličku, J. H. ho bodol nožom do bočnej strany pravého stehna vo výške 24 cm od
jabĺčka, čím poškodenému J. X. spôsobil ľahký úraz, a to bodnú ranu veľkosti 3 cm, s dobou liečenia

a práceneschopnosti 11 dní.
Za to súd obžalovanému podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36
písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 4 Trestného zákona, §
41 ods. 1 Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
12 (dvanásť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu
odňatia slobody zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie tak okresný prokurátor, ako aj obžalovaný.

Pokiaľ ide o odvolanie okresného prokurátora, tento v písomných dôvodoch poukázal na to, že
odvolaním napadnutý rozsudok považuje za nezákonný, a to čo do výroku o treste, nakoľko súd mal
obžalovanému uložiť za použitia § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest a podľa § 42 ods. 2 zrušiť
výrok o treste uložený obžalovanému trestným rozkazom Okresného súdu Skalica sp. zn. 0T/29/13 zodňa 05.08.2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a to na základe nasledovného:
Podľa § 42 ods. Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako

bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest
podľa zásad na uloženie úhrnného trestu.
Podľa§42ods.2Trestnéhozákonaspolusuloženímsúhrnnéhotrestusúdzrušívýrokotresteuloženom
páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,
ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť miernejší

ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci súhrnného trestu súd uloží trest straty čestných titulov
a vyznamenaní, trest straty vojenskej a inej hodnosti, trest prepadnutia majetku, peňažný trest , trest
prepadnutia veci, trest zákazu činnosti alebo trest zákazu účasti na verejných podujatiach, ak bol taký
trest uložený už skorším rozsudkom a ak tomu nebráni ustanovenie § 34 ods. 7.
Ukladanie súhrnného trestu predstavuje jednu z foriem trestania viacčinného súbehu trestných činov. Je
pravdou, ako to uviedol súd v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku, že o viacčinný súbeh trestných

činov sa jedná z časového hľadiska vtedy, ak v období medzi prvým z nich a posledným z nich nedošlo
k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku za nejaký trestný čin toho istého páchateľa. Súhrnný trest teda
nemožno uložiť v prípade, ak medzi prvým a posledným zvažovaným trestným činom bolo vyhlásené
odsudzujúce rozhodnutie, ktoré následne aj nadobudne právoplatnosť. Za rozhodnutie, ktoré prelamuje
viacčinnýsúbehtrestnýchčinov,všaknemožnopovažovaťtakérozhodnutie,ktorýmjeukladanýsúhrnný

trest za inú, skoršiu zbiehajúcu trestnú činnosť.
V posudzovanom prípade J. H. bol skutok spáchaný dňa 17.06.2010. Do úvahy pritom neprichádzalo
uloženie súhrnného trestu vo vzťahu k odsúdeniu Okresným súdom v Trnave sp. zn. 7T 212/2007 zo dňa
31.5.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To 99/2011 zo dňa 24.01.2012, a to
z dôvodu, že uvedenými rozhodnutiami bol obžalovanému uložený súhrnný trest vo vzťahu k trestnému

rozkazu Okresného súdu Trnava sp. zn. 1T 16/2006 zo dňa 03.01.2007, a teda nepochybne za skutky
spáchané ešte pred doručením tohto trestného rozkazu. Obžalovaný bol takto potrestaný za skutky
spáchané vo viacčinnom súbehu, pričom tento viacčinný súbeh bol pretrhnutý doručením trestného
rozkazu Okresného súdu Trnava sp. zn. 1T 16/2006 zo dňa 03.01.2007. Vzhľadom na charakter
odsúdenia Okresným súdom Senica sp. zn. 2T 109/2011 zo dňa 25.04.20132, ktorým bolo len upustené

od uloženia súhrnného trestu v nadväznosti na odsúdenie Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 7T
212/2017, neprichádzalo do úvahy uloženie súhrnného trestu ani vo vzťahu k nemu.
Vzhľadom na to, že obžalovaný sa protiprávneho konania posudzovaného v tomto konaní dopustil dňa
17.06.2010, pričom od tohto obdobia bol spôsobilý pretrhnúť viacčinný súbeh trestných činov až trestný
rozkaz Okresného súdu Skalica sp. zn. 0T/29/2013 (ostatné rozhodnutia, na ktoré by bolo možné inak

prihliadať, sa vzhľadom na svoje výroky dotýkali iba skoršej zbiehajúcej trestnej činnosti, resp. boli
vydané orgánom iného štátu), mal za to, že súd mal za stíhaný skutok obžalovanému uložiť súhrnný
trest odňatia slobody podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona, § 364 ods. 1 Trestného zákona s použitím §
36 písm. l), § 37 písm. h) a písm. m), § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, podľa § 62 ods. 1, ods. 2
TrestnéhozákonatrestzákazupobytuvokreseSkalicana5rokovasúčasnepodľa§42ods.2Trestného

zákona mal zrušiť výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu Skalica sp. zn. 0T/29/2013, ako aj
všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad, nakoľko sa obžalovaný protiprávneho konania posudzovaného v tomto konaní
dopustil dňa 17.06.2010, pričom Okresným súdom Skalica vo veci vedenej pod sp. zn. 0T/29/2013 bol
trestnýrozkazdoručenýaždňa05.08.2013(kedynastaliúčinkyvyhláseniaodsudzujúcehorozhodnutia).

Vdanomprípadesinemožnoosvojiťanizáverosplnenípodmienoknamimoriadnezníženietrestupodľa
§ 39 ods. 1 Trestného zákona, kedy je zrejmé, že obžalovaný sa vyhýbal trestnému konaniu a jeho účasť
na hlavnom pojednávaní sa podarilo zabezpečiť až prostredníctvom príkazu na zatknutie. Obžalovaný
svoj postoj k spáchanému trestnému činu zmenil až po tom, ako bol vzatý do väzby, pričom týmto
spôsobom odôvodňoval svoje žiadosti o prepustenie z väzby, ktoré podával opakovane a v krátkom

čase po samotnom vzatí do väzby. Uvedené okolnosti prípadu dostatočným spôsobom dokumentujú
potrebu prevýchovy obžalovaného trestom v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby (po zohľadnení
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností) bez potreby aplikácie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu,
ktorý v danom prípade nie je priliehavý.
Vzhľadom na vyššie zmienené skutočnosti okresný prokurátor navrhol, aby krajský súd podľa § 321

písm. b), písm. d) a písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a podľa
§ 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil Okresnému súdu Trnava, aby ju v potrebnom rozsahu znova
prejednal a rozhodol, eventuálne, aby podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám vo výroku o treste
rozhodol.Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného, tento sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku vo výroku
o treste a aby krajský súd rozhodol sám tak, že upustí od uloženia súhrnného trestu. V dôvodoch
písomného odvolania poukázal na to, že názor prvostupňového súdu, podľa ktorého neprichádzalo

v danej veci do úvahy uloženie súhrnného trestu, považuje za nesprávny, prílišne formalistický a
nerešpektujúci základné zásady trestného konania a účel inštitútu súhrnného trestu. V tejto súvislosti
mal za to, že prvostupňový súd nesprávne posúdil otázku existencie tzv. viacčinného súbehu trestných
činov. Súd prvého stupňa podľa neho síce správne konštatoval, že viacčinný súbeh trestných činov je
z časového hľadiska vtedy, ak v období medzi prvým z nich a posledným z nich nedošlo k vyhláseniu

odsudzujúceho rozsudku za nejaký trestný čin toho istého páchateľa (bez ohľadu na to, či sa odsudzujúci
rozsudok týkal niektorého z týchto trestných činov alebo trestného činu spáchaného ešte skôr, mimo
okruhu týchto skúmaných trestných činov).
V tejto súvislosti však podľa jeho názoru okresný súd nesprávne uzatvára, že za vyhlásenie
odsudzujúceho rozsudku podľa vyššie uvedeného možno považovať doručenie trestného rozkazu
sp. zn. 7T/212/2007 dňa 29.4.2009. Obžalovaný ďalej v písomných dôvodoch odvolania uviedol:

„S prvostupňovým súdom možno súhlasiť do tej miery, že z definície viacčinného súbehu trestných
činov vyplýva, že okamih vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku spôsobuje, že vo vzájomnom pomere
viacčinného súbehu nemôže byť trestný čin spáchaný pred týmto okamihom a trestný čin spáchaný
po tomto okamihu. Prvostupňový súd však nezohľadňuje to, že v takom prípade však musí ísť o taký
rozsudok, ktorý potom svojho času aj nadobudol právoplatnosť a možno naň dosiaľ prihliadať. Súhrnný

trest sa preto uloží iba v prípade viacčinného súbehu, a to len vtedy, ak páchateľ bol za časť zbiehajúcej
sa trestnej činnosti odsúdený a ak možno na takéto odsúdenie prihliadať.
Súd teda páchateľa odsudzuje a ukladá mu súhrnný trest za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol
súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, pričom prejednávaný
trestný čin musí byť vo viacčinnom súbehu so skorším trestným činom (za ktorý už bol odsúdený).

Súhrnný trest nastupuje namiesto úhrnného trestu, ktorý by bol inak páchateľovi uložený, ak by sa
o všetkých zbiehajúcich trestných činoch rozhodovalo v spoločnom konaní. (podobne NS ČSR-4 Tz
2/84). Pri súhrnnom treste musí byť páchateľ v rovnakej situácií ako v prípade úhrnného trestu, t. j.
akoby sa o všetkých spáchaných trestných činoch rozhodlo v jednom konaní. Súhrnný trest je pre
páchateľa priaznivejší ako trest samostatný, pretože je v ňom zohľadnená skutočnosť, že páchateľ

sa dopustil ďalšieho trestného činu, pričom nebol varovaný odsudzujúcim rozsudkom týkajúcim sa
skoršieho trestného činu.
Zo samotného účelu inštitútu súhrnného trestu preto vyplýva, že výklad súdu, podľa ktorého v jeho
veci neprichádza do úvahy uloženie súhrnného trestu, je nesprávny, keďže sa prieči samotnému účelu
sledovanému trestným zákonom.

Pokiaľ ide o druh trestu a jeho výmeru, má za to, že súd síce správne aplikoval § 39 ods. 1 Trestného
zákona, mimoriadne zmiernenie trestu v podobe v akej ho použil prvostupňový súd však vzhľadom na
všetky okolnosti daného prípadu (a to najmä na to, že od spáchania skutku prešlo už skoro osem rokov)
treba považovať za nedostatočné a v príkrom rozpore so všeobecne uznávanou súdnou judikatúrou
týkajúcou sa neprimeranej dĺžky trestného konania. Je nepochybné, že odstupom času klesá efektivita

represívneho účinku trestného práva ako celku a to najmä v súvislosti s účelom trestu.
Dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a pro-
cesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku ko-
nania v porovnateľných veciach je preto takou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní tres-
tu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona a uloženie

trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom. (viď napr. R 10/2011).
K spáchaniu skutku došlo z jeho strany dňa 17.6.2010, t.j. pred sedem a pol rokom. Je pevne
presvedčený, že uloženie akéhokoľvek nepodmienečného trestu odňatia slobody v tejto veci (aj
vzhľadom na závažnosť trestnej činnosti) by bolo absolútne neodôvodnené a v rozpore so s uznávanou
praxou týkajúcou sa prieťahov v trestnom konaní.

Pre úplnosť dodáva, že v danej veci, aj ak by mal súd za to, že sa posledný rok vyhýbal trestnému
stíhaniu (čím bolo v podstate súdom odôvodnené moje vzatie do väzby), čo však rezolútne popieram,
predchádzajúce konanie je postihnuté výraznou prieťahovosťou zo strany konajúceho súdu. Od podania
obžaloby bol dlhodobo k dispozícii súdu a to nielen v čase, keď sa nachádzal vo väzbe alebo
vo výkone trestu. Neprimeraná dĺžka konania je preto spôsobená hlavne nečinnosťou, respektíve

neúmerne pomalým postupom prvostupňového súdu v počiatočných rokoch konania, o čom svedčí i
sťažnosť na prieťahy, ktorú dňa 2.5.2016 podala na súd Okresná prokuratúra.Zastáva názor, že je povinnosťou súdov, aby porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote
bolo určitým primeraným spôsobom odškodnené, keď zmiernenie trestu je určitou kompenzáciou štátu
za to, že došlo k porušeniu práv páchateľa neprimeranou dĺžkou trestného konania.

Z dôvodu hospodárnosti len odkazuje na jeho písomné a ústne prejavy v konaní. Na základe vyššie
uvedeného žiada, aby odvolací súd zrušil napádaný rozsudok v časti výroku o treste a sám rozhodol
tak, že vzhľadom na predchádzajúce odsúdenie upustí od uloženia súhrnného trestu.“
Krajský súd na podklade podaných odvolaní podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolania,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto predchádzalo a tak zistil, že len odvolanie okresného
prokurátora je čiastočne dôvodné.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané
oneskorene, osobou neoprávnenou, alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu

podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku,
proti ktorému nie je prípustné. Ďalej odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že:
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo

c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré

im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 321 ods. 1 písm. d ) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok, ak bolo
napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona
Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno

nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok
v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania podľa § 316 ods.
1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku
Odvolanie podal obžalovaný, ako i prokurátor ako oprávnená osoba v zákonnej lehote a proti výrokom,
proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný.

Pokiaľideosamotnénámietkyokresnéhoprokurátora,akoiobžalovaného,týkajúcesaotázkymožnosti,
resp. povinnosti, ukladať obžalovanému súhrnný trest, tieto krajský súd považoval za nedôvodné.
Podľa ustanovenia § 42 ods. 1 Trestného zákona, ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý
spáchal skôr, ako bol súdom I. stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu
súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu.

Súhrnný trest sa uloží iba v prípade viacčinného súbehu, a to len vtedy, ak páchateľ bol za časť
retrospektívne sa zbiehajúce trestné činnosti odsúdený a ak možno na takéto odsúdenie prihliadať. Súd
teda páchateľa odsudzuje za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený
odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. Súhrnný trest nastupuje namiesto úhrnného trestu, ktorý
by bol inak páchateľovi uložený, ak by sa o všetkých zbiehajúcich trestných činoch rozhodovalo v

spoločnom konaní.
Podľa ustanovenia § 41 ods. 1 Trestného zákona, ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac
trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný
čin z nich najprísnejšie trestný. Popri treste prípustnom podľa takéhoto zákonného ustanovenia možno
v rámci úhrnného trestu možno uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým

zo zbiehajúcich sa trestných činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne,
je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich.
K námietke obžalovaného: obžalovanému nemohol byť uložený trest súhrnný (rovnako tak potom
nemohlo byť upustené od uloženia súhrnného trestu), pretože skutok, pre ktorý je obžalovaný aktuálnesúdený (zo dňa 17.06.2010), nie je vzhľadom ku skutku, viažúcemu sa k rozsudku Okresného súdu
Trnava sp. zn. 7T/212/2007 zo dňa 31.05.2011, v neprerušenom súbehu.
V tomto prípade správne uviedol okresný súd, že v danej veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod

sp. zn. 7T/212/2007 bol dňa 30.10.2008 vydaný trestný rozkaz, ktorý bol obžalovanému doručený dňa
29.4.2009, pričom doručením trestného rozkazu nastali účinky spojené s vyhlásením odsudzujúceho
rozsudku. A ak obvinený spácha po doručení trestného rozkazu nový trestný čin, nemôže ísť o súbeh.
Odvolací súd v tomto smere musí len poukázať aj na to, že bez ohľadu na dátum doručenia vyššie
uvedeného trestného rozkazu je zrejmé, že rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 7T/212/2007 zo

dňa 31.05.2011 bol obžalovanému ukladaný trest súhrnný a to k trestnému rozkazu Okresného súdu
Trnava zo dňa 03.01.2007 sp. zn. 1T/16/2006, z čoho je zrejmé, že v danom konaní sa trest ukladal za
trestné činy spáchané v súbehu do dátumu 03.01.2007. V žiadnom prípade potom nemôže byť súhrnný
trest (ako trest nahrádzajúci úhrnný trest, ktorý mal byť ukladaný) vo vzťahu k rozhodnutiu Okresného
súdu Trnava sp. zn. 7T/212/2007 uložený za skutky spáchané po 03.01.2007.
K námietke prokurátora odvolací súd poukazuje na to, že v otázke podmienok ukladania súhrnného

trestu sa prikláňa k názoru, že o viacčinný súbeh viacerých trestných činov dôjde z časového hľadiska
vtedy, ak v období medzi okamžikom spáchania prvého z nich a okamžikom spáchania posledného z
nich, nedošlo k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku za nejaký trestný čin toho istého páchateľa a to bez
ohľadu na to, či sa odsudzujúci rozsudok týkal niektorého z týchto zbiehajúcich sa trestných činov alebo
iného trestného činu spáchaného ešte skôr, ktorý je mimo okruh skúmaných trestných činov.

Skutok, za ktorý bol obžalovaný odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Skalica sp. zn.
0T/29/2013 zo dňa 05.08.2013, spáchal obžalovaný dňa 01.08.2013. Prokuratúra zastáva názor, že
tento skutok je v súbehu so skutkom, za ktorý je obžalovaný súdený v tomto konaní, t. j. so skutkom zo
dňa 17.06.2010. Avšak podľa vyššie uvedeného názoru, súbeh týchto (skúmaných) trestných činov je
prerušený vyhlásením odsudzujúceho rozsudku za iný jeho trestný čin a to rozsudku Okresného súdu

Senica sp. zn. 2T/109/2011 zo dňa 11.02.2013.
Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd námietky okresného prokurátora, ako i obžalovaného, v tomto
smere považuje za nedôvodné a postup okresného súdu, keď neukladal súhrnný trest, ani neupúšťal
od uloženia súhrnného trestu, považuje za správny a zákonný.
Za pochybenie okresného súdu však možno považovať skutočnosť, že okresný súd pri ukladaní

trestu použil zmierňujúce ustanovenie § 39 Trestného zákona, nakoľko pre použitie predmetného
ustanovenia jednak neboli splnené podmienky a jednak pri treste, ktorý obžalovanému uložil, použitie
tohto ustanovenia je nadbytočné. Okresný súd pri ukladaní trestu obžalovanému vychádzal z toho, že
odsudzoval obžalovaného za dva trestné činy a ukladal mu súhrnný trest podľa zákonného ustanovenia
skutkovej podstaty prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona (až 3 roky), teda podľa

ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie trestaný, pričom pri dolnej hranici trestnej
sadzby vychádzal súd z dolnej hranice trestnej sadzby skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona (6 mesiacov až 2 roky) tak, ako to ustanovuje § 41 ods. 1 veta tretia
Trestného poriadku. Z tretej vety uvedenej v ustanovení § 41 ods. 1 Trestného zákona je uvedené „Ak
sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu

najvyššia z nich.“ Toto pravidlo však podľa názoru krajského súdu je použiteľné len v prípadoch, keď sa
jedná o trestné činy, kde sú stanovené rovnaké hranice hornej trestnej sadzby. V danom prípade je
však evidentné, že pri prečine výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona je trestná sadzba 0 až 3
roky a pri prečine ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona je stanovená na 6 mesiacov
až 2 roky. V danom prípade teda bolo potrebné, aby okresný súd vychádzal, v zmysle zásady uvedenej

v § 41 ods. 1 Trestného zákona, z trestného činu najprísnejšie trestného, čo v danom prípade je prečin
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona. Za danej situácie podľa názoru krajského súdu nebolo
možné vychádzať z hornej hranice prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona a z dolnej
hranice prečinu ublíženia na zdraví podľa 156 ods. 1 Trestného zákona, ale bolo potrebné vychádzať len
z trestného činu, ktorý v danom prípade je trestom najprísnejším a tak ako je vyššie uvedené, sa jedná o

prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona, kde je trestná sadzba stanovená až na tri roky.
Pri výpočte trestu teda bolo potrebné pri prevahe priťažujúcich okolností postupovať podľa § 38 ods.
4 Trestného zákona a zvýšiť dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, čo v
danom prípade (jedna tretina z 0 až 3 roky jeden rok) a takto ustáleným spôsobom ustáliť trestnú sadzbu
na jeden rok až tri roky. V rámci uvedenej trestnej sadzby teda nebolo potrebné používať ustanovenie

§ 39 ods. 1 Trestného zákona nakoľko i podľa názoru krajského súdu trest odňatia slobody v trvaní 12
(dvanásť) mesiacov tak ako ho uložil okresný súd aj s náležitým odôvodnením je trestom postačujúcim
a primeraným, ktorú skutočnosť potom krajský súd reparoval spôsobom uvedeným vo výrokovej časti
tohto rozsudku.Obžalovaného pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia,
nakoľko obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný
trestný čin. Krajský súd teda odvolaniu okresného prokurátora teda čiastočne vyhovel, zatiaľ čo

odvolanie obžalovaného už z hore uvedených dôvodov zamietol.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností preto krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.