Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 28, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/53/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117010872
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Bugeľ
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117010872.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Bugeľa a sudcov JUDr.
Emila Dubňanského a JUDr. Petra Farkaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.2.2018, trestnej
veci proti obžalovanému X. E., pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 1T/51/2017 zo dňa 13.10.2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného X. E..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov uznal obžalovaného X. E. za vinného z prečinu výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., na tom skutkovom
základe, že
-dňa XX.X.XXXX v čase okolo 01.00 hod. na prístupovom chodníku pred barom S. na ulici E. č. XXX
v K., pod vplyvom alkoholu spolu s už odsúdeným S. A. sa dopustili hrubej neslušnosti tým, že po

predchádzajúcej slovnej výmene názorov najprv S. A. fyzicky napadol S. O. z K. a to tak, že zovretou
päsťou ho jedenkrát udrel do oblasti tváre, čím mu spôsobil poranenia v oblasti tváre, na to X. E. pravou
rukou, na ktorej mal sadru, udrel do oblasti tváre F.. S. E., čím mu spôsobil drobné povrchové zranenie
pokožky, ako aj S. A. udrel päsťou do oblasti spodnej pery F.. S. E., čím mu spôsobil drobnú ranu nad
hornou perou a nakoniec X. E. pravou rukou, na ktorej mal sadru, jedenkrát udrel Z. H. do oblasti tváre,
čím mu spôsobil drobné poranenie pery, pričom takto poškodenému S. O.i boli spôsobené poranenia

na hlave, a to pomliaždenie tváre v jarmovej oblasti a v okolí ľavej očnice, zlomenina nosových kostí,
kožná odrenina sánky, ktoré si vyžiadali lekárske ošetrenie s dobou liečenia do X dní, poškodeným F..
S. E. a Z. Z. H. boli spôsobené povrchové odreniny tváre, ktoré si nevyžiadali práceneschopnosť.

Uložil mu za to podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 37 písm. m/ Tr. zák., § 38 ods. 2, 4, 8 Tr.
zákona trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ÚVTOS
s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodeného S. O., nar. X.X.XXXX v K., trvale bytom K., N. č. XX s
nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces, prípadne konanie pred iným príslušným orgánom.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, do zápisnice o hlavnom
pojednávaní zahlásil odvolanie obžalovaný. Odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu písomne
odôvodnil, pričom v písomných dôvodoch odvolania uviedol, že rozhodnutie prvostupňového súdu
považuje za nesprávne, lebo konajúci súd nevykonal obhajobou navrhnuté dôkazy a na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym a neúplným skutkovým zisteniam a nevysporiadal sa

so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, v dôsledku čoho nesprávne právne posúdil
tresntú vec. Podľa názoru obhajoby nesprávne okresný súd dospel k záveru, keď neaplikoval ust. §25 Tr. zák., uviedol, že u neho v konkrétnom prípade silné rozrušenie bolo vyvolané, vzhľadom na
prebiehajúci konflikt, stavom čiastočnej opilosti, fyzickou indispozíciou spočívajúcou v zlomenej ruke a
sluchovým problémom, ako aj jeho závažnou psychiatrickou diagnózou, ktorou trpí - panickou poruchou

spojenou s jeho impulzívnou povahou a zvýšenou irritabilitou, prvotne nečakaným útokom A. na O. a
následne konaním poškodeného E., ktorý hádku s A. vyvolal, a ktorého krátko predtým dole v bare
videl ukazovať bojové hmaty na inom chlapcovi a nečakaným pristúpením poškodeného H. k nemu
spredu a s natiahnutými rukami. Jeho schopnosť myslieť a konať štandardným a pre neho bežným
spôsobom bola v dôsledku toho značne obmedzená. Všetko sa udialo veľmi rýchlo, bol v strese, v

šoku, opitý, lieky bral len ráno, ruku mal v sadre, teda mal obmedzenú vlastnú obranyschopnosť a
boli tam predchádzajúce provokácie zo strany E., to všetko vyvolalo napätú situáciu a jeho intezívne
zľaknutie. Mal za to, že jeho reakcia - reflexívny úder rukou bol konaní v nutnej obrane, i keď zo
strany poškodených E. a H. sa mohlo jednať o domnelý útok, ktorý v danom momente vnímal ako
hroziaci a daný. Aj podľa znaleckého posudku vypracovaného S.. P. trpí dušenou poruchou - panickou
poruchou, patriacou medzi neurotické, stresom podmienené úzkostné poruchy, ktoré sa prejavujú

sporadickými epizódami, záchvatmi paniky. Podľa znalkyne bola, i keď nepodstatne, ale predsa pre
požitie alkoholu znížená jeho ovládacia schopnosť, čo viedlo k nárastu impulzivity a agitovanosti.
Požívanie alkoholu deliberizuje kôrové, kontrolné mechanizmy a racionálnu autoreguláciu rozhodovania
a správania, čo pri mentálne oslabenej a emočne labilnej osobnosti znamená výrazný negatívny
vplyv, ktorý je rozhodujúcim spôsobom zodpovedný za realizáciu inkriminovaných skutkov. Znalkyňa z

odvetvia psychiatrie síce uviedla, že tieto jeho diagnózy sú z forenzného hľadiska vo vzťahu ku skutku
nevýznamné a panický atak u neho pri konflikte nenastal, ale k otázke zľaknutia sa vôbec vyjadriť
nevedela, lebo psychiatri takýto termín ani nepoznajú, no v tomto smere má za to, že súd prvého stupňa
nepostupoval dostatočným spôsobom pre zistenie podstatných okolností, keďže, ako to už uvádzal,
jeho subjektívne rozpoloženie bolo nutné objektivizovať znalcom z odvetvia psychológie. Aj preto v

prvostupňovom konaní navrhoval výsluch psychológa S.. P., ktorého navštevuje, ktorý mohol jeho stav
a konanie súdu objasniť a následne mohol súd zvážiť aj vykonanie znaleckého dokazovania znalcom
psychológom. V tejto súvislosti už aj v prvostupňovom konaní poukazoval na závery lekárskej správy
K.. P. zo dňa 24.1.2017 a závery lekárskej správy S.. E. zo dňa 9.6.2017, ktoré pojednávajú o jeho
duševnom stave a osobnostných vlastnostiach. Jeho celkový stav a duševné i psychické rozpoloženie,

v ktorom sa v čase incidentu nachádzal, naozaj intenzívne ovplyvnili koherenciu jeho vnímania konania
poškodených ako existujúceho a prítomného útoku na jeho osobu. V ďalšej časti namieta rozhodnutie
okresnéhosúdu,keďsúduviedol,žekonalvspolupáchateľstvesA..Uviedol,žetotopreukázanénebolo,
nakoľko A. napadol O. a on mal udrieť iných poškodených. Má za to, že aj pokiaľ by odvolací súd
nevzhliadol dôvody nutnej obrany, nebezpečnosť jeho konania nenaplnila závažnosť trestného činu.

Konfliktu chcel zabrániť, neinicioval žiaden útok, bránil sa reflexívne a až potom, ako došlo k ohrozeniu
jeho osoby zo strany poškodených, ako to subjektívne vnímal. na útok nemal žiaden dôvod ani pohnútku,
poškodeným sa v krátkom čase ospravedlnil, resp. okamžite po incidente, poškodeným žiadna škoda v
tejto súvislosti nevznikla a žiadnu si ani v trestnom konaní neuplatnili. Ďalej uviedol, že nepodmienečný
trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov je neadekvátny, nespravodlivý a neprimerane prísny. Konajúci

súd vzhliadol ako priťažujúcu okolnosť, že sa nepriznal, čin neoľutoval a že už bol za druhovo totožný
trestný čin odsúdený. Takýto záver súdu neobstojí, pretože nemôže byť ani základom spravodlivého a
zákonného trestu. Od počiatku trestného konania nespochybnil, ani nesporil, že by nemalo ku úderom
z jeho strany dôjsť. V rámci obhajoby ale sa snažil súdu objasniť, že jeho reakcia bola konaním v nutnej
obrane vzhľadom na stav zľaknutia. Tu je aj zásadný rozdiel oproti jeho predchádzajúceho odsúdeniu,

kde sa týmto spôsobom nebránil, ale prijal následky vtedajšieho svojho konania. Je si vedomý, že mu
stále plynie skúšobná predchádzajúceho odsúdenia, o to viac nemal žiaden záujem spáchať akúkoľvek
trestnú činnosť. Keď bol do konfliktu vtiahnutý E., reagoval neprimerane pod vplyvom vypätej situácie
a jeho rozpoloženia tým, že jeho a H. udrel. Išlo však len o jediný úder obrannou rukou bez vzniku
poranení u poškodených a obom poškodeným sa osobne ospravedlnil. Za tento exces považuje súd za

primerané mu uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov. Ak by aj odvolací
súd dospel k záveru, že spáchal trestný čin, navrhol, aby sa individualizoval trest voči jeho osobe
vo forme uloženia trestu, ktorý nebude spojený s odňatím slobody. Ďalej uviedol, že nepovažuje za
správny výrok o odkázaní poškodeného O. s nárokom na náhradu škody na civilné alebo iné konanie.
Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že poškodenie zdravia tomuto poškodenému

spôsobil výlučne už ods. S. A. a nie on, a preto za žiadnu škodu nezodpovedá.

Krajský súd na základe odvolania obžalovaného v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, akoaj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného
nie je dôvodné.

Okresný súd rozhodnutie o vine a treste obžalovaného odôvodnil výpoveďou obžalovaného, ktorý
uviedol, že po tom, čo videl ako A. udrel O., na čo k nemu priskočil E., ktorého sa zľakol, pričom ho
možno chytil za ruku, na čo ho udrel jedenkrát a to pravou rukou, na ktorej mal sadru, ale kam, to nevie,
po čom tento spadol a keď sa otočil, tak H. niečo povedal a vyzeralo to, že ho ide napadnúť, preto sa
zľakol a udrel ho jedenkrát rukou, na ktorej mal sadru, niekam do oblasti úst, na čo sa mu ospravedlnil.

Z výpovede poškodeného Z. Z. H. vyplýva, že A. prišiel k O. a skočil do neho, ale ako presne, to nevie
a on (svedok) sa rozprával s tým tretím v šiltovke, čo nebol A., ani obžalovaný, s tým, že videl, ako O.
tečie krv z nosa a videl ako sa E. naťahuje a háda s obžalovaným, po čom ho obžalovaný udrel, ale kde
presne, to nevie. Keď videl ako E. spadol, tak pristúpil k obžalovanému a pýtal sa ho, či je normálny a
čo to rieši, na čo on ako keby nevnímal a udrel ho pravou rukou do líca pod okom.

Y. poškodený F.. S. E. uviedol, že keď videl ako O. leží na zemi, preto sa k nemu zohol, aby mu pomohol
a dostal úder do pravej časti tváre, ale nevie od koho, až následne sa dozvedel, že to malo byť od
obžalovaného.

Svedok S. G. uviedol, že čo sa týka konfliktu, tak si pamätá, že jeden z tých mužov mal sadru a myslí,
že udrel toho, ktorému pomáhal, pričom bol tam ešte jeden V., ktorý napadol iného chlapca s čiernymi
vlasmi, viac úderov nevidel.

Z výpovede svedka Z. G. vyplýva, že videl von konflikt medzi A. a ďalšou osobou, ale nevidel, aby E.

niekoho napadol.

N. v predmetnej veci, už ods. S. A. uviedol, že on napadol jedného z chlapcov, ktorí tam boli a videl ako
obžalovaný so sadrou na ruke udrel toho, ktorý chodil pýtať pivo, pričom ho udrel iba jedenkrát.

Následne okresný súd vychádzal zo záverov znaleckého posudku znalkyne S.. H. P. z odvetvia
psychiatrie, ako aj z výpovede znalca na hlavnom pojednávaní, pričom z týchto dôkazov zistil, že
obžalovaný v čase spáchania trestného činu netrpel ani toho času netrpí na žiadnu duševnú poruchu
ani chorobu v zmysle psychózy, v čase skutku i toho času trpí na duševnú poruchu patriacu
medzi neurotické, stresom podmienené úzkostné poruchy, a to panickú poruchu, ktorá sa prejavuje

sporadickými epizódami - záchvatmi paniky a depresívnu poruchu, zistila u neho v anamnéze i
patologické hráčstvo, čo je porucha kontroly impulzov, u obžalovaného ide o emočne labilnú osobnosť.
Z forenzného hľadiska vo vzťahu k skutku sú tieto diagnózy nevýznamné, rovnako ako aj v minulosti
diagnostikovaná atypická depresia. Obžalovaný sa v čase spáchania skutku nachádzal v stave
jednoduchej opitosti stredne ťažkého stupňa, jeho rozpoznávacia a ovládacia schopnosť bola v čase

spáchania skutku zmenšená nepodstatne, len pod vplyvom užitého alkoholu, pokiaľ vyšetrovanie
jednoznačne preukáže, že obžalovaný v deň skutku ráno skutočne užil dve kapsuly lieku s obsahom
dulexetínu (Cymbalta) a následne večer začal konzumovať alkohol aj napriek tomu, že mal vedomosť
o zákaze konzumu psychiatrických liekov s alkoholom, jeho ovládacia schopnosť mohla byť zmenšená
nepodstatne,nakoľkopritejtokombináciimohlodôjsťknárastuimpulzivityaagitácie.Podstatnézníženie

ani vymiznutie týchto schopností znalkyňa nezistila. Obžalovaný chápe zmysel trestného konania, je
schopný plnohodnotnej účasti na trestnom konaní, keďže konzum alkoholu u neho nevykazuje známky
závislosti, ochranné protialkoholické liečenie nie je potrebné. Doporučila mu uložiť zákaz konzumu
alkoholu, keďže užívanie alkoholu deliberizuje kôrové kontrolné mechanizmy a racionálnu autoreguláciu
rozhodovania a správania, ochranné protitoxi-komanické liečenie nie je potrebné, keďže obžalovaný nie

je duševne chorý, jeho pobyt na slobode z hľadiska psychiatrického nie je pre spoločnosť nebezpečný,
ochranné psychiatrické liečenie nie je potrebné, patickú opitosť nezistila. Znalkyňa ďalej uviedla, že mala
k dispozícii aj kompletnú zdravotnú dokumentáciu od S.. V. E. v K., kde sa aj spomínalo, okrem iného, že
obžalovaný navštevuje ordináciu K.. P., vyšetrovací spis a vykonala aj vyšetrenie obžalovaného, mala
tiež k dispozícii prepúšťaciu správu z psychiatrického oddelenia z K., kde bol hospitalizovaný v januári

XXXX, kde sa uvádza, že zohľadnili psychologické vyšetrenie a zobrazovacie vyšetrenie mozgu, pričom
ponechali diagnózu panickej poruchy. To, že obžalovaný porušuje liečebný režim požívaním alkoholu, aj
keďstýmnemáproblém,vyplývazjehoosobnosti.K.poruchasaliečiťdá,súobdobia,kedypopreliečení
úplnevymizneajnaXX-XXrokov,aletásamôžekedykoľvekvrátiť.Jepotrebnédodržiavanieliečebnéhorežimu a návštevy psychiatria a psychológa, pričom konzum alkoholu nie je žiaduci. V čase priznania
invalidity trpel aj diagnózou depresívnej poruchy, ktorá medzičasom vymizla, preto v čase spáchania
skutku to na obžalovaného nemalo vplyv. L. skonštatovala, že panická porucha sa prejavuje tak, že u

jedincov dochádza k náhlym vzniknutým stavom úzkosti, teda bez akéhokoľvek podnetu, prichádzajú
tieto záchvaty z ničoho nič, v stave pokoja, typickými prejavmi tejto poruchy sú náhle vzniknutá úzkosť,
strach, strach zo zošaletia, táto porucha sa prejavuje aj telesnými poruchami, napr. tlakom na hrudi,
búšením srdca, závratmi, pocitom na odpadnutie, mravenčením, pocitmi chladu, tepla, nie u každého
jedinca sa môžu všetky príznaky súčasne vyskytovať, pričom mnohí ľudia pripisujú panickú poruchu k

stavu infarktovému. Tieto stavy u obžalovaného nemohli vzniknúť aj v dôsledku skutku, tieto prichádzajú
z čista jasna, a ani z ničoho nevyplýva, aby obžalovaný mal pri skutku tento stav, toto sa prehliadnuť, išlo
by o intenzívne konanie, preto môže jednoznačne vylúčiť, aby sa v čase skutku u obžalovaného jednalo
o panický atak a osobne sa znalkyňa nestretla s tým, aby niekto pod vplyvom alkoholu dostal panický
atak a následne konal agresívne. Ak z výpovede svedka H. na hlavnom pojednávaní vyplýva, že po tom,
čo pristúpil k obžalovanému a pýtal sa ho či je normálny, tak ho obžalovaný ako keby nevnímal a udrel

ho, tak toto nemôže byť príznakom panickej poruchy, ide o príznak impulzivity, žiadna z psychiatrických
diagnóz obžalovaného nemala vplyv na jeho konanie. Znalkyňa záverom skonštatovala, že obžalovaný
pri vyšetrení o žiadnom zľaknutí nerozprával, ani ako psychiatri nepoznajú termín stav zľaknutia.

Z výpovede svedkýň X. Z. L. a S. N., ktoré pracovali v bare S. v K., súd zistil tú skutočnosť, že tieto počuli

hluk pred barom a keď svedkyňa N. vyšla pred bar, nevidela tam už nikoho, iba krvavé stopy na dlažbe.

Zo zápisu o dychovej skúške vyplýva, že obž. X. E. bola dňa 14.9.2016 o 03.02 hod. nameraná hodnota
0,73 mg/l alkoholu v dychu.

Zo správ a charakteristík vyplýva, že obžalovaný X. E. je k trvalému pobytu prihlásený na adrese K., Z.
č. XXXX/X, je slobodný a bezdetný, bol hospitalizovaný na Psychiatrickom oddelení FNsP J.A.Reimana
K. od 5.1.2017 do 27.1.2017 pre úzkostnú poruchu, celkovo bol trinásťkrát postihnutý za priestupok,
prevažne na úseku cestnej dopravy, avšak jedenkrát aj za to, že dňa 17.12.2011 o 02.30 hod. na ulici
D. pred barom D. fyzicky napadol K. G., za čo mu v rozkaznom konaní bola uložená pokuta vo výške

30,00 Eur.

Z odpisu z registra trestov obžalovaného vyplýva, že doposiaľ bol dvakrát súdne trestaný, v oboch
prípadoch pre druhovo totožnú trestnú činnosť, naposledy rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.
41T/104/2013 zo dňa 15.1.2014 pre zločin podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona a prečin podľa § 364

ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, za čo mu súd uložil trest odňatia slobody podmienečne na 3 mesiace
(správne malo byť 3 roky), so skúšobnou dobou v trvaní 4 roky do 15.1.2018 s probačným dohľadom,
obmedzeniepodrobiťsapsychoterapiiapovinnosťnahradiťškodu,pričomuvedenýrozsudoknadobudol
právoplatnosť dňa 15.1.2014.

S poukazom na vyššie uvedené dôkazy, ako aj ďalšie dôkazy, ktoré vykonal okresný súd na hlavných
pojednávaniach dospel k záveru, že skutok sa stal a tento spáchal obžalovaný, pričom svojim konaním
naplnil pojmové znaky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák.
formouspolupáchateľstvapodľa§20Tr.zák.,nakoľkospoločnýmkonanímfyzickyanamiesteverejnosti
príslušnom sa dopustil výtržnosti tým, že napadol iného.

Pri rozhodovaní o výmere trestu vzhliadol okresný súd jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm.
m/ Tr. zák., a to že už obžalovaný už bol za trestný čin odsúdený. Ďalej okresný súd vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce pri výmere ukladaného trestu, pričom prihliadol najmä na
spôsob spáchania trestného činu, prevahu priťažujúcich okolností, ale aj na osobné pomery a možnosti

nápravy obžalovaného a dospel k záveru, že vzhľadom na to, že obžalovaný bol v minulosti opakovane
súdne trestaný pre druhovo totožnú trestnú činnosť, pričom v jednom prípade sa na neho hľadí akoby
nebol odsúdený, avšak v druhom prípade sa mal skutku dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného
odsúdenia a za obdobné konanie bol už aj priestupkovo postihnutý, obžalovanému zabráni v páchaní
ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby v budúcnosti viedol riadny život

a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere
18 (osemnásť) mesiacov, pre výkon ktorého obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný v posledných desiatich rokoch predspáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný
trestný čin.

Vzhľadom na to, že poškodený S. O. si nárok na náhradu škody v zmysle § 46 ods. 3 Tr. por. uplatnil
riadne a včas, avšak v predmetný trestný čin bol spáchaný spolupáchateľstvom, pričom spolupáchateľ
už ods. S. A. v predmetnej trestnej veci uzatvoril dohodu o vine a treste, v ktorej bol uvedený poškodený
s nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces a súd túto dohodu schválil, na rozhodnutie
o povinnosti na náhradu škody by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby

trestného stíhania a predlžilo by ho, súd poškodeného S. O. rovnako s nárokom na náhradu škody v
zmysle § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal na civilný proces, príp. konanie pred iným príslušným
orgánom.

Krajský súd sa po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania obžalovaného, ako aj dôkazov, ktoré
boli vykonané okresným súdom, dospel k záveru, že okresný súd na zistenie skutkového stavu vykonal

všetky dôkazy tak, ako to má na mysli ust. § 2 ods. 10 Tr. por. a tieto dôkazy aj v zmysle § 2 ods. 12 Tr.
por. vyhodnotil. Aj krajský súd je toho názoru, že z vykonaných dôkazov bola jednoznačne preukázaná
vina obžalovaného. Jednak sa obžalovaný k spáchaniu skutku priznal a bol usviedčaný zo spáchania
skutku poškodenými Z. Z. H., F.. S. E., ako aj svedkami S. A. a S. G.. Námietka obhajoby spočívajúca
v tom, že obžalovaný konal v nutnej obrane bola vyvrátená závermi znaleckého posudku znalkyne S..

P., ako aj jej výpoveďou na hlavnom pojednávaní, kde táto znalkyňa uviedla, že konanie obžalovaného
vo vzťahu k poškodeným samo osebe nemôže byť príznakom panickej poruchy, ale ide o príznak
impulzivity. Ani podľa názoru krajského súdu, keďže sa nejednalo o žiaden útok zo strany poškodených
na obžalovaného, nemôže jeho konanie naplniť znaky nutnej obrany, a to s prihliadnutím na výpovede
poškodených, keď poškodený F.. S. E. vypovedal, že išiel zdvíhať poškodeného O., ktorý ležal, resp.

sedel na zemi a vtedy dostal úder a následne aj výpoveď poškodeného H., ktorý vypovedal, že po tom,
čo udrel obžalovaný poškodeného E., sa ho spýtal, čo tu vlastne robí a vtedy ho obžalovaný opätovne
udrel rukou, na ktorej mal sadru, do tváre.

Ani návrh obhajoby na výsluch S.. P., resp. znalecké dokazovanie z odvetvia psychológie nie je, podľa

názoru krajského súdu, v danej veci potrebné, nakoľko znalkyňa S.. P. uviedla, že mala k dispozícii pri
vypracovaní znaleckého posudku celú zdravotnú dokumentáciu, ako aj správu od psychológa, z ktorých
pri záveroch znaleckého posudku aj vychádzala.

Za takejto dôkaznej situácie preto správne dospel okresný súd k záveru, že skutok spáchal obžalovaný

a správne kvalifikoval jeho konanie ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., nakoľko spoločným konaním obžalovaný fyzicky na mieste
verejnosti prístupnom sa dopustil výtržnosti tým, že napadol iného.

Vo vzťahu k námietkam obhajoby, že sa nejednalo o spolupáchateľstvo zo strany obžalovaného a A.,

nakoľko títo mali napadnúť rôzne osoby, je potrebné uviesť, že sa jedná o spolupáchateľstvo prečinu
výtržníctva, kedy obaja na mieste prístupnom verejnosti sa mali dopustiť výtržnosti tým, že napadli iného,
teda obaja obžalovaní páchali súčasne a spoločne predmetnú trestnú činnosť.

Vo vzťahu k výroku o treste ani tu krajský súd nedospel k záveru, že okresný súd v tomto výroku pochybil.

Je evidentné, že obžalovaný už bol dvakrát súdne trestaný, aj keď sa v jeho prípade na neho hľadí akoby
nebol odsúdený, a to za totožnú trestnú činnosť. Krajský súd na verejnom zasadnutí oboznámil aj spis
Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T 104/13, z ktorého je zrejmé akej trestnej činnosti sa obžalovaný
dopustil, teda zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. a prečinu výtržníctva podľa § 364
ods. 1 písm. a/ Tr. zák., pričom mal spáchať žalovaný skutok v skúšobnej dobe tohto odsúdenia. Správne

preto dospel okresný súd k záveru, a to aj vzhľadom na priestupky, ktorých sa obžalovaný dopustil, že na
nápravu obžalovaného nie je možné pôsobiť trestom, ktorý nebude spojený s jeho výkonom a vzhľadom
na osobu obžalovaného, ako aj na úpravu trestnej sadzby pri prevahe priťažujúcej okolnosti v zmysle
ust. § 38 ods. 4 Tr. zák. uložil obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov.

Nepochybil okresný súd ani pri rozhodovaní, ktorým podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. obžalovaného
pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym
stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný v posledných 10-tich rokoch pred spáchaním tohto skutku nebol
vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za iný úmyselný trestný čin.Čo sa týka rozhodovania v adhéznom konaní, je nesporné, že súd odkázal poškodeného S. O. s jeho
nárokom na náhradu škody na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.

Je evidentné, že v tejto trestnej veci mal škodu spôsobiť poškodenému S. A. a nie obž. X. E., avšak
vzhľadom na tú skutočnosť, že škoda bola riadne a včas uplatnená v tomto konaní, nepovažuje krajský
súd za potrebné tento výrok v napadnutom rozsudku zrušiť, pričom rozsah a mieru zodpovednosti za
náhradu škody u poškodeného O. bude možné posúdiť, a to aj s prihliadnutím na rozhodnutia okresného
súdu vo vzťahu k ods. S. A. a rozhodnutie okresného súdu v nadväznosti s krajským súdom u obž. X. E..

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné v
zmysle ustanovenia § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.