Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 2, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/15/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313216768
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8313216768.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu
JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska
5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO:
36 613 843, proti žalovanému J. L., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom evidovaným na adrese W.,
za účasti Združenia - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS", Nám. Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 343

828, zastúpeného advokátkou JUDr. Jaroslavou Oravcovou, Dobrianskeho 1651, Vranov nad Topľou,
o zaplatenie 1.581,50 eura s príslušenstvom, takto o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Humenné č.k. 5C/213/2014-166 zo dňa 24.03.2016

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol,

o trovách konania rozhodol tak, že žalovanej (správne žalovanému - pozn. odv. súdu) náhradu trov
konania nepriznal a žalobcovi uložil zaplatiť Združeniu - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“ náhradu
trov konania v sume 318,88 eura na adresu jeho právneho zástupcu v určenej lehote.
V dôvodoch, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu zamietol, uviedol, že žalobca podal dňa 19.11.2013
žalobu, ktorou žiadal uložiť žalovanému, aby mu zaplatil sumu 1.581,50 eura, úrok z omeškania zo
splátok za obdobie od 21.12.2010 do 01.07.2013 v sume 106,74 eura, úrok z omeškania vo výške

8,5 % ročne zo sumy 1.581,53 eura od 02.07.2013 do zaplatenia, žiadajúc taktiež, aby súd uložil
žalovanému zaplatiť mu náhradu trov konania. Podľa žaloby právny predchodca žalobcu, Slovenská
sporiteľňa, a.s., uzavrela so žalovaným 29.01.2008 zmluvu č. XXXXXXXXX, na základe ktorej boli
žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 1.659,70 eura, ktoré sa žalovaný zaviazal
vrátiť právnemu predchodcovi žalobcu v mesačných splátkach po 31,63 eura splatných vždy k 20.
dňu v mesiaci. Zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a

žalobcom bola pohľadávka zo zmluvy o úvere postúpená. Ku dňu postúpenia, t.j. k 28.06.2012 dlh
žalovaného predstavoval sumu 2.941,67 eura. Táto suma pozostávala z istiny 2.475,39 eura, úroku
222,53 eura, úroku z omeškania 216,84 eura a ostatného príslušenstva 26,91 eura. K plneniu zo strany
žalovaného nedošlo, splnenie tejto povinnosti má žalovanému uložiť súd; žalobca uplatnil na súde len
nepremlčané splátky úveru, t.j. splátky za obdobie od 20.12.2010 do 20.01.2015 v počte 50, ako aj
žalobou špecifikované príslušenstvo.

Súd konštatoval, že Združenie - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“, ktoré vstúpilo do konania ako
vedľajšíúčastníknastranežalovaného,namietaloneprijateľnépodmienkyvzmluveaaktívnulegitimáciu
žalobcu. Banka postúpila na žalobcu tzv. živý úver, žalobca pritom nevykonáva bankovú činnosť,
pohľadávka nemohla byť postúpená, zmluva o postúpení pohľadávok je neplatným právnym úkonom.
Súd taktiež konštatoval, že žalobca mal argumentáciu Združenia - Pomoc a ochrana spotrebiteľa
„POS“ za nesprávnu. Zákon č. 483/2001 Z.z. umožňuje postúpiť aj nesplatnú pohľadávku. Pokiaľ je

dlžník v omeškaní so splnením čo i len časti peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku
zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ bymohlo dôjsť k postúpeniu len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v
zákone vyslovene uvedené. Žalovaný bol na plnenie vyzvaný, jeho aktívna legitimácia je danou.
Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil existenciu skutkového stavu k vzniku záväzku,

nároky z ktorého boli predmetom konania, tak ako bolo tvrdené v žalobe. Pokiaľ žalobca odvodzoval
svoju aktívnu legitimáciu zo Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0900/2012/CE z 27.06.2012, ktorá bola
uzatvorená medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalobcom, mal za to, že postúpenie pohľadávky bolo
absolútne neplatné. Nebolo preukázané, že by právny predchodca žalobcu splnil podmienky uvedené
v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Predpokladom postupiteľnosti pohľadávky v zmysle ust. §

92 ods. 8 je, aby bol klient v omeškaní s plnením aspoň 90 dní a aby banka na splnenie klienta
písomnevyzvala.Aktietopredpokladyniesúsplnené,pohľadávkabankyniejepostupiteľná.Postúpenie
je objektívne neprípustné, zakázané, v priamom rozpore so zákonom. Ustanovenie § 525 ods. 1
Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou
veriteľa zmenil. Podľa súdu prvej inštancie pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené

špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk, ako aj obsiahle bankové tajomstvo.
Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona.
Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným
spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so
vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho,

že ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov,
v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Nebolo taktiež
preukázané, že by bol žalovaný pred postúpením vyzvaný bankou k plneniu. Súd prvej inštancie pre
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu žalobu zamietol.
Pri právnom posúdení vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení Zákona č. 258/2001 Z.z. účinného v

čase uzatvorenia zmluvy - § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3, podľa ustanovení Občianskeho zákonníka
- § 524 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, a z ustanovení Zákona č. 483/2001 Z.z. - § 92 ods. 8, s odkazom aj na
ustanovenia § 27 a § 91 tohto zákona.

2. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Poukázal na to, že základným právom veriteľa je právo na
plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie riadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa
požadovať splatenie svojej pohľadávky. Vyplýva to aj zo Všeobecných obchodných podmienok jeho

právneho predchodcu. Postupca, ako aj on sám, boli oprávnení, nie však povinní predčasne ukončiť
záväzkovo-právny vzťah. Na žalobcu prešli zmluvou o postúpení pohľadávok všetky práva súvisiace s
danou pohľadávkou. Nie je žiaden dôvod na to, aby postupca pohľadávky nemohol na žalobcu previesť
nároky z úverovej zmluvy. Podľa žalobcu ani z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že
predmetom postúpenia môže byť len splatná pohľadávka. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na

mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to výslovne
uvedené. Je to zrejmé z formulácie tohto ustanovenia, ktoré je potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník
v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku
zodpovedajúcucelejvýškepeňažnéhozáväzku,nielenčasť,sktoroujedlžníkvomeškaní.Zákonodarca
rozlišujedvapojmy,atopojempeňažnýzáväzokakocelokapojemčasťpeňažnéhozáväzku.Správnosť

záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatenú pohľadávku, možno zistiť posúdením druhej
vety tohto ustanovenia, ktorého zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú
časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky
postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok, zaniká. Podľa žalobcu ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Toto

ustanovenie nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za
splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky
uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky.
Žalobca poukázal na niektoré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, ktoré mali potvrdzovať jeho
názor. Zdôraznil, že porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 Zákona č. 438/2001 Z.z. o bankách

nemožno spájať s občiansko-právnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže
norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 Zákona o bankách nezakladá občiansko-právnu povinnosť vo vzťahu ku
klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska. Namietal
taktiež neúčelnosť trov, zaplatenia ktorých súd prvej inštancie uložil jemu v prospech Združenia - Pomoca ochrana spotrebiteľa „POS“. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že jeho
návrhu vyhovie, alebo aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy
odvolacieho konania.

4. Združenie - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedlo, že sa
stotožňuje s rozhodnutím súdu a navrhlo, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Uplatnilo si
trovy odvolacieho konania.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, (ďalej len „CSP“), vychádzajúc
z ust. § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon
aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.

§ 378 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru o
existencii dôvodov, pre ktoré bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť.

6. Súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie založil na argumentácii vychádzajúcej z názoru, že

- predpokladom postupiteľnosti pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
je, aby bol klient s plnením v omeškaní aspoň 90 dní a aby banka na splnenie klienta písomne vyzvala.
Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, postúpenie je objektívne
neprípustné, zakázané, v priamom rozpore so zákonom, teda neplatné.
- postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá nepodlieha špecifickým požiadavkám kladeným

na podnikanie bánk, ako aj na bankové tajomstvo, sa podstatným spôsobom mení obsah právneho
vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom v zmysle § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorého účelom je
aj ochrana dlžníka.

7. Podľa § 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej aj len

„Zákon o bankách“), tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou, riadením,
podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace
s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účely regulácie a kontroly bánk,
pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému.
Podľa § 89 ods. 1 tretej vety pred bodkočiarkou Zákona o bankách, banka alebo pobočka zahraničnej

banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona
alebo osobitného predpisu, ak to zákon alebo osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy
ich ustanovení vyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.
Podľa § 91 ods. 1 veta prvá Zákona o bankách, predmetom bankového tajomstva sú všetky informácie
a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré

nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov.
Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou

zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len
časti z toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok.

Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému.Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr
smrťou veriteľa, alebo obsah ktorej by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku
pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.

Podľa 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo
dohode s dlžníkom.

8. Postúpenie pohľadávky je inštitútom, prostredníctvom ktorého dochádza v rozsahu predmetu
postúpenia k zmene v subjekte záväzkového vzťahu, konkrétne k zmene v osobe veriteľa; zmena

sa nedotýka práv ani povinností dlžníka. Postúpením sa však v zmysle citovaného ust. § 525 ods. 1
Občianskeho zákonníka nemôže postavenie dlžníka zhoršiť, nakoľko postúpenie pohľadávky, pokiaľ
neodporuje dohode medzi ním a veriteľom, ovplyvniť nemôže.

9. Súd prvej inštancie mal za to, že už to, že ide o postúpenie pohľadávky zo záväzku, na ktorý
sa vzťahuje bankové tajomstvo na subjekt, na ktorý sa nevťahujú požiadavky na podnikanie bánk,

spôsobuje podstatnú zmenu obsahu právneho vzťahu, teda nepostupiteľnosť pohľadávky.
Konkretizácia dôvodov v zmysle vysvetlenia toho, v čom sa mal postúpením podstatne zmeniť obsah
právneho úkonu, ktorý žalovaný uzavrel s veriteľom, absentuje.
Žalovaný uzavrel so Slovenskou sporiteľnou, a.s. zmluvu, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver,
ktorý mal dohodnutým spôsobom v dohodnutom čase splácať, čo však porušil, s úhradou bol v čase

postúpenia v omeškaní 1272 dní. Žalovaný, ako z listín zo spisu vyplýva, výslovne súhlasil s tým, že
banka je oprávnená svoju pohľadávku zo zmluvy postúpiť inému subjektu (bod 18.14. Všeobecných
obchodných podmienok, ktoré sú podľa čl. II. bod 2. zmluvy jej súčasťou). Takáto dohoda je podľa § 89
ods. 1 Zákona o bankách prípustná. Dohoda nevykazuje znaky nevyváženosti, ak veriteľ môže aj bez
súhlasu dlžníka postúpiť pohľadávku a dlžník môže postúpiť svoj záväzok voči veriteľovi na iného len

so súhlasom veriteľa, má to základ vo funkcii súhlasu, ktorým je ochrana veriteľa. Dlh by totiž mohol
prevziať taký dlžník/osoba, majetkové pomery, ktorého by mohli zhoršiť alebo znemožniť uspokojenie
pohľadávky veriteľa.
Tak ako Občiansky zákonník, ani Zákon o bankách nevyžaduje súhlas dlžníka s postúpením pohľadávky.
Relevantným nemôže byť to, že postupník nie je subjektom, na ktorý by sa mali vzťahovať požiadavky na

podnikanie bánk. Nie je zrejmé, o aké požiadavky by malo ísť, z rozsudku to nevyplýva. Komerčná banka
je subjektom, ktorý podniká aj s peňažnými prostriedkami zverenými jej vo forme depozitných produktov,
t.j. s cudzími zdrojmi, vzťahujú sa preto na ňu pravidlá obozretného bankového podnikania, a to nielen
pri poskytovaní úverov. V konkrétnom prípade úver bankou už za zmluvne dohodnutých podmienok
poskytnutý bol, rieši sa len jeho návratnosť. Nie je zrejmé, prečo by návratnosť úveru, t.j. vymáhanie

pohľadávky nemohol realizovať subjekt nemajúci oprávnenie na podnikanie v bankovom sektore.
V odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie vysvetlenie úvah, ktoré naznačil, absentuje.

10. Nie je zrejmé ani to, ako dospel súd prvej inštancie k záveru o tom, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o
bankáchsamápovažovaťzazákonnépodmienkypreplatnépostúpeniepohľadávkybanky.Zdôvodovej

správy k pôvodnému textu Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorá je interpretačným pravidlom, pritom
vyplýva (súčasný text ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách bol v čase prijatia zákona v ods. 7), že
ustanovením § 92 ods. 1 až 7 sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva.

Zákonom č. 483/2001 Z.z. bol zrušený Zákon o bankách č. 21/1992 Zb., ust. § 38 ods. 9, ktorého bolo

v podstate totožné so znením súčasného ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z., keďže znelo:
Ak je napriek písomnej výzve banky jej klient nepretržite dlhšie ako 120 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke, môže banka svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá
nie je bankou (ďalej len „postupník“). Toto právo banka nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením

pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku
voči banke presiahol 1 rok. Pri postúpení pohľadávky je banka povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou a klientom

len za podmienok a v rozsahu uvedenom v ods. 8. Ustanovenie tohto odseku sa rovnako vzťahuje aj
na pobočku zahraničnej banky a jej klientov.Dôsledkami porušenia ust. § 38 ods. 9 zákona č. 21/1992 Zb. sa zaoberal Najvyšší súd Českej
republiky v rozsudku sp. zn. 29Odo/1613/2005 z 29.04.2008. Uviedol, že účelom inštitútu bankového
tajomstva je ochrana klienta pred zverejnením, či podávaním informácií o jeho majetkových pomeroch.

Úprava zmluvného postúpenia pohľadávky v Občianskom zákonníku, ani príslušné ustanovenia
Obchodného zákonníka vo všeobecnosti nezakazujú (pod sankciou prípadnej neplatnosti takéhoto
úkonu) postúpenie pohľadávky len preto, že dôsledkom postúpenia je prelomenie bankového tajomstva.
Ochranu poskytovanú klientovi banky prostredníctvom inštitútu bankového tajomstva je nutné vždy
zvažovať (z hľadiska možných úvah, ktoré takúto ochranu absolutizujú) aj s prihliadnutím k tomu, či a

akýmspôsobomosoba,ktorámábyťtýmtoinštitútomchránená,samaporušujesvojepovinnostiplynúce
z príslušného bankového obchodu (zmluvy o úvere). Zákon o bankách totiž banke tiež ukladá obozretne
hospodáriť a chrániť majetkové záujmy všetkých svojich klientov. Pri plnení tejto povinnosti nemôže byť
bankapripravenáomožnosťzbaviťsavzáujmeostatnýchsvojichklientovrizikovejpohľadávkyvsituácii,
keď dlžník porušuje povinnosť pohľadávku splácať len preto, aby prostredníctvom inštitútu bankového
tajomstva chránila individuálny záujem takéhoto dlžníka. Z hľadiska možných úvah o následkoch

neoprávneného porušenia bankového tajomstva zmluvným postúpením pohľadávky je zjavné, že k
náprave uvedeného stavu nevedie sankcia spočívajúca v neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky.
Plne opodstatnené je preto tam, kde takáto situácia nastane, zvažovať otázky zodpovednosti za škodu,
nie prelamovať platnosť zmlúv o postúpení, osobitne za situácie, keď bolo vecou zmluvných strán, či si v
medziach bankového obchodu dojednajú výhradu zákazu postúpenia podľa § 525 ods. 2 Občianskeho

zákonníka.

11. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať okrem názoru Najvyššieho súdu Českej republiky
na dôsledky porušenia bankového tajomstva uvedeného v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto
rozhodnutia, aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/2007 z 03.07.2008,

v ktorom je zdôraznené, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá
neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.
Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s
ním spojená spoločenská, hospodárska funkcia zmluvy. neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie
zásadou. Nie je ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, ak je taká prax, že všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu
výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.
Rovnaký názor prezentoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. I.ÚS 625/03 zo 14.04.2005.

K reštriktívnemu výkladu dôvodu neplatnosti právneho úkonu dospel Ústavný súd Českej republiky aj

v náleze sp. zn. II.ÚS 87/04 zo 06.04.2005. Uviedol, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre
rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza musí sa opierať o rozumný výklad dotknutého
zákonného ustanovenia. Nie je možné vystačiť iba s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu
hrá predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné vždy sa pýtať na účel zákonného príkazu, či
zákazu. V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má za následok absolútnu neplatnosť

právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu,
ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov
podľa zásady „pacta sunt servanda“ (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platí
zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať
ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov

pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny,
podľa ktorého pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej
voľnosti strán) musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané
k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené).

Účel Zákona o bankách je definovaný v § 1 tohto zákona, vychádzajúc z citovaných názorov súdnych
autorít je preto potrebné podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať aj relevantnosť úkonov veriteľa z
úverového vzťahu, ktorým je banka, pri postupovaní pohľadávok z týchto vzťahov.

12. So zreteľom na dôvody, ktoré uviedol, považoval odvolací súd námietku žalobcu týkajúcu sa

posúdenia platnosti zmluvy súdom prvej inštancie za dôvodnú, rozsudok súdu prvej inštancie za taký,
ktorým sa z vykonaných dôkazov nedospelo k správnym skutkovým zisteniam a správnemu právnemu
názoru, súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho procesu (čl. 46
Ústavy Slovenskej republiky), zaťažil svoje rozhodnutie vadou, pre ktorú bolo potrebné napadnutýrozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie podľa § 389 ods. 1
písm. b), c) CSP.

13. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu, pričom pri rozhodovaní
sa vysporiada so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a prezentovanými aj v priebehu
celého konania, s akcentom na právny názor odvolacieho súdu vyplývajúci z dôvodov, pre ktoré bol
rozsudok zrušený. Súd prvej inštancie nárok uplatnený žalobou opätovne posúdi, zohľadní ustanovenia
právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa, v konkrétnom prípade žalovaného ako subjektu

majúceho v záväzkovom vzťahu status slabšej zmluvnej strany, a vo veci rozhodne.

14. V novom rozhodnutí rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP).

15. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1 (§ 3 ods. 1 zákona

č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.