Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 26, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/128/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314209008
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2314209008.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom 824 96
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpený advokátskou kanceláriou: JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., so sídlom 810 11 Bratislava, Pribinova 25, proti žalovanému: Q. J., narodený XX.XX.XXXX, trvale
bytom XXX XX T. č. XXX, o zaplatenie 2.504,20 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 17C/248/20014-26 zo dňa 2. októbra 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňažalobužalobcuzamietolažalovanémunáhradutrovkonania
nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami zákona č. č. 40/1964 Zb. - Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy účastníkov k 08.09.2010 (§ 52 ods. 1, 2, § 54 ods.
1, 2, § 37 ods. 1, § 39, § 451 ods. 1, 2, § 457, § 458 ods. 1, 2, § 101, § 107 ods. 1, 2, § 122 ods. 2, § 565),

ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov, (účinný k 08.09.2010 § 9 ods. 1, 2 písm. f), k), ods. 3, 4, 6, 7, § 11 ods. 1 písm. a)), zákona
č.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa(§5b)aonáhradetrovkonaniarozhodolpodľa§142ods.1OSP.
Svoje rozhodnutie vecne odôvodnil tým, že predmetom sporu je pohľadávka žalobcu v sume 2.504,20
eura s príslušenstvom na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100030659 zo dňa 08.09.2010,
na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver v sume 1.230,- eur a tento mal žalovaný splácať v

splátkach po 65,90 eura v počte 42 podľa splátkového kalendára dohodnutého v zmluve. Žalovaný sa
už pri splátke č. 5 dostal do omeškania, preto žalobca v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka vyhlásil
okamžitú splatnosť úveru, žalovaný následne uhradil už len sumu 263,60 eura. Obsahom spisu mal
preukázané, že na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100030659 zo dňa 08.09.2010 mal byť
žalovanému vyplatený úver v sume 1.230,- eur, reálne mu však bola vyplatená len čiastka v sume
1.053,05 eura so splatnosťou 24 mesiacov po 65,90 eura k 5. dňu v mesiaci, pričom zo zmluvy nevyplýva

splatnosť istiny, úrokov a poplatkov, ani konečná splatnosť úveru, RPMN úveru 47,39%, ročná úroková
sadzba 70,01%. V danom prípade sa jedná o spotrebiteľský úver, nakoľko žalobca konal v rámci svomu
podnikateľskej činnosti, žalovaný vystupuje ako fyzická osoba nepodnikateľ. Žalovaný vyplatil žalobcovi
celkovo sumu vo výške 263,60 eura. Žalobca vyzval žalovaného listom zo dňa 18.05.2011 na zaplatenie
dlžných splátok č. 5,6,7 v sume 197,70 eura s tým, že ak nebudú tieto v lehote 15 dní uhradené, stanú
sa splatnými všetky záväzky zo zmluvy, avšak žalobca súdu nepreukázal, či a kedy toto oznámenie

žalovaný prevzal.

V danom prípade súd posudzoval uvedený vzťah i podľa ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch účinného k 08.09.2010 a keďže ide o spotrebiteľský úver, je potrebné pri
posudzovaní vzájomných práv a povinností účastníkov použiť aj ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa vzhľadom na rôzne uvádzané údaje v zmluve považoval zmluvu za absolútne
neplatnú,pretožesvojímobsahomodporujezákonu(§39OZ).Argumentoval,žezkartyklientavyplývajúiné údaje o výške poskytnutého spotrebiteľského úveru ako zo samotnej zmluvy a rovnako tak aj z
oznámenia veriteľa, medzi schváleným a vyplateným úverom je podstatný rozdiel. Žalobca si hneď pri
vyplatení úveru strhol poplatok, ktorý však nie je zmluvne podchytený a nemôže preto požívať právnu

ochranu,spotrebiteľanemožnoklamaťčizavádzať.Neurčitýmprejavomvôleje,aksavzmluveuvádzajú
rôzne údaje o výške poskytnutého úveru. Rozdielnosť uvádzaných údajov o výške poskytnutého úveru
činí zmluvu neurčitou, žiadnym výkladom nie je možné dospieť k jednoznačnému záveru, v akej výške
bol úver schválený a aj poskytnutý (§ 37 ods. 1 OZ).

Súd prvého stupňa považoval ďalej za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver
za cenu prevyšujúcu aj 100 % a viac priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami
a ak veriteľ využije tieseň spotrebiteľa, jeho neskúsenosť, ľahkomyseľnosť, rozrušenie, prípadne
slabomyseľnosť. Aj pri nedbanlivosti veriteľa ide o vykorisťovanie spotrebiteľa a v
takomto prípade je úverová zmluva neplatná v celom rozsahu.

V danom prípade sa súd prvého stupňa zaoberal i premlčaním uvedeného práva žalobcu s prihliadnutím
na § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. a § 100 ods. 1, 2, § 101, § 107 ods. 1, 2 a § 122 ods. 2 Občianskeho
zákonníka bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva veriteľa. Prax súdov v danom
prípade uprednostňuje hľadisko procesnej ekonómie. Ak súd zistí, že uplatnený nárok je premlčaný a
dlžník vzniesol námietku premlčania (v spotrebiteľskom vzťahu aj bez tejto námietky), súd už bližšie

neskúma existenciu subjektívneho práva veriteľa, vychádza z toho, že tak či tak by žaloba s uplatnenou
premlčanou pohľadávkou bola v takomto prípade zamietnutá. K plneniu žalobcu v prospech žalovaného
titulom bezdôvodného obohatenia došlo dňa 09.09.2010 a dlh sa v zmysle § 107 OZ premlčal dňom
09.09.2012, žaloba bola podaná 15.04.2014, teda po uplynutí premlčacej doby. Poukázal na to, že právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia je majetkových právom a môže sa premlčať v subjektívnej dobe

ako aj v objektívnej dobe, pričom začiatok plynutia premlčacích dôb je určený okamihom, keď došlo k
získaniu bezdôvodného obohatenia. Preto vzhľadom na premlčanie práva žalobcu súd nevyhovel ani
jeho žiadosti o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 02.10.2014. Poukázal i na Nález Ústavného
súduSRpodč.I.ÚS38/2013-50zodňa24.10.2013,keďvdanomprípadezdôvoduprocesnejekonómie
upustil od oboznámenia sa s prednesom účastníkov. V dôsledku toho je žalovaný povinný žalobcovi

vrátiť titulom bezdôvodného obohatenia sumu reálne vyplatenú, t.j. 1.053,05 eura, pričom žalobcovi
zaplatil už 263,60 eura, teda by bol povinný vrátiť ešte 789,45 eura. O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 OSP, keď žalovaný ako úspešný účastník konania si náhradu trov konania pred súdom
neuplatnil, preto mu neboli priznané.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.

Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého zmluva o revolvingovom úvere zo dňa
08.09.2010 uzavretá medzi účastníkmi konania neobsahuje zákonom určené náležitosti podľa §
9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. - dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín

konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a písm. k) - výšku, počet a termíny splatnosti istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami. Toto považuje žalobca za nesprávne, pretože to nevychádza
zo zákonnej interpretácie a aplikácie príslušnej normy, ani zo správne zisteného skutkového stavu
veci. Podľa žalobcu zákon nevyžaduje, aby jednotlivé informácie boli označené tým istým popisom,

ako uvádza zákon. Vyžaduje len uvedenie údajov zodpovedajúcich požiadavkám v zákone. Cieľom
právnej úpravy je, aby zmluva obsahovala uvedené informácie. Požiadavka na konečnú splatnosť
úveru je splnená uvedením údaju určujúceho túto konečnú splatnosť úveru (v danom prípade splatnosť
poslednej splátky, ktorá je uvedená presným dátumom), článok 9 ods. 9.1 zmluvných ustanovení, ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere, zmluva je uzavretá na dobu neurčitú s tým,

žerevolvingsauskutočnízapodmienokstanovenýchtoutozmluvouoRÚ.Včlánku6zmluvysúuvedené
údaje zodpovedajúce obligatórnym náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Výška mesačnej
splátky úveru ako aj úrokov je uvedená v článku 6 zmluvy ako „splatnosť úveru“ (počet splátok/splatnosť
- deň v mesiaci : 42/5), z ktorých jednoznačne vyplýva počet mesačných splátok istiny, úveru a úrokov
42, ako aj termín ich splatnosti piaty deň v mesiaci, zároveň splatnosť úveru (počet splátok/splatnosť

- deň v mesiaci) - 42/5 vyplýva aj informácia o konečnej splatnosti úveru. Vzhľadom na deň uzavretia
zmluvy 08.09.2010 bola prvá splátka úveru splatná dňa 05.11.2010. Pri výpočte mesačných splátok
42 je jednoznačne definované, že konečnou splatnosťou úveru je deň splatnosti poslednej, 42. splátky
úveru, t.j. 05.04.2014. Zároveň je údaj o dátume splatnosti poslednej splátky úveru (05.04.2014) a tedaaj konečnej splatnosti úveru uvedený aj v prílohe č. 7 zmluvy o revolvingovom úvere, t.j. v oznámení
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, ktorá je v zmysle čl. 7, ods. 7.1 písm. g) zmluvy o revolvingovom
úvere mu súčasťou. Údaj o výške, počte a termíne splatnosti splátok istiny a úrokov, údaje o konečnej

splatnosti úveru, ako aj údaj o celkových nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom
je preto nesporne uvedený v zmluve o revolvingovom úvere zo dňa 08.09.2010. Napáda preto správnosť
záveru, že zmluva neobsahuje údaje o splatnosti splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Význam a
dôsledky ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať nielen
podľa textového znenia, ale podľa účelu, ku ktorému smeruje (Ústavný súd v Náleze č. III. ÚS 341/07-38

z 01.06.2008). Význam rozpisovania počtu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov súvisí s otázkou
informovaniadlžníkovotom,kedy,vakejvýškeavakompočtesplátokmáuhradiťvšetkysvojhozáväzky
zo zmluvy, informovanie a účely rozpisovania počtu, výšky a termínov splatnosti jednotlivých záväzkov
(istina, úroky a iné poplatky) je teda spojené len s otázkou plnenia záväzku. Ak sa jednou splátkou
uhrádzaajistinaaúrok,potomtentozáväzokjesplnenýpripísanímsumyúhradynaúčelyveriteľa,potom
v zmysle zákonného pravidla sa platba použije najprv na úhradu istiny a následne na úrok. Zmysel § 9

ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch sa uplatní len vtedy, ak počet splátok a/alebo termíny
splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov je rozdielny (teda nedochádza k ich úhrade jednou splátkou),
ale úroky, poplatky a istina sú platené samostatne v inom počte splátok. Použitie spojky „a“ predstavuje
konjunkciu, teda predpoklad k tomu, aby boli súčasne splnené podmienky aj ohľadom formy zmluvy a
aj ohľadne mu obsahu. V zmluve je správne uvedená aj výška poskytnutého úveru a to 1.230,- eur.

Vyplýva to aj z karty klienta, ktorá je však internou evidenciou žalobcu a nie je súčasťou zmluvy, preto
nemusí obsahovať obligatórne náležitosti zmluvy. Rozdiel v sume poskytnutého úveru a sumy vyplatenej
na účet spočíva v tom, že žalovaný bol povinný zaplatiť veriteľovi odplatu v sume 215,75 eura a došlo
k započítaniu vzájomných pohľadávok, t.j. sumy 1.230,- eur oproti pohľadávke veriteľa na zaplatenie
odplaty 215,75 eura, takže k úhrade v prospech dlžníka bola suma 1.014,25 eura, čo však neznamená,

že ide o sumu poskytnutého úveru.

Súd prvého stupňa považoval za rozporné s dobrými mravmi poskytnutie spotrebiteľského úveru za
cenu prevyšujúcu o 100% a viac primeranú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami, avšak
odplatu neposúdil podľa príslušnej právnej normy - § 53 ods. 6 OZ účinného v čase uzavretia zmluvného

vzťahu. V zmysle tohto odplata nesmela prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu
za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Uvedené ustanovenie je lex specialis vo vzťahu k
ustanoveniam, ako sú dobré mravy a ustanoveniu, ktoré sa aplikuje na výšku odplaty. Preto sa odplaty
za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe spotrebiteľskej zmluvy neporovnávali len s odplatami
bánk. Podľa teórie finančného práva finančným trhom sa rozumie sústava subjektov finančného trhu,

jeho nástrojov a transakcií (finančných investícií) s týmito nástrojmi a medzi týmito subjektmi. Pritom
ide o nepriame sprostredkované financovanie, ktorého rizikom je návratnosť finančných prostriedkov,
resp. je hmotne motivované inštitucionálne organizovanie, nakupovanie a predávanie peňazí (Sidak,
M., Duračinská, M. a kol. - finančné právo, prvé vydanie, Bratislava C.H. Beck 2012). Preto odplatu
dohodnutú v zmluve nie je možné porovnávať s úrokovými sadzbami bánk. Inak by zákonodarca zvolil

riešenie, že by namiesto finančného trhu použil pojem bankový sektor - odplata bánk a podobne. Keďže
tak ale nespravil, potom nie je možné ísť proti jednoznačne znejúcemu textu právneho predpisu. Pri
porovnávanísamalizobraťdoúvahynajmäfinančnásituáciaspotrebiteľa,spôsobamierazabezpečenia
záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehota splatnosti a ani to súd prvého stupňa nerešpektoval.
Poukázal na to, že maximálna výška odplaty za spotrebiteľské úvery v období od 10.06.2010 (§ 3

ods. 10, 11 zákona č. 258/2001) stanovila pre rovnaký typ úveru, ako bol poskytnutý žalovanému,
maximálnu odplatu v hodnote 76%. Podľa Nariadenia vlády č. 238/2008 Z.z., ktorým sa ustanovuje
výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru, bola maximálna výška
odplaty pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16.05.2010 do 15.08.2010 vo výške 76%.
Javí sa nepochybne, že odplata podľa tejto regulácie bola primeraná a pre rovnaký spotrebiteľský úver

bezprostredne po nadväzujúcom období (8-9/2010) by išlo už o neprimeranú odplatu. K zmene toho, čo
je odplatou obvyklou na finančnom trhu, nemohlo dôjsť v priebehu jedného mesiaca tak, aby odplata za
úver poskytnutý žalovanému bola neprimeraná. Z napadnutého rozsudku preto nevyplýva, čo by malo
byť podľa záveru súdu primeranou sadzbou úrokov. Nie je teda možné z rozsudku zistiť, čo je podľa
súdu v súlade s dobrými mravmi a čo je v rozpore s nimi. Preto úver poskytnutý na základe zmluvy o

revolvingovom úvere nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov, resp. že by zmluva nebola
platná.Nesúhlasil ďalej s postupom súdu prvého stupňa, ktorý prihliadal na ex offo premlčanie. Tento postup
súdu je nielen v rozpore so zákonom č. 250/2007 Z.z., ale aj v rozpore so základnými ústavnými
princípmi. Konanie v tejto veci začalo podaním žaloby na súd dňa 15.04.2014. V priebehu konania

nebola účastníkom konania - žalovaným vznesená námietka premlčania. Zmluva o revolvingovom úvere
je podľa žalobcu platná a preto nemožno uplatniť dvojročnú premlčaciu dobu, ktorá začína plynúť od
uzavretia zmluvy. Žalobca namieta, že súd nebol oprávnený prihliadnuť na premlčanie ex offo, nakoľko
ide o postup založený na retroaktívnej aplikácii § 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Predmetné ustanovenie bolo
do zákona doplnené novelizačným zákonom č. 102/2004, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.05.2014.

Pritom zákonodarca upravil otázku spätnej účinnosti v podobe tzv. nepravej retroaktivity novej úpravy len
na niektoré ustanovenia, avšak ustanovenie § 5b medzi ne zaradené nebolo. Súd tak svojim postupom
porušil zákaz spätnej pôsobnosti právnych noriem a v konaní, ktoré bolo začaté pred 01.05.2014 použil
také ustanovenie, ktoré nebol oprávnený aplikovať. Postavenie žalobcu nie je možné zmeniť tým, že
súd uplatňuje hmotno-právny inštitút premlčania spätne na základe § 5b účinného od 01.05.2014.
toto ustanovenie sa môže vzťahovať na postup súdu v konaniach, ktoré začalo od účinnosti daného

ustanovenia.Samotnéustanovenie§5bzhľadiskasvomuformuláciesajavílenakomodifikáciahmotno-
právnych ustanovení o premlčaní a najmä situácií, kedy sa na premlčanie prihliada. Uvedená právna
úprava modifikuje subjektívne hmotné právo dlžníka na to, aby súd premlčané právo nepriznal tým,
že nevyžaduje splnenie podmienky v podobe námietky dlžníka. Uvedená právna úprava však bola
zavedená a účinná dňom 01.05.2014 a aplikácia v konaní, ktoré sa začalo do 30.04.2014 je retroaktívne

a nezákonné (konanie začaté dňa 15.04.2014). V čase podania žaloby žiadne ustanovenia o tom, že súd
na premlčanie prihliada aj bez námietky dlžníka neplatilo, teda žalobca ho nemohol ani predvídať. Preto
z hľadiska výkladu a aplikácie § 5b nie je prípustné, aby súd prihliadol na premlčanie v konaní, ktoré
bolo začaté pred 01.05.2014. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti zmenil, žalobcovi priznal uplatnenú pohľadávku spolu s trovami konania, alternatívne aby tento

rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení

neskorších predpisov - Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), po zistení, že odvolanie bolo
podané oprávnenou osobou, podal ho účastník konania (§ 201 OSP), v zákonom stanovenej lehote
(§ 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, (§ 202 OSP),
preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo (§ 212 ods.
1 OSP) po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1

OSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal
pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.).

Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 17C/248/2014 je nárok
žalobcu na zaplatenie 2.504,20 eura s 9,25% úrokom z omeškania od 30.06.2011 do zaplatenia a
náhrada trov konania.

Súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú preto, že zmluva nespĺňala náležitosti
kladené na zmluvu o spotrebiteľskom úvere stanovené Zákonom o spotrebiteľských úveroch, pretože
zmluva je neplatná pre rozpor so zákonom a s dobrými mravmi a tiež preto, že nárok žalobcu je
premlčaný, pričom na námietku premlčania prihliadol z úradnej povinnosti.

Úlohouodvolaciehosúduboloprejednaťodvolaniežalobcučodovecisamejprotizamietajúcemuvýroku
rozsudku súdu prvého stupňa a na tom závislom výrok o trovách prvostupňového konania.

Žalobca prednostne namietal, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil v dôsledku
nesprávneho výkladu § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy: „Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o
spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2
písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,....“ s tým, že všetky vymenované nedostatky musiabyť splnené kumulatívne s poukazom na použitie spojky „a“, ktorá predstavuje konjunkciu. Odvolací súd
sa s týmto názorom odvolateľa nezhodol.

Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj právnej
praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje
v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona, čo predstavuje predovšetkým proces
objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel.
Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec

gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy,
ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu
prameňov práva a je výsledkom právnokreatívnej činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť,
ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad
právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami,
v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte

spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v
ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného
ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa pritom nemusí zastaviť u
doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť písmenami spolu s nutnosťou
doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.

Je nesporné, že citované ustanovenie § 11 v spojení s § 9 zák. č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch má za cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby bol dodávateľ povinný spotrebiteľovi
ešte pred uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje, na
základe ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí

byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť
na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané
informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ
môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií
pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 9 citovaného zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy

o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za
následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu
pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod
hrozbou uvedeného následku teda bolo donútiť dodávateľov - veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje
v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali a zároveň dodržiavali písomnú formu zmluvy. Vychádzajúc

z uvedeného teologického výkladu by bolo nelogické, ak by zákonodarca hodlal postihnúť následkom
bezúrokovosti a bezpoplatkovosti úveru iba tie úvery, resp. zmluvy, ktoré by nemali písomnú formu a
zároveň by neobsahovali kumulatívne všetky náležitosti podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona.
V takom prípade by totiž veriteľovi ako dodávateľovi stačilo iba dodržať písomnú formu a v zmluve
neuviesť ani jedinú z vymenovaných náležitostí a následku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru by sa

tým vyhol a to napriek tomu, že písomná zmluva by zákonom predpísané náležitosti neobsahovala. Účel
zákonodarcu dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými
údajmi potrebnými pre zváženie úveru by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by
nebol naplnený. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd zhodne s prvostupňovým je toho názoru, že s
poukazom na znenie § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať

tak, že absencia či písomnej formy alebo už len jednej z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 a
citovaného ustanovenia spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez
poplatkov.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, že ust. § 9 ods. 1 písm.

k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nepožaduje uvádzanie počtu, termínov a výšky
splátok úrokov, splátok istiny a splátok iných poplatkov. Naopak, už zo základného gramatického výkladu
citovaného ustanovenia je zrejmé, že požiadavka na to, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola ako
náležitosť uvedená výška, počet a termíny splátok sa vzťahuje ako k istine, tak k úrokom, tak aj k iným
poplatkom. Vzhľadom na slovné znenie citovaného ustanovenia by ani iný výklad nebol logický. Zmluva

o spotrebiteľskom úvere teda v zmysle citovaného ustanovenia musí obsahovať výšku, počet a termíny
splátok ako istiny, tak aj úrokov, tak aj iných poplatkov, čo sporná zmluva neobsahuje.Keďže potom v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere nesporne nie je uvedená náležitosť podľa
§ 9 ods. 1 písm. k) a to výška, počet a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, (čo odvolateľ
ani nepopiera, iba polemizuje s významom a účelnosťou takýchto údajov v zmluve, čo

je vzhľadom na zákonnú úpravu irelevantné), bolo potom nevyhnutné predmetnú zmluvu o úvere s
použitím § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Vzhľadom na
zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo už potom nadbytočným zaoberať sa tým, či
v predmetnej zmluve absentujú i ďalšie náležitosti podľa citovaných ustanovení, čo by taktiež spôsobilo
bezúročnosť a bezpoplatkovosť daného úveru.

V súvislosti s námietkou žalobcu o nedôvodnej aplikácii § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 odvolací súd upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy

obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd
SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup
prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere
aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na
premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka a ktorý sa premietol aj do rozhodovacej činnosti

súdov.

Predmetomprieskumuodvolaciehosúduspoukazomnauplatnenéodvolaciedôvodyboloďalejposúdiť,
či v danom prípade ide o zmluvu neplatnú, uzavretú v rozpore so zákonom.

Súd prvého stupňa vzhľadom na rôzne uvádzané údaje v zmluve, v oznámení veriteľa o schválení úveru
prípadne v úverovej karte považoval zmluvu za absolútne neplatnú, pretože svojím obsahom odporuje
zákonu (§ 39 OZ). Z karty klienta vyplývajú iné údaje o poskytnutom spotrebiteľskom úvere, ako zo
samotnej zmluvy a rovnako tak aj z oznámenia veriteľa, medzi schváleným a vyplateným úverom je
podstatný rozdiel.

Odvolací súd takýto záver súdu prvého stupňa nezdieľa a považuje ho za nepodložený a tiež
neodôvodnený. Samotné rôzne údaje sumy požadovanej, prisľúbenej a napokon poskytnutej sú dané
mechanizmom uzatvárania zmluvy, čo vyplýva z jej textu a istú nezrovnalosť medzi schválenou a
skutočne vyplatenou sumou (1.500, 1.230 a 1.014,25) vysvetlil žalobca v odvolaní tým, že rozdiel

tvorí poplatok, ktorý si započítal a oň sa konečná vyplatená suma úveru znížila(úver 1.230 - poplatok
215,77=1.014,25 eura), ktorú skutočnosť súd prvého stupňa napokon vo svojom rozhodnutí aj
skonštatoval.

Po oboznámení sa s jednotlivými časťami formulárovej zmluvy bolo dôležitejšie a podstatnejšie zaoberať

sa tým, či došlo k uzavretiu platnej zmluvy.

Dňa 8.9.2010 mal žalobca s žalovaným uzatvoriť zmluvu o revolvingovom úvere číslo
8100030659, v zmysle ktorej v spojení s oznámením veriteľa o schválení úveru a kartou
klienta, mal byť žalovanému schválený úver vo výške 1.230,- eur (namiesto požadovaných 1.500,- eur),

pričom mu bola reálne vyplatená čiastka vo výške 1.053,05 eura, so splatnosťou 42 mesiacov vždy k
5. dňu v mesiaci po 65,90 eura.

Zo Zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT SLOVAKIA spol.
s.r.o. (ďalej len Všeobecné obchodné podmienky žalobcu) predložených žalobcom spolu s návrhom

na začatie konania súd zistil, že tieto nie sú podpísané žalobcom ani žalovaným. V zmysle čl.
2, bodu 2.1 týchto Všeobecných obchodných podmienok zmluva o revolvingovom úvere sa uzatvára
na pretlačenom formulári veriteľa. Vyplnená žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru podpísaná
dlžníkom, spoludlžníkom 1 a spoludlžníkom 2 je návrhom na uzavretie zmluvy o revolvingovom
úvere. Zmluva o revolvingovom úvere je uzatvorená a nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu

dlžníka, Spoludlžníka 1, spoludlžníka 2 a veriteľa. Dlžník vyplní do formulára žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru / zmluvy o revolvingovom úvere ním požadovanú výšku úveru a súhlasí s tým, že
veriteľ je oprávnený po vyhodnotení údajov o dlžníkovi výšku úveru jednostranne znížiť a schváliť inéparametre požadovaného úveru ako dlžník uviedol v bode 5. v žiadosti o poskytnutie revolvingového
úveru/zmluvyorevolvingovomúverebeztohoabytoznamenaloporušeniepovinnostizostranyveriteľa.

Zmluva účastníkov pozostáva z predtlačených častí, do ktorej sa postupne dopisujú konkrétne údaje o
veriteľovi, o osobe dlžníka, spoludlžníka a údaje o požadovanom a v schválenom úvere.

Zo zmluvy účastníkov vyplýva, že po označení zmluvných strán sa v bode 5 nachádza požiadavka
dlžníka o poskytnutie revolvingového úveru, žalovaný požadoval v sume 1.500 eur. V

bode 6 je údaj o tom, aká suma úveru bola žalovanému schválená. Návrh zmluvy pritom predkladal
žalovaný žalobcovi dňa 6. 9. 2010, žalobca úver schválil dňa 8. 9. 2010. Žalovaný dňa 6.9.2010 požiadal
o úver v sume 1.500,- eur, dňa 8.9.2010 bola žalobcom schválený úver v sume 1.230,- eur, ktorý mal
žalovaný splácať v 42 mesačných splátkach po 65,90 eura. Na základe uvedených skutočností bolo
potom potrebné zistiť, či medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o úvere za situácie, že žalobca
poskytol žalovanému revolvingový úver v sume 1.230 eur, keď on požadoval úver v sume 1500 eur, čo

všetko malo potom dopad na ostatné nadväzujúce skutočnosti, teda najmä na výšku splátky, RPMN
ale iné.

Súčasne veriteľ dňa 08.09.2010 oznámil dlžníkovi, že schválená výška úveru je 1.230,- eur, splatnosť
úveru 42 mesiacov, výška mesačnej splátky 65,90 eura, dátum splatnosti prvej splátky 05.11.2010,

dátum splatnosti poslednej splátky 05.04.2014, periodicita splácania úveru - mesačne, dátum splatnosti
splátky piateho, celková výška úveru 1.230,- eur, RPMN 65,12%, priemerná hodnota RPMN 47,39%,
schválená výška revolvingu 740,38 eura, výška mesačnej splátky po vykonaní revolvingu 65,90 eura,
RPMN po vykonaní revolvingu 60,49 eura, ročná úroková sadzba úveru 70,01%, ročná úroková sadzba
revolvingu 76,20%. Podľa karty klienta žalovaný zaplatil 4 splátky úveru 4x po 65,90 eura.

Zmluva o úvere je zmluvou konsenzuálnou, lebo vzniká už dohodou zmluvných strán o jej obsahu.
Podstatou zmluvy o úvere je záväzok veriteľa poskytnúť peniaze do určitej sumy (limitu) v prospech
dlžníka a na jeho požiadanie. Záväzku veriteľa zodpovedá záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky a zaplatiť úroky. Zákon vymedzuje nasledujúce podstatné časti úverovej zmluvy: a) určenie

zmluvných strán, b) určenie sumy (limitu), do ktorej budú peňažné prostriedky poskytnuté, c) záväzok
veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky, d) záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky
a zaplatiť úroky.

Dohoda o uvedených podstatných častiach zmluvy je nevyhnutná na to, aby vznikla úverová zmluva (§

269 ods. 1). Ak nedôjde k dohode hoci len o jednej z uvedených podstatných častí, nemožno
hovoriť o vzniku úverovej zmluvy.

Podľa § 489 zákona č. 40/1964 Zb. - Občianskeho zákonníka (ďalej len Občianskeho
zákonníka - OZ) záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z

bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

Prvým predpokladom vzniku zmluvy je návrh toho, kto mieni uzavrieť zmluvu. Prijatím návrhu na
uzavretiezmluvyjezmluvauzavretáanadobúdaúčinnosť.Zákonvýslovneustanovuje,žemlčaniealebo
nečinnosť adresáta návrhu na uzavretie zmluvy samy osebe nemôžu znamenať prijatie návrhu. Preto

je právne bezvýznamné, ak sa v návrhu na uzavretie zmluvy uvedie, že mlčanie alebo nereagovanie
adresáta návrhu sa bude považovať za akceptáciu zmluvy. Dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné
podstatné zmeny, ktoré sú obsiahnuté v prijatí návrhu na uzavretie zmluvy, sa považujú za nový návrh
adresáta pôvodného návrhu a súčasne platí, že takýto prejav vôle je aj odmietnutím návrhu, tým zákon
účinne bráni tomu, aby zmluva vznikla inak, než na základe konsensu zmluvných strán. (§ 43a, § 43c,

§ 44 ods. 1 a 2 OZ).

Z tohto dôvodu žalobca bol v konaní povinný preukázať, že žalovaný mu dal určitý a zrozumiteľný
(písomný - § 40 ods. 1, 2 OZ) návrh na uzatvorenie úverovej zmluvy a on takýto jeho návrh bez
akýchkoľvek výhrad (doplnkov a zmien) prijal, prípadne, že žalovaný bezvýhradne prijal jeho písomný

návrh na uzatvorenie úverovej zmluvy.

Akoužbolouvedenévyššie,žalobcapredložilsúdupísomnýnávrhzmluvyžalovaného zodňa6.9.2010
a na jeho základe do tejto listiny svojimi zamestnancami dopísal „údaje o schválenom revolvingovomúvere“. Ak takýto návrh na uzatvorenie úverovej zmluvy žalobca ako budúci veriteľ považoval za určitý
a zrozumiteľný, tak je potrebné uviesť, že nepreukázal, že by ho bez výhradne písomne prijal. V časti
nazvanej „ Údaje o schválenom revolvingovom úvere“ totiž žalobca síce prijal návrh žalovaného, ale

bol mu ochotný poskytnúť úver len v rozsahu 1.230,- eur (namiesto požadovaných 1.500,- eur) za úplne
iných podmienok (odlišná splatnosť splátok, výška mesačnej splátky, zmluvná odmena, RPMN a pod.)
ako to navrhoval žalovaný.

Je preto potrebné v konaní zistiť, či žalobca preukázal skutkové tvrdenia uvedené v návrhu a to, že dňa

8.9.2010 s žalovaným uzatvoril zmluvu o revolvingovom úvere číslo 8100030659, na
základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 1.230,- eur.

Súd prvého stupňa ďalej považoval za rozporné s dobrými mravmi poskytnutie spotrebiteľského úveru
za cenu prevyšujúcu o 100% a viac primeranú cenu porovnateľných úverov poskytovaných
bankami za odplatu podľa príslušnej právnej normy - § 53 ods. 6 OZ účinného v čase uzavretia

zmluvného vzťahu, i keď sa nevyporiadal s tým, že zmluvne stanovená odplata nesmie podstatne
prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom, nielen bankovom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch, ktorú skutočnosť bolo potrebné v konaní zohľadniť a na jej správne posúdenie
zabezpečiť vykonanie potrebného dokazovania na zistenie obvyklej odplaty požadovanej na finančnom
trhu(napríklad zabezpečiť stanovisko finančných inštitúcií poskytujúcich úvery).

S prihliadnutím k uvedeným skutočnostiam bolo potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa v zmysle §
221 ods. 1 písm. h) OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
preto, aby sa súd prvého stupňa vykonal vo veci potrebné dokazovanie výsluchom účastníkov,
oboznámením sa s relevantným spisovým materiálom, náležite sa vo svojom rozhodnutí vyporiadal s

otázkou vzniku zmluvného vzťahu účastníkov podľa Občianskeho zákonníka(napr. § 40, § 43a, § 43c,
§ 44 ods. 1 a 2 OZ), nárokov z neho vyplývajúcich, rsp. vzájomných práv a povinností účastníkov
a vo veci znovu rozhodol.

Súdprvéhostupňabudepovinnýsvojerozhodnutieriadnevsúladesustanovením§157OSPodôvodniť.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 OSP).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.