Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 13, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/65/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316209816
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316209816.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu

JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci žalobcu: A. U., C..: XX.XX.XXXX, S. L.
Č.. XXXX/X, XXX XX N., právne zastúpeného JUDr. Igor Šafranko, advokát, Advokátska kancelária so
sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky a o vydanie
bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné
č. k. 7Csp/101/2016 - 42 zo dňa 15.03.2017, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bolo žalobe vo veci samej vyhovené.

M e n í rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby tak, že určuje,
že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX z 29.11.2012, uzavretej medzi žalobcom a
žalovaným, uvedená v bode 10. Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, v znení: „Dlžník uznáva
dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy ako svoj dlh voči veriteľovi, čo do
dôvodu aj výšky tak, ako je uvedené v tejto zmluve a zaväzuje sa ju uhradiť v mesačných splátkach tak,
ako je uvedené na prvej strane tejto zmluvy. Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve

tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou
s tým spojenou“, je neprijateľná.

Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 330,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
330,- Eur od 30.10.2016 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej
časti súd prvej inštancie žalobu zamietol a vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov

konania právo.

2. Uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na tamojšom súde dňa 17.10.2016 domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým by súd vyslovil, že zmluvná podmienka v zmluve o úvere č. XXXXXXXXX z
29.11.2012, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, uvedená v bode 10. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, je neprijateľná a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 330,- Eur s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne odo druhého dňa po doručení žaloby žalovanému do zaplatenia a na

náhradu trov konania.

3. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“); § 261 ods. 2 písm. d), § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník platnéhoa účinného v rozhodnom období (ďalej len „Obchodný zákonník“); § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“); § 3 ods. 3, § 8 ods. 3, 4 zákona č. 250/2007

Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon „Zákon o ochrane spotrebiteľa“) a § 52 ods. 1, 2 a nasl.
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“).

4. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalovaný ako veriteľ a žalobca ako dlžník, dňa

19.11.2012 uzatvorili Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný žalobcovi poskytol
úver vo výške 400,- Eur a žalobca sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť zvýšené o poplatok
vo výške 266,- Eur, celkovo sa zaviazal vrátiť sumu 666,- Eur v 6 mesačných splátkach po 111,- Eur.
V zmluve pri dlžníkovi je uvedený údaj IČO: XX XXX XXX. Súčasťou zmluvy mali byť podľa tvrdenia
žalobcu Všeobecné obchodné podmienky, ktoré však súdu prvej inštancie nepredložil. Z predložených
príjmových pokladničných dokladov vyplýva, že žalobca dňa 03.10.2014 uhradil sumu 150,- Eur, dňa

18.11.2014 sumu 205,- Eur, dňa 17.10.2014 sumu 200,- Eur a všetkých troch dokladoch je žalobca ako
platiteľ identifikovaný rodným číslom XXXXXXXXXX. Z predloženého potvrdenia žalovaného vyplynulo,
že na základe zmluvy č. XXXXXXXXX boli žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky vo výške 400,- Eur
a žalobca splatil sumu 730,- Eur. Súd prvej inštancie mal za to, že medzi stranami sporu konania bola
uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Žalobca pri uzatváraní zmluvy

bol v pozícii fyzickej osoby, ktorá potrebovala finančné prostriedky na osobné účely. Žalobca si vôbec
nebol vedomý toho, že uzatvorená zmluva je zmluvou s ním uzatvorenou ako živnostníkom. V zmluve v
časti identifikujúcej klienta žalovaný síce uviedol IČO žalobcu, avšak z ďalších častí predloženej zmluvy
vôbec nevyplýva, žeby zmluva bola so žalobcom podpísaná ako s osobou právnickou a zo zmluvy vôbec
nevyplýva, že úver bol poskytnutý na podnikateľské účely žalobcu. V zmluve ani nie je uvedený údaj o

účele poskytnutého úveru. Žalobca vo svojej výpovedi poprel, že by úver zobral na výkon podnikania,
úver zobral pre osobnú potrebu. O tom, že úver bol poskytnutý žalobcovi ako fyzickej osobe, svedčia aj
listiny potvrdené žalovaným, a to príjmové doklady, kde jednotlivé uhradené splátky zo strany žalobcu
sú evidované na jeho rodné číslo. Zo strany žalovaného teda nebolo žiadnym spôsobom preukázané
tvrdenie, že žalobcovi boli finančné prostriedky poskytnuté na výkon jeho podnikania. Preto súd prvej

inštancie dospel k záveru, že žalobcovi bol úver poskytnutý ako fyzickej osobe, spotrebiteľovi. Dodal,
že aj napriek tomu, že v danej právnej veci bola uzatvorená úverová zmluva, ktorá sa riadi režimom
Obchodného zákonníka, v danom prípade sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, a v zmysle príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože
ju uzatváral právny žalovaný ako dodávateľ a žalobca ako spotrebiteľ. Uzatvorená úverová zmluva je aj

zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľských úveroch a uzavretá
úverová zmluva nie je vylúčená z pôsobnosti citovaného zákona.

5. Ďalej uviedol, že v prejednávanej veci zmluvný vzťah založený žalobcom a žalovaným, neobsahuje
údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ). Pokiaľ je

súčasťoudojednanie,žedlžníkjepovinnýsplácaťúverdookamihuúplnéhouhradeniačerpanéhoúveru,
vrátane príslušenstva, takéto dojednanie nezodpovedá zákonnej požiadavke. Na základe uvedeného
možno konštatovať, že údaj o konečnej splatnosti úveru v zmluve absentuje. Ďalej mal za preukázané,
že v zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, a to údaj o termínoch
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky.

Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným
zákonným ustanovením. Zo Zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva aj povinnosť dodávateľa služieb
informovaťspotrebiteľaovýškeRPMN.Vpredloženejúverovejzmluvevšaktakýtoúdajúplneabsentuje,
a teda nie je naplnená ani dikcia Zákona o spotrebiteľských úveroch v zmysle jeho § 9 ods. 2 písm. j).
Zmluva taktiež neobsahuje ďalšiu podstatnú náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. i) ZoSÚ, a to výšku

úrokovej sadzby a tiež údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov podľa písm. y) §
9 uvedeného zákona. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že
poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ považovať za bezúročný
a bez poplatkov. Žalovanému tak vznikol nárok iba na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré z jeho
strany boli žalobcovi reálne poskytnuté, a to vo výške 400,- Eur. Nakoľko však žalobca v prospech

žalovaného uhradil celkovo sumu 730,- Eur, na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu
vo výške 330,- Eur a súd ho preto zaviazal na zaplatenie tejto sumy žalobcovi. Žalovaný sa s plnením
peňažného záväzku dostal do omeškania, a to preukázateľne druhým dňom nasledujúcim po doručení
žaloby, keď žaloba bola žalovanému doručená dňa 28.10.2016, pričom doručenie žaloby súd považovalza kvalifikovanú výzvu na vrátenie sumy 330,- Eur. Súd preto žalobcovi odo dňa 30.10.2016 priznal
nárok na úrok z omeškania v zákonnej výške 5 % ročne zo sumy 330,- Eur až do jej zaplatenia.

6. Vo vzťahu k nároku žalobcu na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v čl.
10 Všeobecných obchodných podmienok žalovaného, súd prvej inštancie uviedol, že zo strany
žalobcu Všeobecné obchodné podmienky neboli súdu predložené, a teda by nemohol ani posúdiť jej
neprijateľnosť. Z vymedzenia tejto zmluvnej podmienky v žalobnom návrhu, z prebiehajúcich súdnych
konaní vedených proti žalovanému bolo súdu prvej inštancie známe, že sa jedná o zmluvnú podmienku,

v zmysle ktorej si voči žalobcovi uplatnil nárok na zaplatenie poplatku vo výške 2/3 z poskytnutého
úveru.Zmluvnápodmienkavšakvtakomtoznenípoužívanázostranyžalovanéhoužbolarozhodnutiami
súdov, a to nielen prvoinštatnčných, ale súdov odvolacích, určená za neprijateľnú zmluvnú podmienku z
dôvodu, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán sporu na úkor spotrebiteľa.
Podľa súdu prvej inštancie, ak súd prvej inštancie určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve za neplatnú s poukazom na znenie § 53a Občianskeho zákonníka, súd v takomto prípade ex

offo prihliada na dané skutočnosti, a z takto uplatnenej zmluvnej podmienky nárok v konaní neprizná. V
zmysle nových procesných pravidiel zavedených Civilným sporovým poriadkom, je možné domáhať sa
určenia určitej skutočnosti, pričom žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky súd považuje
za žalobu výlučne podľa § 137 písm. d) C.s.p., a teda len ak by takéto oprávnenie žalobcovi vyplývalo
z osobitného právneho predpisu (najmä z hmotného práva), mohol by sa formou takejto žaloby súdnou

cestou domáhať svojho práva. Žaloba, ktorou sa domáha žalobca určenia neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, nie je formulovaná ako žaloba na určenie, či tu právo je alebo nie je, ale je formulovaná
ako žaloba o určenie právnej skutočnosti (neprijateľnosti), ktorej prípustnosť je založená osobitným
predpisom. V tomto prípade však zo žiadneho osobitného predpisu nevyplýva výslovná možnosť takúto
žalobu podať. S odkazom aj na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/37/2009 zo dňa 24.02.2010 a rozsudok

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/799/2013 zo dňa 19.03.2015, súd prvej inštancie vzhľadom na
uvedené skutočnosti žalobu v časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky zamietol.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 C.s.p. a uviedol,
že v danej právnej veci boli predmetom konania dva samostatné nároky žalobcu. Súd žalobe v časti

o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vyhovel, v tejto časti bol úspešný žalobca a žalobu ohľadom
nároku na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky zamietol, a v tejto časti bol úspešný žalovaný.
Vzhľadom na čiastočný úspech žalobcu a žalovaného v konaní súd prvej inštancie preto o trovách
konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

8. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku o zamietnutej zvyšnej časti žaloby a v časti rozhodnutia
o trovách konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodu nesprávne
zisteného skutkového stavu veci a z dôvodu nesprávneho právneho hodnotenia veci. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie je podľa žalobcu prekvapivé, nakoľko sa zásadným spôsobom vymyká a protirečí
ustálenej rozhodovacej praxi bez toho, aby súd vysvetlil, prečo k takému zásadnému odklonu, ktorý

v konečnom dôsledku znamená odopretie spravodlivosti, došlo. Čo sa týka konštatovania súdu prvej
inštancie, že o takejto zmluvnej podmienke už bolo rozhodnuté, tak nie je z odôvodnenia napadnutého
rozsudku celkom jasné, či to súd prvej inštancie len konštatuje, alebo aj to je dôvod, pre ktorý
žalobu zamietol, a ak to dôvod na zamietnutie žaloby je, tak akými právnymi úvahami sa pritom
súd prvej inštancie riadil, či uvažoval o prekážke rozhodnutej veci, alebo o akom právnom inštitúte

uvažoval a o aké ustanovenie zákona svoj názor oprel. Podľa žalobcu si súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku nesprávne vyložil ustanovenie § 53a OZ, ak dospel k záveru, že o neprijateľnosti
predmetnej zmluvnej podmienky už nemusí rozhodovať, aj keď žalovaný túto neprijateľnú zmluvnú
podmienku voči žalobcovi naďalej používa. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že ak súd
rozhodol o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, obsiahnutej v individuálnej formulárovej úverovej zmluve

uzatvorenej žalovaným s konkrétnym spotrebiteľom, tak súd už nemusí o neprijateľnosti rovnakej
zmluvnej podmienky, ale obsiahnutej v inej individuálnej formulárovej úverovej zmluve, uzatvorenej
žalovaným s iným spotrebiteľom, voči ktorému žalovaný túto zmluvnú podmienku naďalej používa,
už rozhodovať. Žalobca považuje za nesprávny aj výklad § 137 C.s.p. súdom prvej inštancie. Súd
prvej inštancie v podstate vykladá ustanovenie § 137 C.s.p. tak, ako keby tento uzákoňoval taxatívny

výpočet možných žalôb, brániac spotrebiteľovi, podať žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvných
podmienok. Poukazujúc aj na ustanovenie § 298 ods. 2 C.s.p. podľa žalobcu zákonodarca počíta, okrem
iných alternatív, aj s alternatívou len určovacieho výroku. Samotný zákon č. 250/2007 Z. z. poskytuje
dostatočnú legitimitu na podanie určovacej žaloby na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ale ajna iné určovacie žaloby, s cieľom ochrany spotrebiteľa. Aj napriek uvádzaným odvolacím námietkam,
je podľa žalobcu rozsudok v napadnutej časti nesprávny z dôvodu porušenia § 298 ods. 2 C.s.p.. Súd
prvej inštancie priznal žalobcovi proti žalovanému zaplatenie bezdôvodného obohatenia aj z dôvodu, že

žalovanémuplnilnazákladepoplatku,ktorýpredstavujeneprijateľnú,atedaabsolútneneplatnúzmluvnú
podmienku. Bolo povinnosťou súdu prvej inštancie, a to bez návrhu, výslovne uviesť vo výroku rozsudku
znenie tejto zmluvnej podmienky ako neprijateľnej. Judikatúra, týkajúca sa žalovaného a neprijateľnosti
jeho poplatku, je početná a jednoznačná, preto by nemali byť pochybnosti o nesprávnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie, keď žalobu o určenie jej neprijateľnosti zamietol. Navrhol rozsudok v napadnutých

výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho I. výroku aj
žalovaný. Namietal, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 365 ods.1 písm. d), f) a h) Civilného
sporového poriadku tým, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil najmä tým, že sa
nevyporiadal s argumentáciou žalovaného a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu, čím odňal

žalovanému možnosť konať pred súdom prvej inštancie, zároveň dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. „Spornú“ zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX nemožno považovať za zmluvu o
spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto nie je na mieste vzťahovať
na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. V predmetnom prípade je sporné, v súvislosti

s predmetnou zmluvou o úvere prisúdiť žalobcovi právny status spotrebiteľa, a teda súdom citované
ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú neaplikovateľné. Žalobcom predložená Zmluva nie je
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vstúpil do právneho
vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon
podnikania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným je možné

posudzovať ako obchodnoprávny a nie ako spotrebiteľský, nakoľko ide o zmluvný záväzok medzi
dvomi podnikateľskými subjektmi. Podľa judikatúry ESD dokonca nie je spotrebiteľom ani podnikateľ
konajúci mimo rámca svojho podnikania. Nakoľko žalobca nemienil použiť peňažné prostriedky na
svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom. Úver si dlžník vzal za účelom podnikania, čím bol
vyňatý spod pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ. Z definície spotrebiteľa jasne vyplýva, že z

hľadiska určenia jeho statusu je rozhodujúce, na aký účel bol spotrebiteľský úver poskytnutý, a teda
nie na aký účel boli poskytnuté prostriedky dlžníkom následne použité. Ak bol teda úver výlučne na
základe vyhlásenia dlžníka poskytnutý na účel podnikania, nepôjde o spotrebiteľský úver. V prípade
postavenia žalovaného treba akceptovať aj jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobcom
vstupoval. Zdôraznil skutočnosť, že v čase uzavretia Zmluvy neexistoval a nebol účinným žiaden

všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška
úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka . Dôkazné bremeno
pritom v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca, a nie žalovaný. Žalobca teda musí preukázať,
že v čase a mieste uzavretia Zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového

priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako
žalovaný).Pokiaľsažalobcadovolávaúdajovbánk,konátakvpriamomrozporesustanovením§53ods.
6 Občianskeho zákonníka , podľa ktorého je
ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t. j. nielen bankami, ale aj
inými účastníkmi finančného trhu. Navyše žalobca sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky,

ktorá je samozrejme nižšia. Správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové,
leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Naviac je možné prevýšenie takejto odplaty,
a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. Žalovaný poukazuje
na to, že napádaný rozsudok je nepreskúmateľný, a žalovanému tak došlo k odopretiu možnosti konať
pred súdom. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd na základe uvedených dôvodov napadnutý rozsudok

zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konania a zaviazal k úhrade trov konania.

10. K podanému odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril žalobca, ktorý vo
svojom vyjadrení zo dňa 16.05.2016 k tvrdeniu žalovaného, že sa v danej veci nejedná o spotrebiteľský
spor, uviedol, že peňažné prostriedky z poskytnutého úveru použil pre osobnú spotrebu, nie na

podnikanie, čo už vyplýva aj zo samotnej výšky poskytnutého úveru, ktorý je pomerne nízky. Podľa
žalobcu nie je totiž dôležité, či je držiteľom živnostenského listu, ale je dôležité, na aký účel sa úver
poskytol. Tak, ako uviedol na pojednávaní, úver potreboval na spotrebu, a nie na podnikanie. Žalovaný
má prax, že ako náhle ide o živnostníka, tak pripraví zmluvu pre dlžníka s obchodným menom, čopredstavuje nekalú obchodnú praktiku. Spotrebitelia, ktorí sú držiteľmi živnostenského oprávnenia, sú
diskriminovaní, pretože kvôli ich živnostenskému listu ich žalovaný zbavuje spotrebiteľskej právnej
ochrany (rozhodnutie ÚS ČR č. k. I.ÚS 1930/2011 zo dňa 10.01.2012). Na realizáciu nekalej obchodnej

praktiky zo strany účastníka konania reagovala aj rozhodovacia prax súdov, ktorá vyhodnotila takéto
inštruovanie účastníka konania ako protiprávne (uznesenie Krajského súdu Prešov zo dňa 26. mája
2011, sp. zn. 6Co 84/2011). Z pohľadu žalobcu ide o absolútne neprijateľné správanie spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorá napriek sankciám za úmyselné znevýhodnenie svojich zákazníkov, naďalej
zastáva pozíciu, že úverová zmluva bola uzatvorená medzi dvoma rovnocennými účastníkmi, pričom

poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/45/2014, zo dňa 19.08.2015. V danej veci
jedná o spotrebiteľský spor, a preto musí zmluva o úvere obsahovať náležitosti požadované zákonom
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ). V zmluve o úvere absentujú údaje o
adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť (§ 9 ods. 2 písm.
c/ ZoSÚ), dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ), úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ),

ročnej percentuálnej miere nákladov (§ 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ), výške, počte a termínoch splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ), priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery
nákladov (§ 9 ods. 2 písm. y/ ZoSÚ). Keďže predmetný úver je potrebné považovať v zmysle § 11 ods.
1 písm. a/ ZoSÚ, za bezúročný a bez poplatkov, žalovaný má nárok len na vrátenie istiny poskytnutého
úveru. Keďže žalobca zaplatil žalovanému sumu 730,- Eur a žalovaný mu poskytol úver vo výške 400,-

Eur, vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie vo výške 330,- Eur. Z uvedených dôvodov
navrhol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu
trov odvolacieho konania.

11. Na vyššie uvedené vyjadrenie žalobcu k odvolaniu reagoval žalovaný, ktorý podal vyjadrenie

k vyjadreniu zo dňa 23.06.2017. Uviedol, že sa nestotožňuje s vyjadreniami žalobcu. Žalovaný sa
plne stotožňuje s podaným Odvolaním zo dňa 25.04.2017. Žalovaný je toho názoru, že sa vyjadril k
všetkým skutočnostiam uvedenými v žalobcovom Vyjadrení (duplikátu), už v pôvodnom Odvolaní zo
dňa 25.04.2017, a preto považuje opakované tvrdenia žalobcu za nedôvodné. Žalobcom predložená
Zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vstúpil

do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije
na výkon podnikania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Žalovaný ďalej poukazuje, že žalobcove
prehlásenie je v predmetnej zmluve vlastnoručne podpísané žalobcom. Vzniknutý vzťah je možné
posudzovať ako obchodnoprávny, a nie ako spotrebiteľský, nakoľko ide o zmluvný záväzok medzi dvomi
podnikateľskými subjektmi. Nie je preto možné aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane

spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v tomto prípade nejde. Zmluvy sa posudzujú podľa Obchodného
zákonníka, nakoľko boli uzatvorené medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. Z vyššie uvedeného
je možné posudzovať vzťah ako obchodnoprávny, a nie ako spotrebiteľský, nakoľko ide o zmluvný
záväzok medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. Žalovaný sa v žiadnom prípade nestotožňuje a rázne
odmieta tvrdenia, že účelovo obchádza ustanovenia chrániace spotrebiteľov využívaním formálneho

účeluzmluvy.Žalovanýtvrdeniažalobcuotom,žepreduzavretímZmluvaneboldostatočneinformovaný
o význame jednotlivých ustanovení, a o tom, aký budú mať pre neho (dožadujúc sa postavenia
spotrebiteľa) jednotlivé časti Zmluvy, za bezpredmetné. Obzvlášť, ak to bol pravé žalobca, kto inicioval
uzavretie Zmluvy v danej podobe tým, že dobrovoľne uvádzal údaje týkajúce sa jeho podnikateľskej
činnosti. Skutočnosť, že žalobca dodatočne došiel k záveru, že je pre neho Zmluva subjektívne

nevýhodná, nemôže byť na ujmu žalovaného, ktorý konal v dobrej viere, že žalobca má úmysel konať v
rámci svojej podnikateľskej činnosti. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý, a nie na aký účel
žalobca finančné prostriedky naozaj použil. Žalovaný je povinný preukázať, na aký účel boli peňažné
prostriedky poskytnuté. Nenesie však povinnosť preukazovať, či naozaj klient použije prostriedky na
daný účel. Je teda bezpredmetné skúmať, či zmluva o úvere obsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o

spotrebiteľskom úvere. Nepomenovaná zmluva podľa Obchodného zákonníka si vyžaduje dostatočné
vymedzenie subjektov, teda zmluvných strán, ktoré uzatvorili zmluvu a vymedzenie predmetu zmluvy.
Každopádne si nevyžaduje náležitosti, ktoré uvádza žalobca vo svojich tvrdeniach. Nakoľko žalobca
nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom. Navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Zároveň žiada úhradu trov konania, ktoré mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.

12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „C.s.p.“), po zistení, že odvolania boli podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1C.s.p.), oprávnenými osobami (§ 359 C.s.p.), prejednal odvolanie podané žalobcom a odvolanie podané
žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. C.s.p. bez toho, aby nariadil odvolacie

pojednávanie, a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným
súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 C.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol
odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok
preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli

byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch
uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací
súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu,
a na internetovej stránke súdov SR (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého
rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru,
že uplatnené odvolacie dôvody žalovaným nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie napadnutého

rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku o vyhovení žalobe vecne správne. Súd prvej
inštancie dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci. Na týchto okolnostiach tak skutkových, ani
právnych, sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

13. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného úkonu použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný, aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy, a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

14. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v

odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument.

15. Vzhľadom na uplatnené odvolacie dôvody žalovaným odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd
v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Ani

v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací
súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti napadnutej
žalovaným, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

16. Rozsudok je odôvodnený riadne, v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. Súd prvej inštancie náležite

vysvetlil, z akých dôvodov žalobe čiastočne vyhovel.

17. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie je aj v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, a aj v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

18. Za porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať to, že
prvoinštančný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.

19. Odvolací súd má za to, že Zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu dňa 29.11.2012,
je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl.), nakoľko žalovaný

vystupovalvpostavenídodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a žalobca je spotrebiteľ, ktorý pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej
podnikateľskej činnosti. Z obsahu spisu totiž nevyplýva, že by žalobca pri uzatváraní zmluvy konal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V zmluve je síce žalobca označený

ako fyzická osoba - podnikateľ (obchodným menom a IČOm), a zároveň je v zmluve uvedené, že
prostriedky sú určené na výkon podnikania, avšak v prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú
zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ
(veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie,čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom
nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len označenie účelu -
výkonpodnikania,pričomabsentujeodpoveďnaotázku,akýkonkrétnysúvisspodnikateľskoučinnosťou

dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Z vyznačenia účelu na ,,podnikanie“ by sa mohlo zdať,
že by nemali byť žiadne pochybnosti o účele úveru. Z viacerých spisov týkajúcich sa žalovaného,
vyznievajú pochybnosti nad takto vyznačeným účelom úveru, a to v súvislosti s tvrdeniami dlžníkov, že
obchodní zástupcovia sa dopustili nekalej obchodnej praktiky a svojvoľne vyznačili spotrebiteľom ako
účel úveru na ,,podnikanie“, a to bez ďalšieho len z dôvodu, že spotrebiteľ bol držiteľom živnostenského

listu. Pochybnosti umocňuje aj predbežné opatrenie Okresného súdu Prešov z 11.03.2011 č. k. 17C
45/2011-35, v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove z 26.05.2011 č. k. 6Co 84/2011 o uložení
povinnosti spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., aby sa uvedenej nekalej obchodnej praktiky zdržala.
Skutočnosť, že žalobca bol v čase uzavretia zmluvy držiteľom živnostenského listu, a priori nevylučuje
možnosť uzavrieť zmluvu v postavení spotrebiteľa, vziať si úver na účel nesúvisiaci s jeho podnikaním
(porovn. nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 1930/11). Žalobca uviedol, že peňažné prostriedky chcel

použiť na osobnú spotrebu. S poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka je
namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Dôkazné bremeno
na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na
žalovanom (ako veriteľovi). Žalovaný v konaní nepreukázal, že úver poskytol žalobcovi na účel výkonu
podnikania. Tieto pochybnosti umocňuje aj výška úveru 400,- Eur, ktorá sa aj odvolaciemu súdu zdá

pomerne nízka, aby bola určená na výkon podnikania žalobcu. Rovnako tak aj postup žalobcu pri úhrade
jednotlivých súm žalovanému, keď tieto platby identifikoval ako fyzická osoba svojím rodným číslom.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie uzavrel, že zmluva o
úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a žalobcovi je dôvodné
priznať postavenie spotrebiteľa. S ohľadom na uvedené zmluva o úvere zároveň predstavuje zmluvu o

spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

20. Zároveň sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v zmluve o úvere chýbajú
obligatórne náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f/, i/, j/, k/, y/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. S ich neuvedeným sa nespája neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. Zákon č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy však v ust. § 11 ods. 1,
písm. a/ poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu, a to v tom, že v prípade, ak nie sú tieto obligatórne
náležitosti v zmluve uvedené, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

21. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolanie žalovaného voči výroku, ktorým súd prvej

inštancie čiastočne vyhovel žalobe, za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd
postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti
ako vecne správny potvrdil.

22. Podľa § 298 ods. 2 C.s.p., ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve

alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu
neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej
podmienky, alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi
bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez
návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v

spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

23. Pokiaľ ide o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v Zmluve uzatvorenej zo dňa 29.11.2012,
týkajúcej sa poplatku, odvolací súd na základe odvolacích námietok uplatnených žalobcom preskúmal
napadnuté rozhodnutie aj v časti zamietnutia žaloby a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je

dôvodné a súd prvej inštancie nepostupoval správne, pokiaľ zamietol žalobu v časti týkajúcej sa určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

24. Pre posúdenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa poplatku si odvolací súd vyžiadal
predloženie Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria Prílohu zmluvy o úvere zo dňa

29.11.2012, a strany konania vyzval k možnému použitiu § 298 ods. 2 C.s.p..

25. Žalobca, ktorý reagoval na doručenú výzvu odvolacieho súdu, vo svojom vyjadrení zo 23.10.2017
uviedol okrem iného, v časti týkajúcej sa uplatnenia § 298 ods. 2 C.s.p., že rozsudok súdu prvejinštancie je v napadnutej časti nesprávny z dôvodu porušenie § 298 ods. 2 C.s.p.. Súd prvej inštancie
predsa priznal žalobcovi proti žalovanému zaplatenie bezdôvodného obohatenia aj z dôvodu, že žalobca
žalovanémuplnilnazákladepoplatku,ktorýpredstavujeneprijateľnú,atedaabsolútneneplatnúzmluvnú

podmienku. Podľa názoru žalobcu, z platnej právnej úpravy vyplýva, že súd môže žalobu o určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky zamietnuť len v jednom prípade, a to v prípade, keď zistí, že sa v
súdenej veci nejedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ak súd zistí, že v súdenej veci o neprijateľnú
zmluvnú podmienku ide, žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky zamietnuť nemôže, a to
bez ohľadu na to, či sa spotrebiteľ domáha určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky samostatnou

žalobou, alebo pri podmienkach, aké sú obsiahnuté v § 298 ods. 2 C.s.p., a tiež bez ohľadu na to, či
žaloba smeruje proti obchodníkovi, ktorý je autorom neprijateľnej zmluvnej podmienky, alebo proti jeho
právnemu nástupcovi, a bez ohľadu na to, že o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky už bolo v inom
súdnom konaní, ale z iného právneho vzťahu založenom iným právnym úkonom, rozhodnuté, a to aj v
prípade, ak by sa súdne konania týkali tých istých strán, a bez ohľadu na to, či v prípade úverového
právneho vzťahu už úver splatený bol, alebo nebol. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie,

a to dokonca bez návrhu, výslovne uviesť vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky,
ako neprijateľnej. Judikatúra, týkajúca sa žalovaného a neprijateľnosti jeho poplatku, je početná a
jednoznačná, preto by nemali byť pochybnosti o nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď
žalobu o určenie jej neprijateľnosti zamietol.

26. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry mal odvolací súd za nepochybné, že v 2/3-tinách je tento poplatok
neúmerne vysoký, a to vo vzťahu k nákladom na vypracovanie, uzavretie zmluvy o úvere a na tzv.
všetku administratívnu činnosť. Ide o vágne ustanovenie, ktoré vôbec nešpecifikuje, o aké činnosti ide,
pričom výška poplatku predstavuje cca 65 % poskytnutej sumy. V tejto súvislosti je nutné konštatovať,
že v porovnaní s praktikami bánk, ktoré požadujú 1-2 %-tá za spracovanie úveru, je takýto poplatok

neúmerne vysoký, a v tomto slova zmysle aj taký, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, a je tu ďalší
dôvod na určenie neplatnosti tejto časti dojednaného poplatku. Z vyššie uvedených dôvodov je potrebné
súhlasiť aj s určením absolútnej neplatnosti a neprijateľnosti zmluvnej podmienky vo vzťahu k 2/3-
tinám tohto poplatku z úveru, pretože skutočne ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje
značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi tohto konania ako dodávateľom a spotrebiteľom.

Neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky týkajúcej sa časti predmetného poplatku za poskytnutie úveru
v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, je možné vyvodiť z generálnej klauzuly uvedenej
v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov.

27.Nakoľkosúdprvejinštanciepriznalžalobcoviprotižalovanémuzaplateniebezdôvodnéhoobohatenia

na základe plnenie z neprijateľnej a neplatnej zmluvnej podmienky, odvolací súd vychádzajúc z
ustanovenia § 298 ods. 2 C.s.p. vyhovel odvolacím námietkam žalobcu a určil navrhovanú zmluvnú
podmienku za neprijateľnú.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo

výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti postupom podľa § 388 C.s.p. tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia.

29. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p., v
spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách

bola skutočnosť, že v konaní bol žalobca úspešný v celom rozsahu, preto mu odvolací súd priznal nárok
na náhradu trov celého konania (prvoinštančného, i odvolacieho konania) proti žalovanému v rozsahu
100 %, a zároveň žalovaný v konaní úspech nemal.

30. O samotnej výške náhrady trov konania v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník.

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).