Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 6, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoPr/11/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714210874
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6714210874.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov

senátu JUDr. Eva Dzúriková a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu : S.. V.. N. G., X.., narodený
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F., C. XXXX/XX, zastúpený splnomocneným advokátom JUDr. Jozefom
Brázdilom, so sídlom Advokátska kancelária Brázdil & Brázdilová, 960 01 Zvolen, Trhová 992/1, proti
žalovanému : Technická univerzita vo Zvolene, so sídlom 960 53 Zvolen, T.G. Masaryka 24, IČO :
00 398 440, zastúpený splnomocneným advokátom JUDr. Radkom Petruňom, so sídlom Advokátska
kancelária Abelovský - Petruňo, 960 01 Zvolen, Tehelná 189, o určenie, že je v plnom rozsahu daná
zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania, o odvolaní

žalovaného zo dňa 23.06.2016 proti rozsudku Okresného súdu Zvolen číslo konania 17Cpr/3/2014-561
zo dňa 02.06.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen číslo konania 17Cpr/3/2014-561 zo dňa 02.06.2016 p o t v r d
z u j e .

II. Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na zaplatenie náhrady trov odvolacieho konania v p l
n o m rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd vyhovel žalobe v celom rozsahu a určil, že je v plnom rozsahu

daná zodpovednosť žalovaného ako zamestnávateľa za škodu spôsobenú žalobcovi za chorobu z
povolania lymská borelióza tretieho štádia s komplikáciou periférneho nervového systému S. Y., u
žalobcu zistená ku dňu 15. 11. 2012, počas trvania pracovno - právneho vzťahu žalobcu u žalovaného.
Súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že je daná
zodpovednosť žalovaného, ako zamestnávateľa, za škodu spôsobenú chorobou z povolania žalobcu,
vzhľadom na objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa vyplývajúcu z ustanovení § 195 ods. 4 a 6
zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonníka práce). Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že

žalobca pracoval u žalovaného od 1. 3. 1982 až do 30. 6. 2014, naposledy v pozícii D. O. - S.. Počas
trvania pracovného pomeru vykonával žalobca aj práce v teréne a to služobné cesty, výskumné práce
a hlavné cvičenia s tým, že niektoré z nich boli uskutočňované v lesných podnikoch, nachádzajúcich sa
v okresoch, kde je zvýšený výskyt kliešťov, napríklad Topoľčany a Žarnovica. V čase, keď bol žalobca
zamestnaný u žalovaného - a to v roku 2010, bol sledovaný infektológom na infekčnej ambulancii vo
F. pre zvýšené titre protilátok proti lymskej borelióze. V roku 2012 na neurologickom vyšetrení bola
zistená žalobcovi borelióza a v júli 2012 na EMG vyšetrení bola zistené motoricko - senzitívna C.

S. Y. a predilakčne postihnutý W. T.. V októbri 2013 bol žalobca ambulantne vyšetrený na Oddelení
klinického pracovného lekárstva a klinickej toxikológie FNsP F.D. Roosevelta v Banskej Bystrici s
tým, že laboratórne vyšetrenia protilátok proti lymskej borelióze zo dňa 18. 1. 2014 boli s výsledkom
Z. H. V. J. pozitívny. V marci 2014 I.. M. D., špecialista špecializovaného odboru klinické pracovnélekárstvo a klinická toxikológia vypracoval Hlásenie choroby z povolania č. 208/2014, kde konštatoval v
zmysle položiek zo zoznamu chorôb z povolania pod číslom 26 ochorenie lymská boreliosis III. štádia
s kompl. perif. nerv. syst. s tým, že vyhotovil lekársky posudok o sťažení spoločenského uplatnenia s

touto diagnózou. Uvedené skutočnosti - teda ochorenie žalobcu - neboli medzi stranami sporu sporné,
žalovaný ako zamestnávateľ popieral však danosť zodpovednosti zamestnávateľa za toto ochorenie
ako choroby z povolania. Súd ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že vykonaným dokazovaním mal
preukázané, že žalobca v rámci svojho voľného času mal súkromné aktivity pri výkone poľovníckeho
práva, keďže bol členom poľovníckeho združenia X. a D. R. C.. Z potvrdení týchto poľovníckych

združenívšakvyplýva,žežalobcasalenvminimálnejmierezúčastňovalspoločnýchpoľovačiek.Rozsah
týchto spoločných poľovačiek oproti rozsahu prác, ktoré vykonával žalobca pre žalovaného v teréne,
je nepomerný, keďže niekoľkonásobne viac času trávil žalobca v teréne pri prácach vykonávaných
pre žalovaného ako zamestnávateľa. Bolo tiež v konaní preukázané, že žalobca ako živnostník síce
predával drevo, avšak z čestných prehlásení dodávateľov, ako aj z výpovede svedkov S. G. a I. Y.
vyplýva, že samotný žalobca pri odovzdávaní dreva osobne nebol, táto obchodná činnosť prebiehala

v skladoch a na miestach, ktoré neboli priamo v lese a drevo odovzdával buď S. G., alebo I. Y..
Žalobca v rámci výkonu živnostenskej činnosti vystavoval faktúry a zabezpečoval obchody, kde riziko
nákazy kliešťom nehrozí. Súd mal taktiež z výpovede svedkov S. G. a manželky žalobcu zistené, že
väčšinu svojho času žalobca trávil v zamestnaní, v súkromí do prírody prakticky nechodil a na dovolenku
chodievalikmoru.Súdskúmalsplneniesipovinnostizostranyžalovanéhoakozamestnávateľaohľadom

povinných školení BOZP a mal preukázané z predložených dokladov, že tieto školenia sa uskutočňovali
v pravidelných intervaloch a žalobca sa ich zúčastňoval. Medzi stranami nebolo sporné, že pokiaľ sa týka
oblečenia, toto žalovaný žalobcovi poskytoval aj do terénneho prostredia. Nebolo však preukázané, že
byžalovanýžalobcoviposkytovalajrepelentyprotikliešťom.Niektorísvedkoviavtejtosúvislostitvrdili,že
okrem oblečenia boli poskytované aj repelenty zamestnancom, avšak niektorí zamestnanci toto tvrdenie

žalovaného popreli a súd tak vyhodnotil, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že
žalobcovi repelenty poskytoval, respektíve, že mu ich ponúkol a žalobca ich odmietol. Taktiež v konaní
žalovaný nepreukázal, že by svojich zamestnancov, teda aj žalobcu, informoval o tom, že v prípade
poštípanie kliešťami majú urobiť objednávku za účelom vyšetrenia infekčnosti kliešťa a urobiť aj analýzu
prítomnosti pôvodcov infekčných chorôb v kliešťoch. Pokiaľ žalovaný tak, ako to tvrdil v konaní, túto

vedomosť o možnosti urobiť takúto objednávku na vyšetrenie infekčnosti kliešťa a analýzu prítomnosti
pôvodcov infekčnosti v kliešťoch mal, mal svojich zamestnancov o tomto informovať. Súd v odôvodnení
rozsudku poukázal na výpoveď svedkyne H. G., ktorá ako bezpečnostný technik u žalovaného uviedla,
že v prípade zaklieštenia zamestnancov poúčala, že kliešte si buď majú odstrániť svojpomocne, alebo
ísť k lekárovi, ale nepoúčala ich o tom, čo majú urobiť s kliešťom, keď bol vybratý. Následne súd

zhodnotil, že podľa jeho názoru je tak daná objektívna zodpovednosť žalovaného ako zamestnávateľa
za chorobu z povolania žalobcu, a žalovaný ako zamestnávateľ nepreukázal, že choroba z povolania
lymská borelióza nevznikla výlučne z príčin, ktoré neboli v súvislosti s prácou vykonávanou žalobcom
pre neho ako zamestnávateľa. V danom prípade mal súd za nesporné, že u žalobcu sa jedná
o ochorenie lymská borelióza, ktorú prenášajú kliešte a žalobca pri výkone svojho zamestnania u

žalovaného chodieval často do terénu - do lesov, kde je nebezpečenstvo zaklieštenia. Pokiaľ žalovaný
poukázal na to, že nie je jednoznačne preukázané, že toto ochorenie súvisí so zaklieštením žalobcu pri
výkone práce pre žalovaného, súd vychádzal z objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa upravenej v
Zákonníku práce a uviedol, že použitie liberačných dôvodov upravených v ustanovení § 196 ods. 1 a 2
Zákonníka práce v danom prípade preukázané nebolo, nakoľko dôvodom zbavenia sa zodpovednosti

zamestnávateľa môže byť len preukázanie zavinenia zo strany zamestnanca, ktoré je v príčinnej
súvislosti so vznikom škody. Nič takéto však zo strany žalovaného ako zamestnávateľa ani nebolo
tvrdené. Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania je
zodpovednosťou objektívnou a zamestnávateľ zodpovedá za škodu za predpokladu, že táto choroba z
povolania bola u zamestnanca zistená a zamestnanec pracoval v podmienkach, z ktorých táto choroba

vzniká. V danom prípade mal súd za nesporné, že ochorenie lymská borelióza u žalobcu vznikla v
čase, keď bol zamestnancom žalovaného a chodieval často do terénu - do lesného prostredia, kde
pracoval v podmienkach, v ktorých sa vyskytujú kliešte, ktoré prenášajú ochorenie lymská borelióza.
Pre odškodnenie choroby z povolania je rozhodujúca príčinná súvislosť medzi ochorením zamestnanca
a jeho výkonom práce v pracovnom pomere u zamestnávateľa. V závere odôvodnenia rozsudku súd

poznamenal, že bolo na žalovanom, na ktorého strane je dôkazné bremeno, aby preukázal, že žalobca
u neho nepracoval za podmienok, za ktorých takáto choroba vzniká, respektíve, že ochorel niekde inde,
alebo že ochorel v dôsledku zavineného konania zamestnanca, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so
vznikom choroby. Dôkazné bremeno v tomto smere žalovaný neuniesol a súd preto žalobe vyhovel vcelom rozsahu tak, ako uviedol vo výrokovej časti svojho rozsudku. O trovách prvoinštančného konania
súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase
vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie a vyslovil, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uviedol,
že žalobca žiadal o určenie, či je daná zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú chorobou z
povolania a vzhľadom na takto žalobcom formulovaný petit bolo úlohou súdu vyriešiť v podstate dve, z

hľadiskameritaprejednávanejvecirozhodujúceotázky.Prvoubolaotázka,čichoroba-lymskáborelióza,
ktorábolaužalobcudiagnostikovaná,jevjehoprípadechorobouzpovolaniaavprípade,akáno,druhou
otázkou bolo vyriešenie, či žalovaný za túto chorobu zodpovedá. Žalovaný uviedol, že nepopiera, že
žalobca ochorením nazvaným lymská borelióza skutočne trpí. Takisto v konaní nebolo sporu o tom, že
žalobcasavsúvislostisplnenímsvojichpracovnýchúlohprežalovaného,akozamestnávateľa,zdržiaval
v prostredí, ktoré predstavuje zvýšené riziko nákazy touto chorobou. Žalovaný je však toho názoru, že

pre vznik zodpovednosti zamestnávateľa za chorobu z povolania nestačí, ak sa v konaní preukážu tieto
okolnosti, podstatné je preukázanie príčinných súvislostí, teda, že žalobca sa touto chorobou nakazil
práve pri plnení svojich pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ich plnením. S poukazom na
uvedené mal potom žalovaný za to, že uvažovať o zodpovednosti zamestnávateľa za škodu na zdraví
zamestnanca je namieste len za podmienky, že k poškodeniu zdravia zamestnanca skutočne došlo a

súčasne za podmienky, že sa tak stalo práve a výlučne pri plnení jeho pracovných úloh, respektíve
v priamej súvislosti s ich plnením. Splnenie tejto podmienky v prejednávanej veci však podľa názoru
žalovaného preukázané nebolo. Žalobca v priebehu konania opakovane poukázal na skutočnosť, že
miera pracovného času stráveného na pracovisku a zároveň jeho pobyt v teréne pri plnení pracovných
povinnostíprezamestnávateľaniekoľkonásobneprevyšuječasstrávenývteréneprijehovoľnočasových

aktivitách a teda je väčšia pravdepodobnosť, že sa žalobca nakazil lymskou boreliózou práve počas
plnenia pracovných úloh pre zamestnávateľa. Žalobca tak tvrdil, že postačí, ak ním tvrdený skutkový
záver je možné s väčšou pravdepodobnosťou pripustiť. Túto argumentáciu žalobcu si prvoinštančný
súd v celom rozsahu osvojil. Žalovaný však argumentuje, že výsledky dokazovania umožnili prijať aj
záver, že k uštipnutiu žalobcu nakazeným kliešťom (ktoré k vzniku lymskej boreliózy viedlo) došlo v

momente, keď žalobca žiadne pracovné úlohy pre žalovaného neplnil. Uvedené napokon nepopieral
ani samotný žalobca, ktorý opakovane uviedol, že kliešťa akviruje pravidelne a to priemerne 8 až 10
krát ročne, pričom sám uznával, že kliešť ho poštípal nielen pri plnení svojich pracovných úloh, ale
aj pri svojich súkromných aktivitách, počas ktorých sa na rizikových miesta zdržiaval. Žalovaný tak
argumentuje, že určitú skutočnosť možno považovať v konaní za preukázanú len vtedy, ak na základe

výsledkov hodnotenia dôkazov vykonaných v konaní je možné bez rozumných pochybností nadobudnúť
istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala, teda, že je pravdivá. Pokiaľ prichádza
do úvahy len určitá, bližšie neidentifikovateľná miera jej pravdepodobnosti, nemožno takýto záver o
pravdivosti tejto skutočnosti prijať. Žalobca v doterajšom priebehu konania nebol schopný s potrebnou
dávkou istoty preukázať, že k uštipnutiu infikovaným kliešťom došlo výlučne pri plnení jeho pracovných

úloh pre žalovaného a preto nie je namieste úvaha, že za chorobu - lymská borelióza, ktorou žalobca trpí,
zodpovedá žalovaný ako za chorobu z povolania. Žalovaný taktiež uviedol, že nie je možné preukazovať
existenciu negatívnej skutočnosti a z toho dôvodu nie je akceptovateľná požiadavka prvoinštančného
súdu, ktorý od žalovaného požadoval, aby preukázal, že k uštipnutiu žalobcu infikovaným kliešťom
nedošlo počas plnenia jeho pracovných povinností pre žalovaného. Uvedené platí o to viac, že k

uštipnutiu žalobcu kliešťom mohlo dôjsť za akýchkoľvek okolnosti a v rôznych časových obdobiach a
najmä, ak o samotnom uštipnutí žalobcu mal mať vedomosť len žalobca sám. Žalovaný v odvolaní
taktiež poukázal na odborné zameranie a vedomosti žalobcu, nakoľko žalobca bol odborníkom v oblasti
BOZP v lesníctve, dokonca je autorom publikácie s názvom „Analýza výskytu chorôb z povolania v
lesníctve", zameranej okrem iného aj na možnosť vzniku lymskej boreliózy, ako choroby z povolania

a mal mať preto vedomosť o tom, akým spôsobom správne postupovať pri zistení uštipnutia kliešťom,
ako zdokumentovať toto uštipnutie a tým aj preukázať, že k uštipnutiu kliešťom došlo počas plnenia
pracovných úloh a riadne a preukázateľne takéto uštipnutie zdokumentovať. Žalovaný tiež uviedol ako
argument, že žalobca skutočnosť, že mal byť infikovaný a uštipnutý kliešťom počas výkonu práce
pre zamestnávateľa bezodkladne neoznámil, nezdokumentoval, nenahlásil do knihy drobných úrazov

aby zabezpečil vykonanie analýzy infekčnosti kliešťa, pričom bolo výlučne v rukách žalobcu dôkazne
zdokumentovať časový moment, kedy k jeho uštipnutiu indikovaným kliešťom došlo. Pokiaľ tak žalobca
neurobil, neuniesol dôkazné bremeno a toto prvoinštančný súd nemôže klásť na ťarchu žalovaného.
Žalovaný taktiež tvrdí, že poskytoval adekvátne osobné ochranné pracovné prostriedky a čo sa týkaprístupu žalobcu k repelentom, z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že tieto
mali zamestnanci k dispozícii a mohli si ich z ústredného skladu materiálu kedykoľvek vyzdvihnúť.
Neobstojí teda tvrdenie prvoinštančného súdu, že žalovaný žalobcovi repelenty neponúkol. Pokiaľ mal

žalobca reálne vytvorenú možnosť si repelenty zo skladu vyzdvihnúť a on túto možnosť nevyužil,
musí následky s tým spojené znášať výlučne žalobca. Žalovaný uviedol, že v týchto otázkach boli
vykonávané pravidelné školenia, ktorých cieľom bolo poučiť a formovať zamestnancov o možných
rizikách, potrebách a metódach dodržiavania základných pravidiel BOZP a pri týchto školeniach boli
zamestnanci žalovaného podrobne informovaní aj v prípadoch, ak dôjde počas plnenia pracovných úloh

k poštípaniu akýmkoľvek hmyzom, nielen kliešťom. Žalovaný taktiež uviedol, že nikdy netvrdil, že o
možnosti uskutočniť objednávku a analýzu infekčnosti kliešťa boli zamestnanci počas školení BOZP
informovaní. Žalovaný v konaní len poukázal na skutočnosť, že je všeobecne známe, že existuje takáto
možnosťajetedaobjektívnemožnépreukázať,čikliešť,ktorýžalobcuuštipol,bolalebonebolinfikovaný.
Bola tak dôkazná povinnosť žalobcu preukázať, že k uštipnutiu infikovaným kliešťom došlo práve počas
plnenia jeho pracovných úloh pre žalovaného a pokiaľ si žalobca túto dôkaznú povinnosť nesplnil,

sú závery prvoinštančného súdu obsiahnuté v odvolaním napadnutom rozsudku chybné a žalovaný
navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu
zamietne.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že s dôvodmi odvolania nesúhlasí, nakoľko

považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a navrhuje ho potvrdiť. Nesúhlasil s
tvrdením žalovaného, že neuniesol dôkazné bremeno, pretože bez ohľadu na to, či publikoval odbornú
literatúru v oblasti chorôb z povolania, uvedené nič nemení na fakte, že žalovaný ako zamestnávateľ
bol povinný voči nemu dodržať potrebné opatrenia BOZP. V konaní žalovaný nepreukázal, že priamo
žalobcovi poskytoval v celom relevantnom období repelenty, alebo ho aspoň poučil o možnosti ich

prevzatia a či tak urobil vo vzťahu k niektorým iným zamestnancom, je irelevantné. Žalobca naviac
poukázal na tvrdenia samotného žalovaného pred úradom verejného zdravotníctva, kde prehlásil, že
mu tieto prostriedky neposkytoval. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného o tom, že repelenty „V." boli k
dispozícii v sklade a mohol si ich tam vyzdvihnúť. Vydávanie týchto prostriedkov nemôže byť na základe
rozhodnutia zamestnanca, ale na základe Analýzy rizík biologických faktorov, ktorú žalovaný vykonal

prostredníctvom PZS až v roku 2014, čím porušil ustanovenie § 6 Nariadenia vlády č. 395/2006 Z.z..
Žalobca taktiež nesúhlasí s konštatovaním žalovaného, že možnosť zdokumentovať kliešťa a zistiť jeho
infekčnosť zaslaním na odbornú analýzu je všeobecne známa, nakoľko túto možnosť zistil žalovaný
až v priebehu konania zrejme vyhľadávaním na internete. To však neznamená, že v roku vzniku jeho
choroby z povolania takáto možnosť existovala a najmä, že zamestnancom bola známa. Pokiaľ žalovaný

poukázalnato,ženiejemožnépreukazovaťnegatívneskutočnosti,žalobcauviedol,ževdanomprípade
nejde o preukazovanie negatívnej skutočnosti, ale o preukázanie vyvinenia zodpovedného subjektu
spod objektívnej zodpovednosti za škodu v zmysle Zákonníka práce.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu opätovne poukázal na to, že žalobca v

rámci svojej publikačnej činnosti bol nadpriemerne odborne zdatný v otázkach BOZP a je teda celkom
namieste klásť na žalobcu požiadavku mať vedomosť o tom, akým spôsobom postupovať pri zistení
uštipnutia kliešťom, ako zdokumentovať toto uštipnutie, aby prípadne nebol problém identifikovať, či k
uštipnutiu kliešťom došlo počas plnia pracovných úloh a potvrdiť tak existenciu choroby z povolania.
Bolo výlučne v rukách žalobcu dôkazne zdokumentovať časový moment, kedy k jeho uštipnutiu

infikovaným kliešťom došlo a pokiaľ tak žalobca neurobil, neuniesol dôkazné bremeno, čo súd nemôže
klásť na ťarchu žalovaného. Naďalej žalovaný tvrdí, že poskytoval ako zamestnávateľ adekvátne
osobné ochranné prostriedky zamestnancom a zároveň zabezpečoval rozsiahle školenia týkajúce sa
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Tvrdí, že zamestnanci mali k dispozícii repelenty a mohli si
ich z ústredného skladu materiálu kedykoľvek vyzdvihnúť, o čom boli zamestnanci (teda aj žalobca)

podrobne informovaní a školení najmä počas školení o BOZP. Bolo tak na vôli každého zamestnanca,
či možnosť prevziať si osobné ochranné prostriedky využije. Pokiaľ žalobca takúto možnosť mal,
je nepochopiteľné, aby žalovaný zamestnancom osobné ochranné pracovné prostriedky nanucoval.
Nevyužitie možnosti vyzdvihnúť si repelent zo skladu a následky s tým spojené preto musí znášať
výlučne žalobca sám. Opakovane žalovaný zdôrazňuje, že uvažovať o zodpovednosti zamestnávateľa

za škodu na zdraví zamestnanca možno len za podmienky, že ku škode na zdraví skutočne došlo
a súčasne za podmienky, že sa tak stalo výlučne a práve pri plnení pracovných úloh zamestnanca
pre zamestnávateľa, respektíve v priamej súvislosti s ich plnením, pričom splnenie tejto podmienky v
prejednávanej veci preukázané nebolo. Pre vznik zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa pretonestačí, ak sa v konaní preukáže, že žalobca trpí lymskou boreliózou a že pracoval pre žalovaného
v podmienkach, v ktorých môže dôjsť k uštipnutiu kliešťom. K uštipnutiu žalobcu kliešťom mohlo
dôjsť za rôznych okolností a v rôznych časových obdobiach a navyše o tomto uštipnutí mal mať

vedomosť výlučne žalobca sám, keďže prehliadku tela si vykonával sám. Žalovaný tak zotrváva na
svojom odvolaní.

5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného poznamenal, že pokiaľ žalovaný v predmetnom vyjadrení uvádza,
že v oblasti BOZP bol žalobca nadpriemerne odborne zorientovaný, podobné požiadavky mal

tak zamestnávateľ klásť aj na iných zamestnancov, pretože pokiaľ bol pripojený spis dotknutých
zamestnancov s totožnou diagnózou, neuvádzajú sa v podkladoch žiadne špecifické požiadavky na
predloženie rozboru infekčnosti kliešťa a podobne, jednoducho zamestnávateľ ohlásenú chorobu z
povolania uznal a sociálno-právne nároky z nej vyplývajúce následne plnil. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že
mal ako zamestnanec k dispozícii repelenty zo skladu, ktoré si mohol kedykoľvek prevziať, rozporuje
sám vlastné tvrdenia, keď pri prieskume vykonanom na úrade verejného zdravotníctva ešte pred

začatím súdneho konania prehlásil, že tieto prostriedky neposkytoval. Žalobca navyše poukázal aj
na skutočnosť, že odovzdávanie týchto osobných ochranných prostriedkov nemôže byť na základe
rozhodnutia jednotlivých zamestnancov, ale na základe analýzy rizík biologických faktorov, ktorú
však žalovaný vyprodukoval prostredníctvom externej pracovnej zdravotnej služby až v roku 2014.
Zamestnávateľ porušil svoju povinnosť zamestnancov zrozumiteľne oboznámiť s nebezpečenstvami,

pred ktorými používanie poskytnutého osobného ochranného prostriedku má chrániť, poučiť ich o
správnom používaní tohto osobného ochranného pracovného prostriedku a podľa potreby im poskytnúť
aj praktický výcvik.

6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku - ďalej „CSP"), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu podľa ustanovenia podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento

zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon
použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať

ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

9. Podľa ustanovenia § 470 ods. 4 CSP konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a
funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie

začalo.

10. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016
nadobudol účinnosť nový procesný predpis a to zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. V
zmysle intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 CSP sa ustanovenia Civilného sporového poriadku

aplikujú aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

11. Vychádzajúc z ustanovenia § 195 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z.z. (ďalej „Zákonník práce"), za škodu
spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec
pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z

povolania, ktorou bol postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o
sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich uvedených.

12. Podľa ustanovenia § 195 ods. 6 Zákonníka práce, zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď
dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti

a ochrany zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196.
13. Podľa ustanovenia § 196 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom,
ak preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, žea) škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy
alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie
bezpečnostiaochranyzdraviapripráci,hocisnimibolriadneapreukázateľneoboznámenýaichznalosť

a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali, alebo
b) škodu si spôsobil postihnutý zamestnanec pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo
psychotropných látok a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť.

14. Podľa ustanovenia § 196 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti,

ak preukáže, že
a) postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo
pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne
oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody,
b) jednou z príčin škody bolo, že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo
psychotropných látok,

c) zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa
tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom
byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.

15. Okresný súd vykonal rozsiahle dokazovanie vo veci jednak oboznámením sa s obsahom
predložených a vyžiadaných listinných dôkazov, s obsahom písomných vyjadrení a procesných
stanovísk oboch strán sporu, ako aj vyjadreniami strán produkovanými na pojednávaniach pred súdom
prvej inštancie, oboznámením sa s výpoveďami a obsahom výsluchov svedkov, vypočutých v konaní
pred súdom a po ich dôkladnom zvážení a vyhodnotení následne na podklade takto zisteného

skutkového stavu zaujal právne stanovisko obsiahnuté v rozsudku, ktorým súd vo veci meritórne
rozhodol.

16. Pre vyvodenie zodpovednosti zamestnávateľa za chorobu z povolania zamestnanca sa vyžaduje
naplnenie hmotnoprávnych predpokladov takejto zodpovednosti v zmysle dikcie ustanovenia § 195 ods.

4 Zákonníka práce, pričom zodpovednosť zamestnávateľa za chorobu z povolania je v zmysle zákonnej
úpravy ponímaná ako objektívna zodpovednosť, bez ohľadu na to, či zamestnávateľ dodržal povinnosti
vyplývajúcezosobitnýchpredpisovaostatnýchpredpisovnazaisteniebezpečnostiaochranyzdraviapri
práci (§ 195 ods. 6 Zákonníka práce), čo znamená, že zamestnávateľ sa zbaví tejto zodpovednosti len v
prípade, pokiaľ preukáže niektorý z expressis verbis uvedených liberačných dôvodov podľa ustanovenia

§ 196 ods. 1 (úplne), prípade ods. 2 (sčasti) Zákonníka práce.

17. V konaní medzi stranami nebolo sporné, že žalobca trpí ochorením diagnostikovaným ako lymská
borelióza III. štádia s komplikáciou periférneho nervového systému dolnej končatiny, zistenou u žalobcu
ku dňu 15. 11. 2012. Sporná nebola ani skutočnosť, že zistenie tohto ochorenia u žalobcu nastalo

v období, kedy bol žalobca v pracovnom pomere so zamestnávateľom- žalovaným. Žalovaný však v
konaní popieral danosť jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú touto chorobou a popieral charakter
tohto ochorenia ako choroby z povolania a to s poukazom na to, že žalobca bez akýchkoľvek
pochybností, jednoznačne a preukázateľne neosvedčil v konaní, kedy presne malo dôjsť k uštipnutiu
infikovaným kliešťom, ktorý je pôvodca ochorenia, ktoré bolo diagnostikované žalobcovi, taktiež že k

uštipnutiu kliešťom, ktorý bol preukázateľne infikovaný, došlo práve v čase plnenia pracovných úloh
žalobcu ako zamestnanca pre žalovaného ako zamestnávateľa a že je tak daná príčinná súvislosť medzi
ochorením žalobcu a plnením jeho pracovných úloh pre žalovaného. Žalovaný argumentoval, že žalobca
sa mohol infikovať kedykoľvek aj mimo plnenia pracovných povinností počas svojich voľnočasových
aktivít, navyše žalobca je členom poľovníckych združení, kedy taktiež sa pohybuje v lesnom poraste,

kde je veľké riziko infikovania a poštípania kliešťom a navyše žalobca je držiteľom živnostenského
oprávnenia, s predmetom vykonávania živnostenského podnikania okrem iného aj spracovanie drevnej
hmoty a predaj dreva. Žalovaný tak argumentoval, že aj pri týchto aktivitách žalobcu mohlo dôjsť
k uštipnutiu kliešťom, obzvlášť, pokiaľ sa sám žalovaný vyjadril pri ústnom pojednávaní konanom
dňa 22. 1. 2014 na Regionálnom úrade verejného zdravotníctva vo Zvolene, že poštípaný kliešťom

bol aj pri plnení pracovných povinností, ale poštípaný bol i pri svojich súkromných aktivitách, pričom
sám uviedol, že je viac náchylný na poštípanie kliešťom a akviruje kliešťa priemerne 8 až 10 krát
ročne. Okrem uvedenej argumentácie žalovaný v konaní produkoval tvrdenie, že poskytoval svojim
zamestnancom všetky potrebné ochranné pracovné prostriedky vrátane repelentov, pre zamedzenieuštipnutia klieštom a pokiaľ žalobca tieto repelenty nepoužíval, uvedené nemôže byť posudzované v
neprospech žalovaného.

18. Odvolací súd reagujúc na odvolacie argumenty žalovaného v prvom rade poznamenáva, že ohľadom
naplnenia požiadavky trvania na exaktnom preukázaní presného miesta a času, kedy k uštipnutiu
infikovaným kliešťom u žalobcu malo dôjsť, ktoré uštipnutie aj malo viesť k nástupu diagnostikovaného
ochorenia, ktoré prenášajú infikované kliešte, je nevyhnutné prihliadať na špecifikom konkrétneho
ochorenia a zohľadniť určité biologické a medicínske limity týkajúce sa tohto špecifického ochorenia a

zohľadniť jeho charakter. Je veľmi obtiažne a bolo by na hranici absurdnej a prakticky ťažko splniteľnej
požiadavky zo strany súdu, aby trval na presne určenom časovom údaji a na vymedzení presného
miesta určenia, kedy a kde presne došlo k uštipnutiu infikovaným kliešťom žalobcu a zotrvávať na
potrebe preukázať tieto okolnosti. Žalobca v konaní poukázal na značný nepomer času, ktorý v roku
2010 preukázateľne podľa evidencie samotného zamestnávateľa strávil v teréne pri výkone práce a
času, ktorý v roku 2010 trávil preukázateľne pri svojej voľnočasovej aktivite a to výkone poľovníckeho

práva v poľovníckych združeniach, ktorých je členom, pričom tento pomer je 89,62 hodín výkonu práce
oproti 7,5 hodín výkonu poľovníctva. Pokiaľ žalovaný poukazoval na výkon živnostenského oprávnenia
žalobcu, aj v tomto smere sa žalobcovi podarilo produkovať hodnoverné dôkazy a to jednak čestnými
prehláseniami jeho obchodných partnerov (konkrétne V.. I. D. a V.. C. D. (č.l. 40 a 41 spisu), ktorí čestne
prehlásili, že pri realizovaní obchodných transakcií so žalobcom v rámci jeho živnostenského podnikania

preberali tovar na manipulačno-expedičných skladoch samostatne bez osobnej účasti žalobcu a surové
drevo im expedoval zamestnanec žalobcu V.. I. Y., prípadne pracovník I. C.. Zhodne vypovedali aj
svedkovia S. G. a V.. I. Y., ktorí pracovali v danom období pre žalobcu a ktorí uvádzali, že žalobca
pre „firmu" zabezpečoval iba kontakty a teda robotu, avšak pri výkone živnostenského podnikania do
prírody nechodil, prakticky vystavoval len faktúry a stretnutia zamestnancov so žalobcom prebiehali

buď u neho v kancelárii na univerzite po pracovnej dobe, alebo u neho doma, prípadne v kaviarni.
Tieto skutočnosti (rozsah času stráveného reálne výkonom poľovníctva a konkretizovanie okolností
ohľadom výkonu živnostenského podnikania žalobcu) potom do významnej miery eliminovali možnosť
eventuálneho uštipnutie kliešťom mimo výkonu práce žalobca pre zamestnávateľa, pričom aj z výpovede
predkov - syna a manželky žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie - vyplynuli zásadné skutočnosti

pre podporu tohto záveru a to, že podľa výpovedí týchto svedkov žalobca prevažnú časť svojho
času strávil v práci, pričom vo voľnom čase do prírody chodieval zriedka a aj dovolenky trávili v
zahraničí pri mori. Z hľadiska vylúčenia týchto časových eventualít potom odvolací súd ako zásadnú
skutočnosť konštatuje, že z vypracovanej tabuľky žalobcom na základe podkladov žalovaného za
obdobiejanuár2010ažjún2014vyplýva,žecelkovozatotoobdobiežalobcaprežalovanéhoodpracoval

9878 hodín a 37 minút, čo je priemerne na mesiac 186 hodín a 23 minút. Nadčasov odpracoval
spolu 2873 hodín a 36 minút, že v priemere na mesiac je 54 hodín a 13 minút. Táto tabuľka bola
vypracovaná na základe evidencie dochádzky práce zamestnávateľa. Z evidencie dochádzky žalobcu
u žalovaného je taktiež zrejmý čas, ktorý odpracoval žalobca v teréne - hlavné cvičenia, výskumné
činnosti prípadne služobné cesty v teréne, terénne merania, sprevádzanie zahraničných hostí v lesoch

a výskum s tým, že za obdobie apríl 2010 až november 2013 spolu odpracoval žalobca v teréne
455 hodín. Tieto časové údaje dávajú potom váhu s relevantnou mierou pravdepodobnosti pravdivosti
tvrdeniu žalobcu, ako aj správnosti prijatého záveru súdom prvej inštancie, že s významnou mierou
pravdepodobnosti došlo k uštipnutiu infikovaným kliešťom, ktoré následne viedlo k vzniku ochorenia
diagnostikovaného u žalobcu, práve počas výkonu práce pre zamestnávateľa. Ako už odvolací súd

konštatoval a zdôraznil, pri potrebe trvania preukázania vzniku príčiny a predpokladov pre chorobu z
povolania je nevyhnutné vychádzať z charakteru konkrétneho ochorenia a s rozumnou mierou trvať na
požiadavkejehoexaktnéhopreukázania.Vtejtosúvislostijepotomzásadnévyjadrenie I..M.D.,primára
Oddelenia klinického pracovného lekárstva a klinickej toxikológie Fakultnej nemocnice s poliklinikou F.D.
Roosevelta v Banskej Bystrici, ktorý v písomných odpovediach na otázky súdu vypracovaných dňa 22.

12. 2014 uviedol, že obvyklá inkubačná doba lymskej boreliózy je 7 až 14 dní, pričom niektorí autori
uvádzajúaj3týždne,avšakmôžebyťjedlhšia,vzávislostiodindividuálnehozdravotnéhostavupacienta
pred infikovaním. Taktiež na otázku, s akým časovým odstupom od nakazenia kliešťom sa prejavuje na
tele človeka červený fľak odpovedal odborník, že táto doba objavenia sa erytéma migranis je variabilná,
niekedy sa objaví rýchlo a niekedy sa objaví až po niekoľkých týždňoch, respektíve až v mesiacoch.

Taktiež pokiaľ ide o jednotlivé štádiá ochorenia diagnostikovaného žalobcovi, odborník poukázal na
variabilitu tohto ochorenia ohľadom skorého štádia, ktoré však taktiež nie je pravidlom s tým, že
toto skoré štádium ochorenia sa veľmi často ani neobjaví, takže pacient ani nevie, že má boreliózu,
zásadné príznaky ochorenia sa vyskytnú až v neskorom štádiu ochorenia, aj to po niekoľkých týždňochaž mesiacoch. Odborník dôrazne upozornil súd, že lymská borelióza patrí k cyklickým ochoreniam,
to znamená, že sa môže objaviť opakovane a to či už po opakovaných zakliešteniach, ale aj bez
opakovaných zaklieštení. Taktiež na priamu otázku súdu, či tento odborník v danej oblasti ako lekár

dokáže určiť dátum vzniku diagnózy, ako aj dátum 1. zistenia uviedol, že absolútne presný dátum vzniku
diagnózy nie je objektívne možné určiť, nakoľko lymská borelióza je ochorenie veľmi variabilné, na čo
už odborník poukázal aj v ostatných odpovediach. V predmetnom odbornom vyjadrení jednoznačne
odborník zdôraznil, že nemožno na základe skutočností a epidemiologickej anamnézy jednoznačne
potvrdiť alebo vyvrátiť súvislosť ochorenia lymskej boreliózy s vykonávanou prácou, avšak z praxe

klinického pracovného lekára pri jednoznačnej diagnóze je nutné stav hodnotiť ako chorobu z povolania,
pretože v danom prípade by došlo k jednoznačnému poškodeniu pacienta, čo je v príkrom rozpore s
lekárskou etikou. V závere svojho odborného vyjadrenia odborník uviedol, že nedokáže ani ako odborník
presne určiť, kedy bol žalobca uštipnutý infekčným kliešťom, pretože pri opakovaných zakliešteniach
sa nedá objektívne určiť, ktorý kliešť bol infekčný a ktorý náhodou infekčný nebol. Odborník dôrazne
uviedol, že takéto údaje ani neexistujú ( č.l. 60 - 62 spisu ). Toto odborné vyjadrenie potom dáva

súdu oprávnenie prijať právny záver len s ohľadom na prevažnú a veľkú možnosť pravdepodobnosti
infikovania kliešťom žalobcu práve počas výkonu pracovných povinnosti a to z dôvodu nemožnosti
spravodlivo požadovať vzhľadom na špecifický charakter a priebeh tohto ochorenia, vzhľadom na jeho
variabilitu, ako aj medicínske a praktické možnosti určenia, respektíve neurčenia presného momentu
poštipnutia kliešťom a infikovania postihnutého. Odvolací súd opätovne poukazuje na už hore uvedený

rozsah preukázateľne vykonávanej práce v teréne zamestnanca pre zamestnávateľa oproti nepomerne
menšiemu rozsahu výkonov voľnočasových aktivít žalobcu. Vzhľadom na všetky uvedené argumenty
a najmä mieru pravdepodobnosti nakazenia uštipnutia kliešťom práve počas plnenia pracovných úloh
pre zamestnávateľa potom odvolací súd nepovažuje za dôvodný argument žalovaného uvádzaný v
odvolaní, že pokiaľ existuje len určitá miera pravdepodobnosti nakazenia žalobcu chorobou, ktorá je v

zmysle pracovnoprávnych predpisoch chorobou z povolania pri plnení pracovných úloh, je nevyhnutné
s potrebnou dávkou istoty preukázať, že k uštipnutiu infikovaným kliešťom došlo výlučne a len pri plnení
jeho pracovných úloh pre zamestnávateľa.

19. Odvolací súd taktiež reaguje na ďalší odvolací argument žalovaného, ktorý poukazoval v konaní na

plnenie si svojich povinností ohľadom zabezpečenia osobných ochranných pracovných prostriedkov pre
zamestnancov a taktiež splnenie si povinnosti pravidelného školenia ohľadom bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci zamestnancov. Odvolací súd len poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 195
ods. 6 Zákonníka práce zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce
z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,

pokiaľ sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196 ZP. Napriek tomu však samotný žalobca v konaní
nespochybňoval to, že boli vykonávané v pravidelných intervaloch školenia o bezpečnosti a ochrane
zdravia pri práci (hoci ich obsah bol vykonanými svedeckými výpoveďami sporný, nakoľko niektorí -
bývalí zamestnanci - uvádzali, že na týchto školeniach neboli osobitne informovaní a poučení o rizikách
uštipnutia kliešťom a o postupe, ktorý by mali dodržiavať po uštipnutí kliešťom, niektorí zamestnanci

pracujúci doposiaľ u zamestnávateľa naopak tvrdili, že boli aj pri školenia o bezpečnosti a ochrane
zdravia pri práci osobitne poučení ako zabrániť a predchádzať napadnutiu bodavým hmyzom, okrem
iného aj kliešťami, ako aj o tom, ako postupovať pri bodnutí týmto hmyzom). Odvolací súd však za
zásadnejšiu skutočnosť považuje nepreukázanie tvrdenia žalovaného o tom, že v čase relevantnom z
hľadiska možnosti uštipnutia kliešťom konkrétne u žalobcu (teda v období od novembra roku 2010 do

stanoveného dátumu vzniku choroby z povolania - 15. 11. 2012), skutočne a preukázateľne poskytovalo
repelenty žalobcovi za účelom predchádzania a prevencie uštipnutia hmyzom, teda aj kliešťom. Žalobca
v priebehu celého konania poukazoval na obsah zápisnice z ústneho pojednávania konaného dňa 22. 1.
2014 na Regionálnom úrade verejného zdravotníctva vo Zvolene, kde samotný zamestnávateľ uviedol,
že repelentné prípravky proti kliešťom neboli zamestnávateľom poskytované. Uvedené potom žalovaný

pozmenilvpriebehukonaniaatvrdil,žerepelentykdispozíciiprezamestnancovmal,pričomtietosimohli
na základe svojej úvahy voľne kedykoľvek prevziať zo skladu a pokiaľ tak neurobili, bolo toto konanie
na ich zodpovednosti a nemožno to pričítať v neprospech zamestnávateľa. Odvolací súd oboznámiac
sa s obsahom spisu toto tvrdenie žalovaného spochybňuje, pretože ho nijakým spôsobom hodnoverne
nepreukázal. Práve naopak, obsahom spisu sú listinné dôkazy svedčiace skôr o opaku tohto tvrdenia,

pretože pokiaľ ako listinný dôkaz predložil žalovaný Príjemku materiálu (č.l. 321-324 spisu), ktorá má
preukazovať
prítomnosť repelentov v sklade žalovaného, z tohto listinného dôkazu okrem iných prípravkov vyplýva,
že k dispozícii bola „V. S.", z ktorého označenia vyplýva, že ide zrejme o dezinfekčnú V., ktorý prípravokvšak nie je repelentom a dezinfekčné účinky tohto prípravku nemožno stotožňovať ani zamieňať
s repelentnými účinkami v špeciálnych prípravkoch - repelentoch. Rovnako zásadný je aj listinný
dôkaz - Záznam o poskytovaní OOPP konkrétneho zamestnanca - žalobcu (č.l. 327 spisu), z ktorého

vyplývajú poskytnuté osobné ochranné pracovné pomôcky od z 7. 12. 2006 do 22. 3. 2011 a na ktorom
zázname okrem pracovného oblečenia a obutia nie sú evidované žiadne prijaté repelentné prostriedky.
Okrem tejto skutočnosti je zásadný argument žalobcu, že žalovaný nemal v čase inkriminovanom pre
určenie choroby z povolania vypracované interné smernice a normatívy, ktoré však ako zamestnávateľ
vypracované v súvislosti s biologickými faktormi na pracovisku mal mať. Odvolací súd poukazuje na

obsah Protokolu Inšpektorátu práce Banská Bystrica zo dňa 4. 7. 2014 (č.l. 42 - 45 spisu), ktorým
boli šetrené technické príčiny choroby z povolania žalobcu a z obsahu ktorých záverov vyplýva, že
síce neboli zistené žiadne nedostatky v príčinnej súvislosti s udalosťou, avšak inšpektorát práce zistil
viaceré nedostatky, ktoré nie sú síce v priamej príčinnej súvislosti s udalosťou, avšak poukazujú na
porušenie povinnosti zamestnávateľa v súvislosti s biologickými faktormi na pracovisku. Z uvedeného
protokolu vyhotoveného inšpektorátom práce vyplýva, že žalovaný ako zamestnávateľ v písomnom

dokumente posudzovanie rizík pri práci pri ohrození - bodnutie, poštípanie hmyzom neprijal opatrenia na
ich obmedzenie a odstránenie, čo je v rozpore s ustanovením § 6 ods. 1 písm. f/ zákona číslo 124/2006
Z.z., ďalej zamestnávateľ nemal posúdené riziko vyplývajúce z expozície biologickým faktorom na
pracovisku, čo je porušením ustanovenia § 4 ods. 4 Nariadenia vlády číslo 83/2003 Z.z., zamestnávateľ
nemal vypracovaný posudok o riziku vyplývajúceho z expozície biologickým faktorom na pracovisku,

čo je porušením ustanovenia § 4 ods. 5 nariadenia vlády číslo 83/2003 Z.z. a taktiež zamestnávateľ
nemal vypracovaný prevádzkový poriadok pre prácu v expozícii biologickým faktorom, že je porušením
ustanovenie § 6 ods. 1 písm. l/ zákona číslo 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci
v nadväznosti na ustanovenie § 18 Nariadenia vlády číslo 83/2013 Z.z. (č.l. 44 spisu). Rovnako je z
obsahu listinných dôkazov preukázateľné, že dokument - Posudok o riziku pre prácu s biologickými

faktormi, ktorý vypracovala pre žalovaného pracovná zdravotná služba, bol vypracovaný až dodatočne
dňa 31. 7. 2014 (č.l. 336 spisu) - zjavne v nadväznosti na zistenia nedostatkov obsiahnuté v uvádzanom
protokole inšpektorátu práce a teda v čase inkriminovanom pre príčinu choroby žalobcu zjavne takýto
dokument žalovaný vypracovaný nemal.

20. Odvolací súd s poukazom na uvedené, ako aj s poukazom na odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje správnosť dôvodov a
právnych úvah v ňom obsiahnutých (§ 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku) po dôkladnom
oboznámení sa s obsahom spisu, procesných vyjadrení a stanovísk strán sporu a s obsahom
svedeckých výpovedí vypočutých svedkov v konaní, sa stotožňuje s právnym názorom prijatým

súdom prvej inštancie, že vzhľadom na lekárskym odborníkom konštatovanú nemožnosť s absolútnou
presnosťou určiť moment - teda konkrétny čas - ani konkrétne miesto uštipnutia kliešťom žalobcu,
pri zohľadnení rozumnej miery požadovanej pravdepodobnosti preukázania týchto neverifikovateľných
okolností, je potom správny záver súdu prvej inštancie, a že ochorenie diagnostikované žalobcovi dňa
15. 11. 2012 možno kvalifikovať ako chorobu z povolania. Nakoľko s poukazom na objektívne danú

zodpovednosť zamestnávateľa v zmysle ustanovenia § 195 ods. 6 Zákonníka práce neboli v konaní ani
tvrdené, ani preukázané danosti zákonných predpokladov pre liberáciu zamestnávateľa celkom (§ 196
ods. 1 Zákonníka práce), prípadne sčasti ( § 196 ods. 2 Zákonníka práce), je tak daná v plnom rozsahu
zodpovednosť žalovaného ako zamestnávateľa za škodu spôsobenou žalobcovi chorobou z povolania
lymská borelióza III. štádia s komplikáciami periférneho nervového systému dolnej končatiny, zistená

dňa 15. 11. 2012 počas trvania pracovnoprávneho vzťahu žalobcu u žalovaného.

21. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne
rozhodol, boli vecne správne. Odvolací súd preto, po zvážení všetkých relevantných skutočností,
rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.
1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 CSP) a
vyslovil, že žalobca, ako procesne plne úspešná strana v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov
odvolacieho konania a to v plnom rozsahu voči procesne neúspešnému žalovanému, pričom o ich výške

rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).