Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 1, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/164/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116212546
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116212546.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr.

Jany Burešovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: Y.K. L.X., W.. X.X.XXXX, F. W.
XX, XXX XX L., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária SLAMKA & Partners s.r.o., so sídlom
Radlinského 1735/29, 026 01 Dolný Kubín, o zaplatenie 3.200,07 eura s prísl., takto o odvolaní žalobcu
proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 14C/206/2016-62 zo dňa 10.11.2017

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu
trov konania.

Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
I. žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.998,65 EUR spolu s 5 %-tným ročným úrokom z
omeškania od 01.03.2016 do zaplatenia a kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 1,75 EUR, všetko
v lehote 90 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,
II. v prevyšujúcej časti žalobu zamieta,
III. priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 24 % s tým, že o
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatných uznesením, po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou súdu doručenou 16.6.2016 domáhal
toho, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu istinu 3.200,07 eura, úrok 152,80 eura, úroky z
omeškania 1,75 eura, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny 3.200,07 eura od
1.3.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov 152,80 eura od
1.3.2016 do zaplatenia, žiadajúc taktiež, aby súd žalovanej uložil zaplatiť mu náhradu trov s konaním
mu vzniknutých. Podľa žalobcu žalovaná porušila svoje povinnosti z úverovej zmluvy č. XXXXX, ktorú

s ňou 4.12.2013 uzavrel, a na základe ktorej jej poskytol peňažné prostriedky vo výške 3.500 eur. Pre
porušenie zmluvných povinností žalobca rozhodol o predčasnej splatnosti úveru 29.2.2016. Do dňa
zosplatnenia žalovaná na istinu uhradila sumu 299,93 eura.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Podľa nej žalobca neposúdil s
odbornou starostlivosťou jej schopnosť splácať spotrebiteľský úver, preto by sa úver mal posudzovať
ako bezúročný a bez poplatkov.
Z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že medzi stranami sporu neboli

sporné tvrdenia o vzniku záväzkového vzťahu. Z dôkazov však vyplýva, že zmluva neobsahuje všetky
obligatórne náležitosti, minimálne predpoklady použité pre výpočet RPMN, tiež výšku, počet a termíny
splátok istiny, úroku a iných poplatkov. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že oddelene má byť uvedená
minimálne výška úroku a istiny, pričom absencia týchto náležitostí má za následok, že úver s považujeza bezúročný a bez poplatkov. Súd mal taktiež za to, že dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru je aj to, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom to, že skúmal všetky štandardné výdavky
žalovanej, resp. vôbec neskúmal jej príjmy, pokiaľ žalovanú lustroval v bankovom registri s negatívnym

výsledkom, znamenalo by to iba čiastočné overenie výdavkov žalovanej. Z dôvodov, pre ktoré dospel k
záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, uložil žalovanej zaplatiť len sumu, ktorú kvantifikoval
vo vyhovujúcom výroku rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch - § 9
ods. 2 s osobitným poukazom na písm. j) a písm. k), § 11 ods. 1, ods. 2, § 7 ods. 1.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP a § 262 ods. 1 a 2 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku, a to výroku, ktorým súd žalobu v časti zamietol, podal odvolanie žalobca majúc
za to, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K tvrdeniu súdu o tom,
že v zmluve nie je výška, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov uviedol, že počet a
termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a určené sú termínom splatnosti anuitnej splátky, ktorých
bolo v zmluve 120, termín prvej splatnosti anuitnej splátky bol 27.13.2013, výška anuitnej splátky bola

63,15 eura a periodicita a termín splatnosti splátok boli mesačne v 25. deň kalendárneho mesiaca.
Anuita a anuitné splácanie je definované ako pravidelné plynutie pevne stanovených platieb počas
určitej špecifikovanej doby. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká, skladá sa zo
splátky istiny a splátky úroku. Výška anuitnej splátky sa nemení, plynule sa mení výška a pomer istiny
a úroku. Z toho vyplýva, že na začiatku úverového vzťahu najväčší podiel celej splátky bude tvoriť

úrok, a naopak, na konci bude najväčší podiel splátky predstavovať istina, čiže každou ďalšou splátkou
sa splácaný úrok znižuje a splácaná istina sa zvyšuje. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróova, aj na informáciu odboru ochrany
finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18. apríla 2017 k aplikačným dôsledkom rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej. Podľa

Národnej banky Slovenska nie je povinnou náležitosťou úverovej zmluvy podrobný rozpis výšky, počtu
a termínov každej zo splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky. Zmluva o úvere nemusí
byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument a nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Pokiaľ mal súd za to, že

zmluva neobsahuje predpoklady použité pre výpočet RPMN, žalobca uviedol, že všetky predpoklady sú
uvedené v zmluve a výška RPMN je uvedená správne. Predpokladom na výpočet RPMN je výška úveru,
dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úroková sadzba, anuitná splátka,
poplatok za poskytnutie úveru a dátum zmluvy. Podľa žalobcu zákon nepožadoval a ani v súčasnosti
nepožaduje uvádzať v zmluve konkrétny matematický výpočet RPMN a nepožadoval ani predpoklady

prevýpočetRPMNšpeciálnevzmluveoznačovaťakopredpokladyprevýpočetRPMN.Zákonstanovuje,
že sa majú tieto predpoklady v zmluve uviesť, čo banka splnila. Zmyslom zákona podľa žalobcu nie
je bezúčelný formalizmus alebo vynucovanie náležitostí zmluvy bez akéhokoľvek konkrétneho účelu.
Účelom je dosiahnuť zrozumiteľnosť zmluvy pre spotrebiteľa, aby bol schopný posúdiť rozsah svojho
záväzku. Všetky tieto náležitosti boli v zmluve uvedené dostatočne.

Pokiaľ mal súd za to, že žalobca bonitu žalovanej neskúmal, aj v tejto časti vec nesprávne právne posúdil
pokiaľ mal za to, že úver mal by byť z tohto dôvodu bezúročný a bezpoplatkový. Záver o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru pre neoverenie bonity klienta je daný len v tom prípade, ak veriteľ vôbec
neposudzuje schopnosť splácať úver. Súdu však bol predložený dôkaz o tom, že podmienka hrubého
porušenia povinnosti nebola naplnená, žalobca súdu predložil report zo SRBI. Žalobca bonitu žalovanej

overoval prostredníctvom kontroly jej správania na účte, vyhodnotením pravidelných kreditných obratov,
ktoré v mesiaci 10/2013 boli vo výške 1.592,42 eura. Okrem toho, žalovaná bola preverovaná aj v
úverovom registri - spoločnom registri bankových informácii s negatívnym výsledkom, čo súdu predložil.
Tvrdenie žalovanej o tom, že nebola schopná splácať úver vyvracia aj to, že k omeškaniu s úhradami
splátok úveru, dôsledkom čoho bolo predčasné zosplatnenie úveru, došlo až v roku 2016.

Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietavom výroku zmenil
a žalobe vyhovel.
3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu, v

akom bol napadnutý, vrátane konania mu predchádzajúceho v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379
a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku zverejnil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 19.2.2018 (§
219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené.5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví aj medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolaním nebol napadnutý vyhovujúci výrok rozsudku prvej inštancie, t.j. výrok I., nebolo preto
oprávnením ani povinnosťou odvolacieho súdu podrobiť ho prieskumu. Vo výroku I. rozsudok súdu prvej
inštancie teda nadobudol právoplatnosť.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov vo vzťahu
k zamietavému výroku rozsudku, t.j. výroku II. a s ním súvisiaceho výroku o náhrade trov konania. V
kontextesnamietanýmnesprávnymprávnymposúdenímskúmalto,činazistenýskutkovýstavsúdprvej
inštanciesprávnevúplnostiaplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadnesvojerozhodnutieodôvodnil,to
všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
7. Oboznámením sa s obsahom spisu, s výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým
stavom, ako aj právnym posúdením veci odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie zistil skutkový
stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre posúdenie toho, či žalobe je možné vyhovieť v celom rozsahu,
resp. či nie je sčasti nedôvodnou.

8. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.
Nesprávnym právnym posúdením treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený
skutkový stav neaplikoval príslušnú normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah
interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav
ju nesprávne aplikoval.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní veci vo vzťahu k záveru o tom, že
úver,ktorýžalobcaposkytolžalovanejjebezúročnýabezpoplatkov,správnevyhodnotilabsenciuust.§9
ods. 2 písm. k) Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
zmluvy. Z obsahu zmluvy vyplýva totiž len stanovenie výšky anuitnej splátky, termín splatnosti prvej
anuitnej splátky, počet anuitných splátok a to, ku ktorému dňu v mesiaci mala žalovaná jednotlivé

anuitné splátky splácať. Pokiaľ žalobca poukazoval na možnú aplikáciu rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej C-42/15, odvolací súd považuje
za potrebné uviesť, že pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu Európskej únie je
povinnosťou vnútroštátneho súdu skúmať, či môže smernici priznať nepriamy účinok. Nakoľko v sporoch
medzi jednotlivcami nie je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, je povinnosťou súdu skúmať,

či môže smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môže zákon vykladať eurokonformne. Takýto
eurokomformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože nemôže nahradiť výslovné znenie zákona,
lebo by sa jednalo o výklad contra legem. Otázka priameho účinku smernice vo všeobecnosti sa v
podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie
aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry

Súdneho dvora Európskej únie na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami, v
zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku, spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice
zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také, sa nemôže použiť v rámci sporu,
v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci (napr. rozsudok z dňa 5.10.2004 vo veci Pfeiffer C-397/01
až C-403/01, rozsudok zo dňa 17.7.1994 vo veci Faccini Dori C-91/92, rozsudok zo dňa 26.2.1986

vo veci Marshall C-152/84). Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne postupoval, ak o uplatnenom
nároku žalobcu rozhodol v zmysle Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom
ku dňu uzavretia zmluvy a úver posúdil ako bezúročný a bezpoplatkový. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na rozsiahlu prax odvolacích súdov vo vzťahu k posudzovaniu úveru za bezúročný a
bezpoplatkový v prípade nerozčlenenia splátky úveru na istinu, úroky a poplatky.

9. Čo sa týka odvolacích námietok žalobcu k nedôvodnému posúdeniu úveru za bezúročný a
bezpoplatkový z dôvodu neuvedenia predpokladov pre výpočet RPMN vo vzťahu k overovaniu bonity
žalovanej, je potrebné uviesť, že obidve tieto odvolacie námietky neboli relevantné. Zo zmluvy nevyplýva
absencia uvedenia predpokladov pre výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, napokon súd prvej
inštancie ani neuviedol, ktorý z predpokladov pre výpočet RPMN mal by absentovať a zo spisu taktiež

nevyplýva, že by žalobca ako veriteľ, hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovanej.
Hrubým porušením povinností veriteľa overovať bonitu spotrebiteľa sa rozumie nečinnosť veriteľa
spočívajúca v nezisťovaní údajov o príjmoch, výdavkoch, rodinnom stave alebo bez nahliadnutia
do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch. Žalobca však súdu predložil dôkaz o nahliadnutído registra bankových informácii, ešte pred jeho rozhodnutím. Nie je tak možné konštatovať hrubé
porušenie povinnosti veriteľa pri zisťovaní bonity spotrebiteľa. Uvedená nesprávnosť záverov súdu prvej
inštancie, t.j. nesprávnosť vo vzťahu k údajnej absencii predpokladov pre výpočet RPMN a nesprávnosť

konštatovania o hrubom porušení žalobcu pri overovaní bonity spotrebiteľa však nemení nič na závere o
správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, pokiaľ mal za to, že úver je bezúročný a bez poplatkov pre
neuvedenie členenia splátky úveru na istinu, úroky a poplatky tak, ako to vyžadoval v čase uzatvorenia
zmluvy zákon. č 129/2010 Z.z. v § 9 ods. 2 písm. k).
10. Z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v zamietavom výroku, ako aj v

súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny v súlade s ust. § 187 ods. 1 a 2 CSP.
11. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1, podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní plne úspešná. Zo spisu však
nevyplýva to, že by si trovy odvolacieho konania uplatnila. K odvolaniu sa nevyjadrila, nebol preto dôvod
priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 základných princípov
CSP, zakotvujúceho procesnú ekonómiu konania pred súdom. Rozhodovanie postupom najskôr podľa

§ 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne
súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď procesne úspešnej strane žiadne
trovy v odvolacom konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale aj v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho konania.
12. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1 (§ 3 ods. 9 Zákona

č. 757/2004 Z.z.); odlišné stanovisko predsedníčky senátu k rozhodnutiu senátu je v súlade s ust. § 394
ods. 1 CSP pripojené k rozhodnutiu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.