Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 22, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoPr/2/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114200710
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8114200710.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v antidiskriminačnom spore žalobkyne: Z.. M. M.,
R.., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. 8, X., zastúpenej: Slovenské národné stredisko pre ľudské práva,
Laurinská 18, Bratislava proti žalovanému: Prešovská univerzita v Prešove, so sídlom v Prešove, ul.
17.novembra č. 15, IČO: 17 070 775 (Fakulta manažmentu so sídlom Konštantínova 16, Prešov)
zast. JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom Prešov, Sládkovičova 8, o porušenie zásady
rovnakého zaobchádzania, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 7Cpr/2/2014-231 zo dňa 13.10.2016 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok okrem výroku o trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo
na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 1, § 2 ods. 2, § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9

ods. 1, § 11 ods. 1, ods. 2 zákona č. 365/2004Z.z. Výrok o trovách konania ustanovením § 257 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že medzi žalobkyňou a žalovanou existoval v rozhodnom období
pracovnoprávny vzťah. Dňa 27.09.2012 sa žalobkyňa zúčastnila výberového konania, ktoré bolo
vypísané na obsadenie dvoch miest odborných asistentov pre výučbu ekonomických disciplín u
žalovaného. Namietala, že spolu s kolegyňou Z.. J. F., R.., kde boli ako tzv. interné uchádzačky, boli
neúspešné proti tzv. externým uchádzačom Z.. E. a Z.. J., pričom žalobkyňa mala za to, že žalovaná

pri prijímaní uchádzačov o zamestnanie porušila viaceré povinnosti, ktoré jej vyplývajú z platného
právneho poriadku Slovenskej republiky. V prvom rade žalobkyňa konštatovala, že diskriminovaná
mala byť žalovanou z dôvodu tzv. iného postavenia. Na tomto mieste súd poukázal na skutočnosť,
že práve vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa bola tzv. internou uchádzačkou, použijúc túto
terminológiu, teda zamestnankyňou žalovaného, sa mu javilo práve určitým spôsobom zvýhodnenie
tohto uchádzača, nakoľko sa zúčastňuje výberového konania z tzv. interného prostredia. Je nesporné,
že práve potenciálne kolegiálne vzťahy medzi členmi výberovej komisie a žalobkyňou by mohli skôr

evokovať zvýhodnenie žalobkyne ako uchádzačky vo výberovom konaní, čo je v rozpore s tým, čo
vo svojej žalobe tvrdila žalobkyňa. Výpoveďami svedkov bolo nepochybne preukázané, že výberové
konanie prebehlo štandardným spôsobom v súlade so zásadami výberového konania, ktoré boli známe
všetkým účastníkom konania pred predmetným výberovým konaním. Námietka žalobkyne vo vzťahu kpochybnosti o splnení požiadavky minimálnej 3-ročnej pedagogickej praxe na vysokej škole a náležitej
publikačnej a vedeckovýskumnej činnosti v odbore u tzv. externých uchádzačov, ktorí boli úspešní v
predmetnom výberovom konaní neobstojí v tom zmysle, že ako dĺžka pedagogickej praxe, tak náležitá

publikačná činnosť, neboli rozhodujúcimi kritériami pri zhodnocovaní kvality jednotlivých uchádzačov, čo
bolo podporené aj svedeckými výpoveďami svedkov prof. Z.. N. T., R.., dekana fakulty, svedkom Dr. J.
A., CSc. a svedkom doc. X.. Všetci vypočutí svedkovia uviedli, že pri hodnotení jednotlivých uchádzačov
hlasovali podľa svojho vedomia, svedomia, tajne, pričom sa snažili vychádzať z tzv. objektívnych
kritérií a požiadaviek, ktoré boli vytýčené pred vypísaným výberovým konaním. Súd prvej inštancie

nevzhliadol ako rozpor so zásadami výberového konania to, že tzv. interní uchádzači, t. j. žalobkyňa
spolu so svojou kolegyňou, mali predložiť diplomové práce ako to vyplynulo zo zápisnice č. 4/2012 zo
zasadnutia rozšíreného kolégia dekana Fakulty manažmentu PÚ v Prešove konaného dňa 12.06.2012,
kde dekan vystúpil s informáciou, že voči každému uchádzačovi spomedzi učiteľov fakulty sa pri
nadchádzajúcom výberovom konaní bude prihliadať na splnenie 6 bodov podľa podpísanej dohody.
Je pochopiteľné, že žalovaná ako zamestnávateľ a zároveň organizátor predmetného výberového

konania vo vzťahu k svojim zamestnancom, ktorí sa tohto výberového konania zúčastnili, mohla týmto
spôsobom požadovať od svojich zamestnancov takúto informáciu tak ako napr. nemohla vo vzťahu
k tzv. externým uchádzačom požadovať predloženie diplomových prác, keďže títo externí uchádzači
u žalovanej doposiaľ nepôsobili. Vzhľadom na svedecké výpovede členov výberovej komisie, najmä
dekana, prodekana, vo vzťahu k ekonomickému postaveniu fakulty, ako to namietala žalobkyňa, že

fakulta mala ekonomické problémy, tieto tvrdenia boli vyvrátené svedeckými výpoveďami, nakoľko
dekan fakulty uviedol, že fakulta sa dravo vyvíja, čo odôvodnil aj viac ako 4- násobným zvýšením počtu
zamestnancov od vzniku fakulty. Čo sa týka prítomnosti všetkých 7 členov výberovej komisie počas
osobného pohovoru, ako namietala žalobkyňa, že v miestnosti bolo prítomných 6 členov komisie, teda
absentoval doc. Kireta, je potrebné poukázať na jeho svedeckú výpoveď, v ktorej uviedol, že nevylučuje,

že mohol na chvíľu dočasne opustiť miestnosť, v ktorej prebiehalo výberového konanie, či už z dôvodu
telefonátu alebo pod., avšak hlasoval o každom z uchádzačov podľa najlepšieho vedomia a svedomia.
Žalobkyňa vo svojej žalobe taktiež uvádzala, že vedúci katedry doc. Z.. N. X., R.. jej mal telefonicky po
uskutočnení výberového konania uviesť, že nevie kde nastala chyba a zároveň mal konštatovať, že po
tom, čo sa skončilo výberové konanie, dekan fakulty mal mať zhruba hodinový predslov pred komisiou,

aby komisia prijala tzv. externých uchádzačov, že je to jeho záujem. Svedok doc. X. jednoznačne
poprel, že by takýto telefonát so žalobkyňou uskutočnil. Rovnako všetci svedkovia, ktorí boli vypočutí
na jednotlivých pojednávaniach uviedli, že príhovor dekana vo vzťahu k zvýhodneniu tzv. externých
uchádzačov vo výberovom konaní v žiadnom prípade uskutočnený nebol. Potrebné je taktiež uviesť fakt,
že výberová komisia bola kreovaná rektorom vysokej školy, nie dekanom fakulty, pričom všetci štyria

uchádzači sa zúčastnili výberového konania preto, že splnili podmienky tohto výberového konania, a
pretobolinatotopredmetnévýberovékonanieajpozvaní.Súdkonštatoval,že ajnapriek subjektívnemu
pocitu žalobkyne, že bola vo výberovom konaní diskriminovaná, nedospel k rovnakým záverom aj s
ohľadom na skutočnosť, že ani z predložených listinných dôkazov, ale najmä zo svedeckých výpovedí
nevyplynulo, že by žalovaná akýmkoľvek spôsobom žalobkyňu diskriminovala.

4. V zmysle § 11 ods. 2 ADZ, je žalovaná povinná preukázať, že neporušila zásadu rovnakého
zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k
porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, avšak v danom prípade mal súd za to, že
žalobkyňa sa podaním tejto žaloby domáhala nielen preukázania jej diskriminácie, ale sa snaží

o nahradenie rozhodnutia jednotlivých členov výberovej komisie. Súd konštatoval, že je možné,
že v predmetnom výberovom konaní neboli podľa názoru žalobkyne vybratí najlepší uchádzači,
avšak to samo o sebe ešte nezakladá diskriminačné správanie zo strany žalovanej. Žalovaná
prostredníctvom výpovedí svojich zamestnancov jednoznačne preukázala, že neporušila zásadu
rovnakého zaobchádzania. Na pojednávaniach svedeckými výpoveďami boli tvrdenia žalobkyne

postupne vyvrátené. Diskrimináciou môžeme chápať také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza
s jedným človekom inak než s iným človekom na základe jeho odlišností, pričom rozhodovanie o tom, či
došlo alebo nedošlo ku diskriminácii, sa uskutočňuje na základe toho, či existuje príčinná súvislosť medzi
znevýhodnením a použitím kritéria pre rozlišovanie. Zvlášť pracovnú diskrimináciu možno považovať za
porušenie základných ľudských práv.

5. V predmetnej veci však z obsahu spisu nevyplynulo také konanie žalovanej, ktoré by zakladalo
dôvodnosť vzniku diskriminačného správania vo vzťahu k žalobkyni. Je logické, že nahliadajúc na
priebeh výberového konania optikou žalobkyne, by nastala paradoxne situácia, že tzv. externí uchádzačiby nikdy nemali šancu byť úspešní vo výberovom konaní oproti tzv. interným uchádzačom, ktorí majú
prax, prípadne skúsenosti na pracovisku, kde takéto výberové konanie prebieha. Tak ako má žalovaná
strana preukázať, že nediskriminovala, taktiež časť dôkazného bremena spočíva v tomto konaní na

žalobkyni s tým, že by mala preukázať, že sa s ňou nezaobchádzalo rovnako. Konštatácia žalobkyne, že
pre zachovanie rovnakého zaobchádzania by pritom stačilo požadovať ako ekvivalent už spomínaným 6
bodov uvedených v zápisnici č. 4/2012 zo zasadnutia rozšíreného kolégia dekana Fakulty manažmentu
Prešovskej univerzity v Prešove od tzv. externých uchádzačov predložiť napr. pracovný posudok od
ich dovtedajšieho zamestnávateľa, v ktorom by boli zohľadnené sformulované požiadavky neobstojí,

nakoľko je to žalovaná, ktorá má právo upraviť zásady výberového konania a podmienky pre jednotlivých
uchádzačov na účasť v tomto výberovom konaní podľa potrieb fakulty, zvlášť v situácii, keď žiadne zo
spomínanýchkritériítakpovediacnevytŕčanadostatnýmipožadovanýmikritériamipreúčasťuchádzačov
vo výberovom konaní.

6. Z ohľadom na vyššie uvedené je preto tvrdenie žalobkyne, že dvaja externí uchádzači neboli vo

výberovom konaní úspešní na základe ich kvalít, schopností alebo kvalifikácie, ale na základe toho, čo
boloprežalovanúvýhodnejšiezdôvoduväčšiehorozsahuprávanárokovinternýchuchádzačov,jeničím
nepodložené. Rovnako tvrdenie, že žalovaná mlčala, a teda že nepreukázala, že neporušila zásadu
rovnakého zaobchádzania a nepreukázala, že výberové konanie prebehlo objektívne a zákonným
spôsobom, v ktorom jednotliví uchádzači boli hodnotení na základe nediskriminačných kritérií, bolo

vyvrátené najmä už spomínanými svedeckými výpoveďami 6 zo 7 členov výberovej komisie. Súd
konštatoval, že nesporne existuje celospoločenský záujem na eliminácii odstraňovania všetkých foriem
diskriminácie, zvlášť vyskytujúcich sa v pracovnej oblasti, avšak v danom prípade neúspech žalobkyne
vo výberovom konaní nemožno automaticky stotožňovať s diskrimináciou žalovanej, navyše v situácii,
keď žalovaná všetkými dostupnými dôkaznými prostriedkami deklarovala, že nediskriminovala. V

opačnom prípade by bolo možné výsledky akéhokoľvek, nielen predmetného, výberového konania
spochybňovať tým, že akákoľvek výberová komisia diskriminovala jednotlivého uchádzača z dôvodu
jeho neúspešnosti vo výberovom konaní. Nakoľko subjektívny pocit nespravodlivosti sa prirodzene musí
dostaviť viac menej u každého z potenciálnych uchádzačov v akomkoľvek výberovom konaní. Vzhľadom
na vyššie uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

7. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe strany.

8. Žalobkyňa podala odvolanie proti celému rozsudku a namietala, že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 365 ods. 1 písm. f/ CSP), že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1
písm. h/ CSP). Mala za to, že súd prvej inštancie sa dominantne orientoval na dôkazy svedčiace v
prospech univerzity a opomínal skutočnosti argumentované žalobkyňou, v dôsledku čoho vychádzal z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa viackrát ako diskriminačný dôvod uviedla, že bola
znevýhodnená kvôli tomu, že bola internou uchádzačkou a na výberovom konaní neuspela pre to, lebo
škola chcela ušetriť finančné prostriedky a tak prijala externých uchádzačov. Súd prvej inštancie sa
nevyporiadalsjejpopísanoudôkaznoučrtouprejednávanéhoprípaduanezaujalknejžiadnehodnotiace
stanovisko, čím následne dospel k nesprávnym skutkovým zistenia. Ďalej sa súd prvej inštancie podľa

tvrdenia žalobkyne nevyporiadal s odlišnosťami výpovedí členov výberovej komisie vo vzťahu k týmto
dodatočným požiadavkám na interných uchádzačov vo vzťahu ku výverovému konaniu. K porušeniu
práva na spravodlivý proces poukázala na celkovú dĺžku konania, zmeny zákonného sudcu, ako aj to, že
na pojednávaní dňa 04.05.2015 jej bola doručená zápisnica č. 4/2012, bolo to pred výsluchom dekana
fakulty, kde ona nemala možnosť oboznámiť sa s jej obšírnym obsahom a efektívne konfrontovať s jej

obsahom vypočutého svedka. Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Žalovaný podal odvolanie proti výroku o trovách konania. Mal za to, že rozhodnutie je v tejto časti
nepreskúmateľné,leboabsentujekonkretizáciadôvodovhodnýchosobitnéhozreteľaatiežzdôvodnenie

prečo, resp. v čom sú tieto dôvody výnimočné (§ 257 CSP). Súčasne zastáva názor, že na prejdnávaný
spor bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 255 ods. 1 CSP.10. Na odvolanie žalobkyne kontra argumentačne reagoval žalovaný. Obsah tejto reakcie však nebolo
potrebné premietnuť do odôvodnenia tohto rozhodnutia, pretože tá sama osebe nemohla spôsobiť
zmenu právneho posúdenia veci, a na ktorú už žalovaná navyše ani nereagovala.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote ( § 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej

stránke Krajského súdu v Prešove dňa 15.02.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je
dôvodné a odvolanie žalovaného dôvodné je.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

14. Žalobkyňa tvrdí, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v
odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia.
Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“

následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

15. Žalobkyňa ďalej tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.

júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

16. Odvolací súd má po oboznámení sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania,
odôvodnením napadnutého rozhodnutia za to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne zistil
skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného

dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil.
Z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na starne jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Súd
prvej inštancie na každý významný argument strany konania učinený pred ním rozumným a primeraným
spôsobom vo svojom rozhodnutí reagoval. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

uvedeným súdom prvej inštancie v merite veci a na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia
uvádza nasledovné.

17.Vprípadeposudzovania,čivkonkrétnomprípadedošlokporušeniuzásadyrovnéhozaobchádzania,
je potrebné splniť základné predpoklady tzv. prima facie prípadu. V prvom rade žalobca musí preukázať

pri namietaní určitej formy diskriminácie, že existuje (existoval) rozdiel v zaobchádzaní s ním, v
porovnaní s inou osobou, ktorá sa nachádza v rovnakej alebo podobnej situácii. Ďalšou podmienkou
je preukázanie, že napadnutým konaním vznikla prípadnej obeti diskriminácie nejaká nevýhoda. Medzi
dôvodom rozdielneho zaobchádzania a vzniknutou nevýhodou musí existovať kauzálna súvislosť.18. Terminologické vymedzenie pojmu diskriminácia je predmetom úpravy v antidiskriminačnom zákone.
Vtomtozákonesútaktiežurčenéadiferencovanéjednotlivéformydiskriminácie,pričomsamotnýrozsah

pojmu diskriminácia, konkretizovaný v ustanovení § 2 a ods. 1 antidiskriminačného zákona, znamená,
že diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie
a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. Takto
formulované ustanovenie má podstatný právny význam aj pre právnu kvalitu procesnoprávnych záruk
poškodenej osoby.

19. Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré
znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis,
rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú
primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu(§ 2a ods. 3 ADZ) pojem nepriamej diskriminácie
sa podľa existujúcej právnej literatúry a judikatúry ESD vyznačuje tým, že: a) ide o predpis, pravidlo,

rozhodnutie alebo pokyn, ktoré sa vzťahujú na všetkých, resp. na určitú skupinu osôb vymedzenú
všeobecnými znakmi, b) realizáciou tohto predpisu, pravidla, rozhodnutia alebo pokynu dochádza k
rozdielnemu zaobchádzaniu, c) toto rozdielne zaobchádzanie znevýhodňuje diskriminačným spôsobom
určitú, a to priamo vymedzenú skupinu osôb a zároveň d) takéto rozdielne zaobchádzanie nie je
odôvodnené sledovaním oprávneného cieľa alebo nie je primerané a nevyhnutné na jeho dosiahnutie

(pozri napr. Rozsudok ESD v kauze C-79/99) (porovnaj komentár k ZP www.epi.sk ).

20. Podľa § 11 ods. 2 ADZ, žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého
zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

21. Obsah preskúmavaného spisu dáva dostatočný obraz pre prijatie záveru, že v danom prípade zo
strany žalobkyne neboli tvrdené/preukázané skutočnosti, ktoré by na základe racionálneho posúdenia
založili prenos dôkazného bremena na žalovaného a nebolo preukázané ani diskriminačné konanie
žalovaného voči žalobkyni.

22. K namietanému možnému porušeniu práva na spravodlivý proces súdom prvej inštancie vo vzťahu
ku žalobkyni odvolací súd uvádza. V prípade, ak má strana pochybnosti o primeranosti dĺžky súdneho
konania, má právo obrátiť sa so sťažnosťou na predsedu príslušného súdu ( § 62 zákona o súdoch),
resp.podaťindividuálnuústavnúsťažnosť(čl.127ústavySR).Odvolacísúdniejepovolanýaoprávnený

v rámci odvolacieho konania uvedené posudzovať. Za účelom oboznámenia sa s rozsiahlym podaním
protistrany, ktoré bolo žalobkyni doručené priamo na pojednávaní, tá mala právo z uvedeného dôvodu
požiadať o odročenie pojednávania. Obsah spisu nesvedčí, že by tak bola učinila, a preto jej pasivitu
nemožno pripísať na ťarchu konajúceho súdu.

23. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí
uvedenými, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v merite veci.

24. Výrok o trovách konania oprel súd prvej inštancie o ustanovenie § 257 CSP.

25. Tu uviedol, že účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem
upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je
výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami
uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade

trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre
realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a
dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia
prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy,
keď povinný účastník nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo

ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery oboch účastníkov, prihliada na postoj účastníkov v konaní a prípadne iné
okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnému účastníkovi alebo onepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného
zreteľa. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 8. 12. 2011, č. k. II. ÚS 563/2011-14).

26. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať sociálnej situácie účastníkov. V takomto prípade
je potrebné pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery oboch (všetkých) účastníkov, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť
nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.
Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj

účastníkov v konaní.

27. Zohľadňujúc celkové majetkové, finančné a sociálne pomery žalobkyne vo vzťahu k žalovanej
je potrebné konštatovať, že vskutku prípadný dopad vyplývajúci z úhrady trov by mal pre žalobkyňu
nepomerne negatívnejší dopad, ako na žalovanú. Žalovaná je verejnou inštitúciou - univerzitou, pričom

nadruhejstranejefyzickáosoba,tedanemožnovabsolútnežiadnommeradleporovnávaťvýchodiskové
pozície týchto účastníkov konania.

28. Je nutné akcentovať aj tú skutočnosť, že žalobkyňa sa pravidelne zúčastňovala pojednávaní,
nespôsobovala prieťahy a v neposlednom rade je potrebné uviesť tiež to, že žalobkyňa svojou žalobou

nesplnila definíciu neúčelnej obrany práva, nakoľko bránila svoje práva v oblasti pracovnoprávnej,
od výkonu práce ktorej bola v rozhodnom období existenčne závislá. Súd prvej inštancie preto pri
rozhodovaní o trovách konania zohľadňoval aj samotný charakter sporu.

29. S ohľadom na vyššie citované právne ustanovenie súd prvej inštancie rozhodol tak, že aj napriek
úspechu žalovanej, poukazujúc na § 257 CSP, vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu
trov konania, práve pre vyššie uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa.

30. K uvedenému je žiaduce uviesť nasledovné. K porušeniu základného práva na spravodlivý proces

podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru dochádza aj vtedy, ak je odôvodnenie súdneho
rozhodnutie vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania celkom nedostatočné, t.j. nepreskúmateľné.
Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní v časti týkajúcej sa náhrady trov konania
nepostupovalpodľapríslušnýchustanoveníCivilnéhosporovéhoporiadku(§220ods.2),leboneuviedol
dostatočné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

31. Z uvedeného bolo potom potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania
podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a podľa § 391 CSP v rozsahu zrušenia vec vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

32. Bude preto úlohou súdu prvej inštancie sa opätovne zaoberať trovami konania, o nich nanovo
rozhodnúť a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2 CSP aj náležite
odôvodniť.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.