Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, January 31, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/82/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712206517
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5712206517.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: CBA Slovakia, a.s., so
sídlom Dukelských hrdinov 2, 984 01 Lučenec, IČO: 36 620 319, zastúpeného JUDr. Alexandrom Filom,
advokátom, so sídlom P. C. XX/A, XXX XX N., proti žalovanej: Y. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. W.
XXXX/X, XXX XX Y., zastúpenej JUDr. Gabrielou Kľačanovou, advokátkou, so sídlom A. V. XX, XXX XX
Y., v konaní o zaplatenie 1.675,76 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Martin č.k. 9C/93/2012-235 zo dňa 07. júla 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 9C/93/2012-235 zo dňa 07. júla 2016 v časti výroku I., ktorým

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.340,61 Eur spolu s úrokom z omeškania 9,25 % ročne z
tejto sumy od 01.05.2011 do zaplatenia a vo výroku II., ktorým návrh žalobcu v časti o zaplatenie 335,15
Eur zamietol, p o t v r d z u j e .

RozsudokOkresnéhosúduMartinč.k.9C/93/2012-235zodňa07.júla2016vovýrokuI.včastisplatnosti
priznanej pohľadávky m e n í t a k , že žalovanej splatenie dlžnej istiny vo výške 1.340,61 Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.340,61 Eur od 01.05.2011 do zaplatenia

p o v o ľ u j e splácať v mesačných
splátkach po 100,00 Eur mesačne vždy do 20-teho dňa v mesiaci, pričom prvá splátka je splatná v
mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozhodnutia s tým, že nezaplatenie čo aj len jednej splátky má
za následok zročnosť celého plnenia.

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 9C/93/2012-235 zo dňa 07. júla 2016 vo výroku III. o trovách
konania m e n í t a k , že žalobca m á voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.340,61 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne z dlžnej sumy od 01.05.2011 do zaplatenia, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Žalobu žalobcu v časti o zaplatenie 335,15 Eur zamietol (výrok
II.) a žalobcovi priznal právo voči žalovanej na náhradu trov konania (výrok III.).
2. Z odôvodnení napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca (zamestnávateľ) si uplatnil voči žalovanej
(zamestnanec) nárok zo zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách zistený v predajni žalobcu

(prevádzková jednotka žalobcu č. 5074 na Ul. M.R. Štefánika v Martine) vykonanou inventúrou za
inventúrne obdobie od 14.10.2009 do 14.06.2010 vo výške 32.912,58 Eur (hrubý schodok), po jeho
úprave (zníženie na základe koeficientu normovaných strát v súlade s vnútropodnikovými predpismi)
vo výške 18.500,00 Eur, čo žalobca preukázal predloženým inventarizačným spisom. Podiel natomto schodku bol rozdelený medzi jednotlivých spoločne zodpovedných zamestnancov za schodok
(žalovanásožalobcommalauzatvorenúdohoduohmotnejzodpovednostisdoložkouspoločnejhmotnej
zodpovednosti). Na žalovanú pripadol podiel na schodku vo výške 2.090,62 Eur. Ohľadom tejto sumy

žalobca so žalovanou uzatvoril dohodu o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zo dňa13.09.2010, na
základe ktorej žalovaná zaplatila na dlh 414,84 Eur a zostávajúcu časť dlhu si žalobca uplatnil v tomto
konaní.
3. Námietky žalovanej v konaní smerovali k zbaveniu sa zodpovednosti za schodok (§182 ods. 3
ZP), ktoré boli následne predmetom dokazovania v konaní. Žalovaná namietala, že podiel na schodku

nezavinila a opakovane poukazovala na nedostatky v organizácii práce žalobcu, najmä na to, že
vedúci predajne J. F. si opakovane bral tovar z predajne bez zaplatenia a tržby z predajne neodvádzal
zamestnávateľovi. Na tieto skutočnosti ona aj ostatní zamestnanci opakovane upozorňovali.
4. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že: 1/ vedúci spornej predajne J. F.
počas inventúrneho obdobia od 14.10.2009 do 14.06.2010 (ale aj predtým) si opakovane bral tovar
z predajne bez toho, aby ho zaplatil. Túto skutočnosť potvrdili A. F. (správne má byť F., poznámka

odvolacieho súdu) a V. V., ktoré pracovali v tejto predajni. Svedkyňa A. F. (správne F.) uviedla, že
bolo všeobecne známe, že si pán F. berie tovar z predajne bez zaplatenia. O týchto skutočnostiach
informovala aj inšpektora žalobcu V.. Mala vedomosť, že aj ostatné zamestnankyne o tom informovali
inšpektora.Vpredajnipracovalado21.10.2009,tedaajpočasspornéhoinventúrnehoobdobia.Rovnako
vypovedala aj svedkyňa V. V. (táto v spornom inventarizačnom období pracovala na hospodárskom

stredisku 5704, správne má byť 5074, na vysvetlenie predajňa, na ktorej bol zistený schodok; pozn.
odvolaciehosúdu).Malavedomosťotom,ževedúcipredajnepánF.sibraltovarzpredajnebeztoho,aby
ho zaplatil. Túto skutočnosť ona, ako aj zamestnanci predajne oznámili inšpektorovi žalobcu. Súčasne
to vyplýva aj z podania žalovanej zo dňa 01.10.2012 adresovaného žalobcovi. Vedúci predajne v
rozhodujúcom inventúrnom období neodviedol tržbu, a to približne vo výške 19.000,00 Eur (správne má

byť vo výške 16.580,73 Eur, pozn. odvolacieho súdu). Vedúci predajne písomne svoj dlh na vrátenie
tržby uznal a zaviazal sa tento dlh zaplatiť. Pracovný pomer bol s ním ukončený 14.06.2010, následne
zomrel a v konaní nebol vypočutý. 2/ Zamestnankyňa tejto predajne X. V. (pracovala na spornej predajni
ako pokladníčka), pri blokovaní tovaru využívala funkciu odložených nákupov. Túto funkciu využívala
tak, že po riadnom zaplatení zákazníkom za tovar, tento v pokladni vykázala ako odložený, t.z. že

uvedený tovar účtovne neodišiel z predajne, zostal v stave zásob na predajni. V skutočnosti sa fyzicky
v predajni tovar nenachádzal, pretože si ho odniesol zákazník, ktorý za tovar aj zaplatil. Takto utŕžené
peniaze si ponechávala X. V. a použila ich pre vlastnú potrebu. Uvedené konanie pokladníčky bolo
predmetom trestného stíhania, za ktoré bola menovaná opakovane uznaná za vinnú a to rozsudkom
Okresného súdu v Martine č.k. 23T/43/2014-83 zo dňa 15.04.2012 za trestnú činnosť, ktorú vykonávala

počas obdobia od 14.06.2010 do 09.09.2010 a rozsudkom Okresného súdu Martin č.k. 2T/148/2014-96
zo dňa 25.09.2014 za rovnakú trestnú činnosť v inventúrnom období od 31.12.2012 do 06.02.2013. K
tejto trestnej činnosti sa menovaná priznala. Trestnú činnosť sa menovanej v spornom inventarizačnom
období nepodarilo preukázať, pretože obvinená odmietla v týchto veciach vypovedať, využila právo
nevypovedať aj v predmetnom konaní, aby si neprivodila trestné stíhanie. Z uvedených dôvodov sa

nepodarilo preukázať, v akom rozsahu sa podieľala na schodku na predajni v spornom inventúrnom
období. Následne bol s menovanou ukončený pracovný pomer 28.02.2013. Je evidentné, že túto trestnú
činnosť na spornej predajni vykonávala dlhodobo už od roku 2010 a podieľala sa týmto spôsobom na
všetkých zistených schodkoch. Jej podiel na schodku v spornej predajni bol spôsobený úmyselným
protiprávnym konaním, ktorý bol v dvoch obdobiach preukázaný. Trestnú činnosť spáchala spôsobom,

ktorý ostatní zamestnanci nemali šancu zistiť. Vytvárala schodok, ktorý museli pomerným spôsobom
uhrádzať všetci ostatní zamestnanci predajne. Z obsahu trestných spisov, ako aj z výpovedí zástupcu
žalobcu vyplýva, že príčinou, ktorá umožnila tejto zamestnankyni dlhodobo vytvárať na spornej predajni
schodok, boli nedostatky programového vybavenia pokladne v spornej predajni, počítačový program bol
spracovaný nekvalitne, pretože účtovná operácia „odložených nákupov“ bola v počítači evidovaná len

krátkudobuaautomatickysavymazávala.Ztohtodôvoduanipolícianemohlazistiť,akúkonkrétnuvýšku
schodku X. V. na predajni spôsobila. Pri riadnej starostlivosti o programové vybavenie a zabezpečení
riadnej kontroly zo strany žalobcu by vady programového vybavenia netrvali tak dlhú dobu a boli by
odstránené. Za týchto okolností by bolo nespravodlivé, aby v dôsledku vád programového vybavenia v
pokladni zodpovedali zamestnanci za schodok v plnej výške.

5. Okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ust. § 189 ods. 1, 2, § 182 ods. 1 až 3, § 183 ods.
1, 2, § 184 ods. 1, 4, § 186 ods. 1 Zákonníka práce a ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Mal preukázané, že v spornej predajni opakovane dochádzalo k vzniku schodku trestnou činnosťou
viacerých osôb, ktorej rozsah však preukázaný nebol. Na vzniku schodku sa výrazným spôsobompodieľal aj žalobca, ktorý aj napriek opakovaným upozorneniam zamestnancov predajne nevykonal
včas účinné opatrenia na zabránenie kriminálnej činnosti vedúceho predajne, ktorý nielenže neodvádzal
tržbu, ale opakovane si bral tovar z predajne bez toho, aby ho zaplatil, ako aj tým, že v predajni

používal vadný (nevhodný) počítačový program pre pokladne, ktorý umožňoval zamestnankyni X. V.
dlhodobo vytvárať schodok bez možnosti zistenia jeho výšky. Za týchto okolností by bolo v rozpore s
dobrými mravmi, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť schodok v celej žalovanej sume. Súd považoval za
spravodlivé, aby žalovaná zaplatila žalobcovi z celkového schodku, ktorý na ňu pripadá, približne 1/3-
inu, t.j. 1.340,61 Eur. Sám žalobca uznal, že žiadať od žalovanej uhradiť schodok vo výške 4.181,24 Eur

je neprijateľné a túto svoju požiadavku znížil pri podpisovaní dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov
zo dňa 13.09.2010 a so žalovanou sa dohodol, že zaplatí podiel na schodku vo výške 2.090,62 Eur. Z
tejto sumy žalovaná dobrovoľne zaplatila sumu 414,86 Eur a o zaplatenie zostávajúcej sumy 1.675,76
Euržalovanúžalobcažaloval.Ztýchtodôvodovsúdnávrhvčastiozaplateniesumy335,15Eurzamietol.
6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 a § 262 CSP a žalobcovi, ktorý bol v rozhodujúcej časti sporu
úspešný, právo na náhradu trov konania priznal.

7. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obidve strany sporu v zákonom stanovenej lehote (§362
ods. 1 veta prvá CSP). Žalobca proti výroku II. napadnutého rozsudku a žalovaná proti výroku I. a III.
napadnutého rozsudku tj. častiach, v ktorých boli strany sporu neúspešné v konaní.

8. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok zmeniť tak, aby odvolací súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi
aj sumu 335,15 Eur s príslušenstvom. Poukázal na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/
CSP. Nesúhlasil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, ktoré boli dôvodom na čiastočné
zamietnutie žaloby. Záver, že vedúci predajne J. F. bral tovar z predajne bez zaplatenia, nemá oporu
vo vykonaných dôkazoch. Tvrdenie žalovanej, že t.č. už nebohý vedúci J. F. údajne odnášal z predajne

tovar bez zaplatenia, je iba domnienkou žalovanej a svedkyne F.. J. F. mohol za ten tovar napr.
zaplatiť aj vtedy, resp. takým spôsobom, kedy si to žalovaná nemusela všimnúť. Skutočnosť, že J.
F. riadne za tovar zaplatil, doterajším dokazovaním vyvrátené nebolo. Odsúdenie J. F. za spreneveru
tržby v hodnote 16.580,73 Eur, ktorej sa dopustil za rovnaké inventúrne obdobie, ešte nepreukazuje,
že spôsobil v tomto inventúrnom období okrem toho úmyselne ešte aj schodok formou odnášania

tovaru bez zaplatenia. Pripojil kópiu žaloby z 25.10.2010, ako aj kópiu právoplatného platobného
rozkazu Okresného súdu Martin sp.zn. 7Ro/285/2010 z 18.03.2011, z obsahu ktorých vyplýva, že
J. F. úspešne žalovali za spreneveru tržby iba vo výške 16.580,73 Eur (a nie až „najmenej 19.000
Eur“, ako to tvrdí súd na str. 6 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Poukázal na výpoveď svedka
Q. V., ktorý potvrdil, že celý problém začal v júni 2010, keď sa pri kontrole tržieb zistilo, že chýba

väčší obnos peňazí. Dovtedy mu nikto z personálu nič nepovedal, až po inventúre v predajni začal
personál, medzi nimi aj žalovaná, uvádzať výhrady aj voči F.. Nepriamo to potvrdzuje list žalovanej
z 01.10.2010 adresovaný žalobcovi, v ktorom obviňovala vedúceho predajne z údajného odnášania
tovaru bez platenia. O týchto informáciách zamestnávateľ dovtedy nevedel, preto nemohol vykonať
včas účinné opatrenia na zabránenie kriminálnej činnosti vedúceho predajne. Dal do pozornosti, že

spoločne hmotne zodpovedný zamestnanec je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo k ohrozeniu
majetku zamestnávateľa alebo jeho zničeniu. V danom prípade mala žalovaná informovať o takomto
konaní vedúceho predajne priamo žalobcu. Pokiaľ tak nekonala, porušila svoju povinnosť vyplývajúcu
zo Zákonníka práce, čím zároveň aj vedome kryla takéto protiprávne konanie. Na protiprávne konanie
X. V. sa došlo oveľa neskôr, až začiatkom roka 2013, z jej strany išlo o zneužívanie určitej programovej

funkcie počítačového programu v danej predajni a nie o vadný počítačový program, ako to nesprávne
uvádzasúdnastrane6odôvodnenianapadnutéhorozsudku.Záver,žežalobcavdanejpredajnipoužíval
vadný (nevhodný) program nepovažoval za správny. Hoc by sa aj dlhodobo archivovala história všetkých
uskutočnených použití počítačovej funkcie „odložené nákupy“, nedalo by sa dodatočne zistiť, ktoré z
nich sú výsledkom zneužitia tejto počítačovej funkcie zo strany V. a ktoré sú výsledkom jej bežného

obvyklého (t.j. dovoleného) použitia inými zamestnancami tejto istej predajne na ten účel, na ktorý je
táto funkcia v tomto programe zriadená. Podľa vyhlásenia V. vyplýva, že túto funkciu využívala aj v čase,
keď nebola prihlásená v pokladni a „zaskakovala“ za inú pokladníčku. Záver súdu, že zamestnávateľ,
t.j. žalobca sa výrazným spôsobom podieľal na vzniku tohto schodku, nemá oporu vo vykonaných
dôkazoch, preto neobstojí aplikácia ust. § 3 Občianskeho zákonníka na túto vec (zrejme malo ísť o

článok 2 základných zásad Zákonníka práce, resp. o ust. § 13 ods. 3 Zákonníka práce). Zdôraznil, že
vyčíslený podiel žalovanej na schodku v zmysle Zákonníka práce bol až 4.181,24 Eur. Až dodatočne
jej žalobca polovicu odpustil. Za uvedených okolností nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, aksi žalobou žalobca v súdnom konaní riadne uplatňuje nárok na náhradu škody, pri ktorej sa zavinenie
zamestnanca zo zákona predpokladá. Preto záver súdu v tomto smere je tiež v rozpore so zákonom.

9. Žalovaná v podanom odvolaní navrhla zmenu napadnutého rozsudku tak, že odvolací súd žalobu
v celom rozsahu zamietne ako neopodstatnenú a pre prípad úspechu si uplatnila právo na náhradu
trov konania. Žalovaná mala za to, že vykonaným dokazovaním - svedeckými výpoveďami A. F. a V. V.
bolo spoľahlivo preukázané, že vedúci predajne - strediska č. 5074 pán R. F. bral tovar z predajne bez
jeho zaplatenia, pričom sa jednalo medzi zamestnancami o všeobecne známu skutočnosť. Pokiaľ sa

zamestnanci, vrátane žalovanej, obracali na nadriadených so žiadosťami o zriadenie nápravy a prijatie
účinných opatrení, tieto zostali zo strany žalobcu bez akejkoľvek odozvy. Žalobca v predajni umožnil
používaním nevhodného počítačového programu ďalšej zamestnankyni pani X. V. dlhodobo vytvárať
schodok bez reálneho zistenia jeho výšky, v tom-ktorom inventarizačnom období. S prihliadnutím
na túto podstatnú okolnosť je vôbec otázne, či žalobca vôbec správne ustálil výšku schodku v
prejednávanom inventarizačnom období od 14.10.2009 do 14.06.2010, keďže táto je niekoľkonásobne

vyššia v porovnaní s inventarizačnými obdobiami, ktoré predchádzali a nasledovali po prejednávanom
inventarizačnom období. Žalovaná mala za to, že podľa § 182 ods. 3 Zákonníka práce sa celkom
zbavila zodpovednosti tým, že preukázala, že schodok vznikol celkom bez jej zavinenia, keďže schodok
vznikol v dôsledku úmyselného konania tretích osôb a v dôsledku toho, že žalobca nevytvoril svojim
zamestnancom riadne podmienky na to, aby mohli zverené hodnoty ochraňovať. Bol to práve žalobca,

ktorý toleroval nedostatočnú evidenciu nákupov a tieto nedostatky prispeli k problémom pri zisťovaní
rozsahu vymáhanej škody. Počas trvania pracovného pomeru žalovaná pracovala u žalobcu riadne,
dôsledne sa riadila pokynmi nadriadených pracovníkov a inšpektora a zo strany žalobcu jej neboli
vytýkané nedostatky vo výkone práce. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.
septembra 2008 sp.zn. 5Cdo/244/2007, ktorý prejednával porovnateľnú právnu vec. Súd prvej inštancie

pochybil aj v tom, že nepovolil žalovanej postupné splácanie sumy, na zaplatenie ktorej žalovanú
súdnym rozhodnutím zaviazal, a to napriek tomu, že žalovaná preukázala svoju nepriaznivú sociálnu
situáciu. V priebehu konania žiadala aj žalobcu o zníženie žalovanej istiny, do dnešného dňa jej nebola
doručená odpoveď. Svoje sociálne a majetkové pomery žalovaná preukázala listinnými dôkazmi na
pojednávaní dňa 26.05.2016 (zápisnica z pojednávania str. 2 a 3). Zdôraznila, že je osamelou matkou,

ktorá vychováva dve maloleté deti narodené v roku 2006 a 2011. Pracuje na základe pracovnej zmluvy
na dobu určitú s čistým mesačným príjmom cca 450,00 Eur. S prihliadnutím na stav hmotnej núdze jej
bol na zastupovanie v predmetnom konaní ustanovený advokát prostredníctvom centra právnej pomoci.

10. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalovanej zopakoval dôvody svojho odvolania. Podľa

názoru žalobcu je argumentácia žalovanej rozsudkom NS SR č. 5Cdo/244/2007 nesprávna. Z jeho
obsahu nevyplýva názor dovolacieho súdu, že nevytýkanie nedostatkov žalovanej zamestnankyni počas
trvania jej pracovného pomeru by bolo tou podstatnou okolnosťou, ktorá odôvodňuje zbavenie sa
zodpovednosti za schodok. V tejto súvislosti nebola vo veci preukázaná ani príčinná súvislosť medzi
údajne existujúcou takouto okolnosťou (čo popiera, že by preukázaná bola) a vzniknutým schodkom.

Žalovaná jednoznačne porušila ustanovenie § 178 ods. 2 Zákonníka práce, keď žalobcovi neohlásila
okolnosti, v dôsledku ktorých mal podľa nej žalobca utrpieť škodu (údajné odnášanie tovaru J. F. z
predajne bez zaplatenia), ale tieto podozrenia oznámila až po uplynutí inventúrneho obdobia.

11. Žalovaná v podanom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zopakovala hodnotenie jednotlivých vykonaných

dôkazov v predmetnej veci, ktoré uviedla v podanom odvolaní. V súvislosti s napadnutým záverom
okresného súdu žalobcom, že sám žalobca sa výrazným spôsobom podieľal na vzniku schodku
doplnila argumentáciu o ust. § 177 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého je zamestnávateľ povinný
svojim zamestnancom zabezpečovať také pracovné podmienky, aby mohli riadne plniť svoje pracovné
úlohy bez ohrozenia života, zdravia a majetku. Ak zistí nedostatky, je povinný urobiť opatrenia na

ich odstránenie. V súvislosti s upozorneniami zamestnankýň na situáciu v predajni adresovaných
inšpektorovi ústnou formou poukázala, že pre platnosť takéhoto právneho úkonu neprepisuje Zákonník
práce povinnú písomnú formu (§ 17 ods. 2 ZP).

12. V odvolacej replike žalobca opakovane poukazoval na dôvody uvedené v odvolaní, ktoré len

stručne zopakoval. Ak mali zamestnankyne, a teda aj žalovaná vedomosť o praktikách vedúceho
predajne J. F., mali to včas oznámiť žalobcovi. V inventúrnom období od 14.10.2009 do 14.06.2010
nebolo nepochybne preukázané, že E. V. vykonávala trestnú činnosť, za ktorú bola v bezprostredne
nasledujúcom inventúrnom období právoplatne odsúdená za podvod. Len za predpokladu, že by bolapreukázaná trestná činnosť E. V. ako aj rozsah takýchto údajných podvodov s „odloženými nákupmi“ v
spornom inventúrnom období, bolo by možné ustáliť, že v preukázanom rozsahu sa žalovaná spoločne
s ostatnými hmotne zodpovednými zamestnancami čiastočne zbavila zodpovednosti.

13. Žalovaná odvolaciu repliku vo veci nepodala.

14. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala strana sporu (§
359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) preskúmal vec v rozsahu danom ust. §

379 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s
§ 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného súdu vo výroku I. v časti priznanej
pohľadávky s príslušenstvom a výroku II. o zamietnutí žaloby v časti 335,15 Eur podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil, vo výroku I. v časti splatnosti priznanej pohľadávky a výroku III. o trovách
konania rozsudok okresného súdu podľa § 388 CSP zmenil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti
tohto rozsudku.

15. Prioritne odvolací súd poukazuje, že postupom podľa § 382 CSP realizoval oznámenie stranám
sporu o možnom použití čl. 2 tretia veta zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce na prejednávanú vec,
ktoré nebolo pri doterajšom rozhodovaní veci použité a pre rozhodnutie veci je rozhodujúce.

16. K možnej aplikácii oznámeného zákonného ustanovenia sa vyjadrili tak žalobca ako aj žalovaná.
Žalovaná súhlasila s jeho použitím na prejednávanú vec. Žalobca uviedol, že ak si zákonným postupom
vymáha od žalovanej jej podiel na zistenom tovarovom schodku, nemožno tvrdiť, že takýto výkon práva
nie je v súlade s dobrými mravmi, preto ani aplikácia tretej vety článku 2 základných zásad ZP odvolacím
súdom v neprospech žalobcu v akomkoľvek rozsahu nemá miesta.

17. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
podstatnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný
súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne
rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených

dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Nepresnosti, na ktoré odvolací súd priebežne v
odôvodnení rozsudku poukazuje nemali negatívny dopad na inak správne vecné rozhodnutie. Sú len
dôsledkom nekoncentrovanosti sudcu pri vyhotovovaní písomného vyhotovenia rozsudku.
18. Z obsahu odvolacích námietok oboch strán sporu v zásade vyplýva, že na rozdiel od vyhodnotenia

rozhodujúcich skutkových zistení (tvoriacich podklad pre právne posúdenie a rozhodnutie) súdu prvej
inštancie, tie isté skutkové zistenia okresného súdu strany sporu hodnotili každá sledujúc úspech v
spore, t.j. žalobca zaplatenie celej žalovanej pohľadávky a žalovaná zbavenie sa zodpovednosti za
vyúčtovaný schodok v plnom rozsahu. Z ich odôvodnenia vyplýva, že procesné strany sa nestotožnili so
skutkovými a následne právnymi závermi okresného súdu tak, ako sú tieto prezentované v odôvodnení

napadnutého rozsudku.
19. Zodpovednosť zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je povinný vyúčtovať je
osobitnou formou zodpovednosti zamestnanca v oblasti pracovnoprávnych vzťahoch (§182 ods. 1 ZP),
pri ktorej sa vychádza z prezumpcie viny zamestnanca a uhrádza sa celá skutočná škoda (objektívna
zodpovednosť). Za predpokladu, že je naplnená skutková podstata tohto druhu zodpovednosti,

jej uplatnenie má prednosť pred uplatnením všeobecnej zodpovednosti. Zamestnanec sa zbaví
zodpovednosti, ak preukáže, že schodok vznikol sčasti alebo celkom bez jeho zavinenia (§ 182 ods.
3 ZP).
20. V súdenej veci zamestnávateľ (žalobca) preukázal predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej
za schodok (škodu vo forme schodku, platnú dohodu o spoločnej hmotnej zodpovednosti, existenciu

pracovného pomeru).
21. Na zdôraznenie správnosti skutkových a právnych záverov napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie odvolací súd dodáva, že okresný súd prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli z
vykonaného dokazovania. Poukázal na okolnosti, ktoré zásadným spôsobom prispeli k vzniku schodku
na zverených hodnotách v sledovanom inventúrnom období a tieto konkretizoval ako: konanie vedúceho

predajne J. F., ktorý bral tovar bez zaplatenia, ktoré mal preukázané z výpovedí svedkov Z. F. a K.
V.; úmyselné protiprávne konanie zamestnankyne E. V., ktoré mal súd preukázané v inventúrnom
období bezprostredne pred a po spornom inventúrnom období (právoplatné rozsudky vydané v trestnom
konaní viď ods. 4 odôvodnenia), pričom menovaná o spornom inventúrnom období odmietla vypovedať,aby si neprivodila trestné stíhanie; zanedbanie starostlivosti zamestnávateľa o programové vybavenie
poklade, ktoré jeho zamestnankyni umožňovalo túto funkciu využívať (nedostatok prevencie). Súd prvej
inštancie správne zohľadnil existenciu týchto okolností prípadu majúcich za následok, že žalovaná sa

sčasti zbavila zodpovednosti za schodok. Pri zohľadnení, že dopad týchto okolností nebolo možné
objektivizovať vo vzťahu k zistenému schodku, nebolo možné kvantifikovať ich rozsah, pri aplikácii ust.
§ 3 ods. 1 OZ, použitím súdnej úvahy, okresný súd vyjadril rozsah zodpovednosti žalovanej za schodok
zodpovedajúci približne 1/3 z celkového podielu náhrady škody pripadajúceho na žalovanú, ktorú vyčíslil
na sumu 1.340,61 Eur a v takomto rozsahu priznal pohľadávku žalobcovi. Týmto súčasne dal najavo, že

žalovaná si ponesie časť svojej zodpovednosti za schodok. Pokiaľ má úvaha súdu základ vo vykonanom
dokazovaní a okolnosti prejednávanej veci si vyžadujú aplikáciu základných zásad formulovaných v
súkromnom práve (t.j. výkon práv a povinností v súlade s dobrými mravmi) v záujme spravodlivého
usporiadania právnych pomerov, odvolací súd nemal dôvod akýmkoľvek spôsobom vstupovať do takejto
úvahy súdu prvej inštancie.
22. Odvolací súd mal len formálne výhrady k aplikácii ust. § 3 ods. 1 OZ ako všeobecného ustanovenia

pre oblasť súkromnoprávnych vzťahov. Osobitným zákonným ustanovením s rovnakým obsahom a
účelom, ktoré má pri aplikácii prednosť je čl. 2 veta tretia ZP, ako pozitívny príkaz výkonu práv a
povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad s dobrými mravmi. Uvedený
nedostatok nemal dopad na inak vecnú správnosť napadnutého rozsudku a tento odstránil odvolací súd
postupom podľa § 382 CSP.

23. Zákonník práce bližšie pojem dobré mravy nevymedzuje. Stanovuje len negatívnu hranicu výkonu
subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov - zákaz zneužívať tieto
práva na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Tento pojem v podobe legálnej definície
neobsahuje ani Občiansky zákonníka ako lex generalis. Naplnenie tohto pojmu je ponechané na
aplikačnú prax pri vzájomnom rešpektovaní ostatných významných princípov napr. princíp právnej istoty.

24.Zmyslomtejtozásadyvčlenenejdopozitívnehoprávaakoistéhokorektívujezamedziťvýkonupráva,
ktorý síce zodpovedá zákonu avšak odporuje dobrým mravom. Dobré mravy sú merítkom etického
hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého
správania a pod.
25. Pojem dobré mravy úzko súvisí s pojmom „morálka“, „mravnosť“. S poukazom na rozhodnutie na

NS ČR sp. zn. 3Cdo 191/96 možno dospieť k záveru, že dobré mravy patria medzi základné zásady
súkromného práva. Používajú sa ako kritérium, ktoré obmedzuje subjektívne práva v ich obsahu, resp.
častejšie ako kritérium, ktoré obmedzuje výkon subjektívnych práv. Základným zmyslom príkazu konať v
súlade s dobrými mravmi je vylúčiť pri výkone práva hrubé porušenie morálky, zaistiť slušnosť pri výkone
subjektívnych práv, resp. zachovať isté etické minimum pri výkone subjektívnych práv.

26. V tejto súvislosti je vhodné poukázať, že sám žalobca „odpustil“ žalovanej polovicu z pripadajúceho
podielu na žalovanú, pričom takéto svoje správanie bližšie nezdôvodnil. Dohoda o uznaní dlhu a jeho
splácaní formou zrážok zo mzdy bola v tomto konaní žalovanou spochybnená.
27. Žalovaná svoje presvedčenie, že sa zbavila zodpovednosti za schodok, tým že preukázala, že
schodok vznikol úmyselným zavinením tretích osôb a v dôsledku toho, že žalobca nevytvoril svojim

zamestnancom riadne podmienky na to, aby mohli zvereného hodnoty ochraňovať, argumentovala
aj rozsudkom NS SR zo dňa 5Cdo 244/2007 zo dňa 25.09.2008, ktorý podľa žalovanej prejednával
obdobný prípad. Odvolací súd neprijal túto argumentáciu, pretože z označeného rozsudku takýto záver
nevyplýva a vzťahuje sa na skutkovo odlišnú vec.
28. Okresný súd vyčíslil podiel náhrady škody žalovanej na sumu 1.340,61 Eur a túto jej uložil zaplatiť

žalobcovi spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania od 01.05.2011 až do zaplatenia vo výške
úroku ustanovenej v zmysle ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov.
29. Okresný súd pochybil, keď neumožnil priznanú pohľadávku žalovanej plniť v splátkach, hoci z
listinných dôkazov predložených žalovanou v konaní (rodných listov mal. detí, pracovnej zmluvy a

dokladov o výške mzdy) mal preukázané, že pomery žalovanej - osobné a zárobkové neumožňujú
zaplatiť priznanú pohľadávku naraz. Žalovaná je matkou dvoch maloletých detí, ktorá je síce
zamestnaná, ale jej čistá mzda je vo výške cca 450 Eur mesačne. Uvedené pochybenie napravil
odvolací súd, keď zmenil výrok I. v časti splatnosti priznanej pohľadávky napadnutého rozsudku v
rozsahu uvedenom vo výrokovej časti a určil podmienky splatnosti priznanej pohľadávky pod hrozbou

straty výhody splátok.
30. Odvolacísúdprecízovalinaksprávnyvýroksúduprvejinštancieotrováchkonania,formálnezmenou
výroku podľa § 388 CSP tak, aby výrok o trovách konania bol vykonateľný a zodpovedal ust. § 262 ods.
1 CSP. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že pôvodne platná právna úprava ust. § 142 ods. 3 OSP(aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania,
ak rozhodnutie súdu o výške plnenia záviselo od úvahy súdu) nemá v súčasne platnej právnej úprave
civilného procesu ekvivalent. Za aktuálneho stavu právnej úpravy je na prvom mieste potrebné aplikovať

zásadu úspechu a to aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V týchto prípadoch
však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku. Vychádzajúc z uvedeného v danom prípade má žalobca voči žalovanej nárok na plnú náhradu
trov konania (100%), avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej).

31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP. Zvolený procesný postup pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania odvolací
súd zdôvodňuje tým, že nemenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie čo do základu a výšky ním
priznanej pohľadávky, preto postupoval podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení. Pretože ani
jedna procesná strana nemala úspech v odvolacom konaní v rozsahu podaných odvolacích námietok,
t.j., že pod ich vplyvom nedošlo k zmene napadnutého rozsudku v merite veci, odvolací súd žiadnej zo

strán nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

32. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).