Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 11, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/197/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6710215055
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6710215055.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa Slovenská
republika - VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA, ŠTÁTNY PODNIK, so sídlom Karloveská 2, 842 04
Bratislava, P. O. BOX 45, IČO: 00156752, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou SOUKENÍK -
ŠTRPKA, s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711, proti odporcom I) J.. C.
R., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. F. XXXX/X, XXX XX D., štátne občianstvo: SR, II) P. R., rod. M., nar.
XX. XX. XXXX, bytom Q. XXXX/X, XXX XX D., štátne občianstvo: SR, III) J.. F. K., rod. R., nar. XX. XX.
XXXX, bytom Q. XXXX/X, XXX XX D., štátne občianstvo: SR, IV) Ing. D. M., rod. S., nar. XX. XX. XXXX,

bytom V. XXXX/XX, XXX XX D., štátne občianstvo: SR, V) W. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. K. XXXX/
X, XXX XX D., štátne občianstvo: SR a VI) W. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. K. XXXX/X, XXX XX
D., štátne občianstvo: SR, všetci odporcovia právne zastúpení Mgr. Evou Kováčechovou, advokátkou,
Advokátska kancelária so sídlom Komenského 21, 974 01 Banská Bystrica, o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní odporcov I/ až VI/ proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k.
14C/153/2010-192 zo dňa 06. 06. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku o určení vlastníckeho práva (v poradí I.) a vo výroku o povinnosti

odporcov I/ až VI/ zaplatiť súdny poplatok ( v poradí IV.), p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom v celosti
nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území B., v obci D. B., v okrese D., zapísaných u
Správy katastra D. na LV č. X ako rodinný dom, súpisné číslo X s príslušenstvom, pozostávajúcim z
hospodárskej budovy, studne a vonkajších úprav (prípojka elektriny a schody), postavený na parc. č.
XXX, ďalej ako parcely registra “C“, evidované na katastrálnej mape parc. č. XXX, zastavané plochy a

nádvoria o výmere 211 m2, parc. č. XXX, záhrady o výmere 138 m2, parc. č. XXX, záhrady o výmere 526
m2, ďalej ako rodinný dom súpisné číslo X s príslušenstvom, pozostávajúcim z hospodárskej budovy a
vonkajších úprav (schody, schody do pivnice a verandy), postavený na parc. č. XXX/X a na parc. č. XXX/
X, ďalej ako parcely registra “C“, evidované na katastrálnej mape parc. č. XXX/X, zastavané plochy a
nádvoria o výmere 130 m2, parc. č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 48 m2, parc. č. XXX/
X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 260 m2, parc. č. XXX/X, záhrady o výmere 233 m2, parc. č.
XXX/X, záhrady o výmere 233 m2 (ďalej v texte len „sporné nehnuteľnosti“).

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že v zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu
v A. Bystrici č. k. 16Co 344/2011-138 zo dňa 25. 04. 2012 sa prioritne zaoberal otázkou aktívnej
legitimácie navrhovateľa na podanie žaloby. V tejto súvislosti konštatoval, že v konaní bolo ustálené,že navrhovateľom v predmetnej veci je štát (v čase podpisu predmetných zmlúv formálnym názvom
„Československý štát“, v čase podania žaloby „Slovenská republika“), preto je nevyhnutné postupovať
v zmysle ustanovenia § 21 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.). Z označenia

navrhovateľa v súdnom konaní vyplýva, že navrhovateľom je štát, t. j. Slovenská republika, ktorú
zastupuje Vodohospodárska výstavba, štátny podnik, ako to vyplýva z označenia v žalobe. Je
nepochybné, že štátny podnik je právnickou osobou, ktorej postavenie upravuje zákon č. 111/1990
Zb., o štátnom podniku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „Zákon o štátnom podniku“).
V tejto súvislosti poukázal na ust. § 4 ods. 1, § 5 ods.1, § 6 ods. 1 a 2 Zákona o štátnom podniku,

z ktorých ustanovení vyplýva, že štátny podnik je právnickou osobou, ktorá hospodári s vecami a
majetkovými právami zverenými jej pri založení a ďalej s vecami a majetkovými právami nadobudnutými
v priebehu podnikania. Tieto veci, s ktorými hospodári sú v štátnom vlastníctve. Zakladateľom
štátneho podniku Vodohospodárska výstavba je Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,
ktoré v potvrdení č. 40714/2006 zo dňa 02. 04. 2007 uviedlo, že Vodohospodárska výstavba, štátny
podnik, je podnik, ktorý je identickým podnikom s predchádzajúcimi názvami podľa jednotlivých období

vývoja, a to 1.Vodohospodárske rozvojové stredisko Bratislava, 2. Vodohospodárske rozvojové a
investičné stredisko, 3. Riaditeľstvo výstavby, rozvoja a správa vodohospodárskych diel, 4. Riaditeľstvo
vodohospodárskeho rozvoja, 5. Riaditeľstvo vodných tokov, O.P. Správa vodohospodárskej výstavby
o.z., 6. Vodohospodárska výstavba, inžiniersky podnik Bratislava, 7. Vodohospodárska výstavba,
investorský podnik Bratislava, 8. Vodohospodárska výstavba, Bratislava, a od roku 1989 až do

súčasnosti Vodohospodárska výstavba, štátny podnik, Bratislava. Uvedené potvrdenie bolo vydané
zakladateľom pre potreby aktualizácie evidencie nehnuteľného majetku v správe terajšieho štátneho
podniku Vodohospodárska výstavba, štátny podnik Bratislava.

Navrhovateľ sa určenia vlastníckeho práva domáhal na základe sporných kúpnych zmlúv, ktoré

boli uzavreté dňa 29. 12. 1988 z ktorých vyplýva, že ako kupujúci tieto kúpne zmluvy
uzavrel „Československý štát - Vodohospodárska výstavba v Bratislave“, teda štát v zastúpení
Vodohospodárskou výstavbou v Bratislave s cieľom nadobudnúť nehnuteľnosti uvedené v kúpnych
zmluvách do vlastníctva štátu, ako národného štátneho majetku, s právom hospodárenia pre
Vodohospodársku výstavbu v Bratislave. Táto organizácia, ktorá vykonávala právo hospodárenia s

národným majetkom bola preto povinná viesť tento majetok v evidencii, udržiavať ho v riadnom stave,
sústavneadôslednevykonávaťvšetkyopatreniapotrebnénajehoochranuadbaťnajmä,abysapredišlo
jeho poškodeniu, strate, zneužitiu a rozkrádaniu. V tomto období správu národného majetku upravovala
Vyhláška č. 119/1988 Zb., o hospodárení s národným majetkom, ktorá nadobudla účinnosť od 01. 07.
1988 a bola zrušená od 01. 01. 1994 pre Slovenskú republiku zák. č. 278/1993 Z. z., o správe majetku

štátu.Podľa§2ods.2tejtovyhlášky,naúčeluvedenývodseku1mohliorganizácienadobudnúťzmluvou
veci do celospoločenského vlastníctva od občanov a iných organizácií, než socialistických za cenu podľa
cenových predpisov. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení, ako aj zo znenia sporných kúpnych
zmlúv, teda podľa okresného súdu jednoznačne vyplýva, že nehnuteľnosti podľa kúpnych zmlúv boli
nadobudnuté do vlastníctva štátu, so správou tohto majetku v tom čase pre Vodohospodársku výstavbu

v Bratislave, ktorá štát i zastupovala pri uzavretí týchto kúpnych zmlúv. V tejto súvislosti okresný súd
zdôraznil, že práve Správa majetku štátu predstavuje súhrn oprávnení a povinností správcu k tej časti
majetku štátu, ktorý mu štát zveril do správy, vrátane oprávnenia využívať všetky právne prostriedky na
jeho ochranu, napríklad podanie reivindikačnej žaloby, ako aj žaloby na určenie vlastníckeho práva,
ktoré zmocnenie vyplýva s ustanovenia § 21 ods. 4 O. s. p. s odkazom na ustanovenie § 6 ods. 2

Zákona o štátnom podniku. Nakoľko právnym prostriedkom ochrany práv vlastníka je aj žaloba o určenie
vlastníckeho práva, podľa názoru okresného súdu „správca“ je oprávnený konať za štát v súdnom
konaní, kde je predmetom, resp. predmetom ktorého je určenie vlastníctva k majetku, ktorý mu bol
zverený do správy, ak je vlastníctvo spochybňované v priebehu faktického výkonu správy takéhoto
majetku, vykonávanej ako správy majetku vo vlastníctve štátu.

V zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 04. 2012 okresný
súd doplnil dokazovanie, v zmysle ktorého nemal za preukázané, že by Ministerstvo životného
prostredia Slovenskej republiky, Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Ministerstvo hospodárstva
Slovenskej republiky mali oprávnenie konať v tejto veci za štát, keď v zmysle písomných vyjadrení

uvedených ministerstiev, tieto uviedli, že im nie je daná právomoc konať za štát v súdnych sporoch
o určenie vlastníckeho práva. Ministerstvo životného prostredia SR uviedlo, že v danej veci nemôže
zaujať stanovisko „o otázke jeho legitimácie“. Vzhľadom i na takto doplnené dokazovanie okresný súduzavrel, že zastupovať štát v predmetnej veci je oprávnená Vodohospodárska výstavba, štátny podnik,
Bratislava, ako správca sporného nehnuteľného majetku.

Po vyriešení základnej procesnej otázky, že za štát v predmetnom súdnom konaní je oprávnená
konať Vodohospodárska výstavba, štátny podnik Bratislava, sa následne okresný súd zaoberal otázkou
procesnej prípustnosti žaloby podľa § 80 písm. c) O. s. p., keďže žaloba má určovací charakter. V
tejto súvislosti konštatoval, že navrhovateľ sa domáhal určenia vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam
odvodzujúc ho od kúpnych zmlúv č. 14009-330-87/8 zo dňa 29. 12. 1988 a č. 14009-330-87/9 zo dňa

29. 12. 1988, keď na základe týchto kúpnych zmlúv nie je zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností
v katastri nehnuteľností, ale naopak ako vlastníci, resp. spoluvlastníci sporných nehnuteľností sú v
katastri nehnuteľností zapísaní odporcovia I) až V), v dôsledku čoho má navrhovateľ naliehavý právny
záujem na určení svojho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, lebo len súdne rozhodnutie
pri preukázaní hmotno-právneho nároku navrhovateľa môže byť podkladom pre vykonanie zmeny
zápisu v katastri nehnuteľností, na základe ktorej navrhovateľ bude zapísaný ako vlastník sporných

nehnuteľností. Je zrejmé, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam je medzi účastníkmi konania sporné,
a požadovaným návrhom navrhovateľa s daným určovacím petitom sa môže dosiahnuť odstránenie
spornosti navrhovateľovej neistoty v tomto právnom vzťahu, keď určovacou žalobou tvrdí, že sa cíti byť
vlastníkom sporných nehnuteľností, ale ako vlastník týchto nehnuteľností nie je zapísaný na základe
tvrdeného vlastníckeho titulu v katastri nehnuteľností.

Až následne sa okresný súd zaoberal hmotnoprávnym nárokom navrhovateľa, teda, či mu svedčí
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že
sporné kúpne zmluvy boli uzavreté dňa 29. 12. 1988, teda za platnosti Občianskeho zákonníka,
v znení účinnom do 31. 12. 1991. Vzhľadom na prechodné ustanovenie k úpravám Občianskeho

zákonníka, účinných od 01. 01. 1992 je pre posúdenie skutočností týkajúcich sa vlastníckeho práva k
predmetnýmnehnuteľnostiamrozhodujúcaprávnaúpravaúčinnádo31.12.1991(§868OZ). Vprípade
predmetných kúpnych zmlúv, ktoré sa týkali prevodu nehnuteľností do vlastníctva Československého
štátu, t. j. prevodu do socialistického vlastníctva, nebola potrebná registrácia týchto zmlúv štátnym
notárstvom. Uvedené vyplývalo priamo z ustanovenia § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v znení

účinnom do 31. 12. 1991. Okamih vzniku zmluvy, jej uzavretia bol v danom prípade spojený s
nadobudnutím účinnosti zmluvy. Týmto momentom došlo aj k nadobudnutiu vlastníctva k prevádzaným
nehnuteľnostiam štátom. Zápis do evidencie nehnuteľností na základe týchto kúpnych zmlúv mal teda
len evidenčný charakter a nevykonanie zápisu predmetných kúpnych zmlúv hneď po ich uzavretí, a to
ani v lehote do 3 rokov od ich uzavretia, nemalo dôsledok uplatnenia právnej domnienky podľa § 47

ods. 3 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom do 31. 12. 1991, resp. podľa § 47 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, v znení do 31. 12. 1992. Naviac, zo žiadneho ustanovenia zákona č. 509/1991 Zb., ktorým
bol s účinnosťou od 01. 01. 1992 novelizovaný Občiansky zákonník nemožno vyvodiť, že po 01. 01.
1992 by bolo nevyhnutné predmetnú zmluvu predložiť katastrálnemu úradu na zápis vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností.

Za neopodstatnené považoval okresný súd i tvrdenia odporcov, že kúpne zmluvy boli uzavreté v
tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Uvedené skutočnosti odporcovia ničím nepreukázali,
poukazovali len všeobecne na vtedajšiu atmosféru v spoločnosti, bez doloženia konkrétnych dôkazov.
Odporcovia nepreukázali, a ani to netvrdili, žeby oni alebo ich právni predchodcovia odstúpili od

predmetných kúpnych zmlúv v zmysle ust. § 49 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzavretia predmetných kúpnych zmlúv, ako aj neskôr po novelizáciách tohto ustanovenia.

Keďže odporcovia namietali aj to, že kúpne zmluvy neboli uzavreté so všetkými, v tom čase
spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, okresný súd posudzoval i otázku platnosti sporných

kúpnych zmlúv, od ktorých navrhovateľ odvodzoval svoj žalobný nárok ako otázku predbežnú v
zmysle ust. § 37 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania, najmä po oboznámení sa s
listinnými dôkazmi, mal okresný súd za preukázané, že v čase uzavretia sporných kúpnych zmlúv
podľa aktuálnej evidencie nehnuteľností, výpisu z LV č. XXD/XXX/XXXX. Krajskej správy geodézie a
kartografie v A. A., Strediska geodézie vo D., ktorá bola podkladom pri uzavretí sporných zmlúv vyplýva,

že okrem predávajúcich boli ako spoluvlastníci sporných nehnuteľností vedení aj Y. S. a D. S., rod.
W., spolu v 1-ine a D. W., rod. K. v 1/8-ine. Y. S., nar. XX. XX. XXXX zomrel dňa XX. XX. XXXX a
dedičské konanie bolo po ňom vedené naposledy pred Okresným súdom Zvolen, pod spisovou značkou
23D/138/2009. Podľa dedičského rozhodnutia, č. k. D 1571/85-15 zo dňa 07. 05. 1986, dedičkouspoluvlastníckeho podielu v 1/8-ine k sporným nehnuteľnostiam sa stala jeho manželka D. S., rod.
W., nar. XX. XX. XXXX, ktorej ďalšia 1/8-ina spoluvlastníckeho podielu k sporným nehnuteľnostiam
pripadla z titulu vyporiadania BSM v tomto dedičskom konaní. Kúpne zmluvy boli uzatvorené dňa

29. 12. 1988, keď v tom čase uvedené dedičské rozhodnutie nebolo ešte vyznačené v evidencii
nehnuteľností, ale na základe tohto dedičského rozhodnutia oprávnenou so spoluvlastníckym podielom
v 1-ine v čase uzavretia kúpnych zmlúv evidenčne, evidovanom ešte na Y. S. a D. S., rod. W. v režime
bezpodielového vlastníctva manželov v 1-ine bola oprávnená nakladať D. S., rod. W., nar. XX. XX.
XXXX, ktorá sporné kúpne zmluvy ako predávajúca podpísala a uzavrela. Pokiaľ ide o spoluvlastnícky

podiel v 1/8-ine v čase uzavretia sporných kúpnych zmlúv v evidencii nehnuteľností, zapísanom na
D. W., rod. K., aj s týmto spoluvlastníckym podielom v 1/8-ine bola oprávnená v čase uzavretia
sporných kúpnych zmlúv nakladať D. S., rod. W., nar. XX. XX. XXXX, ktorá tento spoluvlastnícky podiel
k sporným nehnuteľnostiam nadobudla dedením, a to po svojej matke D. W., rod. K., a to ako jej
jediná dedička na základe uznesenia Štátneho notárstva vo Zvolene, spisovej značky D 261/52 (D/not
142/52) zo dňa 17. 06. 1952, keď D. W., rod. K. zomrela dňa XX. XX. XXXX. Ani uvedené dedičské

uznesenie nebolo v čase uzavretia sporných kúpnych zmlúv evidenčne zaznamenané v evidencii
nehnuteľností, avšak v čase uzavretia sporných kúpnych zmlúv D. S., rod. W., nar. XX. XX. XXXX
bola oprávnená nakladať aj s týmto spoluvlastníckym podielom. Na základe uvedeného považoval
okresný súd v tomto rozsahu námietky odporcov za nedôvodné. K uvedenému ďalej okresný súd
poukázal aj na to, že zaradenie určitej veci štátnym notárstvom (teraz súdom do aktív dedičstva) nie

je nezvratným dôkazom vlastníctva toho, kto vec nadobudol na základe dohody dedičov schválenej
rozhodnutím štátneho notárstva ( teraz súdom), viď napr. R 14/1992. Z uvedeného potom vyplýva, že
napriek tomu, že niektoré zo spoluvlastníckych podielov k sporným nehnuteľnostiam boli predmetom
dedenia po niektorých z pôvodných spoluvlastníkov sporných nehnuteľností, navrhovateľ sa mohol v
predmetnom súdnom konaní domáhať určenia svojho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam

na základe predchádzajúcich právnych úkonov, v tomto prípade sporných kúpnych zmlúv, ktoré okresný
súd nepovažoval za neplatné.

Okresný súd sa vysporiadal i s ďalšou námietkou odporcov, ktorí tvrdili, že sporné kúpne zmluvy sú
neurčité, a teda absolútne neplatné. K tejto námietke uviedol, že z textu kúpnych zmlúv, a napokon

aj zo správania sa žalovaných, resp. ich právnych predchodcov po uzavretí kúpnych zmlúv nemožno
v žiadnom prípade vyvodiť, žeby pôvodné predávajúce nemienili nakladať s nehnuteľnosťami ako s
celkom, i keď je pravdou, že veľkosť spoluvlastníckeho podielu jednotlivých pôvodných predávajúcich v
kúpnych zmluvách nie je uvedená. Nehnuteľnosti však boli ocenené pre účel tohto predaja ako celok,
kúpna cena ako celok za nehnuteľnosti bola vyplatená a rozdelená podľa dohody predávajúcich v súlade

so skutočnými užívacími vzťahmi tak, ako to vyplýva z textu kúpnych zmlúv. Odporcovia, ako i právni
predchodcovia uvedenú kúpnu cenu, ktorá bola vyplatená za nehnuteľnosti ako celok nespochybnili,
naopak, túto prijali a sami uviedli, že „kúpne zmluvy sa tvária, že ich predmetom boli nehnuteľnosti
v celosti“. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že vzhľadom na takýto prejav vôle predávajúcich v
kúpnych zmluvách, za použitia ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka možno uzavrieť, že

sporné kúpne zmluvy nezakladajú absolútnu neplatnosť z hľadiska svojej neurčitosti v tom ohľade, či
predmetom prevodu boli nehnuteľnosti v celosti, alebo nie, keď z celého prejavu vôle predávajúcich
z textu kúpnych zmlúv, a napokon aj celého ich správania sa po uzavretí sporných zmlúv nemožno
mať pochybnosti o tom, že predmetom prevodu boli nehnuteľnosti v celosti. Nemožno podľa neho ani
opomenúťúčel,prektorýbolinehnuteľnostipreštátvykúpené,keďúčelombolovykúpenienehnuteľností

pre stavbu vodného diela B., keď by bolo nepochopiteľné a v rozpore s týmto účelom, keby mali byť
nehnuteľnosti vykúpené len v časti, resp. nie ako celok.

Pokiaľ ide o námietku odporcu VI/ W. M., ktorý v súdnom konaní namietal, že nie je pasívne
legitimovaným účastníkom konania, okresný súd uviedol, že odporca v rade VI/ W. M. je jedným z

právnych zástupcov po zomrelej D. W., rod. K., ktorá je stále vedená ako podielová spoluvlastníčka
k sporným nehnuteľnostiam na LV, napriek tomu, že nie je zapísaný ako spoluvlastník v katastri
nehnuteľností k týmto nehnuteľnostiam, pretože tento spoluvlastnícky podiel síce bol predmetom
dedenia po D. W., rod. K. podľa uznesenia Štátneho notárstva Zvolen, spisovej značky D 261/52 (D/
not 142/52) zo dňa 17. 06. 1952 a nadobudla ho D. S., rod. W., avšak nebol predmetom dedenia po D.

S., rod. W., po ktorej ako jeden z právnych nástupcov prichádza i odporca VI/ W. M.. Z tohto dôvodu je
odporca VI/ účastníkom konania na strane odporcov, a jeho námietka nebola dôvodná.Na záver okresný súd uzavrel, že navrhovateľ v konaní preukázal svoj nárok na vlastníctvo k sporným
nehnuteľnostiam odvodzujúc ho od kúpnych zmlúv zo dňa 29. 12. 1988 ako platných a účinných, preto
návrhu v celom rozsahu vyhovel.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania rozhodne o nich do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
s odkazom na § 151 ods. 3 O. s. p..

Napadnutým rozsudkom okresný súd zároveň vo svojom treťom výroku rozhodol o tom, že vracia

navrhovateľovi súdny poplatok z návrhu v sume 99, 50 € prostredníctvom Daňového úradu Bratislava IV
a nasledujúcim výrokom uložil povinnosť odporcom I/ až VI/ spoločne a nerozdielne zaplatiť Slovenskej
republike na účet tamojšieho súdu súdny poplatok vo výške 99,50 € do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. O vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi rozhodol podľa ust. § 11 ods. 1 prvá veta zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej v texte len „Zákon o
súdnych poplatkoch“), nakoľko napriek tomu, že navrhovateľ bol v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) Zákona o

súdnych poplatkoch z povinnosti platiť súdne poplatky oslobodený, tento súdny poplatok zaplatil. Keďže
navrhovateľ bol tým, ktorý nebol povinný súdny poplatok zaplatiť a napriek tomu k zaplateniu došlo,
okresný súd rozhodol o jeho vrátení. Následne vzhľadom na vyššie uvedené, teda, že navrhovateľ je od
poplatkov oslobodený a súd jeho žalobe vyhovel, vznikla odporcom I/ až VI/ povinnosť - podľa výsledku
konania - zaplatiť tento poplatok, lebo nepreukázali, žeby boli tiež od poplatkov oslobodení. Táto

povinnosť im podľa okresného súdu vznikla podľa § 2 ods. 2 veta prvá Zákona o súdnych poplatkoch,
ktorá im vznikla spoločne a nerozdielne, a to podľa § 2 ods. 3 citovaného zákona. Výška súdneho
poplatku bola ustálená podľa položky I/1b) Sadzobníka súdnych poplatkov, ako prílohy k Zákonu o
súdnych poplatkoch.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. § 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.)
odvolanie odporcovia v celom rozsahu. Podľa nich súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec a
nedostatočne zistil skutkový stav a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam.

V prvom rade odporcovia opätovne namietali, že navrhovateľ nie je aktívne legitimovaným na podanie
žaloby,pretožeoprávnenienavrhovateľanapodanieurčovacejžalobynevyplývazust.§6ods.2Zákona
o štátnom podniku, ani zo žiadneho iného jeho ustanovenia. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 128/2007, v ktorom sa riešila otázka, či Slovenský pozemkový fond
je oprávnený podať žalobu v mene Slovenskej republiky na určenie vlastníckeho práva Slovenskej

republiky. Zdôraznili, že v prípade štátneho podniku neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré
by expressis verbis a bez ďalších pochybností oprávňovalo štátny podnik na to, aby ako právnická
osoba konala pred súdom za Slovenskú republiku. Obdobné ustanovenie neexistuje ani vo vzťahu
k Vodohospodárskej výstavbe, štátny podnik, z čoho vyplýva, že prvostupňový súd nedostatočne
preskúmal existenciu oprávnenia navrhovateľa podať žalobu o určenie vlastníckeho práva za štát.

Odporcovia ďalej namietali, že navrhovateľ nepreukázal, že skutočne hospodári so spornými
nehnuteľnosťami, a teda ani nepreukázal naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva.

Ďalšou odvolacou námietkou bola najmä okolnosť, že sporné kúpne zmluvy neobsahujú veľkosť

spoluvlastníckych podielov jednotlivých spoluvlastníkov, hoci táto nebola rovnaká. Naďalej poukazovali
na to, že sporné kúpne zmluvy neobsahovali veľkosť spoluvlastníckych podielov jednotlivých
spoluvlastníčok a v kúpnej zmluve sa nikde ani neuvádza, že by boli nehnuteľnosti ocenené pre účel
predaja ako celok. Ohľadne výkladu znenia obsahu sporných kúpnych zmlúv vytýkali okresnému súdu,
že neaplikoval všeobecný platný právny princíp, podľa ktorého sporné formulácie zmluvy treba vykladať

v neprospech toho, kto ich v zmluve použil. Okresný súd však neskúmal, či skutočne boli predmetom
sporných kúpnych zmlúv celé spoluvlastnícke podiely pôvodných vlastníčok alebo nie, a navrhovateľ
túto skutočnosť v konaní nijako nepreukázal.

V súvislosti s vyššie uvedeným je odvolacím dôvodom odporcov aj okolnosť, že okresný súd prisúdil

navrhovateľovi viac, než samotná sporná zmluva uvádza, pretože predmetom prevodu vlastníckych práv
neboli studňa a vonkajšie úpravy (prípojka elektriny a schody), ani zastavané plochy a nádvoria o výmere
211 m2, ale ani vonkajšie úpravy - schody, schody do pivnice a veranda, ako ani zastavané plochy a
nádvoria o výmere 130 m2.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odporcovia navrhli, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie
prvostupňového súdu a návrh navrhovateľa zamietol, prípadne, aby zrušil prvostupňové rozhodnutie a

vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

Okrem vecnej nesprávnosti rozhodnutia vo veci samej odporcovia namietali i rozhodnutie, ktorým im
bola uložená povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne súdny poplatok, nakoľko nie je ich vinou,
že navrhovateľ nepredložil sporné zmluvy na zápis záznamom na správu katastra, hoci v prípade

iných podobných zmlúv, týkajúcich sa nehnuteľností v k. ú. W. tak urobil. Pokiaľ by navrhovateľ takto
postupoval, nebolo by potrebné domáhať sa určenia vlastníckeho práva v tomto konaní, teda odporcovia
nezapríčinili podanie samotnej žaloby. Navrhli preto, aby v tomto rozsahu bola priznaná náhrada trov
konania odporcom proti navrhovateľovi podľa § 143 O. s. p., lebo títo nedali svojím správaním príčinu
na podanie návrhu na začatie konania.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcov navrhovateľ uviedol, že v konaní bolo nesporné, že
navrhovateľ je štátnym podnikom, ktorého zakladateľom je Ministerstvo životného prostredia Slovenskej
republiky, ktoré samé v potvrdení, ktoré bolo predložené súdu potvrdilo, že navrhovateľ je podnikom,
ktorý je identickým podnikom s predchádzajúcimi názvami podľa jednotlivých období vývoja. Zdôraznil,
že zo sporných zmlúv jednoznačne vyplýva, že ako kupujúci vystupoval Československý štát -

Vodohospodárska výstavba v Bratislave, teda štát v zastúpení navrhovateľom s cieľom nadobudnúť
nehnuteľnosti uvedené v kúpnych zmluvách do vlastníctva štátu ako národného štátneho majetku s
právom hospodárenia pre navrhovateľa. Aj z ust. § 5 ods. 1 Zákona o štátnom podniku je zrejmé,
že podnik je právnickou osobou a teda vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesie
zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Ak však predmetom konania v právnej veci štátneho

podniku je určenie vlastníckeho práva, v súlade s ust. § 6 ods. 1, posledná veta, Zákona o štátnom
podniku, sa za vlastníka určuje štát, nie štátny podnik.

Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem, navrhovateľ konštatoval, že preukázal naliehavý právny záujem
na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pretože by bez tohto určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam bolo jeho právne postavenie neisté a bolo by ohrozené jeho vlastnícke právo
a len uvedené súdne rozhodnutie môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri
nehnuteľností. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu vo výroku o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (v
poradí I. prvý) a v súvisiacom výroku ktorým odporcom I/ až VI/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť Slovenskej republike na účet tamojšieho súdu súdny poplatok vo výške 99,50 € do troch dní

od právoplatnosti rozsudku (v poradí IV.), podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil v celom rozsahu ako
vecne správny.
Vo zvyšku, teda vo výroku, ktorým súd rozhodol o vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi (v poradí III.),
zostáva rozhodnutie prvostupňového súdu nedotknuté, nakoľko nebolo odvolaním napadnuté v zmysle
§ 206 ods. 2, 3 O. s. p..

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p..

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Okresný súd je vo svojej argumentáciiobsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a
jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnom nároku navrhovateľa. Obsah predmetného
odvolania odporcov je takmer zhodný s obsahom ústnych, či písomných prednesov odporcov počas

celého prvostupňového konania, a preto aj odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k ich námietkam je
úplné, aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Odporcovia v odvolaní neuvádzajú žiadne nové relevantné
skutočnosti, neuvádzajú, neoznačujú ani nepredkladajú ďalšie nové dôkazy, ktoré by neboli zistené a
vyhodnotené prvostupňovým súdom, a ktoré by spochybňovali vecnú správnosť jeho rozhodnutia.

Odporcovia v odvolaní namietajú opätovne skutočnosť, že navrhovateľ nie je aktívne legitimovaný na
podanie žaloby, teda, že v konaní nepreukázal, že je oprávnený konať v tejto veci za štát, v bode 2.
odvolania opätovne namietali, že sporné kúpne zmluvy neobsahujú veľkosť spoluvlastníckych podielov
jednotlivých spoluvlastníkov a že súd prisúdil navrhovateľovi viac, než uvádza sporná zmluva (bod 3.),
keď súčasne v odôvodnení odvolania namietali, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem
na určení vlastníckeho práva.

So všetkými vyššie uvedenými skutočnosťami sa okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
podrobne zaoberal, s ktorým podrobným odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a
naň v celom rozsahu i odkazuje, či už pokiaľ ide o samotnú aktívnu legitimáciu navrhovateľa ( str. 7
až 9 ), prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti ( str.16 až 18 ) a účinnosti ( str. 14 až 15 ) sporných

zmlúv, ako aj preukázania naliehavého právneho záujmu na podaní predmetného návrhu na určenie
vlastníckeho práva ( str. 10 až 11 ).

Pokiaľ ide o námietku odporcov týkajúcu sa rozsahu nehnuteľností, ktorých vlastníkom sa stal v zmysle
rozsudku okresného súdu navrhovateľ, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na listinné dôkazy, ktoré

sú obsahom spisu, ak tento rozsah vyplýva z výpisu z katastra nehnuteľností, Listu vlastníctva č. X ako
aj znaleckého posudku č. 103/2007 zo dňa 26.06.2007 (príloha v spise Okresného súdu Zvolen č.k.
14C/186/2006 pripojeného k prejednávanej veci).

Ak odporcovia spochybňujú úplnosť a správnosť skutkových zistení súdu, hodnotenie vykonaných

dôkazov, resp. i následné právne posúdenie, k tomu odvolací súd uvádza :

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len
„Dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené

vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale
ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Tak isto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu, inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa

zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd podrobne a
zrozumiteľne objasnil nielen skutkový, ale i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom,
ženavrhovateľjevlastníkomspornýchnehnuteľností,vdôsledkučohoodvolacísúdnapadnutýrozsudok
okresného súdu vo veci samej, teda vo výroku o určení vlastníckeho práva v prospech navrhovateľa
podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil ako vecne správne.

Aj rozhodnutie okresného súdu, ktorým bola odporcom uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok (v
poradí IV.), považuje odvolací súd za vecne správny. V odôvodnení rozsudku okresný súd uvádza, že o
súdnom poplatku rozhodol podľa § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého, ak je poplatník
od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho

pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Ak odporcovia poukazujú na aplikáciu
ust. § 143 O. s. p., uvedené bude predmetom posúdenia pri rozhodovaní okresného súdu o náhrade
trov konania, ktoré rozhodnutie učiní v zmysle § 151 ods. 3 O. s. p. až po právoplatnosti vo veci samej.Rozhodnutie o náhrade trov konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej nemá vplyv na
vznik poplatkovej povinnosti.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 224 ods. 4 O. s. p., podľa ktorého, ak odvolací súd
rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z
dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.