Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 23, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/123/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2709202359
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2709202359.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov senátu

Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcov: 1/ G. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. XXX, 2/ P. B., nar. XX.X.XXXX, bytom O., G. XXX, 3/ Y. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., K. J.
XXXX/XX, 4/ Q. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., S. XXX, 5/ E. I., nar. X.XX.XXXX, bytom O., B. XXX,
6/ X. I., nar. X.X.XXXX, bytom Q., B. XX, 7/ B. Q. S., nar. X.X.XXXX, bytom W., D. XX, 8/ P. U., nar.
XX.X.XXXX, bytom O., B. XXX, 9/ B. D., nar. X.X.XXXX, bytom B., V. Y. XXX, Česká republika, 10/ Q.
P., nar. XX.X.XXXX, bytom O., J. XXX, v 11/ U. V., nar. XX.X.XXXX, bytom O., P. XXX, 12/ X. V., nar.
XX.X.XXXX, bytom O., J. XXX, 13/ U. G., nar. XX.X.XXXX, bytom O., B. XX, 14/ I. V., nar. XX.X.XXXX,

bytom I. XXXX, XXX XX S., Česká republika, 15/ PhDr. H. V., nar. XX.X.XXXX, bytom S. E. XX, XXX XX
I., 16/ U. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom X. X, XXX XX O. XXX, 17/ A. Z., nar. X.X.XXXX, bytom B. X, XXX
XX W., 18/ Q. E., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. XXX, XXX XX O., 19/ G. I., nar. XX.X.XXXX, bytom I. XXX/
XX, XXX XX S., 20/ Q. E., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX/XX, XXX XX W., žalobcovia 1/, 8/, 13/, 14/,
15/, 16/, 12/, 13/, 14/, 15/, 16, 17/, 18/, 19/ a 20/ právne zastúpení: Procházka & partners, spol. s r.o.,
so sídlom Búdková 4, 811 04 Bratislava, proti žalovaným: v I. rade: Obec Brodské, IČO: 00 309 451,
so sídlom Školská ulica 1030, 908 85 Brodské, v II. rade: Q. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. E. XXX,

XXX XX O., v III. rade: U. I., nar. XX.X.XXXX, bytom M. E. XXX, XXX XX O., žalovaní 2/ a 3/ zastúpení
JUDr. Alenou Arbetovou, advokátkou, so sídlom Námestie sv. Martina 3A, 908 51 Holíč, vo IV. rade:
neznámi dedičia po neb. U. V., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom P. XXX, XXX XX O., v V. rade: neznámi
dedičia po neb. U. S., rod. V., nar. X.XX.XXXX v O., v VI. rade: neznámi dedičia po neb. Q. V., nar.
X.XX.XXXX v O., v VII. rade: neznámi dedičia po neb. E. V., nar. XX.X.XXXX v O., v VIII. rade: neznámi
dedičia po neb. Z. Q., rod. V., nar. XX.X.XXXX v O., a v IX. rade: neznámi dedičia po neb. U. V., rod.
K., nar. X.X.XXXX, v konaní za účasti Okresnej prokuratúry Skalica, o určenie vlastníctva ku dňu smrti,

o odvolaní žalobcov 1/, 8/, 13/ až 20/, proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č.k. 5C/60/2009-512 zo
dňa 22. októbra 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcom výroku týkajúcom sa veci samej m e n í tak,
že konanie voči žalovaným v IV. rade až IX. rade zastavuje a vo zvyšnom zamietajúcom výroku ako
aj vo výroku o zastavení konania v časti žaloby týkajúcej sa žalobkyne 4/, žalobcu 5/ a žalobkyne 7/
p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok v časti náhrady trov konania týkajúcich sa žalovaných v IV. až IX. rade r u š í a vo

zvyšku rozhodnutie o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

III. Žalovaní v I. až III. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie konanie v časti žaloby žalobcu 5/, žalobkyne
4/ a žalobkyne 7/ zastavil (výrok prvý), žalobu v plnom rozsahu zamietol (výrok druhý), žalovanému
1/ nepriznal náhradu trov konania (výrok tretí), určil, že žalobcovia 1/ až 20/ sú povinní spoločne a

nerozdielne zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku trovy konania žalovaných 2/ a 3/ v sume
99,50 eur a trovy právneho zastúpenia žalovaných 2/ a 3/ k rukám právneho zástupcu žalovaných 2/ a 3/
vo výške 1.505,36 eur (výrok štvrtý) a žalovaným 4/ až 9/ nepriznal náhradu trov konania (výrok piaty).

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 34, § 37 ods. 1, § 40 ods. 3, §

39, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, ako aj § 80 písm. c), § 175y ods. 1, § 175k
ods. 3, Občianskeho súdneho poriadku, § 872 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka a článkom 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, vecne dôvodil, že žalobcovia sa žalobou, podanou na súde dňa
22.5.2009 pôvodne domáhali určenia, že poručitelia U. U., rod. V., U. S., rod. V., Q. V., P. V., H. V., X.
V., E. V., Z. Q., rod. V., J. V., U. V., U. E. boli ku dňu svojej smrti podielovými spoluvlastníkmi časti 2 o
výmere 107 m2 pôvodnej parcely s č. XXX o výmere 640 m2, parcely č. 459 vo výmere 47 m2 a parcely

č. 460 o výmere 36 m2 nachádzajúcich sa v katastrálnom území O., obec O., okres Skalica, tak ako sú
tieto parcely vyznačené na geometrickom pláne zo dňa 7. februára 1984, č. 243-256-0026-84 a určenia,
že podielovým spoluvlastníkom je žalobkyňa B. S., nar. XX.X.XXXX, bytom M. E. XXX, O. ( uvedená v
pôvodnej žalobe ako žalobkyňa v 24. rade ) a to na tom skutkovom základe, že právni predchodcovia
žalobcov (U. U., U. S., Q. V., P. V., H. V., X. V., U. V., E. V., Z. Q., J. V., U. V., U. V.), resp. B. S., nar.

XX.X.XXXX ( uvedená v pôvodnej žalobe ako žalobkyňa v 24. rade), a U. V., nar. X.X.XXXX ( pôvodne
žalovaný v IV. rade ) boli podielovými spoluvlastníkmi pozemkov parc. č. 454 o výmere 640 m2, parc. č.
459 o výmere 47 m2 a parc. č. 460 o výmere 36 m2 nachádzajúcich sa v katastrálnom území O., Obec
O., okres Skalica. Dňa 9.4.1984 bola uzatvorená kúpna zmluva o predaji predmetných pozemkov medzi
hore uvedenými vlastníkmi pozemkov ako predávajúcimi a Obcou Brodské ako kupujúcim, na základe

ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva k pozemkom na žalovaného v I. rade - Obec Brodské, resp.
v prípade parcely č. 454 došlo k prevodu jej časti 2 o výmere 107 m2. Okrem uvedených pozemkov boli
predmetom kúpy (s inými predávajúcimi) v tej istej kúpnej zmluve aj pozemky s parc. č. 455 o výmere
36 m2, parc. č. 456 o výmere 36 m2, parc. č. 457 o výmere 28 m2 a parc. č. 458 o výmere 28 m2,
pričom následne došlo na základe geometrického plánu č. 243-256-0026/84 k zlúčeniu pozemkov s

parc. č. 454 (časť 2), 459 a 460 a pozemkov s parc. č. 455, 456, 457 a 458 do novovytvoreného pozemku
s parc. č. 454/2 o výmere 359 m2. Na základe zlúčenia uvedených parciel došlo medzi žalovaným v
I. rade na jednej strane a žalovanými v II. a III. rade na strane druhej dňa 24.5.1984 k uzatvoreniu
dohody o zriadení práva osobného užívania zlúčeného pozemku parc. č. 454/2 za účelom výstavby
rodinného domu žalovanými v II. a III. rade. Parcela č. 454/2 je podľa listu vlastníctva č. XXX vedeného

pre katastrálne územie O., okres Skalica, vo vlastníctve žalovaných v II. a III. rade. Podľa žalobcov je
kúpna zmluva, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva k pozemkom s parc. č. 454, 459
a 460 absolútne neplatná v tých častiach, v ktorých sa dotýka prevodu vlastníctva k týmto pozemkom,
pretože na strane predávajúcich zmluva nebola podpísaná ani jedným z oprávnených spoluvlastníkov,
resp. bola podpísaná falošnými podpismi za spoluvlastníkov, ktorí v čase jej podpísania už nežili alebo

z iných objektívnych dôvodov túto zmluvu podpísať nemohli. Žalovaní v II. a III. rade tvrdili, že nakoľko
neboli účastníkmi uvedenej kúpnej zmluvy a nemali vedomosť ani o podmienkach ani o postupe ohľadne
uzatvorenia uvedenej kúpnej zmluvy, považovali za úplne legálne, že v čase keď uvedené pozemky
začali oni užívať, pozemky vlastnil štát a pôvodné vlastníctvo k pozemkom si ani nezisťovali. Právo
osobného užívania pozemku v ich prospech bolo zriadené za úhradu a v zmysle § 872 Občianskeho

zákonníka sa následne právo osobného užívania pozemkov zmenilo na vlastnícke právo od 1.1.1992.
Odvtedy sa stali žalovaní v II. a III. rade vlastníkmi uvedeného pozemku, čo bolo aj zapísané v katastri
nehnuteľností,pozemokodvtedynerušeneužívajú,apocelúdobudlhšiuako10rokovbolidobromyseľní
v tom, že pozemok je v ich vlastníctve, pričom nikto od nich nežiadal vrátenie týchto pozemkov.

3. V priebehu konania súd pripustil, aby do konania na miesto doterajších žalovaných -U. V., nar.
X.X.XXXX, U. S., rod. V., nar. X.XX. Q. V., nar. X.XX.XXXX, E. V., nar. XX.X.XXXX, Z. Q., rod. V., nar.
XX.X.XXXX a U. V., rod. K., nar. X.X.XXXX vstúpili neznámi dedičia po nebohých ako žalovaní v IV. až
IX. rade. a následne uznesením nepripustil, aby do konania na miesto vyššie označených žalovaných
v IV. až VIII. rade ( neznámi dedičia po neb. U. V., neznámi dedičia po neb.U. S., rodenej V., neznámi

dedičia po neb. Q. V., neznámi dedičia po neb. E. V., neznámi dedičia po neb. Q., rodenej V.) vstúpila
Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Trnava, Kollárova 8, Trnava ako žalovaný v IV. rade, a
taktiež súd nepripustil, aby do konania na miesto doterajšieho žalovaného v IX. rade: neznámi dedičia po
nebohej U. V., rodenej K., vstúpila F. S., trvalý pobyt XXXX S. S. U., D., IL XXX XX, USA. Zároveň súdpripustil zmenu petitu tak, že súd určuje, že podielovými spoluvlastníkmi tam označených nehnuteľností
v katastrálnom území O., okres Skalica, vyznačených na geometrickom pláne zo dňa 23.9.2013, č.
240-214-109-2013 neoddeliteľne pripojenom k tomuto rozsudku, boli ku dňu ich smrti poručitelia U. U.,

rod. V., U. S., Q. V., P. V., H. V., X. V., E. V., Z. Q., J. V., U. V. nar.XX.XX.XXXX, U. E., B. S., a U. V.,
nar. XX.XX.XXXX každý v príslušnom spoluvlastníckom podiele.

4. Keďže sa jedná o určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p., súd mal za to, že nebyť
ďalších okolností, by tu naliehavý právny záujem žalobcov na podanej žalobe bol, keďže pri preukázaní

ich tvrdenia o neplatnosti kúpnej zmluvy, majú byť neplatne prevedené nehnuteľnosti prejednané v
dedičských konaniach po poručiteľoch uvedených v petite žaloby a takéto rozhodnutie súdu by mohlo
mať priaznivý dopad na ich právne postavenie, pričom po vykonanom dokazovaní bolo treba uzavrieť, že
kúpna zmluva zo dňa 9.4.1984, ktorú mali uzatvoriť právni predchodcovia žalobcov s kupujúcim, ktorým
bol Československý štát - Miestny národný výbor v Brodskom je neplatným právnym úkonom, keďže túto
kúpnu zmluvu nepodpísali predávajúci a ich podpisy boli sfalšované neznámou osobou. Zároveň však

súd prvej inštancie, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( ktorý zrušil a vrátil súdu prvej
inštancie už skôr vydaný rozsudok v tejto veci zo dňa 13.11.2011, ktorým bolo žalobe vyhovené), musel
sa zaoberať aj prípadným vydržaním predmetných nehnuteľností zo strany žalovaných a z vykonaného
dokazovania zistil, že žalovaní v II. a III. rade vlastníctvo nadobudli vydržaním. Súd uzavrel, že žaloba
by tak bola dôvodná za predpokladu, že neexistujú iné skutočnosti, ktoré by vylučovali opodstatnenie

podania tejto určovacej žaloby v súvislosti s neexistenciou naliehavého právneho záujmu. Žalovaní v
II. a III. rade však preukázali dobromyseľnosť pri nadobudnutí predmetného pozemku do osobného
užívania dňa 24.5.1984 rozhodnutím štátneho orgánu a tiež preukázali, že pozemok v dobrej viere
užívali ako svoj od 24.5.1984 až do doručenia žaloby na súd, t.j. do dňa 22.5.2009, na pozemku je
navyše postavený rodinný dom, v ktorom títo nepretržite bývajú od roku 1986. Právo osobného užívania

pozemku sa dňa 1.1.1992 v zmysle ustanovenia § 872 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka zmenilo
na vlastníctvo fyzickej osoby, týmto dňom 1.1.1992 sa preto žalovaní v II. a III. rade stali vlastníkmi
označeného pozemku, ktorý je zapísaný ako ich vlastníctvo v katastri nehnuteľností. Ich vlastníctvo bolo
spochybnené až žalobou v roku 2009, preto ich dobromyseľnosť trvala najmenej 16 rokov, resp. po
pripočítaní doby trvania práva osobného užívania pozemku trvala. 24 rokov, čím sú u nich naplnené

všetky zákonné požiadavky pre nadobudnutie vlastníctva k pozemku vydržaním. Z toho dôvodu potom
nie je daný u žalobcov naliehavý právny záujem na podanie žaloby v znení petitu, akého sa žalobcovia
domáhajú, nakoľko dedičia aktuálne prichádzajúci do úvahy po poručiteľoch, ktorí vlastnili uvedený
pozemok aj po období 9.4.1984 sa nemôžu ujať vlastníckeho práva ani po prípadnom ukončení takéhoto
dedičského konania z dôvodu, že vlastnícke právo nadobudli vydržaním žalovaní v II. a III. rade, preto

súd žalobu žalobcov zamietol s výnimkou žalobcov v V. rade, IV. rade a VII. rade, u ktorých vzhľadom k
späťvzatiu návrhu súd konanie o ich žalobe zastavil podľa § 96 ods. 1 O.s.p.

5. Zároveň súd rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným žalovaným v II. a III.
rade priznal plnú náhradu trov konania, predstavujúcich trovy za zaplatený súdny poplatok za odvolanie

vo výške 99,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 1 505,36 eur, pozostávajúcich z odmeny
advokáta za úkony právnej služby s príslušným režijným paušálom, z cestovných náhrad a náhrad za
stratu času podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb a zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Žalovaným v I. rade a žalovaným v IV. až
IX. rade súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnili a zo spisu im žiadne nevyplývajú.

6. Proti tomuto rozsudku podali včas prostredníctvom ich právneho zástupcu odvolanie žalobcovia 1/,
8/, 13 až 20/, ktorí ho považovali za vecne nesprávny a nezákonný vo výroku o zastavení konania,
vo výroku o zamietnutí žaloby aj vo výroku o trovách konania, v ktorej časti ho napadli, odôvodňujúc
svoje odvolanie tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a rozhodnutie

súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedli, že súd vec posúdil v rozpore s
existujúcouprávnouúpravou asúčasnenerešpektujúcprávnynázorKrajskéhosúduvTrnavevyslovený
v predmetnej veci v uznesení zo dňa 20.2.2013, č.k. 9Co/165/2012-316. Okresný súd nepostupoval
správne, keď zamietol žalobu v podstate na tom základe, že na požadovanom určení nevidel naliehavý
právny záujem žalobcov so zreteľom na to, že žalovaní II. a III namietali svoju dobromyseľnosť a

vydržanie vo vzťahu k nadobudnutiu nehnuteľností, ktoré patria do dedičstva po právnych predchodcoch
žalobcov. Podľa názoru žalobcov súd nemal skúmať otázku naliehavého právneho záujmu, jednak
vzhľadom na špecifický charakter predmetnej žaloby podľa § 175y ods. 1 O.s.p., v prípade ktorej
naliehavý právny záujem jednak vyplýva zo zákona (tu sa odvolatelia odvolávali na komentár O.s.p.)a jednak súd túto otázku naliehavého právneho záujmu posudzoval v kontexte takých skutkových
okolností, na ktoré sa podľa ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR nemá prihliadať.
Súd svojvoľne neprihliadol na ustálenú súdnu prax, ktorá akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha

určenia, že tá ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie,
či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti
poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu (uznesenie
zo dňa 16.12.2010, sp.zn. 3Cdo/154/2010, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov
SR 3/2011 pod č. 32/2011). Podľa NS SR „po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne

skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného, v konaní, v ktorom sa
zisťuje či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti
právne bezvýznamné (Uznesenie z 11.8.2011, sp.zn. 3Cdo/29/2010). Tento svoj odklon zdôvodnil
okresný súd tým, že bol viazaný právnym názorom krajského súdu, avšak tento neuložil okresnému
súdu, akým spôsobom sa má s jednotlivými námietkami vydržania vysporiadať, ani mu neuložil,
aby nezohľadňoval existujúcu ustálenú súdnu prax. Podľa názoru okresného súdu na publikované

rozhodnutie NS SR nemožno prihliadať, keďže by to bolo možné len vtedy, ak by sa žalobcovia domáhali
určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nie však v konaní kde sa rieši otázka, či bol
poručiteľ vlastníkom určitej veci ku dňu svojej smrti, ako v predmetnom konaní. Takýto výklad považujú
žalobcovia za svojvoľný a extrémne formalistický, keď v súdnej praxi neexistuje žiaden rozdiel medzi
tým, že sa dedič rozhodne v žalobe podľa § 175y ods. 1 O.s.p. domáhať určenia, že určitá vec patrí do

dedičstva po poručiteľovi a medzi tým, ak sa ochrany svojich dedičských nárokov domáha na spôsob
určenia, že poručiteľ bol vlastníkom určitej veci ku dňu svojej smrti. Konštatuje to aj NS SR, ktorý v
uznesení 16/12/2008 sp.zn. 1Cdo/26/2007 uvádza „dovolací súd sa aj z tohto dôvodu nestotožňuje s
názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého by bol prípustný len taký určovací návrh, na základe ktorého
by súd rozhodol o vlastníctve poručiteľa ku dňu jeho smrti". V súdnej praxi je teda prípustné aby sa

dedič domáhal ochrany svojho dedičského nároku tak žalobou na určenie vlastníctva poručiteľa k určitej
veci ku dňu smrti, alebo žalobou na určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Okresný
súd teda nemal na otázku prípadného vydržania sporných nehnuteľnosti zo strany žalovaných II/. a III/.
vôbec prihliadať. Súd tak svojvoľne neprihliadol na právny názor krajského súdu v odvolacom uznesení,
podľa ktorého „ide tu síce o určovací návrh, ale nejde o typickú žalobu o určenie vlastníctva. Rozhodnutie

vydané v tomto konaní o určení rozsahu dedičstva má iba deklaratórny charakter a rieši iba predbežnú
otázku pre dedičské konanie, v rámci ktorého dôjde aj k vyporiadaniu dedičstva. Ide tu o typickú dedičskú
žalobu, ktorou sa účastník domáha, aby do majetku po poručiteľovi boli zahrnuté aktíva, ktoré existovali
ku dňu jeho smrti". Okresný súd pritom správne dospel k záveru, že kúpna zmluva z 9. apríla 1984 je
neplatná, t.j. na jej základe nemohlo dôjsť k prevodu vlastníctva v prospech Československej republiky

a vlastníkmi predmetných nehnuteľností tak boli v čase svojej smrti právni predchodcovia žalobcov, t.j.
sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnych predchodcoch poručiteľov. Za týchto okolností
sú odvolatelia toho názoru, že je namieste, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v intenciách
žalobného návrhu a zároveň uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne žalobcom 1/, 8/, 13/
až 20/ zaplatiť náhradu trov konania.

7. Okresná prokuratúra Skalica v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že sa pridržiava záverečného
návrhu predneseného na pojednávaní dňa 22.10.2015, rozsudok považuje za vecne správny a dôvodný,
a má za to, že okresný súd sa s odvolacími dôvodmi žalobcov už vysporiadal v napadnutom rozsudku.

8. Žalovaní II. a III. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedli, že rozsudok považujú za vecne
a právne správny. Pokiaľ odvolatelia poukazujú na rozhodnutie NS SR č.k. 3Cdo/154/2010, ide tu o
pomerne výnimočné rozhodnutie a nie o ustálenú súdnu prax, ktoré nereflektuje zásadu hospodárnosti,
rozhodnutia Ústavného súdu SR, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a najmä právny názor ESĽP.
Navyše uvedením predmetného rozhodnutia NS SR sami žalobcovia len preukázali, že nedisponujú

naliehavým právnym záujmom. Samotné právo žalobcov totiž nie je bez podania žaloby ohrozené a
ich postavenie nie je neistým. Ako konštatuje NS SR v navrhovateľmi predloženom rozhodnutí, nastali
okolnosti, s ktorými zákon spája vznik vlastníckeho práva niekoho iného. NS SR konštatuje, že nakoľko
došlo k vydržaniu, vlastnícke právo svedčí súčasným vlastníkom a nie dedičom. V zmysle uvedeného,
podaním návrhu v predmetnej veci sa teda postavenie žalobcov nijako nezmení a ich právo nebude

ani menej ohrozené. V zmysle zákona č. 509/1991 Zb. sa žalovaní v II. a III. rade stali dňom 1.1.1992
vlastníkmi predmetných nehnuteľností, pričom nehnuteľnosť bola v ich oprávnenej držbe od 7.5.1984
a túto tak vydržali najneskôr dňa 7.5.1994, pričom ich oprávnenú držbu potvrdili na pojednávaní aj
niektorí žalobcovia konštatovaním, že žalovaní nehnuteľnosti dlhodobo užívajú. Dobrá viera žalovanýchv II. a III. rade je nespochybniteľná a to nielen právne, ale má aj určitý ľudsko-právny rozmer v tom,
že občania štátu majú legitímne očakávania, že sa stanú vlastníkmi na základe platných predpisov.
Žalobcovia mali zákonnú možnosť domáhať sa svojho práva v prekluzívnej lehote, čo nevyužili, a v

rozpore so zásadou, podľa ktorej právo praje bdelým, sa desať rokov po uplynutí prekluzívnej lehoty
domáhajúprekludovanéhoprávainaknazvanoužalobou.Viacerížalobcovianemalipritomanivedomosť
o tom, čo je predmetom žaloby, a v skutočnosti o podanie žaloby mal záujem iba žalobca 1/, ktorý
ostatným žalobcom ani nevysvetlil, čo je predmetom návrhu, takže niektorí žalobcovia ani po troch
rokoch od začatia konania nemali vedomosť, prečo boli na súd predvolaní, nakoľko nedisponovali ani

rovnopisom návrhu. Počas prvého pojednávania niektorí zo žalobcov zobrali priamo na pojednávaní
z tohto dôvodu žalobu späť a odmietli sa súdneho konania zúčastňovať. Vzhľadom k tomu, že po
späťvzatí žaloby právny zástupca žalobcu oznámil, že týchto bude následne žalovať, preto niektorí
žalobcovia ponechali žalobu v platnosti z obavy, že budú žalovaní. Žalovaní v II. a III. rade ďalej
poukázali na to, že tu ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 91 ods. 2 O.s.p., nakoľko ide o spoločné
práva a povinnosti a tento názor zastáva aj odborná literatúra, ktorá za typický príklad nerozlučného

spoločenstva považuje práve dedičov. Obdobný právny názor sa uvádza v rozhodnutiach NS SR
č.k. 5Cdo/264/2007 a 33Cdo/2374/2007, kde Najvyšší súd konštatuje, že ak sa konania nezúčastnia
všetci nerozluční spoločníci, ide o nedostatok vecnej legitimácie a žalobe nemôže byť vyhovené. Zo
spisu a aj samotného rozhodnutia vyplýva, že účastníkmi konania nie sú všetci dediča, čo spôsobuje
nedostatok vecnej legitimácie a je dôvodom na zamietnutie žaloby. Napokon žalovaní II. a III. vo

vyjadrení k odvolaniu uviedli, že podanie žalobcov má aj ďalšiu vadu a síce tú, že žalobcovia v žalobe a v
odvolaní uplatňujú 107 m2, pričom právni predchodcovia ako predávajúci mali na základe kúpnej zmluvy
Československému štátu predať 83 m2. Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal im aj náhradu trov odvolacieho konania.

9. Žalobkyňa 4/ a žalobca 5/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedli, že k nemu nemajú čo uviesť a
rozhodnutie ponechávajú na úvahe súdu, žalobca 6/ s odvolaním nesúhlasil, keď uviedol, že nevie, o čo
sa jedná, rovnako s odvolaním nesúhlasila žalobkyňa 7/, ktorá trvala na jej späťvzatí žaloby, žalobkyňa
9/ sa vyjadrila neurčitým spôsobom, že podáva odvolanie ( bez bližšieho určenia a po zákonnej lehote
na podanie odvolania) žalobcovia 10/ až 12/ uviedli, že sa stotožňujú s obsahom a dôvodmi podaného

odvolania a žiadajú, aby mu odvolací súd vyhovel.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, keď podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak,

platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované
( § 470 ods. 2 CSP).

11. Odvolací súd po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),

oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1
CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu
zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania, či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384

CSP) a postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospelkzáveru,žesúdprvejinštanciezistilskutkovýstavvrozsahupotrebnomprevyhlásenierozsudku,

a takto zistený skutkový stav odvolací súd preberá v celom rozsahu. Súd prvej inštancie tiež aplikoval na
vec relevantné právne normy, tieto aj správne interpretoval a výsledkom je vecne správny zamietajúci
rozsudok.

13. Predmetom sporu je určenie, že podielovými spoluvlastníkmi v žalobe špecifikovaných nehnuteľností

boli ku dňu ich smrti presne označení poručitelia ( U. U., rod. V., U. S., Q. V., P. V., H. V., X. V., E. V.,
Z. Q., J. V., U. V. nar.XX.XX.XXXX, U. E., B. S., a U. V., nar. XX.XX.XXXX), každý v jeho príslušnom
spoluvlastníckom podiele. Ako správne konštatoval okresný súd, nakoľko tu ide o určovaciu žalobu,
bolo potrebné v prvom rade skúmať splnenie podmienok v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. platného v časerozhodovania súdu, podľa ktorého návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o
určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Základným
predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je tak splnenie dvoch podmienok a to 1/ že účastníci majú

vecnú legitimáciu a 2/ že na požadovanom určení je naliehavý právny záujem.

14. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu, túto má v zásade ten, kto je účastníkom právneho vzťahu
alebo práva, o ktoré v konaní ide. Aktívne legitimovaný na žalobu na určenie môže byť aj subjekt, ktorý
nie je účastníkom právneho vzťahu, ak sa žalovaný právny vzťah ( právo) týka priamo jeho právnej sféry.

Žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti musí smerovať voči všetkým, ktorí sú ako vlastníci
zapísaní v katastri nehnuteľností.

15. Naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní
domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s týmto určovacím petitom môže dosiahnuť
odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. V tejto spojitosti si teda

treba ujasniť, či a ako sa následne požadované určenie môže dotknúť právnych pomerov účastníkov
(t.j. či môže založiť právne významný následok v týchto pomeroch). Určovacia žaloba nie je spravidla
opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti
daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky
k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny vzťah alebo právo. O splnení podmienky naliehavého právneho

záujmu je možné však uvažovať iba v prípade, ak bude výrok súdneho rozhodnutia spôsobilý vystihnúť
úplný obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu, čo logicky predpokladá, že bude záväzný pre
všetky jeho subjekty. Tak tomu môže byť zásadne iba vtedy, ak všetky tieto subjekty budú aj účastníkmi
príslušného súdneho konania, keďže výrok právoplatného rozsudku, ak nejde o rozsudok o osobnom
stave, je záväzný iba pre strany konania ( § 158 O.s.p., akt. § 228 ods. 1 CSP). Z toho tiež vyplýva,

že žaloba o určenie vlastníctva, ktorá smeruje naopak proti subjektu, ktorý v katastri nehnuteľností ako
vlastník zapísaný nie je, z týchto záverov úspešný argument na preukázanie naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení čerpať nemôže.

16. Súd sa preto zaoberal najskôr riešením otázky naliehavého právneho záujmu žalobcov na

určovacej žalobe a s ňou súvisiacim okruhom subjektov na strane žalovaných, ktorých vo svojej žalobe
označili žalobcovia, t.j. otázkou, či sú žalobcami označení žalovaní zúčastnení právneho vzťahu alebo
práva, o ktoré v danom konaní ide.
17. Z listu vlastníctva č. XXX pre k.ú. O. vyplýva, že ako vlastníci parc reg. „C" parc. č. 454/2 a č. 454/3
- zast. plochy a nádvoria, ako aj stavby súp. č. XXX na parc. č. 454/2 - dom a stavby súp. č. XXXX na

parc. č. 454/3 - garáž, sú uvedení žalovaní v II. a III. rade v podiele 1/1.
18. Predmetom konania je určenie, že poručitelia boli v čase ich smrti spoluvlastníkmi podľa príslušných
spoluvlastníckych podielov. Za účastníkov sporu boli označení právni nástupcovia poručiteľov, z ktorých
ako vyplýva zo spisu: žalobcami 1 - 9 sú právni nástupcovia poručiteľky U. U., rod. V. ( ktorej vlastníctvo
ku dňu smrti sa navrhuje určiť v podiele 12/60), žalobkyňa 10 je právna nástupkyňa poručiteľa P. V.

( ktorého vlastníctvo ku dňu smrti sa navrhuje určiť v podiele 4/60), žalobca 11 je právny nástupca
poručiteľa H. V. ( ktorého vlastníctvo ku dňu smrti sa navrhuje určiť v podiele 4/60), žalobcovia 12 - 15 sú
právni nástupcovia poručiteľa X. V. ( ktorého vlastníctvo ku dňu smrti sa navrhuje určiť v podiele 4/60),
žalobca 16 je právny nástupca poručiteľa U. V. ( ktorého vlastníctvo ku dňu smrti sa navrhuje určiť v
podiele 3/60), žalobcovia 17 -20 sú právni nástupcovia poručiteľky U. E. ( ktorej vlastníctvo ku dňu smrti

sa navrhuje určiť v podiele 3/60). Ďalej zo spisu vyplýva, že právni nástupcovia ostatných poručiteľov
boli označení ako žalovaní v IV. až IX. rade a to ako neznámi dedičia po neb. U. V. ( ktorého vlastníctvo
ku dňu smrti sa žalobou sa navrhuje určiť v podiele 2/60) , neb. U. S., rod. V., ( ktorej vlastníctvo ku dňu
smrti sa žalobou navrhuje určiť v podiele 12/60), neb. Q. V., ( ktorého vlastníctvo ku dňu smrti sa žalobou
navrhuje určiť v podiele 6/60), neb. E. V., ( ktorého vlastníctvo ku dňu smrti sa žalobou navrhuje určiť

v podiele 2/60), neb. Z. Q. ( ktorej vlastníctvo ku dňu smrti sa žalobou navrhuje určiť v podiele 2/60) a
neb. U. V., rod. K. (vlastníctvo jej právneho predchodcu J. V. ku dňu smrti sa žalobou navrhuje určiť v
podiele 3/60). Okrem uvedených sú žalovanými tiež obec O., označená ako žalovaný v I. rade, ktorá
bola účastníkom kúpnej zmluvy o predaji predmetných pozemkov, ktorej neplatnosť mala byť v konaní
predbežne riešená a napokon manželia Q. a U. I., označení ako žalovaní v II. a III. rade, ktorí sú zapísaní

v katastri nehnuteľností ako aktuálni vlastníci predmetných nehnuteľností v podiele 1/1.

19. Určenie, ktorého sa žalobcovia domáhajú, sa pôvodne vzťahovalo na nehnuteľnosť ako celok, t.j.
súčet žalovaných spoluvlastníckych podielov tvoril 100%, z toho podiel vo výške 3/60 mal byť určenýako vlastnícky patriaci neb. B. S., ku dňu jej smrti. Z obsahu spisu vyplýva, že menovaná v čase podania
žaloby ešte žila a bola označená ako jedna zo žalobcov, po začatí konania zomrela a súd konanie voči
nej zastavil z dôvodu, že jej dedičia nesúhlasili s ich vstupom do konania.

20. Otázku procesného spoločenstva upravoval O.s.p. v § 91 ods. 1, 2 ( aktuálne je upravená v § 75 a
nasl. CSP) tak, že ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko, koná každý z nich sám za
seba. Ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých
účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných. Na zmenu

návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie alebo vzdanie sa nároku a na uzavretie zmieru je však potrebný
súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane.

21. Procesným dôsledkom nerozlučného spoločenstva je, že a) rozhodnutie sa týka všetkých
spoločníkov (s rovnakým výsledkom), b) práva a povinnosti spoločníkov sú nerozlučné, c) procesné
dôsledky rozhodnutia sa týkajú všetkých spoločníkov, čoho dôsledkom je aj to, že procesný úkon

niektorého zo spoločníkov sa týka všetkých spoločníkov. Dôsledky nerozlučného spoločenstva vyplývajú
z hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, bez zreteľa na ich vôľu. Preto ide o nútené spoločenstvo. Vo
vzťahu k tretím subjektom procesný úkon čo len jedného zo spoločníkov (napr. podanie odvolania) je
účinný aj vo vzťahu k ostatným spoločníkom. (uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn. 5 Cdo 264/2007,
zo dňa 25. novembra 2008).

22. Podstata podielového spoluvlastníctva spočíva v tom, že každý zo spoluvlastníkov sa podieľa na
právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva v rozsahu, aký zodpovedá veľkosti jeho
spoluvlastníckeho podielu (§ 137 ods. 1 OZ). Výška spoluvlastníckeho podielu, pretože ide o právny
vzťah len „ideálny", nevyjadruje konkrétnu reálnu časť veci, ale mieru, ktorou sa jednotliví spoluvlastníci
podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Tento ideálny

podiel na spoluvlastníctve, ktorý je tiež predmetom občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods.
1 OZ má charakter samostatnej „veci" (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 27/2005),
preto sa právny osud jednotlivých podielov posudzuje samostatne. V konaní o určenie vlastníctva
k spoluvlastníckemu podielu, je preto logicky pasívne legitimovaný iba dotknutý spoluvlastník tohto
spoluvlastníckeho podielu z dôvodu, že právnej sféry ďalších ostatných spoluvlastníkov sa konanie

netýka a výsledok konania (určenie vlastníckeho práva k spoluvlastníckeho podielu) nemôže mať na
ich právne pomery žiaden vplyv, to znamená nemôže mať dopad na vymedzenie ich práv a povinností
takýmto súdnym rozhodnutím. Uvedené znamená, že stranami konania v takejto žalobe nemusia byť
všetci spoluvlastníci sporných nehnuteľností.
23. Odvolací súd teda posudzoval vecnú legitimáciu účastníkov konania a existenciu naliehavého

právneho záujmu žalobcov vychádzajúc z predmetu sporu. Z hľadiska vecnej legitimácie sa na strane
žalobcu (aktívne procesné spoločenstvo) alebo žalovaných (pasívne procesné spoločenstvo) musia
zúčastniť všetci dedičia prichádzajúci do úvahy po príslušnom poručiteľovi a na strane žalovaných
všetci, ktorí sú ako vlastníci zapísaní v katastri nehnuteľností. Odvolací súd bol teda toho názoru, že
všetkých právnych nástupcov toho-ktorého poručiteľa treba považovať v zmysle platnej judikatúry SR

za nerozlučných spoločníkov v zmysle ust. § 92 ods. 2 O.s.p., zároveň však v predmetnom spore nejde
hovoriť o nerozlučnom spoločenstve vo vzťahu medzi jednotlivými „skupinami" právnych nástupcov
poručiteľov, inak povedané, právni nástupcovia toho istého poručiteľa sú v ich vzájomnom vzťahu
nerozlučnými spoločníkmi, avšak títo nie sú v nerozlučnom spoločenstve s právnymi nástupcami iného
poručiteľa.

24.Pokiaľideožalovanésubjektyvprejednávanejveci,trebakonštatovať,žežalovanývI.radepostráda
v spore pasívnu vecnú legitimáciu. Žalovaný v I. rade ako vlastník predmetných nehnuteľností zapísaný
nie je, svoje vlastníctvo k nim ani netvrdí, jeho vlastníctvo ani nemá byť určené a predmetná určovacia
žaloba sa teda jeho právnej sféry nijako netýka, pričom otázka neplatnosti kúpnej zmluvy je tu riešená

iba ako predbežná otázka. Nedostatok vecnej legitimácie preto musel byť v tomto prípade dôvodom
na zamietnutie žaloby voči žalovanému v I. rade a preto odvolací súd rozsudok v časti, týkajúcej sa
žalovaného v I. rade podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

25. Pokiaľ ide o žalovaných v IV. až IX. rade, s týmito súd prvej inštancie vôbec nemal konať, nakoľko ide

o subjekty, ktoré nie sú spôsobilé byť účastníkmi konania. Už vo svojom prvom ( zrušujúcom ) rozhodnutí
zo dňa 20.02.2013 odvolací súd poukázal na to, že označenie účastníkov nespĺňa náležitosti podľa
§ 79 ods. 1 veta druhá O.s.p. a súd tak nemal pripustiť ich vstup do konania a konať s nimi, preto
uložil súdu prvej inštancie, aby tento procesný nedostatok odstránil. Po vrátení veci okresný súd vyzvalžalobcov na presné označenie žalovaných v IV. až IX. rade a títo oznámili súdu, že žalovaných v IV.
až IX. rade nahrádzajú žalovanými v IV. a V. rade tak, že namiesto žalovaných v IV až VIII. rade bude
žalovaným Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Trnava a namiesto žalovaného v IX. rade

bude súd konať so žalovanou F. S., bytom XXXXS. S. U., D., USA, o ktorom návrhu súd rozhodol tak, že
uznesením zo dňa 28.03.2014 nepripustil ich vstup do konania namiesto žalovaných v IV. až IX. rade,
keďže tu neboli splnené podmienky k zámene ani k zmene účastníkov konania, avšak súd naďalej konal
s pôvodne označenými žalovanými - teda s „neznámymi dedičmi" po príslušných poručiteľoch. Odvolací
súd takýto postup súdu prvej inštancie nepovažuje za správny.

26. V uvedenom prípade neprichádzala do úvahy zámena ani zmena účastníkov konania, ale nebolo
namieste ani odstraňovanie vád podania ( označenia účastníkov konania), pretože v prípade žalovaných
v IV. až IX. rade išlo o vadu neodstrániteľnú. Z ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že v návrhu
na začatie konania musia byť účastníci konania označení tak, aby bolo nepochybné, kto je účastníkom
konania, aby ho nebolo možné zamenit s niekým iným (s inou osobou), a aby s ním súd mohol konať.

Fyzickú osobu je preto treba označiť menom, priezviskom, bydliskom, príp. dátumom narodenia, štátnou
príslušnosťou, teda údajmi umožňujúcimi ich presnú identifikáciu. Ak žaloba neobsahuje označenie
účastníkov konania, alebo všetky údaje potrebné k ich označeniu, alebo ak je žaloba v časti označujúcej
účastníkov neurčitá alebo nezrozumiteľná (neumožňuje ich presnú identifikáciu), je súd povinný pokúsiť
sa odstrániť tieto vady podania postupom podľa § 43 O.s.p., a ak k odstráneniu vady nedôjde, je

namieste odmietnuť podanie. V prejednávanej veci ale už v čase prvotného označenia žalovaných
žalobca označil neexistujúce subjekty - neznámych dedičov ( z tohto označenia vyplýva, že to mohol byť
ktokoľvek, dokonca nielen jedna ale viacero osôb, fyzická alebo právnická osoba, spôsobilá prípadne
nespôsobilá na právne úkony a pod.), pričom niet pochýb, že s takýmito účastníkmi nie je možné konať.
Pretože žaloba bola podaná proti niekomu, kto nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, pretože

tento nedostatok podmienky konania nie je možné odstrániť a pretože uvedený nedostatok nemôže byť
zhojený ani zmenou označenia žalovaného, bolo treba konanie podľa ust. § 104 ods. 1 O.s.p. zastaviť
a vydanie meritórneho rozhodnutia v časti žaloby, smerujúcej voči týmto žalovaným tak neprichádzalo
do úvahy. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd v časti žaloby, smerujúcej voči žalovaným v IV. až IX,
rade napadnutý rozsudok zmenil za použitia ust. § 388 CSP tak, že konanie zastavil.

27. Odvolanie podali žalobcovia v 1., 8. 13. až 20. rade, prostredníctvom ich spoločného právneho
zástupcu. Vzhľadom k povahe procesného spoločenstva žalobcov, bolo treba považovať odvolanie za
podané právnymi nástupcami U. U., rod. V., t.j. žalobcami 1 - 9, ďalej právnymi nástupcami poručiteľa X.
V., t.j. žalobcami 12 - 15, ďalej právnym nástupcom U. V., t.j. žalobcom 16 a tiež právnymi nástupcami

poručiteľky U.T., t.j. žalobcami 17 -20. Odvolanie naopak, nebolo podané žalobcom 10. a 11., t.j.
právnymi nástupcami po poručiteľoch P. V. a H. V., preto v časti, týkajúcej sa spoluvlastníckych podielov
po ich právnych predchodcoch nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť.

28. Odvolatelia dôvodili, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré

je v rozpore s existujúcou právnou úpravou, v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu a v
rozpore s ustálenou súdnou praxou Najvyššieho súdu SR. Odvolací súd sa však nestotožnil s týmto
tvrdením odvolateľov, keď bol toho názoru, že rozhodnutie neodporuje ani právnej úprave, ani súdnej
praxi a súčasne rešpektuje aj právny názor odvolacieho súdu v prejednávanej veci, ktorý je pre neho
záväzný. Treba prisvedčiť odvolateľom, že krajský súd neuložil okresnému súdu, akým spôsobom

sa má s jednotlivými námietkami vydržania vysporiadať, a z odôvodnenia napadnutého rozsudku ani
nič podobné nevyplýva, uložil mu však zaoberať sa námietkou vydržania vznesenou žalovanými v II.
a III. rade a splnením, resp. nesplnením podmienok vydržania, ktorým názorom sa okresný súd aj
riadil, vykonal v tomto smere potrebné dokazovanie, vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach vyhodnotil a správne uzavrel, že žalovaní v II. a III. rade splnili podmienky vydržania.

Pokiaľ odvolateľ vytýka okresnému súdu, že nezohľadnil existujúcu ustálenú súdnu prax, ani s týmto
nemožno súhlasiť. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že mu je známe
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.12.2010 sp. zn. 3Cdo 154/2010, na ktoré sa žalobcovia
odvolávali, a podľa ktorého navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti,
ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu, a uviedol aj dôvody, pre

ktoré nebola podľa neho aplikácia tohto názoru namieste. Aj odvolací súd dospel k záveru, že zistený
skutkový stav prejednávanej veci neodôvodňuje aplikáciu rovnakého záveru, aký vyplýva z citovaného
uznesenia najvyššieho súdu, keď aj odvolací súd videl v okolnostiach prípadu dôvod, pre ktorý nemohla
byť žaloba uspešná. Z vykonaného dokazovania vedeného súdom prvej inštancie okrem iného aj naposúdenie splnenia podmienok vydržania žalovanými v II. a III. rade v zmysle záväzného právneho
názoru odvolacieho súdu, ktorý mu takéto dokazovanie uložil, bolo v konaní jednoznačne preukázané,
že sú tu naplnené všetky zákonné požiadavky pre nadobudnutie vlastníctva žalovaných v II. a III. rade k

predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. Táto okolnosť sa musela potom premietnuť aj do konečného
rozhodnutia v tejto veci tak ako to urobil okresný súd. K výhradám odvolateľov treba uviesť, že názor
vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 154/2010 nereprezentuje v danej otázke
výlučný právny názor zodpovedajúci ustálenej súdnej praxi. Netreba opomínať princíp ochrany dobrej
viery nadobúdateľa a zároveň preventívny charakter takejto určovacej žaloby, ktoré odvolací súd musel

vziať do úvahy a ako z odôvodnenia vyplýva, riadil sa nimi aj okresný súd. V tejto súvislosti odvolací súd
odkazuje napr. na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 151/2016-29 zo dňa 03.05.2017,
ktorý v bode 20. uvádza, „ústavný súd síce vidí rozdiel medzi konaním o určenie vlastníctva a konaním o
určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, v obidvoch prípadoch však ide o obdobné
určovacie žaloby, v ktorých podľa názoru ústavného súdu musia byť uvedené princípy ochrany dobrej
viery dobromyseľného nadobúdateľa chránené rovnakým spôsobom. Inak povedané, úvahy krajského

súdu podporené staršími judikatórnymi závermi najvyššieho súdu ( sp. zn. 3Cdo 154/2010, sp. zn.
3Cdo/29/2010) vo svetle preferovaného princípu ochrany dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa
neobstoja. Ak má mať totiž určovacia žaloba okrem iného aj preventívny charakter ( má predchádzať
ďalším sporom), nemožno vidieť rozumný dôvod na to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je
evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, neskúmala v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria

do dedičstva po poručiteľovi, a aby všeobecné súdy v podstate umelo predlžovali stav právnej neistoty
a nútili strany do podávania ďalších zbytočných žalôb, v ktorých by sa táto otázka následne riešila..."
Odvolací súd sa s týmto právnym názorom ústavného súdu stotožňuje a považuje za dôvodné ho
aplikovať na prejednávanú vec. Vzhľadom k zistenému skutkovému stavu je totiž celkom nepochybné,
že žalovaní v II. a III. rade, ktorí nadobudli pozemok od štátu v dobrej viere za účelom výstavby rodinného

domu, a ktorí ho po dobu viac než 24 rokov v dobrej viere užívajú, by v prípade úspechu žalobcov v
tomto konaní, boli po skončení dedičských konaní nútení zahájiť nové spory o určenie vlastníctva k
predmetným nehnuteľnostiam. Takéto riešenie prejednávanej veci by tak len umelo predlžovalo stav
právnej neistoty. Vychádzajúc z uvedeného, z dôvodu nesplnenia podmienky naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení, odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne

správneapretozamietajúcirozsudokvjehonapadnutýchvýrokochtýkajúcichsaodvolateľov zapoužitia
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

29. Záverom odvolací súd uvádza, že odvolanie smerovalo aj voči výroku o zastavení konania v
časti žaloby žalobcu 4., 5. a 7, pričom v tomto smere bolo možné považovať odvolanie za podané

dôvodne, pretože ako odvolací súd zistil, rozhodnutie o zastavení konania bolo výsledkom nesprávneho
procesného postupu súdu, ktorý nepostupoval v zmysle § 91 ods. 2, veta druhá O.s.p., podľa ktorého
na späťvzatie návrhu bol potrebný súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, teda
v tomto prípade súhlas všetkých právnych nástupcov po tom istom poručiteľovi. Napriek uvedenému
nepovažoval odvolací súd za dôvodné zrušenie rozhodnutia v uvedenej časti, keďže ani vrátenie veci

súdu prvej inštancie nemohlo mať vplyv na výsledok tohto konania a predstavovalo by opäť iba umelé
predlžovanie sporu a navyšovanie jeho trov. Preto odvolací súd rozsudok aj v časti zastavenia konania
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

30. Vedený týmito úvahami odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vyššie a zároveň potvrdil vecne

správne rozhodnutie o trovách konania úspešných žalovaných v II. a III. rade, pri súčasnom zrušení
rozsudku v časti náhrady trov konania týkajúcich sa žalovaných v IV. až IX. rade, keďže nebolo dôvodu
rozhodovať o trovách konania vo vzťahu k neexistujúcim subjektom ( § 389 ods. 1 písm. d) CSP). O
trovách odvolacieho konania súd rozhodol za použitia ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP a plne úspešným žalovaným v I. až III. rade priznal voči odvolateľom nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie.

31. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).