Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 28, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/348/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116216873
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3116216873.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MárieVrtochovejasudcovJUDr.

Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu: Poštová banka, a.s., so sídlom v Bratislave,
Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890, právne zastúpeného Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o.,
Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8/A, IČO: 47 232 471 proti žalovanému M. E., trvale bytom U. H. XXX, v
konaní o zaplatenie 3.823,43 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 16. augusta 2017, č.k. 20Csp/60/2016-46 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II. a III.p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 3.330,04 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 3,53 Eur a vo výške 5,05% ročne zo sumy
3.330,04 Eur od 12.10.2015 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom II. vo zvyšku
súd žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žalobca má nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 74,20 %.

2. V odôvodnení uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že dňa 2.6.2014 bola medzi

žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzavretá zmluva o úvere podľa ustanovenia §
497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ide zároveň o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 a nasl.
Občianskehozákonníka.Dlžníkobsahzmluvyavšeobecnýchobchodnýchpodmienokpredjejpodpisom
podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť. Súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že žalobca vzorový
text zmluvy, všeobecných obchodných podmienok používal vo viacerých prípadoch pri poskytovaní
úverov iným spotrebiteľom. Dlžníkovi poskytol finančné prostriedky veriteľ v rámci jeho podnikateľskej
činnosti a dlžník pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej

obchodnej či inej podnikateľskej činnosti, ale ako spotrebiteľ, čo vyplýva aj z jeho označenia v zmluve.
Jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu aj v zmysle zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keďže
dlžníkovi bol úver poskytnutý na jeho osobnú potrebu, a žalobca úver poskytol ako podnikateľ, keďže
predmetom jeho podnikateľskej činnosti je poskytovanie úverov. Na uvedenú zmluvu sa vzťahuje aj
zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pretože žalobca poskytol spotrebiteľský úver v
rámci svojho podnikania a dlžníkovi bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania, pričom aplikáciu režimu tohto zákona si strany potvrdili v

zmluve o úvere. Spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu a dopad uvedených právnych predpisov
naň nespochybňoval ani žalobca.3. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení zákona č. 102/2014 Z.z.
účinného od 1.5.2014, bol súd povinný prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na
oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania a to aj vtedy, ak by bolo

potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Vzhľadom na text citovaného ustanovenia je
za použitia gramatického výkladu zrejmé, že ide o právnu normu procesnej povahy, ktorá neobsahuje
prechodné ustanovenia a keďže bola účinná v čase rozhodovania súdu v tejto veci, súd ju musel použiť.
Preskúmaním listín mal súd za to, že nárok nemôže byť premlčaný, pretože 3-ročná premlčacia doba
v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka neuplynula pred podaním žaloby na súd, keďže žaloba bola

podaná na súd dňa 26.9.2016, a premlčané by mohli byť len splátky úveru, ktorých splatnosť nastala
pred 26.9.2013, čo je v danom prípade vylúčené, keďže prvá splátka úveru bola splatná 25.7.2014.

4. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala v písomnej
forme prísne obsahové náležitosti. Preskúmaním zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd zistil, že
neobsahuje údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktoré náležitosti

musia byť v zmluve obsiahnuté podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona č. 129/2010 Z.z.. V zmluve je
uvedenáibavýška,početatermínyanuitnejsplátky,čojenedostatočnýúdaj,pretoženiejezrejmé,koľko
z každej splátky sa započítava na istinu, koľko na úrok, koľko na poplatok. Literu zákona v tomto smere
nenapĺňa ani možnosť klienta kedykoľvek počas trvania zmluvy vyžiadať od banky výpis z úverového
účtu formou amortizačnej tabuľky. Zákon totiž jednoznačne vyžaduje, aby zmluva už v čase jej uzavretia

mala predpísané náležitosti. Preto neobstojí, ak tieto náležitosti môžu byť poskytnuté až dodatočne
na základe žiadosti spotrebiteľa. Jednoznačné údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov uvedené priamo v zmluve majú informovať dlžníka ešte pred podpisom zmluvy
o budúcich platbách a spôsobe ich započítavania. Nutnosť špecifikovať splátky takýmto spôsobom
bola už viackrát súdmi judikovaná (napr. v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo 19/2012

zo dňa 12.3.2013, sp. zn. 7Sžo/61/2015 zo dňa 28.6.2016, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, sp.
zn. 7Co/816/2014 zo dňa 21.1.2015, rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co 220/2014 zo
dňa 27.11.2014, sp. zn. 19Co/66/2015 zo dňa 1.12.2015, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
6Co/523/2014 zo dňa 25.06.2014, rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.3.2016, sp. zn. 23Co
263/2015, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/172/2016 zo dňa 24.5.2016). Súd

sa k tejto ustálenej súdnej praxi prikláňa.

5. Súdu je známy rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9.11.2016 sp. zn. C-42/15 vo veci
Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Birovej, ktorým boli vykladané ustanovenia smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/

EHS (ďalej len "Smernica"). Súdny dvor Európskej únie rozhodol tak, že Článok 10 ods. 1 a 2 Smernice
v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že :- Zmluva o úvere nemusí
byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2
uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči,- nebráni tomu, aby
členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere, ktorá

patrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými
stranami,anadruhejstrane,žetátopožiadavkapodpísaniasavzťahujenavšetkynáležitostitejtozmluvy
uvedenévčlánku10ods.2tejtosmernice. Článok10ods.2písm.h)smernice2008/48samávykladaťv
tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou

identifikovať dátumy týchto splátok. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať
v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu,
aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Článok 23 smernice

2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods.
2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide
o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.

6. Súdny dvor Európskej únie nemá právomoc vykladať zákony členského štátu; toto oprávnenie má
súd členského štátu. V danom prípade je zrejmé, že povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere sú inak upravené v Smernici a inak v zákone č. 129/2010 Z.z.. Kým článok 10 ods. 2 písm.
h/ Smernice stanovuje, že Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: výšku, počet a frekvenciusplátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia, ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
k/ Zákona č. 129/2010 Z.z. stanovuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku,

počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia. Pri tejto rozdielnej úprave vnútroštátneho práva a Smernice súd skúmal, či do
úvahy prichádza priamy účinok smernice. Priama aplikácia smernice prichádza do úvahy len v sporoch,
kde je odporcom členský štát resp. akýkoľvek orgán konajúci v jeho mene, čo opakovane judikoval

Súdny dvor európskej únie (prípady Marshall,C-152/84, Faccini Dori, C-91/92 a Pfeiffer, C-397/01).
Priame použitie smernice je teda neprípustné v tomto súdnom konaní, kde žalobcom je súkromná
právnická osoba a žalovaným fyzická osoba. Smernici nemožno priznať ani nepriamy účinok v podobe
eurokonformného výkladu zákona, teda interpretácie vnútroštátneho práva vo svetle znenia a účelu
smernice. Cieľom eurokonformného výkladu zákona je najmä vyplniť medzery vnútroštátneho právneho
predpisu samotnými ustanoveniami smernice. V posudzovanej veci možno za použitia jazykového,

logického ale aj teleologického výkladu dospieť iba k jednému záveru, a síce, že v zákone č. 129/2010
Z.z. náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovené jednoznačne, a to rozdielne od ustanovení
Smernice, nad rámec Smernice. Zákonodarca sa teda od ustanovení smernice odchýlil, a zákon č.
129/2010 Z.z. schválil v takom znení s cieľom zabezpečiť ochranu spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany, čo vyplýva z dôvodovej správy k tomuto zákonu. Ustanovenia § 9 ods. 2, § 11 zákona č. 129/2010

Z.z. nadobudli účinnosť 11.6.2010, a súdy od vtedy už viac rokov konštantne judikovali, že v prípade
absencie vymedzených zákonných náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere sa považuje úver za
bezúročný a bez poplatkov. Akýkoľvek eurokonformný výklad predmetných zákonných ustanovení by
bol potom v priamom rozpore so zákonom, nahrádzal by výslovné znenie zákona, čo je neprípustné,
pretože by sa jednalo o výklad contra legem. Takýto výklad by bol zároveň v rozpore aj s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a výrazne by narušil princíp právnej istoty vyjadrený
v čl. 2 ods. 1, 2 CSP. Aj súdny dvor spresnil, že zásada eurokonformného výkladu vnútroštátneho
práva má určité obmedzenia. Povinnosť vnútroštátneho súdu prihliadať na obsah smernice pri výklade a
uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je teda obmedzená všeobecnými zásadami
práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad vnútroštátneho práva contra legem (rozsudky z 15. apríla

2008, Impact, C- 268/06, Zb.s. I-2483, bod 100, a Dominguez).

7. Dodávateľ, ktorý pripravuje text zmlúv, je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá
za to, že spotrebiteľská zmluva obsahuje zákonom stanovené obligatórne náležitosti, ktoré sú významné
pre orientáciu a rozhodovanie spotrebiteľa pri posúdení výhodnosti úveru. Pokiaľ zmluva uzatvorená

medzi účastníkmi niektorú z podstatných náležitostí vymenovaných v § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y)
a § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. neobsahuje, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z..

8. Keďže predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, žalobcovi proti žalovanému

nevzniklo právo na zaplatenie úroku z úveru a poplatkov /poplatky za upomienky, za výzvy, za poistenie/,
ktoré boli v zmluve dojednané a ani čiastočné úhrady žalovaného nebol žalobca oprávnený započítať
na tieto nároky. Z obsahu listín bolo preukázané, že žalovanému boli poskytnuté peňažné prostriedky
vo výške 4.000 Eur, s tým, že žalovaný uhradil žalobcovi titulom úveru celkovú sumu 669,96 Eur, ktorú
započítal súd na istinu úveru. Žalovaný má teda nesplnenú zmluvnú povinnosť voči žalobcovi v sume

3.330,04 Eur (4.000 Eur - 669,96 Eur).

9. Celý úver sa stal splatným ku dňu 1.10.2015 na základe vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru
žalobcom v súlade s ust. bodu 6.8 OP a ust. bodu 3.11, 3.12 časti III VOP a odo dňa nasledujúceho
po zosplatnení, t. j. od 2.10.2015 je žalovaný v omeškaní so zaplatením celého zostatku úveru. Úrok z

omeškania za obdobie od splatnosti celého úveru prináleží v zmysle § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z. vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu
nasledujúcemu po zosplatnení úveru, t.j. ku dňu 2.10.2015 bola vo výške 0,05%. Z listín vyplýva, že
žalovaný sa dostal do omeškania s jednotlivými splátkami úveru splatnými pred zosplatnením, ktorý

úrok z omeškania žalobca vyčíslil na sumu 3,53 Eur, a súd vyhodnotil v tejto časti žalobu za dôvodnú,
pretože žalobca uniesol bremeno tvrdenia ohľadom tohto úroku z omeškania, špecifikoval vyčíslený úrok
z omeškania uvedením, z akej sumy, v akej sadzbe, za aké obdobie bol úrok z omeškania vypočítaný,
a ním uplatnený nárok bol za použitia úrokovej sadzby v súlade s uvedenými právnymi predpismi. Pretožalobcovi patrí úrok z omeškania vo vyčíslenej výške 3,53 Eur za obdobie od 25.7.2014 do 30.9.2015
a výške 5,05 % ročne zo sumy istiny 3.330,04 Eur od žalobcom uplatneného dátumu 12.10.2015
do zaplatenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd za použitia citovaných ustanovení právnych

predpisov výrokom I. zaviazal žalovaného, aby zaplatil žalobcovi peňažný dlh v sume 3.330,04 Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 3,53 Eur a vo výške 5,05% ročne zo sumy 3.330,04 Eur od 12.10.2015
do zaplatenia a výrokom II. vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobca sa žalobou domáhal
zaplatenia istiny 3.823,43 Eur, súd jeho žalobe vyhovel v časti o zaplatenie istiny 3.330,04 Eur, a preto
úspech žalobcu predstavuje 87,10 %, a súd žalobu zamietol vo zvyšnej časti, čo predstavuje úspech

žalovaného v rozsahu 12,90%. Prevažne úspešný žalobca má potom podľa § 255 ods. 2 CSP právo proti
žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 74,20% /87,10% - 12,90%/, čo súd vyslovil výrokom
III. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením
v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
10. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo

rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Súd prvej inštancie nesprávne určil, že absentuje
výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 129/2010
Z. z. sa uvedené ustanovenie aplikuje len v prípade, že obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere je
aj amortizácia istiny, pričom v takom prípade sa zákazníkovi v zmysle § 9 ods. 5 zákona č. 129/2010
Z. z. poskytuje amortizačná tabuľka. V danom prípade nebola dohodnutá amortizácia istiny úveru a

z tohto dôvodu sa náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. dá vyhovieť jedine
nasledovným spôsobom, ktorý považuje žalobca za postačujúci. Zmluva o úvere obsahuje požadované
náležitosti, keďže sa v nej uvádza, že (i) výška úveru, (ii) úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou, (iii)
výška mesačnej splátky, (iv) RPMN banky v %, (v) taktiež priemernú RPMN na trhu, (vi) celkovú výšku
nákladov, (vii) dátum 1. splátky, (viii) dátum nasledujúcich splátok, (ix) počet mesačných splátok, (x)

dátum konečnej splatnosti úveru. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje za absolútne dostatočne a
v súlade so zákonom, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje vyčíslenie istiny, úroku a poplatku
a zároveň určuje počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková
čiastka splatiť. Takýto záver potvrdzuje napríklad aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
19. septembra 2012, sp. zn. 17Co/151/2012. Okrem uvedeného významným faktorom, ktorý svedčí

v prospech výkladu žalobcu je aj znenie smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.
apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len
"smernica 2008/48"), ktorá na rozdiel od predchádzajúcej smernice Rady 87/102/EHS, zavádza v ČI.
22 ods. 1 tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy,
od ktorej sa nemožno odchýliť. Ustanovenie ČI. 10 smernice 2008/48 pritom veľmi presne stanovuje,

aké náležitosti má mať zmluva o spotrebiteľskom úvere, pričom toto ustanovenie neuvádza žiadne také
vytýkané požiadavky na náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako stanovuje § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z. z. (požiadavku na sprístupnenie výpisu vo forme amortizačnej tabuľky sa týka
len prípadu amortizácie istiny, čo nebol daný prípad). Zmluva obsahuje všetky požadované obsahové
náležitosti podľa § 9 ods. 2 z. č. 129/2010 Z. z. a teda nemožno považovať poskytnutý spotrebiteľský

úver za bezúročný a bez poplatkov.
11. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.
12. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. §379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP,

pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne
odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

13. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 3.330,04 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 3,53 Eur a vo výške 5,05% ročne

zo sumy 3.330,04 Eur od 12.10.2015 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, odvolaním
napadnutý nebol, a preto zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatné a
rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.
14. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané

alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny
predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa pretostotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj
osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
15. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a

vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že
v prejednávanej veci súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere je zmluvou
spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia žalovaného ako dlžníka a správne dospel k záveru, že je
namieste aplikovať zákon o spotrebiteľskom úvere a správne potom preskúmal, či predmetná zmluva
obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa tohto zákona. Súdu prvej inštancie nemožno nič vytknúť

pokiaľ ide o dôvod o bezúročnosti a bez poplatkovosti.
26. Vo vzťahu k posúdeniu absencie obligatórnej náležitosti uvedenej v ust. § 9 ods. 1 písm. k/ zák.č.
129/2010 Z.z. pokiaľ vychádzame z eurokonformného výkladu, nemožno ignorovať a tolerovať absenciu
údajov vo výške, počte a termínov splátok istiny úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Teda
ani eurokonformným výkladom nemožno prelomiť úplne jasné ustanovenie zákona o bezúročnosti úveru
v prípade neuvedenia špecifikácie splátok (§ 9 ods. 1 písm. k). Zákonodarca v citovanom ustanovení

jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.
k/ cit. § 9 ods. 1 zák.č. 129/2010 Z.z. a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho
predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku platný a účinný. Jednou z náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák.č. 129/2010 Z.z. je okrem iného i to, že
zmluvamusíobsahovaťvýšku,početatermínysplátokistinyúrokovainýchpoplatkov,prípadneporadie,

v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľskéhoúverunaúčelyjehosplatenia.Keďževzmluveabsentujerozlíšeniejednotlivýchsplátok
na istiny, úroky a iné poplatky a je v nej uvedená len jednotná suma splátky bez tohto rozlíšenia, tento
nedostatok spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pre absenciu
jednej z náležitostí vyžadovanej § 11 ods. 1 písm. b/ cit. zákona, žalobcovi tak nevzniklo právo na

úroky a poplatky dohodnuté v zmluve. Preto potom vzniklo žalobcovi právo len na vrátenie istiny, ktorú
žalovanému požičal a k vráteniu ktorej bol v konečnom dôsledku žalovaný aj zaviazaný.

17. Čo sa týka záverov SD EÚ vo veci C-42/15, podľa ktorého: „Článok 10 ods. 2 písm. h) a i)
Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu

istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť
každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods.
1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave“, odvolací súd konštatuje, že otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate
týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať

priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ
na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ
verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne
ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže
použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy

účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá
svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne
implementovanie smernice). Uvedený právny záver SD EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach.
"Smernicanemôžesamaosebezakladaťjednotlivcovipovinnosťaustanovenísmerniceniejemožnésa
voči takejto osobe dovolávať.“ (bod 13 vo veci Marshall C-152/84). „Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej

judikatúre od rozsudku z 26. Februára 1986, Marshall (152/84, Zb. s. 723, bod 48), samotná smernica
nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať.“ (bod
14voveciFacciniDori,C-91/92).Celkomzásadnýmprípadomprevymedzeniehorizontálnehopriameho
účinku smerníc je vec Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z
toho vyplýva, že sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce

jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti
sebe výhradne jednotlivci.“ (bod 15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01). Vzhľadom na absenciu
vyššie uvedenej náležitosti v predmetnej zmluve súd prvej inštancie správne považoval úver poskytnutý
žalobcom ako veriteľom žalovanému za poskytnutý bez úroku a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch).

18. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, správne
súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi len rozdiel medzi sumou
poskytnutého úveru 4.000 Eur a sumou žalovaným uhradenú žalobcovi titulom úveru vo výške 669,96Eur, t.j. sumu 3.330,04 Eur. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako
vecne správny potvrdil s tým, že vo zvyšku odvolací súd poukazuje v celom rozsahu na vecne správne
a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje a zároveň naňho odkazuje.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd nepriznal náhradu
trov odvolacieho konania proti žalobcovi, nakoľko mu žiadne trovy odvolacieho konania preukázane
nevznikli.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).