Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 31, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/534/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114215225
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5114215225.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej,
sudcov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Adriany Gallovej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ S. N., nar.
XX.X.XXXX, bytom R. č. XXX, zastúpený spoločnosťou JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč,
PhD.,s.r.o.,sosídlomČadca,Potočnáč.2835/1A,2/N.N.,nar.X.X.XXXX,bytomJ.-K.,T.XX.listopadu
č. XXXX/XX, Česká republika, proti odporcom: 1/ K. P., nar. X.X.XXXX, bytom R. č. XXX, zastúpená

spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., so sídlom Žilina, Vojtecha Tvrdého č.
17, 2/ K. H., nar. X.X.XXXX, bytom R. č. XXX, 3/ Q. N., nar. XX.X.XXXX, bytom F., M. R. C. č. XXXX/XX,
zastúpená odporkyňou 4/, 4/ Mgr. K. N., nar. XX.X.XXXX, bytom F., M. R. C. č. XXXX/XX, 5/ K. N., nar.
XX.X.XXXX, bytom F., M. R. C. č. XXXX/XX, o určenie, že vec patrí do dedičstva, v konaní o odvolaní
navrhovateľa 1/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 18C/87/2014-197 zo dňa 12. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 18C/87/2014-197 zo dňa 12. júna 2015 vo výroku, ktorým bol

návrh vo zvyšnej časti zamietnutý, a vo výroku o trovách konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

V nenapadnutom výroku ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresnýsúdnapadnutýmrozsudkompodľa§80písm.c/O.s.p.určil,žefinančnáhotovosťnavkladnej
knižke č. 62079541 vedenej v Poštovej banke v 1, t. j. vo výške 6.917,43 Eur s príslušenstvom patrí do

dedičstva po poručiteľovi S. N., zomrelom dňa XX.X.XXXX. Vo zvyšnej časti návrh zamietol. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že predmetom sporu bolo určenie, že finančné prostriedky
na vkladnej knižke poručiteľa patria do dedičstva. Odporkyňa 1/ v konaní tvrdila, že polovica z týchto
prostriedkov patria jej, pretože ich tam vkladala, čo potvrdzuje skutočnosť, že sa v priebehu existencie

vkladnej knižky stala druhým vkladateľom. Okresný súd poukázal na fakt, že vkladateľ vkladnej knižky
na meno je jej majiteľom, ktorý má nárok aj na úroky, čo vyplýva z § 779 Občianskeho zákonníka.
Konštatoval, že vkladatelia sú vlastníkmi vkladnej knižky, a to bez rozdielu, kedy sa vkladateľmi
(vlastníkmi) stali. Teda pokiaľ sa odporkyňa 1/ stala vkladateľom až neskôr, 1. vkladateľ (poručiteľ)
ju tak „prijal“ do spoluvlastníctva. Keďže z ničoho nevyplýva a ani súd nemal preukázané rozdelenie
podielov na vkladnej knižke, má sa za to, že podiely sú rovnaké. Teda 1. vkladateľ (poručiteľ) má

1 a odporkyňa1/ ako 2. vkladateľ rovnako 1/2 , a to bez ohľadu na to, koľko kto vložil. V konaní
zároveň nebolo preukázané, koľko finančných prostriedkov vložili jednotliví vkladatelia. V ďalšej časti
odôvodnenia okresný súd poukázal na rozpory v tvrdeniach odporkyne, ktorá nepreukázala, že by mala
byť majiteľkou vkladnej knižky v celosti. Ďalej súd prvej inštancie uvádzal, že nielenže odporkyňa 1/,
ale ani jej dcéra - svedkyňa S. P. nepreukázali vkladanie svojich vlastných finančných prostriedkov na
dotknutú vkladnú knižku. Je zarážajúce, že ani odporkyňa 1/, ani svedkyňa S. P. nevedeli presne uviesť,

kedy a akú sumu vložili. V konaní bolo preukázané, že vkladná knižka s finančnými prostriedkami je
v celom rozsahu v podielovom spoluvlastníctve poručiteľa a odporkyne 1/ v rovnakom podiele, keďženeboli bližšie určené, či preukázané iné podiely, ako ani rozsah vkladov. Súd nemal preukázané žiadne
darovanie.

3. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ 1/, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia v zamietajúcom výroku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Uviedol, že zmluva o vklade (§
778 Občianskeho zákonníka) vzniká medzi fyzickou alebo právnickou osobou (vkladateľ) a peňažným
ústavom zložením vkladu v peňažnom ústave a jeho prijatím peňažným ústavom. V tejto súvislosti je
potrebné rozlišovať pojmy ako vkladový účet a vkladná knižka, kedy peňažný ústav zriaďuje a vedie

vkladové účty a vydáva vkladné knižky. Vkladná knižka tak predstavuje akési potvrdenie - doklad o
tom, že vkladateľ do peňažného ústavu zložil peňažné prostriedky - vklad a že peňažný ústav tento
vklad prijal. Ako potvrdenie o zložení vkladu a o jeho prijatí peňažným ústavom slúži práve vkladná
knižka, ktorou sa vkladateľ preukazuje pri disponovaní s peňažnými prostriedkami nachádzajúcimi sa
na vkladovom účte. Súd správne konštatoval, že v tomto prípade ide o vkladnú knižku na meno,
kde túto zriadil poručiteľ S. N. ako 1. vkladateľ a následne ako 2. vkladateľ bola dňa 25.10.1993

dopísaná odporkyňa 1/ K. P.. Neobstojí konštatovanie súdu, že vkladatelia sú vlastníkmi vkladnej knižky,
a to bez rozdielu, kedy sa vkladateľmi - vlastníkmi stali. Nesprávne je tiež konštatovanie súdu, že
pokiaľ odporkyňa 1/ sa stala vkladateľom až neskôr, 1. vkladateľ ju tak „prijal“ do spoluvlastníctva. V
zmysle zákona nemožno vlastníctvo (ani spoluvlastníctvo) nadobudnúť dopísaním ďalšieho vkladateľa
na vkladnú knižku, pretože vlastníctvo sa dá nadobudnúť jedine zákonom taxatívne vymedzeným

spôsobom. Napokon záver, že rozdelenie podielov na vkladnej knižke súd nemal preukázané, a preto
má za to, že podiely sú rovnaké, teda 1. vkladateľ (poručiteľ) má 1 a 2. vkladateľ (odporkyňa 1/) má tiež
1 bez ohľadu na to, kto koľko vložil, je úplne mylný. Takýto záver, ktorý vyvodil súd, teda že dopísanie
odporkyne 1/ ako druhej vkladateľky na vkladnú knižku malo za následok, že táto sa stala podielovou
spoluvlastníčkou celej vkladnej knižky (teda všetkých peňazí, ktoré sa na príslušnom vkladovom účte

nachádzali, ako aj všetkých peňazí, ktoré sa na príslušný vkladový účet ešte len v budúcnosti vložia, a
to bez ohľadu na to, kto ich tam vloží), je priamo vyvrátený jednak zákonnými ustanoveniami týkajúcimi
sa úpravy zmluvy o vklade, ako aj samostatnými obchodnými podmienkami pre vkladnú knižku Poštovej
banky, z ktorých je zjavné, že „vkladatelia majú rovnaké právo disponovať s vkladnou knižkou a s
vkladom na nej; z právnych úkonov týkajúcich sa vkladu na vkladnej knižke sú vkladatelia voči banke

oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne. Banka neskúma vzájomné nároky vkladateľov na vklad
na vkladnej knižke a nenesie za nároky a vzájomne vzťahy vkladateľov žiadnu zodpovednosť“. Z
uvedeného vyplýva, že všetci vkladatelia môžu vo vzťahu k banke z vkladového účtu cez vkladnú knižku
vkladať, vyberať, pripisovať úroky a pod., pričom však vzájomné vzťahy a vlastnícke nároky jednotlivých
vkladateľov na peňažné prostriedky banka nerieši. Ak sú na vkladnej knižke uvedení dvaja vkladatelia,

títo nie sú automaticky v podielovom spoluvlastníctve vo vzťahu k finančným prostriedkom, ktoré sú
vložené na vkladovom účte. V tejto súvislosti je potrebné skúmať, ktorý vkladateľ finančné prostriedky
na vkladový účet vložil. Samotné vloženie peňažných prostriedkov na vkladnú knižku ešte neznamená
prejav vôle prvého vkladateľa, aby sa druhý vkladateľ stal podielovým spoluvlastníkom týchto peňažných
prostriedkov. Odvolateľ ďalej poukázal na ustanovenie článku 9 bod 3. obchodných podmienok, podľa

ktorého „ak banka obdrží písomné oznámenie o úmrtí ktoréhokoľvek vkladateľa, rozhodne o zákaze
výplat z vkladnej knižky. V prípade úmrtia jedného z vkladateľov sa zostatok na vkladnej knižke stáva
predmetom dedičského konania“. V danom prípade potom ďalší vkladateľ, resp. vkladatelia musia
preukazovať svoje nároky k peňažným prostriedkom blokovaným na vkladovom účte, teda v akej výške
a koho finančné prostriedky sú osobným vlastníctvom. Takáto dikcia obchodných podmienok potom tiež

vyvracia súdom uvedený automatický vznik podielového spoluvlastníctva. Ak okresný súd v odôvodnení
uvádzal, že nebolo preukázané, koľko kto na predmetnú vkladnú knižku vložil, uvedené nezodpovedá
výsledkom dokazovania, z ktorého je zjavné, že finančné prostriedky vkladal poručiteľ. Pokiaľ odporkyňa
1/ nepreukázala, že na vkladnú knižku vložila svoje finančné prostriedky, znamená to, že všetky financie
na nej patria do dedičstva.

4. Odporkyňa 1/ vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Zopakovala argumentáciu formulovanú v napadnutom rozhodnutí a vyjadrila presvedčenie,
že všetky finančné prostriedky na vkladnej knižke patria jej. Odvolanie nepodala z dôvodu zhoršenia
rodinných vzťahov.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie vo výroku, ktorým bol návrh vo zvyšnej časti zamietnutý, a vo výrokuo trovách konania v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
V nenapadnutom výroku ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

6. Vzhľadom na to, že okresný súd v napadnutom rozsudku vychádzal z ustanovení Občianskeho
zákonníka o spoluvlastníckych právach a tiež z ustanovení regulujúcich právne vzťahy zo zmluvy o
vklade, považoval odvolací súd za potrebné ozrejmiť základné teoretické východiská daných právnych
inštitútov, ktoré napokon viedli ku konštatovaniu o nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

7. Žiada sa zdôrazniť, že úprava vecných práv je formulovaná v druhej časti Občianskeho zákonníka,
avšak bez ich legálnej definície. Vecné práva predstavujú vzťah osoby k veci, teda bezprostredné
(priame) panstvo nad vecou. Bližšie vymedzenie vecných práv je potom závislé od toho, o aké vecné
práva ide. Občiansky zákonník pod vecnými právami chápe vlastnícke právo (spoluvlastníctvo), právo
držby, záložné právo, zádržné právo a vecné predkupné právo. Vecné práva majú povahu absolútnych
práv pôsobiacich proti všetkým (erga omnes), teda každá iná osoba je povinná nerušiť oprávneného

vo výkone jeho práva k veci. V tom je súčasne rozdiel oproti právam záväzkovým, ktoré sa v zásade
týkajú relatívneho vzťahu medzi osobou oprávneného a povinného. Na druhej strane aj pri záväzkových
právach možno identifikovať určitý absolútny moment, a to pri povinnosti iných osôb zdržať sa zásahu
do výkonu niektorých práv (napr. nájomného práva k bytu, ktoré je chránené proti každému vrátane
vlastníka bytu). Súčasne aj vecné práva k cudzej veci majú svoju relatívnu stránku prejavujúcu sa vo

vzťahu medzi oprávneným a vlastníkom zaťaženej veci. Vo vzťahu k vecným právam platí zásada ich
obmedzeného počtu (numerus clausus). Zákon kogentne ustanovuje druhy vecných práv, ich obsah
a spôsob nadobudnutia, resp. vzniku, prípadne zániku. To znamená, že nie je možné vytvoriť také
vecné právo, ktoré zákon nepozná, resp. vecné práva nemôžu na základe zmluvy alebo iných právnych
skutočností získať iný, než zákonom predpokladaný obsah a súčasne ich možno nadobudnúť (zriadiť)

len spôsobom ustanoveným zákonom.

8. V teórii a ani v praxi nevyvoláva žiadne zásadné problémy vymedzenie pojmu spoluvlastníctva, keďže
tento inštitút je možné vnímať predovšetkým cez vžitú prizmu o pluralite vlastníkov tej istej veci podľa
prvéhoodsekuznenia§136Občianskehozákonníka.Základnýmpredpokladomspoluvlastníctvajeteda

existencia viacerých (aspoň dvoch) subjektov - vlastníkov, ktorí majú spoločné panstvo nad tou istou
vecoubezjejrozdelenia,pričomvšetcispoločnesanavonokmedziseboupovažujúzajedinéhovlastníka
tejto veci. Právna teória i prax sa v prípade vymedzenia predmetu spoluvlastníctva neobmedzuje len
na „vec“, ale aj na iné majetkové práva, ako napr. obchodný podiel, ochrannú známku, podnik a pod.
(bližšie viď Števček, M., Dulak, A., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol.: Občiansky zákonník

I., § 1-450. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, s. 961).

9. Vkladná knižka predpokladá existenciu zmluvy o vklade, uzavretú medzi vkladateľom a peňažným
ústavom, ku ktorej pristupuje špecifická forma listiny, ktorá potvrdzuje zloženie vkladu vkladateľom v
peňažnom ústave. Vkladná knižka ako cenný papier môže byť vystavená iba na meno. Na nakladanie s

vkladom sa vyžaduje, aby vkladateľ fyzicky mal a peňažnému ústavu predložil originál vkladnej knižky.
Bez jej predloženie možno s vkladom nakladať iba v zákonom stanovených prípadoch. Na vymedzenie
pojmu „nakladanie s vkladom“ možno analogicky použiť definíciu obsiahnutú v zákone o bankách.
Nakladaním s vkladom je podľa § 5 písm. n/ zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách akékoľvek zriadenie,
uloženie, prevod, výber alebo zrušenie vkladu, jeho postúpenie alebo založenie, viazanie jeho výplaty,

umožnenie užívania vkladu inej osobe, ako aj akákoľvek zmena podmienok uloženia vkladu. S vkladom
na vkladnej knižke na meno je oprávnená nakladať fyzická osoba, na ktorej meno, priezvisko, adresu
trvalého pobytu, rodné číslo alebo dátum narodenia bola vkladná knižka vystavená. V prípade právnickej
osoby môže s vkladnou knižkou nakladať osoba, ktorá sa preukáže oprávnením konať za osobu, na
ktorej názov, adresu sídla a pridelené identifikačné číslo je vkladná knižka vystavená. Vkladná knižka

ako cenný papier je spôsobilým predmetom prevodu. V súlade s § 20 zákona č. 566/2001 Z. z. je
záväzok previesť listinný cenný papier splnený odovzdaním listinného cenného papiera nadobúdateľovi.
V prípade vkladnej knižky sa na prevod nevyžaduje rubopis, keďže vkladná knižka nie je cenným
papierom na rad. Nadobúdateľ vkladnej knižky bude preto novým majiteľom vkladnej knižky okamihom
jej odovzdania a prevzatia. Vzhľadom na § 783 ods. 2 Občianskeho zákonníka však nebude oprávnený s

vkladom na vkladnej knižke nakladať až dovtedy, kým peňažný ústav z dôvodu zmeny majiteľa vkladnej
knižky nevyznačí vo vkladnej knižke identifikačné údaje nového majiteľa.10. Vo všeobecnosti platí, že vzťah banky a vkladateľa (vkladateľov) má záväzkovo-právnu povahu a
nie je ho možné definovať ako právo k veci - vkladnej knižke. Vkladateľ vystupuje ako veriteľ voči banke,
ktorej boli prenechané finančné prostriedky na zhodnotenie. Ak majú dispozičné právo k vkladu viacerí

vkladatelia (ako tomu bolo v danom prípade), títo majú voči banke postavenie spoluveriteľov. Ich vlastný
vzťah k finančným prostriedkom (ktorý môže mať vecnoprávny charakter) nesúvisí so vzťahom veriteľov
k banke ako dlžníkovi. Pre podrobnejšiu úpravu právnych vzťahov k vkladnej knižke si banky regulujú
jednotlivé práva a povinnosti vo všeobecných obchodných podmienkach. Uvedené potvrdzuje aj znenie
Všeobecných podmienok pre vkladnú knižky Poštovej banky, a.s. Podľa článku 3, ods. 4 „Vkladatelia

majú rovnaké právo disponovať s vkladnou knižkou a s vkladom na nej; z právnych úkonov týkajúcich sa
vkladu na vkladnej knižke sú vkladatelia voči banke oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne. Banka
neskúma vzájomné nároky vkladateľov na vklad na vkladnej knižke a nenesie za nároky a vzájomné
vzťahy vkladateľov žiadnu zodpovednosť“.

11. K právnej povahe finančných prostriedkov na vkladovom účte, ktoré boli predmetom daného sporu

treba v zmysle vyššie formulovaného výkladu akcentovať fakt, že tieto znamenali pohľadávku poručiteľa
aodporkyne1/vočibanke.Takporučiteľ,akoajodporkyňa1/mohlipeniazmidisponovať,tietovyberať,či
vkladať. Ich právny pomer k banke vyplývajúci z vkladového vzťahu nemal vecnoprávnu povahu, a preto
nebolo namieste konštatovanie o „spoluvlastníctve ku vkladnej knižke“, a už vôbec nie o automatickom
rozdelení finančných prostriedkov na polovicu podľa § 137 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pre zistenie

rozsahu toho, koľko z nich má patriť do dedičstva bolo dôvodné skúmať tvrdenia účastníkov, poručiteľa,
ako aj ich vôľu smerujúcu k vzniku právneho vzťahu k financiám. V tomto smere boli podstatné
tvrdenia odporkyne 1/, ktorá ešte v dedičskom konaní mala za to, že všetky prostriedky na vkladnej
knižke patria do dedičstva. Až následne v aktuálnom sporovom konaní ponúkla viacero nelogických a
nekonzistentných tvrdení, z ktorých (ako bolo správne konštatované okresným súdom) nebolo zrejmé,

koľko z nich malo patriť poručiteľovi a koľko jej samotnej.

12. Za nesprávne považoval krajský súd aj posúdenie súdu prvej inštancie ohľadom „spoluvlastníctva“
poručiteľa a odporkyne 1/ k peňažným prostriedkom na vkladnej knižke, pretože peniaze ako druhovo
určená vec zo svojej podstaty nemôžu byť predmetom podielového spoluvlastníctva. Podstata daného

inštitútu totiž vyjadruje panstvo nad vecou viacerými subjektmi, ktorí disponujú ideálnym podielom v
istom rozsahu a v tomto podiele zároveň realizujú svoje práva a povinnosti. Peniaze nie sú vecou, pri
ktorej je v súvislosti s realizáciou práv a povinností nutné pristupovať viacerými vlastníkmi spoločne.
Uvedený názor samozrejme nič nemení na stanovisku krajského súdu, že pôvodný vzťah poručiteľa
a odporkyne 1/ mal spoluveriteľskú povahu znamenajúcu prístup k peniazom na vkladovom účte

dvoma veriteľmi. Rovnako odvolací súd nemienil negovať osobitné prípady spoluvlastníctva k finančným
prostriedkom regulovaným právnou úpravou (napr. § 833 Občianskeho zákonníka).

13. Bolo vecou vkladateľov, aby si rozumne usporiadali vzťahy k financiám uloženým na jednom
vkladovom účte, predovšetkým dohodou. Pokiaľ takáto dohoda neexistuje, na účely daného súdneho

konania mohol súd vyhodnotiť jednotlivé skutkové tvrdenia individuálne, ako aj v ich vzájomných
súvislostiach s cieľom zistiť skutočné vlastníctvo k peniazom jednotlivých vkladateľov. Vyššie spomínané
tvrdenie odporkyne formulované ešte v dedičskom konaní a jej následné zmätočné výpovede, či dôkazy
o snahe poručiteľa rovnakým spôsobom zabezpečiť potomkov boli pre hodnotenie sporných otázok
prejednávaného prípadu kľúčové.

14. Krajský súd mal za to, že súd prvej inštancie z právneho hľadiska neposúdil vec správne, čo
sa následne prejavilo aj v nedostatočnom odôvodnení, ktoré navyše viacero rôznorodých dôkazov
neanalyzovalo zrozumiteľným a stručným spôsobom. Vzhľadom na uvedené bolo namieste rozhodnutie
okresného súdu zrušiť v napadnutom výroku a v závislom výroku o trovách konania a vec vrátiť na ďalšie

konanie.

15. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)