Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 3, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/219/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110210771
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2110210771.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov

senátu JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Daniela Ilavského, v právnej veci žalobkyne: N. M., narodená
XX.XX.XXXX, bytom W. G. XXX, zastúpená JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátom, T. Tekela 23, Trnava,
proti žalovaným: 1. T. B., narodený XX.XX.XXXX, bytom W. G. XXX, 2. L. B., narodená XX.XX.XXXX,
bytom W. G. XXX, žalovaní v 1. a 2. rade zastúpení advokátom doc. JUDr. Tomáš Strémy, PhD,
Šafárikovo nám. 7, Bratislava, 3. L. P., narodená XX.XX.XXXX, bytom W. G. XXX, o určenie právneho
vzťahu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 16C/78/2010-317 zo dňa 3.
mája 2016 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej p
o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o trovách konania pred súdom
prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol a uložil jej povinnosť zaplatiť
žalovaným náhradu trov konania v sume 149,16 eura na označený účet ich zástupcu do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou § 2 ods. 1, 2, 3, zákona -č.

293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, § 132 ods. 1, § 135a, § 134,
§ 856 ods. 3 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. - ďalej aj OZ), ustanoveniami stredného
Občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb. - § 115, § 116 ods. 1, § 145, § 562, § 566) a Uhorského
obyčajového práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v súvislosti s vydržaním nehnuteľnosti
právnymi predchodcami žalovaných.
1.1. Vecne argumentoval tým, že žaloba žalobkyne o určenie, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú.
W. G., zapísané Správou katastra Trnava v LV č. XXXX, parc. č. 1609, zapísané v LV č. XXXX, parcela

č. 1608 a parcela č. 1607, patria do dedičstva po poručiteľovi T. M., narodenom XX.XX.XXXX, ktorý
bol rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 20P/331/2009-48 zo dňa 03.06.2011, právoplatným dňa
05.07.2011, vyhlásený za mŕtveho a ktorého dátum smrti bol určený dňom XX.XX.XXXX, nie je dôvodná.
Z vykonaného dokazovania uzavrel, že žalobkyňa sa uvedeného práva domáha preto, že jej právny
predchodca T. M. nadobudol predmetné dedičstvo po svojom otcovi U. M., keď v tom čase bol T. M. už
v Argentíne a právny predchodcovia žalovaných nemohli od neho nič kúpiť. Po smrti U. M. nehnuteľnosti
užívala jej matka T. F., neskôr boli role v družstve a následne ich matka obrábala a po jej smrti pracovala

na nich sama žalobkyňa so sestrou. Potom, ako našla testament, začala sa o nehnuteľnosti zaujímať.
Žalovaní nárok žalobkyne popreli, pretože predmetné nehnuteľnosti rodičia žalovanej 2. odkúpili od T.
M., celý život na nich pracovali, užívali ich ako svoje vlastníctvo. Žalobkyňa nikdy na nehnuteľnostiach
nepracovala, nikdy sem nechodila a o role sa nezaujímala. Z výpovedí svedkov B., Ing. B. a L. vyplýva,že nehnuteľnosti užívali výlučne manželia W. (rodičia žalovanej v 2. rade) s rodinou a po nich žalovaní.
Z prehlásení F. W. a U. S. vyplýva, že T. M. odišiel do zahraničia v roku 1945 a pred odchodom predal
z tzv. voľnej ruky, bez spísania zmluvy a zápisu do pozemkovej knihy nehnuteľnosti manželom W.,

ktorí mu vyplatili kúpnu cenu a nehnuteľnosti od tej doby užívali ako vlastné. Žalobkyňa nehnuteľnosti
neužívala, ani tam nechodila. Svedok B. tiež potvrdil, že žalovaní po dobu najmenej 25 rokov pozemky
užívali. Sama žalovaná v 3. rade - sestra žalobkyne poprela, že by ona, žalobkyňa alebo ich rodičia
chodili na sporné pozemky pracovať. Súd prvej inštancie poukázal ďalej na to, že pokiaľ sa v čestných
prehláseniach svedkovia vyjadrovali len k parc. č. 1609, vzhľadom na rozloženie a priamu súvislosť

pozemkov treba vychádzať z toho, že svedkovia i samotný žalovaní 1. a 2. mali za to, že sa jedná o
jednu parcelu a teda objektívne svedkovia s najväčšou pravdepodobnosťou nemali vedomosť o tom,
že pás, ktorého sa vyjadrenie týkalo, pozostáva z troch parciel. Z vykonaného dokazovania považoval
za nesporné, že vlastníkom sporných nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe bol U. M.. Vlastník
zanechal závet zo dňa 11.09.1945, na základe ktorého sporné vlastníctvo malo po jeho smrti pripadnúť
T. M., 37-ročnému, v tom čase v Argentíne. Podľa tvrdenia žalovaných, ich právni predchodcovia

nadobudliuvedenénehnuteľnostinazákladeústnejkúpnejzmluvyodT.M.,pretoženehnuteľnostipredal
T. M. pred svojim odchodom do cudziny právnym predchodcom žalovaných J. a S. W., ktorým zaplatili
za uvedené nehnuteľnosti kúpnu cenu 1.500,- Kčs. V konaní bolo preukázané, že rodina žalovaných
užívala nehnuteľnosti nepretržite, dlhodobo a nerušene, naopak žalobkyňa i celá jej rodina o uvedené
nehnuteľnosti nejavila záujem, tieto neužívali, neudržiavali, neplatili za ne dane ani poplatky. Poukázal

na podmienky oprávnenej držby, ktorá sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak
tuboldomnelýprávnydôvod,tedaideoto,abyboldržiteľsozreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľný,
že mu takýto právny titul svedčí. Pritom nestatočnosť oprávnenej držby musí preukázať druhá strana.
Podmienky vydržania podľa E. obyčajového práva predstavuje: 1/ držobná spôsobilosť nadobúdateľa,
2/ nehnuteľnosť spôsobilá na vydržanie, 3/ dobromyseľnosť, ktorá sa predpokladala, teda len zlý

úmysel nadobúdateľa vylučoval vydržanie (Zbierka rozhodnutí zv. 8, č. 186, sp.n. Curia 670/1906), 4/
uchopenie sa držby, 5/ nepretržitosť držby v trvaní vyžadovanej zákonom (NS SR 1Cdo 96/2013), z
tohto v spojení s uvedenými dôkazmi vykonanými v konaní, bolo potrebné po zrušení veci odvolacím
súdom vychádzať. Počiatok dobromyseľného užívania právnymi predchodcami žalovaných je potrebné
zvažovať od roku 1945. Tvrdenia žalobkyne o užívaní nehnuteľností sú vyvrátené i tým, že právni

predchodcovia žalovanej 2. vniesli ornú pôdu do JRD (nie predchodcovia žalobkyne), táto neplatila ani
dane a poplatky, neuzatvárala nájomné zmluvy, na pozemkoch nepracovala a tieto neužívala. Právni
predchodcovia žalobkyne nielen že pozemky neužívali, ale žiadnym spôsobom nezasahovali do ich
užívania - mali pritom vedomosť o tom, že T. M. je v zahraničí, o pozemky sa teda objektívne nestaral,
ktorá starostlivosť bola zabezpečená zo strany pôvodných kupujúcich.

1.2. Z dedičského konania po U. M. súd prvej inštancie zistil, že tento síce zanechal testament, ale
podľa výpisu z tohto konania k skutočnému rozdeleniu majetku vrátane finančnej hotovosti došlo ešte
za jeho života. V čase spísania závetu i smrti poručiteľa bol síce T. M. v zahraničí, avšak z dedičského
spisu nevyplýva, kedy sa tak stalo, mohlo sa tak stať krátko pred smrťou U. M., ktorý utrpel smrteľný
úraz. Poručiteľ počas života majetok rozdelil ešte pred spísaním závetu, čo nasvedčuje tomu, že

T. M. vystupoval už ako vlastník nehnuteľností a pozemky odpredal za účelom získania finančných
prostriedkov. Ceny uvedené v dedičskom rozhodnutí boli určené odhadom a preto cena, za ktorú
nehnuteľnosti nadobudli právni predchodcovia žalovaných, nemusela zodpovedať cene stanovenej
v dedičskom konaní. Zo závetu a obsahu dedičského spisu je nesporné, že U. M. pred spísaním
závetu svojich potomkov vyplatil a rozdelením nehnuteľností svoj majetok vysporiadal, písomnou formou

závetu toto rozdelenie majetku v záujme právnej istoty potvrdil. Svedčí o tom samotné znenie závetu,
kde sa konštatujú majetkové hodnoty, ktoré jeho deti už nadobudli. Tieto skutočnosti a vyjadrenia
matky žalobkyne v dedičskom konaní, v zmysle ktorého pred odchodom mal od nebohého U. M.
nadobudnúť nehnuteľnosti a finančnú hotovosť potvrdzujú skutočnosť, že T. M. už vystupoval ako osoba
oprávnená s nehnuteľnosťami nakladať. Uvedené skutočnosti teda potvrdzujú, že manželia W. do držby

nastúpili dobromyseľne, čo nebolo v konaní relevantne vyvrátené a žalobkyňa, na ktorej spočívalo
dôkazné bremeno, mala vyvrátiť, že išlo o dobromyseľnú držbu. Podľa obyčajového práva postačovala
dobromyseľnosť pri nástupe do držby, no manželia W. vo viere, že im vec patrí, zostali po celú dobu
užívania, o nehnuteľnosti sa starali ako o svoje vlastné a nikto sa nedomáhal žiadnych práv týkajúcich sa
nehnuteľností. K skutočnému nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním manželmi W. došlo v zmysle

uvedeného dňom 31.12.1960 - do držby nastúpili v roku 1945, v čase platnosti obyčajového práva,
kde vydržacia doba bola 32 rokov, avšak vzhľadom na novú právnu úpravu a prechodné ustanovenia
sa uvedeným dňom skončila. V skutočnosti k zápisu vlastníckeho práva nedošlo, následne žalovaní
pokračovali v užívaní, riadne sa o nehnuteľnosti starali ako o svoje vlastné, platili za ne dane a poplatkyaž následne si vlastníctvo usporiadali. Pozemok si oplotili, proti čomu žalobkyňa nič nenamietala.
Žalobkyňa nevykonala žiadne kroky k získaniu uvedenej nehnuteľnosti, ktorú neužívala a o ktorú sa
nestarala, nevykonala ani v období, keď sa v obci usporadúvali vlastnícke vzťahy k pozemkom. Preto

podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a jej tvrdenia boli vykonanými
dôkazmi vyvrátené. Žalobkyňa relevantným spôsobom nevyvrátila a nespochybnila skutočnosť, že
právni predchodcovia žalovanej 2. boli pri nástupe do držby dobromyseľní a skutočne pozemky užívajú
od roku 1945, teda došlo k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním. Oprávnená držba sa pritom nemusí
nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus),

teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu takýto právny titul
svedčí.
1.3. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po
práve a opak sa musel dokazovať (NS SR 1 Cdo 96/2013), nestatočnosť držiteľa musí preukázať druhá
strana, čo žalobkyňa nepreukázala. Skutočnosť, že v čase dedenia sa T. M. zdržiaval v zahraničí, nemá
zanásledok nedobromyseľnosťprávnychpredchodcovžalovaných,ktoríodnehonehnuteľnosťzískali,i

keď v tom čase nebol skutočným vlastníkom, o čom právni predchodcovia žalovaných vedomosť nemali.
Objektívne vzhľadom na počiatok nástupcu do držby nie je možné inými, ako doposiaľ vykonanými
dôkazmi preukazovať skutočnosť, či predchodcovia žalovaných boli skutočne dobromyseľní. V konaní
nebolo sporné, že držba bola a je nepretržitá, do podania žaloby nikým nerušená. Predchodcovia
žalovaných a neskôr žalovaní užívali nehnuteľnosti vo svojom mene a ich nestatočnosť ako držiteľov

preukázaná nebola, nebol tiež preukázaný zlý úmysel nadobúdateľa (zbierka rozhodnutí zväzok 8, č.
186, sp. zn. Curia 670/1906). Ak by právni predchodcovia žalovaných neboli dobromyseľní, ostatní
dedičia po U. M. by do tejto držby zasiahli, čo sa však nestalo a preto je zrejmé, že všetci užívanie
pozemku právnymi predchodcami žalovaných a následne žalovanými rešpektovali, nenamietali, čo
nasvedčuje tvrdeniam žalovaných. Preto súd žalobu ako nedôvodnú a nepreukázanú zamietol. O

trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania
titulom právneho zastúpenia za prevzatie a prípravu zastúpenia, účasť na pojednávaní 03.05.2016 v
zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Poukázala predovšetkým na to,

že nebohý T. M. nadobudol sporné nehnuteľnosti titulom dedenia v konaní sp. zn. D 1326/45, pričom už
zo zápisnice o prejednaní pozostalosti postupne vyhotovovanej od 23.08.1946 do 20.09.1946 vyplýva,
že bol v čase smrti poručiteľa „dlhé roky“ v zahraničí, bol zastúpený vymenovaným opatrovníkom U. L..
V čase, keď U. M. zomrel, bol T. M. v zahraničí a preto nemohol po smrti U. M. právnym predchodcom
žalovaných predať nehnuteľnosti, o ktoré v konaní ide. Ak ich však predal právnym predchodcom

žalovaných ešte za života U. M., žalovaní 1. a 2. neuniesli dôkazné bremeno v tom smere, že neponúkli
v konaní dôkaz, ktorý by ozrejmil okamih nadobudnutia vlastníctva T. M. k nehnuteľnostiam ešte pred
smrťou U. M.. Zo spisu naopak vyplýva, že vlastníctvo nadobudol T. M. až smrťou U. M. a následne,
na základe uznesenia Okresného súdu v Trnave zo dňa 15.11.1946 bolo vlastnícke právo aj vložené do
pozemkovej knihy dňa 25.10.1947. Z uvedeného dôvodu nemohol pred odchodom do zahraničia T. M.

previesť na iného vlastnícke právo, ktoré sám nemal.
2.1. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s otázkou, akým spôsobom nadobudol vlastníctvo k sporným
nehnuteľnostiam T. M., keď ich ešte za života vlastníka U. M. predal právnym predchodcom žalovaných
a prečo boli preto predmetom dedičského konania. Napriek tomu oprel súd o uvedený predpoklad svoje
rozhodnutie, ktoré je tak nepreskúmateľné, závery na strane 15 rozsudku sú len dohadmi ignorujúcimi

skutočnosť, že nehnuteľnosti boli predmetom dedičského konania. Nepovažuje za dôležité, či sa T. M.
ako vlastník cítil, ale či ním skutočne bol.
2.2. Namietala, že v roku 1945 sa nehnuteľnosti nadobúdali až zápisom prevodu vlastníckeho práva
do pozemkovej knihy, alebo uložením na súde. Do konca roku 1950 platil pri nadobúdaní vlastníctva
k nehnuteľnostiam princíp intabulačný, teda vlastníctvo sa nadobúdalo až vkladom do pozemkovej

knihy. Zmenu priniesol až Občiansky zákonník z roku 1950 a zaviedol od 01.01.1951 konsenzuálny
princíp nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam, t.j. vlastníctvo sa nadobúdalo už uzavretím zmluvy.
Právni predchodcovia žalovaných preto nemohli byť dobromyseľní, že im nehnuteľnosti patria, keďže
k držbe sa dostali v rozpore s vtedy platným objektívnym právom. Pritom právny omyl držiteľa by bol
ospravedlniteľný, ak sa mu nemohol vyhnúť ani pri vynaložení obvyklej opatrnosti, držba domnelého

práva, ktorého existencia by bola v rozpore s verejno-právnymi predpismi, nemôže byť nikdy oprávnená.
Dobrá viera oprávneného držiteľa sa musí totiž vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi
vzniknúť vlastnícke právo. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné hodnotiť
objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska - osobného presvedčenia samotného účastníka.2.3. Z uvedených dôvodov potom nemohol byť dobromyseľný ten, kto kúpil nehnuteľnosť v čase platnosti
intabulačnéhoprincípuaformálnostiprávnychúkonovoprevodevlastníckehoprávalenústnouzmluvou,
ktorej vklad do pozemkovej knihy nebol urobený, pretože to bolo v rozpore s vtedy platným objektívnym

právom. Podľa konštantnej praxe súdov pri hodnotení dobrej viery je potrebné brať do úvahy, či držiteľ
pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti a povahu daného prípadu po
každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že
mu vec alebo právo patrí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že nakladá s ňou ako s vlastnou,
musíbyťpodloženékonkrétnymiokolnosťami,preukazujúcimi,žetotopresvedčeniedržiteľabolopocelú

vydržaciu dobu dôvodné. Zdôraznila, že žalovaní v konaní označili ústnu kúpnu zmluvu len vo vzťahu
k parc. č. 1609 a titul nadobudnutia vlastníctva k parc. č. 1607 a 1608 nepodporili žiadnym tvrdením.
Žalovaní si pritom oplotili iba malú časť pozemku, nie celý a tiež neplatili dane z celej výmery pozemku,
ale len z jeho nepatrnej časti. Poukázala ďalej na to, že držitelia museli nehnuteľnosť užívať vo vlastnom
mene a nie v mene iného. Nadobudnutie nehnuteľností spôsobom opísaným v rozsudku súdu prvej
inštancie je bez dôkazov, len na základe domnienok.

2.4. Samotní žalovaní nikdy neužívali sporné nehnuteľnosti ako celok, ale len ich nepatrnú časť, čo
potvrdili aj sami na pojednávaní dňa 21.02.2012 vo vzťahu k parc. č. 1609 o výmere 2114 m2, z ktorej
vraj družstvo neužívalo asi 600 metrov a ďalšie parcely 1607 a 1608 užívalo iba družstvo. Nemožnosť
užívania sporných nehnuteľností počas vydržacej doby vyplýva aj z vtedajších právnych predpisov -
zákon č. 69/1949 Sb. a zákon č. 49/1959 Sb. o JRD. Túto obrovskú výmeru pozemkov nebolo v tom

čase možné užívať a nebolo to bez poľnohospodárskych strojov ani fakticky možné. Poukázala na to, že
právni predchodcovia žalovaných väčšiu časť predmetu sporu neužívali a nedržali, nemali ju vo faktickej
držbe. V konaní nebol preukázaný ani obsah údajnej zmluvy a vôbec ani jej skutočná existencia. Právni
predchodcovia, resp. žalovaní držia nehnuteľnosti bez toho, aby dokázali existenciu právneho titulu, jeho
obsah, preto nemožno vôbec uvažovať o ich „statočnosti“.

2.5. Napokon poukázala na rozmanitosť a spornosť právnych titulov nadobudnutia tohto vlastníctva.
I rozmanitosť spôsobu nadobudnutia vlastníctva dokresľuje účelovosť argumentácie majúcej základ v
zmluve, ktorej presný obsah nikto nepozná. Všetky kroky žalovaných sú prejavom snahy nadobudnúť
vlastníctvo sporných nehnuteľností na základe viacerých právnych titulov - darovania S. W., či vydržania
sčasti oboma žalovanými a sčasti žalovanou 2., čo je právne nevysvetliteľný a nelogický postup,

nemajúci základ ani v ich tvrdeniach ani v procesne vykonanom dokazovaní.
2.6. Preto žiadala, aby napadnuté rozhodnutie bolo zrušené a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaní v 1. a 2. rade sa k odvolaniu žalobkyne písomne vyjadrili (prostredníctvom svojho právneho

zástupcu).Nesúhlasilistým,žebysúdprvejinštancienevykonaldôkazy,akomutonariadilodvolacísúd.
Súdprvejinštancievykonalvšetkydostupnédôkazy,keďpôvodnínadobúdatelianehnuteľnostímanželia
W., T. a U. M., matka žalobkyne a susedia bohužiaľ už nežijú a iné dôkazy už nie je možné vykonať.
3.1. Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nebolo a nemohlo byť prevedené, nakoľko išlo o predaj z
tzv. „voľnej ruky“ bez spísania zmluvy. Popreli správnosť tvrdenia, že v roku 1945 sa nehnuteľnosti

nadobúdali až zápisom vlastníckeho práva do pozemkovej knihy, alebo uložením na súde, čím sa
popiera existencia tzv. Uhorského práva, ktoré v roku 1945 na území Slovenskej republiky platilo. V
zmysle neho dedič dedičstvo nadobúda už okamihom smrti poručiteľa. Námietka dobromyseľnosti v
prípade, ak v čase formálnosti právnych úkonov o prevode vlastníctva došlo len v ústnej zmluve, ktorej
vklad do pozemkovej knihy nebol urobený, neobstojí. Poukázali na to, že i rodina žalobkyne mala

nehnuteľnosť, ktorú kúpili a vklad do pozemkovej knihy urobený nebol (výťah zo zápisnice o prejednaní
pozostalosti po U. M., strana 3 - bod 8).
3.2. V odvolaní sa poukazuje na skutočnosť, že žalovaní 1. a 2. v konaní označili ústnu kúpnu zmluvu len
vo vzťahu k parc. č. 1609 a titul nadobudnutia vlastníctva k parcelám 1607 a 1608 nepodporili žiadnym
tvrdením. Uviedli, že až v roku 2009, keď prebiehal v obci register obnovenej evidencie pozemkov

(ROEP) zistili, že celá roľa má vlastne tri parcelné čísla.
3.3. Nikdy však netvrdili, že mali pozemky oplotené, oplotenú mali len záhradu, po roku 1960. Celé nikdy
neboli oplotené, pretože to bola roľa a oplotení rolí by bolo nelogické. Až po zriadení vecného bremena
pre susedov B. na parc. č. XXXX postavili nový plot s pevným základom, ktorý prechádza stredom časti
parc. č. 1609 a tá je rozdelená plotom na dve časti po dĺžke časti parcely. Žalobkyňa sama potvrdila,

že tento plot im nebránila stavať.
3.4. V odvolaní sa ďalej namietajú podmienky vydržania nehnuteľností žalovanými, resp. ich právnymi
predchodcami. Poukázali na výpoveď p. L. B. na pojednávaní dňa 21.02.2012, ktorá nie je v odvolaní
správne interpretovaná. J. W. bol maloroľník, vlastnil 4 hektáre pôdy, v ktorej bola zahrnutá orná pôda,dve vinice a lúka. Do družstva odovzdali dve kravy, ktoré využívali pri oraní a zvážaní úrody, jednu
jalovicu a jednu ošípanú. Vo viniciach pracovali ručne a kukuricu okopávali motykou. Otec v roku 1957
zasial jeden hektár ďateliny, čo bolo určené pre začiatok spoločného chovu dobytka a ošípaných.

3.5. V odvolaní sa poukazuje na rôznorodosť nadobúdacích právnych titulov. Vo vyjadrení preto
poukázali na proces nadobúdania vlastníckeho práva žalovanou v 2. rade a žalovaným v 1. rade.
Nedošlo tu k žiadnym špekuláciám právne nevysvetliteľným a nelogickým postupom, ale ide len o
skutočnosť, že žalovaný 1. býva v dome vedľa prac. č. 1609 od roku 1960 a odvtedy sa o túto parcelu aj
stará. Preto vydržal len parc. č. 1609 a na parc. č. 1607 a 1608 nikdy nepracoval, nakoľko žalovaná 2. do

roku 1957 na nich s rodičmi a súrodencami pracovala, preto v auguste roku 2009 v rámci prebiehajúceho
ROEP-u požiadala o ich vydržanie len ona. Poukázali na konanie vedené na okresnom súde pod sp.
zn. 20P/331/2009, ako i na výpoveď vlastnej sestry žalobkyne L. P., ktorá potvrdila, že ich rodina role
nikdy neužívala a to ani pred smrťou, ani po smrti matky. Žalobkyňa mala po roku 1989 dostatočný
priestor na usporiadanie vlastníckych vzťahov k predmetným nehnuteľnostiam. Poukázali napokon na
to, že T. M. bol vyhlásený za mŕtveho dňom 03.06.2011 a až vtedy mohla žalobkyňa podať žalobu

o určenie vlastníckeho práva ako jeho právna nástupkyňa. Na záver poukázali na prieťahy v konaní,
keď okresný súd sa zaoberal všetkým, čo mu odvolací súd nariadil a ak by odvolací súd opäť nariadil
ďalšie dokazovanie, išlo by o zbytočné prieťahy v konaní, nasvedčujúce predpojatosť odvolacieho súdu,
pričom nezávislý a nestranný výkon súdnictva je jedným zo základných pilierov demokratického štátu
a ústavným právom podľa článku 46 Ústavy SR. Preto navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP účinného
v čase podania odvolania), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným
subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu

prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.f)ah)CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, predtým § 212 ods.
1 OSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil

(§ 380 ods. 2 CSP), viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom
na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie je vo výroku vecne správne a preto je dôvodné ho potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP), súčasne
si osvojujúc aj jeho dôvody potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP). Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal
pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

5. Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 16C/78/2010 je určenie,
že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom T. M., narodenom XX.XX.XXXX, ktorý bol
vyhlásený za mŕtveho, pretože neprežil deň XX.XX.XXXX. Uvedený poručiteľ bol vedený ako vlastník
sporných nehnuteľností - prac. č. 1607, 1608 a 1609 nachádzajúcich sa v k.ú. W. G. pred tým, ako bolo

zapísané vlastnícke právo žalovaných 1. a 2.. Súd prvého stupňa žalobu žalobkyne zamietol preto, že
vlastníkmi sporných nehnuteľností boli rodičia žalovanej a aktuálne sú žalovaní 1. a 2., ktorí si vlastníctvo
usporiadali.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8.Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvejinštanciezistenýskutkovýstav,nazáklade
ktoréhodospelksprávnymskutkovýmzáverom,pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdenie
žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej
inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou

vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd ani
s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.9. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň
sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací
súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba

nasledovné:

10. Z obsahu spisu vyplývajú nesporné skutočnosti a síce to, že v rozhodnom období (v čase
uzatvoreniakúpnejzmluvy)vlastníkomnehnuteľnostízapísanýchvpozemkovejknihebolU.M..Vlastník
nehnuteľností zanechal závet zo dňa 11.09.1945, na základe ktorého tieto nehnuteľnosti mali po jeho

smrti pripadnúť do vlastníctva syna T. M., 37-ročného, v tom čase v Argentíne.

11. V konaní možno mať ďalej za nesporné, že nebohý T. M. nadobudol sporné nehnuteľnosti
titulom dedenia v konaní sp. zn. D 1326/45. T. M. už v čase svojho odchodu do zahraničia nakladal
s nehnuteľnosťami ako ich vlastník a tieto odpredal právnym predchodcom žalovanej 2./. V čase
nadobudnutia jeho vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam sa zdržiaval na neznámom mieste

v cudzine. T. M. vystupoval a správal sa ako osoba oprávnená s nehnuteľnosťami nakladať, čomu
predchádzalo rozdelenie majetku za života poručiteľa U. M. a tiež je preukázané, že manželia W. do
držby nehnuteľnosti vstúpili dobromyseľne, keď podľa obyčajového práva postačovala dobromyseľnosť
pri nástupe do držby, no oni boli dobromyseľní po celý jej čas a v dobromyseľnej držbe pokračovali obaja
žalovaní.Súdprvejinštancie malpreukázané,žedobromyseľníavoviere,žeimvecpatrí,zostalipocelú

dobu užívania, o nehnuteľnosti sa riadne starali ako o svoje vlastné a nikto sa nedomáhal žiadnych práv
týkajúcich sa týchto nehnuteľností. Žalobkyňa nepreukázala, že sa zaujímala a starala o nehnuteľnosti
a že by žalovaní po celé obdobie trvajúce niekoľko desiatok rokov tieto užívali bez dobromyseľnosti.

12. Predmetné nehnuteľnosti sú aktuálne vo vlastníctve žalovaných tak, že parc. č. 1609 k.ú. W. G. je

v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných 1. a 2. (notárska zápisnica č. NZ 81/2000, N 87/2000 zo
dňa 24.05.2000 - č. l. 39 a nasl. spisu) a parc. č. 1607 a 1608 k.ú. W. G. je vo výlučnom vlastníctve
žalovanej 2. (rozhodnutie Správy katastra Trnava č. 52/2009 zo dňa 14.10.2009 č.l. 45 spisu). Žalovaní
1. a 2. predmetné nehnuteľnosti teda nenadobudli dedením po svojich právnych predchodcoch, pretože
ich právni predchodcovia ich pozemno-knižne na základe kúpnej zmluvy s T. M. nemali usporiadané,

preto v súvislosti so zápisom nedoložených právnych vzťahov si ich usporiadali až žalovaní.

13. Podľa tvrdenia žalovaných ich právni predchodcovia J. a S. W. nadobudli uvedené nehnuteľnosti na
základe ústnej kúpnej zmluvy od T. M.. Z toho možno potom vyvodiť zistenia, že nehnuteľnosti patriace
U. M. predal jeho syn T. M. pred svojim odchodom do cudziny právnym predchodcom žalovaných J. a S.

W., ktorí mu zaplatili za uvedené nehnuteľnosti kúpnu cenu 1.500,- Kčs. V konaní bolo preukázané, že
rodina žalovaných uvedené nehnuteľnosti užívala nepretržite, dlhodobo a nerušene, naopak, žalobkyňa
i celá jej rodina o uvedené nehnuteľnosti nejavili záujem, tieto neužívali, neudržiavali, neprenajímali,
neplatili za ne dane ani poplatky.

14.Odvolacísúdmázato,ževpredmetnejvecisasúdprvejinštanciedostatočnevenovalotázkeprávnej
genézy evidovaných vlastníckych vzťahov sporných nehnuteľností, dostatočne bola preskúmaná aj
otázka reálneho užívania a držby sporných nehnuteľností a taktiež aj vstupu do užívania či držby s
dôrazom na sporné pozemky s ohľadom na vtedajšiu právnu úpravu - uhorské obyčajové právo.

15. Uhorské obyčajové právo bolo platné na území Slovenska do 31. decembra 1950. Podľa neho
nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť
po dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť musel užívať vo svojom mene a nie
v mene iného, prípadne ako požívateľ alebo užívateľ. Vlastnícke právo nemohol vydržať, kto nebol
dobromyseľný, kto už na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne.

16.Vlastníckeprávoknehnuteľnostisamohlonadobudnúťnazákladedlhotrvajúcej,pokojnejastatočnej
(bona fide) držby. Všeobecná vydržacia doba bola 32 ročná. Dobromyseľnosť sa vyžadovala iba v
okamihuuchopeniadržby,niepocelúdobutrvaniadržby,pričomsapredpokladala.Držbasapovažovala
za pokojnú, ak nebola prerušená úspešnou žalobou pozemnoknižného vlastníka. Podľa judikatúry

uhorských súdov k vydržaniu nebol potrebný žiaden právny titul a len preukázaná nedobromyseľnosť
vydržiteľa bránila vydržaniu.17. Právna tradícia na území Slovenska do 1. januára 1951 (do účinnosti tzv. Stredného
občianskeho zákonníka) vychádzala z toho, že k prevodu vlastníckeho práva nehnuteľných vecí
dochádzalo intabuláciou (vkladom) - zapísaním nadobúdacieho titulu do verejných kníh (pozemkových,

železničných, banských a pod.). V takom prípade išlo o vlastníctvo tabulárne s konštitutívnymi účinkami.
Intabulačnýprincípvždybezvýhradnerešpektovalaminulásúdnaprax(napríkladplen.usn.z28.októbra
1908, jud. 186, P. XLVII, STR. 897, Gl. U. nf.4359, zbL. SV. 27, č. 49; PA. 1922, str. 709, č. 116) a
rešpektuje ho i tá súčasná (napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 71/2008, 3 Cdo
219/ 2011). Zápisy vo verejných knihách predstavovali nie len dôkazný prostriedok o vzniku, prevode

a zániku zapísaných práv ale vykonanie tzv. „knihovných zápisov“ v nich sa spájalo so zavŕšením
sledovanej skutkovej podstaty vyjadrenej v právnom úkone ako nadobúdacím titulom - s nadobudnutím
alebo zánikom vecného práva k nehnuteľnosti s právnymi účinkami ex nunc. Vklad do pozemkovej
knihy mal konštitutívny - právotvorný význam a účinok; vkladom totiž právo vznikalo alebo zanikalo. Na
nehnuteľnosť vpísanú do pozemkovej knihy (knihovanú) právo vlastníctva (taktiež aj iné vecné právo
na takúto nehnuteľnosť ) zpravidla nadobúdnuť možno len vpisom do pozemkovej knihy (viď bližšie

Rouček, F. a Sedláček, J.: Komnetář k Čsl. obecnému zákonníku občanskému a občanské právo platné
na Slovensku a v Podkarpatské Rusi, díl II, nakladatelství V. Linhard v Praze, 1935, str. 507). Vlastníkom
nehnuteľnosti zapísanej do pozemkovej knihy mohol byť spravidla len ten, kto bol v pozemkovej knihe
ako vlastník zapísaný. Z tohto všeobecného pravidla existovali výnimky (pri vydržaní, dedení, dražbe,
nadobudnutí nehnuteľností aktom štátu); vlastníkom sa nestal ani ten, koho vklad bol neplatný (viď

Fajnor, V. a Záturecký, A.: Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi,
Nákladom Právnickej jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1935, II. prepracované
vydanie, str. 128, 132).

18. Vydržiteľ nebol povinný preukazovať titul a prezumovala sa oprávnenosť držby s tým, že opak musel

byť preukazovaný (B. Petr, Vydržení v českém právu, 1. vydanie, Praha, C. H. Beck, 2002, str. 26 -
rozhodnutia býv. uh. kr. Kúrie, napr. Kúria č. 1121/1889 - „K vydržaniu sa nežiada právny titul“, Kúria č.
6352/1897 -„Uplynutím lehoty 32 rokov nastáva vydržanie aj vtedy, ak sa nezakladá na právnom titule“,
Kúria č. 1121/1889 - „Vydržiteľ nemusí dokazovať titul - právny dôvod, nedostatok titulu mu musí byť
dokázaný“,Kúriač.2568/1902-„Vydržaniunemusíprekážaťokolnosť,žedržiteľsazmocnilvecinásilím“,

Kúria č. 3780/1889 -„ Nepoctivosť bráni vydržaniu iba vtedy, ak vydržiteľ si držbu nadobudol nepoctivým
spôsobom“, Kúria č. 2186/1903 -„Pri skutočnej držbe sa predpokladá, že je po práve a poctivá; opak sa
musí dokázať“, Kúria č. 5248/1897 -„Strana, ktorá tvrdí, že vydržanie nenastalo, lebo držiteľ si nadobudol
držbu spôsobom, ktorý zákon zakazuje, je povinná dokázať, čo tvrdí“).

19.Od01.01.1951začalplatiťObčianskyzákonníkč.141/1950Zb.TentoObčianskyzákonníkupravoval
inštitút vydržania v ustanoveniach § 115, § 116 ods. 1 v spojení s § 145, vlastnícke právo k nehnuteľnej
veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu zákonom ustanovenú, ktorá
bola v prípade nehnuteľných vecí 10 rokov. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom
na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to po celú vydržaciu dobu. Podľa § 566

ods. 1 a 2 Obč. zákonníka č. 151/1950 Zb. lehota, ktorá začala bežať pred 1. januárom 1951, sa skončí,
ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1.
januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala
bežať. To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe.

20. Podľa § 562 zák. č. 141/1950 Sb. (Občiansky zákonník účinný od 1.1.1951) ustanoveniami tohto
zákona sa spravujú, pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak, i právne pomery vzniknuté pred 1.1.1951; do
tohto dňa sa tieto právne pomery spravujú skorším právom.

21. Základným predpokladom vydržania je existencie titulu prechodu vlastníckeho práva, ktorý

možno definovať ako existenciu relevantného právneho úkonu, ktorého obsahom mal byť prevod
vlastníckeho práva, ku ktorému prevodu však z iných dôvodov (nedostatok formy, nezavkladovanie)
nedošlo, hoci za splnenia podmienok daných zákonom v čase vzniku daného titulu účinným, by k
prevodu vlastníckeho práva inak došlo. Absencia uvedeného titulu spôsobuje nemožnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním, nakoľko je jeho základným predpokladom. Ide o originárny spôsob

nadobudnutia vlastníckeho práva, pričom od existencie samotného titulu držby sa odvíja ďalší základný
predpoklad - jej oprávnenosť a dobromyseľnosť. Uhorské obyčajové právo vychádzalo pri existencii
skutočnej držby z domnienky jej oprávnenosti, tzn. dobromyseľnosti držiteľa, (ako i Stredný občiansky
zákonník v ust. § 145 ods. 1, 2). Titulom vzniku držby v danom prípade mala byť neformálna, ústna kúpnazmluva. Táto zmluva sama o sebe nemohla byť právnym titulom podľa v tom čase platného práva s
jeho intabulačným princípom, zakladajúcim bez splnenia požiadavky zápisu v pozemkovej knihe zmenu
nositeľa vecného práva k nehnuteľnostiam, na druhej strane však mohla byť so zreteľom na všetky

okolnosti konkrétnej veci titulom zakladajúcim dobromyseľnosť držby právnych predchodcov žalovanej
2. J. a S. W. (o to viac, že obyčajové právo poznalo možnosť prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti i mimo
zápisu v pozemkovej knihe).

22. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z výsledkov ním vykonaného dokazovania, založil svoje

rozhodnutie na zisteniach skutkovej povahy, že právni predchodcovia žalovanej 2. (a po nich aj obaja
žalovaní) sporné nehnuteľnosti užívali nerušene a po stanovenú dobu, pričom na základe
vonkajších prejavov ich konkrétneho dokazovaním preukázaného správania dospel k záveru, že so
zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní a sporné nehnuteľnosti držali na základe ich vnútorného
presvedčenia, že sú ich vlastníctvom. Súd prvej inštancie z tohto skutkového rámca právne vyvodil
splnenie podmienok nadobudnutia vlastníctva právnym titulom vydržania.

23. V konaní možno považovať za nesporné predovšetkým to, že to bola výlučne rodina žalovaných
(právni predchodcovia žalovanej 2. J. a S. W.), ktorí nehnuteľnosti potom, ako ich odkúpili od T. M. (ešte
predtým, ako odišiel do Argentíny), nerušene užívali. J. a S. W. sa s T. M. dohodli na kúpe predmetných
nehnuteľností, keďže tieto sa nachádzali vedľa ich záhrady a odvtedy ich rodina spoločne obrábala.

24. Naopak, žalobkyni sa nepodarilo preukázať jej tvrdenie, že sa o nehnuteľnosti zaujímali, starali, tieto
obrábali a to najprv matka žalobkyne, potom ona sama i so sestrou. Žalovaná 3., t.j. sestra žalobkyne
tieto skutočnosti poprela a žalobkyňa okrem svojho vlastného tvrdenia ich ničím nepodložila, teda možno
konštatovať, že v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia, že nehnuteľnosti jej rodina, neskôr

ona sama (prípadne so sestrou) užívala.

25. V dôsledku toho možno považovať za nepochybné, že právni predchodcovia žalovanej 2., a
následne po nich samotní žalovaní 1. a 2. sa o nehnuteľnosti od ich nadobudnutia od T. M. až doposiaľ

nepretržite, sústavne, vo svojom mene, na svoj účet, poctivo a bez prerušenia starali a tieto užívali (s
výnimkou obdobia, ako ich odovzdali do družstva).

26. Odvolací súd sa tiež stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že celok nehnuteľností tvoria
tri parcely, pričom tieto skutočnosti vyšli najavo až pri mapovaní v rámci ROEP-u, rodina žalovanej 2.

ich vždy považovala za jednu parcelu, preto vlastníctvo k nim si spoločne najprv usporiadali žalovaní 1.
a 2. k parc. č. 1609 a následne k parc. č. 1607 a 1608 si ich usporiadala už len samotná žalovaná 2.
Nehnuteľnosti v prírode predstavujú jeden celok, ide fakticky o ornú pôdu - role a preto nie sú medzi nimi
žiadne hranice, žiadne predely, nie sú fakticky celé oplotené a nič nenasvedčovalo tomu, že ide o tri
parcely, keďže nehnuteľnosti ako celok boli považované za parc. č. 1609, i keď fakticky išlo o parcelu č.

1607, 1608 a 1609, čo sa zistilo až pri mapovaní v rámci ROEP-u. To ale nemenilo nič na tom, že všetky
tri parcely boli právnymi predchodcami žalovanej 2. a následne žalovanými užívané v presvedčení, že
sa jedná o jeden celok tvoriaci ich vlastníctvo.

27. K argumentácii žalobkyne, že išlo o prevod od nevlastníka treba uviesť, že žalobkyňa v konaní

ničím nepreukázala vedomosť právnych predchodcov žalovanej 2. o tejto skutočnosti. I keď v čase
uzavretia kúpnej zmluvy bol vlastníkom U. M., T. M. vedel, že majetok sa v rámci rodiny rozdelil a jemu
pripadli sporné pozemky, čo sa potvrdilo aj v konaní o dedičstve po otcovi, ktorý zanechal závet zo dňa
11.09.1945, na základe ktorého sporné nehnuteľnosti po jeho smrti pripadli do vlastníctva syna T. M., 37-
ročného, v tom čase v Argentíne. Odvolací súd poukazuje na judikatúru súdov zaoberajúcu sa zásadou

nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet, a na to, že nadobudnutie vlastníctva od
nevlastníkaniejeabsolútnevylúčené(porovnajUznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Cdo71/2011z
27. 2. 2013, nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3314/11 a I. ÚS 3061/11 z 13. 8. 2012 a
iné.)Ochranuskutočnéhovlastníka,zaručovanúzásadou„niktonemôžepreviesťviacpráv,nežmásám“
možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek

pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Dobrá viera
musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi
sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutietejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať
v oprávnenej držbe.

28. Žalobkyňa nepreukázala, že nadobúdatelia si počínali nedobromyseľne, že konali so ľsťou, že
nehnuteľnosti získali nelegitímne, o čom vedeli a napriek tomu by tak konali. Tieto skutočnosti sa
žalobkyni preukázať nepodarilo.

29. Na druhej strane T. M. sporné nehnuteľnosti po smrti otca v skutočnosti aj nadobudol, teda žiaden

tretí subjekt sa ich vlastníkom nestal (ani ním nebol). Preto nemožno pominúť, že T. M. nebol „typický
nevlastník“, pretože sa vlastníkom s istým časovým odstupom skutočne stal.

30. Podstatným a kľúčovým sa tu potom stalo vyriešenie otázky, či právni predchodcovia žalovanej 2.
mohli nadobudnúť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním, predovšetkým preto, či v čase
uchopenia sa držby predmetných nehnuteľností boli dobromyseľní v tom, že im tieto nehnuteľnosti

vlastnícky patria, že ich legitímne nadobudli a preto im nikto do ich vlastníckeho práva nemôže
zasahovať, pretože ich dlhodobo a nerušene užívali. Uvedenú dobromyseľnosť bolo potrebné zachovať
aj počas vydržacej doby plynúcej podľa zákona č. 141/1950 Zb.

31. Dobrá viera držiteľa je podložená jeho vôľou nakladať s vecou ako so svojou, vyjadruje vnútorný

(psychický)stavdržiteľa,ktorýsámosebenemôžebyťpredmetomdokazovania.Vnútornépresvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa ale navonok prejavuje jeho
konkrétnym správaním, a to už je spôsobilým predmetom dokazovania. So zreteľom na konkrétne
skutkové okolnosti treba v týchto prípadoch vyriešiť otázku, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti,
ktorú bolo možné vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo

nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

32. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej,
disponujeňou,prípadnevykonávačinnosť,ktorápripúšťatrvalýaleboopätovnývýkon.Tvrdeniedržiteľa,
že mu vec patrí a že nakladá s ňou ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z

ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991).
Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo
právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť)
dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa
držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré sú objektívne spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu

vec patrí.

33. V prejednávanom prípade právni predchodcovia žalovanej 2. J. a S. W. uzavreli ústnu kúpnu zmluvu
s T. M. a za nehnuteľnosti mu vyplatili dohodnutú kúpnu cenu. T. M. uvedenú nehnuteľnosť predal,
pretožeodchádzaldocudziny,ikeďvtomčasebolzapísaný vpozemkovejkniheakoaktuálnypozemno-

knižný vlastník jeho otec U. M.. T. M. vedel o tom, že predmetné nehnuteľnosti majú pripadnúť v
rámci vyporiadania majetku poručiteľa jemu. Vedel, že v rámci rodiny každý zo súrodencov obdržal
(alebo ešte obdrží) z majetku príslušný podiel a on práve sporné nehnuteľnosti. Keďže došlo ku kúpnej
zmluve medzi T. M. a právnymi predchodcami žalovanej 2., nik iný si po odchode T. M. do cudziny
a po smrti U. M. nemohol na uvedené nehnuteľnosti robiť právny nárok, čo bolo v danom prípade

tiež dôležité. Preto právni predchodcovia žalovanej 2. boli dôvodne presvedčení o tom, že od T. M.
nehnuteľnosti nadobudli oprávnene, vedeli, že nekonajú „obmyseľne“, nestatočne, bezprávne, pretože
mu za ne zaplatili kúpnu cenu, nehnuteľnosti sa stali ich vlastníctvom, a nikto ich v ich užívaní ani v čase
započatia ich dobromyseľnej držby, ani neskôr nerušil, nikto si na nehnuteľnosti nečinil nárok, ich okolie
ich vlastníctvo rešpektovalo a preto je spravodlivé, aby aktuálne žalovaní pokračovali v ďalšom výkone

vlastníckeho práva, keďže tu ide fakticky o to, aby bola daná možnosť „dobromyseľného nadobúdateľa
pokračovať v oprávnenej držbe“.

34. U právnych predchodcov žalovanej 2. nevznikli žiadne pochybnosti o tom, že na základe uzavretej
kúpnej zmluvy sa stali vlastníkmi týchto nehnuteľností. Nehnuteľnosti nadobudli dobromyseľne a to

uzavretím kúpnej zmluvy, vyplatením kúpnej ceny a ujatím sa výkonu vlastníckeho práva. Noví vlastníci
nehnuteľnosti odkúpili a preto nehnuteľnosti užívali po celý čas ako svoje vlastníctvo. T. M. bol v
cudzine, a on by im v užívaní ale nebránil, pretože spolu uzavreli kúpnu zmluvu. Nik iný si na uvedené
nehnuteľnostinečinilnárokatakprávnipredchodcoviažalovanej,ktorísaujalidržbynehnuteľnostivroku1945, najneskôr 01.01.1961, sa stali vlastníkmi týchto nehnuteľností. K nadobudnutiu tohto vlastníctva
tak, ako to konštatoval aj súd prvej inštancie, došlo na základe splnenia zákonom predpokladaných
podmienok pre vydržanie. Ako už bolo uvedené vyššie, ich držba bola oprávnená, pretože okolnosti,

za akých sa jej ujali, za akých začali vykonávať svojej oprávnenia k týmto nehnuteľnostiam svedčia o
tom, že konali poctivo a bez ľsti, nehnuteľnosti nenadobudli protiprávne, proti vôli ich vlastníka, resp.
budúceho nadobúdateľa, vyplatili za nehnuteľnosti kúpnu cenu, ujali sa držby, po celú vydržaciu dobu
v presvedčení, že nehnuteľnosti im vlastnícky patria, že sú ich a preto splnili všetky podmienky pre ich
nadobudnutie vydržaním.

35. V danom prípade ani podľa názoru odvolacieho súdu nebola zo strany žalobkyne preukázaná
skutočnosť, že držba nebola dobromyseľná, keďže nedobromyseľnosť držby musí preukazovať druhá
strana, pretože oprávnenosť držby sa zo zákona priamo predpokladá.

36. K argumentácii o tom, že nedošlo k uzavretiu písomnej kúpnej zmluvy a jej zavkladovaniu je potrebné

uviesť, že ako uhorské obyčajové právo (napriek intabulačnému princípu), tak i Stredný občiansky
zákonník poznali nadobudnutie vlastníctva i mimo pozemkovej knihy vydržaním. I to je legitímny spôsob,
ako sa môže stať oprávnený držiteľ vlastníkom veci. Pokiaľ by totiž právni predchodcovia žalovanej
2. mali ako nadobúdací titul platnú kúpnu zmluvu, ktorá by bola predložená na zápis do pozemkovej
knihy, nemuseli by sa brániť v predmetnom konaní námietkou vydržania. Vydržanie teda tvorilo legitímny

právny titul na to, aby sa žalovaní 1. a 2. dôvodne bránili voči nároku žalobkyne uplatnenému v tomto
konaní vydržaním. Platnosť nadobúdacieho právneho titulu by bola rozhodujúca pri prevode vlastníctva
na základe právneho úkonu. Pri vydržaní nie je potrebné, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny
dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia,
čo je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby.

37. Pretože žalobkyňa nedokázala v konaní spochybniť, že právni predchodcovia žalobkyne - pôvodní
nadobúdatelia sporných nehnuteľností konali poctivo, že boli dobromyseľní, že si nepočínali ľstivo, ktorá
ťarchadôkazovspočívalaprávenanejaktorédôkazyvkonanídoposiaľnepredložila,bolopotrebnéplne
sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobe žalobkyne nie je možné vyhovieť, pretože

in bona fide, t. j. dobromyseľná a oprávnená držba právnych predchodcov žalovanej 2. preukázaná bola,
viedla k nadobudnutiu vlastníctva J. a S. W. k sporným nehnuteľnostiam vydržaním a preto nepatria do
dedičstva po nebohom T. M..

38. Uvedený záver v prejednávanom spore vychádza z ustálenej rozhodovacej praxi súdov, ktoré

rešpektujú nadobudnutie vlastníckeho pravá vydržaním podľa uhorského obyčajového práva, resp.
podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb., ktoré vlastníctvo bolo nadobudnuté bez doloženia
platného právneho titulu, avšak na základe dobromyseľnej držby po zákonom stanovenú dobu
( napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/297/2014 zo dňa 25. 10. 2016, Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/377/2015 zo dňa 16. 06. 2016, Krajského súdu v Žiline sp. zn.

7Co/252/2013 zo dňa 12. 02. 2014, rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 79/06-12 a iné) rešpektovali.

39. Za tohto stavu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol, rozhodol vecne správne, preto
odvolací súd toto rozhodnutie v zmysle § 378 ods. 1, 2 CSP osvojujúc si súčasne jeho dôvody ako vecne
správny potvrdil.

40. Odvolací súd ale v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v časti
trov konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

41. Je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie tu rozhodol nekoncepčne, pretože uložil žalobkyni

povinnosť zaplatiť žalovaným - bez uvedenia ktorým, náhradu trov konania na účet advokáta, avšak je
potrebné konštatovať, že na strane žalovaných vystupovali tri subjekty, manželia T. a L. B. a L. P.. Pritom
len žalovaní 1. a 2. sú zastúpení advokátom. Potom je potrebné konštatovať, že súd opomenul priznať
náhradu trov právneho zastúpenia práve im, no o trovách žalovanej 3. rozhodnúť úplne opomenul.

42.Ztýchtodôvodovodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčastitrovprvoinštančného
konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, aby výrok o trovách konania
zodpovedal postaveniu jednotlivých účastníkov v konaní a ich trovám, ktoré im v konaní vznikli, keď
nemôže opomenúť rozhodnúť o nich vo vzťahu ku ktorémukoľvek účastníkovi.43. V novom rozhodnutí o trovách konania pred súdom prvej inštancie a i trovách tohto odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 396 ods. 3 CSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).