Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, October 31, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoE/246/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309200206
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2309200206.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: J. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. U. č.
XXX, pôvodne vedenej pred súdnym exekútorom: JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Záhradnícka 60,
Bratislava, o vymoženie 1.277,96 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu

Galanta č. k. 15Er/7/2009-76 zo dňa 08. februára 2013, o odvolaní Združenia na ochranu finančného
spotrebiteľa OFS proti uzneseniam Okresného súdu Galanta č. k. 15Er/7/2009-70 zo dňa 22. októbra
2012 a č. k. 15Er/7/2009-104 zo dňa 14. júna 2013 t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 15Er/7/2009-76 zo dňa 08. februára 2013 v časti
vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a v časti o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 15Er/7/2009-70 zo dňa 22. októbra 2012 z r u š u j e.

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 15Er/7/2009-104 zo dňa 14. júna 2013 z r u š u j e.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho

súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením č. k. 15Er/7/2009-76 zo dňa 08. februára 2013 exekúciu vedenú JUDr.
Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 12248/08 vyhlásil za neprípustnú, na základe toho exekúciu zastavil

(výroková časť i.) a oprávnenému uložil povinnosť súdnemu exekútorovi zaplatiť náhradu trov exekúcie
v sume 128,40 eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (výroková časť ii.).

Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 30 ods. 11, § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods.
1 a § 240 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok ďalej len „EP“). Vecne argumentoval tým, že súdny exekútor nakoľko bol v nie tak dávnej

minulosti zamestnancom oprávneného, uvedenú skutočnosť vyhodnotil ako skutočnosť, ktorá vzbudzuje
dostatočne dôvodné pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora. Z toho dôvodu uznesením č. k.
15Er/7/2009-66zodňa22.10.2012súdnehoexekútorazvykonaniaexekúcievylúčil,pričomoprávnenýv
súdom stanovenej lehote neoznačil nového súdneho exekútora na označenie ktorého bol súdom prvého
stupňa vyzvaný. Uvedenú skutočnosť súd prvého stupňa posúdil ako iný dôvod, pre ktorý nemožno v
exekúcií pokračovať, a preto predmetnú exekúciu postupom podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP zastavil. O

trovách exekúcie rozhodol s poukazom na ust. § 196, § 197, § 200 ods. 1, 2 a § 203 ods. 1 - 3 EP
a príslušné ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. oodmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“), keď súdnemu exekútorovi priznal
náhradu trov exekúcie vo výške 128,40 eur (A. odmena za spísanie návrhu do zápisnice › 16,60 eur, B.
1/ získanie poverenia na vykonanie exekúcie › 3,32 eur, 2/ doručenie príkazu na začatie exekúcie › 3,32

eur, 3/ doručenie upovedomenia o začatí exekúcie › 3,32 eur, 4/ doručenie exekučného príkazu › 3,32
eur, 5/ každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného › 3,32 eur, 6/ každé zisťovanie účtu povinného › 3,32
eur, 7/ každé ďalšie zisťovanie majetku povinného › 3,32 eur = 23,24 eur v spojení s § 14 ods. 1 vyhlášky
v celkovej sume 33,19 eur, C. odmena za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť ›
33,19 eur; spolu 82,98 eur + DPH v sume 16,60 eur, D. náhrada hotových výdavkov 1/ poštovné › 19

eur, 2/ telekomunikačné poplatky › 5 eur; spolu 24 eur + DPH v sume 4,80 eur).

Proti tomuto uzneseniu prvostupňového súdu podal včas odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie,
alebo alternatívne, aby odvolací súd podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. konanie prerušil a vec predložil
Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v znení:

1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať

tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory
vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym
rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno
podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana

podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde,
považujesatátoskutočnosťzarozväzovaciupodmienkurozhodcovskejdoložky,čovšakneplatí,akpred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Oprávnený v odvolaní poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoE/44/2012

zo dňa 24.05.2012, v ktorom sa uvádza, že exekučné konanie nemožno zastaviť z dôvodu, že došlo
k uzatvoreniu neplatnej rozhodcovskej doložky. Dôvodil, že ak exekučný súd už vydal poverenie
na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach posudzoval neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy. Ďalej uviedol, že exekučný súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky,
ak spotrebiteľ potom, čo je súdom upozornený, nemá zámer dovolávať sa nekalého a nezáväzného

charakteru podmienky. V danom prípade však súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa
uplatniť neprijateľnosť podmienky, napriek tomu ju aplikovať, čím porušil záväznú interpretáciu súdneho
dvora EÚ a smernicu Rady 93/13/EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho
o uplatnenie neprijateľnosti- ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené
Súdnym dvorom EÚ. Ak súd nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhuje, aby konanie

podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od
vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky
po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto
podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto

podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť
po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Oprávnený poukazoval na
uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 18CoE/641/2011 zo dňa 30.11.2012, v zmysle ktorého
skúmanie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovské rozhodnutie má svoje
limity, ktorými sú jednak limity preskúmavania rozhodcovského rozsudku vyplývajúce z ustanovení

§ 40 ods. 1 písm. a) a b) ZORK a tiež predmetom skúmania môže byť len plnenie vyplývajúce z
rozhodcovského rozhodnutia, teda nie okolnosti, ktoré predchádzali vydaniu exekučného titulu. Podľa
oprávneného súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď sa na základe ustanovenia § 45 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulunapriektomu,žeakoexekučnýsúdnemálegitimituopätovnerozhodovaťvoveci,pričomvýsledkomjeho
postupu, je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval potom,
čo už raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmaval.

Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením §
40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl.
Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Všeobecný súd sa môže zaoberať meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorý by bol príslušný

rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok ustanovenia §
40 Zákona o rozhodcovskom konaní a nemôže rozširovať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k
zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. V prípade, že účastník nevyužil
možnosťsvojejochranypodľaustanovenia§40anasl.Zákonaorozhodcovskomkonaní,takútoochranu
nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným
súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej

veci uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho
očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom
konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna istota, že po uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do

práv a povinností založených rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek
bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom,
pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Márnym uplynutím lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku

je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť
len postupom podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Ustanovenie § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vylučuje právomoc všeobecného
súdu, ak právomoc na prejednanie a rozhodovanie sporu prislúcha inému orgánu. Ak teda dlžník,
nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie je možné zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského

súdu v konaní pred exekučným súdom. Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky
ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd je ním viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd
oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu.
Oprávnený preto žiadal, aby odvolací súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku

prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia
§ 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko
opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Rozhodnutie prvostupňového súdu je

nesprávne tiež preto, lebo v danom prípade nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol potrebný.
Exekučný súd totiž aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby
upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky
v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu len na

návrh účastníka konania, pričom je limitovaný ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom
konaní a musí rozlíšiť svoju právomoc od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku
rozhodcovského súdu. Prvostupňový súd svojím postupom odňal oprávnenému možnosť konať pred
súdom, pretože pri revízii rozhodcovského rozsudku konal mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval
procesné zásady súdneho konania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil princíp legality,

pretože nebol oprávnený začať konanie z úradnej moci, porušil rovnosť účastníkov konania, právo
na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zaobchádzal odlišne s povinným
na jednej strane a s oprávneným na strane druhej, v rozpore s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl.
14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odlišné zaobchádzanie s
oprávneným nemožno ospravedlniť jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti

poskytovania krátkodobých úverov. Postupom exekučného súdu bola porušená zásada rovnosti zbraní,
zásada kontradiktórneho súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy
v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený
skutkový stav relevantnú právnu normu - ustanovenie § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konanía aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o
rozhodcovskom konaní, interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Oprávnený nebol informovaný,
že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť reagovať

na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, nemal
možnosť vyjadriť sa k nim a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a
tvrdení, čím bola porušená zásada kontradiktórnosti súdneho procesu. Rozhodnutím exekučného súdu
ďalej bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože v konaní podľa § 40 a nasl. Zákona o
rozhodcovskom konaní, je proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku

prípustné odvolanie. Prvostupňový súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
náležite dokazovanie pre záver, že rozhodcovské konanie je pre povinného - spotrebiteľa značne
nevýhodné, resp. že doložka o riešení veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože revízna právomoc exekučného súdu je
obmedzená ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský

rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať má pre účastníkov rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok.
Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu rozšíril aj na otázky, ktoré
nie je oprávnený v exekučnom konaní riešiť, keď skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv
spotrebiteľa, skúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy, skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj
na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom prejednávaná. Exekučný súd nebol oprávnený skúmať, či

je rozhodcovská doložka v súlade s dobrými mravmi, ale len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky je nesprávny.
Dojednaná rozhodcovská doložka nestanovuje (ako predpokladá § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka), že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, pretože účastníci
majú možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský alebo riadny súd. Skutočnosť, že v prejednávanej

veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, ale žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá
vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Nejde ani o neprijateľnú podmienku podľa všeobecného ustanovenia
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože konanie rozhodcovského súdu nie je pre spotrebiteľa
nevýhodné, nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Prvostupňový súd
nesprávne posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený

totižposkytujeklientompeňažnéprostriedkynazákladezmluvyoúverepodľa§497anasl.Obchodného
zákonníka a účastníci si aj v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že podľa
§ 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným
zákonníkom. Medzi podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka nepatrí ročná
percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,

ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti
oprávneného, nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch,
nakoľkočinnosťoprávnenéhonepatrídopôsobnostitohtozákona.Súdprvéhostupňamalďalejvzmysle
odvolania oprávneného vo svojom rozhodnutí nesprávne posúdiť neprimeranosť úrokov z omeškania,
poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienok. Dôvodil, že exekučný súd nie je

oprávnený vykonať prieskum rozhodcovského konania podľa ust. § 45 ods. 1 písm. a) ZORK, teda
podľa dôvodov uvedených v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je §
268 Občianskeho súdneho poriadku, § 57 Exekučného poriadku. Poukazoval na to, že ustanovenia §
57 ods. 1 písm. g), resp. ust. § 57 ods. 2 alebo § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 2
ZORK si vzájomne odporujú, v zmysle zásady lex posterior derogat legi priori. Keďže neskoršou právnou

úpravou sú ustanovenia ZORK, majú sa aplikovať tie, exekúciu teda nemožno zastaviť podľa § 57
Exekučného poriadku. Navyše exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a
platnéhoexekučnéhotitulu,ktorýnaďalejexistujeazostávaplatným,právoplatnýmavykonateľným.Súd
exekútorovi vydal poverenie na vykonanie exekúcie, pričom nenastali žiadne nové právne ani skutkové
okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. K podanému návrhu na prerušenie konania podľa

§ 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku uviedol, že právny základ danej veci a jeho
interpretácia Súdnym dvorom EÚ a všeobecným súdom má viacero nejasností. Dôvodil, že podľa jeho
názoru smernica Rady 93/13/EHS nebráni riešeniu sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom
konaní. Poukazoval na to, že slovenské znenie smernice Rady 93/13/EHS je v ustanovení písm. q)
ods. 1 jej prílohy nesprávne v časti „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené

právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou.“ Kým podľa slovenskej verzie smernice sa zdá, ako keby
sa atribút neupravenosti právnymi predpismi vzťahoval k sporom, podľa ostatných jazykových verzií, sa
atribút neupravenosti právnymi predpismi týka rozhodcovského konania. To znamená, že spotrebiteľská
zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže,ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať
príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z.
z., ktoré je upravené právnymi predpismi a rozhoduje sa v ňom podľa právneho poriadku Slovenskej

republiky. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť
toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou.
Prvostupňový súd sa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/
EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere. Preto je potrebné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ Súdny dvor EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ,
platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej
právnej veci, t. j. súdom proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Zásadne
však platí, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek
štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa

záväzkových vzťahov zo spotrebiteľských zmlúv, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi SR.
Oprávnený trval na legitimite predloženého exekučného titulu a žiadal, aby na základe uvedených
argumentov odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil
a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne

otázky.

Uznesením č. k. 15Er/7/2009-70 zo dňa 22.10.2012, prvostupňový súd uložil Združeniu na ochranu
finančného spotrebiteľa OFS povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podania
urobeného elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom a príloh vo výške 1,50

eur (položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov) do 10 dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podalo odvolanie Združenie na ochranu finančného
spotrebiteľa OFS. V odvolaní uviedlo, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je založené na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), pričom poukázalo na zákonné

ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb., z ktorého vyplýva záver, že by malo byť od
súdnych poplatkov oslobodené. Za účelom zdôraznenia správnosti svojej argumentácie Združenie na
ochranu finančného spotrebiteľa OFS na záver odkázalo na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 6 M Cdo 7/2011 zo dňa 23.06.2011.

Uznesením č. k. 15Er/7/2009-104 zo dňa 14.06.2013, prvostupňový súd taktiež uložil Združeniu na
ochranu finančného spotrebiteľa OFS povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu
podania urobeného elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom a príloh vo
výške 1,50 eur (položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov) do 10 dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podalo Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa
OFS odvolanie, v ktorom uviedlo tie isté skutočnosti, ako v podanom odvolaní voči vyššie uvedenému
uzneseniu zo dňa 22.10.2012, a teda že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je založené na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Taktiež poukázalo na zákonné
ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb., z ktorého vyplýva záver, že by Združenie malo

byť od súdnych poplatkov oslobodené. Na záver odkázalo na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 6 M Cdo 7/2011 zo dňa 23.06.2011.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že je odvolanie podané včas a
oprávnenouosobou(§201a§204O.s.p.)napadnutéuzneseniezodňa08.02.2013preskúmalobsahom

a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania v súlade
s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Ďalej
preskúmal napadnuté uznesenie zo dňa 22.10.2012 (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého je potrebné zrušiť.
Rovnako preskúmal napadnuté uznesenie zo dňa 14.06.2013 (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a postupom bez

nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) dospel taktiež k záveru, že uznesenie súdu prvého je
potrebné zrušiť.Vo vzťahu k uzneseniu č. k. 15Er/7/2009-76 zo dňa 08.02.2013, ktorým súd vyhlásil exekúciu za
neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť súdnemu exekútorovi zaplatiť náhradu
trov exekúcie, odvolací súd podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., v medziach daných rozsahom a dôvodmi

odvolania dospel k záveru, že je potrebné napadnuté uznesenie potvrdiť.

Oprávnený totiž v odvolaní poukázal na pochybenie súdu, nakoľko tento mal (podľa názoru
oprávneného) nesprávne poukázať na nekalosť rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej
podmienky v spotrebiteľskej zmluve, avšak tak zo súdneho spisu ako aj z obsahu napadnutého

rozhodnutia uvedené závery oprávneného nevyplývajú. Súd prvého stupňa nevyhlásil a nezastavil
exekúciuzdôvodutejskutočnosti,žebyspotrebiteľnazákladerozhodcovskejdoložkyeštepredvznikom
akéhokoľvek sporu stratil právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho
bydliska a že si tento rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, čiže mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Jediný

dôvod vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia spočíva v tom, že súd prvého stupňa
uznesením č. k. 15Er/7/2009-66 zo dňa 22.10.2012 vylúčil súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého (a to z dôvodov bližšie špecifikovaných v predmetnom rozhodnutí) z vykonávania exekúcie,
pričom oprávnený i napriek prvostupňovým súdom zaslanej výzve (č. l. 69 súdneho spisu) nenavrhol
nového súdneho exekútora.

Spoukazomnavyššieuvedenédôvody,tunajšísúdzamietolnávrhyoprávnenéhonaprerušeniekonania
podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., nakoľko nemajú základ v
prejednávanom spore. Uvedené otázky nemajú žiaden bezprostredný súvis s konaním prejednávaným
tunajším súdom, teda nemajú reálny dosah na prebiehajúci spor. Z dôvodu nenadväznosti obsahu

odvolania na dôvody zastavenia exekúcie prezentované súdom prvého stupňa a vyplývajúce z
napadnutého uznesenia už samo o sebe táto skutočnosť postačuje na zamietnutie takýchto návrhov
oprávneného bez potreby bližšieho (vecného) zaoberania sa nimi.

Súd prvého stupňa správne rozhodol, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Z toho

dôvodu odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v tejto časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Ďalej je potrebné uviesť, že oprávnený svojim odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvého stupňa
v celom jeho rozsahu, teda aj vo výroku o náhrade trov exekučného konania (výroková časť ii.),

pretože napadnuté rozhodnutie žiadal v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.Hocioprávnenývpodanomodvolaníosobitnéodvolaciedôvodyprotivýrokuotrováchexekúcie
neuvádzal, podaným odvolaním bol napadnutý aj výrok o trovách, pretože je to výrok závislý od výroku
o zastavení exekúcie.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov exekučného konania však už nemohlo byť predmetom
prieskumuodvolaciehosúdu,pretožedňa01.11.2013nadobudlaúčinnosťnovelaExekučnéhoporiadku,
z. č. 299/2013 Z. z., ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším
súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s §

374 ods. 4 veta tretia O.s.p., s účinnosťou od 01.11.2013, bol výrok o náhrade trov exekučného konania
v napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov exekučného
konania súd prvého stupňa znovu rozhodol.

Vo vzťahu k ďalším rozhodnutiam súdu prvého stupňa č. k. 15Er/7/2009-70 zo dňa 22.10.2012 a č. k.

15Er/7/2009-115 zo dňa 14.06.2013, ktorými súd uložil Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa
OFS povinnosť zaplatiť súdne poplatky za vyhotovenie rovnopisov podaní urobených elektronickými
prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom a príloh v oboch prípadoch v rovnakej výške 1,50
eur (položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov) do 10 dní od doručenia uznesení, odvolací súd dospel
k záveru, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko dôvody, pre ktoré

boli obe uznesenia prvostupňovým súdom vydané neexistovali.Podľa § 37 ods. 1 EP, účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej
časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie,
účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 2 ods. 1 písm. f) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov, poplatníkom je:
a) navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu,
b) účastník zmieru uzavretého v zmierovacom konaní,

c) obaja účastníci v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo jeden z nich
podľa rozhodnutia súdu,
d) dlžník v konkurznom alebo vyrovnacom konaní,
e) dedič v konaní o dedičstve,
f) oprávnený a povinný v exekučnom konaní.

Podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak sa rozhodlo bez návrhu, nejde o
rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali;

V tejto súvislosti je potrebné predovšetkým na úvod podotknúť, že ustanovenie § 37 Exekučného
poriadku obsahuje taxatívny výpočet účastníkov konania, preto vedľajší účastník v exekučnom konaní

nemá svoje opodstatnenie, nakoľko uvedené ustanovenie § 37 Exekučného poriadku účasť vedľajšieho
účastníka v exekučnom konaní nepozná. Exekučný poriadok neumožňuje, aby vystupoval v exekučnom
konaní vedľajší účastník, preto i keď zaslal do spisu oznámenie, nemohol sa stať účastníkom konania,
keďže zákon s takouto možnosťou neuvažuje. Pokiaľ podanie, v ktorom oznamuje subjekt, že vstupuje
do konania na strane povinného ako vedľajší účastník a podanie má všetky náležitosti, nie je vylúčené,

aby mu súd oznámil, že nebude s ním konať, pretože exekučný poriadok inštitút vedľajšieho účastníka
neupravuje. Nakoľko teda Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS nie je účastníkom
exekučného konania, súd prvého stupňa s ním nemal vôbec konať. Vyššie citované ust. § 2 ods. 1
zákona č. 71/1992 Zb. síce považuje v písm. a) za poplatníka každého navrhovateľa poplatkového
úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu, avšak na uvedený prípad je nutné

aplikovať predovšetkým písm. f), ktoré je ustanovením špeciálnym k písm. a) vzťahujúcim sa iba na
exekučné konanie a podľa ktorého je poplatníkom len oprávnený a povinný.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa pochybil, keď uzneseniami zo dňa 22.10.2012 a 14.06.2013
vyrubil súdne poplatky Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, odvolací súd predmetné

uznesenia postupom podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p. zrušil, keď dospel k záveru, že dôvody, pre ktoré
boli tieto uznesenia vydané, neexistovali.

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
posledná veta č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.