Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, April 11, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Saz/13/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200062
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018200062.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: K. N. G. alias G.

A., nar. XX.XX.XXXX alias XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. republika, bez cestovného dokladu, toho
času umiestnený v Ú. D. Q. D. V. E., R. XX, E., zastúpený Centrom právnej pomoci, Námestie slobody
12, Bratislava, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Migračný úrad, dublinské stredisko, Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o správnej
žalobe zo dňa 17.01.2018, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS.:MU-DS-445-7/2017-DŽ zo dňa
08.12.2017, takto

r o z h o d o l :

I./Zrušuje rozhodnutiežalovanéhoMinisterstvovnútraSlovenskejrepubliky,Migračnýúrad,dublinské

stredisko, Pivonková 6, 812 72 Bratislava ČAS.:MU-DS-445-7/2017-DŽ zo dňa 08.12.2017 týkajúce sa
žalobcu: K. N. G. alias G. A., nar. XX.XX.XXXX alias XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. republika, bez
cestovného dokladu a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 17.01.2018 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného
ČAS.:MU-DS-445-7/2017-DŽ zo dňa 08.12.2017 a náhrady trov konania. S napadnutým rozhodnutím
nesúhlasil v celom jeho rozsahu a mal za to, že žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav

vo vzťahu k podmienkam prijímania žiadateľov o azyl a azylového systému v Rumunsku, na základe
takto nedostatočného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne
posúdil a jeho rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie. V napadnutom
rozhodnutí mal žalovaný za to, že nemôže dôjsť k porušeniu práv a slobôd štátneho príslušníka tretej
krajiny tým, že členský štát rozhodne o jeho odovzdaní do iného členského štátu, ako zodpovedného
štátu, pričom sa formalisticky spolieha iba na fakt ratifikácie medzinárodných dohovorov zodpovedným
členským štátom (navyše bez ich špecifikácie). Poukazoval v súvislosti s prejednávanou vecou na

činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) vo veciach tzv. dublinských transferov,
napríklad v prípade M. S. S. proti Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09 rozhodnutie z 21.01.2011),
kde súd vyslovil porušenie práv podľa článku 3 a článku 13 Dohovoru v súvislosti s tzv. dublinským
transferom cudzinca do iného štátu, nakoľko mal za to, že spôsob zaobchádzania s potencionálnym
žiadateľom o azyl v Grécku a podmienky, akým tam bol vystavený po jeho transfere z Belgicka
boli nevyhovujúce, pričom vyslovil porušenie Dohovoru aj vo vzťahu k Belgicku, nakoľko nedostatky
gréckeho azylového systému museli byť belgickým úradom v čase transferu sťažovateľa známe. Taktiež

prepracované znenie takzvaného Dublinského nariadenia výslovne počíta aj so situáciou, kedy transfer
žiadateľa do iného členského štátu nebude prípustný, a to napríklad pre nedostatky azylového systému
alebo nevyhovujúce prijímacie podmienky pre žiadateľov (článok 3 ods. 2 Nariadenie (EÚ) č. 604/2013),
pričom poukazoval aj na nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS/110/2011-39 z 31.05.2011).2. Žalovaný nedôsledne posúdil okolnosti daného prípadu a nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu
k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Rumunsku. Mal v konaní zabezpečiť dostatok dôkazov

ohľadom zodpovedania otázky ako táto krajina aplikuje právo v otázkach azylového konania a aké
podmienky je skutočne schopná zabezpečiť žalobcovi v prípade jeho transferu a následne k týmto
zisteniam zaujať v odôvodnení rozhodnutia svoju právnu úvahu. Žalovaný sa iba formalisticky spoľahol
na to, že Rumunsko ratifikovalo medzinárodné dohovory (z odôvodnenia nevedno ktoré konkrétne má
na mysli) a že ide o jeden z členských štátov EÚ. Nie je rovnako zrejmé, aké dôkazy žalovaný vykonal za

účelom zistenia, že transferom žalobcu na územie Rumunska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru
a článku 16 Ústavy SR a preto je jeho rozhodnutie aj nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné.
Rovnako pochybil, keď nedostatočne zistil skutkový stav tým, že si nezadovážil žiadne informácie o
situácii v Rumunsku a o zaobchádzaní s vrátenými žiadateľmi o azyl na územie Rumunska, pričom
na potrebu zisťovania aktuálnej situácie v krajine, kam má byť cudzinec odovzdaný alebo vrátený,
dlhodobo poukazuje aj rozhodovacia prax kasačného súdu (napríklad rozsudok sp. zn. 1Sža/31/2014,

ako aj rozhodovacia činnosť správneho súdu (Krajský súd v Košiciach) rozsudok sp. zn. 5Saz/7/2017 z
31.07.2017). Napadnutým rozhodnutím a následným transferom vystavuje žalovaný žalobcu životným
podmienkam, ktoré predstavujú ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s článkom 3 Dohovoru a článkom
16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podmienky pre žiadateľov o azyl v Rumunsku sú podľa jeho
vlastnej skúsenosti nedostatočné a nehumánne a viedli ho k opusteniu jeho územia. Na jeho územie sa

z tohto dôvodu nechce vrátiť. Bolo povinnosťou žalovaného v právnej veci uplatniť ustanovenie článku
3 odsek 2 druhá veta Dublinského nariadenia III a keďže žalovaný tak nespravil, vec nesprávne právne
posúdil. Podmienky pre žiadateľov o azyl v Rumunsku sú nedostatočné a nehumánne a tieto ho viedli
k opusteniu jeho územia. Z tohto dôvodu sa nechce vrátiť na jeho územie.

3. Rovnako mal za to, že žalovaný pochybil, keď v konaní vôbec nevypočul žalobcu, ale vychádzal iba zo
zápisnice spísanej policajným útvarom v konaní o jeho zaistení. Tým nedostatočne zistil skutkový stav,
keďže nepostupoval v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania. Tým, že ho nevypočul, nemohol zistiť, či
mu v prípade transferu na územie Rumunska hrozí nejaké riziko a preto ani nemohol dostatočne zistiť
skutočnosti dôležité na to, aby bolo jeho rozhodnutie v súlade s článkom 3 Dohovoru. Je všeobecne

známou skutočnosťou, že členské krajiny, ktorými tranzitujú vysoké počty žiadateľov o azyl migrantov, si
už aj v minulosti nezvládli plniť svoje záväzky vyplývajúce z medzinárodných dohovorov, či Európskeho
dohovoru, zabezpečiť žiadateľom o azyl primerané životné podmienky, napríklad Grécko, Taliansko,
Bulharsko.

4. Žalovaný rozhodnutím ČAS.:MU-DS-445-7/2017-DŽ zo dňa 08.12.2017 rozhodol podľa § 46a ods.
4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“, resp.
„ZoA“) o odovzdaní žalobcu (ďalej žalovaným označovaného ako „cudzinec“), ktorý má na území SR
neoprávnený pobyt, na územie Rumunska. V súlade s článkom 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa ustanovujú kritériá a mechanizmy na

určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym
príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len
„Dublinské nariadenie III“) sa odovzdanie žalobcu do Rumunska uskutoční najneskôr do 6 mesiacov
od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odovzdaní alebo revízii ak
rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. V súlade s článkom 29 ods. 2 Dublinského nariadenia III sa

táto lehota môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu
dotknutej osoby alebo najviac na 18 mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.

5. V odôvodnení konštatoval, že cudzinec bol kontrolovaný dňa 14.11.2017. Lustráciou v informačných
systémoch bolo zistené, že na území SR nemá udelený žiadny druh pobytu a taktiež nie je

žiadateľom o udelenie azylu na území SR. Rovnako bolo zistené, že je žiadateľom o udelenie
azylu na území Rumunska. Dňa 22.11.2017 bola policajným útvarom doručená žiadosť Dublinskému
stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „Dublinské stredisko“)
na začatie konania podľa Dublinského nariadenia. Preverením daktyloskopických odtlačkov prstov v
systéme EURODAC bola zistená zhoda z dôvodu, že cudzinec dňa 04.10.2017 požiadal o udelenie

azylu v Rumunsku, preto žalovaný postupoval podľa § 53b ods. 1 ZoA a Dublinského nariadenia a
dňa 23.11.2017 zaslal dožiadanie o prijatie späť, a to rumunskému partnerskému úradu žiadosť do
Rumunska (ako zodpovednému členskému štátu), ktorý dňa 06.12.2017 písomne akceptoval prijatiespäť cudzinca podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia III, čím zároveň v súlade s
článkom 4 Nariadenia Komisie súhlasilo s odovzdaním cudzinca na svoje územie.

6. Doplnil, že Dublinské nariadenie, ako to vyplýva z jeho preambuly, rešpektuje základné práva a
dodržiava zásady, ktoré sú uznané najmä v Charte základných práv Európskej únie, ktorá je svojim
obsahom totožná s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“).
Rumunsko je zároveň signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú
rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom. Členské štáty, ktoré uplatňujú Dublinské nariadenie,

rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné
krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Vzhľadom na to, že v zmysle článku 18 ods. 1 písm. b)
Dublinského nariadenia III Rumunsko akceptovalo prijať späť žiadateľa, ktorého žiadosť je v procese
posudzovania a nachádza sa na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“) bez povolenia, bude tento
odovzdaný z územia SR v súlade s článkom 29 ods. 1 Dublinského nariadenia III, podľa § 46a zákona
o azyle.

7.Žalovanývosvojomvyjadreníksprávnejžalobezodňa08.02.2018navrholsprávnužalobuzamietnuť.
Poukazoval na to, že pokiaľ žalobca napáda rozhodnutie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového
stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že na základe nedostatočného dokazovania
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a je presvedčený, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a domnieva sa, že žalovaný nezabezpečil dostatok dôkazov k
prijímacím podmienkam v Rumunsku, pričom argumentuje rozhodnutím ESĽP a ústavného súdu z roku
2011 týkajúce sa Grécka, kde v minulosti boli pozastavené transfery, avšak odkazy na tieto rozhodnutia
sa nedajú analogicky použiť, a to z viacerých dôvodov, nakoľko:
A. Žalobca v zápisnici na Oddelení cudzineckej polície PZ Žilina dňa 15.11.2017 ani netvrdil, že by v

Rumunsku mal zlé prijímacie podmienky a ani žiadne skutočnosti vyplývajúce z jeho výpovede tomu
nenasvedčovali.
B. Migračný úrad sám nedisponuje takými informáciami, že by v azylovom systéme v Rumunsku
dochádzalo k vážnym pochybeniam, respektíve k takým chybám, kedy by žiadateľom o udelenie azylu
hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie.

C. Ani právny zástupca žalobcu nepredložil do súdneho konania nijaký takýto dôkaz týkajúci sa
Rumunska.

8. Dodal, že vo všeobecnosti platí, že členské krajiny si nepreverujú prijímacie podmienky iného
členského štátu, ktorému majú odovzdať cudzinca. Samotná skutočnosť, že sú členom EÚ, prezumuje

adekvátneprijímaciepodmienkyazaobchádzaniesožiadateľmivsúladesmedzinárodnýmaeurópskym
právom, iba že by sa preukázal opak. Opak týchto skutočností právny zástupca však ničím nepodložil.
Na základe týchto skutočností konštatoval, že pri posudzovaní konkrétneho prípadu žalobcu a jeho
odovzdania do členského štátu - Rumunska - neexistujú dôkazy, že by mu hrozilo neľudské alebo
ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv EÚ. Okrem toho dával do

pozornosti súdu Odporúčanie Európskej komisie zo dňa 08.12.2016, v ktorom sa výslovne odporúča,
aby sa obnovilo odovzdávanie žiadateľov o azyl do Grécka podľa Dublinského nariadenia za podmienok
a spôsobom uvedenom v tomto odporúčaní, čím poukazoval na neaktuálnosť argumentácie uvedenej
v správnej žalobe.

9. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok NS SR č. 1Sža/31/2014, ktorý sa zaoberá existenciou
právneho titulu na zaistenie cudzinca, mal za to, že v citovanom rozsudku ide znovu o neporovnateľnú
situáciu, nakoľko policajný orgán (nie Migračný úrad) mal zobrať do úvahy informácie o krajine pôvodu
(nie krajiny, do ktorej sa cudzinec podľa Dublinského nariadenia má vrátiť na posúdenie jeho žiadosti o
udelenieazylu)anavyšeUkrajinanieječlenskýštátEÚajezrejmé,ženačastiúzemiamábezpečnostné

problémy.ČlenskéštátyEÚsanaopakvzájomnepovažujúzabezpečnékrajinypreštátnychpríslušníkov
tretích krajín.

10. K námietke, že pochybil, keď žalobcu v konaní nevypočul, poukázal na to, že z Dublinského
nariadenianevyplývapovinnosťuskutočniťosobnýpohovorsosobou,ktorásanaúzemíčlenskéhoštátu

zdržiava neoprávnene, ktorá nepodala novú žiadosť o medzinárodnú ochranu a voči ktorej sa postupuje
podľa článku 24 Dublinského nariadenia. Článok 5 tohto nariadenia síce upravuje osobný pohovor,
ktorý sa vzťahuje však len na osoby, ktoré podajú novú žiadosť o udelenie azylu v členskom štáte,
ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu, pričom možno rovnako upustiťod pohovoru, ak žiadateľ už iným spôsobom poskytol informácie dôležité pre určenie zodpovedného
členského štátu. Žalovaný teda považoval za dostatočné, keď bol žalobca vypočutý pred orgánom
policajného zboru, pričom z daktyloskopických odtlačkov prstov vyplynulo, že je žiadateľom o udelenie

azylu v Rumunsku a nakoľko neprejavil vôľu požiadať o azyl v SR a na našom území má neoprávnený
pobyt,začalosakonaniepodľa§46aZoAvzmyslečlánku24Dublinskéhonariadenia,pričomRumunsko
akceptovalo jeho prijatie späť.

11. Žalobca vo svojej replike zo dňa 07.03.2018 zotrval na dôvodoch uvedených v podanej správnej

žalobe v plnom rozsahu. Mal za to, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím
podmienkam v členskom štáte, do ktorého sa rozhodol žalobcu odovzdať. Tejto povinnosti nie je
zbavený ani z dôvodu, že sa ho rozhodol odovzdať na územie členského štátu EÚ, nakoľko aj v
minulosti bolo súdnymi orgánmi preukázané, že aj v prijímacích podmienkach členských štátov EÚ, ktoré
čelia veľkému náporu migrantov a utečencov, môže dochádzať k systémovým zlyhaniam a môžu tam
prevládať podmienky nezlučiteľné s článkom 3 Dohovoru. Žalovaný bol preto povinný za týmto účelom

dostatočne zistiť skutkový stav veci a zaoberať sa aktuálne správami v azylovom systéme a v prijímacích
podmienkach pre žiadateľov o azyl v prijímacej krajine. Na túto povinnosť boli upozornené slovenské
správne orgány v konaní o zaistení, aj v konaní o odovzdaní podľa Dublinského nariadenia III, pričom
kasačný súd a v minulosti aj ústavný súd, upozorňovali na danú skutočnosť. V zmysle konštantnej
judikatúry kasačného súdu má aj správny orgán v konaní o zaistení realizovanom za účelom odovzdania

cudzinca v zmysle Dublinského nariadenia III povinnosť zisťovať prijímacie podmienky pre žiadateľov
o azyl v prijímajúcom členskom štáte. O to väčšmi má túto povinnosť žalovaný, ako správny orgán,
ktorý vydáva rozhodnutie o odovzdaní do iného členského štátu a ktoré rozhodnutie už len policajné
orgány realizujú. Nič na tom nemení fakt, že ide o Maďarsko, Bulharsko, Rumunsko, Taliansko, Grécko
a podobne, nakoľko situácia v tom ktorom členskom štáte sa mení s ohľadom na nápor migrantov a

utečencov. (rozsudok NS SR sp. zn. 10SZa/25/2015 zo dňa 11.01.2016).

12. Pokiaľ sa týka vyjadrenia žalovaného k nevykonaniu osobného pohovoru doplnil, že dané zisťovania
vykonal policajný útvar, nezávislý správny orgán od žalovaného a zisťoval relevantné skutočnosti z
pohľadu zaistenia podľa ustanovení zákona o pobyte cudzincov. Naopak, žalovaný je v konaní povinný

zistiť skutočnosti relevantné z pohľadu určenia členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti
o azyl, respektíve za účelom zistenia skutočností relevantných pre určenie krajiny, do ktorej má byť
cudzinec vrátený v zmysle Dublinského nariadenia III. Žalovaný má teda povinnosť dostatočne zistiť, či
v prejednávanom prípade nie sú dané aj individuálne okolnosti viažuce sa konkrétne k osobe účastníka
konania, ktoré mu bránia v návrate do prijímajúceho členského štátu (napríklad zdravotný stav), ktoré

nemožno získať inak, než vykonaním riadneho pohovoru. Nie je úlohou všeobecných súdov nahrádzať
činnosť správnych orgánov a vykonávať dokazovanie, vypočúvať cudzinca k skutočnostiam, ktoré
mali byť podkladom pre napadnuté rozhodnutie, vyhodnocovať tieto tvrdenia a skutočnosti, či tvrdenia
účastníka konania zakladajú porušenie článku 3 Dohovoru a podobne. Správny orgán má povinnosť
spoľahlivo zistiť skutkový stav veci a má povinnosť pred vydaním rozhodnutia poskytnúť účastníkovi

konania priestor na vyjadrenie k zistenému skutkovému stavu a navrhnúť doplnenie dokazovania. Bez
toho, aby správny orgán umožnil účastníkovi konania vyjadriť sa v danej veci a navrhnúť dôkazy na
podporu svojich tvrdení, nie je ani možné, aby správny orgán individuálne prejednal vec a zaujal v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia svoju vlastnú právnu úvahu k individuálnym okolnostiam veci a
preto ani následne nie je možné, aby súd preskúmal neexistujúcu právnu úvahu správneho orgánu.

Poukazoval pritom na znenie § 46a ods. 1 ZoA a § 46a ods. 3 ZoA, v zmysle ktorého sa primerane
použijú aj na konanie o odovzdaní do iného štátu ustanovenia § 4 ods. 1, § 17, § 17a a § 18 zákona o
azyle. Teda v zmysle ustanovenia § 46a ods. 3 a § 4 ods. 1 zákona o azyle bolo povinnosťou žalovaného
vykonať so žalobcom pohovor k zisteniu skutočností dôležitých pre rozhodnutie vo veci samej. O to viac
mala byť splnená táto povinnosť, nakoľko sa rozhodnutím zásadným spôsobom zasahuje do právnych

pomerov účastníka konania a taktiež z dôvodu, že cudzinci, ktorí sú účastníkmi konania, o odovzdaní do
iného členského štátu nachádzajúc sa v zaistení, nemajú zabezpečenú právnu pomoc v tomto konaní v
jeho prvom stupni a preto ani nie sú schopní prostredníctvom inej splnomocnenej osoby prezentovať ich
individuálne tvrdenia a návrhy. Tejto povinnosti nezbavuje žalovaného ani skutočnosť, že sa na konanie
o odovzdaní vzťahuje Dublinské nariadenie III, ktoré však žalovanému nezakazuje vykonať osobný

pohovor so žalovaným, respektíve ho tejto povinnosti nezbavuje, pričom Správny poriadok a § 46a ods.
3 zákona o azyle mu túto povinnosť výslovne ukladá.13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe (doplnenie) zo dňa 15.03.2018 zotrval na svojom
stanovisku prezentovanom vo vyjadrení k správnej žalobe a žiadal ju zamietnuť. Zdôvodnil prečo v
danom prípade nemožno použiť rozsudok NS SR na ktorý poukazuje žalobca sp. zn. 10SZa/25/2015 zo

dňa 11.01.2016. Takisto zdôraznil, že žalobca netvrdil, že by v Rumunsku mal zlé prijímacie podmienky,
pričom ani žalovaný nedisponuje takýmito informáciami a ani jeho zástupca nepredložil do súdneho
konania nijaký takýto dôkaz týkajúci sa Rumunska.

14. Poukazoval nato, že zo samotného Dublinského nariadenia vyplýva zásada zákazu vyhostenia

a vrátenia (bod 3 recitál) a dodal, že predpokladom uplatňovania nariadenia je vzájomná akceptácia
členských štátov ako bezpečných krajín, pričom nie je zmyslom ani účelom tejto právnej regulácie
vyšetrovať a preverovať si v každom konaní dodržiavanie ľudských práv v zodpovednom členskom štáte
EÚ. Tomu zodpovedá na jednej strane vzájomná dôvera, na druhej strane uplatňovanie zodpovednosti
medzi členskými štátmi EÚ. Bol presvedčený, že pokiaľ neexistujú v konaní podozrenia zo zlyhávania
azylového systému v dotknutom členskom štáte, vrátane prijímacích podmienok, SR nemá a priori

povinnosť eventuálne nedostatky vyhľadávať, pričom v súvislosti s realizáciou dublinského nariadenia
nebolo na úrovní EÚ prijaté rozhodnutie, resp. stanovisko o pozastavení odovzdávania cudzincov do
Rumunska.

15. K povinnosti vykonať pohovor uviedol, že žalobca neprejavil vôľu požiadať o udelenie azylu na území

SR. Jeho postavenie je cudzinec, ktorý sa zdržiava na našom území neoprávnene a iný štát je príslušný
na jeho konanie o udelenie azylu podľa Dublinského nariadenia a dané nariadenie vôbec neukladá
povinnosť vykonať pohovor s osobami, ktoré sa na území členského štátu zdržiavajú neoprávnene a
ktoré nepodali novú žiadosť o medzinárodnú ochranu a dokonca aj v prípade osôb, ktoré podali novú
žiadosť, je možno upustiť od tohto pohovoru, ak žiadateľ už poskytol informácie dôležité pre určenie

zodpovedného členského štátu (článok 5 ods. 2 písm. b/ Dublinského nariadenia). Domnieval sa, že ak
z Dublinského nariadenia nevyplýva výslovne povinnosť uskutočniť pohovor s cudzincom, ktorý má byť
odovzdaný na posúdenie jeho žiadosti o udelenie azylu v inom členskom štáte EÚ, v tomto zmysle treba
interpretovať aj ustanovenie § 46a ods. 3 ZoA. Formulácia zákona „ustanovenia § 4 ods. 1, § 17, § 17a
a § 18 sa primerane použijú aj na konanie o odovzdaní do iného štátu“ podľa ich názoru neznamená,

že v rámci konania o odovzdaní do iného členského štátu je potrebné uskutočniť pohovor s každým
cudzincom.

16. Dodal, že vzhľadom k tomu, že v prejednávanom prípade správny orgán už disponoval všetkými
potrebnými informáciami o tom, že žalobca je žiadateľom o azyl v Rumunsku, čo bolo verifikované aj

na základe daktyloskopických odtlačkov, nebolo potrebné, účelné, ani hospodárne, vykonávať s ním
pohovor, kde by sa zisťovali tie isté skutočnosti, ktoré už zistil iný štátny orgán SR.

17. Správny súd v preskúmavanej právnej veci konštatoval splnenie podmienok pre vyhlásenie rozsudku
bez nariadenia pojednávania (§ 182 ods. 1 písm. g/ a § 105 ods. 2 písm. a/ Správneho súdneho

poriadku).

18. Podľa § 46a ods. 1 zákona o azyle, Na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej
republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného
predpisu 20b) (ďalej len "konanie o odovzdaní do iného štátu"), je príslušné ministerstvo; konanie sa

začína na podnet ministerstva.

19. Podľa § 46a ods. 3 zákona o azyle, Ustanovenia § 4 ods. 1, § 17, § 17a a § 18 sa primerane použijú
aj na konanie o odovzdaní do iného štátu.

20. Podľa § 46a ods. 4 zákona o azyle, Ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú
splnené podmienky podľa osobitného predpisu; 20b) ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát,
do ktorého bude cudzinec odovzdaný.

21. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle, Pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za

posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov
Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie;
20b) na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasnéútočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje
územie.

22. K poznámke č. 20b) je uvedené - Nariadenie Komisie (ES) č. 1560/2003 z 2. septembra 2003,
ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej
štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ kap. 19/
zv. 6) v platnom znení.

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 ktorým sa stanovujú
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z
členských štátov (prepracované znenie) (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

23. Podľa čl. 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia III,

Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný,
pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania
žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie,
členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní

kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.
Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe
kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane
sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného
členského štátu.

24. Podľa čl. 26 ods. 1 (Oznámenie rozhodnutia o odovzdaní) Dublinského nariadenia III,
1. Keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať alebo prijať späť žiadateľa alebo inú
osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d), žiadajúci členský štát oznámi dotknutej osobe
rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu a v príslušných prípadoch aj rozhodnutie

neposudzovať jej žiadosť o medzinárodnú ochranu. Ak dotknutú osobu zastupuje právny zástupca alebo
iný poradca, môže členský štát rozhodnúť, že rozhodnutie oznámi tomuto právnemu zástupcovi alebo
poradcovi a nie dotknutej osobe, a prípadne ju o rozhodnutí upovedomí.

25. Podľa článku 4 Charty základných práv Európskej únie (Zákaz mučenia a neľudského alebo

ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu), Nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

26. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

27. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému,
neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

28. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v

ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch
alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

29. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej
súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a

dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,
ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

30. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.31. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

32. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať
dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

33. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a

zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k
spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

34. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

35. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

36. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi
a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

37. Podľa § 52 ods. 1 zákona o azyle, Na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o
správnom konaní, 20) ak tento zákon neustanovuje inak. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej
moci v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe. 22aa)

38. K poznámke č. 20) - je uvedený Zákon č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov.

39. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu, správny súd právne uzatvára:

40. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS.:MU-DS-445-7/2017-DŽ zo dňa

08.12.2017 (označenie rozhodnutia v číselnom formáte doručenom žalobcovi), ktorým žalovaný podľa
§ 46a ods. 4 ZoA rozhodol o odovzdaní žalobcu na územie Rumunska ako krajiny zodpovednej za
posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa Dublinského nariadenia III.

41. V konaní bolo preukázané, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Rumunska ako členského

štátu Európskej únie (04.10.2017). Táto krajina dňa 06.12.2017 písomne akceptovala prijatie späť
žalobcu podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia III.

42. V zmysle ustanovenia § 53b ods. 1 ZoA sa pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného
za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských

štátov Európskej únie použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej
únie, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Dublinské
nariadenie III).

43. Žalobca v správnej žalobe namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu

k podmienkam prijímania žiadateľov o azyl a azylového systému v Rumunsku a nie je zrejmé aké
dôkazy vykonal za účelom zistenia, že transferom žalobcu na územie Rumunska nedôjde k porušeniu
článku 3 Dohovoru a článku 16 Ústavy SR a preto je jeho rozhodnutie aj nedostatočne odôvodnené a
nepreskúmateľné.

44. Z ustanovenia čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III vyplýva, že v rámci dublinského systému
nemožno premiestňovať žiadateľov o medzinárodnú ochranu do členského štátu, v ktorom azylové
konanie alebo podmienky prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu vykazujú systémové chyby
z hľadiska záväzných štandardov Spoločného európskeho azylového systému, že by v prípadepremiestnenia žiadateľa do tejto krajiny dublinského systému vzniklo riziko neľudského, či ponižujúceho
zaobchádzania s týmto žiadateľom v zmysle čl. 4 Charty základných práv Európskej únie (Charta), resp.
čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd (Dohovor).

45. Správny súd vo svojej prechádzajúcej rozhodovacej činnosti, ako aj s prihliadnutím na rozhodovaciu
činnosťinéhosúduvčlenskomštáteEurópskejúnie,ktorýsazaoberalvýkladomDublinskéhonariadenia
III uzavrel, že správna úvaha v zmysle čl. 3 ods. 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III,
týkajúca sa premiestnenia žiadateľa, by mala byť zahrnutá v rozhodnutí o premiestnení žiadateľa bez

ohľadu nato, do akej krajiny má byť žiadateľ premiestnený (napr. rozsudok NSS ČR z 25.02.2015
č.k. 1 Azs 248/2014-27). Bolo teda povinnosťou žalovaného posúdiť, či v prípade Rumunska existujú
závažné dôvody sa domnievať, že tu dochádza k systémovým chybám, pokiaľ ide o konanie o azyle
a podmienky prijímania žiadateľov, na základe ktorých je tu riziko, že žiadateľom hrozí neľudské alebo
ponižujúce zaobchádzanie v tejto krajine, ako krajine, ktorá je zodpovedná za posúdenie ich žiadosti o
medzinárodnú ochranu.

46. Žalovaný v administratívnom konaní má zhromaždiť pred vydaním svojho rozhodnutia náležité
podklady, a to presné a aktuálne informácie z rôznych zdrojov a v danom prípade aj o členskom štáte
EÚ, do ktorého má byť žalobca vrátený v rámci dublinského konania. Žalovaný okrem konštatovania,
že Rumunsko je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké

povinnosti ako ostatným členským štátom a že členské štáty, ktoré uplatňujú Dublinské nariadenie,
rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné
krajinypreštátnychpríslušníkovtretíchkrajín,nezabezpečildokonaniažiadneinformácie,ktorébymohli
tvoriť podklad jeho správnej úvahy o tom, či v Rumunsku dochádza k uvedeným systémovým chybám.

47. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, ktorý aj keď v rámci
preskúmavania rozhodnutí o zaistení sa vo svojich jednotlivých rozhodnutiach vyjadril aj k otázke
skúmania prijímacích podmienok pre žiadateľov o azyl v členskom štáte, do ktorého má byť zaistený
žiadateľ vrátený (napr. právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa
11.01.2016) a uvádza, že za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu cudzinca podľa dublinského

nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či je krajina zodpovedná za
účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III ochotná a schopná cudzinca prijať, pretože
od postoja tejto krajiny závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je
vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež je povinnosťou žalovaného skúmať aj
podmienky,doakýchmá byťzaistenáosobavrátenáačitakýmtovrátením(odovzdaním)osobynedôjde

k porušeniu princípu non-refoulement. Najvyšší súd v odôvodnení tohto rozhodnutia uzavrel, že bez
zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na
základnú otázku, či by v prípade zistenia takýchto skutočností nešlo o prekážky, ktoré by fakticky aj
právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom by neprichádzalo do úvahy ani
zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné realizovať.

48. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia, ako aj z obsahu administratívneho spisu žalovaného
nevyplýva, žeby žalovaný pri svojom rozhodovaní splnenie vyššie uvedených podmienok, t.j. podmienok
vyplývajúcich z čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III skúmal, čím pochybil a svoje rozhodnutie zaťažil
vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o

azyl v Rumunsku. Žalovaný ohľadne Rumunskej republiky ani nezhromaždil žiadne dôkazy týkajúce
sa aktuálneho stavu azylového konania a podmienok prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu v
Rumunsku.

49. V tej súvislosti je potrebné poukázať aj na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze

III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011 vo veci sťažnosti žiadateľa o azyl ohľadom jeho dublinského transferu
(v danom prípade do Grécka), v ktorom konštatoval, že: „v rámci konania bolo potrebné uplatňovať
štandardy ochrany vyplývajúce z dohovoru čl. 3, ktorý zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a
slobôd a preto má prednosť pred zákonom. Možné porušenie absolútneho zákazu zlého zaobchádzania
v zmysle čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy vyvoláva procesnú povinnosť štátu zabezpečiť účinné

úradnévyšetrenietvrdenéhozléhozaobchádzania,pričompojem„účinné“zahŕňapredovšetkýmatribúty
dôkladnosti, rýchlosti, nezávislosti a nestrannosti.“50. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd ako dôvodnú hodnotí námietku žalobcu o
absencii zisťovania a vyhodnotenia aktuálnej situácie žiadateľov o azyl a ich prijímacích podmienkach
v Rumunsku a z rozhodnutia žalovaného nie je ani zrejmé, aké dôkazy vykonal (a ako ich vyhodnotil)

za účelom zistenia, že by transferom žalobcu na územie Rumunska nedošlo k porušeniu čl. 4 Charty,
resp. čl. 3 Dohovoru a čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky.

51. Pokiaľ sa týka námietky žalobcu, že nebol zo strany žalovaného osobne vypočutý, čím nemohol
oznámiť žalovanému určité skutočnosti, ako aj dôvody svojich obáv z návratu do príslušnej krajiny

najmä pokiaľ sa týka azylových podmienok súd uvádza, že na jednej strane sa stotožňuje s vyjadrením
žalovaného, že v zmysle zákona o azyle nemá povinnosť uskutočniť osobný pohovor s osobou, ktorá
nepodalanovúžiadosťomedzinárodnúochranuavočiktorejsapostupujepodľaDublinskéhonariadenia
III. Na druhej strane však v zmysle § 52 ods. 1 ZoA sa na konanie podľa zákona o azyle vzťahuje
všeobecný právny predpis o správnom konaní, t.j. zákon č. 71/1967 Zb. Správny poriadok (SP).

52. V zmysle § 3 ods. 2 SP sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s
účastníkmi konania a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä
sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy a týmto osobám musia správne orgány
poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rovnako
aj v zmysle ustanovenia § 33 SP majú účastníci právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie, pričom správny

orgán je povinný im dať možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i
spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

53. K otázke aplikácie § 33 ods. 2 Správneho poriadku sa vyjadril NS SR v rozsudku sp. zn. 3Szd/7/2009
z 23.03.2010: „Právo účastníka správneho konania na oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia

je širšie a za podmienok ustanovených správnym poriadkom zahŕňa prístup k všetkým podkladom
správneho rozhodnutia, ktoré správny orgán použil na rozhodnutie. Odopretie tohto práva účastníkovi
administratívneho konania má za následok porušenie práva na poskytnutie inej právnej ochrany podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ide o jeden z pilierov zákonnosti administratívneho konania, ktorý vyvažuje
postavenie účastníka administratívneho konania oproti mocenskému postaveniu orgánu verejnej správy,

ktorý z titulu verejnej moci danej mu zákonom vedie a ovláda konania. Preto nie je možné sa stotožniť s
právnym názorom žalovaného, že procesné pochybenie nemalo vplyv na zákonnosť rozhodnutia, ktoré
považuje správny orgán inak za vecne správne. Odopretie sprístupniť účastníkovi odborné stanovisko
konzultanta je podstatným porušením pravidiel správneho konania.“ Z uvedeného rozsudku vyplýva, že
už samotné odňatie práva na oboznámenie sa s rozhodnutím je dôvodom na zrušenie rozhodnutia a

vrátenie rozhodnutia na ďalšie konanie súdom, aj keď by rozhodnutie vo veci bolo inak vecne správne.

54. Z administratívneho spisu žalovaného však nevyplýva, aby tento dal žalobcovi, ako účastníkovi
konania, možnosť sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia a k spôsobu ich zistenia. Keďže tak žalovaný
neurobil pochybil, čím jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá sa odrazila v zákonnosti vydaného rozhodnutia.

55. S poukazom na opodstatnenosť uvedených žalobných námietok a vzhľadom na všetky vyššie
uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 220 Správneho
súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) Správneho súdneho
poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS.:MU-DS-445-7/2017-DŽ zo dňa 08.12.2017 zrušil a

vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na
ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia a najmä doplniť dokazovanie smerom naznačeným
správnym súdom a z takto zisteného skutkového stavu veci vyvodiť správne úvahy, ktoré je povinný aj
náležite odôvodniť.

56. Správny súd len dopĺňa, že povinnosťou správneho orgánu je jeho správnu úvahu v zmysle čl. 3
odsek 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III v prípade, ak sa možno domnievať, že štát primárne
určený za zodpovedný vykazuje určité systémové chyby v konaní o azyle a podmienkach prijímania
žiadateľov, túto svoju správnu úvahu rozvinúť smerom, či tu existujú tieto závažné dôvody, najmä
vysporiadať sa už so skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo a svoje zistenia náležite odôvodniť s

tým, že tieto majú mať podklad v dokazovaní vykonanom správnym orgánom, ktoré má byť aj súčasťou
administratívneho spisu.57. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich
náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,

podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,

ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že

sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.