Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 7, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/24/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114226797
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2114226797.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.

Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: JUDr. Ing. Martin Chlapík, so sídlom
Žilina,Sládkovičova13,správcakonkurznejpodstatyúpadcuU.U.,nar.XX.X.XXXX,adresaV.,L.XXXX/
X, proti žalovaným: 1. U. V., nar. X.XX.XXXX, adresa Z., F. XXXX/XX a 2. R. V., nar. XX.X.XXXX, adresa
Z., F. XX, obe zastúpené advokátkou: JUDr. Barbora Petrovič, so sídlom Trnava, Hlavná 44, o zaplatenie
14.928,-Eurspríslušenstvom,naodvolanieprotirozsudkuOkresnéhosúduTrnavač.k.8C/240/2014-79
zo dňa 8.6.2016 - žalobcu v časti výroku III. o zamietnutí žaloby voči žalovanej 2. a výroku V. o náhrade
trov konania žalovanej 2., a žalovanej 1. v časti vyhovujúceho výroku I., výroku V. o náhrade trov konania

žalobcovi a výroku VI. o súdnom poplatku, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., ktorým bola žalovaná 1.
zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 11.488,- Eur s príslušenstvom, výroku IV. ktorým bolo rozhodnuté o
náhrade trov konania medzi žalovanou 1. a žalobcom a výroku VI. ktorým bolo rozhodnuté o povinnosti
žalovanej 1. zaplatiť súdny poplatok, ako aj v časti napadnutého výroku III., ktorým bola zamietnutá
žaloba proti žalovanej 2. v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 0,45% ročne zo sumy 3.440,-
Eur od 20.10.2014 do zaplatenia, p o t v r d z u j e .

II. Vo zvyšnej napadnutej časti výroku III. rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že:
Žalovaná 2. je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 3.440,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05%
ročne zo sumy 3.440,-Eur od 20.10.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej 1. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

IV. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej 2. nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho
konania v rozsahu 97,48%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej 1. povinnosť zaplatiť žalobkyni
(pred vyhlásením konkurzu bola pôvodne žalobkyňou U. U.) sumu 11.488,- Eur, úrok z omeškania 5,05%
ročne zo sumy 11.488,- Eur od 20.10.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti voči žalovanej 1. zamietol, výrokom III. žalobu voči žalovanej 2.
zamietol, výrokom IV. uložil žalovanej 1. povinnosť zaplatiť pôvodnej žalobkyni náhradu trov konania vo

výške 100% k rukám jej právneho zástupcu, výrokom V. uložil pôvodnej žalobkyni povinnosť zaplatiť
žalovanej 2. náhradu trov konania vo výške 100% k rukám právnej zástupkyne žalovanej 2., a napokon
výrokom VI. uložil žalovanej 1. povinnosť zaplatiť súdny poplatok štátu vo výške 682,11 Eur na účet
Okresného súdu Trnava, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1,
§ 121 ods. 3, § 133, § 451 ods. 1, § 454, § 456, § 458 ods. 1, § 517 ods. 1, § 563, § 628 ods. 1, § 657,

§ 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „ OZ"), § 2, § 5 ods. 1, § 10 ods. 1, § 25 ods. 1 zák. č.
455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon), § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Prvoinštančný súd
vychádzal z toho, že pôvodná žalobkyňa (ďalej tiež len „žalobkyňa") sa žalobou domáhala voči žalovanej
1. zaplatenia sumy 11.488,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50% ročne od 20.10.2014 do

zaplatenia a voči žalovanej 2. zaplatenia sumy 3.440,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50%
ročne od 20.10.2014 do zaplatenia, titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že pôvodná žalobkyňa a žalované
neboli nikdy v priamom osobnom kontakte, žalobkyňa a žalovaná 1. boli iba v telefonickom kontakte.
Žalovaná 1. nepoprela, že žalobkyni veštila, poprela, že by jej posielala pozitívnu energiu, nepoprela, že

jej žalobkyňa posielala poštou finančné čiastky, avšak poprela žalovanú sumu. Žalovaná 2. nepoprela,
že jej žalobkyňa poštou poslala finančné čiastky, neuviedla výšku. Zhodnými tvrdeniami žalovaných mal
súd za preukázané, že žalovaná 2. finančné čiastky od žalobkyne odovzdala žalovanej 1. Žalovaná 1.
uviedla, že finančné sumy od žalobkyne minula. Žalovaná 2. neuviedla a ani v konaní netvrdila žiaden
dôvod, na základe ktorého by nemala povinnosť žalovanú sumu zaplatiť žalobkyni. Žalovaná 1. jednak

tvrdila, že žalobkyni poslala (požičala) sumu 5 x po 150 - 170 Eur, avšak uvedené nijakým spôsobom
nepreukázala a uvedené žalobkyňa nepotvrdila. Tvrdenia žalovanej 1. o tom, že finančné čiastky, ktoré
jej žalobkyňa posielala, jej dávala z vďačnosti, nepreukázala a súd uvedené považoval iba za účelové
tvrdenia, ohľadom ktorých žalovaná 1. neuniesla dôkazné bremeno v zmysle § 120 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že so žalovanou 1. sa dohodli na tom, že táto jej bude

posielať pozitívnu energiu za 300,- Eur, súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ ide o predmet plnenia,
tento je nemožný a aj za predpokladu, že by žalobkyňa bola preukázala uzavretie zmluvy, čo však v
konaní nebolo preukázané. Uzavretie zmluvy s takýmto predmetom plnenia, a takto uzavretá zmluva
by trpela vadou, pre ktorú by bola neplatná a v prípade poskytnutia plnenia, by osoba, ktorá sa takto
bezdôvodne obohatila, bola povinná toto vydať osobe, na úkor ktorej sa obohatila. Prvoinštančný súd

nemal v konaní za preukázané, že medzi žalovanou 1. a pôvodnou žalobkyňou bola uzavretá zmluva,
či aj nepomenovaná v zmysle § 51 OZ, o ktorej by mohol vysloviť absolútnu neplatnosť.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobu voči žalovanej
1. podala žalobkyňa dôvodne. Mal za to, že v konaní žalovanej 1. bola preukázaná existencia skutkovej

podstaty podľa § 451 ods. 2 OZ, a to konkrétne majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov,
na ktorého vznik postačuje, ak ide o činnosť, ktorou bolo bezdôvodné obohatenie získané a ktorá nie
je právom uznaná, napr. činnosť, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, činnosť, na ktorú je potrebné
osobitné štátne povolenie, ako v tomto prípade. Žalovaná 1. pritom v rozhodnom období nemala
živnostenské oprávnenie na vykonávanie voľnej živnosti v zmysle živnostenského zákona, a to veštenie

z karát a z iných podkladov. Žalovaná 1. sa sama vyjadrila, že veštenie vykonávala síce iba pre
známych, avšak nepoprela, že aj žalobkyni pozerala po telefóne do kariet, hoci na to nemala oprávnenie.
Žalobkyňaposielalažalovanej1.rôznefinančnéčiastky,ktoréžalovaná1.prijala,resp.ktoréjejžalovaná
2. odovzdala a tieto minula. Napriek spochybňovaniu žalovanou 1. listinných dokladov predložených
žalobkyňou, konkrétne druhopisov poštových peňažných poukazov - podacích lístkov, tieto považoval

prvoinštančný súd za hodnoverný dôkaz, ktorý žalobkyňa predložila, a ktorý bol vydaný Slovenskou
poštou, a.s. v súvislosti s jej žiadosťami zo dňa 6.6.2014, zo dňa 23.5.2014, zo dňa 25.5.2014. Súd prvej
inštancie mal za preukázané, že žalovaná 1. sa obohatila na úkor žalobkyne v sume 15.228,- Eur, avšak
viazaný návrhom, priznal žalobkyni žalovanú sumu 11.488,- Eur voči žalovanej 1. Obranu žalovanej 1.,
ktorá tvrdila, že požičala žalobkyni sumy 5 x po 150 - 170 Eur považoval súd za účelovú, nakoľko

žalovaná 1. neuniesla v tomto smere dôkazné bremeno o uzavretí zmluvy o pôžičke so žalobkyňou
v zmysle ust. § 657 a § 658 ods. 1 OZ. Aj obranu žalovanej 1. ohľadom zmluvy o darovaní, ktorú
charakterizovala tým, že žalobkyňa jej bola vďačná, a preto jej posielala peniaze, považoval súd za
účelovú a nijakým spôsobom nepreukázanú, keď žalovaná 1. nepredložila písomnú darovaciu zmluvu,
a ani v konaní netvrdila žiadne skutočnosti, ktorými by preukazovala uzavretie darovacej zmluvy ústnou

formou na konkrétne finančné čiastky. Tu súd prvej inštancie poukázal na to, že potreba písomnej
darovacej zmluvy vzniká, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní. Súd prvej inštancie
však ohľadom uvedeného ďalšie dokazovanie neviedol z dôvodu hospodárnosti, keď ani žalovaná 1.
súdu nenavrhla ďalšie dôkazy.5. Súd prvej inštancie žalobu žalobkyne voči žalovanej 2. ako nedôvodnú zamietol, keď síce mal v
konaní preukázané, že žalovaná 2. prijala od žalobkyne sumu 3.440,- Eur, a to bez právneho dôvodu

a žalovaná 2. neposkytla žiadne tvrdenia ani dôkazy, na základe ktorých by preukázala titul prijatia
finančných súm. Na rozdiel od žalovanej 1. však majetok žalovanej 2. sa nezväčšil, keď podľa zhodných
tvrdení žalovaných 1. a 2., odovzdala žalovaná 2. finančné čiastky od žalobkyne žalovanej 1., ktorá ich
minula.

6. Súd prvej inštancie zaviazal žalovanú 1. k úhrade úrokov z omeškania vo výške 5,05% ročne zo
sumy 11.488,- Eur od 20.10.2014 do zaplatenia, keď sa stotožnil s dňom vzniku omeškania žalovanej
1., vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa vyzvala žalovanú 1. na zaplatenie žalovanej sumy listom,
ktorý bol žalovanej 1. doručený najneskôr dňa 15.10.2014, keďže bol viazaný návrhom. Výšku úroku z
omeškania súd prvej inštancie určil v zmysle základnej úrokovej sadzby ECB, ktorá ku dňu omeškania
žalovanej 1. t. j. 20.10.2014 bola vo výške 0,05% + 5 bodov, spolu výška 5,05% ročne.

Vo zvyšnej časti úroku z omeškania 0,45% ročne zo sumy 11.488,- Eur od 20.10.2014 do zaplatenia,
žalobu ako nedôvodnú zamietol. Nakoľko súd prvej inštancie žalobu voči žalovanej 2. ako nedôvodnú
zamietol, nezaoberal sa už dôvodnosťou ani výškou úroku z omeškania.

7. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že vec prejednal v intenciách tvrdení uvádzaných žalobkyňou,

ktorými odôvodňovala svoju žalobu. Keďže vykonaným dokazovaním považoval skutkový stav za
dostatočne preukázaný na rozhodnutie vo veci samej a zároveň existencia ďalších dôkazov v konaní
nevyplynula najavo, a to ani z priebehu konania, ani zo samotného návrhu pôvodnej žalobkyne.
Skutkové zistenia považoval súd prvej inštancie za dostatočné pre posúdenie rozhodujúcich skutočností
vzťahujúcich sa k meritu, preto uzavrel, že nebolo potrebné nariaďovať výnimočne ďalšie dokazovanie

nad rozsah dôkaznej aktivity sporových strán, keď prihliadol na zásadu rovnosti strán a ústavou
garantované právo sporových strán na spravodlivé a nestranné prejednanie veci.

8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v časti žalobného návrhu žalobkyne voči
žalovanej 1. podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej tiež len „OSP"), v spojení s § 151

ods. 7 OSP, keď neúspech žalobkyne 1% bol v pomerne nepatrnej časti, a teda dosiahla úspech 98%,
a preto jej priznal plnú náhradu trov konania vo výške 100%. V časti žalobného návrhu žalobkyne voči
žalovanej 2., rozhodol súd o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP v spojení s §
151 ods. 7 OSP a vo veci plne úspešnej žalovanej 2. priznal náhradu trov konania vo výške 100%.

9. Zároveň súd prvej inštancie podľa § 2 ods. 2 a § 4 ods. 3 a položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych
poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, zaviazal žalovanú 1. na zaplatenie súdneho
poplatku vo výške 689 Eur, keď vychádzal z úspechu žalovanej 1% a neúspechu žalovanej 99%, pričom
sumu 682,11 Eur vyčíslil ako 99% zo sumy súdneho poplatku 689 Eur (6% zo sumy 11.488 Eur = 689
Eur).

10. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia odvolanie v časti výroku III., ktorým bola žaloba voči žalovanej 2. zamietnutá a v časti
výroku V., ktorým bolo žalobkyni uložené zaplatiť žalovanej 2. náhradu trov konania vo výške 100%
k rukám právnej zástupkyne žalovanej 2., a to z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) OSP,

že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza v týchto častiach z nesprávneho právneho posúdenia
veci, súd nedostatočne a neúplne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov došiel k
nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle OSP. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie sa v rozsudku
právne nevysporiadal s tým, na základe akého právneho ustanovenia a akého predpisu dospel k
rozhodnutiu, že návrh žalobkyne voči žalovanej 2. zamietne v celom rozsahu. Podľa názoru súdu

prvej inštancie sa žalovaná 2. neobohatila na úkor žalobkyne, teda jej majetok sa žiadnym spôsobom
nezväčšil na úkor žalobkyne. V odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie však absentuje argumentácia,
na základe akých právnych skutočností dospel k rozhodnutiu, ktoré ustanovenia a akého zákona
aplikoval na právne posúdenie danej situácie a znenie ustanovení pod ktoré predmetnú vec subsumoval,
čo robí rozsudok nepreskúmateľným, a to aj napriek tomu, že závery súdu môžu byť v konečnom

dôsledku správne. Žalobkyňa však s týmto rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasí a nepovažuje
ho za správne. Žalovaná 2. sa totiž obohatila na úkor žalobkyne, keď prijala plnenie vo svojom mene a
na svoj účet, na ktoré nemala žiaden nárok. Žalovaná 2. nepreukázala žiaden právny vzťah medzi ňou
a žalovanou 1., ktorý by ju oprávňoval prijať akékoľvek plnenie v jej mene alebo vo svojom mene na jejúčet. Žalovaná od začiatku vedela, že na tieto peniaze, ktoré jej žalobkyňa zaslala nemá žiaden právny
nárok a že žalobkyňu nepozná a nemá s ňou žiaden právny vzťah. Napriek tomu peniaze prevzala a
okamihom prevzatia sa jej majetok zväčšil na úkor žalobkyne. Peniazmi, ktoré prevzala mohla ľubovoľne

disponovať a bolo len na jej rozhodnutí, čo s nimi urobí. To, že ich odovzdala žalovanej 1. tak, ako
tvrdí, bolo na jej rozhodnutí. Medzi žalovanou 1. a žalovanou 2. neexistoval žiaden právny vzťah (aspoň
sa v konaní žiaden nepreukázal), na podklade ktorého by bola žalovaná 2. povinná odovzdať peniaze
žalovanej 1., resp. ich v jej mene alebo na jej účet prevziať. Nie je teda správne tvrdenie súdu prvej
inštancie, že majetok žalovanej 2. sa nezväčšil na úkor žalobkyne, pretože minimálne do času, kým

peniaze odovzdala žalovanej 1., boli jej majetkom a v jej držbe a mohla s nimi ľubovoľne nakladať, teda
jej majetok sa na určitý čas skutočne zväčšil. Nie je rozhodujúce, ako dlho mala žalovaná 2. peniaze
vo svojej dispozícii a či si ich nakoniec ponechala, resp. čo s nimi urobila, ale dôležitá je skutočnosť, že
peniaze prevzala, hoci na ne nemala žiaden právny nárok a nakladala s nimi podľa vlastného uváženia.
V danom prípade je rozhodujúce, na aké meno boli peniaze určené, kto ich prevzal a kto ich reálne mal
v dispozícii, teda na koho meno a účet sa plnilo, pretože tieto skutočnosti sa na rozdiel od iných tvrdení

v konaní objektívne preukázali (listinnými dôkazmi aj výpoveďami účastníkov konania).

11. Žalobkyňa tiež v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nedostatočne a neúplne zistil skutkový
stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď oprel svoje
rozhodnutie zamietnuť žalobu voči žalovanej 2. len o jej vyjadrenie, že peniaze prevzala, ale odovzdala

ich dcére a vyjadrenie žalovanej 1., že ona tieto peniaze prevzala a minula. Žiadnym iným spôsobom
to však nebolo preukázané a žalované to nevedia preukázať. Žalovaná 2. uviedla vo svojej výpovedi zo
dňa 15.3.2016, že telefonovala žalobkyni kvôli tomu, že jej poslala nejaké peniaze, lebo nevedela o čo sa
jedná, na čo jej žalobkyňa mala uviesť, že „U. vie" a viacej jej k tomu nič nepovedala. Žalobkyňa vo svojej
výpovedi zo dňa 14.5.2015 poprela, že by niekedy bola v kontakte so žalovanou 2., či už telefonickom,

alebo osobnom. Žalobkyňa 2. vo svojej výpovedi zo dňa 15.3.2016 tiež uviedla, že žalobkyňa jej poslala
3 poukážky, tiež uviedla, že telefónne číslo na žalobkyňu mala od žalovanej 1., ktorá jej povedala, že vie,
o čo sa jedná, tiež uviedla, že nevedela, že žalobkyňa posiela dcére nejaké peniaze. Žalobkyňa je však
tohonázoru,žežalovaná2.odprvejprevzatejplatbyvedelaočoideaaképeniazesazasielajúazakého
dôvodu. Napriek tomu preberala platby na svoje meno a na svoj účet, hoci vedela, že neexistuje na ne

žiaden nárok. Žalovaná 2. prevzala od 11.4.2013 - 15.10.2013 spolu 10 platieb v hodnote 3.440,- eur a
napriektomutvrdí,ženevedela,žejejdcérapreberáplatbyodžalobkyne,hocionasamaichprevzala10.
Takýto omyl by sa podľa žalobkyne dal vysvetliť možno v troch prípadoch (podľa žalovanej 2. prevzala
len 3 platby), ale nie ak 6 mesiacov preberá platby v značných sumách bez nejakého relevantného
právneho dôvodu, a to na svoje meno a na svoj účet. Desať platieb v hodnote 3.440,- Eur je dosť na to,

aby žalovaná 2. tvrdila, že nevedela, že jej dcéra preberá tiež nejaké platby a neprišlo jej zvláštne, že
niečo nie je v poriadku. Žalovaná 2. teda vedela o čo ide, o aké platby a za čo a vedome sa podieľala
aj na svojom obohacovaní, teda vo svojom mene a na svoj účet. Žalovaná 1. vo svojej výpovedi zo
dňa 15.3.2016 uviedla, že žalobkyni povedala, aby jej žiadne peniaze neposielala, a tiež, že si od nej
peniaze neprevezme, ak ich pošle. Z toho dôvodu ich žalobkyňa poslala jej mame, teda žalovanej 2. Z

uvedeného podľa žalobkyne vyplýva, že ak žalovaná 2. telefonovala žalobkyni a dopytovala sa u nej,
prečo jej posiela peniaze, musela vedieť, že na ne nemá nárok a preberá ich vo svojom mene a na svoj
účet, pretože predtým mala volať s dcérou (žalovanou 1.), ktorá jej na žalobkyňu poskytla telefónne číslo
a uviedla, že vie o čo sa jedná, že sa spolu len rozprávajú. Nemohla jej teda povedať, že tie peniaze sú
pre ňu, keď sama žalovaná 1. tvrdí, že nechcela, aby jej žalobkyňa posielala peniaze a uviedla jej, že

si ich ani neprevezme. Žalovaná 2. nemohla byť ani len v domnení, že peniaze sú pre dcéru, pretože
tá by jej podľa jej tvrdení musela uviesť, že žalobkyňa jej síce peniaze chcela poslať, ale ona ich od nej
nechce a neprevezme. Navyše sama žalovaná 2. povedala, že nevedela, že jej dcéra preberá nejaké
peniaze od žalobkyne, prečo by potom preberala platby a tvrdila, že je to pre dcéru. Žalovaná 2. teda
vedela, že platby jej nepatria, že na ne neexistuje žiaden právny nárok a že ani jej dcéra (žalovaná 1.)

ich nechce a nepreberá. Konala teda z vlastnej iniciatívy. Preto ani súd nemohol dôjsť k zisteniam, že
žalovaná 2. sa neobohatila na úkor žalobkyne, pretože z výpovedí žalovaných je zrejmé, že žalovaná 2.
prevzala od žalobkyne peniaze adresované na jej meno a účet a ponechala si ich bez právneho dôvodu.
Skutočnosť, že žalované zhodne tvrdia, že peniaze, ktoré prevzala žalovaná 2., odovzdala žalovanej
1., sa iným spôsobom ako ich tvrdeniami nepreukázala a objektívne sa to potvrdiť nedá. Teda súd by

to nemal považovať za preukázané a mal by vychádzať len z tvrdení a skutočností, ktoré sa reálne a
relevantným spôsobom preukázali aj inými dôkazmi, ako napr. že časť peňazí bolo zaslaných na meno
a účet žalovanej 2., ktorá si ich prevzala a disponovala s nimi podľa svojho uváženia.12. Vzhľadom na uvedené dôvody, žalobkyňa v odvolaní žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil a podľa § 221 ods. 2 OSP vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo aby podľa § 220 OSP rozsudok súdu prvej inštancie

zmenil tak, že žalobe žalobkyne vyhovie, teda žalovanú 2. zaviaže, aby zaplatila žalobkyni sumu vo
výške3.440,-Eur,spolusúrokomzomeškaniavovýške5,05%ročnezosumy3.440,-Eurod20.10.2013
(tu ide o chybu v písaní, keď podľa obsahu žaloby sa žalobkyňa domáha zaplatenia úrokov z omeškania
od 20.10.2014) až do zaplatenia a nahradila žalobkyni trovy právneho zastúpenia na účet právneho
zástupcu žalobkyne, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyňa si uplatnila aj trovy právneho

zastúpenia v odvolacom konaní.

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala ďalej prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalovaná 1., v časti výroku I., ktorým súd uložil žalovanej 1. zaplatiť žalobkyni sumu 11.488,-
Eur spolu s úrokom z omeškania 5,05% ročne zo sumy 11.488,- eur od 20.10.2014 do zaplatenia, v
časti výroku IV., ktorým súd uložil žalovanej 1. povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo

výške 100% k rukám právnej zástupkyne žalobkyne a v časti výroku VI., ktorým súd uložil žalovanej 1.
povinnosť zaplatiť súdny poplatok štátu vo výške 682,11 Eur na účet Okresného súdu Trnava. Žalovaná
1. uviedla, že s rozsudkom súdu prvej inštancie nesúhlasí, považuje ho za vecne nesprávny, má za
to, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym právnym záverom a právnemu
posúdeniuveci,pokiaľmalzato,žežalovaná1.sanaúkoržalobkyneobohatilaznepoctivýchzdrojov.Za

neoprávnený majetkový prospech z nepoctivých zdrojov treba považovať predovšetkým taký prospech,
ktorý bol získaný protiprávnym konaním postihnuteľným podľa konkrétnych právnych predpisov,
predovšetkým podľa predpisov trestného práva. Domnienka poctivosti zdroja majetkového prospechu
sa prezumuje a nepoctivý zdroj musí preukázať ten, kto sa vydania bezdôvodného obohatenia domáha
(conditio ob turpem causam). Súd na pojednávaní vyslovil predbežný právny názor podľa §

118 ods. 2 OSP v zmysle ktorého mal za preukázané iba zaslanie finančných prostriedkov poštovými
poukazmi, ktoré žalované spochybnili, nakoľko boli predložené druhopisy poštových poukazov, a teda
nebolo možné ich verifikovať s originálmi, žalovaná 1. aj naďalej sporuje výšku reálne poukázaných
súm. Po vyslovení predbežného názoru, kedy okrem uvedeného, mali ostať všetky ostatné skutočnosti
sporné, mala žalovaná 1. za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v tom, že bolo jej povinnosťou

preukázať nepoctivý zdroj. Tento nepoctivý zdroj nemal súd preukázaný a teda nemohol následne
poskytnúť právnu ochranu uložením povinnosti obohatenie z nepoctivých zdrojov vydať. Súd v tomto
smere dôkaznú situáciu nesprávne hodnotí. Žalobkyňa opakovane, bez žiadosti žalovanej 1., t. j. z
vlastnej iniciatívy poukazovala finančné prostriedky ako pozornosť a vďačnosť za to, že jej žalovaná
1. venovala svoj čas bola jej oporou, samotná žalobkyňa si určovala výšku súm, ktoré poukazovala,

nejednalo sa teda o žalovanou 1. požadované plnenia, ale o svojvoľnú iniciatívu žalobkyne. Preto
neobstojí konštatovanie súdu, že žalovaná 1. by si v rámci vykonávania činnosti, na ktorú nemá
oprávnenie, vyžadovala za ňou poskytované služby „odmenu". Žalobkyňa si určovala jednak sumu a
jednak tak konala bez výzvy, resp. žiadosti žalovanej 1. Nie je zrejmé, ako mala žalobkyňa preukázať
nepoctivý zdroj, svojimi tvrdeniami proti tvrdeniam žalovaných nemožno konštatovať, že by nepoctivý

zdroj bol preukázaný a už vôbec nie bez pochybností. Súd napokon vôbec nevyhodnotil dôkazy, a to
prepisy SMS správ, ktoré boli žalovanej 1. zasielané žalobkyňou a svedčia o psychickom tlaku žalobkyne
voči žalovanej 1. a tiež aj o tom, že žalobkyňa si sama požičala finančné prostriedky od žalovanej 1.,
a teda toto jednak spochybnilo tvrdenia žalobkyne a jednak spôsobuje nelogickosť toho, že žalovaná 1.
získavala na úkor žalobkyne prospech z nepoctivých zdrojov.

14. Žalovaná 1. vzhľadom na uvedené odvolacie dôvody žiadala, aby odvolací súd na základe ust. §
205 ods. 2 písm. a), d) a f) OSP rozsudok súdu prvej inštancie v častiach výrokov I., IV. a VI zrušil a
podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne uvedený
rozsudok v napadnutých častiach podľa § 220 OSP zmenil tak, že žalobu voči žalovanej 1. zamietne

a prizná žalovanej 1. náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. Uplatnila si tiež náhradu trov
odvolacieho konania.

15. Žalovaná 2. odvolací návrh nepodala.

16. Žalobkyňa k odvolaniu žalovanej 1. podala písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že priznanie
nároku z dôvodu, že ide o majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov je správne. Majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov nemusí byť získaný len takým konaním, ktoré je postihnuteľné
podľa konkrétnych právnych predpisov, a to predovšetkým predpisov trestného práva, ako to tvrdížalovaná 1. Žalobkyňa tu poukazovala na rozhodnutie R 26/1975 v zmysle ktorého: „ Ako prospech
získaný z nepoctivých zdrojov možno predovšetkým uviesť prospech získaný trestnou činnosťou
proti majetku, ďalej činnosťou nedosahujúcou intenzitu trestnej činnosti, alebo činnosťou z rôznych

dôvodov trestne nepostihnuteľnou (nepríčetnosť páchateľa, amnestia a pod.), ktorá však je v rozpore
aspoň s pravidlami spolužitia (dobrými mravmi). Pri posudzovaní tejto činnosti osobitne treba zvážiť
hranicu medzi dovoleným a nedovoleným konaním; ďalej treba uvažovať, či ide skutočne o nárok z
neoprávnenéhomajetkovéhoprospechuanienároknanáhraduškody.Idenapríkladoprospechzískaný
zneužívaním zamestnania na súkromnú výrobnú činnosť, o prospech z iného nedovoleného podnikania,

zo špekulácie s cudzou menou, z obchodovania s pašovaným tovarom a pod." Majetkový prospech
teda nemusí byť získaný len trestnou činnosťou, ale aj inou činnosťou, napr. takou, ktorá je v rozpore
s dobrými mravmi. V tomto prípade niet pochýb, že žalované 1. aj 2. sa dopustili takého konania,
ktoré je minimálne v rozpore s dobrými mravmi. Systematickým psychickým nátlakom a manipulovaním
žalobkyne od nej vylákali veľkú sumu peňazí s cieľom obohatiť sa na jej úkor. Podľa žalobkyne ide
dokonca o podvod, pričom podobné prípady sú stíhané v trestnom konaní. Súčasne niet pochýb o

tom, že tieto peniaze skutočne od žalobkyne prevzali a ponechali si ich, čím sa bezdôvodne obohatili
na jej úkor. K tomuto sa priznali a potvrdilo sa to aj v súdnom konaní. Niet pochýb o tom, že v
tomto prípade ide o bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 2 OZ, a to či už z dôvodu získania
majetkového prospechu z nepoctivých zdrojov alebo plnením bez právneho dôvodu, keďže na konanie
žalovanej 1. sa dá nazerať ako na konanie v rozpore s dobrými mravmi. Takýto úkon by bol podľa §

39 OZ absolútne neplatným. Preto je tvrdenie žalovanej 1. o tom, že žalobkyňa nepreukázala získanie
finančných prostriedkov z nepoctivých zdrojov účelové a nepreskúmateľné. K tvrdeniam žalovanej 1.,
že žalobkyňa nepreukázala skutočnú výšku bezdôvodného obohatenia, pretože neuznávajú predložené
druhopisy získané od Slovenskej pošty, žalobkyňa uviedla, že tieto majú hodnotu prvopisov. Ide o presné
kópie prvopisov poštových poukazov, ktoré Slovenská pošta archivuje a ručí za ich pravosť. Žalobkyni

boli poskytnuté na požiadanie ako oprávnenej osobe a za tieto druhopisy zaplatila sumu okolo 200,- Eur,
čo zdokladovala. Tvrdenia žalovanej 1., že žalobkyňa jej zasielala finančné prostriedky dobrovoľne, vo
výške podľa vlastného uváženia bez toho, aby ich od nej požadovala, a to z vďačnosti, že jej žalovaná
1. venovala svoj čas a bola jej oporou, sú účelové bez hlbšej opory vo vykonanom dokazovaní. Akou
„oporou" bola žalovaná 1. žalobkyni, bolo preukázané potvrdeniami psychológa a psychiatra MUDr. G.,

o zhoršenom zdravotnom a psychickom stave žalobkyne. Žalobkyňa v dôsledku „opory" žalovanej 1.
trpí nočnými morami, nespavosťou, úzkosťou a depresiami. V dôsledku toho prišla aj o prácu a chcela
si siahnuť na život. Len ťažko sa dá predstaviť, že žalobkyňa si sama vymyslí výšku sumy, ktorú má
zasielať žalovanej 1., najmä keď tá tvrdila, že ona od nej žiadne peniaze nechcela a žiadne by si ani
neprevzala. Súčasne žalobkyňa nedisponovala takými veľkými sumami peňazí, preto si ich začala (aj

na radu žalovanej 1.) požičiavať od bánk a nebankových spoločností. Zrejme by sa nešla dobrovoľne
zadlžovať, ak by od nej nikto peniaze nepožadoval. Údajné pôžičky, ktoré mala poskytnúť žalovaná 1.
žalobkyni, vyhodnotil súd ako účelovú obranu a ničím nepodložené tvrdenia. Pokiaľ ide o SMS správy,
ktoré zaslala žalobkyňa žalovanej 1., žalobkyňa uviedla, že žalovaná 1. predložila súdu len akýsi prepis
SMS správ bez toho, aby relevantne preukázala, že tieto správy sa reálne odoslali. Vôbec z nich

nevyplýva, čo tvrdí žalovaná 1., teda že žalobkyňa mala vyvíjať na žalovanú 1. psychický nátlak. Jednak
nie je zrejmé, čo by si žalobkyňa mala psychickým nátlakom na žalovanú vynútiť a jednak sa v konaní
jednoznačne preukázalo, že práve žalovaná 1. manipulovala žalobkyňou. Okrem toho tieto SMS správy
mali byť z obdobia, keď sa kontakt medzi žalobkyňou a žalovanou 1. prerušil (máj 2014) a dokazujú
akurát to, v akom zlom psychickom stave sa v tom čase nachádzala žalobkyňa, čo je jednoznačne

výsledok kontaktu a komunikácie so žalovanou 1. Žalobkyňa má za to, že odvolanie žalovanej 1. je
účelovésúmyslomrobiťvkonaníprieťahyavyhnúťsavráteniupeňazížalobkyni.Tvrdeniažalovanej1.v
odvolaní sú irelevantné, ničím nepodložené a jej výklad dokazovania je nesprávny a účelový. Žalobkyňa
preto navrhuje, aby odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v časti výrokov
I., IV. a VI. potvrdil ako vecne správny.

17.Žalované1.a2.písomnévyjadreniekodvolaniužalobkynenepodali.Nevyjadrilisaanikdoručenému
vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovanej 1.

18. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),

ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podanéešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených

práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

19. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 24.8.2017, oznámil JUDr. Ing. Martin Chlapík,
správca konkurznej podstaty dlžníka U. U., nar. XX.X.XXXX v konkurze, so sídlom kancelárie správcu
Sládkovičova 13, Žilina, že dňa 13.6.2017 bol na úpadcu U. U. vyhlásený konkurz Okresným súdom
Žilina, a to uznesením sp. zn. 3OdK/10/2017 zo dňa 13.6.2017 zverejneným v Obchodnom vestníku
č. 116/2017 dňa 19.6.2017. Podľa ustanovenia § 167b ods. 1 z. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len

„ZoKR"), správca navrhol, aby odvolací súd zmenil žalobcu z: U. U., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XXXX/X,
V. na: JUDr. Ing. Martin Chlapík, správca dlžníka U. U., nar. XX.X.XXXX v konkurze, so sídlom kancelárie
Sládkovičova 13, Žilina.

20. Podľa § 47 ods. 1 ZoKR, ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky

súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi. Lehoty
v týchto konaniach ustanovené alebo určené počas prerušenia týchto konaní neplynú. Na účastníkov
konania, ktorí vystupujú na strane úpadcu, prerušenie konania pôsobí, len ak ide o nerozlučné
spoločenstvo alebo o intervenciu.

21. Podľa § 47 ods. 4 ZoKR, v konaniach prerušených podľa odseku 1 možno pokračovať na návrh
správcu; správca sa podaním návrhu na pokračovanie v konaní stáva účastníkom konania namiesto
úpadcu.

22. Podľa § 167b ods. 1 ZoKR, oprávnenie dlžníka nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu, ako

aj konať vo veciach týkajúcich sa tohto majetku vyhlásením konkurzu prechádza na správcu; správca
koná v mene a na účet dlžníka.

23. Podľa § 80 ods. 1 a 2 CSP, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod
alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na

jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené
alebo na koho prešli (1). Súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania
došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto
žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované (2).

24. Odvolací súd posúdil podanie správcu podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) ako podanie návrhu
správcu na pokračovanie v súdnom konaní prerušenom vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka U.
U. a nakoľko nejde o prípad podľa § 80 ods. 1 CSP, pretože po začatí konania nedošlo k prevodu
alebo prechodu práv alebo povinností o ktorých sa koná zo žalobkyne na správcu, ale ide o postup
ex lege podľa ustanovenia § 47 ods. 4 ZoKR, pokračoval odvolací súd v konaní na návrh správcu

ako so žalobcom so subjektom: JUDr. Ing. Martin Chlapík, so sídlom Žilina, Sládkovičova 13, správca
konkurznej podstaty úpadcu U. U., nar. XX.X.XXXX, adresa V., L. XXXX/X.

25. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 v čase

podania odvolaní účinného zák. č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne
§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie v nimi
napadnutých častiach vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365

CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c), d), f) OSP,
ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazanýskutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaúradnejtabulianawebovejstránkesúdu

minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej 1.
proti vyhovujúcej časti rozsudku, včítane závislého výroku o trovách konania a o súdnom poplatku, nie
je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v týchto častiach vo výrokoch vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP, avšak
na odvolanie pôvodnej žalobkyne proti zamietajúcej časti rozsudku, je nevyhnutné rozsudok v tejto časti

v zmysle § 388 CSP zmeniť, a to včítane závislého výroku o trovách konania, keďže v tejto časti neboli
splnenépodmienkynajehopotvrdenie,aninajehozrušenietak,žežalovanej2. budeuloženápovinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 3.440,- Eur aj s príslušenstvom.

26. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne,

pokiaľ žalobe pôvodnej žalobkyne voči žalovanej 1. o zaplatenie sumy 11.488,- Eur s príslušenstvom
titulom bezdôvodného obohatenia sa žalovanej 1. za platby prijaté od pôvodnej žalobkyne v období
od 28.2.2013 do 25.4.2014 vyhovel a žalobu pôvodnej žalobkyne voči žalovanej 2. o zaplatenie sumy
3.440,- Eur s príslušenstvom rovnako titulom bezdôvodného obohatenia sa žalovanej 2. za platby prijaté
od pôvodnej žalobkyne v rovnakom období zamietol, včítane závislých výrokov o trovách konania a

o súdnom poplatku za žalobu. Nakoľko výrok II. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie
zamietol žalobu žalobcu proti žalovanej 1. vo zvyšnej časti (t. j. v časti o zaplatenie úrokov z omeškania
vo výške 0,45% ročne zo sumy 11.488,- Eur od 20.10.2014 do zaplatenia) nebol napadnutý odvolaním,
vo výroku II. je rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a v tejto časti nie je predmetom odvolacieho
prieskumu.

27. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie pôvodnou žalobkyňou uplatneného práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Zároveň sa stotožňuje aj s jeho právnym posúdením uplatneného nároku
žalobkyne voči žalovanej 1. Pokiaľ však ide o právne posúdenie nároku žalobkyne voči žalovanej 2., tu

dospel odvolací súd k odlišným záverom.

28. Pôvodná žalobkyňa (aktuálne vzhľadom na účinky vyhlásenia konkurzu na majetok žalobkyne, je
žalobcom správca konkurznej podstaty úpadkyne), sa podanou žalobou domáhala voči žalovanej 1.
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 11.488,- Eur s príslušenstvom, ktorú sumu jej mala zaslať

postupne po častiach poštovými poukážkami v období od 28.2.2013 do 25.4.2014, a to z dôvodu, že
najskôr jej mala žalovaná 1. telefonicky poskytovať veštecké služby, za čo jej žalobkyňa niekoľkokrát
dobila kredit na mobilný telefón, neskôr jej mala poskytovať služby posielania pozitívnej energie na
zlepšenie života žalobkyne, a to najskôr na želanie žalobkyne, neskôr vyvíjaním psychického nátlaku
na žalobkyňu tým, že ak jej žalobkyňa peniaze posielať nebude, žalovaná bude negatívnou energiou

nepriaznivo ovplyvňovať jej život, ako aj život jej blízkych. Žalobkyňa tvrdila, že pod týmto psychickým
nátlakom a bezprávnou vyhrážkou, naďalej posielala poštovými poukážkami peniaze podľa pokynov
žalovanej 1., za ktoré však nedostávala žiadnu protislužbu. V niektorých prípadoch na základe inštrukcie
žalovanej 1., zaslala žalobkyňa tieto peniaze na meno matky žalovanej 1., teda žalovanej 2. Žalobkyňa
mala za to, že jednak pôvodná dohoda na poskytovaní služieb, ktoré nie sú reálne plniteľné (veštenie,

usmerňovanie energie), je od začiatku neplatným právnym úkonom a jednak za to, že neplatné sú aj
právne úkony, ktoré neboli urobené na základe slobodnej vôle žalobkyne a pri ktorých žalobkyňa konala
pod psychickým nátlakom a bezprávnou vyhrážkou žalovanej 1. v reálnej obave o svoj život, ako aj život
azdraviesvojejnajbližšejrodiny.Zaúčelomposkytnutiapožadovanýchplnenížalovanej1.,sažalobkyňa
neúmerne zadlžila, čím sa následne zhoršila kvalita jej života. Poukazovala tiež na to, že žalovaná 1. sa

dopustila trestného činu neoprávneného podnikania, pretože nedisponovala živnostenským oprávnením
na poskytovanie služieb veštenia z kariet, hoci v rozhodnom období bola zapísaná v živnostenskom
registri, avšak s iným predmetom podnikania. Na základe toho usudzovala, že žalovaná 1. získala od
žalobkyne majetkový prospech z nepoctivých zdrojov. Tiež argumentovala tým, že postup žalovanej 1.
v tomto prípade bol v rozpore s dobrými mravmi, čo spôsobilo absolútnu neplatnosť právneho úkonu,

preto plnenie poskytované žalobkyňou bolo plnením z neplatného právneho úkonu, prípadne plnením
bez právneho dôvodu. Žalovaná 1. sa v spore bránila tým, že naopak žalobkyňa neustálymi telefonátmi
a sms správami psychicky vydierala žalovanú 1., uvádzala, že neexistuje dôvod, pre ktorý by mala vrátiť
žalovanú sumu, sporovala jej výšku. Žalovaná 1. potvrdila, že za pozretie do kariet jej žalobkyňa dobilakredit na mobil, neskôr žalobkyňa chcela buď pozrieť do kariet, alebo sa len rozprávať. Za to žalovaná
1. od žalobkyne nič nechcela, možno jej žalobkyňa dva alebo trikrát poslala kredit. Žalovaná 1. trvala
na tom, že žalobkyňu v telefonických rozhovoroch podporovala a pomáhala jej, nikdy za to od nej nič

nechcela, možno iba dobitie kreditu, poprela, že by ju žalobkyňa žiadala o posielanie pozitívnej energie,
trvala na tom, že peniaze jej žalobkyňa posielala z vďačnosti, že pozeranie do kariet robí iba kamarátom
ako koníček, veštením sa neživila, žalobkyni povedala, aby jej peniaze neposielala, chcela jej ich aj
vrátiť, avšak žalobkyňa jej povedala, že to má brať ako vďaku. Ďalej žalovaná 1. tvrdila, že žalobkyni
požičala peniaze a to päťkrát po 150,- Eur alebo 170,- Eur.

29. Pokiaľ ide o preukázanie existencie a posúdenie právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou 1.,
v tomto smere okrem výpovedí žalobkyne a žalovanej 1., strany iné relevantné dôkazy nepredkladali, ani
nenavrhovali, iba podporne slúžia na ich preukázanie výpovede žalovanej 2. a svedkyne U. U. (matky
žalobkyne), prípadne listinné dôkazy - prepis sms-správ, či lekárske správy žalobkyne. Žalobkyňa a
žalovaná 1. sa zhodli len v tom, že boli navzájom po dlhšiu dobu v telefonickom kontakte, že žalovaná 1.

žalobkyni najprv iba vyveštila z kariet, za čo jej žalobkyňa dobila kredit na mobil, potom sa už skutkové
tvrdenia žalobkyne a žalovanej 1. zásadne rozchádzajú, keď žalobkyňa tvrdí, že na posielanie pozitívnej
energie ju oslovila žalovaná 1., žalobkyňa prvý krát chcela, aby jej žalovaná 1. poslala pozitívnu energiu,
za čo zaplatila 300,- Eur, neskôr na ňu mala žalovaná 1. vyvíjať nátlak, aby jej žalobkyňa posielala
peniaze, pretože buď niečo hrozí žalobkyni alebo jej rodine, prípadne žalovaná ublíži žalobkyni alebo

jej rodine. Žalovaná 1. poprela, že by žalobkyni posielala pozitívnu energiu, poprela, že by poskytovala
služby veštenia, tvrdila, že žalobkyňa ju často telefonicky kontaktovala a dožadovala sa rozhovorov,
pričom žalovaná 1. týmto žalobkyni pomáha, a preto jej žalobkyňa posielala peniaze z vďačnosti,
žalovaná 1. tiež žalobkyni peniaze párkrát požičala.

30. Pretože okrem výpovedí žalobkyne a žalovanej 1. neexistujú iné priame dôkazy, ktoré by podporili
tvrdenia buď žalobkyne alebo žalovanej 1., zostal charakter právneho vzťahu medzi žalobkyňou a
žalovanou 1. v rovine tvrdenia žalobkyne proti tvrdeniu žalovanej. Nesporným však je, že žalobkyňa
a žalovaná 1. boli v telefonickom kontakte a že žalobkyňa žalovanej 1., s ktorou sa predtým vôbec
nepoznala, niekoľkokrát dobila kredit na mobil a listinnými dôkazmi preukázaným je, že poštovými

peňažnými poukážkami, ktorých druhopis na spoplatnenú žiadosť žalobkyne vydala Slovenská pošta
a.s., poslala žalobkyňa žalovanej 1. v období od 28.2.2013 do 25.4.2014 sumu celkom 11.708,- Eur
(s tým že dňa 20.2.2013 bola zaslaná suma 80,- Eur, čiže spolu až 11.788,- Eur). Žalobkyňa pritom
tvrdila, že tieto peniaze posiela pod psychickým nátlakom žalovanej 1., žalovaná 1. naopak tvrdila, že
peniaze od žalobkyne nikdy nežiadala, že jej po telefóne neposkytovala žiadne odplatné služby, iba sa

rozprávaliapeniazejejžalobkyňaposielalazvďačnosti,prípadnemaloísťovráteniepôžičiek.Vzhľadom
na takto protichodné tvrdenia sporových strán, bolo potom rozhodujúce, ako každá z nich ohľadom
svojich tvrdení uniesla bremeno dôkazu. V rámci dokazovania totiž platí zásada, že každá zo strán
sporového konania musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; strana musí preukázať
to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Ak teda žalobkyňa

tvrdí, že žalovanej 1. posielala peniaze, na základe neplatného právneho úkonu, pre nedostatok vôle
žalobkyne, ako aj rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi, prípadne, že poskytnuté plnenie je pre
žalovanú 1. plnením získaným z nepoctivých zdrojov, nakoľko na poskytovanie služieb veštenia nemala
žalovaná 1. živnostenské oprávnenie, bolo jej povinnosťou to preukázať. Žalobkyňa pritom listinnými
dôkazmi - druhopismi poštových peňažných poukazov preukázala poskytnutie peňazí žalovanej 1. v

žalovanej výške, ako aj skutočnosť, že v dôsledku vyplácania týchto peňazí sa neúmerne zadlžila a
došlo k zhoršeniu jej psychického stavu. Žalovaná 1. skutočne v rozhodnom období v zmysle výpisu
zo živnostenského registra nemala oprávnenie na poskytovanie služieb veštenia. Posielanie pozitívnej
energie za peniaze žalobkyni žalovaná 1. poprela, pritom dohoda na takomto poskytovaní služieb by pre
nemožnosť dohodnutého predmetu plnenia bola od počiatku absolútne neplatným právnym úkonom,

ako správne uzavrel i súd prvej inštancie. Avšak iný právny titul, na základe ktorého by mala žalovaná
1. dôvod peniaze od žalobkyne prijať, v konaní preukázaný nebol. Tvrdenie žalobkyne, že žalovanej 1.
platila za posielanie pozitívnej energie, resp. pod vyhrážkou žalovaná 1. poprela.

31. Žalovaná 1. naopak tvrdila, že sa po telefóne so žalobkyňou iba rozprávala, energiu jej neposielala,

peniaze jej žalobkyňa posielala z vďačnosti. Žalovaná 1. bola potom povinná tieto svoje skutkové
tvrdenia ohľadom dôvodnosti posielania peňazí žalobkyňou preukázať, čo sa jej však nepodarilo. Kým
žalobkyňa tvrdila, že konala z donútenia pod psychickým nátlakom, bez vlastnej vôle, žalovaná 1.
dôvodnosť prijatia peňazí od žalobkyne odôvodňovala jej vďačnosťou, teda, že malo ísť o darovanie.Existenciu právneho úkonu darovacej zmluvy, predovšetkým úmysel žalobkyne darovať peňažné
prostriedky žalovanej 1. však žalovaná 1. v konaní nepreukázala. Podstatnými náležitosťami darovacej
zmluvy (§ 628 až § 630 OZ) sú dohoda o predmete daru a dohoda o jeho bezodplatnosti, pričom

rozhodujúci je vždy úmysel darcu, ako jeho vnútorná osobná pohnútka predmet daru bezodplatne
prenechať obdarovanému. V tomto smere bol správny skutkový aj právny záver súdu prvej inštancie,
ktorý existenciu darovacej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovanou 1. nemal za preukázanú a túto obranu
žalovanej 1. považoval za účelovú. Rovnako sú správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie
o tom, že žalovaná 1. neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že by medzi žalobkyňou ako

dlžníkom a žalovanou 1. ako veriteľom bola uzavretá zmluva o pôžičke, na základe ktorej prenechal
veriteľ (žalovaná 1.) dlžníkovi (žalobkyňa) veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaviazal
vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu, a teda že plnenie žalobkyne by bolo
vracanímpôžičkyposkytnutejžalovanou1. Pokiaľtedažalobkyňatvrdila,žepeniazeposielalažalovanej
1. pod psychickým nátlakom, pričom žalovanej sa nepodarilo preukázať opak, resp. preukázať iný
právny dôvod, na základe ktorého odôvodnene prijímala peňažné prostriedky od žalobkyne, je podľa

odvolacieho súdu potrebné uzavrieť, že žalobkyňa poskytovala žalovanej 1. v danom prípade peňažné
prostriedky bez právneho dôvodu. V tom prípade došlo na strane žalovanej 1. v zmysle ustanovenia §
451 ods. 1 OZ k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je podľa ustanovenia § 456 OZ povinná žalobkyni
vydať, pričom v súlade s ustanovením § 457 OZ je povinná žalobkyni vydať všetko, o čo sa na jej úkor
obohatila.

32. Odvolací súd má za to, že v tomto konkrétnom prípade dôkazné bremeno preukázať existenciu
právneho titulu na prijatie peňažných súm od žalobkyne, je práve na žalovanej 1, ktorá ak tvrdí, že
na prijatie plnení od žalobkyne má právny nárok, je povinná toto svoje skutkové tvrdenie preukázať.
Žalobkyňa naopak tvrdila, že konala pod psychickým donútením, plnenie peňažných prostriedkov z

vďačnosti popierala, naopak dôvodila, že sa týmto konaním zadlžila u nebankových spoločností tak,
že jej už žiadna spoločnosť viac nechcela peniaze požičať, pričom jej psychický stav sa zhoršil do
takej miery, že chcela spáchať samovraždu, o čom svedčia aj lekárske nálezy o zdravotnom stave
žalobkyne predložené v konaní. Žalovanej 1. sa však v konaní vôbec nepodarilo preukázať, že by jej
žalobkyňajednotlivésumydarovalazvďačnosti,čiposkytlaakovráteniepôžičky.Protitomutojejtvrdeniu

svedčí aj ten fakt, že žalobkyňa dostatočnými peňažnými prostriedkami nedisponovala. Na to, aby mohla
jednotlivé sumy žalovanej 1. zaslať, sa postupne zadlžovala, pričom podľa predložených druhopisov
poštových peňažných poukážok, žalobkyňa posielala žalovanej rôzne sumy, a to po 15, 20, 30, 35,
40, 44, 45, 50, 55, 60, 70, 80, 100,- Eur ale aj po 120, 130, 150, 190, 200, 300, 340, 350, 400, 406,
580, 590, 600,- Eur, dokonca sumy 800,- (19.11.2013), 880,- Eur (17.12.2013), 1100,- Eur (15.1.2014),

1.300,- (31.1.2014), 1.823,- Eur (14.3.2014) a žalovanej 2. poukázala sumy po 50, 80, 120, 150, 200,
490, 500, 770 a 1.080,- Eur. Už samotná výška týchto súm, nasvedčuje tomu, že žalované 1. a 2. ich
nemohli považovať za plnenie z vďačnosti, nakoľko prijatie súm v takýchto výškach za tvrdenú psychickú
telefonickú pomoc, resp. rozprávanie sa po telefóne, je v rozpore so zásadami morálky spoločnosti, s
pravidlamislušnostiadobrýmimravmi.Súdprvejinštanciepretosprávnevosvojomrozhodnutípoukázal

na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda na to, že konanie žalovaných 1. a 2. je možné
súčasne považovať aj za konanie v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle ustanovenia § 451 ods. 2
OZ, sa potom za dôvod vzniku bezdôvodného obohatenia považuje aj majetkový prospech získaný z
nepoctivých zdrojov.

33. Ak teda žalobkyňa tvrdila, že plnenia poskytovala z psychického donútenia a žalovaná relevantný
dôvod poskytovania jej peňažných prostriedkov nepreukázala, nie je možné dospieť k inému právnemu
záveru, ako tomu, že prijatie týchto plnení žalovanou 1. od žalobkyne, za tvrdenú telefonickú psychickú
podporu, resp. rozprávanie sa, je nielen plnením z neplatného právneho úkonu, v prípade, že sa
žalobkyňa a žalovaná 1. skutočne dohodli na posielaní pozitívnej energie za odplatu, kedy pre

nemožnosť sľúbeného plnenia by takýto právny úkon bol od počiatku neplatný (§ 37 ods. 2 OZ), ako aj
že ide o plnenie bez akéhokoľvek právneho dôvodu, pretože vzhľadom na zásadné rozpory v tvrdeniach
žalobkyne a žalovanej, žiadny právny titul pre poskytovanie peňazí žalobkyňou žalovanej 1. preukázaný
nebol, avšak vzhľadom na celkovú výšku žalovanou 1. prijatých peňažných prostriedkov a sústavnosť
konania žalovanej 1., je takéto jej konanie zároveň možné kvalifikovať ako v rozpore s dobrými mravmi,

teda vzhľadom na jeho intenzitu ho možno vyhodnotiť tiež ako prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

34. Vzhľadom na uvedené, obrana žalovanej 1. v podanom odvolaní spočívajúca v tom, že nie je
správny záver súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že žalovaná 1. sa obohatila na úkor žalobkynez nepoctivých zdrojov, neobstojí. Ako totiž správne poukázala žalobkyňa vo svojom vyjadrení (aj s
poukazom na rozhodnutie R 26/1975) na to, aby sa získaný majetkový prospech považoval za prospech
z nepoctivých zdrojov, nemusí byť získaný len trestnou činnosťou, ale aj činnosťou, ktorá je v rozpore

s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie pritom dôvodil, že za nepoctivý zdroj sa považuje zdroj, ktorý
nie je právnym poriadkom uznaný, napr. činnosť, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, alebo činnosť,
na ktorú je inak potrebné osobitné štátne povolenie. Pojem nepoctivý zdroj zákon nevymedzuje, ale
v zmysle ustálenej súdnej praxe sa zaň nepovažuje len prípad získania bezdôvodného obohatenia,
ktorý je trestne postihnuteľný, napr. ak ide o nedovolené podnikanie, ale považujú sa zaň aj prípady,

činnosti, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, kedy je potrebné osobitne zvažovať hranicu medzi
dovoleným a nedovoleným konaním (R 26/1975, R 25/1986). V danom prípade bolo preukázané,
že žalovaná 1. v období od 28.2.2013 do 25.4.2014 prijala od žalobkyne sumu celkom až 11.708,-
Eur (hoci sa žalobkyňa v spore domáha voči žalovanej zaplatenia sumy iba 11.488,- Eur). Podľa
odvolacieho súdu prijatie takejto vysokej sumy peňazí za žalovanou 1. tvrdené rozprávanie sa po
telefóne,jejednoznačnekonanímvrozporesdobrýmimravmi,atoajvzhľadomnaindividuálneokolnosti

daného prípadu, kedy žalobkyňa nedisponovala potrebnými peňažnými prostriedkami, následkom čoho
je v súčasnosti na žalobkyňu vyhlásený konkurz (prebieha tzv. „osobný bankrot"), ako aj vzhľadom
na osobnosť žalobkyne, keď podľa výsledkov psychologických vyšetrení je žalobkyňa osobnosťou s
intelektovou úrovňou v oblasti subnormy - 76 IQ, je ľahko ovplyvniteľná okolím, najmä dominantnejším,
je sugestibilná, nepredvída riziko. Z tohto dôvodu nemôže obstáť ani argument žalovanej 1., že išlo o

svojvoľnú iniciatívu žalobkyne, ktorá konala bez výzvy žalovanej. V tom prípade si totiž o to viac žalovaná
1. musela byť vedomá svojej povinnosti bezdôvodne prijaté peňažné prostriedky vrátiť, čo je v súlade
s pravidlami elementárnej slušnosti. Žalovaná 1. sústavným prijímaním peňažných prostriedkov bez
právneho dôvodu od žalobkyne získala od nej veľký majetkový prospech, ktorý možno vzhľadom na
všetky okolnosti prípadu kvalifikovať ako nepoctivý zdroj. Pokiaľ žalovaná 1. poukazuje na predložený

prepis sms správ, ktoré majú svedčiť naopak o psychickom tlaku žalobkyne na žalovanú 1., ako aj o tom,
že si žalobkyňa požičala peniaze od žalovanej 1., odvolací súd po preskúmaní tohto listinného dôkazu (č.
l. 29 spisu) uvádza, že predmetné správy sú už z obdobia, kedy žalobkyňa peniaze žalovanej 1. prestala
posielať, pretože si už nemala od koho požičať a z obsahu sms vyplýva len toľko, že žalobkyňa žiada
žalovanú 1. o pomoc pri splácaní dlhov, ktoré si narobila. Navyše ide len o prepis sms, čo spôsobuje,

že predložený listinný dôkaz ani nie je hodnoverný, pretože nie je zrejmé, či ide o presný prepis správ,
či sú tu uvedené všetky správy a aké boli správy od žalovanej 1. žalobkyni.

35. Pokiaľ ide o obranu žalovanej 1., že súd prvej inštancie na pojednávaní vyslovil predbežný právny
názor podľa § 118 ods. 2 OSP, podľa ktorého mal za preukázané iba zaslanie finančných prostriedkov

poštovými poukazmi, ktoré však žalované spochybnili, nakoľko boli predložené iba ich druhopisy, ktoré
nemožno verifikovať s originálmi, preto žalovaná 1. naďalej sporuje aj výšku reálne poukázaných súm,
odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 24.5.2016 podľa § 118 ods. 2 OSP
uviedol, že je nesporné že žalobkyňa poukázala žalovanej 1. sumu 11.483,- Eur a žalovanej 2. sumu
3.440,- Eur, pričom žalovaná 2. sumu 3.440,- Eur odovzdala žalovanej 1. a ostatné skutočnosti zostali

sporné. Po poučení podľa § 120 ods. 4 OSP potom sporové strany uviedli, že nemajú žiadne ďalšie
návrhy na vykonanie dokazovania.

36. V zmysle ustanovenia § 118 ods. 2 OSP platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie, súd po začatí pojednávania, po prednesoch strán a po oboznámení výsledkov prípravy

pojednávania, uvedie podľa doterajších výsledkov, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov
je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z
navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Účelom
tohto ustanovenia bolo zjednodušiť a zrýchliť konanie, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy a aby
sa nevenovala pozornosť zbytočným skutkovým tvrdeniam. Zároveň bolo účelom tohto ustanovenia

vyhnúť sa pre účastníkov konania prekvapivým súdnym rozhodnutiam. Súd teda mal zhrnúť, na ktoré
právne významné rozdielne skutkové tvrdenia strán zameria svoje dokazovanie. Strany potom mali
možnosť reagovať na vyslovený právny názor súdu a pokúsiť sa ho vyvrátiť, alebo naopak svojimi
skutkovýmitvrdeniamiadôkaznýminávrhmipotvrdiť.Účastnícisamozrejmemohlisvojedôkaznénávrhy
i skutkové tvrdenia rozširovať a dopĺňať do momentu, kedy súd vyhlásil uznesením dokazovanie za

skončené (§ 120 ods. 4 OSP), čo bolo vyjadrením koncentrácie občianskeho súdneho konania, kedy do
popredia vystupuje procesná zodpovednosť účastníkov konania za ich aktívny a zodpovedný prístup k
povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Účastníci tak musia do istého, v zákone určeného momentu
(v sporových veciach prejednávaných s pojednávaním, spravidla do vyhlásenia uznesenia, ktorým sakončí dokazovanie) uviesť všetko, na čom chcú postaviť svoj nárok, resp. poprieť nárok protistrany. Ak
tak neurobia v zákonom určenej fáze konania, túto možnosť stratia. Na skutočnosti a dôkazy predložené
a označené neskôr súd neprihliada, a teda sa na ne hľadí, akoby neboli uplatnené.

37. V danom prípade súd prvej inštancie podľa § 118 ods. 2 OSP na základe výsledkov konania
uviedol, že je nesporná iba tá skutočnosť, že žalobkyňa poukázala žalovanej 1. sumu 11.483,- Eur a
žalovanej 2. sumu 3.440,- Eur, pričom žalovaná 2. sumu 3.440,- Eur odovzdala žalovanej 1., všetky
ostatné právne významné skutkové tvrdenia účastníkov považoval súd prvej inštancie za sporné. Ak

mal potom súd prvej inštancie za nesporné poukázanie žalovaných súm žalovaným 1. a 2., bolo potom
povinnosťou žalovaných 1. a 2. skutkové tvrdenia žalobkyne o poukázaní žalovaných súm relevantným
spôsobom popierať a poskytnúť o svojich skutkových tvrdeniach aj dôkazy. Na vyslovený právny záver
súdu prvej inštancie však žalovaná strana reagovala tak, že návrhy na doplnenie dokazovania nemá.
Žalobkyňa v konaní tvrdila, že žalovaným 1. a 2. poukázala, teda zaplatila žalované peňažné sumy
11.488,- Eur a 3.440,- Eur, o čom predložila druhopisy poštových peňažných poukazov vystavených

Slovenskou poštou a.s., nakoľko uvádzala, že prvopisy na príkaz žalovanej 1. zničila. Žalovaná
1. uvádza, že predložené druhopisy poštových peňažných poukazov sporuje, pretože ich nemožno
verifikovať s originálmi, avšak tu odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa predložila v konaní
jednak svoje žiadosti adresované Slovenskej pošte a.s., jednak oznámenia Slovenskej pošty a.s. o
zaslaní druhopisov podacích potvrdeniek k poštovým poukazom, ako aj samotné druhopisy poštových

peňažných poukazov opatrených pečiatkou Slovenskej pošty a.s. Vyhodnotiac tieto dôkazy komplexne
vo vzájomných súvislostiach, odvolací súd zhodne s prvoinštančným je názoru, že žalobkyňa dôkazné
bremeno na preukázanie svojho tvrdenia o zaslaní žalovaných súm žalovaným 1. a 2. uniesla. Pokiaľ
na druhej strane žalované sporovali výšku skutočne zaslaných súm, nenavrhli v tomto smere žiadne
dokazovanie, preto v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 a 4 OSP nemožno konštatovať iné, ako len to,

že v tomto smere neuniesli svoje dôkazné bremeno. Žalované totiž boli povinné k dôkazu žalobkyne o
zaslanížalovanýchsúm,poskytnúťdôkazopaku,t.j.preukázať,žeplatíopakakopreukazuježalobkyňa.
Takýto dôkaz však v konaní neposkytli, preto súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dokazovanie v
predmetnejvecisprávne,keďmalzapreukázanéprijatiepeňažnýchsúmžalovanými1.a2.vžalovaných
výškach. V sporovom konaní totiž neplatí, že dokazovať skutočnosti v spore je len povinnosťou žalobcu,

ale platí zásada, že každý musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, žalobca teda musí
preukazovať svoje skutkové tvrdenia a pokiaľ chce žalovaný tieto skutkové tvrdenia vyvrátiť, musí svoje
tvrdenia rovnako preukázať. Ide o tzv. delenie, alebo presúvanie dôkazného bremena. Ak žalovaná 1.
sporuje výšku reálne poukázaných súm, mala svoje tvrdenie preukazovať, napríklad predložením jej
doručených ale poštou nevyplatených poštových peňažných poukazov, prípadne inými potvrdeniami od

Slovenskej pošty a.s., t. j. mala preukazovať navrhnutými dôkazmi existenciu skutočností, ktoré tvrdenie
a dôkazy žalobkyne vylučujú. Žalované 1. a 2. však v tomto smere žiadne dokazovanie nenavrhli. Súd
pritom v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta tretia OSP môže vykonávať dokazovanie z vlastnej
iniciatívy len výnimočne, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, o ktorý prípad sa však v danej veci
nejedná, preto bol súd prvej inštancie, v súlade so zásadou rovnosti strán v spore, potom iba povinný

posúdiť otázku, či účastníci/strany uniesli alebo neuniesli dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení.

38. Na základe vyššie uvedeného, po vyčerpaní uplatnených a relevantných odvolacích dôvodov
žalovaných, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I., ktorým bola žalovaná
1. zaviazaná zaplatiť pôvodnej žalobkyni (teraz žalobca) sumu 11.488,- Eur s príslušenstvom, s použitím

§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, nakoľko súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v
zmysle návrhov sporových strán, toto dokazovanie správne vyhodnotil a napokon nárok žalobkyne aj
správne právne posúdil. Zároveň odvolací súd ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil aj
závislý výrok o náhrade trov konania medzi žalovanou 1. a žalobkyňou, odvolacími dôvodmi žalovanej 1.
osobitne nenapadnutý, včítane vecne správneho závislého výroku o súdnom poplatku uloženom zaplatiť

žalovanej 1., rovnako odvolaním žalovanej 1. osobitne nenapadnutým.

39. Ďalej predmetom prieskumu odvolacieho súdu zostalo posúdiť správnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým žalobu pôvodnej žalobkyne voči žalovanej 2. o zaplatenie sumy 3.440,- Eur s
príslušenstvom zamietol, včítane závislého výroku o trovách konania medzi pôvodnou žalobkyňou a

žalovanou 2.

40. Súd prvej inštancie žalobu voči žalovanej 2. zamietol s odôvodnením, že síce mal preukázané, že
žalovaná2.prijalaodpôvodnejžalobkynesumu3.440,-Eur,atobezprávnehodôvodu,pretožežalovaná2. neposkytla súdu žiadne tvrdenia ani dôkazy, na základe ktorých by preukázala titul prijatia finančných
súm, avšak podľa súdu prvej inštancie sa majetok žalovanej 2. nezväčšil, keď podľa zhodných tvrdení
žalovanej 1. a žalovanej 2., žalovaná 2. odovzdala finančné čiastky od žalobkyne žalovanej 1., ktorá ich

minula. Pôvodná žalobkyňa v podanom odvolaní proti tomuto záveru súdu prvej inštancie namietala, že
žalovaná 2. sa obohatila, keď prijala plnenie vo svojom mene a na svoj účet, na ktoré nemala žiaden
nárok, pretože nepreukázala žiaden právny vzťah medzi ňou a žalovanou 1., ktorý by ju oprávňoval
prijať akékoľvek plnenie v jej mene, alebo vo svojom mene a na jej účet. Žalovaná 2. od začiatku podľa
žalobkyne vedela, že na tieto peniaze nemá žiaden právny nárok, žalobkyňu nepozná, nemá s ňou

žiaden právny vzťah, napriek tomu peniaze prevzala, ktorým okamihom sa jej majetok zväčšil na úkor
žalobkyne. S týmito peniazmi mohla ľubovoľne disponovať, to že ich odovzdala žalovanej 1. bolo len
na jej rozhodnutí. Minimálne do času, kým peniaze žalovaná 2. odovzdala žalovanej 1. sa jej majetok
na určitý čas skutočne zväčšil.

41. Vzhľadom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade

súd prvej inštancie dospel k správnemu skutkovému ako aj právnemu záveru, že žalovaná 2. v konaní
nepreukázala existenciu titulu, ktorý by ju oprávňoval na prijatie peňažných súm od pôvodnej žalobkyne,
teda ich od nej prijala bez právneho dôvodu. Žalovaná 2. v konaní uviedla iba toľko, že keď jej žalobkyňa
poslalapoštovúpoukážkusnažilasazistiťočoide,dcéra(žalovaná1.)jejpovedala,žesasožalobkyňou
rozprávajú, pretože žalobkyňa potrebuje pomoc, preto peniaze od žalobkyne žalovaná 2. odovzdala

žalovanej 1. Žalobkyňa zasielanie peňazí žalovanej 2. odôvodňovala tým, že to od nej požadovala
žalovaná 1. Žalovaná 1. naopak tvrdila, že keď žalobkyni povedala, že si peniaze neprevezme, táto ich
poslala jej matke, pričom ona sama žalobkyni nikdy nekázala, aby peniaze posielala jej matke. Z týchto
tvrdení sporových strán vyplýva, že medzi žalobkyňou a žalovanou 2. neexistoval žiaden záväzkový
právny vzťah, na základe ktorého by mala žalovaná 2. právo prijať peňažné prostriedky od žalobkyne

vo svojom mene a na svoj účet. Naopak z vyjadrení žalobkyne, ako aj žalovaných 1. a 2. vyplýva,
že mali zhodne za to, že tieto peňažné prostriedky boli určené pre žalovanú 1., ktorá však rovnako v
zmysle už vyššie uvedených záverov žiaden relevantný titul na prijatie peňažných plnení od žalobkyne
nemala. Z predložených druhopisov poštových peňažných poukazov, ktoré odvolací súd považuje za
hodnoverný dôkazný prostriedok, vyplýva, že žalobkyňa poukázala na meno žalovanej 2. sumu spolu

vo výške 3.440,- Eur (dňa 11.4.2013 sumu 120,- Eur, dňa 12.5.2013 sumu 80,- Eur, dňa 6.6.2013 sumu
500 Eur, dňa 12.6.2013 sumu 490,- Eur, dňa 1.7.2013 sumu 150,- Eur, dňa 17.8.2013 sumu 1.080,-
Eur, dňa 15.10.2013 sumu 200,- Eur, dňa 8.4.2014 sumu 770,- Eur, dňa 19.4.2013 sumu 50 eur). Hoci
žalovaná 2. výšku prijatých peňažných prostriedkov v konaní pred súdom prvej inštancie sporovala,
dôkazné bremeno neuniesla, pretože v tomto smere žiadne dokazovanie ani nenavrhla.

42. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie
bezdôvodne obohatiť na úkor druhého a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť.
Predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. OZ je, že niekto získal majetkové
hodnoty (došlo k zvýšeniu aktív jeho majetkového stavu), a to na úkor toho, ktorého majetkový stav

sa tým znížil, prípadne nedošlo k jeho očakávanému rozmnoženiu. Vznik bezdôvodného obohatenia
je spájaný so súčasným vznikom záväzku, na základe ktorého je povinný ten, kto sa obohatil, vydať
predmet obohatenia a zároveň ten, na koho úkor sa tak stalo, je oprávnený požadovať vydanie všetkého,
o čo sa povinný obohatil.

43. Odvolací súd má zato, že žalovaná 2., hoci na to nebola oprávnená, pretože to od nej žalovaná 1.
nežiadala, prijala plnenie od žalobkyne, ktoré bolo žalobkyňou určené pre žalovanú 1. a s takto prijatým
plnením disponovala, čo znamená, že sa jej majetkový stav zvýšil o hodnotu peňažných prostriedkov,
ktoré bez právneho dôvodu prevzala a s ktorými po určitú dobu disponovala. Z vyjadrení žalovaných 1. a
2. nevyplýva, že žalovaná 1. by splnomocnila žalovanú 2. na prijatie plnenia od žalobkyne. Žalovaná 2.

satedaprevzatímpeňažnýchplneníodžalobkynebezdôvodneobohatila,pričomtotoobohateniemožno
rovnako ako u žalovanej 1. posúdiť ako plnenie získané bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 OZ). Je
potom bez právneho významu, ako neskoršie žalovaná 2. s prijatými peňažnými prostriedkami naložila
a či ich následne odovzdala (všetky alebo len časť) žalovanej 1. V zmysle ustanovenia § 451 ods. 1 OZ
totiž predmet bezdôvodného obohatenia vydáva ten kto sa obohatil a tomu, na úkor koho bezdôvodné

obohatenie vzniklo, pričom na povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie nemá vplyv spôsob, akým
obohatený následne naloží s predmetom obohatenia. Záväzok vzniknutý z bezdôvodného obohatenia
nezaniká tým, že obohatený sa predmetu bezdôvodného obohatenia zbavil, napr. ho medzičasom
odovzdal inému. Povinnosť obohateného podľa § 458 OZ trvá, až do vrátenia predmetu obohateniatomu, na úkor ktorého vzniklo. Pretože žalovaná 2. dosiaľ žalobkyni prijaté bezdôvodné obohatenie
nevrátila, právny vzťah z bezdôvodného obohatenia medzi žalobkyňou a žalovanou 2. nezanikol, ale
trvá.

44. Obdobne Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 25 Cdo 413/2000 zo dňa 24.1.2002
uzavrel, že: „Bezdôvodné obohatenie vzniknuté prijatím plnenia, ktoré malo byť poskytnuté inej osobe
(veriteľovi) od jej dlžníka, nie je obohatením na úkor veriteľa, ale na úkor dlžníka. Pokiaľ nedôjde
k vráteniu predmetu bezdôvodného obohatenia tomu, na úkor koho vzniklo, záväzok vzniknutý z

obohatenia nezaniká tým, že obohatený už predmetom obohatenia nedisponuje."

45. Na základe uvedeného teda odvolací súd dospel k právnemu záveru odlišnému od záveru súdu prvej
inštancie a má za to, že bezdôvodné obohatenie na úkor pôvodnej žalobkyne v prípade peňažnej sumy
3.440,- Eur vzniklo prijatím plnenia na strane žalovanej 2. bez akéhokoľvek právneho dôvodu, ktorá
je povinná, bez ohľadu na to, ako následne s prijatými peňažnými prostriedkami naložila, vydať prijaté

plnenie tomu, na úkor koho sa obohatila, t. j. pôvodnej žalobkyni. Súčasne, keďže si pôvodná žalobkyňa
uplatňuje aj zaplatenie úrokov z omeškania, pričom žalovaná 2. sa s plnením dostala do omeškania v
súlade s ustanovením § 563 OZ prvého dňa potom, čo ju žalobkyňa na plnenie požiadala, keď v tomto
smere možno súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie, že ak žalobkyňa žalovanú 2. vyzvala na vrátenie
bezdôvodného obohatenia listom zo dňa 26.9.2014, na ktorý reagovala právna zástupkyňa žalovaných

1. a 2. listom zo dňa 15.10.2014, možno mať za to, že najneskôr dňa 15.10.2014 bola výzva žalobkyne
na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanej 2. doručená, pri viazanosti žalobným návrhom, bolo
dôvodným priznať žalobkyni úroky z omeškania od požadovaného dňa 20.10.2014. Potom v súlade s
ustanovením § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, stanovujúceho, že výška úrokov z omeškania je päť

percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, ktorá ku dňu 20.10.2014 bola 0,05%, prislúcha žalobkyni
nárok na úroky z omeškania zo sumy 3.440,- Eur vo výške 5,05% ročne od 20.10.2014 do zaplatenia.

46. Keďže teda v danom prípade neboli splnené podmienky ani na potvrdenie ani na zrušenie

preskúmavaného rozsudku v žalobkyňou napadnutej zamietajúcej časti, odvolací súd s použitím ust.
§ 388 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti vo výroku III. zmenil tak, že žalobe
žalobkyne voči žalovanej 2. v prevažujúcom rozsahu vyhovel a žalovanej 2. uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 3.440,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 3.440,-Eur
od 20.10.2014 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobkyňou požadovaných úrokov z omeškania až do

výšky 5,50% ročne, t. j. v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 0,45% ročne zo sumy 3.440,-
Eur od 20.10.2014 do zaplatenia, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

47. Pretože v časti došlo k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie, s použitím § 396 CSP

bolo povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov na súde prvej inštancie
medzi žalobkyňou a žalovanou 2., o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí.
Vzhľadom na predmet konania, keď sa pôvodná žalobkyňa podanou žalobou domáhala voči žalovanej
2. zaplatenia sumy 3.440,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 3.440,-

Eur od 20.10.2014 do zaplatenia, pričom rozhodnutím súdu jej bola priznaná suma 3.440,- Eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 3.440,- Eur od 20.10.2014 do zaplatenia, ku dňu
rozhodovania odvolacieho súdu sa tak pôvodná žalobkyňa domáhala voči žalovanej 2. zaplatenia sumy
celkom 4.065,65 Eur (t. j. 3.440,- Eur + vyčíslené úroky z omeškania 5,50% ročne od 20.10.2014 do
7.2.2018 v sume 625,65 Eur), pričom rozhodnutím súdu jej bola priznaná suma celkom 4.014,46 Eur (t.

j. 3.440,- Eur + vyčíslené úroky z omeškanie vo výške 5,05% ročne od 20.10.2014 do 7.2.2018 v sume
574,46 Eur). Potom podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech pôvodnej žalobkyne v rozsahu
98,74% (4.014,46 Eur : 4.065,65 Eur x 100) a hrubý úspech žalovanej 2. v rozsahu 1,26% (100% -
98,74%) a tým je daný prevažný čistý úspech pôvodnej žalobkyne (teraz žalobcu) v rozsahu 97,48%
(98,74% - 1,26%). Žalobcovi teda vzniklo právo na náhradu účelne vynaložených trov prvoinštančného

i odvolacieho konania práve takýmto percentom (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s
§ 396 ods. 1 CSP), o ktorom nároku v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj
bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. Odvolací
súd preto vo výroku vyslovil, že žalobcovi priznáva voči žalovanej 2. nárok na náhradu trov konaniapred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania v rozsahu 97,48%. O samotnej výške náhrady trov
konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

48. O náhrade trov odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovanou 1., s použitím § 262 ods. 1 CSP
v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v
celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej
žalovanej 1. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

49. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).