Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 28, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/233/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716203042
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5716203042.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: V. W., nar. XX.XX.XXXX,
bytom W. XXX, XXX XX W., zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o.,
so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený spoločnosťou Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o
vydanie bezdôvodného obohatenia, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin
č.k. 15C/92/2016-77 zo dňa 26. apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 15C/92/2016-77 zo dňa 26. apríla 2017 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 907,28 Eur s príslušenstvom, zamietol (výrok I.). Súčasne
žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok II.).

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania konštatoval, že

medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere dňa 6.10.2011, na základe ktorej
bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 1170 Eur (reálne vyplatený v sume 970,51 Eur po zrazení
poplatku za poskytnutie úveru). Aplikujúc ust. § 44 ods. 2, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej
„OZ“), § 261 ods. 3 písm. d/, § 497 Obchodného zákonníka, príslušných ustanovení zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere (ďalej ZoSÚ),
najmä§1ods.2,§2písm.a/,b/,d/,§9ods.1,ods.2písm.f/,j/,k/,§11ods.1písm.b/ZoSÚnaskutkové

zistenia vyplývajúce z dokazovania vykonaného v predmetnej veci súd prejudiciálne určil, že predmetný
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, konštatujúc, že predmetná zmluva nebola platne uzavretá
pokiaľ ide o podstatnú náležitosť, a to údaj o RPMN, neobsahovala údaj o termíne konečnej splatnosti
(§ 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ), výška splátky úveru nebola rozčlenená na termíny splátok, istiny, úroku
a iných poplatkov, tak ako to vyžaduje ust. § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch. K
namietanejodplatezaposkytnutieúverudosahujúcejúroveň70,01%akoniekoľkonásobneprevyšujúcej
odplatu obvykle požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, s

poukazom na ust. § 53 ods. 6 OZ platného v čase uzavretia zmluvy a hodnotu priemernej odplaty
určovanej Ministerstvom financií SR (§ 21 Zákona o spotrebiteľských úveroch), naposledy zverejnenou
pred uzavretím zmluvy v rozhodnom období vo výške 45,11 %, konštatoval, že dohodnutá odplata
v zmluve priemernú odplatu na finančnom trhu podstatným spôsobom prevyšovala. Z tohto dôvodupovažoval odplatu za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi, ktorá skutočnosť nezakladá neplatnosť
zmluvy ako celku. Prejudiciálne vyriešenie vyššie uvedenej otázky ho viedlo k záveru, že žalobcovi
vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré predstavovalo uplatnené poplatky, úroky z

omeškania, ktoré si žalovaný uplatnil v rámci platenia predmetného úveru. Poukázal, že z prehľadu
platieb ukončeného úveru, vyžiadaného žalobcom od žalovaného, bol dňa 06.10.2011 žalobcovi na účet
poskytnutý úver vo výške 970,51 Eur, ktorý žalobca splácal v splátkach dňa 15.11.2011 v sume 66,42
Eur, dňa 02.01.2012 v sume 63,67 Eur, dňa 30.01.2012 v sume 64,72 Eur, dňa 09.03.2012 v sume 67,00
Eur, dňa 23.04.2012 v sume 70,00 Eur, dňa 28.05.2012 v sume 70,00 Eur, dňa 07.08.2012 v sume 65,00

Eur, dňa 25.09.2012 v sume 116,00 Eur, dňa 26.10.2012 v sume 1.294,88 Eur.
3. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným vo vzťahu k uplatnenému nároku súd
prvej inštancie aplikujúc ust. § 101, § 107 v spojení s § 451 ods. 1, 2 OZ dospel k záveru, že
uplatnená námietka premlčania žalovaným je dôvodná v celom rozsahu. V tejto súvislosti konštatoval,
že žalobca sa mohol domáhať vydania bezdôvodného obohatenia v súvislosti s plneniami, ktoré
poskytol žalovanému po 18.03.2014. Ostatné plnenia, ktoré žalobca poskytol žalovanému, ktorých

sa domáhal vo forme vydania pred 18.03.2014, považoval súd za premlčané z dôvodu uplynutia
subjektívnej premlčacej doby, ktorá bola dvojročná. S odkazom na prehľad platieb uviedol, že uplatnený
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je celý premlčaný, nakoľko žalovaný poslednú splátku na
predmetný úver realizoval 26.10.2012 a žaloba na súd bola podaná 18.03.2016. Pokiaľ ide o včasnosť
podania žaloby, uviedol, že subjektívna lehota na uplatnenie nároku mohla začať plynúť odo dňa, kedy

žalobca zaplatil jednotlivé plnenia v súvislosti s existujúcou zmluvou o revolvingovom úvere nad rámec
toho, na čo bol povinný. Neakceptoval tvrdenie žalobcu, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel
až na základe prvej porady s advokátom v roku 2016. Vo vzťahu k judikatúre týkajúcej sa otázky
zisťovania momentu získania vedomosti o bezdôvodnom obohatení a osoby, ktorá sa na úkor iného
obohatila poukázal, že rieši prípady, v ktorých bolo sporným zistenie, kedy oprávnená osoba získala

zo skutkového hľadiska objektívne vedomosti umožňujúce iniciovať konanie. Uvedené nie je možné
aplikovať na prejednávanú vec, keďže žalobca uplatňoval svoje nároky z dôvodu právnych vád zmluvy.
V čase uzavretia zmluvy platila právna úprava, podľa ktorej sa úver považoval za bezúročný a bez
poplatkov v prípade absencie vymedzených náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a vedomosť o
tejto zákonnej úprave sa u žalobcu predpokladá a nemožno ju nijako vyvrátiť. Konštatoval, že pokiaľ

malo na strane žalovaného vzniknúť bezdôvodné obohatenie na základe neplatných náležitostí zmluvy
o úvere, toto si mal žalobca uplatniť odo dňa vyplatenia finančných prostriedkov zakladajúcich vznik
nároku podľa § 451 OZ. Pri postupnom pokračujúcom získavaní majetkových hodnôt treba z hľadiska
premlčania za samostatné nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia považovať nároky, ktoré vznikli
zo samostatných oddeliteľných prípadov bezdôvodného obohatenia, aj keď ide o rovnaké subjekty a

rovnaké skutkové podstaty zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Na uplatnenie každého takéhoto
nároku začína plynúť premlčacia doba osobitne. K bezdôvodnému obohateniu získanému bez právneho
dôvodu, ak právny dôvod neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto
okamihom určil tiež začiatok objektívnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie sa nezaoberal uplatnením
10-ročnej objektívnej premlčacej doby, nakoľko v dôsledku vznesenia námietky premlčania je potrebné

si uplatniť právo buď v subjektívnej alebo v objektívnej lehote.
4. O trovách konania rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 a žalovanému,
ktorý bol plne úspešný v konaní, priznal náhradu trov konania v celom rozsahu, s tým, že o výške trov
konania po právoplatnosti rozhodnutia rozhodne vyšší súdny úradník.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Dovolával sa zmeny
napadnutého rozsudku, aby odvolací súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal mu náhradu
trov konania v plnom rozsahu. V podrobnostiach uviedol, že ide o vzťah spotrebiteľský a subjektívna
doba na uplatnenie nároku žalobcovi neuplynula. Za nesprávne označil tvrdenie súdu, podľa ktorého pri
posudzovaní vedomosti žalobcu o vzniku bezdôvodného obohatenia, je rozhodujúci časový moment,

kedy žalobca splatil úver bez ohľadu na to, či žalobca skutočne vedel o prípadnej neplatnosti zmluvy
o úvere v časti poplatkov a úrokov. Súd nijakým spôsobom nepreukázal, že by sa žalobca dozvedel
o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného skôr, ako udelil plnomocenstvo právnemu
zástupcovi. Neuviedol dôkaz na základe ktorého dospel k záveru, že žalobca sa dozvedel o vzniku
bezdôvodného obohatenia v čase zaplatenia poslednej splátky, teda dňom 26.10.2012. Nelogické by

bolo potom správanie žalobcu, ktorý platil úver v presvedčení, že žalovaný nárok na plnenie má a
ide o jeho dôvodné nároky. Poukázal, že k začatiu plynutia subjektívnej premlčacej doby došlo dňa
08.03.2016 udelením plnej moci právnemu zástupcovi, ktorý ho po preštudovaní veci informoval,
že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu. Tým preukázal, že si svoje právovoči žalovanému uplatnil v dvojročnej subjektívnej dobe. Dal do pozornosti, že pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná (preukázaná) a nielen predpokladaná vedomosť,
t.j. vedomosť o skutočnostiach umožňujúcich uplatniť právo žalobou na súde. Súd nepochopiteľne

vychádzal zo skutočnosti, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť spolu s objektívnou premlčacou
dobou. Takýmto výkladom by sa poprel celý zmysel delenia inštitútu premlčania na subjektívnu a
objektívnu dobu. Súdna prax dokonca nepovažuje za právne významné, či oprávnený z bezdôvodného
obohatenia mal také právne znalosti, aby bol subjektívne schopný posúdiť, že zmluva, na základe
ktorej plnil, je neplatná. Pokiaľ teda ani pri právne vzdelanej osobe nemôže súd vychádzať z „fikcie

znalosti vzniku bezdôvodného obohatenia“ na strane žalovaného (ak nie je inak preukázané), o to viac
súd nemôže vychádzať z fikcie znalosti bezdôvodného obohatenia pri osobe bez právneho vzdelania
- pri bežnom spotrebiteľovi (poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 27. marca 2007 sp. zn.
33Odo/306/2005). Poznamenal, že žalovaný pri vznesení námietky premlčania iba stroho konštatoval,
že nárok je premlčaný v celom rozsahu, nakoľko žaloba bola podaná po uplynutí zákonnej premlčacej
lehoty. Ani žalovaný svoje tvrdenia o tom, že nárok žalobcu je premlčaný, nepreukázal aj napriek

dôkaznej povinnosti žiadnymi predloženými dôkazmi, pričom nepreukázal ani to, kedy sa žalobca
reálne skutočne dozvedel, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu (odkázal na
rozsudok NS ČR z 26.09.2001 sp.zn. 25Cdo/1960/1999). Pre stanovenie začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby poukázal na rozsiahlu judikatúru k otázke skutočnej vedomosti oprávneného o
tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. V prejednávanom prípade podľa názoru žalobcu ide

o úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, čo odôvodňuje predovšetkým tým, že
predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená v čase, kedy už dlhší čas platila zákonná nevyvrátiteľná
fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých úverov v prípade absencie obligatórnych náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere (akými sú napr. termín konečnej splatnosti úveru, údaj o výške, počte a
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, údaje o podmienkach upravujúcich čerpanie úveru,

či údaj o správnej ročnej percentuálnej miere nákladov). Dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti
uvádzať tieto zákonom vyžadované údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere je nevyhnutné hodnotiť
ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, čo bolo
potvrdené rôznymi senátmi Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7Co/84/2011, 3Co/178/2013, 3Co/89/2011.
V tejto súvislosti poukázal aj na jednotlivé rozhodnutia krajských a okresných súdov. V nadväznosti na

citované rozhodnutia súdov poukázal na atribút občianskeho súdneho konania a právneho štátu, a to
zásadu právnej istoty, článok 2 Civilného sporového poriadku, v nadväznosti na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 5ECdo/192/2014, ako aj na obsah tohto princípu vychádzajúceho z rozhodnutí
ústavného súdu (napr. I.ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II.ÚS 80/99, III.ÚS 356/06). V závere poukázal aj
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. januára 2013, sp.zn. 6MCdo/9/2012, podľa ktorého

princíp „neznalosť zákona neospravedlňuje“ musí ustúpiť dôležitejšiemu princípu - princípu ochrany
spotrebiteľa, z obsahu ktorého vyplýva, že uplatnenie princípu neznalosť zákona neospravedlňuje v
neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne
okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje
na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc

z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu
odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci
Zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná
informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny. Odvolanie žalobcu považoval v celom rozsahu za nedôvodné. Uviedol, že
žalobca vychádzal z nesprávneho predpokladu pre stanovenie začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 OZ, viazal ju na moment, kedy spotrebiteľ udelil plnomocenstvo
svojmu právnemu zástupcovi na zastupovanie v súdnom konaní po predchádzajúcej porade. Podľa

žalovaného pre posúdenie okamihu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie
bezdôvodného obohatenia sú smerodajné skutkové okolnosti daného prípadu, od ktorých sa odvíja
vedomosť žalobcu o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil. V tomto
prípade ide o skutočnosť, že žalobca plnil nad rámec istiny poskytnutého úveru. Časový okamih, kedy
táto skutočnosť nastala a následnú okolnosť spočívajúcu v tom, že žalobca od uvedeného okamihu

mohol alebo musel vedieť o tom, že mohlo dôjsť ku vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor.
Ide o relevantné skutkové okolnosti, z ktorých je možné vyvodiť vedomosť žalobcu o tom, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil a tieto boli v konaní pred súdom prvej inštancie
preukázané.Aplikáciavýkladuzačiatkuplynutiasubjektívnejpremlčacejdobynavydaniebezdôvodnéhoobohatenia prezentovanú žalobcom, by predstavovala porušenie princípu právnej istoty a tým zásadné
porušenie článku 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že v danom
prípade ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, čo v zmysle ustanovenia §

107 ods. 2 OZ zakladá dôvodnosť aplikácie 10-ročnej premlčacej doby. Žalobca v podaniach v konaní
pred súdom prvej inštancie, ale ani v odvolaní neuvádza relevantné skutočnosti odôvodňujúce záver,
že konanie žalovaného spojené s dojednaním a uzavretím zmluvy o revolvingovom úvere má povahu
úmyselného konania s cieľom bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu. Zo strany žalovaného malo
pritom dôjsť k vedomému porušeniu povinností upravených právnymi predpismi o ochrane spotrebiteľa,

a to najmä pokiaľ ide o uvádzanie povinných obsahových náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy
podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ. Žalobca len všeobecne poukazuje na údajne zaužívanú prax žalovaného
pri uzatváraní úverových zmlúv so spotrebiteľmi, čím nepriamo poukazuje na odbornú starostlivosť
žalovaného spojenú so znalosťou právnych predpisov v oblasti spotrebiteľských úverov s prihliadnutím
na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky, v rámci ktorej sa vo viacerých prípadoch vyslovili
záveryoneplatnostiúverovejzmluvy,čibezúročnostiabezpoplatkovostiúveruvyplývajúcehozozmluvy.

Všeobecné a paušálne konštatovanie o údajne zaužívanej nekalej obchodnej praxi s odkazom na
judikatúru je nepostačujúce na preukázanie vôľovej alebo vedomostnej zložky úmyslu žalovaného sa
bezdôvodne obohatiť. V danom prípade je naopak potrebné s poukázaním na konkrétne okolnosti
uzavretia predmetnej zmluvy medzi stranami sporu preukázať, že žalovaný ako veriteľ v čase jej
uzavretia a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne chcel, resp. vedel, alebo bol aspoň

uzrozumený s tým, že sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohacuje. Žalobca je v tomto zmysle povinný
uniesť dôkazné bremeno. Pretože žiadny dôkaz v tomto smere žalobca nepredložil, ním uplatnený nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia je na základe záveru súdu v zmysle odôvodnenia napadnutého
rozsudku v celom rozsahu premlčaným z dôvodu uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby.
Prezentovaný názor žalobcu je v rozpore s judikatúrou súdov Slovenskej republiky (napr. uznesenie

Krajského súdu v Žiline č.k. 9Co/516/2015-65 zo dňa 29.10.2015, rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp.zn. 14Co/637/2015 zo dňa 23.08.2016 a sp.zn. 14Co/530/2015 zo dňa 20.09.2016). V
kontexte žalobcom uvádzanej judikatúry poznamenal, že právny záver, že by malo ísť v prípade konania
žalovaného o úmyselné bezdôvodné obohatenie, nemá jednoznačnú oporu ani v rozhodovacej praxi
súdov.

7. V odvolacej replike žalobca vyjadril absolútny nesúhlas s tvrdeniami žalovaného obsiahnutými v jeho
vyjadrení k odvolaniu a zotrval na dôvodoch podaného odvolania zo dňa 15.06.2017.

8. Žalovaný odvolaciu dupliku nepodal.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3
CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) toto rozhodnutie v zamietajúcom výroku
(výrok I.) ako aj v závislom výroku o trovách konania (výrok II.) v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil

ako vecne správne.

10. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol

a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených
dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

11. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu
formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

12. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je majetkovým právom, a preto sa premlčuje podľa

ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Môže sa premlčať tak v subjektívnej lehote (§ 107
ods. 1 Občianskeho zákonníka), ako aj v objektívnej lehote (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak sa
povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného
obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.13. Pri postupnom pokračujúcom získavaní majetkových hodnôt treba z hľadiska premlčania za
samostatné nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia považovať nároky, ktoré vznikli zo
samostatných oddeliteľných prípadov bezdôvodného obohatenia, aj keď ide o rovnaké subjekty a

rovnaké skutkové podstaty zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Na uplatnenie každého takéhoto
nároku začína plynúť premlčacia doba osobitne. Ak však nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
tvorí jeden celok, premlčacie doby začínajú plynúť až po skončení bezdôvodného obohacovania sa.
14. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr než objektívna premlčacia doba. O tom,
že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť

skôr, než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. Preto ani subjektívna doba nemôže začať plynúť skôr,
než vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. O tom, že došlo k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z
ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške
(objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde. Aj v
tomto prípade rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ustanovení §

107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
15. K bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu, ak právny dôvod
neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený
začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa,
keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu, a komu plnil.

16. Pokiaľ ide o včasnosť podania žaloby (a vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania)
je krajský súd presvedčený, že subjektívna doba na uplatnenie nároku začala plynúť odo dňa, kedy
žalobca zaplatil jednotlivé plnenia v súvislosti s existujúcou zmluvou o revolvingovom úvere nad
rámec toho, na čo bol povinný. Nie je možné akceptovať tvrdenie, že o bezdôvodnom obohatení
sa dozvedel až na základe porady so svojim právnym zástupcom. Súd prvej inštancie odkázal na

stanovisko Cpj 37/78, z ktorého je zjavný názor o nevyhnutnosti skúmania subjektívneho momentu
rozhodujúceho pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Obdobný názor vyplýva aj z
rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR (napr. sp. zn. 25Cdo/2581/98, 30Cdo/2758/2006, 28Cdo/1957/2012);
konštatoval, že tu riešené prípady určovania momentu vzniku vedomosti o bezdôvodnom obohatení
mali skutkový základ, teda sporným bolo zistenie, kedy oprávnená osoba získala z hľadiska skutkového

objektívne vedomosti umožňujúce iniciovať súdne konanie. Uvedené však nebolo možné aplikovať na
prejednávanú vec, kde žalobca uplatňoval svoje nároky z dôvodu právnych vád zmluvy, tak ako správne
konštatoval súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Krajský súd považuje za potrebné opakovane
zdôrazniť, že v čase jej uzavretia platila právna úprava, podľa ktorej sa úver považoval za bezúročný a
bez poplatkov v prípade absencie vymedzených náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 11 ods.

1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.). Vedomosť o tejto zákonnej úprave sa u žalobcu predpokladá a
nemožno ju nijako vyvrátiť (§ 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky).
17. Pokiaľ malo na strane žalovaného vzniknúť bezdôvodné obohatenie na základe neplatných
náležitostí zmluvy o úvere, toto si mohol žalobca uplatniť odo dňa vyplatenia finančných prostriedkov
zakladajúcich vznik nároku podľa § 451 Občianskeho zákonníka.

18. Súd prvej inštancie správne určil a zdôvodnil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby vo
vzťahu k uplatnenému nároku, na ktoré odôvodnenie odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje.
19. Podľa názoru odvolacieho súdu priemerne zdatnému spotrebiteľovi je rovnako pojem premlčania
a s ním spojených následkov v podmienkach bežného praktického života všeobecne známy pojem.
V podmienkach právneho života je právna skutočnosť spojená s plynutím času pretavená do inštitútu

premlčania zárukou právnej istoty.
20. Vychádzajúc z vyššie prezentovanej argumentácie, premlčania uplatneného nároku žalobcu
uplynutím 2 - ročnej subjektívnej premlčacej doby, odvolací súd nemal dôvod sa vyjadrovať k
argumentácii strán sporu týkajúcej sa úmyselného bezdôvodného obohatenia a právnych následkov
s tým spojených.

21. Nakoľko odvolacie dôvody žalobcu boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil napadnutý
rozsudok ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, a to aj od rozhodnutia vo veci samej závislý
výrok o trovách prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá úspechu žalovaného v spore.
22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.

1 CSP a § 396 ods. 1 CSP a žalovanému ako strane sporu majúcej v odvolacom konaní plný úspech
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
23. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).