Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 27, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/140/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114226727
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2114226727.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátu:Mgr.RenátaGavalcováasudcov:JUDr.

Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovaným: 1/ B. T., nar. XX.X.XXXX, bytom M., N. XXXX/XXW.,
2/ H. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom M., N. XXXX/XXW., o zaplatenie 8.604,15 Eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 22C/292/2015-153 zo dňa 2. marca 2017,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku vrátane závislého III. výroku o

náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a 2/ sa voči žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť
žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 2.873,39 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15%
ročne zo sumy 2.873,39 Eur od 13.8.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II.
výrokom vo zvyšku žalobu zamietol, III. výrokom žalovaným 1/, 2/ nepriznal náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 497, § 499, § 502 ods. 1
Obchodnéhozákonníka,§52ods.1,2,3,4,§53ods.1,2,3,5,§524ods.1,2,§517ods.2Občianskeho
zákonníka, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3, 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), § 92 ods. 8
zákonač.483/2001Z.z.obankáchaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníplatnomaúčinnom
ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok z 27.6.2014, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995
Z. z., s poukazom aj na procesné ustanovenia § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Okresný súd vychádzal zo skutkových zistení, že obchodná spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s.,
IČO 00 151653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava ako veriteľ (právny predchodca žalobcu) a
žalovaní 1/, 2/ ako dlžníci uzavreli dňa 21.4.2008 zmluvu o splátkovom úvere č. 0285322694, na
základe ktorej zmluvy banka poskytla žalovaným 1/,2/ úver vo výške 200.000,- Sk, t. j.6.638,78 Eur,
za spracovateľský poplatok 5.699,- Sk, t. j. 189,17 Eur, uhradený pri uzatvorení zmluvy, s dohodnutou
výškou úrokovej sadzby premenlivá 12,35% p.a. v deň uzatvorenia zmluvy. Žalovaní 1/, 2/ sa zaviazali

zaplatiť uvedený úver v 120-tich mesačných splátkach vo výške 2.980,- Sk, t. j. 98,92 Eur mesačne
k 20. dňu v kalendárnom mesiaci. Konečná splatnosť úveru bola 20.4.2018, RPMN bola 14,69% a
celkové náklady spojené s úverom boli 164.013,- Sk, t. j. 5.444,23 Eur. Podľa predloženého výpisu z
úverového účtu, žalovaní 1/, 2/ čerpali úver vo výške 200.000,- Sk, t. j. 6.638,78 Eur, na splatenie úveruzaplatili sumu v celkovej výške 3.765,39 Eur. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1077/2014/
CE zo dňa 27.6.2014 došlo medzi postupcom Slovenskou sporiteľňou a.s. a postupníkom EOS KSI
Slovensko, s.r.o., k postúpeniu pohľadávok špecifikovaných v Prílohe č. 1 k zmluve (vrátane pohľadávky

z účtu č. XXXXXXXXX voči dlžníkom B. T. a H. T., z úverovej zmluvy zo dňa 21.4.2008, v celkovej
výške ku dňu postúpenia 8.705,36 Eur, z čoho istina bola 8.478,65 Eur, istina do splatnosti bola 0,-
Eur, istina po splatnosti bola 6.478,65 Eur, úroky boli celkom 2.226,71 Eur, počet dní omeškania
1.132). Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 4.7.2014 (adresovaného žalovaným 1/,2/) veriteľ
(Slovenská sporiteľňa a.s.) oznámil žalovaným 1/, 2/, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č.

1077/2014/CE uzatvorenej dňa 27.6.2014, postúpil svoju pohľadávku voči dlžníkom vo výške 8.705,36
Eur s príslušenstvom spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o. Výzvou zo dňa 13.5.2014 (adresovanej
žalovaným 1/, 2/), banka - Slovenská sporiteľňa a.s. vyzvala žalovaných 1/, 2/ na zaplatenie dlžnej sumy
3.680,04Eur,sktorouboližalovanívomeškaníkudňu12.5.2014 atonajneskôrdo15dníoddoručenia
výzvy. Oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 5.6.2014, Slovenská sporiteľňa, a.s.
žalovaným 1/, 2/ (každému samostatne) oznámila, že vzhľadom na porušenie ustanovenia bodu 7.6.1

písm. a) VOP, t. j. omeškanie so splatením splátky úveru, ktoré trvá viac ako 3 mesiace, banka ku dňu
4.6.2014 vyhlásila mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru, čím sa pohľadávka zo Zmluvy o úvere č.
285322694 zo dňa 21.4.2008 stala splatnou v celom rozsahu. Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti
predstavuje pohľadávka banky sumu vo výške 8.634,02 Eur. Žalovaných 1/, 2/ zároveň vyzvala k úhrade
dlžnej sumy spolu s príslušenstvom do 15 dní od prevzatia tohto oznámenia (podľa pripojených kópií

zásielok, zásielky boli žalovaným 1/, 2/ zasielané dňa 6.6.2014, banke sa od oboch žalovaných vrátili
dňa 9.6.2014 neprevzaté s poznámkou adresát neznámy. Zásielky boli doručované obom žalovaným na
adresu N. XX/B, M. ako adresa uvedené v zmluve). Pokusom o zmier zo dňa 29.9.2014, žalobca vyzval
žalovaných 1/, 2/ na uhradenie dlžnej sumy z poskytnutého úveru v sume 9.396,49 Eur (istina 8.604,15
Eur, úrok 691,13 Eur, úrok z omeškania 9,86 Eur, zmluvný úrok 91,35 Eur), najneskôr do 2.10.2014.

4. Okresný súd sa zaoberal svojou právomocou vo vzťahu k žalovanej 2/, ktorá je štátnou príslušníčkou
Poľskej republiky, s poukazom na to, že ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Podľa čl. 18 bod. 2
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone
rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie), druhý účastník zmluvy môže

žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. V danom prípade
má žalovaná 2/ trvalý pobyt na adrese N. XXXX/XXB, M. a oddelením cudzineckej polície je registrovaná
na pobyt tzv. „právo na pobyt občana únie.“ Vzhľadom na uvedené daná právomoc súdu Slovenskej
republiky v predmetnej spotrebiteľskej veci.

5. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že posudzovaný právny vzťah medzi stranami založený zmluvou
o splátkovom úvere je od svojho vzniku právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a je nevyhnutné
posudzovať ho nielen v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale
aj ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúcich spotrebiteľské zmluvy, keďže zmluva
o splátkovom úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka v znení

účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy o splátkovom úvere) a zároveň obchodná spoločnosť Slovenská
sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava pri uzatváraní Zmluvy o
splátkovom úvere vystupovala ako veriteľ s poukazom na predmet jej podnikania a žalovaní 1/ a 2/
vystupovali ako spotrebitelia, pretože pri uzatváraní zmluvy o úvere nekonali v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o splátkovom úvere

sa zaviazal poskytnúť veriteľ ako dodávateľ žalovaným ako spotrebiteľom peňažné prostriedky vo forme
úveru a žalovaní ako spotrebitelia sa zaviazali poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s úrokom,
zmluva uzavretá medzi jej stranami spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch.

6. V prvom rade sa okresný súd zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu, ktorou sa rozumie
také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok),
resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej
legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia
tvrdenej povinnosti na strane žalovanej) je imanentnou súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.6.2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). V súdenom spore
žalobca - nebankový subjekt, uzavrel dňa 27.6.2014 Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 10772014/
CE s obchodnou spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653 - bankou a zároveň bolo
preukázané, že právny predchodca žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a.s. - banka, pred uzavretím zmluvyo postúpení pohľadávok vzhľadom na porušenie povinnosti žalovanými 1/, 2/ riadne splácať predmetný
úver v zmysle bodu 7.6.1 písm. a) VOP, vyhlásila ku dňu 4.6.2014 mimoriadnu splatnosť úveru a
žalovaných 1/, 2/ výzvami zo dňa 5.6.2014 vyzvala na zaplatenie pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom

úvere v sume 8.634,02 Eur do 15 dní od prevzatia oznámenia. V danom prípade tak boli splnené
podmienky pre postúpenie pohľadávky banky zo zmluvy o splátkovom úvere na žalobcu podľa § 92
ods. 8 zákona o bankách, ktorý je tak aktívne legitimovaný na uplatňovanie tohto nároku voči
žalovaným 1/, 2/.

7. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že nakoľko zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovanými 1/, 2/ má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2
písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom pre
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2. Okresný súd zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s
ustanovením § 4 ods. 2 písm. k) údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov na
príslušný spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a rovnako v zmluve

chýba údaj vyžadovaný ustanovením § 4 ods. 2 písm. i) a to údaj o výške, počte a termínoch splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, presne v tomto členení. V zmluve sa uvádza len výška splátky 2.980,-
Sk, t. j. 98,92 Eur bez bližšej špecifikácie, t. j. nie je uvedené z čoho táto splátka pozostáva, čo z nej
predstavuje istinu, úroky a poplatky. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru
pritom nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal

zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval nároky,
na ktoré nemá právo. Dlžník musí mať od začiatku prehľad, z akých položiek pozostávajú jednotlivé
splátky a ako dlho bude úver splácať, čo z jednotlivých splátok predstavuje istinu, koľko úrok a odmena
veriteľa. Účelom náležitostí ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch, je teda
informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie

poplatky, pretože potom je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené
a akú časť úveru platí na úroky a iné poplatky, teda odplatu veriteľa. Uvedené nemožno nahradiť
uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov.
Uvedené údaje v takto prehľadnom členení zmluva uzatvorená medzi jej stranami neobsahuje, ide
pritom o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy. Uvedené obsahové nedostatky zmluvy o splátkovom

úvere, t j. absencia náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. i), k) zákona o spotrebiteľských úveroch, majú
za následok, že spotrebiteľský úver poskytnutý právnym predchodcom žalobcu žalovaným 1/, 2/ sa
považuje v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch za
bezúročný a bez poplatkov.

8. Okresný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo
dňa 9.11.2016 pod zn. C-42/15 z ktorého vyplýva, že: Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa
má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48

sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny
po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1 tejto smernice
bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Článok 23
smernice2008/48samávykladaťvtomzmysle,ženebránitomu,abyčlenskýštátvosvojejvnútroštátnej

právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2
tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o
okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.

9. V predmetnej zmluve o úvere okresný súd nevytýkal len absenciu výšky, počtu a termínov splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov, ale aj neuvedenie priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery
nákladov, pričom v zmysle citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ sa článok 23 smernice 2008/48
má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave
stanovil, že v prípade, ak zmluva neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto smernice,
táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť,

ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Neuvedenie
priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov v spojení s neuvedením prehľadu výšky počtu
a termínov splátok istiny, úrokov a poplatkov v tomto členení, jednoznačne môže spochybniť možnosť
spotrebiteľov v danom prípade posúdiť rozsah svojho záväzku, preto aj v zmysle výkladu k článku 23smernice 2008/48, sa táto zmluva považuje za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov. A následne
uzavrel, že žalobca nemá nárok na zaplatenie úroku z úveru, ani iných poplatkov súvisiacich s jeho
poskytnutím, ale len na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, ktoré žalovaní čerpali. Keďže

žalovaní zaplatili z poskytnutého úveru vo výške 6.638,78 Eur sumu celkom 3.765,39 Eur, sú povinní
zaplatiť žalobcovi zvyšnú časť poskytnutých peňažných prostriedkov v sume 2.873,39 Eur (6.638,78 eur
- 3.765,39 eur). Vo zvyšnej časti žalovanej istiny, úrokov a poplatkov je žaloba žalobcu nedôvodná.

10. Pretože sa žalovaní 1/ a 2/ s peňažným plnením dostali do omeškania, má žalobca právo tiež na

zaplatenieúrokovzomeškania,atoodzosplatneniaúverubankoudňa4.6.2014.Pretožesivšakžalobca
uplatňoval úroky z omeškania až od 13.8.2014, v súvislosti s vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru
žalobcom dňa 12.8.2014 (hoci táto skutočnosť je irelevantná, nakoľko už pred tým bol úver zosplatnený
bankou), súd žalobcovi priznal úroky z omeškania od tohto dátumu. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na
zaplatenie úrokov z omeškania z jednotlivých nezaplatených splátok úveru splatných do 12.8.2014, v
tejto časti považoval súd nárok žalobcu za nepreskúmateľný a nepreukázaný, nakoľko vzhľadom na to,

že úver je považovaný za bezúročný a bez poplatkov, nie je zrejmé, akú časť z jednotlivých predpísaných
mesačných splátok úveru predstavovala istinu, vzhľadom na absenciu takejto špecifikácie, nie je možné
stanoviť ani výšku úrokov z omeškania zo splátok splatných do zosplatnenia úveru. Žalovaní sa dostali
do omeškania so zaplatením peňažného dlhu dňa 13.8.2014, preto má žalobca nárok na zaplatenie
úroku z omeškania vo výške o osem percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba

Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t. j. vo výške
8,15% ročne zo sumy 2.873,39 Eur od 13.8.2014 do zaplatenia, keď výška základnej úrokovej sadzby
ECB ku dňu 13.8.2014 bola 0,15%. Vo zvyšnej časti bol nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania
nedôvodný.

11. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 2 CSP, keďže súd žalobe v časti o zaplatenie sumy 2.873,39 Eur s príslušenstvom
vyhovel a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobca sa pritom podanou žalobou domáhal zaplatenia
sumy 8604,15 Eur s príslušenstvom. Potom podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu
v rozsahu 33,40% (2.873,39 eur : 8.604,15 eur x 100) a hrubý úspech žalovaných v rozsahu 66,60%

(100% - 33,40%) a tým je daný prevažný čistý úspech žalovaných 1/ a 2/ v rozsahu 33,20% (66,60% -
33,40%), čo v konečnom dôsledku znamená právo žalovaných 1/ a 2/ na náhradu účelne vynaložených
trov celého konania práve takýmto percentom. Avšak vo veci prevažne úspešným žalovaným 1/ a 2/
nárok na náhradu trov konania okresný súd nepriznal, pretože im podľa obsahu spisu v konaní žiadne
trovy nevznikli. V súlade s čl. 17 Základných princípov CCSP rozhodol priamo okresný súd tak, že

žalovaným 1/ a 2/ sa náhrada trov konania nepriznáva, pretože rozhodovanie postupom najskôr podľa
§ 262 ods. 1 CSP o nároku žalovaných na náhradu trov konania a až po právoplatnosti tohto rozsudku
o výške náhrady trov konania žalovaných, ktorým žiadne trovy nevznikli, by bolo v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania.

12. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie (II. výrok) v zamietnutej časti (suma 5.730,76 Eur, úrok
z omeškania vo výške 598,- Eur, úrok z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 5.730,76 Eur
od 13.8.2014 do zaplatenia) podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie z
dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol žalobe vyhovieť, resp. rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si vyčíslil trovy odvolacieho

konania vo výške 476,32 Eur. Argumentoval tým, že zmluva spĺňa všetky náležitosti uvádzané v
ust. § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebitelia boli v zmysle požiadavky zákona o
spotrebiteľských úveroch informovaní o tom, kedy, v akej výške a ako dlho sú povinní plniť si povinnosti,
ktoré im vyplývajú zo zmluvy. V zmluve je uvedená aj úroková sadzba 12,35 % ročne, RPMN 14,69
%, spracovateľský poplatok 189,17 Eur, poplatok za správu úveru 1,99 Eur mesačne. Žalovaní sa

zaviazali poskytnutý úver v sume 6.638,78 Eur splácať v splátkach po 98,92 Eur, v počte 120, od
20.5.2008 do 20.4.2018, čím je podľa žalobcu obsiahnutá výška, počet a termíny splátok. V sume
splátky je obsiahnutý aj úrok a poplatky. Zo zákona nevyplýva rozpis na istinu, úroky a poplatky.
Žalobcovi z odôvodnenia nie je zrejmé v čom bola podľa názoru okresného súdu zmluva v rozpore
so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Ak mal okresný súd za to, že táto zákonná náležitosť je

splnená len v prípade, ak by súčasťou zmluvy bola amortizačná tabuľka s presným rozpisom aká časť
splátky pripadá na istinu, aká na úrok, aká na poplatky, poukazuje na to, že takýto výklad § 4 ods.
2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch je v rozpore so Smernicou Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES z 23.4.2008, ktorá bola transponovaná do nášho právneho poriadku práve zákonomo spotrebiteľských úveroch. Podporne poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo
veci C-42/15, v ktorom bolo judikované, že porušenie povinnosti veriteľa môže byť podľa vnútroštátnej
právnej úpravy sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky, avšak táto sankcia je

primeraná len pri takom porušení povinnosti veriteľa, ktoré môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdi rozsah svojho záväzku. Súdny dvor Európskej únie v predmetnom rozhodnutí ďalej judikoval,
že za primerané by sa však nemalo považovať, ak pre neuvedenie niektorých náležitostí, ktoré svojou
povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, sa bude v súlade s
vnútroštátnou úpravou uplatňovať sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, čo bude vyvolávať

voči veriteľovi závažné následky. Okresný súd vytýkal zmluve zároveň absenciu náležitosti podľa § 4
ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Smernica s prihliadnutím na čl. 10 ods. 2 nevyžaduje
pri zmluve o úvere údaj o priemernej hodnote RPMN, ba dokonca smernica tento pojem ani neupravuje.
Celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom vyjadruje práve RPMN. Priemerná RPMN nie je pre
spotrebiteľa smerodajný údaj, ktorý by mu pomohol lepšie posúdiť rozsah jeho záväzku zo zmluvy.

13. Žalovaní 1/ a 2/ odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrili.

14. Krajský súd v Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods.
1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§

359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. g/, h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) s výnimkou zamietnutia
návrhu na prerušenie konania a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na

prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez
potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),

a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je
v napadnutom rozsahu (II. výrok) vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

15. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobcu voči žalovaným 1/, 2/ na

zaplatenie spoločne a nerozdielne sumy 8.604,15 Eur, úroku z omeškania vo výške 598,- Eur (zo splátok
za obdobie od 21.2.2011 do 12.8.2014), úroku z omeškania 8,15 % ročne zo sumy 8.604,15 Eur od
13.8.2014 do zaplatenia. Odvolaním nebol napadnutý I. výrok napadnutého rozsudku, ktorým okresný
súd uložil žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 2.873,39 Eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 8,15% ročne zo sumy 2.873,39 Eur od 13.8.2014 do zaplatenia, preto

je právoplatný.

16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je II. výrok, ktorým bola žaloba zamietnutá v sume 5.730,76
Eur, úroku z omeškania vo výške 598,- Eur, úrok z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 5.730,76
Eur od 13.8.2014 do zaplatenia. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom

odvolacieho konania a podstatnou spornou otázkou, či súd prvej inštancie právne správne (čiastočne)
zamietol nárok žalobcu z dôvodu, že úver je bezúročný a bez poplatkov.

17. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné

pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne
závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na spor aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v
súvislosti s danou vecou i správne vyložil a tiež sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
s poukazom na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd iba konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje
na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené

odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť
a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa
potom žiada dodať už len nasledovné:18. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle
§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi právnym
predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovanými 1/ a 2/ ako spotrebiteľmi, pričom predmetná zmluva je

zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy. Súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje
všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust. § 4
ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného
zákona.Tým,žezákonnédodržanieibaniektorýchobsahovýchnáležitostízmluvy,akoajpísomnejformy

postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy.
Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým
náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k
tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ zmluva
uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý

úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že
predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i) a k) zákona o
spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca zamietnutie úroku z omeškania vo výške 598,- Eur nenapadol
samostatnou odvolacou argumentáciou, čím odvolaciemu súdu neumožnil podrobiť zamietnutie žaloby

prieskumu v tomto rozsahu, preto je nutné uzavrieť, že aj zamietnutie žaloby v tejto časti je dôvodné.
Okresný súd správne priznal žalobkyni 2.873,39 Eur s príslušenstvom ako rozdiel poskytnutého úveru
6.638,78 Eur a žalovanými uhradenou sumou 3.765,39 Eur. Zároveň správne žalobu v časti 5.730,76
Eur, úrok z omeškania vo výške 598,- Eur, úrok z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 5.730,76
Eur od 13.8.2014 do zaplatenia ako nedôvodnú zamietol.

19. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku konfrontácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a
lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne

cestou formulárových zmlúv. Pre takého vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu
pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený,
pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom
právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to
formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania

materiálneho právneho štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov
princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej
prezentovaný skutkový stav.

20. Práve z uvedeného dôvodu bol prijatý zákon o spotrebiteľských úveroch (č. 258/2001 Z.

z. a následne aj zákon č. 129/2010 Z. z.) a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej zmluvy tak,
aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom
informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej
zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré
ustanovené náležitosti zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že

ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu
pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Medzi
takéto ustanovenia nepochybne patrí uvedenie výšky a počtu termínov splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i/) a ako aj uvedenie priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov
na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú

podľa § 7a ods. 2 (§ 4 ods. 2 písm. f/).

21.Odvolacísúdnesúhlasísargumentomžalobcu,žezmluvaobsahujenáležitosťpodľa§4ods.2písm.
i) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na uvedenie výšky, počtu a termíny splátok (189,17
Eur, 120 splátok, v termínoch od 20.5.2008 do 20.4.2018). Podľa odvolacieho súdu, účelom náležitostí

ustanovenej v § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch je, aby spotrebiteľ vedel rozlíšiť aká
časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej
situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené
a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu žalobcu. Špecifikácia splátky mala byťvyjadrená aspoň pomerným spôsobom (napr. percentuálne). Keďže v zmluve nie je náležite určené, v
akej časti má byť započítaná splátka na istinu, v akej časti na úrok z istiny, alebo poplatku, spotrebiteľ
by nemal vedomosť v akej časti má zaplatenú istinu (v akej časti ju veriteľ započítal na zaplatenie istiny)

a v akej časti ostatné poplatky, na čo správne poukázal v odseku 41 napadnutého rozsudku aj súd prvej
inštancie, na ktorý odvolací súd tiež odkazuje. Práve i z tohto dôvodu zákonodarca uvedené označil
ako podstatnú náležitosť spotrebiteľskej zmluvy o úvere, bez ktorého uvedenia sa považuje úver za
bezúročný a bez poplatkov. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že námietka žalobcu, že mu nie
je zrejmé, v čom bola podľa názoru okresného súdu zmluva v rozpore so zákonom o spotrebiteľských

úveroch, neobstojí. Odvolací súd ešte dodáva, že zo zmluvy vyplýva poplatok (spracovateľský) vo výške
5.699,- Sk/189,17 Eur, avšak z tejto zmluvy nie je zrejme, ako sa má tento poplatok splácať, teda
ktorá časť mesačnej splátky je určená na splatenie daného poplatku. Nepochybil súd prvej inštancie, ak
uviedol, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských
úveroch (členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov).

22. V súvislosti s poukazom žalobcu na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15
(Klára Bíróová) zo dňa 9.11.2015 odvolací súd konštatuje, že Okresný súd Dunajská Streda položil
prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES č.
2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102 EHS (ďalej len
Smernica) (v kontexte zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch), pričom Súdny dvor EÚ

poskytol výklad výlučne Smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), i) a článku 23, keď výklad
vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy.

23. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok,
za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na

prípad ktorý riešia. V zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne
ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže
použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci, t. j. priamy účinok je v zásade
možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho
zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

V prípadoch, kedy vnútroštátne súdy rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne
bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona, resp. Smernice, sa jedná o
spory medzi jednotlivcami a nakoľko priamy účinok Smernice neprichádza do úvahy, vnútroštátne
súdy musia skúmať, či Smernici môžu priznať nepriamy účinok a teda či môžu vykladať zákon
eurokomformne.

24. Od 11. júna 2008, kedy Smernica nadobudla platnosť, museli vnútroštátne súdy ex offo vykladať
zákon v súlade so Smernicou. Avšak v danej veci znenie § 4 ods. 2 písm. k) a i), ktoré súd prvej inštancie
vo veci aplikoval, obsahoval už zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinný od 14.6.2001
t.j. ešte pred platnosťou Smernice dňa 11.6.2008, konkrétne znenie písm. i) obsahoval citovaný zákona

už pôvodnom znení od 14.6.2001 pod písm. a) a znenie písm. f) bolo zavedené do citovaného zákona
s účinnosťou od 1.1.2008. Teda v obidvoch prípadoch ešte pred platnosťou Smernice, na výklad ktorej
v súvislosti s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 sa žalobca odvoláva, pričom aj súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnuté rozsudku konštatoval (odsek 43), že toto rozhodnutie pri svojom
rozhodnutí zohľadnil, keď rozhodol tak je uvedené v napadnutom rozsudku. S ohľadom na uvedené v

tomto odseku odvolací súd konštatuje, že poukaz žalobcu v tejto veci na výklad citovanej Smernice je
irelevantný.

25. S poukazom na záver odvolacieho súdu v odseku 21 je nutné ešte podotknúť, že doterajšia ustálená
súdna prax v SR vykladala ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. tak, že zmluva musí

obsahovať uvedenie splátky úveru s členením na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov,
inak sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov (uvedené sa týka aj výkladu ust. § 4 ods. 2
písm. f) zákona č. 258/2001 Z. z.). Odvolací súd pri výklade zákona č. 258/2001 Z. z. vychádzal z
jazykového výkladu, z ktorého jednoznačne vyplýva potreba členenia splátok na splátky istiny, úrokov a
poplatkov,akoajpožiadavkanauvedeniekonečnejsplatnostiúveru,akoajuvedeniepriemernejhodnoty

ročnej percentuálnej miery nákladov, keď nemohol aplikovať výklad contra legem a zároveň ani porušiť
všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty, ktorá je upravená v článku 2 ods. 2 CSP.26. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobcu na Smernicu a rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti
spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 4 ods. 2

zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný
a bez poplatkov.

27. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za

potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

28. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej
časti (II. výrok), vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolaním
nenapadnutého), podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti vo výroku potvrdil.

29. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným 1/ a 2/ vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o
ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom

prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade boli žalovaní 1/ a 2/ v odvolacom konaní pasívni,
nevykonali žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu

spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

31.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

32. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom

z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na
náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď

oprávneným (žalovaným) žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v
rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu, preto im odvolací súd nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

33. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).