Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, February 28, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/23/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6310206693
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6310206693.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci exekučného konania oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnej R. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.
XXX, XXX XX F. o vymoženie pohľadávky 1 445,90 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 68, 821 08 Bratislava pod sp. zn.

EX 10145/10, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Brezno č. k. 4Er/1495/2010-31
zo dňa 15. októbra 2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a.
II. Uznesenie Okresného súdu Brezno č. k. 4Er/1495/2010-31 zo dňa 15. októbra 2013 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Brezno (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým rozhodnutím zastavil exekúciu bez návrhu

z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO:
35 922 761, sp. zn. SR 03474/10 zo dňa 11. mája 2010 nie je spôsobilým, materiálne vykonateľným
exekučným titulom. Poukázal na rozhodnutie NS SR č. 3Cdo 164/1996. Exekučný súd z pripojených
listín zistil, že dňa 29. Októbra 2008 bola medzi oprávneným a povinnou uzavretá Zmluva o úvere č.
XXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol finančné prostriedky vo výške 531,10 Eur a povinná

sa zaviazala poskytnuté finančné prostriedky splácať v dohodnutých splátkach. Exekučný súd poukázal
na § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a § 45 ods. 1,2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ( ďalej len
„ ZRK“) a uviedol, že rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je
zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo
vovzájomnevymenenýchlistoch,ktoréumožňujúzachytenieobsahurozhodcovskejzmluvyaoznačenie
osôb, ktoré ju dohodli. Z obsahu zmluva o úvere a z pripojených Všeobecných podmienok poskytnutia

úveru nie je zrejmé, že by spĺňali náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda, že by došlo k podpisu
uvedených všeobecných obchodných podmienok spoločnosti obidvoma účastníkmi, čím by založili
rozhodcovskú doložku. Nie je ani len zrejmé či uvedená zmluva a Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru boli technicky spojené avšak ani zo samotného technického spojenia zmluvy a Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru nemožno vyvodiť, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy
o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru. Z

listinných dôkazov predložených oprávneným nevyplýva, či práve predložené Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru boli platné v čase uzavretia zmluvy o úvere nakoľko z nepodpísaného a dátumom
neoznačeného dokumentu to nie je možné vyvodiť. Exekučný súd ďalej uviedol, že v danom prípade
rozhodcovská doložka nebola dojednaná, nebola daná právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať
o nárokoch oprávneného vyplývajúcich z úverovej zmluvy zo dňa 29. októbra 2008, preto exekúciu
zastavil.

Proti uzneseniu exekučného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal
zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol,že odvolanie podáva z dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom
( ust. § 241 ods. 2 písm. a), v spojení s ust. § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, ďalej len „O.s.p.“), pretože súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak

bol podľa zákona povinný učiniť. Ďalej namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ust.
§ 205 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „ O.s.p.“), pretože
exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Uviedol, že

k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného
titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o
zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom
v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má
rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, pričom exekučný súd musí s takýmto rozsudkom

nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a ani v prípade pasívneho správania účastníka v
konaní,vktorombolexekučnýtitulvydaný,nemôžeexekučnýsúdnaprávaťprípadnéchybyanedostatky
exekučnéhotitulu.Oprávnenýtiežžiadalvprípade,aksavšeobecnýsúdnestotožnísjehointerpretáciou
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.

prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky,
a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v
právny poriadok. Ďalej namietal, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný ( ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.). Podľa

odvolateľa ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v
prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Uviedol,
že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu
alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka
konania ( ust. § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní). Ďalej namietal, že súd svojím postupom

odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom ( ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.). Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo
rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení
účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v
právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia

konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Poukázal na článok 12 ods. 2 Ústavy SR, článok č.14 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa odlišne zaobchádzal so
žalovaným - povinným na strane jednej a žalobcom- oprávneným na strane druhej. Žalobca mal v
konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne.

Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu ( oprávneného) ako
podnikateľského subjektu a preto toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek
majetkovej hodnoty, ktorá mu právo patrí a to z titulu platnej zmluvy o úvere Postupom exekučného
súdu došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady
„rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej

právnej normy. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou
bolo ust. § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a aplikoval právne normy - ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré podľa odvolateľa
interpretovalnesúladnýmspôsobom.ExekučnýsúdvoveciaplikovalustanoveniaSmerniceRady93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá

všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a
nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na
akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho
právnom postavení. Ďalej namietal, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie, pričom k záverom dospel len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených
skutočností. V závere namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci ( ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) Zákona
o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom jev súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Dojednanie,
ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory so dodávateľom
budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia

na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o
neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Exekučný súd nesprávne
vykladá ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože rovnosť práv účastníkov konania bola v
rozhodcovskom konaní dodržaná. Oprávnený nesúhlasil, ani s právnym názorom exekučného súdu,
ktorý posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských

úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe
zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere nemusela
byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne
uvádza v odôvodnení exekučný súd. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie
je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko
činnosťoprávnenéhonepatrídopôsobnostitohtozákona.Oprávnenýpoukázalnanesprávneposúdenie

neprimeranosti úrokov z omeškania. Dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak
ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Exekučný súd podľa oprávneného už
raz posudzoval vec o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania
poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť
k zmene postoja súdu.

Súčasťou odvolania bol aj návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods.
1 písm. c) O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Oprávnený žiadal, aby boli predložené Súdnemu
dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:
1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:
2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej

rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,

považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Povinná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa §

219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je

v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska,
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.
Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve

otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.

Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej

otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t.j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného

prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá

reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o

otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,

ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje
za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,

a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný

opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) jepritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry

vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.
Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po

skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Zo spisu odvolací súd ďalej zistil, že oprávnený sa v tomto konaní domáha vykonania exekúcie na

vymoženie pohľadávky 1445,90 Eur (43 559,19 Sk) s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne z
dlžnej sumy 1019,48 Eur (30 712,86 Sk) od 22. februára 2010 do 18. marca 2010, čo činí 68,81 Eur ( 2
072,97 Sk), z dlžnej sumy 999,48 Eur ( 30 110,34 Sk) od 19. marca 2010 do 19. apríla 2010, čo činí
79,96 Eur ( 2 408,88 Sk), z dlžnej sumy 989,48 Eur ( 29 809,08 Sk) od 20. apríla 2010 do 27. mája
2010, čo činí 94 Eur ( 2 831,85 Sk), z dlžnej sumy 984,48 Eur ( 29 658,45 Sk, od 28. mája 2010 do 13.

júla 2010, čo činí 115,68 Eur ( 3 484,98 Sk), úrok z omeškania vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy
964,48 Eur ( 29 055,93 Sk) od 14. júla 2010 do zaplatenia, trov konania 365,72 Eur ( 11 017,68
Sk ) a trov exekúcie oprávneného v sume 202,40 Eur ( 6 097,51 Sk) na podklade rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu. Pohľadávka vznikla zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzatvorenej medzi
oprávneným a povinnou dňa 29. októbra 2008. Oprávnený a povinná sa podľa článku 17. Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou predmetnej zmluvy, dohodli, že všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské
rameno 8, 841 04 Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho

predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako
aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenie
práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom
súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzujúcu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie

tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených.
Podľa § 1 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej
zmluvy sa zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do hodnoty dohodnutej v slovenských

korunách zodpovedajúcej 200,- Eur a nad hodnotu v slovenských korunách zodpovedajúcu 20 000,-
Eur; ak je na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a
spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver.
Podľa § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej
zmluvy spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon

zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy spotrebiteľ je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého rozhodnutia výlučne z hľadiska dôvodov uvedených

v odvolaní.
Z citovaných ustanovení § 1 ods. 2 a § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že
zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným, ktorou sa oprávnený zaviazal poskytnúťpovinnému úver vo výške 16 000,- Sk na výkon zamestnania, je zmluvou, na ktorú sa nevzťahuje Zákon
o spotrebiteľských úveroch.

Odvolateľ v odvolaní správne tvrdí, že v danom prípade nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa
Zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže podľa § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy, spotrebiteľom na účely tohto zákona je
fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania. Podľa
predloženej zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným bol povinnému poskytnutý úver

na výkon zamestnania. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že aj v prípade, ak sú
finančné prostriedky na základe zmluvy o úvere poskytnuté na výkon zamestnania alebo povolania a na
predmetnúzmluvusataknevzťahujeZákonospotrebiteľskýchúveroch,neznamenáto,žetakátozmluva
nemôže patriť do kategórie spotrebiteľských zmlúv v zmysle právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv
obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Podľa Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 je
v zmysle § 52 ods. 1 spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára

dodávateľ so spotrebiteľom, pričom podľa ods. 4 tohto ustanovenia spotrebiteľ je osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskejčinnosti.Ztýchtoustanovenívyplýva,žepredmetnázmluvasíceniejeúverovouzmluvou,
ktorá sa riadi Zákonom o spotrebiteľských úveroch, avšak napriek tomu je spotrebiteľskou zmluvou v
zmysle § 52 Občianskeho zákonníka. Úverové zmluvy sa v zmysle § 261 ods. 3 zákona č. 513/1991

Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) riadia Obchodným zákonníkom. Obchodný
zákonník neobsahuje žiadnu úpravu spotrebiteľských vzťahov, a preto sa na spotrebiteľské vzťahy v
zmysle§1ods.2Obchodnéhozákonníkavzťahujúpredpisyobčianskehopráva,t.j.Občianskyzákonník.
Exekučný súd preto správne posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným ako vzťah spotrebiteľský.
Odvolateľ v odvolaní vyjadril nesúhlas s názorom prvostupňového súdu týkajúcim sa posúdenia

rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky zakladajúce výlučne právomoc
rozhodcovského súdu. Namietal, že v danom prípade ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá
umožňuje každej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď cestou rozhodcovského konania alebo
súdneho konania.
Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08, v odôvodnení

ktorého súd podal výklad Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“), a to tak, že: „Smernica sa má vykladať v tom zmysle,
že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý
bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve

uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných
pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného
vnútroštátnehoprávavyplývajú,scieľomzabezpečiť,abyspotrebiteľneboluvedenoudoložkouviazaný.“
Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK pre účastníkov konania účinky ako právoplatný

rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK.
Rozhodcovskému súdu však jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona,
ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve.
Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou
súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy

dohodnutejčiužvoformeosobitnejzmluvy,alebodoložkykinejzmluve.Pokiaľrozhodcovskázmluvatrpí
absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto
právneho úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala
právomoc na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva
z bodu 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy,

exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej
zmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je
skutočnosť, že táto podmienka vyvoláva značnú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami v neprospech
spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný
titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporov štátnym súdom, ak dodávateľ

ešte pred spotrebiteľom podal žalobu u rozhodcu. Súčasne táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru
vopred pripravenej zmluvy. Celkom zjavne tak spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyšezastáva názor, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobným ťažko
čitateľným, resp. takmer nečitateľným, husto popísaným textom - už sama o sebe podstatne sťažuje
reálne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Takto vnútená

podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy a zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a
spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 OZ, na základe ktorého je potrebné túto
rozhodcovskú doložku vyhodnotiť ako absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva,
že v tomto prípade je nepochybné, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola
ako doložka zapracovaná do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zadnej strane formulára

zmluvy. Spotrebiteľ teda ak chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral,
nemalinúmožnosť,nežtútopodmienkuprijať.Užtátoskutočnosťzvyšujenerovnováhuvovzťahumedzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené
práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti
a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ spotrebiteľovi vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne
určeným rozhodcom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy, spôsobuje

tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom. Exekučný
súd preto správne vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1
OZ. Neprijateľné podmienky sú v zmysle § 53 ods. 5 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere
neplatné.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa

§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.