Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, December 2, 2016

Súd: Okresný súd Košice okolie
Spisová značka: 6T/9/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7514010045
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Baňacký

ECLI: ECLI:SK:OSKE3:2016:7514010045.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice - okolie, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Baňackého a

prísediacichD..P..A.B.T.B..P.Q.nahlavnompojednávaníkonanomdňa2.decembra2016vKošiciach
takto

r o z h o d o l :

Obžalovaná:

M. G., Z.. XX.XX.XXXX V. Č. Z. K., H. K., K. B. J., R.. J. Č.. XXXX/XX, živnostníčka

j e v i n n á, ž e

ako konateľka spoločnosti I., Q..J..H.. J. v čase od 29.3.2010 do 23.5.2011, v rozpore s partnerskou
zmluvou J. T. X. I. L., ktoré ako zmluvný partner uzavrela so spoločnosťou K. - C., Q..J..H.. A., ako
koncesionárom, finančné prostriedky, získané z predaja 25 osobných motorových vozidiel zn. J. T. I..
L. jednotlivým zákazníkom, neodviedla spoločnosti K. - C., Q..J..H.. A., tieto použila na iný účel, resp.
ich použila v prospech spoločnosti I., Q..J..H.. J., čím spoločnosti K. - C., Q..J..H.. A.D. spôsobila po
započítaní bonusov a dobropisov, na ktoré mala voči spoločnosti K. - C., Q..J..H.. A.Š. nárok škodu

vo výške 297.559,75 €

t e d a

prisvojila si cudziu vec, ktorá jej bola zverená a spôsobila tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu
t ý m s p á c h a l a

zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zákona.

Za to sa odsudzuje

Podľa § 213 ods. 4 Tr. zákona v spojení s § 36 písm. j), § 38 ods. 3, ods. 8 a § 39 ods. 1 Trestného
zákona trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov a 3 (tri) mesiace.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona súd zaraďuje obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody do

ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd ukladá obžalovanej povinnosť nahradiť poškodenému K.
- C., Q..J..H.., D.: XXXXXXXX, Q. Q. Ž. XX, XXX XX A. škodu vo výške 297.559,75 €
(dvestodeväťdesiatsedemtisícpäťstopäťdesiatdeväť eur a sedemdesiatpäť centov).

Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. súd odkazuje poškodeného K. - C., Q..J..H.., D.: XXXXXXXX, Q. Q.L. Ž. XX,

XXX XX A. so zvyškom jeho nároku na náhradu škody na civilný proces. o d ô v o d n e n i e :

Dňa 20.1.2014 Krajský súd v Košiciach svojim uznesením č. l. 8Nto 16/2013-1112 odňal trestnú vec
obžalovanej M. G. Okresnému Q. V. J. a prikázal ju na prejednanie a rozhodnutie tunajšiemu súdu.

Obžaloba na obžalovanú bola podaná pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin sprenevery podľa §
213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zákona.

Nazačiatkuhlavnéhopojednávaniasúdzisťovalzáujemstránuzavrieťdohoduovineatreste.Prokurátor
nemal záujem uzavrieť dohodu o vine a treste a tak súd pristúpil k vykonaniu hlavného pojednávania. K
prednesenej obžalobe obhajoba zaujala stanovisko, v ktorom uviedla, že obžalovaná sa cíti byť nevinná

a jej nevinu sa budú snažiť preukázať, obdobne ako v prípravnom konaní. Podľa § 256 ods. 2 Tr. por.
súd prečítal návrh poškodeného K. C. Q..J..H.. (ďalej len ako „poškodený“) na náhradu škody z č. l. 45.
V zmysle § 257 Tr. por. súd umožnil obžalovanej urobiť vyhlásenie o svojej vine. Obžalovaná využila
túto možnosť a vyhlásila, že sa cíti byť nevinná.
Vzhľadom k tomuto vyhláseniu obžalovanej súd vykonal dokazovanie v celom navrhnutom rozsahu.

V rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní boli vykonané nasledujúce dôkazy, ktoré súd hodnotí
jednotlivo nasledovným spôsobom.

ObžalovanáM.G.pozákonnompoučenívyužilasvojeprávoavoveciodmietlavypovedať.Súdnanávrh
prokurátora v zmysle § 258 ods. 4 Tr. por. prečítal výpoveď obžalovanej z prípravného konania zo dňa

9.1.2012 a z 29.5.2012. Z uvedených výpovedi vyplynulo, že obchodná spoločnosť I. Q..J..H.. J. vznikla
v roku 2004 a od jej založenia je obžalovaná jediným konateľom. Obchodná spoločnosť je zmluvným
partnerom značky L. T. J., na základe čoho je oprávnená predávať nové vozidla uvedených značiek ako
B-dealer,ktorýpatrípodA-dealera,ktorýmjespoločnosťK.-C.,Q..J..H..A.(ďalejlenako„poškodený“).
Všetky objednávky na vozidlá odchádzali od obžalovanej elektronicky poškodenému a poškodený ich

potom ďalej objednával od importéra J. Q. (ďalej len ako „importér“). Konkrétne proces objednávok
nových vozidiel obžalovaná popísala tak, že so zákazníkom sa u obžalovanej spísala objednávka,
zákazník uhradil zálohu rádovo 500,- €, potom sa vozidlo elektronicky objednalo u poškodeného, ktorý
ho zase objednal u importéra. Zákazník čakal, kým nebolo objednané vozidlo dodané obžalovanej, po
dodanívozidlaobžalovanejsakontaktovalzákazník,ktorýsanáslednedostavildopredajneobžalovanej,

kde zákazníkovi bola vystavená faktúra k úhrade celej hodnoty vozidla. Po prevode fakturovanej sumy
na účet obžalovanej alebo po zaplatení ceny vozidla v hotovosti, bolo vozidlo odovzdané zákazníkovi.
Pri odovzdaní vozidla sa spisoval preberací protokol. Objednané vozidlo, ktoré bolo dodané obžalovanej
bolo dodané aj s tzv. depozitným listom, na ktorom sa u obžalovanej potvrdilo, že vozidlo prevzali od
dopravcu a jeden výtlačok sa zasielal poškodenému. Poškodený na základe tohto depozitného listu

vystavil pre obžalovanú faktúru na úhradu vozidla, ktorá bola zasielaná obžalovanej elektronicky aj
poštou. Sumy fakturované poškodeným pre obžalovanú mali byť uhradené v lehote splatnosti. Vozidla
dodávané obžalovanej od poškodeného v rokoch 2010 - 2011 sa rozlišovali na vozidla skladové a
klientske. Klientske vozidla sa okamžite predávali, skladové vozidla čakali na predaj, boli vystavené v
obchodných priestoroch obžalovanej a zákazník v prípade záujmu si ich hneď mohol kúpiť. Klientske

aj skladové vozidla boli vo vlastníctve poškodeného až do ich uhradenia zákazníkom, pričom podľa
dojednaných zmluvných podmienok sa vozidlo malo odovzdať zákazníkovi až po uhradení faktúry v
prospech poškodeného. Prax však bola taká, že vozidlo sa zákazníkovi odovzdalo skôr, ako bola faktúra
uhradená poškodenému. Vozidla boli poškodenému uhrádzané priebežne, pretože v dôsledku krízy
klesal príjem a preto obžalovaná uhrádzala záväzky tak, ako jej prichádzali finančné prostriedky na

účet a nerozdeľovala ich či sa jednalo o úhradu za servis, náhradné diely alebo vozidla. Obžalovaná
sa bránila, že pred zaplatením faktúr poškodenému uprednostnila, v dôsledku nedostatku finančných
prostriedkov, úhradu záväzkov voči zamestnancom, sociálnej poisťovni a režijné náklady, teda boli
uhrádzané také položky, ktoré boli nevyhnutné pre ďalší chod spoločnosti. Obžalovaná potvrdila, že
časť faktúr za dodané vozidla v období od marca 2010 do mája 2011 neboli uhradené, avšak okrem

predmetných neuhradených vozidiel, obžalovaná odpredala v danom období aj ďalšie vozidla, ktoré
boli riadne zaplatené poškodenému. Obžalovaná nikdy nepopierala, že jej spoločnosť má záväzok voči
poškodenému, tento dlh aj písomne uznala a jeho úhradu zabezpečila aj svojim osobným majetkom.
To, že daný záväzok chcela splatiť dosvedčuje to, že s poškodeným uzavrela splátkový kalendár, ktorý
však nebola schopná dodržať. Konkrétne na otázku ako naložila s peniazmi, ktoré dostala od zákazníkov

za vozidla obžalovaná uviedla, že z týchto peňazí uhrádzala všetky záväzky svojej spoločnosti, pričomjedine ona rozhodovala, aké záväzky boli uhrádzané. Ako dôvod prečo neboli uhradené predmetné
vozidla obžalovaná uviedla, že nemali dostatok príjmu a preto uprednostnila také záväzky, ktoré boli
nevyhnutné k udržaniu prevádzky. Pokiaľ išlo o hotovostné platby prijaté od zákazníkov za vozidlá

obžalovaná uviedla, že tieto preberala výlučne len ona a následne ich v krátkej dobe odniesla do banky
na účet spoločnosti. Čo sa týka jej odmeny za odpredané vozidla, tak obžalovaná musela dodávateľovi
uhradiť fakturovanú sumu a samotná odmena sa potom riešila individuálne.

Výpoveď obžalovanej možno hodnotiť ako v celku logickú a vecnú, bez obsahových rozporov, ktorá

pôsobí celkom dôveryhodne a presvedčivo, avšak pre správne vyhodnotenie vypovedaných skutočností
a okolností, nie je možné ju nekriticky považovať za nespochybniteľnú a naopak je potrebné ju
konfrontovať s ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi.

V zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. k. 8To/70/2015-1208 súd na základe
plnomocenstva na č. l. 1225 vypočul ako splnomocnenca poškodeného P.. F. F., ktorý pred súdom

uviedol, že poškodenému poskytuje právne služby, preto sú mu známe dané skutočnosti. V r. 2011 mu
poškodený oznámil, že spoločnosť I. Q..J..H.. ako B díler odpredával motorové vozidlá zákazníkom,
ktoré neboli v jeho vlastníctve a pritom tieto motorové vozidlá odovzdával zákazníkom, bez toho, aby
za tieto motorové vozidlá poskytol úhradu poškodenému. Následne sa uskutočnili stretnutia medzi
konateľom poškodeného p. Q.H., Q.H. X.. A.H., obžalovanou a jej manželom. Predmetom stretnutí

bolo vyriešiť vzniknutú situáciu a dohodnúť sa akým spôsobom spoločnosť I. Q..J..H.. uhradí záväzky.
Výsledkom stretnutia bolo to, že I. Q..J..H.. uznal svoju zodpovednosť za vzniknutú situáciu a dohodlo
sa, že sa uzavrie dohoda o uznaní záväzku a splátkach záväzku. Následne bola uzavretá dohoda, v
ktorej obžalovaná uznala výšku dlhu, ktorý vyplýval nielen z predaja vozidiel, ale aj z neuhradených
náhradných dielov, prípadne aj z reklám a školení. Dohoda o plnení záväzkov nebola dodržaná,

preto sa poškodený snažil zabezpečiť si pohľadávky zriadeným záložných práv k nehnuteľnostiam.
Následne sa zvažovalo podanie civilnej žaloby, ale nakoľko došlo k podaniu trestného oznámenia na
podnet zákazníkov, ktorí nedostali technické preukazy k svojim vozidlám preto sa poškodený pripojil
do trestného konania a uplatnil si aj nárok náhradu škody. K samotnému systému predaja vozidiel
splnomocnenec uviedol, že predaj motorových vozidiel Renault a Dácia prebieha medzi troma subjektmi.

Na vrchole je importér, ten má pod sebou A dílerov, ktorým bol poškodený a A díler má pod sebou B
dílerov a jedným z B dílerov bola spoločnosť I. Q..J..H... Medzi A a B dílermi boli uzavreté partnerské
zmluvy na predaj vozidiel Dácia a Renault, obdobné postavenie má aj poškodený ako A díler vo vzťahu k
importérovi,prektoréhopredávavozidlánazákladekomisionárskejzmluvy.Základnoumyšlienkouje,že
vlastníctvoprechádzazAdíleranaBdíleraažpoúplnomzaplateníkúpnejcenyanásledneAdílermusel

zaplatiť za vozidlo importérovi, aby došlo k prevodu vlastníctva. Následne ide kolobeh s technickým
preukazom opačne - importér vydá technický preukaz až po tom, čo má kúpnu cenu zaplatenú od
A dílera. Splnomocnenec nevedel presne určiť, či technický preukaz ide k zákazníkovi cez A dílera,
alebo sa pre úsporu času zasiela priamo B dílerovi. Vo vzťahu k vydávaniu vozidiel platila zásada, že
vozidlo sa vydáva zákazníkovi až po tom, keď je vozidlo uhradené B dílerom A dílerovi. Následne, aby A

díler dostal technický preukaz od importéra, musel tiež za vozidlo zaplatiť. Predmetný problém spočíval
v tom, že vozidlá boli odovzdané zákazníkom bez toho, aby boli uhradené A dílerovi. Išlo, pokiaľ sa
splnomocnenec dobre pamätal, celkovo o 27 vozidiel. Vo vzťahu ku uplatnenej škode splnomocnenec
uviedol, že záväzok spoločnosti I. Q..J..o. voči poškodenému je reálne vyšší, ako je náhrada škody, ktorú
si uplatnili v trestnom konaní, nakoľko pozostáva z pohľadávok za nevyplatené vozidlá + pohľadávky za

nevyplatené náhradné diely + pohľadávky zo školení, reklám a pod.. Celkové záväzky spoločnosti Zorik
s.r.o. voči poškodenému sú vo výške 384.673,08 eur, avšak v trestnom konaní si uplatňujú nárok na
náhradu škody len ohľadne nezaplatených vozidiel a to vo výške 339.438,48 eur. Pokiaľ ide o uplatnenú
výšku škody k predmetným vozidlám v trestnom konaní, ide o cenu vozidla, za ktorú poškodený nakúpil
vozidlá od importu + 1,5 % marža. To je škoda, ktorá vznikla nevyplatením týchto vozidiel, túto sumu

poškodený aj fakturoval I. Q..J..H... V skutočnosti si poškodený uplatňuje nárok na náhradu škody v
nižšej sume ako je súčet vyfakturovaných súm za inkriminované vozidlá, nakoľko pôvodná škoda, ktorá
vzniklanevyplatenímvozidielsaposkutkuznižovalazapočítanímpohľadávok, ktorévznikalispoločnosti
I.Q..J..H..vočipoškodenémuvdôsledkuďalšejčinnostispoločnostiI.Q..J..H..anazákladetohosadaná
škoda znížila na sumu 339 438, 48 eur. Súd v zmysle právneho názoru vysloveného krajským súdom

v citovanom zrušujúcom uznesení č. k. 8To/70/2015-1208 sa zaoberal aj rozpormi vo výške škody, na
ktoré obžalovaná poukazovala v predchádzajúcom konaní a preto vypočul splnomocnenca aj k otázke
či škoda, ktorá podľa poškodeného vznikla, zahŕňa v sebe aj záväzky obžalovanej voči poškodenému z
úrokov, reklamy, náhradných dielov a podobne, pričom splnomocnenec to poprel. Podľa splnomocnencaobchodná marža vznikala spoločnosti I. Q..J..H.. tak, že spoločnosť I. Q..J..H.. si k nákupu od A dílera
prihodila nejakú maržu a vytvorila sa tak cena, za ktorú I. Q..J..H.. predal vozidlo zákazníkovi, pričom
A dílerovi mal poukázať len tú sumu, ktorú mu poškodený fakturoval t.j. nákup od importéra + marža

poškodeného. V obchodnej činnosti dochádzalo k tomu, že importér vyplácal dílerom nejaké bonusy
napr. za dosiahnutý objem predaja a podobne, tieto bonusy sa vyplácali, ale akým spôsobom, to
stanovoval importér, pričom peniaze išli stále cez A dílera, ktorý ich buď vyplácal I. Q..J..H.., alebo ak mal
I. Q..J..H.. voči poškodenému záväzky, tak ich vzájomne započítavali. Ďalej súd v zmysle vysloveného
právneho názoru krajského súdu skúmal, prečo sa poškodený považuje za poškodeného v danej

trestnej veci, keďže ako vyplynulo z výpovede splnomocnenca, bola dojednaná výhrada vlastníctva
a v inkriminovaných prípadoch spoločnosť I. Q..J..H.. údajne poškodenému nevyplatil tieto vozidlá.
Splnomocnenec podal vysvetlenie, že dôvod, prečo sa považujú za poškodenému vyplýva z toho, že
všetky inkriminované vozidlá K. C. Q..J..o. musel zaplatiť importu a to aj napriek tomu, že peniaze od
I. Q..J..H.. nedostal. Logicky vzaté, tieto vozidlá poškodený musel zaplatiť importérovi, lebo inak by
vozidlám importér nevydal technické preukazy. Vo vzťahu k jednotlivým vozidlám, u ktorých sa objavili

nejaké nejasnosti, konkrétne k vozidlu, ktoré kúpil svedok A. od spoločnosti Q. Q.. s r.o., k vozidlu
uvedenému pod poradovým číslom 10, 15 a 19 sa splnomocnenec nevedel vyjadriť, rovnako sa nevedel
vyjadriť k tomu, či predmetné vozidla boli v čase predaja vo vlastníctve poškodeného, či si poškodený k
týmto vozidlám vyžiadal nadmerný odpočet, či vyčíslená škoda je vrátane DPH, či bez DPH, či sa robila
koncoročná inventarizácia pohľadávok a účtovné audity. Podľa splnomocnenca spoločnosť I. Q..J..o. pri

predaji vozidiel vystupovala ako komisionár, ktorý predáva cudziu vec.

Výpoveď splnomocnenca súd hodnotí tiež ako v podstate logickú a vecnú, ktorej dôveryhodnosť a
presvedčivosť nebola spochybnená po žiadnej stránke.

Znalkyňa D.. L. vypovedala, že pri vypracovaní svojho znaleckého posudku vychádzala z podkladov
v spise. Spoločnosť obžalovanej nepredložila k znaleckému skúmaniu žiadnu dokumentáciu. Neboli
predložené pokladničné knihy, dodávateľské faktúry, mzdové doklady, hlavné knihy a iné podklady
dôležité pre vypracovanie znaleckého posudku. Pri mesačných výdavkoch za budovu, nachádzajúcej sa
na adrese Rožňava Krásnohorská 65, znalkyňa vychádzala iba z predložených dokladov od svedka I.

G. ako prenajímateľa. Tento subjekt mal uzavreté zmluvy na odber energie so spoločnosťou Energetika,
na dodávku vody a zemného plynu. Neboli doložené zmluvy o prefakturácií nákladov z prenajímateľa
I. G. na spoločnosť I. Q..J..H.. Za predpokladu, že by boli tieto náklady prefakturované spoločnosti
I. Q..J..H. a tie by sa aj skutočne uhradili, tak tieto výdavky za r. 2010 by boli vo výške 10 910,23
eur a za obdobie január 2011 do júl 2011 vo výške 6 480,63 eur, čiže spolu 17 390,86 eur. Pre

zodpovedanie položených otázok bolo nevyhnutne potrebné účtovníctvo spol. I., pretože na úplné a
presné vyčíslenie, bolo potrebné mať k dispozícii účtovníctvo, preto znalkyňou zistené údaje sú iba
predbežné. Bez účtovníctva znalkyňa nevedela povedať, či reálne boli tieto náklady uhradené a či vôbec
boli vyfakturované. V spisovom materiály boli iba zmluvy od dodávateľov pre svedka G.o.

V obdobnom duchu sa znalkyňa vyjadrila aj pokiaľ ide o vyčíslenie čistých miezd. Znalkyňa uviedla, že
nemala žiadne mzdové doklady, mala iba doklady z daňového úradu, boli jej predložené prehľady na
daň z príjmov zo závislej činnosti, podľa štvrťrokov za obdobie rokov 2010-2011. V týchto prehľadoch
boli rozpísané zrazené preddavky na daň podľa jednotlivých mesiacov vo výške 19 percent. Na základe
sadzby dane znalkyňa vypočítala hrubé mzdy vo výške 100 percent a následne z hrubej mzdy odpočítala

preddavky a takto došla k výpočtu čistých miezd. V čistých mzdách však nie sú zohľadnené odvody
do poistných fondov, bonusy a nezdaniteľné čiastky, preto vyčíslené mzdy sú neúplné a nepresné.
Znalkyňa pri vypracovaní znaleckého posudku nepoznala ani počet zamestnancov obžalovanej. Podľa
položených otázok mala tiež zistiť odvody do fondov, kde znalkyňa vychádzala iba z prehľadov, ktoré
boli doložené Sociálnou poisťovňou a Všeobecnou zdravotnou poisťovňou. Podľa týchto podkladov

aj vypracovala prílohu č. 5 svojho znaleckého posudku, kde sú vyčíslené predpisy a úhrady podľa
jednotlivých poisťovní a jednotlivých mesiacov z predmetného obdobia. Na základe týchto prehľadov
daňový subjekt uhradil za rok 2010 odvody v absolútnej výške 8115.59 eur a za január až júl 2011 vo
výške 3 401,64 eur.

Ďalšou úlohou pre znalkyňu bolo zistiť daň z príjmov právnických osôb za r. 2009- 2010, kde tak isto
znalkyňa vychádzala z podkladov z L. Ú. J., kde bolo podané daňové priznanie za r. 2009, z ktorého
vyplynula daňová povinnosť vo výške 4 905,64 eur, táto daň bola uhradená v plnej výške. Za r. 2010
bolo podané daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb vo výške 9 242,04 eur, z tejto sumyna základe podkladov daňového úradu daňový subjekt uhradil 2 140,14 € a zvyšok vo výške 7 101,90
eur nebol uhradený. Daňový úrad evidoval aj daňové povinnosti a odpočty na dani z pridanej hodnoty
z r. 2010-2011. Samotné úhrady na daň z pridanej hodnoty sa nerealizovali, pričom nadmerné odpočty

podľa jednotlivých mesiacov boli kompenzované s jednotlivými daňovými povinnosťami, v niektorých
prípadoch boli daňové povinnosti vymožené daňovou exekúciou a niektoré boli presunuté z dôvodu
nevymožiteľnosti do pomocnej evidencie. Prehľad daňových povinnosti a nadmerných odpočtov na dani
z pridanej hodnoty a spôsob úhrad je uvedený v prílohe č. 4 predloženého znaleckého posudku.

Za účelom vyčíslenia konečných zostatkov peňažných prostriedkov na bankových účtoch, ktoré
znalkyňa mala k dispozícii bol vyhotovený prehľad za obdobie od 1.1.2010 do 31.3.2012, ide o
prílohu č. 6 predmetného znaleckého posudku, kde sú evidované osobitne bankové príjmové operácie
s vyčíslením konečných zostatkov peňažných prostriedkov podľa jednotlivých bankových účtov a
mesiacov. Z analýzy predložených výpisov z jednotlivých peňažných ústavov vyplýva, že celkový úhrn
bankových príjmov, počiatočných stavov k 1.1.2010 predstavuje čiastku 4 327 320,83 eur a celkový

úhrn bankových výdavkov 4 392 134, 27 eur. Je to uvedené v prílohe č. 6 znaleckého posudku, z ktorej
vyplýva, že koncom každého mesiaca sledovaného obdobia sa evidovali mínusové zostatky peňažných
prostriedkov a to v čiastkach od mínus 64 813,42 € do mínus 156 439,35 €. Ide o absolútne zostatky na
všetkýchbankovýchúčtoch.Tietomínusovézostatkyboliovplyvnenéčerpanímkontokorentnéhoúveruv
ČSOB banke a aj v UNICredit banke. Ak by sa uhradili výdavky uvedené v odpovedi č. 1, elektrika, voda,

plyn, mzdové výdavky, preddavky na daň zo závislej činnosti, odvody do fondov, ak by boli uhradené
tieto by predstavovali za r. 2010 čiastku 47 273,77 eur a za obdobie od januára do júla 2011 čiastku
vo výške 13 189,46 eur.
Tento podrobný rozpis predpokladaných výdavkov je uvedený v prílohe č. 2 znaleckého posudku.

Znalkyňa sa nepamätala či pri vypracovaní znaleckého posudku mala k dispozícií aj výpoveď svedkyne
D.. V., ktorá viedla účtovníctvo spoločnosti obžalovanej. Znalkyňa nevedela potvrdiť ani vyvrátiť, či
spoločnosť I. Q..J..H.. mala aj leasingy na autá, stroje a úvery. Podľa znalkyne na základe materiálov,
ktoré mala k dispozícii, teda bez pokladničnej knihy, nie je možné verifikovať pokladničné knihy. Úlohou
znalkyne nebolo skúmať, ako boli použité finančné prostriedky, pretože analytiku výdavkov nerobila. S

určitosťou znalkyňa vedela povedať že daňový úrad neuznáva nákladové položky daňového subjektu
bez preukázania právneho titulu ich vynaloženia.

Vo vzťahu k tomuto vykonanému znaleckému dokazovaniu súd uvádza, že záverom a zisteniam ku
ktorým sa znalkyňa dopracovala, súd nepripisuje žiadnu dôkaznú hodnotu. Závery ku ktorým znalkyňa

dospela totiž nevychádzajú z úplnej účtovnej dokumentácie, a preto zistené čísla a zostatky na účtoch
nemôžu zachytávať skutočný stav bez nejakých pochybností. Preto súd konštatuje, že tento dôkaz
nepriniesol žiadne poznatky, použiteľné pre rozhodnutie o vine obžalovanej.

Svedkyňa D.. T. A. vo svojej výpovedi pred súdom uviedla, že bola riaditeľkou u poškodeného, ktorý

v tom čase vykonával autorizovaný servis a predaj vozidiel Renault a Dacia. Obžalovaná bola tzv.
B- díler, a poškodený ako A- díler účtoval na B-dílera. Náplňou práce svedkyne bolo, že na základe
faktúr od spoločnosti I. Q..J..H.. dodávali vozidlá tak, že vozidlo išlo priamo k B- dílerovi a faktúra išla
poškodenému, ktorý na základe požiadavky od obžalovanej jej fakturoval cenu za konkrétne vozidlo.
Do pracovnej náplne svedkyne patrila aj kontrola pravidelných platieb a odberov. Takto bolo zistené, že

vozidlá, ktoré boli dodané obžalovanej neboli zaplatené poškodenému, napriek tomu, že boli predané
koncovému klientovi. Uvedené bolo zistené v priebehu obdobia december 2010 - január 2011. Po tomto
zistení sa nastavilo doručovanie technických preukazov až po úhrade vozidla a tak isto aj vo vzťahu k
náhradným dielom.

Celá záležitosť bola odhalená tak, že bola podaná sťažnosť na telefonickom centre, vtedy sa poškodený
dozvedel, že klient užíva vozidlo na prevozných značkách a nemá technický preukaz. V r. 2010 bolo tzv.
šrotovné a preto veľmi veľa áut išlo na odbyt, pričom veľmi veľa áut bolo odovzdaných aj s technickým
preukazom bez úrady. Mechanizmus predaja vozidiel prebiehal tak, že konkrétne vozidlo si B - díler
objednal cez poškodeného od importéra, importér auto dodal B- dílerovi a B- díler fakturoval vozidlo

poškodenému. Ani v jednom prípade poškodený nežiadal vrátenie vozidla, za ktoré nebola zaplatená
cena, pretože v tom čase už vozidlo bolo majetkom klienta.V dôsledku porušenia zmluvných podmienok importér v roku 2012 odobral spoločnosti obžalovanej
licenciu. Svedkyňa ďalej uviedla, že obžalovaná jednoznačne spolupracovala pri riešení vzniknutého
problému. Poškodený počas inkriminovaného obdobia mal prehľad o vozidlách, ktoré boli na sklade u

obžalovanej, dokonca aj importér si robil raz za dva mesiace audit v skladových vozidlách.

Konkrétne na otázku obhajcu, ako prebiehal predaj vozidla zákazníkovi svedkyňa uviedla, že ak je auto
skladom, faktúra je u A- dílera, zákazník ak si vyberie také vozidlo u B- dílera, tak B díler vyžiada od
A- dílera faktúru, cena je asi o 1,5 percenta vyššia, faktúra príde od A - dílera k B - dílerovi obratom.

Následne sa toto auto predáva. B díler má teda faktúru od A- dílera a má ju zaplatiť do 24 hodín,
alebo ak ide o leasing do 2-3 dni. B- díler prevezme kúpnu cenu od klienta, vydá auto a sumu, ktorú A-
díler fakturoval B dílerovi, zníženú o svoju maržu, A- díler preposlal importérovi, importér potom zašle
technický preukaz, ktorý prichádza A- dílerovi, ktorý zase A díler do 3-4 dni doručí B- dílerovi.

Druhý typ vozidiel bolo klientske. V takomto prípade si zákazník objednával vozidlo z výroby u B dílera.

B díler požiadal A dílera o objednanie a A díler ho objednal u importéra. Klient v takomto prípade skladal
zálohu 10 % z ceny, pričom A - díler zálohu od B -dílera nežiadal. Vozidlo potom prichádzalo na sklad,
A díler určil miesto dodania, teda k B - dílerovi a A dílerovi príde faktúra. A díler vyčká na požiadanie B
dílera, aby mu vystavil faktúru. Keď požiada B díler o vystavenie faktúry, A- díler faktúru vystaví a zašle
B- dílerovi. Keď B- díler faktúru zaplatí, A díler posiela peniaze importérovi.

Vozidlo môže byť vydané po uhradení. V prípade, že platba od B dílera meškala, A díler uhradil faktúru
importérovi, aby zákazník dostal technický preukaz od importéra.

Čo sa týka reklám pre B- dílerov, podľa svedkyne to bolo povinnosťou tak A- dílera ako aj B dílera,
pretože ak niekto chce robiť v tomto biznise, musí prijať stanovené podmienky. K náhradným dielom

svedkyňa uviedla, že díleri boli nútení odoberať náhradné diely, ale len toľko, koľko uznali za vhodné.
Dostávali odporúčané množstvá náhradných dielov, ktoré síce díler nemal povinnosť odobrať, ale do
budúcnosti to mohlo mať pre neho negatívny dopad. Obdobne to bolo s reklamnými tabuľami. Boli
výdavky na reklamu, ktorá bola vnútená importérmi.
Výpoveď svedkyne súd hodnotí ako dôveryhodnú a presvedčivú, bez logických a obsahových rozporov,

určité nepresnosti vo výpovedi svedkyne súd neopovažuje za tak podstatné, aby spochybnili výpoveď
ako celok.

Ako ďalší svedok bola vypočutá svedkyňa F. F., ktorá ako uviedla, bola od marca 2010 do mája
2011 zamestnaná u obžalovanej, v spoločnosti v I. Q..J..H.. ako predajca áut, kde okrem nej bol

zamestnaný ešte jeden zamestnanec v pracovnej pozícii predajca. Jej náplňou práce bolo prijatie
objednávky, jednanie s klientmi a odovzdávanie vozidiel. Podľa okolností prípadu mohlo dôjsť k tomu,
že od zákazníka prevzala cenu vozidla, avšak presne sa na takýto prípad nepamätala, väčšinou kúpnu
cenu preberala obžalovaná. Pokiaľ cenu prevzala svedkyňa, tak ju potom odovzdala obžalovanej. Pri
odovzdaní vozidla zákazníkovi, po zaplatení ceny, svedkyňa odovzdala zákazníkovi doklady od auta,

prepravné čísla, preberací protokol. Na technický preukaz zákazníci čakali, pretože prichádzal poštou,
technické preukazy riešila obžalovaná. Ani svedkyňa a ani druhý predajca nemali oprávnenie niesť tržbu
na poštu. Počas výkonu práce u obžalovanej prišla do kontaktu aj s nespokojným zákazníkom, ale
takéto prípady riešila samotná obžalovaná. Prípady, kedy klient nemal hotovosť na kúpu vozidla sa riešili
cez leasingovú spoločnosť, vtedy sa vystavila zálohová faktúra a na základe nej sa zaplatilo, pričom

svedkyňa jednoznačne uviedla, že zákazník vždy zaplatil cenu vozidla. Svedkyňa hodnotila obžalovanú
ako šikovnú, pracovala s radosťou a obetavosťou.

Aj pokiaľ ide o túto svedeckú výpoveď súd konštatuje, že výpoveď vyznieva dôveryhodne a presvedčivo,
svedkyňa vypovedala samostatne a bez zaváhaní.

Svedkyňa Ing. D. V. pri svojom výsluchu vypovedala, že ešte aj v súčasnej dobe pracuje pre obžalovanú,
pričom podáva za spoločnosť obžalovanej hlásenia na dani z pridanej hodnoty. V minulosti ako
samostatne zárobková činná osoba, na základe živnosti vykonávala pre I. Q..J..H.. vedenie účtovníctva,
na základe požiadaviek obžalovanej, v priestoroch jej spoločnosti, na ich softvéry. Jej činnosť spočívala v

tom, že zúčtovala podklady z predchádzajúceho mesiaca, ale žiadne doklady svedkyňa nevystavovala.
Jej činnosť sa obmedzovala len na účtovníctvo, pričom prvotné podklady jej dávala obžalovaná. Mzdy
svedkyňa prebrala už hotové, tiež platové výmery, zmluvy, dostala aj dochádzku, vedela základnú
mzdu, práceneschopnosti a tiež dovolenky zamestnancov, teda robila aj mzdy, odvody a hlásenia prepoisťovne, pričom podklady jej dávala obžalovaná. Svedkyňa poprela, že by ona sama robila nejaké
platbyzaspoločnosť,platbyvykonávalaobžalovaná.Svedkyňasinepamätalakoľkozamestnancovmala
obžalovaná v prejednávanom období. Svedkyňa sa nevedela vyjadriť ani k tomu, kto mal na starosti

archiváciu dokladov v spoločnosti obžalovanej, avšak všetky doklady, ktoré svedkyňa potrebovala k
svojej práci boli v miestnosti, v ktorej vykonávala účtovníctvo, pričom všetky doklady aj tam nechala.
Svedkyňa nemala vedomosť o nejakom pohybe účtovných dokladov mimo kanceláriu, ani o tom, že by
ich mala obžalovaná zobrať. Svedkyňa potvrdila, že podklady na daňové priznanie robila ona sama.
V čase, keď spoločnosť plne fungovala, svedkyňa nevykonávala úhrady za tovary a služby iným

dodávateľom tovarov a služieb, nevedela isto, či spoločnosť obžalovanej splácala nejaké leasingy alebo
čiplatilazanejakéslužby. Daňovépriznaniezarok2010spracovalasvedkyňa,nepamätalasakedybolo
toto daňové priznanie podané, určite však mala k dispozícii všetku dokumentáciu, nepamätala si v akej
ekonomickej situácii bola spoločnosť v tom čase. Za účelom odstránenia rozporov súd prečítal výpoveď
svedkyne z prípravného konania z č. l. 304-306. Súd vyzval svedkyňu, aby odstránila vzniknuté rozpory,
svedkyňauviedla,žesanerozpamätávanasvojuvýpoveď,alepripustila,žetotakmohlobyť,čímvlastne

potvrdila skutočnosti, o ktorých vypovedala na polícii, teda ako bolo podávané daňové priznanie za rok
2011, či mala k dispozícii potrebné účtovné doklady, že spoločnosť mala leasingy na autá, stroje a mala
aj úvery a že v priebehu rokov 2010-2011 spoločnosť vykazovala v daňovom priznaní zisky, ktoré ale
nevyplývali z tržieb, ale z neuhradených úrokov z omeškania..

Výpoveď svedkyne súd hodnotí ako dôveryhodnú a presvedčivú, bez logických a obsahových rozporov,
určité rozpory, ktoré sa objavili vo výpovedi, svedkyňa odstránila, po prečítaní jej výpovede z prípravného
konania, preto súd považuje skutočnosti získané týmto dôkazom za dôveryhodné a presvedčivé.

Z výpovede svedkyne V. Q. bolo zistené, že svedkyňa pracuje ako ekonómka obchodnej spoločnosti

K. C. A. asi od r. 2006. K vyčíslenej škode uviedla, že škoda pozostáva z ceny, za ktorú poškodený
nakupoval vozidla od importéra a svojej marže.

Všetky bonusy a zľavy, ktoré patrili obchodnej spoločnosti I. Q..J..H.. za predaj vozidla boli účtované
dobropisom z ich strany v prospech spoločnosti I. Q..J..H... Pokiaľ ide o maržu, ktorá patrila obchodnej

spoločnosti obžalovanej, svedkyňa vypovedala, že každý článok t. j. aj poškodený a aj spoločnosť I.
Q..J..o. si sám prihadzuje svoju maržu, pričom svedkyňa vie, ako sa tvorí táto marža, ale nevie ju určiť
v konkrétnej výške. Svedkyňa vysvetlila, že zjednodušene povedané maržou pre I. Q..J..H.. bolo to, o
čo drahšie dané vozidlo predal, ako ho od poškodeného kúpil. Na otázku súdu, či je potrebné ešte z
uplatnenej výšky škody odpočítať nejaké zľavy alebo bonusy svedkyňa odpovedala záporne, nakoľko

zľavy a bonusy sa dobropisovali spoločnosti I.k a boli použité na zápočty pohľadávok poškodeného,
ktoré pochádzali zo starších faktúr.

Svedkyni bola predložená faktúra na č. l. 342- 385 a svedkyňa bola vyzvaná, aby sa vyjadrila k
mínusovým položkám na faktúre. Svedkyňa z faktúry vyčítala, že išlo o zľavu pre predajcu, ktorú určil

importér, teda o túto sumu poškodený predával I. Q..J..o. vozidlo lacnejšie, teda, táto zľava už nebola
dobropisovaná, avšak to nevylučuje, že by reálne už importér nemohol poskytnúť inú zľavu, ktorá sa
posunula k predajcovi cez dobropisy.

Súd predložil svedkyni zoznam vozidiel s uvedenou cenou na č. l. 335 a faktúru k vozidlu č. 10, pričom

poukázal na rozdielnu výšku týchto súm. K tomuto rozdielu svedkyňa uviedla, že pri vyčísľovaní škody
mohla byť zaplatená nejaká záloha, alebo mohlo to byť započítané dobropisom. K samotným zápočtom
svedkyňa uviedla, že išlo o dvojstranný zápočet, kde sa vždy prv započítavali najstaršie faktúry, pričom
sa nezohľadňovalo, či išlo o faktúru na vozidlo, alebo náhradný diel, rozhodujúca bola splatnosť faktúry.

Aj túto výpoveď svedkyne súd hodnotí ako dôveryhodnú a presvedčivú, bez logických a obsahových
rozporov. Z výpovede svedkyne súd za najpodstatnejšie považuje to, že svedkyňa vysvetlila súdu ako
sa vyplácala marža pre obžalovanú a teda že škoda vyčíslená poškodeným nie je ovplyvnená nárokmi
obžalovanej zo vzájomného zmluvného vzťahu s poškodeným.

Súd so súhlasom prokurátora a obžalovanej a v zmysle § 263 ods. 1 Tr. por. prečítal výpovede svedkov
B. I. Č.. E.. XX-XX, A. I. Č.. E.. XX-XX, V. I. Č.. E.. XX-XX, A. I. Č.. E.. XX-XX, U. I. Č.. E.. XX-XXX, B.
I. Č.. E.. XXX-XXX, A. I. Č..XXX-XXX, B. I. Č.. E..XXX-XXX, B. I. Č.. E.. XXX-XXX, P.. O. I. Č.. E..XXX-
XXX, X. I. Č.. E..XXX-XXX, J. I. Č.. E.. XXX-XXX, U. I. Č.. E.. XXX-XXX, A. I. Č.. E.. XXX-XXX, A. I. Č..E.. XXX-XXX, Q. I. Č.. E.. XXX-XXX, F. I. Č.. E.. XXX-XXX, K. I. Č.. E..XXX-XXX, X. I. Č.. E.. XXX-XXX,
L. I. Č.. E.. XXX-XXX, Q. I. Č.. E. XXX-XXX, U. I. Č.. E.. XXX-XXX, A. I. Č.. E.. XXX-XXX, Š. I. Č.. E..
XXX-XXX, A. Č.. XXX-XXX, V. Č..XXX-XXX, U. Č.. XXX-XXX.

Prečítanévýpovedesvedkovsúdpovažujezadôveryhodnéapresvedčivé,dokoncanebolispochybnené
ani zo strany samotnej obžalovanej.

Boli vykonané aj listinné dôkazy, ktoré navrhol prokurátor, a ktoré tvoria obsah vyšetrovacieho spisu, a

to konkrétne súd prečítal správu spoločnosti K.s z čl. 335-336, správu z č. l. 387 - 389, vyjadrenie z čl.
391, uznanie záväzku čl. 337-341, faktúry z č. l. 342 - 385, ročné dodatky ku koncesionárskej zmluve
J. za roky 2011 a 2008, Dacia za rok 2011 na č. l. 392 - 434, 474 - 508, 549 - 570, partnerské zmluvy
z č. l. 435 - 473, 509 - 548, správu Volks bank leasing z č. l. 571-579, evidenčné karty vozidiel z č. l.
580-621, správu z Daňového úradu z čl. 622-655, 656-678, správu z Unikredit bank z čl. 679-768, správu
z Tatrabanky z čl. 769-778, správu z ČSOB z čl. 779-848, správu z VVS z č. l. 849- 853, správu z VSE čl.

854-857, správu z SPP čl. 858-861, správu sociálnej poisťovne 862-914, správu zo VšZP z čl. 915-918,
správu Union zdravotnej poisťovne z čl. 918- 919, správu z Dôvery - zdravotnej poisťovne z čl. 920-921,
správu z VUB leasing č. l. 922-951, výpis z katastra z č. l. 952, výpis z obchodného registra čl. 953-955,
výpis zo živnostenského registra z č. l. 956 - 957, prehľad o predaných vozidlách čl. 958-960, podanie
obvinenej z čl. 961-989, správa z mesta Rožňava, odpis z RT z čl. 1017-119, podanie z čl. 221-222,

odpis RT zo dňa 2.12.2016, lustráciu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 2.12.2016,
lustráciu STA zo dňa 2.12.2016 a lustráciu databázy súdov zo dňa 2.12.2016.

V záujme odstránenia rozporov vo výške škody, na ktoré obžalovaná poukázala či už vo svojom
odvolaní resp. na hlavnom pojednávaní súd vykonával ďalšie dokazovanie. Obžalovaná navrhla doplniť

dokazovanievtomtosmereatovyžiadanímsprávyodimportéra,čipoškodenýdlhujeimportérovi nejakú
čiastku za predmetné vozidlá, vyžiadať od importéra faktúry k týmto vozidlám za účelom zistenia hodnoty
daných vozidiel dodávaných A dílerovi a napokon pribrať do konania znalca z odboru účtovníctva za
účelom zistenia či všetky vozidla boli zaplatené importérovi, či si poškodený uplatnil nadmerný odpočet
DPH za dodávku týchto vozidiel, či vyčíslená škoda je vrátane DPH a inventarizácie pohľadávok za

dodané vozidla v účtovníctve poškodeného.

Vo vzťahu k tomuto návrhu súd v zmysle § 272 ods. 3 Tr. por. odmietol vykonať ako dôkaz zisťovanie
u importéra hodnoty dodávaných vozidiel cez vyžiadanie faktúr, ktoré importér vystavil pre A dílera,
nakoľko súd zastáva názor, že pre daný prípad a hlavne pre ustálenie výšky škody, ktorá bola spôsobená

poškodenému je irelevantné poznať hodnotu vozidiel, za ktorú vozidla dodával importér poškodenému,
nakoľko podstata predmetného skutku spočíva v tom, že obžalovaná nezaplatila faktúry A dílerovi a teda
rozhodujúca je cena fakturovaná zo strany poškodeného spoločnosti I. Q..J..H.., tieto faktúry sa mali
zaplatiť pred vydaním vozidiel a nezaplatením práve týchto faktúr bola poškodenému spôsobená škoda.
Právny názor vychádzajúci z toho, že výška škody je daná hodnotou vozidiel a teda cenou vozidiel, za

ktorúpoškodenýnadobudolvozidlaodimportéraneobstojí,nakoľkopritakomtoponímaníbysmelogicky
mali povedať, že hodnotou vozidiel nie je ani tá cena, za ktorú importér vozidla dodal A dílerovi, ale
možnocenazaktorúvozidlanadobudolsamotnýimportéraďalejtaktologickybysmevreťazcisubjektov
cez ktoré prechádzali dané vozila, mohli postupovať prakticky až k výrobe a povedať že hodnota
vozidiel sa rovná ich výrobným nákladom. Súd zvolil pragmatický prístup, keď vychádzal pri ustálení

výšky škody z tých kúpnych cien, ktoré poškodený fakturoval obžalovanej a ktoré neboli poškodenému
uhradené, nakoľko podľa dojednaného zmluvného vzťahu medzi obžalovanou a poškodeným, práve
takto obžalovaná mala platiť za dodávané vozidla, v skutočnosti aj niekoľko rokov takto v ich vzájomnom
vzťahu sa obžalovaná aj správala a nikdy nespochybňovala a dokonca uznávala hodnotu vozidiel a v
poslednom rade aj v takejto výške uznávala obchodnoprávne záväzky voči poškodenému.

Čo sa týka návrhu znaleckého zisťovania či uplatnená škoda je v rátane DPH, či bez DPH, súd takéto
znalecké dokazovanie považoval za zbytočné, nakoľko sa rozhodol vychádzať zo samotných faktúr, z
ktorých je zrejmé, že poškodený fakturoval obžalovanej cenu vozidiel s DPH.
Rovnako irelevantné je podľa názoru súdu znalecké zisťovanie či poškodený za dodávku daných
vozidiel si uplatnil nadmerný odpočet DPH. Treba predovšetkým uviesť, že vznik samotného nároku na

nadmerný odpočet DPH, môže ale aj nemusí byť jediným dôsledkom dodávky predmetných vozidiel,
nakoľko hypoteticky nárok na nadmerný odpočet DPH mohol byť ovplyvnený aj celým radom iných
obchodných aktivít poškodeného a napokon samotné uplatnenie či neuplatnenie nadmerného odpočtu
DPH znova nemusí preukazovať či poškodený zaplatil za všetky vozidla importérovi Preukazovanietýchto skutočností v prvom rade ďaleko presahuje predmet dokazovania tohto trestného stíhania a
preto súd nevidí dôvod zasahovať do práv poškodeného tým, že by odhaľoval skutočností tvoriace
predmet daňového tajomstva poškodeného, keďže za podstatné pre svoje rozhodnutie súd považuje

poznať to či obžalovaná zaplatila resp. nezaplatila faktúry a ďalej, spochybňovať existenciu a výšku
záväzkov obžalovanej voči poškodenému tým, že si poškodený neuplatnil resp. uplatnil nadmerný
odpočet DPH po tom, čo obžalovaná uznala svoje záväzky a zabezpečovala ich svojim majetkom je
trochu viac ako naivné a nepresvedčivé. Nakoniec je potrebné dodať, že samotný výsledok znaleckého
dokazovania by vôbec nemusel objektívne objasniť to, čo je relevantné v tomto konaní, pretože buď by

sa preukázalo že poškodený postupoval pri priznaní DPH tak ako mal vzhľadom na predmetné dodávky
vozidiel, alebo takto nepostupoval, čo nemusí byť automaticky dôkaz o tom, že dodávky sa nestali
tak ako tvrdí poškodený, ale môže ísť o nesprávny postup pri priznávaní DPH, zapríčinený mnohými
príčinamiodcelkomnevinnýchažpotrestnoprávne,aleriešiťtietoúvahysúdužpovažujezanadbytočnú
kriminalizáciu poškodeného, voči ktorému nie je žiadne podozrenie a navyše súd nie je orgán činný v
trestnom konaní.

Obdobné úvahy viedli súd aj pri odmietnutí vykonania znaleckého dokazovania zameraného na
preverenie inventarizácie pohľadávok poškodeného voči obžalovanej v účtovníctve poškodeného.
Skutočnosť, či poškodený má alebo nemá dané pohľadávky v inventarizácii je podľa názoru súdu
irelevantné pre určenie existencie a výšky škody, nakoľko v tomto prípade dôkazná situácia je taká,
že existencia a výška škody vychádza z faktúr, ktoré poškodený vystavil obžalovanej, faktúry sa týkajú

vozidiel, ktorých existenciu preukazujú zákazníci, ktorí ich kúpili ako aj ďalšie na hlavnom pojednávaní
vykonané listinné doklady o registrácii týchto vozidiel a tieto faktúry obžalovaná aj uznala podľa § 323
Obchodného zákonníka. Takýto dôkazný návrh obhajoby by určite mal svoje opodstatnenie v dôkaznej
situácii, keď by existencia faktúry bola spochybňovaná zo strany obžalovanej, neexistoval by žiaden iný
objektívny dôkaz o zmluvnom vzťahu medzi stranami, žiaden dôkaz o plnení, za ktoré by bola vystavená

daná faktúra a podobne, tak v takomto prípade, by sa dalo uvažovať o preukazovaní existencie a
výšky škody cez to, či oprávnený má faktúru v účtovníctve, či ju viedol ako záväzok, či ju mal v ročnej
inventarizácii a pod, ale tento prípad je niečo celkom iné.
Na druhej strane z citovaného návrhu na doplnenie dokazovania súd v záujme odstránenia rozporov
vo výške škody a ustálenia či postavenie poškodeného v tomto konaní skutočne svedčí poškodenému

považovalzasprávneapotrebnépreveriťtvrdeniepoškodeného,žezapredmetnévozidlámuselzaplatiť
apretopodľanávrhuobhajobyvyžiadalodimportérasprávu,či evidujenejakúpohľadávkuzapredmetné
vozidlá voči poškodenému. Importér zaslal súdu správu na č. l. 1228 z ktorej vyplýva, že importér
síce vedie voči poškodenému pohľadávku vo výške 108.814,57 € týkajúcu sa predmetných vozidiel,
avšak táto pohľadávka vznikla z titulu pristúpenia importéra ako dlžníka ku záväzku poškodeného

ako dlžníka voči spoločnosti J. G. Q..J..H.., na ktorú importér v súlade s trojstrannou dohodou o
existenciizáväzkuasplatenídlhuzodňa8.7.2011postúpilsvojepohľadávkytýkajúcesadanýchvozidiel.
Navyše všetky tieto pohľadávky spoločnosti J. G. Q..J..H.. voči poškodenému boli uspokojené a to buď
samotnýmpoškodenýmaleboimportérom,ktorýaleplniltietopohľadávkyakospoludlžníkpoškodeného.
Z uvedeného „de iure“ vyplýva, že vozidlá resp. pohľadávky týkajúce sa kúpnych cien voči poškodenému

boli uhradené a teda poškodený nemá z predmetných vozidiel záväzok, čo potvrdzuje aj vyjadrenie J.
G. s.r.o., ktoré predložil splnomocnenec poškodeného. Na základe uvedeného súd za osobu, ktorej bola
spôsobená majetková škoda považoval poškodeného.
Ďalší dôkazný návrh obžalovanej smerujúci preukázaniu skutočnej škody sa týkal preukázania
výšky bonusov a odmien, ktoré spoločnosť I. Q..J..H.. získala od importéra, ktoré boli vyplácané

prostredníctvompoškodeného,nakoľkoobžalovanánamietala,žeoduplatnenejvýškyškodyjepotrebné
odpočítať bonusy, na ktoré spoločnosti I. Q..J..H.. vznikol nárok a ktoré si podľa tvrdenia obžalovanej
poškodený ponechal. Za týmto účelom súd vyžiadal od poškodeného, aby mu písomne oznámil aké
bonusy a dobropisy prijal poškodený od importéra v prospech obžalovanej a ako s nimi naložil v
období od 1.1.2009 až 31.12.2012. Z listinných dôkazov na č. l. 1254 - 1290, doplnených listinnými

dôkazmi predloženými splnomocnencom na hlavnom pojednávaní konanom dňa 27.10.2016 vyplýva,
že všetky bonusy a dobropisy, ktoré spoločnosť I. Q..J..H.., v období od 1.1.2009 až do 31.12.2012
získala, boli započítané so záväzkami spoločnosť I. Q..J..H.. a to na základe dvojstranných zápočtov.
Z uvedeného vyplýva, že bolo vyvrátené tvrdenie obžalovanej, že poškodený si ponechal resp. zadržal
obžalovanej nejaké bonusy alebo dobropisy, na ktoré jej vznikol v rozhodnom období nárok. Tiež sa

spochybnila obrana obžalovanej, ktorá tvrdila, že poškodeným uplatnená výška škody by bola nižšia, ak
by poškodený tieto bonusy a dobropisy, na ktoré jej vznikol nárok, nezapočítaval na jej záväzky týkajúce
sa náhradných dielov, skladného, reklamy a školenia, ale iba na vozidlá. Z citovaných listinných dôkazov
vyplýva, že všetky zápočty sa uskutočnili v podobe dvojstranného právneho úkonu, teda v súlade s voľouobžalovanej a preto jej námietka, že ak by poškodený jednostranným úkonom nezapočítaval jej bonusy
a dobropisy na dodávky náhradných dielov, pneumatík, reklamy a školenia a podobne mohla byť škoda
z titulu neuhradených vozidiel nižšia je nepravdivá, nakoľko sa vykonávali len dvojstranné zápočty.

Za účelom lepšieho objasnenia a pochopenia mechanizmu ako sa nakladalo s bonusmi a dobropismi
pre I. Q..J..H.. súd vypočul svedkyňu V. Q., ktorá uviedla, že rovnako bonusy aj dobropisy prichádzali
od importéra, ale dobropisy sa týkali zliav, veľkoodberov a akcií na jednotlivé vozidlá. Od importéra
prichádzal dobropis, ktorý svedkyňa podľa VIN čísla stotožnila, ktorý predajca to predával a potom

danému predajcovi vystavila dobropis. Bonusy aj dobropisy sa mohli konkrétnemu predajcovi buď to
vyplatiť, alebo sa mohli započítať. V r. 2009 platby prechádzali aj bankou a v neskoršom období už iba
zápočtami. K obsahu predložených zápočtov svedkyňa podala všeobecné vysvetlenie a to že v časti
záväzky K. C. ide o dobropisy, bonusy, alebo došlé faktúry od ZH. za garancie, reklamy a podobne.
Teda to čo má K. C. zaplatiť I. Q..J..H.., resp. poukázať peniaze od importéra a v tej časti zápočtov,
kde sa uvádzajú záväzky Zorik s.r.o., ide o faktúry, ktoré vystavil Tempus Car pre Zorik s.r.o. za vozidlá,

náhradné diely, pútače, preprava a pod. Svedkyňa potvrdila, že v prípade ak od importéra prišla platba
týkajúca sa konkrétneho vozidla, bola použitá na konkrétne vozidlo.

K ďalším návrhom obžalovanej na doplnenie dokazovania o znalecké skúmanie účtovníctva
poškodeného za účelom určenia výšky škody z dôvodu, že poškodený dodatočne predkladá nové

listinné dôkazy týkajúce sa výšky škody súd dodáva, že ide o prirodzený jav, keďže vykonávané
dokazovaniereagujenanovéskutočnosti,postupnenamietanéobžalovanou,sktorýmisasúd,následne
po tom čo boli prednesené, dôkazne vysporiadával a zabezpečoval také dôkazy, ktorými bolo možné
obranu obžalovanej preveriť. Vyčítať poškodenému, že až teraz predkladá napríklad zápočty bonusov a
dobropisov, keď doposiaľ ich obžalovaná nespochybňovala, je zavádzajúce, rovnako ako je zavádzajúce

tvrdiť, že poškodený si ponechal nejaké bonusy alebo ich podľa vlastného uváženia započítal ako
sám chcel, ak sa neskôr preukáže že išlo o zápočty podpísané obžalovanou. Námietka obžalovanej,
že poškodený môže účelovo uvádzať len také skutočností, ktoré vyznievajú len v jeho prospech a
v neprospech obžalovanej neobstojí, nakoľko poškodený od počiatku tvrdí stále tie isté skutočností,
napriek tomu, že obžalovaná nedisponuje svojim účtovníctvom poškodený nezatajil zápočty, nezatajil

ani prípad ak došlo k čiastočnej úhrade faktúry a ani prípad ak došlo dodatočne k uhradeniu celej faktúry.
Z uvedeného pohľadu súd nemal pochybnosti o dôveryhodnosti a presvedčivosti listinných dôkazov
predkladaných poškodeným a ním tvrdených skutočností. Preto súd nevyhovel návrhu obžalovanej
na doplnenie dokazovania o znalecké skúmanie účtovníctva poškodeného za účelom ustálenia výšky
škody.

Zhodnotením všetkých vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti súd konštatuje, že obžalovaná
poprela svoju vinu t. j. spreneveru finančných prostriedkov, ktoré prevzala za predmetné vozidla. Jej
obhajoba spočíva v tom, že v danom období nemala dostatok peňažných prostriedkov na splatenie
všetkých svojich záväzkov a preto prostriedky, ktoré prevzala za predmetné vozidla použila na

úhradu tých záväzkov, ktoré boli podľa obžalovanej nevyhnutné na zabezpečenie ďalšieho obchodno-
podnikateľského chodu jej spoločnosti. O tom, že nemala úmysel prisvojiť si peňažné prostriedky,
ktoré jej boli zverené má svedčiť podľa obžalovanej aj skutočnosť, že v období, pre ktoré je trestne
stíhaná, uskutočnila aj predaj ďalších motorových vozidiel, ktorých počet násobne prevyšuje počet
vozidiel, pre ktoré je stíhaná, pričom za tieto vozidla riadne zaplatila A - dílerovi, nikdy ani vo

vzťahu ku A- dílerovi nespochybňovala, že má záväzky z nevyplatených motorových vozidiel, vždy
komunikovalaaspolupracovalaspoškodenýmpririešenísplneniatýchtozáväzkov,akonapríkladuznala
tieto záväzky, dohodla zaplatenie peňažného záväzku v splátkach, záväzok obchodnej spoločnosti
zabezpečila svojim osobným majetkom, rovnako tak k zabezpečovaniu týchto záväzkov pristúpil aj jej
manžel so svojim vlastným osobným majetkom. Z uvedeného súd vyvodzuje, že zabezpečením tohto

ďalšiehochoduspoločnosti,sizrejméobžalovanáchcelazabezpečiťdobudúcnaďalšípríjempeňažných
prostriedkov, ktoré teoreticky asi v čase zlepšenia finančnej situácie obchodnej spoločnosti I. Q..J..H..
mohli obžalovanej poslúžiť aj na vyplatenie kúpnych cien A - dílerovi. Obhajoba obžalovanej spočívajúca
v tom, že v danom období nemala dostatok peňažných prostriedkov súd nemohol preveriť napriek tomu,
že táto jej obrana bola predmetom preskúmavania a to vykonaním znaleckého skúmania. Bohužiaľ ako

uviedla samotná znalkyňa neboli jej predložené všetky potrebné účtovné doklady, preto nemohla dospieť
k relevantným údajom, čo sa týka ekonomickej situácie spoločnosti obžalovanej v posudzovanom
období. Znalkyňa sa dopracovala k určitým záverom, avšak tieto závery súd nepovažuje za použiteľné
v trestnom konaní a nemôže sa o ne oprieť pri svojom rozhodovaní. Napokon súd posúdil túto okolnosť,teda či obžalovaná mala alebo nemala dostatok peňažných prostriedkov na úhradu všetkých svojich
záväzkov, ako istú skutkovú pochybnosť, ktorá nebola odstránená vykonanými dôkazmi, avšak pre svoje
konečné rozhodnutie a posúdenie daného prípadu, prakticky súd ani nepotreboval poznať skutočností,

ktoré mali byť objasnené vykonaným znaleckým skúmaním. Súd prihliadol aj k námietke obžalovanej, že
išlo len o ojedinelé nezaplatenie za vozidla, nakoľko v danom období bolo predaných množstvo ďalších
vozidiel, za ktoré bolo riadne zaplatené poškodenému. Uvedené tvrdenie obžalovanej sa skutočne
aj preukázalo a to na základe zoznamu vozidiel, ktoré v období od januára 2010 do júna 2011 boli
poškodeným dodané spoločnosti obžalovanej prostredníctvom poškodeného a boli aj reálne uhradené.

Tento zoznam poskytol poškodený a nachádza sa na č. l. 387 - 389. Z uvedeného zoznamu vyplýva,
že v danom období bolo riadne zaplatených 115 vozidiel. Avšak ani to, že za väčšie množstvo vozidiel
obžalovaná v kritickom období zaplatila, nevníma súd ako dostatočné na vyvrátenie viny obžalovanej.
Ak totiž postupujeme v tomto zozname vyplatených faktúr a spojíme si ho so zoznamom nezaplatených
faktúr na č. l. 335,336, akosi prirodzene sa natíska otázka, prečo ak obžalovaná nemala dostatok peňazí
na vyplatenie faktúry č. 31000322 znejúcej na sumu 27 569,97 €, splatnú dňa 10.5.2010, ako to, že

mala dňa 13.5.2010 dostatok peňazí na zaplatenie dvoch faktúr a to faktúru č. 31000330 a faktúru č.
31000333 v celkovom objeme 33.971,83 € ? Obdobne sa môžeme pýtať aj na ďalšie faktúry, ktoré
neboli zaplatené, ako to, že obžalovaná pár dni po splatnosti nezaplatenej faktúry, má prostriedky na
zaplatenie nasledujúcej faktúry a prečo tieto prostriedky nepoužila na úhradu faktúry, ktorej splatnosť
nastala skôr. Zistené sporadické nezaplatenie faktúry (raz za mesiac alebo za dva mesiace) vyvoláva

skôr dojem, akoby sa malo pozabudnúť sem tam na niektorú faktúru. Obrana obžalovanej vyjadrená v
jej odvolaní, ktorá otázku ako je možné že nemala na zaplatenie určitej faktúry a vzápätí o pár dní na
to uhradila inú faktúru vysvetľuje tak, že zrejmé medzičasom nabehli nejaké peniaze na účet, keďže
podnikala s takým artiklom, kde realizácia čo i len jedného predaja vozidla mala za následok väčší obnos
peňazí, nedáva ani len zďaleka odpoveď na otázku ako to, že ak získala z predaja vozidla väčší obnos

peňazí, tieto nepoužila na zaplatenie skoršej faktúry, ktorá znela na nižšiu sumu a dokonca mala aj
skorší termín splatnosti. V uvedenom smere súd považuje takéto obhajobné vysvetlenie obžalovanej
za nepresvedčivé a logicky nepoužiteľné.

Z prečítaných výpovedi svedkov, ktorí si v spoločnosti obžalovanej kúpili predmetné motorové vozidla,

ako aj z jednotlivých, s danými obchodnými prípadmi súvisiacimi listinnými dôkazmi, ako sú faktúry,
dodacie listy apod., je nepochybne dokázané, že uvedení svedkovia za svoje vozidla obchodnej
spoločnosti zaplatili riadne celú kúpnu cenu. To znamená, že zo všetkých predajov obžalovaná prevzala
kúpne ceny či už priamo od svedkov alebo, v prípadoch, ak sa nadobudnutie vozidla riešilo cez
leasing, od leasingovej spoločnosti. Ani samotná obžalovaná v priebehu konania hlavného pojednávania

nespochybňovala skutočnosť, že prostriedky za predané vozidla skutočne nadobudla. Na druhej strane
súd nemá žiadnu pochybnosť, že obžalovaná za predmetné vozidla nevyplatila faktúry poškodenému,
nakoľko uznala tieto záväzky.

Pre posúdenie celého prípadu súd považuje za najpodstatnejšie posúdiť, či peňažné prostriedky boli

vo vlastníctve obchodnej spoločnosti a teda či obžalovaná bola oprávnená peňažné prostriedky, ktoré
prevzalazatietomotorovévozidlapoužiťnazabezpečeniechoduspoločnosti.Tedačidošlokprisvojeniu
si, či išlo o vlastné, či o cudzie peňažné prostriedky. Pre zodpovedanie týchto otázok je potrebné poznať
aký právny vzťah bol medzi spoločnosťou obžalovanej a poškodeným. Medzi obchodnou spoločnosťou
I. Q..J..H.. a poškodeným bola uzavretá Partnerská zmluva Renault dňa 1.7.2005, Ročný dodatok k

partnerskej zmluve platný pre rok 2008 a Partnerská zmluva Dacia zo dňa 1.9.2005. V článku XVIII
PartnerskejzmluvyRenaultsazmluvnéstranydohodli,ževlastníckeprávokNovýmvozidlámRENAULT
a náhradným dielom RENAULT prechádza na zmluvného partnera RENAULT (I. Q..J..H..) až úplným
zaplatením kúpnej ceny, a to vrátane príslušenstva. Obdobné dojednanie sa nachádza aj v Partnerskej
zmluve Dacia. Z výpovede obžalovanej, a zhodne tak aj z výpovede splnomocnenca poškodeného a

svedkyne D.. A. vyplynulo, že vozidlo mohlo byť vydané zákazníkovi až po úplnom uhradení kúpnej
ceny vozidla nielen obžalovanej, ale až poškodenému. Sama obžalovaná priznala, že v praxi sa to
nedodržiavalo, pretože zákazníci boli nedočkaví a preto vozidla vydávala hneď potom, čo jej zaplatili
kúpnucenu.Tedavydávalazákazníkovivozidlo,ktoréeštenebolovjejvlastníctve,alebolovovlastníctve
inej osoby, buď poškodeného alebo importéra. Pri ďalšej analýze priebehu predaja vozidiel súd dospel

k poznaniu, že v čase, keď obžalovaná predávala vozidlo zákazníkovi, išlo de iure o cudziu vec,
teda predávala cudziu vec vo vlastnom mene, za čo mala nárok na províziu. Práve tieto znaky boli
signifikantné pre to, že súd posúdil tento vzťah medzi obžalovanou a poškodeným ako komisionársku
zmluvu podľa § 577 - 590 Obchodného zákonníka (ďalej len ako „ObZ“). Zmysle § 585 ObZ komisionár jepovinný bez zbytočného odkladu previesť na komitenta práva získané pri zariaďovaní záležitosti a vydať
mu všetko, čo pritom získal, a komitent je povinný ich prevziať. Fakticky aj takto to bolo podľa výpovede
obžalovanej a splnomocnenca dojednané t. j., že obžalovaná bola povinná vyplatiť faktúru, ktorú jej

k danému vozidlu poslal poškodený a až po jej uhradení bola oprávnená vozidlo vydať zákazníkovi.
Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 585 ObZ má súd za to, že obžalovaná bola povinná peňažné
prostriedky, ktoré prevzala od zákazníkov za predaj vozidiel, a ktoré neboli v jej vlastníctve, odovzdať
poškodenému, teda vyplatiť faktúry, ktoré jej vyfakturoval za tieto vozidla poškodený, nakoľko to boli
peňažné prostriedky pre poškodeného a teda cudzia vec a nemohla ich použiť na plnenie svojich iných

záväzkov. Tým, že obžalovaná tieto prostriedky, ktoré neboli jej, použila na splnenie svojich vlastných
záväzkov voči iným veriteľom, si ich vlastne prisvojila, čím podľa názoru súdu naplnila všetky znaky
skutkovej podstaty trestného činu sprenevery v zmysle § 213 ods. 1 Tr. zákona.

Obžaloba kládla za vinu obžalovanej to, že v obžalobe popísaným konaním mala spreneveriť finančné
prostriedky z predaja 27 motorových vozidiel. Zo správy poškodeného z č. l. 335,336, v ktorej poškodený

orgánu činnému v trestnom konaní oznamuje celkový počet, typ a hodnotu vozidiel, ktoré boli dodané
spoločnosti obžalovanej a neboli vysporiadané k 15.8.2011 vyplýva, že poškodený evidoval celkovo 29
kusov vozidiel, ktoré neboli spoločnosťou obžalovanej vysporiadané. Súd konfrontoval tento zoznam s
výpoveďami jednotlivých svedkov a s listinnými dôkazmi, ktoré sa vzťahovali k týmto vozidlám a zistil,
že pokiaľ ide o prvé vozidlo z tohto zoznamu - F. F. M., motorizácia 1,6 16 V, 110K, toto vozidlo si kúpil

svedok Kavečanský, ktorý uzavrel kúpnu zmluvu na toto vozidlo so spoločnosťou Q. Q.. s r.o., kúpnu
cenu svedok zaplatil v hotovosti do pokladne spoločnosti Q. Q.. Q. J..H.. na V. R. V. B., svedčí o tom aj
pokladničný doklad na č. l. 280, svedok si toto vozidlo aj prevzal v spoločnosti Q. Q.. Q..J..H... Preto súd
toto vozidlo nezahrnul do skutku a o dlh 15 000,01 €, ktorý poškodený evidoval k tomuto vozidlu voči
spoločnosti obžalovanej znižoval celkovú výšku škody, ktorá mala byť daným trestným činom spôsobená

poškodenému.
Je pravda, že poškodený doručil dňa 30.5.2016 súdu svoje „Oznámenie k nároku na náhradu škody“
zo dňa 25.5.2016 na č. l. 1234, v ktorom vo vzťahu k tomuto vozidlu spochybňuje správnosť názoru
súdu, podľa ktorého toto vozidlo nebolo zahrnuté do skutku a o cenu tohto vozidla bola znižovaná aj
výška spôsobenej škody. V tomto písomnom podaní poškodený poukazuje na faktúru č. 31000214 zo

dňa 29.3.2010 vystavenú na sumu 15.006,01 €, pričom podľa názoru poškodeného samotná faktúra
a skutočnosť, že obžalovaná uznala záväzok z tejto faktúry je dostačujúcim dôkazom, že vozidlo bolo
odpredané obžalovanej a nebolo uhradené. Skutočnosť, že vozidlo si svedok Kavečanský zakúpil v
hotovosti v spoločnosti Q. Q.. Q. J..H.. nie je podľa poškodeného podstatná, z uvedeného len vyplýva,
že medzitým si pravdepodobne vozidlo odkúpila spoločnosť Q. Q.. Q. J..H.. od I. Q..J..H.. a následne

ho Q. Q.. Q..J..H.. odpredala svedkovi. Tieto tvrdenia poškodeného nie sú prijateľné pre uznanie viny
obžalovanej a to hlavne z vecného pohľadu nakoľko existencia faktúry a uznanie záväzku z tejto
faktúry môže z obchodnoprávneho hľadiska zakladať objektívnu zodpovednosť spoločnosti I. Q..J..H..
za záväzok, avšak na uznanie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovanej, založenej na subjektívnom
zavinení, len samotná existencia týchto listinných dôkazov nestačí. Na rozdiel od ostatných vozidiel, za

ktoré súd uznáva vinu obžalovanej, nemáme preukázané, že by za toto vozidlo obžalovaná prevzala
peniaze od svedka Kavečanského, práve naopak svedok Kavečanský tvrdí a preukazuje to aj listinný
dôkaz - pokladničný doklad na č. l. 280, že peniaze odovzdal spoločnosti SN. spol. s r.o.. Rovnako nebol
zabezpečený dôkaz o tom, že by toto vozidlo I. Q..J..H.. predal spoločnosti Q. Q.. Q. J..H.. a tiež, že by
za toto vozidlo peniaze prevzala obžalovaná a prisvojila si ich. Preto súd aj po zohľadnení uvedených

námietok poškodeného považuje svoje rozhodnutie za vecne správne. Napokon je potrebné dodať,
že v danej veci už došlo k zrušeniu prvého rozsudku a vráteniu veci na ďalšie konanie rozhodnutím
krajského súdu na podklade odvolania podaného obžalovanou, teda v ďalšom konaní aj keby sa
námietky poškodeného ukázali ako vecne opodstatnené, nebolo by už možné uznať vinu obžalovanej
aj za toto vozidlo, nakoľko vo vzťahu k ďalšiemu rozhodnutiu vo veci platí zákaz reformationis in peius

podľa § 327 ods. 2 Tr. por.

Ďalšia nezrovnalosť, ktorú súd zistil pri vykonávaní dôkazov sa týka vozidla uvedeného v citovanom
zozname pod por. č. 15. Ide o vozidlo Koleas KOL Dynamique, motorizácia 2,0dCi 150 k. V spisovom
materiály, ktorý tvorí obsah vyšetrovacieho spisu nebol zabezpečený žiadny dôkaz, či už osobný alebo

vecný, ktorý by sa vzťahoval k predmetnému vozidlu. Vzhľadom k uvedenému súd aj toto vozidlo vylúčil
zo skutku a tiež o sumu, ktorá bola uvedená pri tomto vozidle (26 872,62 €) znižoval škodu spôsobenú
daným trestným činom. Aj vo vzťahu k tomuto vozidlu poškodený v citovanom písomnom podaní na
č. l. 1234,1235 namieta, že existencia faktúry k tomuto vozidlu č. 31100204 zo dňa 15.3.2011 ktoroupoškodený fakturoval spoločnosti I. Q..J..H.. za dané vozidlo a tiež uznanie záväzku z danej faktúry
je dostatočným dôkazom, že vozidlo bolo odpredané spoločnosti I. Q..J..H.. a nebolo uhradené. Súd
súhlasí s touto argumentáciou, avšak dodáva, že na uznanie viny obžalovanej nestačí len existencia

samotného zmluvného záväzku, ale je potrebné preukázať aj ďalšie skutočnosti, najmä že došlo k
úmyselnému prisvojeniu si zverených peňažných prostriedkov, čo nebolo preukázané žiadnym vecným
či osobným dôkazom. Napokon aj v prípade, že by sa podarilo preukázať všetky skutočnosti potrebné
pre vyslovenie viny, nebolo by možné meniť rozhodnutie v neprospech obžalovanej, práve s poukazom
na uvedenú zásadu zákazu reformationis in peius podľa § 327 ods. 2 Tr. por.

Vo vzťahu k vozidlu č. 10 Koleos KOL Dynamique motorizácia 2,0dCi 150 K, poškodený v citovanom
zozname uvádza dlh 18 264,19 €, napriek tomu že faktúra vystavená k tomuto vozidlu na č. l. 360 znie na
sumu 25 264,19 € a podobne tak aj pokiaľ ide o vozidlo pod por. č. 19 Duster DUS Arctica, motorizácia
1,5dCI, 110 K poškodený uvádza dlh 4670,49, napriek tomu, že na faktúre k tomuto vozidlu na č. l.
375 je uvedená suma 15 355,09 €. Súd túto nezrovnalosť preveroval u svedkyni Semanovej, ktorá k

tomuto rozdielu uviedla, že pri vyčísľovaní škody mohla byť zaplatená nejaká záloha, alebo mohlo to byť
započítané dobropisom. Keďže sa svedkyňa nevedela bližšie vyjadriť k tomuto rozdielu, súd v zrušenom
rozsudku pre potreby určenia výšky škody vychádzal z tej výšky, ktorú si poškodený vyčíslil v danom
zozname, nakoľko ide o vyčíslenie v prospech obžalovanej oproti príslušným faktúram a navyše nebolo
vylúčené, že k takejto čiastočnej úhrade nemohlo dôjsť konaním obžalovanej pred začatím trestného

stíhania.

Po zrušení pôvodného rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie poškodený v citovanom písomnom
podaní na č. l. 1234,1235 zaujal ku vozidlu Koleos Dynamique 2.0 dCi 150K stanovisko, podľa ktorého
sa k danému vozidlu vzťahuje faktúra č. 31001088 zo dňa 16.12.2010 vystavená na sumu 25.262,19 €,

ktorá podľa výpisu z účtu zo dňa 7.1.2011, ktorá tvorí prílohu daného podania potvrdzuje, že predmetné
vozidlo bolo čiastočne uhradené obžalovanou dňa 7.1.2011 vo výške 7.000,- € a teda ostáva uhradiť
zvyšok vo výške 18.264,19 €. Na základe uvedeného sa pôvodné rozhodnutie súdu uznať vo vzťahu k
tomuto vozidlu škodu v nižšej zistenej sume javí byť ako vecne správne a preto súd zotrváva na tom,
že vo vzťahu k tomuto vozidlu bola spôsobená škoda vo výške 18.264,19 € a správnosť tohto záveru

potvrdzujú aj skutočnosti uvádzané poškodeným v citovanom písomnom podaní.

Diametrálne iná situácia je vo vzťahu k vozidlu Dacia Duster Arctica 1.5 dCi 110 K (por. č. 19 zoznamu).
Pôvodne súd, vychádzajúc zo zoznamu na č. l. 335 a 336 uznal, že vo vzťahu k tomuto vozidlu
obžalovaná spôsobila škodu vo výške 4.670,49 €. Z oznámenia k nároku na náhradu škody z č. l.

1234 a nasl. vyplýva, že faktúra č. 31100250 zo dňa 25.3.2011 vystavená poškodeným na sumu
15.355,09 €, ktorou poškodený fakturoval spoločnosti Zorik s.r.o. predmetné vozidlo bola uhradená v
celej fakturovanej sume, o čom svedčí opis úhrad predmetnej faktúry na č. l. 1241, ktorý tvorí prílohu
daného oznámenia k nároku na náhradu škody. Z uvedeného opisu vyplýva, že daná faktúra bola
uhrádzaná priebežne a napokon bola uhradená zápočtami zo dňa 3.8.2011, 31.8.2011 a 14.9.2011.

Keďže obžalovaná síce za toto vozidlo prijala platbu od svedka Štefana Gálla dňa 1.4.2011 v hotovosti,
o čom svedčí príjmový pokladničný doklad na č. l. 298, pričom tieto peňažné prostriedky nepoužila na
zaplatenie faktúry č. 31100250 zo dňa 25.3.2011 splatnej až dňa 8.4.2011, ale k úhrade danej faktúry
dochádzalo v nasledujúcom období priebežne a napokon aj zápočtami zo dňa 3.8.2011, 31.8.2011
a 14.9.2011, súd uznáva, že argumentácia obžalovanej, že počítala s tým, že aj ona má nejaké

pohľadávky voči poškodenému, ju mohlo oprávňovať k tomu, že vyčkávala s úhradou danej faktúry a
ponechala tak jej úhradu na zápočet so svojimi pohľadávkami voči poškodenému. Preto súd nezahrnul
toto vozidlo do skutku, ktorý kladie obžalovanej za vinu, a pokiaľ ide o ustálenie spôsobenej škody,
o túto sumu - 4.670,49 €, ktorú ešte ku dňu 15.8.2011 ostávalo zaplatiť z danej faktúry (viď zoznam
na č. l. 335,336), súd znižoval celkovú spôsobenú škodu. Súd uznáva, že obžalovaná vykonanými

dvojstrannými zápočtami prejavila vôľu túto sumu zaplatiť, čo súd vníma ako dodatočné splnenie
záväzku a teda dobrovoľne znížila spôsobenú škodu prakticky ešte pred začatím trestného stíhania,
teda bez tlaku trestného stíhania a preto súd považoval za spravodlivé toto vozidlo nezahrnúť do skutku
a o uvedenú sumu znížiť obžalovanou spôsobenú škodu.

Ostatné vozidla uvedené v zozname na č. l. 335,336 boli podchytené výpoveďami svedkov a príslušnými
listinnými dôkazmi, teda súd nezistil žiadnu pochybnosť ohľadom ich existencie a predaja spoločnosťou
obžalovanej. Preto súd vychádzajúc z uvedeného zoznamu konštatuje, že poškodený identifikoval v
skutočnosti celkovo 28 kusov vozidiel, ktoré dodal spoločnosti obžalovanej a neboli vysporiadané,nakoľko v poradovom číslovaní týchto vozidiel je chyba, pretože došlo k preskočeniu poradového čísla
12. Teda aj keď poškodený vyčíslil podľa poradového číslovania 29 vozidiel, správne ich bolo len 28,
pričom suma, ktorú vyfakturoval poškodený za tieto vozidla predstavuje sumu 362.561,47 €. Oproti

obžalobe súd znížil počet vozidiel, pri ktorých obžalovaná prevzala peňažné prostriedky a nevyplatila
vyfakturované sumy za dodávky vozidiel a to o 3 vozidla - konkrétne vozidlo č. 1, č. 15 (správne 14) a
vozidloč.19(správneč.18),tedaustálilpočetvozidielna25kusov.Vzhľadomkuvedenémunezahrnutiu
vozidiel č. 1, č. 15 (správne 14) a vozidlo č. 19 (správne č. 18) do skutku, logicky súd upravoval aj výšku
spôsobenej škody a to tak, že sumu, ktorú poškodený v súhrnne vyfakturoval spoločnosti I. za 28 vozidiel

znižoval o sumu za uvedené tri vozidla - vozidlo č. 1, č. 15 (správne 14) a vozidlo č. 19 (správne č. 18)
t. j. o sumu 15 0006,01€, 26 872,62 € a sumu 4.670,49 € a dostal sumu 316.012,35 €.

Z vykonaného dokazovania má súd ďalej za preukázané, že:
1. faktúra za vozidlo č. 18 (správne č. 17) zn. Duster DUS Arctica 1,5 cDi 110K č. 31100246 zo dňa
25.3.2011, splatná dňa 8.4.2011, vo výške 14.955,79 € bola čiastočne uhradená zápočtom zo dňa

14.9.2011 na č. l. 1279 vo výške 806,88 €, keďže došlo len k čiastočnej úhrade za toto vozidlo, súd
toto vozidlo zahrnul do skutku napriek tomu, že k zápočtu došlo pred začatím trestného stíhania, ale o
započítanú sumu znižoval výšku škody, ktorú obžalovaná spôsobila poškodenému svojim protiprávnym
konaním,

2. faktúra za vozidlo č. 5 zn. Clio CLK LS Extreme, 1,2 TCE 100K č. 31000509 zo dňa 29.6.2010, splatná
dňa 13.7.2010, vo výške 10.650,52 €, bola uhradená v plnej výške zápočtom zo dňa 20.1.2012 na č. l.
1290 vo výške 10.650,52 €, súd toto vozidlo zahrnul do skutku, nakoľko k zápočtu dochádza až po začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, ale na druhej strane skutočnosť, že aj obžalovaná mala nejaké
pohľadávky voči poškodenému, ktoré sa započítali, sa súd rozhodol zohľadniť tak, že o započítanú sumu

10.650,52 € znižoval výšku škody, ktorú mala obžalovaná svojim trestnoprávnym konaním spôsobiť
poškodenému,
3. faktúra za vozidlo č. 7 zn. Van VAN Access 1,4 75 K č. 31000650 zo dňa 9.8.2010, splatná dňa
23.8.2010 vo výške 6. 995,- € bola uhradená v plnej výške zápočtom zo dňa 20.1.2012 na č. l.
1290 vo výške 6 995 €, súd toto vozidlo zahrnul do skutku, nakoľko k zápočtu dochádza až po začatí

trestného stíhania a vznesení obvinenia, ale na druhej strane skutočnosť, že aj obžalovaná mala nejaké
pohľadávky voči poškodenému, ktoré sa započítali, sa súd rozhodol zohľadniť tak, že o započítanú
sumu 6.995,- € znižoval výšku škody, ktorú mala obžalovaná svojim trestnoprávnym konaním spôsobiť
poškodenému
Po uvedených odpočítaniach (316.012,35 € - 806,88 - 10.650,52 € - 6.995,- €) súd dostal sumu

297.559,75 € a túto škodu súd uviedol aj do skutkovej vety svojho meritórneho rozhodnutia. Ide o sumu,
ktorú obžalovaná nevyplatila poškodenému za 25 vozidiel. V zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona
škoda vo výške 297.559,75 €, predstavuje škodu veľkého rozsahu, nakoľko dosahuje zhruba 1118-
násobok malej škody. Táto výška škody bola určujúca pre použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty
trestného činu.

Poškodený si v prípravnom konaní uplatnil riadne a včas škodu vo výške 357 083,90 €. Táto suma
sa dostala aj do skutku uvedeného v obžalobe. Podaním na č. l. 1132,1133 poškodený upravil výšku
škody na 339 438,38 €. O Túto sumu súd znížil o sumy za vozidla č. 1 a č. 15 na zozname na č. l.
335,336 a dostal sumu 297559,75 € a túto sumu priznal poškodenému ako náhradu škody spôsobenej
nevyplatením 26 vozidiel dodaných obchodnej spoločnosti obžalovanej.

Ak zhrnieme vyššie uvedené úvahy a hodnotenia dôkazov jednotlivo a aj v ich vzájomných súvislostiach,
má súd za dôkazne jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaná svojim konaním naplnila
všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona. V dôsledku
toho, že obžalovaná zisteným skutkom spôsobila škodu vo výške 297.559,75 €, súd podriadil skutok

obžalovanej pod kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu sprenevery teda subsumoval skutok
pod § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona.

V súlade s pokynom krajského súdu zaoberať sa s ďalšími námietkami obžalovanej ku výške škody,
ktoré uviedla vo svojom odôvodnení odvolania zo dňa 9.6.2015 súd uvádza, že tvrdenie obžalovanej

na č. l. 1198, že poškodený vyčíslenú škodu u vozidla pod položkou 10 „natiahol“ až o 7.000,- € oproti
faktúre je zavádzajúce. Obžalovaná ako keby nevedela, že rozdiel uvedených 7.000,- € je daný tým,
že ich ona sama vyplatila poškodenému. Poškodený teda v žiadnom prípade „nenatiahol“ obžalovanúo 7.000,- € vo faktúre, ale v zozname na č. l. 335,336 „skrátil“ o uvedenú sumu faktúru č. 31001088,
teda o to, čo mu obžalovaná sama plnila.
Pokiaľ ide o listinný dôkaz predložený obžalovanou v konaní na č. l. 960, z ktorého obžalovaná

vychádza pri určení výšky škody, týkajúci sa 27 vozidiel, ktorý údajne vyhotovil poškodený a kde suma
neuhradených faktúr činí iba 278.727,08 €, tak k tomuto dôkazu súd udáva, že uvedený dôkaz je málo
presvedčivý a súd mu nepriznáva žiadnu dôkaznú hodnotu z dôvodu, že daný dokument nemá žiadnu
hlavičku, obchodné meno, IČO a ani podpis nejakej osoby, navyše čísla faktúr sa neobjavujú v prehľade
vydaných faktúr, ktoré predložil poškodený na č. l. 1134, 1135, 1136 a ktorý má pre súd vyššiu dôkaznú

hodnotu, nakoľko ide o zoznam indefikovateľný v tom zmysle, že je zrejmé kto ho vstavil a navyše je
parafovaný obžalovanou a konateľom poškodeného a čísla faktúr zodpovedajú faktúram za jednotlivé
vozidla, ktorý tvorí obsah vyšetrovacieho spisu. Z tohto pohľadu zoznam nejakých faktúr na č. l. 960,
ktoré sa nepodarilo identifikovať a ani stotožniť so zoznamom, ktorý predložil poškodený a na ktoré sa
odvoláva obžalovaná je dôkazne bezcenný.
Obžalovaná ďalej zavádzala keď na č. l. 1198 tvrdila, že z uplatnenej škody je potrebné odpočítať jej

maržu, pretože maržu si ona sama pridávala k cene, za ktorú nakúpila vozidlo od poškodeného. Ďalej
súd považuje za potrebné zaujať postoj k tvrdeniu obžalovanej, že od uplatnenej výšky škody je potrebné
odrátavať DPH. Odrátavať DPH od uplatnenej výšky škody je rovnako nemožné, pretože faktúry
jej boli vystavované s DPH a takto uplatnená DPH zaťažuje poškodeného od momentu poskytnutia
zdaňovaného plnenia a preto je potrebné pracovať so škodou s DPH. V súdnej praxi sa bežne uznáva

škoda s DPH bez nejakých pochybností o správnosti tohto postupu.
Zavádzajúco pôsobí aj tvrdenie obžalovanej, že od škody treba odpočítať skladné. Súd sa pýta, aké
skladné môže mať obžalovaná na mysli, keď žiadne skladné nie je zahrnuté do faktúr, pričom z
jednotlivých faktúr je zrejmé čo tvorí škodu a tieto sumy sa spočítavali za účelom určenia výšky škody.
Obžalovaná v odôvodnení svojho odvolania na str. 4 namietala, že z napadnutého rozsudku nevyplýva,

či súd upresňoval výšku škody aj spočítaním jednotlivých čiastok fakturovaných obžalovanej, nakoľko
z formulácie rozsudku sa obžalovanej javí, že nie a zdá sa jej, že súd len odpočítaval z podaného
vyčíslenia škody časť sporných položiek, napriek tomu, že obžalovaná doložila súdu poškodeným
vyhotovený zoznam, ktorý položkovite obsahuje nielen VIN-kódy, ale aj čísla faktúr, vrátane sumy
majúcej sa uhradiť, pričom znovu zdôrazňuje, že ide o nižšiu sumu než akú vyčíslil poškodený a ustálil

súd. Súd tu na tomto mieste zodpovedne ubezpečuje obžalovanú, že nielen spočítal jednotlivé čiastky,
ktoré jej boli fakturované za inkriminované vozidla, ale každú jednu položku z vyčíslenia konfrontoval
s vyhotovením konkrétnej faktúry a práve tým že venoval pozornosť týmto okolnostiam zistil aj to, čo
uniklo samotnej obžalovanej a teda že v poradovom číslovaní poškodený preskočil jedno číslo - preto
nie 29 vozidiel ale len 28 vozidiel a tiež súd zistil aj rozdiely v sumách na faktúrach a vo vyčíslení,

ktoré podal poškodený. Pokiaľ obžalovaná zdôrazňuje nižšiu sumu v ňou predloženom zozname, tak vo
vzťahu k tomuto listinnému dôkazu súd len zopakuje, že jeho pôvod a originalita je diskutabilná a navyše
čísla faktúr nekorešpondujú s ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi. Čo sa týka návrhu na vykonanie
znaleckého dokazovania za účelom určenia výšky škody k tomuto súd už zaujal postoj keď vyššie
vysvetľoval dôvody nevykonania týchto dôkazov. Napokon zavádzajúco pôsobí aj tvrdenie obžalovanej

na str. 5 kde tvrdí, že poškodený jej zadržal bonusy od importéra. Záverom súd poukazuje, že obraz
obžalovanejakopodnikateľky,ktorásistáleplnilasvojezáväzkynarúšaobsahzápočtov,zktorýchokrem
iného vyplýva, že ešte 25.5.2012 sa započítavali faktúry, ktoré mali splatnosť v máji 2010.

Určenie druhu a výmery trestu

Pri určovaní druhu a výmery trestu súd bral do úvahy spôsob spáchania skutku, význam spôsobeného
následku, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti.

Bolo nepochybne preukázané, že obžalovaná spáchala skutok, ktorý súd podriadil pod skutkovú

podstatu zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, pričom ide o útok
proti majetku inej osoby, ktorým obžalovaná úmyselne spôsobila poškodenému ťažší následok v podobe
škody veľkého rozsahu.

Pri posudzovaní osoby páchateľa, jeho pomerov a možností jeho nápravy v zmysle § 34 ods. 4 Tr.

zákona sa súd opieral o nasledujúce, na hlavnom pojednávaní prečítané listinné dôkazy:
· charakteristiku z mesta Rožňava z č. l. 1017
· odpis z registra trestov obžalovanej zo dňa 2.12.2016, z ktorého je zrejmé, že obžalovaná nebola
doposiaľ trestne odsúdená,· lustráciu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 2.12.2016, lustráciu STA zo dňa
2.12.2016 a lustráciu databázy súdov zo dňa 2.12.2016, z ktorých bolo zistené, že voči obžalovanej sa
aktuálne nevedie žiadne iné trestné stíhanie či už v prípravnom konaní alebo na súde.

Z vykonaných dôkazov mal súd za preukázané, že obžalovanú možno hodnotiť ako osobu, ktorá
doposiaľ viedla riadny život, nebola trestne odsúdená a v mieste svojho pobytu nie sú o nej známe
žiadne negatívne prejavy. Od roku 2004 je spoločníčkou a konateľkou obchodnej spoločnosti I.
Q..J..H.. s miestom podnikania v Rožňave. Odhliadnuc od predmetného skutku, obžalovaná vedie riadny

usporiadaný život, v súlade so spoločenskými očakávaniami, pričom pozitívne bola hodnotená aj svojou
zamestnankyňou svedkyňou F..

U obžalovanej súd právne kvalifikoval jej konanie ako zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm.
a) Trestného zákona, za ktorý zákon stanovuje tresnú sadzbu trestu odňatia slobody od 10 - 15 rokov.

Ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. j) Tr. zákona súd posúdil to, že obžalovaná viedla
riadny život. Súd nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Teda v danom prípade ide o prevažujúci pomer
poľahčujúcich okolností, čo odôvodňuje postup v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zákona. Preto súd upravoval
zákonom ustanovenú trestnú sadzbu 10 - 15 rokov tak, že znižoval hornú hranicu o jednu tretinu t. j. o
20 mesiacov. Po úprave súd dostal trestnú sadzbu v rozpätí od 10 do 13 rokov a 4 mesiace.

Pri ukladaní druhu a výmery trestu súd prihliadal na skutočnosť, že obžalovaná sa svojej zodpovednosti
za spôsobenú škodu nevyhýbala a to ešte pred začatím trestného stíhania. Podľa výpovedí svedkov
a listinných dôkazov obžalovaná spolupracovala s poškodeným pri hľadaní riešenia splatenia svojich
záväzkov, uznala svoje záväzky, pristúpila aj na splatenie záväzku v splátkach, dokonca zabezpečila

splnenie záväzku svojej obchodnej spoločnosti svojim osobným majetkom. Nevyhýbala sa kontaktu s
poškodeným, neušla na neznáme miesto, nezbavovala sa svojho osobného majetku, nezatajovala svoj
majetok pred poškodeným a pod. Takýto postoj páchateľa k spôsobenej škode nie je bežný a zasluhuje
si osobitnú pozornosť. Doposiaľ sa súd nestretol s prípadom, aby páchateľ majetkovej trestnej činnosti,
kde dlžníkom je obchodná spoločnosť, poskytol celý svoj osobný majetok na to, aby v prípade, že veriteľ

nebude schopný sa uspokojiť z majetku dlžníka - právnickej osoby, mal možnosť dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky z majetku spoločníka. Uvedené svedčí o vyššej miere charakterových vlastností
a zodpovednosti obžalovanej, ako aj o tom, že prakticky v dôsledku týchto právnych úkonov ostala
nemajetná, čo súd posudzuje ako veľmi významnú skutočnosť ohľadom jej pomerov. Práve tieto pomery
obžalovanej viedli súd k tomu, že považoval ukladanie trestu v rámci upravenej trestnej sadzby od 10

-13 rokov a 4 mesiacov za neprimerane prísne a že na ochranu spoločnosti postačí aj trest kratšieho
trvania. Súd rešpektujúc obmedzenie ustanovenia § 39 ods. 3 psím. c) Trestného zákona ukladal trest
pod dolnú hranicu trestnej sadzby, teda pod 10 rokov.
Napokon súd za primeraný a spravodlivý uznal trest vo výmere 6 rokov a 3 mesiacov. Vzhľadom k
tomu, že obžalovaná je prvopáchateľkou a v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného

činu nebola vo výkone trestu odňatia slobody, za úmyselný trestný čin, súd zaradil obžalovanú na výkon
trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Uvedený trest podľa názoru súdu bude dostatočne pôsobiť na obžalovanú, aby viedla riadny život,
pričom sa dosiahne aj účinné predchádzanie protiprávnych činov a bude primerane chránená aj
spoločnosť. Zároveň súd očakáva, že odsúdenie v tejto veci, bude plniť aj svoju funkciu v oblasti

generálnej prevencie a vyšle podnikateľskej sfére jasný signál o tom, že riadne a včasné plnenie
zmluvných záväzkov dlžníkmi je prvoradým predpokladom riadneho fungovania podnikateľskej sféry a
spoločnosti na tomto riadnom fungovaní naozaj záleží.

Čo sa týka nároku poškodeného. Súd vyššie rozviedol ako postupoval pri vyčíslení škody a v akej výške

si poškodený uplatnil svoj nárok. Keďže súd uznal obžalovanú za vinnú zo spáchania skutku, pre ktorého
právnu kvalifikáciu bola výška škody absolútne nevyhnutná, súd nevidel dôvod nepriznať poškodenému
škodu v takej výške, v akej bola preukázaná v rámci vykonaného dokazovania jednotlivými dôkazmi. V
takejto výške súd aj priznal poškodenému nárok na náhradu škody. Vo zvyšnej časti, ktorú si poškodený
radne a včas uplatnil súd odkázal poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces,

nakoľko vzhľadom na predmet konania by preukazovanie opodstatnenosti škody v tejto zvyšnej časti
vyžadovalo vykonávať ďalšie dokazovanie, ktoré nie je potrebné pre rozhodnutie o vine a treste a
zbytočne by trestné stíhanie obžalovanej predĺžilo.
prisvojila si cudziu vec, ktorá jej bola zverená a spôsobila tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahuPoučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie a to do 15 dní od oznámenia
rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu tre-

ba rozsudok doručiť. Odvolanie sa podáva na Okresnom súde Košice - okolie. O odvolaní rozhoduje
Krajský súd Košice - okolie.