Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Pripúštajúce spätvzatie návrhu… Judgement was issued on Thursday, January 10, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/159/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316207195
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316207195.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobkyne: C. V., narodená
X.X.XXXX, bytom Q. XXX/XD, J., zastúpená splnomocnencom: Advokátska kancelária FARDOUS
PARTNERS s.r.o., IČO: 47 241 543, so sídlom Hlavná 6, Šaľa, proti žalovanému: E. T., narodený
XX.X.XXXX, bytom Q. L. XXXX, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária BÁNOS s.r.o.,
IČO: 47 551 372, so sídlom Hlavná 979/23, Galanta, o určenie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 8C/184/2016-221 zo dňa 13.7.2017,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd pripúšťa späťvzatie žaloby v časti o určenie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam
nachádzajúcim sa v kat. úz. Q. L., zapísaným na Liste vlastníctva č. XXXX ako parcely č. 4220/6, 4220/8,
4220/13, stavba s. č. XXXX - stolárska dielňa na parcele č. 4220/6, napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v tejto časti ruší a konanie v tejto časti zastavuje.

II. V ostatnej časti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

III. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že
žalovaný má voči žalobkyni právo na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 132 ods. 1, § 136 ods. 1,
2, § 137 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané a

medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žili v spoločnej domácnosti v druhovskom pomere do
apríla 2012, pričom žiť spolu začali v byte v J. a odtiaľ sa presťahovali do Q. L., kde sa stolárska
dielňa prispôsobila na bývanie. Stavba domu sa realizovala od 25.6.2003 do 9.11.2004. Z vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobkyňa nemala finančné prostriedky na to,
aby mohla realizovať stavbu alebo sa na stavbe podieľať. Túto skutočnosť mal súd prvej inštancie
preukázané z potvrdení o zamestnaní. Žalobkyňa po ukončení školy nastúpila do zamestnania ako
zdravotná sestra v Nemocnici akademika Derera v Bratislave, kde pracovala od 1.8.1998 do 31.12.1999.

Následne od 12.1.2000 do 14.4.2003 bola vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Teda v
prípade, že aj keď by mala príjem, rozhodne by z neho nemohla financovať stavbu. V ďalšom období
sa stala živnostníčkou. Ako to vyplýva z jej daňového priznania v roku 2003 podnikala so stratou -
170.172 Sk a v roku 2004 bola v strate - 33.045 Sk. Žalobkyňa sa ani v ďalších rokoch podnikanianedostala zo straty, resp. len v roku 2005 podnikala so ziskom 11.318 Sk a v roku 2011 so ziskom 970
eur. V priebehu výstavby rodinného domu sa dňa XX.X.XXXX narodilo sporovým stranám dieťa - H.
T.. Nemožno predpokladať, že počas tehotenstva alebo po narodení dieťaťa sa žalobkyňa podieľala

na výstavbe rodinného domu. Čo sa týka finančných prostriedkov, ktoré podľa vyjadrenia svedkov -
rodičov žalobkyne dostala žalobkyňa od svojich rodičov, tak tieto finančné prostriedky boli použité na
kúpu nehnuteľnosti - obchodu, ktorý žalobkyňa nadobudla do svojho výlučného vlastníctva. Nemožno
predpokladať, že by existovala čo aj konkludentná dohoda medzi sporovými stranami, na základe ktorej
by bolo mlčky dohodnuté, že dom sa stane podielovým spoluvlastníctvom. Žalobkyňa mala skúsenosti s

nadobúdaním nehnuteľností, keďže uzatvárala kúpnu zmluvu, na základe ktorej od „Jednoty“ kupovala
do vlastníctva nehnuteľnosť. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa od počiatku si bola vedomá
toho, že nehnuteľnosť vlastnícky patrí len žalovanému. Žalobkyňa v priebehu celého sporu neuviedla,
akú sumu investovala do výstavby rodinného domu, uviedla, že robotníkom na stavbe varila a tiež, že
zabezpečovala nákup stavebného materiálu, čo však špecifikovať nevedela. V spore nebolo preukázané
a z obsahu dokazovania nevyplýva, že by sporové strany konkludentným spôsobom uzavreli dohodu,

že dom, ktorý sa stavia bude v podielovom spoluvlastníctve sporových strán tak, že každý z nich bude
podielovým spoluvlastníkom v 1/2-ici. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný žiadnu konkludentnú
dohodu neuzatváral, resp. nebol si toho vedomý, že žalobkyňa mala mať podiel na nehnuteľnosti, ktorú
staval a financoval. Žalovaný staval na svojom pozemku, ktorý nadobudol na základe kúpnej zmluvy.
Žalovaný požiadal o stavebné povolenie, ktoré mu aj bolo vydané. Žalovaný financoval stavbu, a to

jednak z finančných prostriedkov, ktoré dostal od svojich rodičov, z pôžičky od T. L. L., ako aj z vlastných
finančných prostriedkov získaných z podnikania. V spore výsluchom svedkov bolo preukázané, že
stavbu domu zabezpečoval a organizoval žalovaný, ktorý výstavbu domu aj finančne zabezpečoval.
Výlučne žalovaný splácal a spláca úver investovaný do výstavby domu. Je nespochybniteľné, že rodinní
príslušníci tak žalobkyne, tak žalovaného, pomáhali pri výstavbe domu. Zo svedeckých výpovedí bolo

zistené, že žalovaný vyplácal každého, kto sa na stavbe podieľal, okrem otca žalobkyne, ktorý finančné
ohodnotenie odmietol. Žalovaný počas celého sporu dôrazne odmietol, že by existovala dohoda o
založení podielového spoluvlastníctva k domu, ktorý staval.

4. Súd prvej inštancie uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech,

trovy konania vo výške 100 %.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie písomne žalobkyňa prostredníctvom jej
splnomocnenca z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Z vykonaných dôkazov nie je vôbec zrejmé, že výstavbu rodinného domu finančne zabezpečoval
len žalovaný a že sám žalovaný mal dostatočné množstvo finančných prostriedkov na zabezpečenie
tejto výstavby. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že peňažné zdroje na financovanie výstavby
rodinného domu čerpal žalovaný jednak z vlastných a jednak z požičaných peňazí. Vlastné peniaze
mal mať žalovaný z podnikania, pričom v bode 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej

inštancie v rámci výpočtu vykonaných dôkazov v tejto súvislosti uvádza, že žalovaný je vlastníkom
dvoch obchodných spoločností. Žalobkyňa však namieta, že okrem toho, že obe obchodné spoločnosti
žalovaný nadobudol až po tom, ako bola stavba rodinného domu dokončená a skolaudovaná, v konaní
nebol príjem žalovaného z podnikania, ani výška tohto príjmu nijako preukázané. Ďalším zdrojom
vlastných peňažných prostriedkov žalovaného bol podľa bodu 14. odôvodnenia rozsudku zostatok na

zrušenom stavebnom sporení žalovaného vo výške 46.026,40 Sk, čo je cca 1.528,-€. Ostatné zdroje,
ktoré mal žalovaný do stavby rodinného domu investovať, už boli zdrojmi „cudzími" a patril medzi ne úver
z T. L. L. a.s. vo výške 300.000,-Sk, teda cca 10.000,-€. V čase stavby rodinného domu žalovaný mohol
disponovať a na výstavbu domu použiť hotovosť vo výške cca 11.500-€, čo určite nie je suma, ktorá
pokryje náklady na výstavbu rodinného domu. Aj keby žalovaná akceptovala skutkové zistenie súdu

prvej inštancie, že ďalšie zdroje vo výške cca 10.000,- € mal žalovaný dostať od svojich rodičov a použiť
na výstavbu rodinného domu, ani táto suma by na výstavbu rodinného domu zrejme nepostačovala.
Žalovaný nemohol mať sám dostatok prostriedkov, ktoré by mu umožnili v celom rozsahu financovať
výstavbu rodinného domu, ako to v odôvodnení rozsudku konštatoval súd prvej inštancie, resp. že
gro realizácie výstavby tohto domu muselo spočívať v prácach (murárskych a ďalších), ktoré boli v

danom prípade zabezpečované v rámci tzv. občianskej výpomoci, ktorú poskytovali rodinní príslušníci
účastníkov alebo ich známych buď bezodplatne alebo za „kamarátsku cenu", čo napokon vyplynulo i z
vykonaného dokazovania. Taktiež sama žalobkyňa sa na výstavbe podieľala podľa svojich možnosti a
schopnosti a to tým, že pravidelne varila robotníkom pracujúcim na stavbe a tiež tým, že priestory stavbyupratovala. Rovnako nesprávne a dôkazmi nepodložené je i skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že
žalobkyňa nemala žiadne finančné prostriedky, ktorými by sa mohla podieľať na financovaní výstavby
rodinného domu. Súd prvej inštancie mal síce za preukázané, že v období, kedy sa rodinný dom staval,

žalobkyňa podnikala, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v daňových priznaniach žalobkyne za toto
obdobie bola vykazovaná strata, prijal záver o nemajetnosti žalobkyne. Avšak daňové priznanie, hoc
vykazujúce stratu, nemôže byť relevantným podkladom pre takýto záver. Z daňových priznaní žalobkyne
vyplýva, že v roku 2003 mala žalobkyňa príjem z podnikania vo výške 376.681,-Sk, teda cca 12.500,-€
a v roku 2004 vo výške 591.290,-Sk, čo je cca 19.627,-€. Je síce pravdou, že v daňových priznaniach

za uvedené roky sú výdavky vyššie ako príjmy, výsledkom čoho je daňová strata, avšak do výdavkov
sa v účtovníctve nezahŕňajú len vykonané peňažné operácie (platby), ale aj rôzne ostatné výdavky,
ktoré nemajú povahu peňažného plnenia a ktoré sú zaúčtované interným účtovným dokladom bez
pohybu peňazí (napr. odpisy hmotného a nehmotného majetku, zostatková cena vyradeného hmotného
a nehmotného majetku, vzniknutá škoda a pod.). Inými slovami povedané, vykázanie daňovej straty ešte
automaticky nemusí znamenať, že podnikateľ všetky dosiahnuté príjmy použil - minul na podnikanie, v

dôsledku čoho mu nezostali žiadne peňažné prostriedky. Žalobkyňa v konaní taktiež tvrdila, že okrem
svojho príjmu z podnikania, podieľala sa na financovaní stavby rodinného domu i z prostriedkov, ktoré
jej v priebehu výstavby poskytovali jej rodičia. Súd prvej inštancie mal poskytnutie týchto prostriedkov za
preukázané,avšaknestotožnilsastvrdenímžalobkyneavyjadrenímsvedkov-jejrodičov,žebolipoužité
na financovanie výstavby rodinného domu, keď mal za to, že tieto peniaze žalobkyňa neinvestovala do

výstavby rodinného domu, ale ich použila na kúpu nehnuteľnosti - predajne, ktorú nadobudla do svojho
výlučného vlastníctva. Toto skutkové zistenie súdu prvej inštancie nemá žiadnu oporu vo vykonanom
dokazovaní. Podľa súdu prvej inštancie uzatvorením kúpnej zmluvy s „Jednotou", na základe ktorej
žalovaná nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti - obchodu, mala sa žalobkyňa stať skúsenou v
otázkach vzniku vlastníckych práv k nehnuteľnostiam a v otázkach registrácie vo verejných registroch,

čo má svedčiť o tom, že žalobkyňa bola uzrozumená s tým, že ako výlučný vlastník rodinného domu
je v katastri nehnuteľností zapísaný len žalovaný a že tento zápis zodpovedá skutočnosti. Na margo
uvádzaných skúsenosti žalobkyne s vlastníckym právom k nehnuteľnostiam a ich zápisom v katastri
nehnuteľností napokon žalobkyňa dodáva, že kúpnu zmluvu s „Jednotou", ktorá má týmto skúsenostiam
žalobkyne nasvedčovať, uzatvárala žalobkyňa až v roku 2008, teda ak nadobudla nejaké skúsenosti

v tejto oblasti, stalo sa tak až po tom, ako bol dokončený predmetný rodinný dom a teda po tom, ako
vlastnícke právo k tomuto domu vzniklo a bolo zapísané do katastra nehnuteľností. Žalovaný nemal
sám dostatok peňažných zdrojov, z ktorých by mohol financovať výstavbu rodinného domu, rovnako
nemal ani dosť robotníkov, hlavne odborných, ktorí by predmetný dom postavili bezodplatne, prípadne
za „kamarátsku cenu". Týchto robotníkov zabezpečila aj žalobkyňa v osobe hlavne svojho otca a

jeho pomocníkov, ktorí s vedomím, že pomáha svojej dcére vybudovať domov, pracoval na stavbe
bezodplatne. Na stavbe rodinného domu sa podieľala i žalobkyňa a to jednak osobne, vykonávaním
prác, samozrejme podľa jej možností a schopností a jednak finančne, nielen zo svojho podnikania, ale
aj z príspevkov od svojich rodičov, ktorých poskytnutie súd prvej inštancie nepovažoval za sporné. Z
uvedených okolností, za ktorých došlo k výstavbe rodinného domu (účastníci v čase dokončenia tohto

domu žili v druhovskom pomere a v spoločnej domácnosti šesť rokov, narodila sa im spoločná dcéra;
dombolbudovanýzaúčelom,ževňombudezriadenáspoločnádomácnosťúčastníkovaichdcéry,ktorá
v ňom skutočne zriadená bola a účastníci v nej spoločne žili ďalších osem rokov; žiaden z účastníkov si v
tomto čase nezabezpečoval žiadne iné bývanie, resp. nehnuteľnosť, v ktorej by mohol bývať), ako aj zo
spôsobu, akým bola výstavba domu zabezpečovaná (predovšetkým svojpomoc, na ktorej sa podieľali

tak obaja účastníci ako aj ich rodinní príslušníci; financovanie výstavby z prostriedkov oboch účastníkov
a z príspevkov rodičov žalobkyne - len z prostriedkov, ktorými žalovaný mohol preukázateľne disponovať
- cca 11.500,-€, by nemohla byť stavba domu ufinancovaná) možno odvodiť vôľu účastníkov stavať
rodinný dom spoločne a ako spoločný ho užívať a teda uzavretie dohody (minimálne konkludentnej)
o vzniku podielového spoluvlastníctva. V danej veci z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva,

že obe strany, tak osobne ako aj s pomocou svojich rodinných príslušníkov a známych, podieľali na
vznikurodinnéhodomuzaúčelomjehospoločnéhoužívania,čímdošlokzaloženiuvzťahuzpodielového
spoluvlastníctva k tomuto domu.
Žalobkyňa zároveň zobrala späť svoju žalobu v časti, ktorou sa domáha určenia podielového
spoluvlastníctva k pozemkom parc. č. 4220/6, 4220/8 a 4220/13 ako aj k stavbe - stolárska dielňa na

pozemku parc. č. 4220/6.
Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej žalobkyňa vzala
žalobu späť zrušil a konanie zastavil a vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobe vyhovie a teda určí, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou stavby s. č. XXXX - rodinnýdom na pozemku pare. č. 4220/13, prípadne aby ho i vo zvyšnej časti zrušil a vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

6. K doručenému odvolaniu žalobkyne sa vyjadril písomne žalovaný prostredníctvom jeho
splnomocnenca.Vovyjadreníuviedol,žepodľanehojenesporné,ževýlučneonbolten,ktomaldostatok
finančných prostriedkov na výstavbu rodinného domu, čo okrem iného nepoprel ani jeden vypočutý
svedok v konaní pred súdom prvej inštancie. Je zrejmé, že žalovaný je úspešným podnikateľom už
skutočne dlhú dobu, o čom má žalobkyňa samozrejme ako jeho bývalá partnerka vedomosť, a teda

podobnými tvrdeniami sa snaží iba účelovo súd zavádzať. Z predloženého výpisu zo živnostenského
registra vyplýva, že žalovaný bol súkromným podnikateľom už od roku 1996. pričom toto živnostenské
oprávnenie zaniklo až v roku 2013. Z predložených dôkazov a svedeckých výpovedí súd prvej inštancie
správne posúdil skutkový stav tak, že stavba rodinného domu bola financovaná výlučne žalovaným
z jeho vlastných finančných prostriedkov, ako aj z požičaných peňazí a s finančnou pomocou jeho
rodičov. Skutočnosť, že práve žalovaný bol ten, kto finančne zabezpečoval nielen chod stavby, ale

aj spoločnú domácnosť, okrem iného tiež potvrdila svedecká výpoveď matky žalobkyne, ktorá sama
potvrdila, že žalovaný dával žalobkyni na domácnosť peniaze. Argumenty žalobkyne ohľadom toho, že
daňové priznanie hoc vykazuje stratu, nemôže byť relevantným dôkazom toho, že žalobkyňa nemala
dostatok finančných prostriedkov na financovanie stavby, považuje žalovaný za absurdné. Žalovaný sa
stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že predložené daňové priznania z čias podnikania žalobkyne

iba potvrdili, že žalobkyňa skutočne počas celého spolužitia nedisponovala finančnými prostriedkami,
ktoré by mohla použiť na výstavbu rodinného domu. Okrem toho, že žalovaný financoval celú výstavbu
rodinného domu sám, musel financovať sám aj celý chod domácnosti, čo potvrdila okrem iného výpoveď
matky žalobkyne. Žalobkyňa počas celého trvania vzťahu so žalovaným nemala dostatok finančných
prostriedkov. Žalovaný nepopiera, že sa žalobkyňa občas starala i pokrm pre robotníkov na stavbe

rodinného domu, avšak túto skutočnosť nepovažuje za podielanie sa na výstavbe rodinného domu v
takej miere, že by to zakladalo podielové spoluvlastníctvo žalobkyne k domu. V konaní pred súdom prvej
inštancie sa z každej svedeckej výpovede rovnako preukázalo tvrdenie žalovaného, že všetky osoby
podieľajúce sa na prácach na stavbe rodinného domu mali byť za prácu riadne odmeňované, okrem
otca žalobkyne. Nie je pravdou ani tvrdenie, že mali byť zo strany žalobkyne do stavby

vložené finančné prostriedky, ktoré mali žalovanej poskytnúť rodičia. Pokiaľ jej nejaké finančné
prostriedky aj poskytli, tieto pravdepodobne vložila do svojho podnikania, avšak určite nie do stavby.
Žalobkyňa doteraz nijako nepreukázala, akou čiastkou, prípadne akým iným spôsobom sa mala na
výstavbe sporného rodinného domu podieľať, a to do tej miery, ktorá by mala zakladať jej spoluvlastnícky
podiel na dome. Je zrejmé, že žalobkyňa sa určenia jej podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti

domáha len účelovo, bez akýchkoľvek preukázateľných dôkazov o vzniku takéhoto spoluvlastníctva.
Táto nepreukázala ako existenciu dohody o vzniku spoluvlastníctva na stavbe, tak jej finančný, ani
žiaden iný podiel na jej nadobudnutí. Žalovaný sa nestotožňuje s tvrdením žalobkyne, žeby medzi ním a
žalobkyňou existovala akákoľvek dohoda o nadobudnutí nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva,
rovnako tak vylučuje zámer spoločne, teda s vynaložením spoločného úsilia

a spoločných finančných prostriedkov vybudovať rodinný dom, v ktorom budú spoločne žiť. Navrhuje,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
Čo sa týka čiastočného späťvzatia žaloby, s týmto žalovaný súhlasí, nakoľko tieto nehnuteľnosti sú
rovnako, ako aj rodinný dom bezpochyby v jeho výlučnom vlastníctve.

7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Pred uplynutím odvolacej lehoty žalobkyňa podaním zo dňa 26.7.2017 vzala späť žalobu v časti o
určenie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. Q. L., zapísaným na Liste
vlastníctva č. XXXX ako parcely č. 4220/6, 4220/8, 4220/13, stavba s. č. XXXX - stolárska dielňa na
parcele č. 4220/6 a navrhla konanie v tejto časti zastaviť bez uvedenia dôvodu. Žalovaný podaním
zo dňa 30.8.2017 vyjadril súhlas s týmto čiastočným späťvzatím žaloby, nakoľko nehnuteľnosti sú

bezpochyby v jeho výlučnom vlastníctve.9. Podľa § 370 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu
prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení
späťvzatia.

10. Podľa § 370 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým
protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvej inštancie a konanie zastaví.

11. Podľa § 370 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa
ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

12. Keďže v danom prípade došlo zo strany žalobkyne k čiastočnému späťvzatiu žaloby v čase, keď
už rozhodol vo veci súd prvej inštancie, ale jeho rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom
žalovaný, ktorému bolo čiastočné späťvzatie žaloby doručené na vyjadrenie, s ním vyslovil súhlas,

čím boli naplnené všetky zákonné predpoklady pre aplikáciu citovaného ustanovenia § 370 Civilného
sporového poriadku, odvolací súd čiastočné späťvzatie žaloby pripustil, rozsudok súdu prvej inštancie
v tejto časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie

bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového

poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v ostatnej nezrušenej časti v medziach daných
rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil
(§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku),

postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a
contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na
webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného
sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu
prvej inštancie je v ostatnej nezrušenej časti vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené

podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

14. Predmetom konania je (po čiastočnom zastavení konania) požiadavka žalobkyne na určenie, že
je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 1/2-ica vzhľadom k celkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v
katastrálnom území Q. L., zapísanej na Liste vlastníctva č. XXXX ako rodinný dom s. č. XXXX na parcele

č. 4220/13 (ďalej aj „rodinný dom“). Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov dokazovania dospel
k záveru, že v súdenom spore nebolo preukázané uzavretie dohody medzi stranami sporu o tom, že
rodinný dom, ktorý sa stavia, bude v podielovom spoluvlastníctve strán sporu. Žalobkyňa nesúhlasila
s rozsudkom súdu prvej inštancie, keď v odvolaní poukazovala na to, že z okolností, za ktorých došlo
k výstavbe rodinného domu možno odvodiť vôľu strán stavať rodinný dom spoločne, ako spoločný

ho užívať, teda uzavretie dohody (minimálne konkludentne) o vzniku podielového spoluvlastníctva.
Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobkyne je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či právne
správne posúdil jej nárok.

15. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,

keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverovsúdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

16. Podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo
najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny
záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu).

17. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je podľa celkom jednoznačnej úpravy v zákone

i v zmysle ustálených záverov teórie procesného práva, aj relevantnej rozhodovacej praxe súdov
(judikatúry), základným procesným predpokladom každej tzv. určovacej žaloby, pričom bez jeho
existencie je vylúčené zaoberanie sa takouto žalobou vecne. Uvedené znamená, že v konaní o
tzv. určovacej žalobe je vyriešenie si otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na
požadovanom určení prvou povinnosťou súdu, pretože len kladná odpoveď na takúto otázku poskytuje
priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda najmä dokazovanie zamerané na vecnú podstatu

problému), kým naopak odpoveď záporná (teda záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu) má
viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby, a to nielen z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania,
ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane práv strán procesne prípustným spôsobom, ktorým je
spravidla buď iné, než požadované určenie alebo naopak plnenie.

18. Určovacie žaloby všeobecne majú potom opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a
nie už jeho porušenia, nakoľko určovacia žaloba podľa ustanovenia § 137 písm. c) Civilného sporového
poriadku má charakter prostriedku preventívnej ochrany práva a naopak nápravu stavu vzniknutého
porušením práva možno zásadne zjednať už len za pomoci žaloby na plnenie (§ 137 písm. a) Civilného
sporového poriadku). Okrem toho tu však musí byť stav právnej neistoty žalobcu, ktorý má určovacia

žaloba odstrániť, pričom naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení musí spočívať v tom, že
práve takéto určenie (nie teda žiadne iné) vyrieši všetky sporné právne otázky medzi stranami a vytvorí
tak aj pevný právny podklad pre ich budúce právne vzťahy (čiže najmä vytvorí prekážku pre prípadné
ďalšie určenia a podľa možnosti predíde aj sporom o plnenia). Práve z toho inak plynie, že naliehavý
právny záujem nemôže byť daný tam, kde právna otázka majúca sa vyriešiť v konaní o určenie má

len povahu otázky predbežnej, či čiastkovej, vo vzťahu k inej právnej otázke, ktorá sa môže sama stať
predmetom určovacej žaloby a z takejto filozofie evidentne vychádzala / vychádza aj rozhodná úprava
procesného práva.

19.Vsúdenomsporenietpochybnostíotom,žeideourčovaciužalobuvzmysleustanovenia§137písm.

c)Civilnéhosporovéhoporiadku(pôvodne§80písm.c)Občianskehosúdnehoporiadkuúčinnéhovčase
podania žaloby), pretože žalobkyňa sa domáha určenia vlastníctva k nehnuteľnosti, teda ide o určenie,
či tu právo je, pričom na tomto určení musí byť daný naliehavý právny záujem. Právny vzťah vlastníctva,
o ktorého určenie ide, je svojimi subjektmi vymedzený osobou, ktorá svoje právo tvrdí, a osobami, v
ktorých prospech svedčí zápis v katastri nehnuteľností. Vzhľadom k právnym a evidenčným účinkom

zápisu vlastníckych vzťahov v katastri nehnuteľností sa totiž záznamom uskutočneným na základe
súdneho výroku o určenie završuje proces odstránenia neistoty v doterajšom určení právneho vzťahu.
Ak je teda navrhovateľom tohto určenia osoba, ktorá tvrdí, že ona je oprávnená v právnom vzťahu,
vyplývazlogikyveci,žesasvojimprávomobraciaprotitýmosobám,ktorésvojepostavenieoprávnených
práve o zápis v katastri nehnuteľností opierajú. O splnenie uvedených podmienok naliehavého právneho

záujmu teda možno uvažovať len v prípade, ak bude súdny výrok spôsobilý vystihnúť úplný obsah
hmotným právom vymedzeného vzťahu. Súdna prax sa ustálila na názore, že určovacia žaloba je
prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností,
ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu. O takýto
prípad išlo aj v prejednávanej veci, keďže aktuálne zapísané vlastníctvo v katastri nehnuteľností k

spornej nehnuteľnosti svedčí v prospech žalovaného. Preto aj v prípade uplatneného nároku na určenie
vlastníctva k spornej nehnuteľnosti možno dospieť k záveru o splnení podmienky naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení, nakoľko žalovaný je zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník
spornej nehnuteľnosti.

20. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že pre posúdenie vzniku podielového
spoluvlastníctva k domu alebo k stavbe postavenej spoločnou činnosťou viacerých osôb, je rozhodujúca
dohoda uzavretá medzi nimi o založení spoluvlastníckych vzťahov. Táto dohoda nemusí byť písomná,
nie je ani potrebné, aby sa v nej účastníci vopred dohodli o veľkosti spoluvlastníckych podielov preddokončením stavby, musí z nej však byť zrejmé, že účastníci chceli založiť podielové spoluvlastníctvo k
stavbe, napr. tým, že veľkosť podielov bude závisieť od miery, akou sa jednotliví účastníci dohody pričinili
na postavení stavby. Ak podiely spoluvlastníkov neboli dohodnuté inak, sú rovnaké. Vlastníctvo k novo

zhotovenej stavbe nadobúda ten, kto stavbu uskutočnil s právne relevantne prejaveným úmyslom mať
ju pre seba (stavebník). Nie je rozhodujúce, komu bolo adresované rozhodnutie o stavebnom povolení.
Pri posúdení vlastníckych vzťahov k stavbe vzniknutej spoločnou činnosťou viacerých osôb je potrebné
vychádzať z obsahu dohody uzavretej medzi týmito osobami. Takáto dohoda, ktorá nemusí byť písomná,
založí spoluvlastníctvo len vtedy, ak z jej obsahu je zrejmé, že účastníci dohody chceli spoluvlastnícky

vzťah založiť. Pokiaľ však stavbu vykonávajú viaceré osoby, ktoré o vlastníctve k novej stavbe neuzavreli
žiadnu dohodu, pričom z okolností veci nie je zrejmé, že malo ísť o stavbu vo vlastníctve len niektorých z
týchto osôb, sú stavebníkmi všetky tieto osoby, ktoré sa stávajú podielovými spoluvlastníkmi (uznesenie
Najvyššieho súdu ČR z 2.11.2005 sp. zn. 22 Cdo 2062/2005). Identický právny záver prijal tiež Najvyšší
súd ČR v rozsudku z 25.6.2007 sp. zn. 22 Cdo 2258/2007.

21. Bez dohody účastníkov o tom, že založia podielové spoluvlastníctvo k stavbe uzavretej ešte pred
začatím stavby, nemôže vzniknúť podielové spoluvlastníctvo. Na posúdenie otázky vzniku podielového
spoluvlastníctva k stavbe stavanej spoločnou činnosťou viacerých osôb je rozhodujúca dohoda medzi
nimi, obsahom ktorej je založenie spoluvlastníckych vzťahov. Na uzatváranie takejto dohody sa vzťahujú
všeobecnéustanovenia§34anasl.Občianskehozákonníkaoprávnychúkonoch.Zákonnajejuzavretie

nepredpisuje žiadnu konkrétnu formu, preto môže byť dohoda urobená buď výslovne (za použitia
slov) tak, že sa slová prednesú ústne alebo zaznamenajú písomne, alebo tiež iným, než výslovných
spôsobom (konkludentne), ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť (§ 35
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Či už je takýto právny úkon urobený v tej alebo onej forme, na jeho
platnosť sa vyžaduje splnenie požiadaviek určitosti a zrozumiteľnosti ustanovených zákonom (pozri § 37

Občianskehozákonníka).Zobsahovéhohľadiskamusíbyťzdohodyzrejmé,žeúčastnícitohtoprávneho
úkonu sa aj s prihliadnutím na ďalšie okolnosti vopred dohodli (teda skôr, než sa začalo so stavbou), na
založení podielového spoluvlastníctva k stavbe. Bez zmluvného konsenzu účastníkov o tom, nemôže
dôjsť k uzavretiu dohody o vzniku podielového spoluvlastníctva k stavbe (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 93/99).

22. Z vyššie uvedených skutočností a z právnej praxe teda jednoznačne vyplýva, že pre posúdenie
vzniku podielového spoluvlastníctva k stavbe je potrebná dohoda. V prípade, ak takáto dohoda
neexistuje, resp. je sporná, vlastníctvo k danej stavbe nadobudne stavebník. Kto je stavebníkom, je
potrebné skúmať v rámci dokazovania v súdnom konaní; je ním osoba, ktorá sa fakticky podieľa na

zhotovení stavby, pričom nemôže ísť iba o určitú formu výpomoci v rámci rodiny, resp. iných vzťahov.

23. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na nepreukázanej existencii dohody o vzniku
podielového spoluvlastníctva k stavbe rodinného domu medzi stranami sporu. Je nesporné, že v danom
prípade pre určenie podielového spoluvlastníctva k stavbe rodinného domu strán sporu, bolo potrebné

skúmať existenciu takejto dohody. Súd prvej inštancie sa touto skutočnosťou aj zaoberal, keď dospel
k záveru o jej neexistencii, ktorú skutočnosť vyvodil z vykonaných dôkazov, keďže žalobkyňa v konaní
žiadnym spôsobom existenciu tejto dohody nepreukázala, iba tento konsenzus medzi nimi tvrdila.
Naopak žalovaný existenciu akejkoľvek dohody od začiatku popieral. Súd prvej inštancie prijal záver
o neexistencii dohody o založení podielového spoluvlastníctva. Z doterajšej súdnej praxe vyplýva, že

na posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k stavbe postavenej spoločnou činnosťou viacerých
osôb je rozhodujúca dohoda o vzniku spoluvlastníckych vzťahov k budovanej stavbe uzavretá medzi
týmito osobami, pričom táto dohoda nemusí byť písomná a nie je ani potrebné, aby sa v nej účastníci
vopred dohody na veľkosti spoluvlastníckych podielov, musí však z jej obsahu nad všetky pochybnosti
byť jasné, že účastníci podielové spoluvlastníctvo chceli založiť. V danom prípade však táto podmienka

splnená nebola, nakoľko nebola nad všetky pochybnosti preukázaná existencia takejto dohody vopred
pred tým, než sa začalo so stavbou a konsenzus o tom, že strany chceli podielové spoluvlastníctvo
založiť, keďže žalovaný od samého začiatku zotrval na svojom tvrdení, že predmetnú stavbu realizoval a
staval sám a v žiadnom prípade nemienil založiť podielové spoluvlastníctvo so žalobkyňou. Už samotná
táto skutočnosť existenciu dohody spochybňuje a nie je možné na ňu prihliadať, ako na platne uzavretú.

Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že dohoda o podielovom spoluvlastníctve musí spĺňať
všetky náležitosti platného právneho úkonu, a to najmä v tomto prípade z hľadiska prejavu vôle oboch
strán takejto dohody, ktorá musí nespochybniteľne byť do tohto úkonu pretavená tak, aby nevzbudzovala
žiadne pochybnosti. Ak teda žalovaný jednoznačne existenciu takejto dohody popieral, nie je možnéžalobkyňou tvrdenú dohodu vyhlásiť za platne uzavretú, nakoľko popiera existenciu vôle žalovaného
uzavrieť takúto dohodu. So závermi súdu prvej inštancie o neexistencii takejto dohody sa odvolací súd
stotožňuje.

24. Rovnako súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že stavebníkom domu bol výlučne žalovaný
a tento staval výlučne z vlastných peňažných prostriedkov získaných z úveru a z podnikania. Pokiaľ
totiž stavbu uskutočňuje viacero osôb, ktoré o vlastníctve k novej stavbe neuzavreli žiadnu dohodu,
pričom z okolností veci nie je zrejmé, že malo ísť o stavbu vo vlastníctve len niektorých z týchto osôb,

sú stavebníkmi všetky tieto osoby, ktoré sa sávajú podielovými spoluvlastníkmi. Existencia dohody o
založení podielového spoluvlastníctva nevyšla v konaní najavo, bolo na súde prvej inštancie, aby na
základe skutkových zistení (vychádzajúcich z navrhnutých a vykonaných dôkazov) dospel k záveru, či
malo ísť o stavbu v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne a žalovaného. Túto úvahu, že stavebníkom
domu bol výlučne žalovaný, súd prvej inštancie riadne odôvodnil, nie je zjavne neprimeraná a odvolací
súd ju nespochybňuje.

25. Žalobkyňa v odvolaní predovšetkým namietala, že z okolností danej veci možno odvodiť vôľu strán
stavať rodinný dom spoločne a ako spoločný ho užívať. Poukazovala na to, že z vykonaných dôkazov
nie je zrejmé, že žalovaný mal sám dostatok finančných prostriedkov na výstavbu rodinného domu
a naopak je zrejmé, že na výstavbu rodinného domu musela prispievať i žalobkyňa. Tiež uvádzala,

že je nepodložené skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že by žalobkyňa nemala žiadne finančné
prostriedky,ktorýmibysamohlapodieľaťnafinancovanívýstavbyrodinnéhodomu,keďžemalafinančné
prostriedky z podnikania a na financovaní rodinného domu sa podieľala i z prostriedkov, ktoré jej
poskytovali rodičia.

26. Pokiaľ ide o skutkové závery, ktoré súd prvej inštancie vyvodil z vykonaného dokazovania a ktoré
posúdil i podľa vyššie uvedených právnych záverov (odsek 20., 21., 22.), tu považuje odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne. V nadväznosti na odsek 23. tohto rozhodnutia je nutné
ešte uviesť, že existencia dohody o založení spoluvlastníckych vzťahov medzi stranami k predmetnému
rodinnému domu nebola preukázaná ani svedeckými výpoveďami svedkov navrhnutých žalobkyňou.

Svedkyňa Y. V. sa k možnej existencii takejto dohody nevyjadrovala, svedkyňa C. V. V. nemala
vedomosť o existencii takejto dohody, svedkyňa Y. M. uviedla, že o vlastníckych vzťahoch nevedeli,
o tom sa so žalobkyňou nerozprávali a svedok Y. M. uviedol, že o vlastníckych vzťahoch k domu so
žalovaným nehovoril a sám sa domnieval, že nehnuteľnosti budú spoločné. Ostatní svedkovia, navrhnutí
žalovaným, sa jednoznačne vyjadrili, že nemali vedomosť o existencii dohody o založení podielového

spoluvlastníctva, prípadne sa k tejto skutočnosti nevyjadrovali.

27. V spore, v ktorom sa žalobca domáha kladného určenia svojho tvrdeného vlastníctva zaťažuje ho
dôkazné bremeno, t. j. povinnosť tvrdenia, akým titulom svoje tvrdené vlastníctvo nadobudol (rozsudok
NSSRsp.zn.5Cdo71/2008z24.2.2010).Vsporeourčenievlastníckehoprávamátakžalobcabremeno

tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena
tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho
vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto skutočnosti
budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno.

28. Preto pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že žalovaný nepreukázal, že mal dostatok peňažných
prostriedkov na výstavbu rodinného domu, je jej odvolacia námietka s poukazom na odsek 27.
tohto rozhodnutia nenáležitá. Žalovaný je v katastri nehnuteľností zapísaný ako výlučný vlastník
sporného rodinného domu. Údaje zapísané v katastri nehnuteľností sú hodnoverné a záväzné, pokiaľ
sa nepreukáže opak. Hodnovernosť údajov zapísaných v katastri nehnuteľností je teda založená na

vyvrátiteľnej domnienke. Súd je oprávnený v konaní o vlastníckej žalobe ako predbežnú riešiť otázku
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti; pri posúdení otázky, kto je vlastníkom, môže sa aj odchýliť od
stavu zapísaného v katastri nehnuteľností (rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 67/2000 z 27.10.2000).
Rozhodnutie o určení vlastníckeho práva, ktoré sa opiera o ustanovenie § 137 písm. c) Civilného
sporového poriadku je rozhodnutím deklaratórnym a preto je možné žalobe vyhovieť len v prípade,

že žalobca je v dobe rozhodovania vlastníkom nehnuteľnosti. Teda môže byť určená len existencia
takého práva, ktoré existuje ku dňu vyhlásenia rozsudku. Samotný katastrálny zákon predpokladá, že
môže existovať rozdiel medzi skutočným právnym stavom a jeho zápisom v katastri nehnuteľností, že v
prípade rozporu medzi právnym stavom evidovaným v katastri nehnuteľností a stavom skutočným, musísúd vychádzať zo skutočného stavu, pritom je oprávnený posudzovať ako predbežné otázky platnosť
nadobúdacích titulov a prihliadať na skutočnosti, ktoré majú za následok nesúlad medzi stavom katastra
a skutočným stavom. Z uvedených dôvodov bola práve žalobkyňa tým subjektom, ktorý musel preukázať

tvrdenie, že skutočný stav je taký, že je spoluvlastníčkou rodinného domu, keďže v spore, v ktorom sa
žalobkyňa domáha kladného určenia svojho tvrdeného vlastníctva, ju teda zaťažuje dôkazné bremeno,
t. j. povinnosť tvrdenia, akým titulom svoje tvrdené vlastníctvo nadobudla. Preto je správny ten záver,
že žalobkyňa bola v konaní povinná preukázať titul nadobudnutia vlastníckych práv k predmetu sporu a
preukázať nesprávnosť údajov katastra nehnuteľností, nie žalovaný, čo sa však nestalo. V tomto smere

nie je možné stotožniť sa ani s ďalšou odvolacou námietkou (i keď bez vplyvu na vyššie uvedený záver),
že žalovaný preukázateľne disponoval v čase výstavby len sumou 11.500 eur zo stavebného sporenia
a zo stavebného úveru, keďže sám žalovaný uvádzal, že peniaze na výstavbu mal aj z vlastného
podnikania, keď skutočnosť, že žalovaný podnikal po dobu trvania vzťahu so žalobkyňou, nebola medzi
stranami sporná, pričom je irelevantné, ako formou podnikal (či ako živnostník alebo ako spoločník
obchodnej spoločnosti).

29. Žalobkyňa tiež v odvolaní poukazovala na to, že je zrejmé, že na výstavbu rodinného domu musela
prispievať aj ona a že v rozhodnej dobe podnikala a na výstavbu rodinného domu prispievala z peňazí
získaných z podnikania a od rodičov. Obaja rodičia žalobkyne ako svedkovia v konaní jednoznačne
potvrdili, že dávali žalobkyni počas spolužitia peniaze v hotovosti, teda skutkové tvrdenie žalobkyne

o tejto skutočnosti bolo preukázané ich svedeckými výpoveďami. Súd prvej inštancie ďalej skúmal,
či peňažné prostriedky žalobkyne získané od jej rodičov boli použité práve na výstavbu rodinného
domu, pričom konštatoval, že tomu tak nebolo (podľa záverov súdu prvej inštancie mala žalobkyňa
takto získané peniaze použiť na kúpu nehnuteľnosti v jej výlučnom vlastníctve). Strany sú totiž povinné
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými

možno zistiť stav veci, najmä výsluch strán, svedkov, listiny a pod. (§ 120 ods. l veta prvá a § 125
veta prvá Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase začatia konania pred súdom prvej inštancie,
následne § 132 ods. 1, § 185 ods. 1, § 187 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku účinného od
1.7.2016). Toto svoje procesné oprávnenie žalobkyňa využila a na podporu tohto svojho tvrdenia navrhla
vykonať dôkaz len výsluchom svedkov, avšak žiaden zo žalobkyňou navrhnutých svedkov nepotvrdil

skutočnosť tvrdenú žalobkyňou, že peniaze získané od rodičov žalobkyňa ďalej použila na výstavbu
rodinného domu, resp. k tejto skutočnosti sa nevyjadrovali, dokonca sama matka žalobkyne Y. M. v
konaní uviedla, že nebola prítomná pri tom, že by žalobkyňa niečo platila za stavbu. Napokon ani sama
žalobkyňa svojou výpoveďou nepresvedčila súd prvej inštancie, rovnako odvolací súd, o investovaní
vlastných peňažných prostriedkov do výstavby rodinného domu, keď sama sa nevedela bližšie vyjadriť,

akú konkrétnu sumu investovala počas výstavby, kedy, kde a aký stavebný materiál zakupovala, teda
aký materiál na stavbu dodala ona sama. Náležitým je potom prijať záver o tom, že žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno, že vlastné peňažné prostriedky použila na výstavbu rodinného domu a stala sa tak
spoločne so žalovaným jeho stavebníkom. Nadbytočným je potom aj konštatovanie súdu prvej inštancie,
na čo poukazovala žalovaná v odvolaní, že peniaze od rodičov použila žalobkyňa na kúpu nehnuteľnosti

do jej výlučného vlastníctva, keďže relevantným je skutkový záver, že tieto peniaze nepoužila žalobkyňa
práve na výstavbu rodinného domu.

30. Žalobkyňa ďalej v odvolaní namietala, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie o tom, že nemala
žiadne finančné prostriedky na financovanie výstavby rodinného, sú nepodložené, keďže v danom čase

podnikala. Výstavba rodinného domu sa uskutočňovala v období od júna 2003 do novembra 2004 a
žalobkyňa podnikala na základe živnostenského oprávnenia od 15.4.2003 (deň vzniku živnostenského
oprávnenia) do 21.11.2011 (od 22.11.2011 bola vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie), keď
predtým od 12.1.2000 do 14.4.2003 bola vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Z listinných
dôkazov - daňových priznaní žalobkyne jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa v rokoch 2003 a 2004

vykazovala v podnikaní daňovú stratu, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporná a na čo súd
prvej inštancie správne poukázal. Ak žalobkyňa v odvolaní poukazuje na to, že vykázanie daňovej
straty automaticky neznamená, že podnikateľ všetky dosiahnuté príjmy použil na podnikanie a ona
sama tak mala príjem z podnikania, ktorý použila na financovanie výstavby rodinného domu, je jej
odvolacia námietka nenáležitá. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňou uvádzaná

skutočnosť, že jej príjmy z podnikania neboli minuté len na podnikanie, nie je novou skutočnosťou, ktorú
objektívne nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie a ktorá by spĺňala procesné podmienky
uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového poriadku. Žalobkyňa na podporu tohto svojho tvrdenia
(použitie príjmu z podnikania na výstavbu rodinného domu napriek vykázaniu daňovej straty v podnikaní)nenavrhlavkonanípredsúdomprvejinštancievykonaťžiadneďalšiedôkazynapriekmárnemupoučeniu
podľa ustanovenia § 182 Civilného sporového poriadku a v tomto prípade odvolací súd konštatuje, že
súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z

hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.

31. Ak žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie nezobral do úvahy skutočnosť, že sa na výstavbe
rodinného domu podieľala i ona varením pre robotníkov, upratovaním, ďalej tým, že značnú časť
stavby realizoval jej otec a ďalší rodinní príslušníci, ktorých účasť zabezpečila ona, je i tento odvolací

argument neopodstatnený. Stavebníkom v zmysle občianskeho práva nie je ten, kto sa podieľa na
stavebných prácach, ale ten kto stavbu uskutočnil s úmyslom mať ju pre seba. Posúdenie, či ide o takýto
prípad, záleží na vykonaných dôkazoch a ich hodnotení súdom. Z vykonaného dokazovania výsluchom
samotného žalovaného i výsluchom svedkov (E. T., Y. T., Y. T., M. T., Y. M., E. U.) vyplynulo, že všetky
osoby vykonávajúce práce na stavbe vrátane rodinných príslušníkov vyplácal vždy sám žalovaný, s
výnimkou otca žalovanej Y. M.. Preto ak aj žalobkyňa zabezpečila účasť jej rodinných príslušníkov

na výstavbe rodinného domu, nemožno prijať záver, že sa týmto spôsobom podieľala na výstavbe
rodinného domu, keďže za vykonanú prácu im platil priamo a len žalovaný. Čo sa týka otca žalobkyne Y.
M. odvolací sú poznamenáva, že z jeho pohľadu sa mohlo i javiť, že strany sporu stavajú dom spoločne,
avšak sám vo svojej výpovedi uviedol, že o vlastníckych vzťahoch sa so žalovaným nerozprával a
jeho účasť na realizácii stavby možno charakterizovať ako postavenie osoby pomáhajúcej inej osobe,

stavebníkovi - žalovanému (ako druhovi jeho dcéry a otcovi jeho vnučky). K námietke žalobkyne,
že sa na výstavbe podieľala upratovaním a varením pre robotníkov, pričom ňou dodanie materiálu a
ďalšie financovanie výstavby nebolo preukázané, odvolací súd uvádza, že túto činnosť nemožno samú
osebe charakterizovať ako faktické podieľanie sa na stavbe ale len rodinnú výpomoc žalovanému, s
ktorým v tom čase zdieľala spoločnú domácnosť, keďže vykonávanie len týchto činností na stavbe

(ostatné tvrdenia žalobkyne neboli preukázané) nemožno považovať za uskutočnenie stavby s právne
relevantným preukázaným úmyslom mať ju, čo by malo viesť k nadobudnutiu jej vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti.

32. Žalobkyňa v odvolaní namietala nesprávnosť skutkových zistení súdom prvej inštancie a nesprávne

právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd konštatuje, že po preskúmaní veci nezistil
skutkové ani právne vady napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

33. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku, na ktorý
poukazuje žalobkyňa, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe

ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu
vo vykonanom dokazovaní. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov
nevyplynuli, alebo neboli stranami prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli
preukázané alebo vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom
logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť

získaných poznatkov.

34. Žalobkyňa v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a robí z
vykonanýchdôkazovvlastnéskutkovézáverytýkajúcesajejnárokunaurčeniespoluvlastníctvakstavbe
rodinného domu. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa považuje

taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia
§ 191 Civilného sporového poriadku. Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej
inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov

strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení
dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich
závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov
odporuje ustanoveniam § 192 - § 194 Civilného sporového poriadku.

35. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku totiž
možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možnéusudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere
vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

36. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade
táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne
dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Pokiaľ žalobkyňa zotrváva na právnych názoroch, ktoré sú odlišné
(iné) od právneho posúdenia veci konajúcim súdom, polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie

vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama o sebe nie
je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej
inštancie správne právne vec posúdil.

37. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody uvádzané žalobkyňou

nie sú naplnené.

38. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli preukázané
jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom
dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v prípadoch, kedy určitá skutočnosť,

významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola pre nečinnosť strany (v dôsledku
nesplnenia povinnosti uloženej strane v § 120 ods.1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku účinného
v čase konania pred súdom prvej inštancie) preukázaná (resp. objektívne nemohla byť preukázaná) a
kedy výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti,
ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží

potom na tej strane, ktorá z jej existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu,
ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Žalobkyňa v súdenom spore neuniesla dôkazné bremeno
na preukázanie ňou tvrdených skutočností, keď z dokazovania nevyplynulo, že strany sporu uzavreli
dohodu o spoluvlastníctve k stavbe pred jej vznikom a že by stavbu uskutočňovali spoločne, a preto súd
prvej inštancie správne žalobu zamietol.

39. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných

detailov, nespôsobilé privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

40. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu
žalobkyne, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd s použitím ustanovenia § 387

ods. 1 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, vrátane vecne
správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého),
potvrdil.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.

1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom
skončení veci.42. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).