Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 1, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/155/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8311201101
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8311201101.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne U., zastúpenej JUDr. Jánom
Sopiakom, advokátom, Štefánikova 17, Humenné, proti žalovaným 1. X.., 2. L., 3. H., žalovaní v 1. a
3. rade zastúpení zástupkyňou L., o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Humenné zo dňa 29. 06. 2017, č. k. 17C/24/2011-290 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I. a II.

Žalovaným vo vzťahu k žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Zrušuje rozsudok vo výroku III., ktorým súd priznal náhradu trov konania štátu - Slovenskej republike
vo vzťahu k žalobkyni v celom rozsahu a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol
(I.), žalovaným náhradu trov konania nepriznal (II.) a priznal náhradu trov konania štátu - Slovenskej
republike vo vzťahu k žalobkyni, a to v celom rozsahu (III.).

2. Právne vec posúdil podľa ust. § § 115, § 116 v spojení s § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950
Zb. a podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb..

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že podaná žaloba nie je dôvodná.
Žalobkyňa sa v predmetnom konaní domáha určenia, že je v podiele XXX/XXX spoluvlastníčkou parcely
D. XXX/XXX - orná pôda o výmere X XXX m2, k. ú. D., ktorá bola vytvorená geometrickým plánom znalca
H.. Q. Q. 17C 24/2011 zo dňa 04. 05. 2016, ktorý je súčasťou rozsudku a ktorá je časťou parcely D.

XXX/XX (vytvorenej z pôvodnej mpč. XXX zapísaná v pozemkovej knihe č. XXX k. ú. D.) - orná pôda o
výmere XXXX m2 zapísanej na LV č. XXX, k. ú. D. (ďalej len „sporný pozemok“). Ku pozemku, parcele č.
S. XXX/XX sú v súčasnosti v katastri nehnuteľnosti na LV č. XXX, k. ú. D. zapísaní ako podieloví vlastníci
žalovaní v 1. - 3.rade. V intenciách uznesenia, ktorým odvolací súd zrušil skorší rozsudok súdu prvej
inštancie, súd zameral dokazovanie na účinky a podmienky vydržania vlastníckeho práva k spornému
pozemku právnymi predchodcami žalovaných. Výsluchom svedkov bolo v konaní potvrdené a listinnými
dôkazmi preukázané, že X. Y., st. bol dlžníkom sumy 4 000 Kč veriteľovi X. Y.. Jeho synovia, X. Y., X.

Y., ml. a V. Y. sa zaviazali uhradiť dlh za svojho otca X. Y., st., jeho bratovi X. Y. - svojmu strýkovi do 15.
02. 1938. Svedkovia vypočutí v konaní potvrdili, že táto skutočnosť predchádzala uzatvoreniu kúpnej
zmluvy z roku 1958, lebo synovia neb. X. Y. nevyplatili právnym nástupcom X. Y. (X. a jeho manželke)
dlh vo výške 4 000 Kč.. Z obsahu kúpnej zmluvy z roku 1958 vyplýva, že predávajúci, ktorými boli X. ml.,V. a X. Y. (právni predchodcovia žalobkyne) odpredali svoje podiely v parcele mpč. č. XXX zvanej Y. D.,
zapísanej v pozemkovej knihe č. XXX k. ú. D., X. Y. a jeho manželke Q., rod. Z. (právni predchodcovia
žalovaných). Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne v tom, že išlo o predaj len časti parcely,

ktorá je stavebným miestom, lebo jednoznačne bolo preukázané, že v roku 1958 na tejto parcele nestál
žiaden rodinný dom. Súd v konaní vypočul viacerých svedkov a najmä svedkovia Q. S., X. Y., B. Y., Q.
Y. a G. D. potvrdili, že pred vznikom roľníckeho družstva v obci D. (r. 1960) sa v danej lokalite pozemky
užívali ako dlhé lány od hlavnej cesty po cestu vedúcu uprostred dediny. Svedkovia zároveň potvrdili,
že už v tom čase boli podiely pôvodných podielových spoluvlastníkov v prírode reálne vyčlenené a aj

keď parcely neboli oplotené, hranice boli určené. Preto súd zmluvu z roku 1958 vyhodnotil tak, že na
jej základe bola odpredaná celá výmera mpč. XXX prináležiaca podielom odpredávajúcich, lebo nebolo
preukázané, aby sa v tom čase parcela rozdelila a užívala po častiach. Po roku 1960 len časť z tejto
parcely užívalo družstvo, zvyšok užívala rodina žalovaných.

4. Do konania bola predložená aj kúpna zmluva z roku 1972, ktorou otec žalobkyne odpredal X. G. a jeho

manželke Q. G., rod. Y. svoj podiel z mpč. XXX zapísanej v zápisnici č. XXX, k. ú. D.. Túto zmluvu súd
vyhodnotil tak, že zmluva z roku 1958 nebola zavkladovaná (poznamenaná v pozemkovej knihe), a preto
X. G. a jeho manželka, Q. G. (právni predchodcovia žalovaných), ktorí chceli na časti mpč. XXX postaviť
rodinný dom, nemali inú možnosť ako znova uzatvoriť kúpnu zmluvu, aby tak získali stavebné povolenie.
Až následne bola nájdená kúpna zmluva z roku 1958 a do notárskej zápisnice bolo spísané osvedčenie

o nadobudnutí vlastníckeho práva k spornému pozemku v prospech X. G. a jeho manželky, Q. G..

5. Skutkovo súd vec uzatvoril tak, že pôvodní podieloví spoluvlastníci mpč. XXX, súrodenci X. ml., V.
a X. Y. odpredali v roku 1958 svoje podiely v celosti X. Y. a jeho manželke Q. Y., rod. Z. a títo tieto
nehnuteľnosti darovali svojej dcére Q. G., rod. Y. a jej manželovi X. G.. Títo následne darovali sporný

pozemoksúčasnýmžalovaným.X.Y.amanželkaQ.Y.vstúpilidodržbyspornejnehnuteľnostinazáklade
kúpnej zmluvy z roku XXXX, teda za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (§ 115., § 116 v
spojení s ust. § § 145). Keďže X. Y. a jeho manželka Q. nadobudli sporný pozemok kúpnou zmluvou,
ktorá bola písomná, vyhotovená advokátom, je nepochybné, že pri vstupe a užívaní tejto parcely do
držby boli dobromyseľní. Sporný pozemok neskôr darovali svojej dcére Q. G. a jej manželovi X. G.,

ktorí si chceli na ňom postaviť rodinný dom. Túto skutočnosť potvrdili svedkovia a uvedenému svedčí
aj skutočnosť, že Q. G. a jej manžel v roku 1972 odkúpili časť pôvodnej parcely č. XXX, lebo chceli na
nej stavať rodinný dom.

6. Súd prvej inštancie skonštatoval, že Q. G. a jej manžel X. G., resp, ich právni predchodcovia splnili

všetky podmienky potrebné k tomu, aby vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudli vydržaním.
Predmetom vydržania bola nehnuteľnosť, ktorá je spôsobilá na vydržanie, zároveň bolo preukázané, že
právni predchodcovia žalovaných nepretržite nehnuteľnosť užívali a vydržacia doba im začala plynúť
uchopením veci do oprávnenej držby a jej uplynutím došlo za splnenia ostatných zákonných podmienok
k vzniku vlastníctva. Súčasní žalovaní sú vedení na LV č. XXX, k. ú. D. ako podieloví spoluvlastníci

parcely S. č. XXX/XX - orná pôda o výmere XXXX m2 a vlastnícke právo nadobudli darovacou zmluvou
v roku 2006. Ich dobrá viera je posilnená aj osvedčením vlastníckeho práva k spornému pozemku ich
právnymi predchodcami, čo bolo konštatované v notárskej zápisnice z roku 2000. Naopak žalobkyňa
žiadnym spôsobom nevyvrátila skutočnosti preukazujúce nadobudnutie vlastníckeho práva k spornému
pozemku žalovanými, resp. ich právnymi predchodcami. Pre nedostatok dôkazov na strane žalobkyne

súd podanej žalobe nemohol vyhovieť, a preto ju zamietol.

7. O trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaní mali vo veci úspech v celom
rozsahu, ale žiadne preukázateľne trovy im nevznikli, preto im súd náhradu trov konania nepriznal.

8. Súd priznal náhradu trov konania štátu Slovenskej republike vo vzťahu k žalobkyni, a to podľa ust.
§ 259 CSP, podľa ktorého, ak pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je spojená s výdavkami inej
osoby, má táto osoba tie isté práva a povinnosti pri ich uplatňovaní ako svedok. Podľa § 258 ods.
1 CSP, súd prizná svedkovi náhradu účelne vynaložených výdavkov. Štátu vznikli účelne vynaložené
náklady a to tým, že vyplatil znalcovi H.. Q. Q. odmenu za vypracovanie znaleckého posudku zo štátnych

prostriedkov. O výške trov štátu súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti konania.

9. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Uviedla, že žalovaní
neboli vo svojej držbe sporných nehnuteľností dobromyseľní, že neboli splnené podmienky vydržaniavlastníckeho práva k predmetným pozemkom. Ak súd prvej inštancie odôvodňoval vstup do držby
právnych predchodcov žalovaných kúpnou zmluvou z roku 1958, kúpna zmluva je podpísaná iba
kupujúcim X. Y. a nie je podpísaná predávajúcimi - X. Y., ml., X. Y. a V. Y.. Ak by bola podpísaná, bola

by aj zaregistrovaná, a preto by v roku 1972 na sporný pozemok právni predchodcovia žalovaných
neuzatvárali ďalšiu kúpnu zmluvu, ale uzavreli by darovaciu zmluvu. Pokiaľ ide o konanie 8C/1393/90
otec žalobkyne bol v tom čase už mŕtvy, zomrel v roku 1982, a preto sa nemohol v uvedenom súdnom
konanívyjadriť,žemutietonehnuteľnostinikdynepatrili.Uvedenélenpotvrdzuje,žekonaniežalovaných
a ich právnych predchodcov nikdy nebolo dobromyseľné, pretože vedeli, že sporné nehnuteľnosti im

nepatria, snažili sa iba legalizovať to, že užívali cudzie nehnuteľnosti a o tejto skutočnosti vedeli.
Svedkovia vypočutí v konaní boli iba rodinní príslušníci žalovaných, žiadny objektívny svedok nepotvrdil
tvrdenia žalovaných. Svedok D. Z. - starosta obce, uviedol, že pozemok bol pridelený rodine G.,
lebo vpredu mali postavený rodinný dom. Skutočnosť, že mali vpredu postavený rodinný dom nie je
dôvodom pre záver o vydržaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Pokiaľ by
aj X. Y. s manželkou v roku 1958 vstúpili do držby na základe údajnej kúpnej zmluvy, nemohli sa

stať vlastníkmi, pretože už v roku 1960 spornú nehnuteľnosť užívalo družstvo, čím nebola splnená
ďalšiapodmienkaprenadobudnutievlastníckehopráva,atoužívanienehnuteľnostinepretržite10rokov.
Vzhľadom k tomu, že X. Y. neužíval spornú nehnuteľnosť 10 rokov, nemohol ju nadobudnúť vydržaním,
a teda ju nemohol ani darovať dcére Q. G., pretože nebol vlastníkom. Q. G. sa nikdy nemohla stať
vlastníčkou sporných nehnuteľností, pretože nevstúpila do držby ako dobromyseľný držiteľ - nemala

písomnúzmluvu,nehnuteľnostijejmalibyťdarovanéibaústneapozemkynebolispôsobilýmpredmetom
vydržania podľa vtedy platnej právnej úpravy. Na to, aby Q. G. mohla sporný pozemok vydržať bolo
potrebné uzavrieť dohodu o osobnom užívaní pozemku. Na záver uviedla, že súd prvej inštancie porušil
jej právo na spravodlivý proces, keď nekonal nestranne a uveril iba tvrdeniam žalovaných. Nesúhlasí ani
so zaplatením náhrady trov konania štátu, lebo v konaní bola oslobodená od súdneho poplatku. Navrhla,

aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. Žalovaní k odvolaniu žalobkyne navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že žalobkyňa si
prispôsobuje tvrdenia ako jej to vyhovuje, vytrháva ich z kontextu, aby zneli v jej prospech a aby očiernila
žalovaných. Kúpna zmluva v roku 1972 bola uzatvorená iba na tú časť pozemku, na ktorom sa mal

postaviť rodinný dom, a to z dôvodu, že právni predchodcovia žalovaných zistili, že pozemok nebol na
základe kúpnej zmluvy z roku 1958 zapísaný na žalovaných v katastri nehnuteľnosti, a preto boli nútení
celú situáciu riešiť uzavretím novej kúpnej zmluvy. Pokiaľ ide o konanie vedené pred Okresným súdom
Humennépodsp.zn.8C/1393/1990vtomtokonaníbolvypočutýX.Y.ajehovýpoveď otom,žeprávnym
predchodcom žalobkyne sporné pozemky nepatria je zaznamená i v zápisnici z pojednávania dňa 09.

01. 1991. Pokiaľ odvolateľka tvrdí, že svedkovia vypočutí v konaní boli iba rodinní príslušníci žalovaných,
v konaní boli vypočutí aj nezávislí svedkovia, s ktorými žalovaní nie sú v žiadnom príbuzenskom vzťahu.
Ide o susedov a ľudí, ktorí majú znalosť o užívaní spornej parcely a ktorí potvrdili, že sporný pozemok
užívali právni predchodcovia žalovaných, naopak žalobkyňa sa o sporné pozemky po celý čas vôbec
nezaujímala. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne i právne správny a súd prvej inštancie sa riadne

vysporiadal so všetkými tvrdeniami strán sporu a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo dané v zákonnom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd SR II. ÚS 78/05).

13. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. §
220 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 234 ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne svoje rozhodnutieodôvodnil. Odvolateľka v podanom odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej
inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijať iný
právny záver. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach

naň poukazuje aj odvolací súd.

14. Vychádzajúc zo skutkového stavu predmetného sporu súd prvej inštancie postupoval správne, keď
skúmal či žalovaní, resp. ich právni predchodcovia nadobudli vlastnícke právo k spornému pozemku
vydržaním.

15. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložená
konkrétnymi skutočnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu
dobu dôvodné.

16. Zákonom ustanovené podmienky vydržania sú:

a) existencia držby veci z toho hľadiska, či držiteľ s vecou nakladal ako so svojou a či je so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,
b) uplynutie stanoveného času, v ktorom má oprávnený držiteľ vec v držbe (3-ročná doba u hnuteľných
vecí, 10-ročná doba u nehnuteľných vecí),
c) spôsobilosť predmetu vydržania (R 50/1985).

17. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t. j. ten,
kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí.
Samotná detencia k vydržaniu nepostačuje. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,

musí byť zhodnotené objektívne, ak dôjde k sporu, nestačí preto zamerať dokazovanie len na zisťovanie
subjektívnych predstáv držiteľa.

18. Súd prvej inštancie správne poukázal na historický vývoj právneho inštitútu vydržania, v ktorých
právnych poriadkoch platných na území Slovenska prešiel niekoľkými významnými zmenami. Je

potrebné rozlišovať niekoľko období platnosti právnej úpravy, a to do 31. 12. 1950, kedy platilo obyčajové
právo, od 01. 01. 1951 do 31. 03. 1964, od 01. 04. 1964 do 31. 03. 1983, od 01. 04. 1983 do 21. 12.
1991 a od 01. 01. 1992 doteraz.

19. Odvolací súd mal za preukázané, že právni predchodcovia žalovaných vstúpili do držby sporných

nehnuteľností v roku 1958, teda za účinnosti Občianskeho zákonníka z roku 1950 č. 40/1964 Zb. na
základe kúpnej zmluvy, pričom účinky skutkovej podstaty vydržania (držať nehnuteľnú vec po dobu 10
rokov,§115,§116vspojenís§145)zaúčinnostiObčianskehozákonníkazroku1950nenastali,nakoľko
10-ročná vydržacia doba neuplynula do 01. 04. 1964.

20. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., ktorý nadobudol právoplatnosť 01. 04. 1964 inštitút držby a
vydržania vlastníckeho práva neupravoval ani nepoznal. Ochrana držby a vydržania bola upravená až
novelou Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb., ktorá nadobudla účinnosť ku dňu 01. 04. 1983.

21. Podľa § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 04. 1983, kto s vecou nakladá ako so

svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má - pokiaľ nie je ustanovené
inak - obdobné práva na ochranu, aké má vlastník veci.

22. Podľa § 135a ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 04. 1983, vlastníkom veci, ktorá môže
byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1)

hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec 10 rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne
občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a ods. 2).

23. Podľa ust. § 135a ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 04. 1983, ak ide o pozemok alebo
jeho časť, ktorý má občan nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) desať rokov a ku ktorému by sa inak

mohlo zriadiť právo osobného užívania (§ 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho
časti štát; občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu
v uvedenom v § 200. Ak výmera pozemku je väčšia než najvyššia prípustná výmera podľa § 200 a ak
podľa územného plánu alebo územného rozhodnutia možno prenechať do osobného užívania viac častitohto pozemku, má občan právo vybrať si len jednu z tých častí, ku ktorej sa potom ako k samostatnému
pozemku dohodou zriadi právo osobného užívania.

24. Podľa § 135a ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 04. 1983, takto však nemožno
nadobudnúť vec z majetku v socialistickom vlastníctve alebo vec, ku ktorej má socialistická organizácia
právo užívania podľa osobitných predpisov. Takto nemožno nadobudnúť ani právo k pozemku, ktorý
je v socialistickom vlastníctve alebo ku ktorému má socialistická organizácia právo užívania podľa
osobitných predpisov.

25. Podľa § 135a ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 04. 1983, do doby podľa odsekov 1
a 2, si občan môže započítať dobu, po ktorú jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe alebo
nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

26. Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že vydržanie sa týkalo len tých vecí, ktoré mohli byť

v osobnom vlastníctve občana. Z nadobudnutia vlastníctva k veciam vydržaním boli vylúčené veci v
socialistickom vlastníctve alebo veci, ku ktorým mala socialistická organizácia právo na užívanie podľa
osobitných predpisov. Osobitný režim vydržania bol určený pre pozemky (ich časti), ktoré mali občania
nepretržite v držbe 10 rokov a ku ktorým by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania.

27. Ako súd prvej inštancie správne ustálil, súčasná právna úprava vydržania obsiahnutá v § 134
Občianskeho zákonníka bola zavedená zákonom č. 509/1991 Zb. účinným od 01. 01. 1992.

28. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 01. 1992 oprávnený držiteľ sa stáva
vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať

rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

29. Podľa § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 01. 1992, do doby podľa ods. 1, sa
započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

30. Podľa § 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 01. 1992, pre začiatok a trvanie doby
podľa ods. 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

31. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 01. 1992, ak je držiteľ so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri

pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

32. Podľa § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka, účinného od 01. 01. 1992, ktorý je prechodným
ustanovením, platí, že ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto zákona, kde na
základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnom

užívanípozemkov,môžesioprávnenáosobazapočítaťčas,poktorýjejprávnypredchodcamalpozemok
nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona.

33. Ak držiteľ pozemku tento užíval pred 01. 01. 1992 domnievajúc sa, že mu patrí právo osobného
užívaniapozemkuaakužívaltentopozemokod01.01.1992domnievajúcsa,žejevlastníkompozemku,

potom sa držba pozemku pred 01. 01. 1992 započíta do doby potrebnej na vydržanie. To z dôvodu,
že držba pozemku pred 01. 01. 1992 napĺňa pojem oprávnená držba definovaná v ust. § 130 ods. 1
Občianskeho zákonníka, lebo držiteľ pozemku má za to, že mu patrí. Ak je totiž držba pozemku podľa
tohto ustanovenia oprávnená, nemožno ju charakterizovať ako neoprávnenú na účely vydržania podľa §
134Občianskehozákonníka.Tiežpreto,žeust.§872ods.6Občianskehozákonníkavýslovneumožňuje

započítať na účely vydržania aj oprávnenú držbu právnych predchodcov práva osobného užívania. Je
pritom irelevantné, že toto ustanovenie upravuje oprávnenú držbu právneho predchodcu súčasného
oprávneného držiteľa. Ak si totiž oprávnený držiteľ môže započítať oprávnenú držbu práva osobného
užívania svojho právneho predchodcu, po tom, o to viac si môže započítať vlastnú oprávnenú držbu
práva osobného užívania pozemku, ktorý držal pred 01. 01. 1992 (NS SR sp. zn. 7MCdo/7/2012).

34. Odvolací súd má za to, že z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie jednoznačne
vyplynulo, že žalovaní, resp. ich právni predchodcovia splnili všetky podmienky potrebné k tomu, abyvlastnícke právo k spornému pozemku nadobudli vydržaním, t. j. predmet vydržania, subjekt vydržania,
oprávnená držba a vydržacia doba.

35. Odvolací súd v zhode so súladom súdu prvej inštancie posúdil, že nehnuteľnosti, ktoré boli
predmetom vydržania boli spôsobilé na vydržanie. Žalovaní, resp. ich právni predchodcovia boli
oprávnenými držiteľmi sporných nehnuteľností, ktorí boli presvedčení o tom, že im sporné nehnuteľnosti
patria. Dobromyseľnosť žalovaných v konaní potvrdili početné výpovede svedkov (nielen tých, ktorých
zaujatosť v odvolaní napadá žalobkyňa), z výpovedí ktorých jednoznačne vyplynulo, že sporný pozemok

patril žalovaným.

36. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že X. Y., starý otec matky
žalovaných - Q. G. a starý otec žalobkyne - X. Y., st. boli bratia. V 30-tych rokoch minulého storočia X. Y.,
st. si požičal od svojho brata - X. Y. 4 000 Kč za účelom kúpy mláťačky. Uvedenému svedčí dlžobný úpis
z 22. 11. 1932 (č. l. 27 spisu). X. Y., st. mal troch synov: X. Y. (otec žalobkyne), X. Y., ml. a V. Y.. X. Y. mal

syna X. Y., ktorý sa oženil s Q., rod. Z.; ich dcérou je Q. G., rod. Y., ktorá je matkou žalovaných. Keďže X.
Y., st. dlh 4 000 Kč bratovi X. Y. neuhradil, synovia X. Y., st. - X., X., ml. a V. sa zaviazali, že za svojho otca
uhradia pohľadávku voči neb. strýkovi - X. Y. uplatnenú v exekučnom konaní vedenom pred Okresným
súdom Humenné pod sp. zn. E 1562/1936 do 15. 02. 1938. Zároveň žiadali, aby dražba v súvislosti
s prebiehajúcim exekučným konaním určená na deň 07. 02. 1938 sa nevykonala. Uvedenému svedčí

listinný dôkaz adresovaný advokátovi dr. A. E. z februára 1938 (č. l. 28 spisu) a uznesenie Okresného
súdu Humenné z 13. 05. 1937 sp. zn. E 1562/36 (č. l. 29 spisu).

37. Ako vyplýva zo spisového materiálu v roku 1933 titulom kúpy synovia dlžníka X. Y., st. - X., ml.,
V. a X. nadobudli podiely v nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej zápisnici č. XXX - Y. D., mpč.

XXX o výmere X kj XXX siah, každý v podiele po XX/XXX (č. l. 50 spisu). Kúpnou zmluvou zo dňa
X2. 02. 1958 X. Y., ml., V. Y. a X. Y. ako predávajúci odpredali svoje podiely (v celosti) k nehnuteľnosti
mpč. XXX - Y. D. o výmere 1 kj XXX siah - kupujúcemu X. Y. (synovi veriteľa X. Y.) a jeho manželke
Q., rod. Z.. Kupujúci poverili advokáta J. O., aby zabezpečil schválenie ONV, previedol spoplatnenie
a zaobstaral vklad vlastníckeho práva k uvedenému pozemku v pozemkovej knihe (č. l. 66 spisu).

Zápis nadobudnutia vlastníckeho práva v pozemkovej knihe nebol v období od 01. 01. 1951 do 01.
04. 1964 už podmienkou prevodu vlastníctva, ale mu zostal iba význam deklaratórny (od 01. 04. 1964
bolo v zmysle § 10 ods. 2 zákona č. 22/1964 Zb. vykonávanie zápisov v pozemkových knihách celkom
zastavené). Vklad vlastníckeho práva k prevedenej nehnuteľnosti v pozemkovej knihe zaznamenaný
nebol, čo zistila dcéra X. Y. - Q. G., matka žalovaných, ktorá v 70-tych rokoch minulého storočia mala

záujem na kúpou získaných pozemkoch (z roku 1958) postaviť s manželom rodinný dom. Preto v roku
1972 bola uzatvorená medzi predávajúcimi X. Y., nar. 21. 02. 1911, X. X., nar. XX. XX. XXXX ako
predávajúcimiaQ.G.,rod.Y.,nar.XX.XX.XXXXkúpnazmluvanatúčasťpozemku,naktoromnásledne
rodičia žalovaných postavila rodinný dom.

38. Svedkovia vypočutí v konaní potvrdili (Q. S., X. Y., B. Y., Q. Y., G. D. a D. Z.), že pred vznikom JRD
sa sporné pozemky v danej lokalite užívali ako dlhé lány od hlavnej cesty až po cestu vedúcu uprostred
dediny a už v tom čase boli podiely mpč. XXX v prírode reálne vyčlenené. Právni predchodcovia
žalovaných, najprv starí rodičia žalovaných - X. Y. s manželkou, potom ich dcéra Q. G., rod. Y. (matka
žalovaných) reálne vyčlenené pozemky užívali, pričom časť zo sporného pozemku bola v 60-tych rokoch

minulého storočia užívaná družstvom a zvyšnú časť užívala rodina žalovaných.

39. Osvedčením o vydržaní vlastníckeho práva spísaným notárom X.. Q. E., so sídlom v Z., ul. B. XX, zo
dňa 30. 03. 2000 pod č. N XX/XX Nz XX/XX Q. G., rod. Y. a jej manžel X. G. osvedčili, že sú vlastníkmi
parcely KN XXX/XX - orná pôda o výmere X XXX m2, ktorá bola vytvorená z časti mpč. XXX - orná

pôda o výmere X XXX m2 zapísaná na LV č. XXX a z parcely mpč. XXX - orná pôda o výmere X XXX
m2 zapísaných na LV č. XXX (č. l. 14 spisu). Nadobúdatelia Q. G. a jej manžel X. G. sporný pozemok
následne darovali svojim deťom - žalovaným v 1., 2. a 3.rade darovacou zmluvou spísanou formou
notárskej zápisnice dňa 24. 04. 2006 pod č. XX/XXXX Nz XXXXX/XXXX (č. l. 282 - 284 spisu).

40. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti nemohol vydržať ten, kto
nebol dobromyseľný, teda kto už na začiatku svojej držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol
bezprávne, prípadne, že sa jej zmocnil bez právneho dôvodu alebo vedel, že patrí k inému, no nevyvrátil
ju.41. Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, ktorý na základe vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že právni predchodcovia žalovaných nadobudli vlastnícke právo k

spornému pozemku vydržaním, a to za účinnosti novely Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb. k
01. 01. 1992, keď si započítali svoju predchádzajúcu držbu týchto nehnuteľností, ktorá bola nepretržitá
od roku 1958, kedy bratia X., ml., V. a X. Y. odpredali svoje podiely v celosti z parcely mpč. XXX X.
Y. a jeho manželke Q., rod. Z.. Keďže X. Y. a jeho manželka Q., rod. Z. nadobudli sporný pozemok
kúpnou zmluvou, ktorá bola písomná a vyhotovená advokátom J. O. (ako to vyplýva zo samotnej

kúpnej zmluvy) je nepochybné, že pri vstupe a užívaní tejto parcely boli dobromyseľní. O tom, že
kúpna zmluva bola predávajúcimi aj podpísaná svedčí podpis predávajúceho X. Y., ml. o čom svedčí
i overovacia doložka umiestnená pri podpise zmluvy evidovaná pod č. XX/XXXX (č. l. 26 spisu). Niet
žiadnych pochybností, že od roku 1958 právni predchodcovia žalovaných sporný pozemok užívali, boli
presvedčení, že im vlastnícky patrí, naopak, žalobkyňa, resp. jej právni predchodcovia sporný pozemok
po roku 1958 neužívali, ani sa k nemu vlastnícki nehlásili. Skutočnosť, že časť mpč. XXX bola v 60-tych

rokoch minulého storočia vnesená do družstva, vzhľadom na ust. § 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. o
úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, v znení neskorších predpisov, nemá vplyv
na plynutie vydržacej doby. Teda žalovaní, resp. ich právni predchodcovia nadobudli vlastnícke právo k
spornému pozemku vydržaním, a to za účinnosti novely Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb. k 01.
01. 1992, keď si započítali svoju predchádzajúcu držbu týchto nehnuteľností, ktorá bola nepretržitá od

roku 1958 a žalovaní, resp. ich právni predchodcovia boli oprávnenými držiteľmi.

42. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných
v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami žalovaného, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

43. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd vo veci samej rozsudok s osvojením si jeho
odôvodnenia ako správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP.

44. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách

konania medzi stranami sporu, ktorý odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP stotožňujúc sa s
dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania potvrdil.

45. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP. Úspešní žalovaní si v odvolacom konaní neuplatnili náhradu trov konania, a preto im ich náhrada

voči neúspešnej žalobkyni priznaná nebola.

46. Odvolacia námietka žalobkyne, že súd priznal náhradu trov konania štátu - Slovenskej republiky vo
vzťahu k nej, je dôvodná z nižšie uvedených dôvodov.

47. Žalobkyňa bola uznesením Okresného súdu Humenné zo dňa 12.01.2016, č. k. 17C/24/2011-217
oslobodená od súdnych poplatkov. Túto skutočnosť však súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil.

48. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa podala žalobu dňa 02.02.2011, teda v čase
účinnosti procesného kódexu zákona č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), ktorý

bol účinný do 30.06.2016.

49. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách štátu aplikoval v zmysle princípu okamžitej procesnej
aplikability nový procesný kódex zákon č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok, ktorý nadobudol
účinnosť dňom 01. 07. 2016 (§ 470 ods. 1,2 CSP).

50. Podľa § 148 ods. 1 OSP (účinného v čase začatia konania), štát má podľa výsledkov konania proti
účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie
od súdnych poplatkov.51. Za situácie, že žalobkyňa bola rozhodnutím súdu oslobodená od súdnych poplatkov, bolo v zmysle
ust. § 148 ods. 1 OSP vylúčené, aby ju súd zaviazal na náhradu trov konania štátu.

52. Nový procesný kódex (CSP) ekvivalent ust. § 148 ods. 1 OSP neobsahuje. O náhrade trov konania
štátu, ktoré vznikli za účinnosti OSP, rozhoduje všeobecný súd po 01.07.2016 podľa výsledku konania
podľa § 255, príp. § 256 CSP v spojení s § 253 CSP a § 470 ods. 2 CSP s tým, že o samotnom nároku
rozhodne sudca a o výške súdny úradník.

53. Podľa § 253 ods. 2 CSP, ak súd ustanoví znalca a strane nebolo priznané oslobodenie od
súdneho poplatku, najneskôr spolu s ustanovením znalca uloží povinnosť zložiť preddavok v rozsahu
predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania.

54.Vyššieuvedenésúdprvejinštancieprirozhodovaníotrováchštátuvšakvôbecnezohľadnilanáhradu

trov konania štátu -SR priznal vo vzťahu k žalobkyni v celom rozsahu s poukazom na ust. § 258 ods. 1
a § 259 CSP. Takýto postup súdu nie je možné považovať za správny a opodstatnený.

55. Súd prvej inštancie sa rovnako nevysporiadal ani s možnosťou prípadnej aplikácie výnimočného
ust. § 257 CSP, jeho rozhodnutie o náhrade trov konania je z tohto pohľadu predčasné, a preto

nepreskúmateľné.

56. Podľa § 257 CSP (§ 150 OSP), výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa.

57. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu alebo strane, ktorej
to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel
alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred
všeobecným súdom.

58. Zákon však upravuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti za
zavinenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a to v podobe ust. § 257 CSP.

59. Úlohou všeobecného súdu je sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania s aplikáciou ust. § 257 CSP
vyporiadať. Predpokladom použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa.

60. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa sa prihliada tiež na osobné, majetkové
pomery, ako aj ďalšie pomery všetkých strán, okolnosti podania návrhu na začatie konania a
uplatňovania práva stranou, postoje strán v konaní, ako aj zohľadnenie dopadu rozhodnutia o trovách
konania ako na povinného, tak aj oprávnenú stranu z titulu práva na náhradu trov konania.

61. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP. Ich správnosť a úplnosť je
predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo
nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.

62. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom.

63. Keďže nedostatočne zdôvodnenie rozhodnutia o trovách štátu je potrebné hodnotiť ako nesprávny
procesný postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalobkyni, aby uskutočnila jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd postupom vyplývajúcim
z ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok vo výroku III., ktorým súd prvej inštancie priznal

náhradu trov konania štátu - Slovenskej republike vo vzťahu k žalobkyni v celom rozsahu zrušil a v
rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1
CSP).64. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania štátu vo vyššie
naznačených intenciách. Rozhodnutie je potrebné odôvodniť v súlade s ust. § 234 ods. 2 CSP v spojení
s ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby pôsobilo presvedčivo.

65. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).