Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 7, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/24/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716010892
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8716010892.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Evy
Pirkovskej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 07.02.2018 v Prešove takto

r o z h o d o l :

Podľa § 320 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku na podklade odvolania obž. Z. E. z r u š u j e rozsudok
Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T/108/2016 zo dňa 24.04.2017 v celom rozsahu.

Podľa § 280 ods. 2 Tr. poriadku trestnú vec obž. Z. E., nar. XX.XX.XXXX v S., trvale bytom K. C., S.
XX/XX, okr. S. pre skutok kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods.
2 písm. a) písm. b) Tr. zákona s použitím ust. § 138 písm. j) a § 139 ods. 1 písm. b) písm. c) Tr. zákona,
ktorý mal spáchať tak, že

dňa 28. 2. 2016 v čase okolo 14,00 hod. vo dvore rodinného domu v obci K. C. na Ul. S. č. X/X po hádke

súvisiacej s odovzdávaním si spoločnej maloletej dcéry medzi ním a jeho manželkou A. E., sa vyhrážal
ťažkou ujmou na zdraví manželke A. E. tým spôsobom, že počas toho, ako sa ona snažila vzdialiť od
obvineného s dieťaťom a vchádzala do dvora rodinného domu, obvinený na jej adresu uviedol „daj mi
dcéru, ináč ťa zbijem, skončíš na zemi a potratíš", následne si na dvore rodinného domu zhodil zo seba
kabát a smeroval ku vchodovým dverám uvedeného rodinného domu, kde v tom čase už stáli A. A. st.,

A. A. ml. a P. A., na adresu ktorých uviedol, že ich všetkých pozabíja a poukladá na dvore a taktiež,
že A. A. ml. obmotá A. A. st. okolo krku, pričom názorne ukazoval rukou na miesto, kde budú ležať,
kde podľa vyjadrení poškodených pôsobil veľmi agresívne, bol silno rozrušený a od uvedeného konania
upustil až potom, ako počul, že P. A. chce zavolať políciu, následne pri odchode z dvora rodinného domu
ešte raz vyzval A. A. ml. k „férovke" a uviedol, že si A. A. ml. niekde počká, čím takto svojím konaním
vzbudil u svojej manželky A. E. a ostatných prítomných rodinných príslušníkov, dôvodnú obavu o ich

život a zdravie,

p o s t u p u j e na prejednanie Okresnému úradu Poprad.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T/108/2016 zo dňa 24.04.2017 bol obžalovaný Z. E.
uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) písm. b)
Trestného zákona s použitím ust. § 138 písm. j) a § 139 ods. 1 písm. b) písm. c) Trestného zákona na

tom skutkovom základe, že

dňa 28. 2. 2016 v čase okolo 14,00 hod. vo dvore rodinného domu v obci K. C. na Ul. S. č. X/X po hádke
súvisiacej s odovzdávaním si spoločnej maloletej dcéry medzi ním a jeho manželkou A. E., sa vyhrážal
ťažkou ujmou na zdraví manželke A. E. tým spôsobom, že počas toho, ako sa ona snažila vzdialiť od
obvineného s dieťaťom a vchádzala do dvora rodinného domu, obvinený na jej adresu uviedol „daj mi

dcéru, ináč ťa zbijem, skončíš na zemi a potratíš", následne si na dvore rodinného domu zhodil zo seba
kabát a smeroval ku vchodovým dverám uvedeného rodinného domu, kde v tom čase už stáli A. A. st.,A. A. ml. a P. A., na adresu ktorých uviedol, že ich všetkých pozabíja a poukladá na dvore a taktiež,
že A. A. ml. obmotá A. A. st. okolo krku, pričom názorne ukazoval rukou na miesto, kde budú ležať,
kde podľa vyjadrení poškodených pôsobil veľmi agresívne, bol silno rozrušený a od uvedeného konania

upustil až potom, ako počul, že P. A. chce zavolať políciu, následne pri odchode z dvora rodinného domu
ešte raz vyzval A. A. ml. k „férovke" a uviedol, že si A. A. ml. niekde počká, čím takto svojím konaním
vzbudil u svojej manželky A. E. a ostatných prítomných rodinných príslušníkov, dôvodnú obavu o ich
život a zdravie,

a za to mu bol podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) Trestného zákona, § 38
ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložený peňažný trest vo výmere
240,- eur.

Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona mu pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu
uložil i náhradný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch) mesiacov.

Proti uvedenému rozsudku podal obžalovaný po jeho vyhlásení priamo do zápisnice o hlavnom
pojednávaní odvolanie, ktoré následne prostredníctvom obhajcu odôvodnil. V písomných dôvodoch
napadol výrok o vine a výrok o treste, pričom nesprávnosť výrokov rozsudku vytýka pre skutkové chyby
spočívajúce v nesprávnosti a nejasnosti skutkových zistení, pritom poukázal na správanie poškodenej

A. E. pred samotným skutkom, keď obžalovanému zjavne neumožnila prevziať si dieťa na vopred
dohodnutý čas, čím vyvolala konfliktnú situáciu. Nikto z poškodených po údajnom incidente neprivolal
políciu aj keď sa im mal obžalovaný vyhrážať smrťou a mali mať dôvodnú obavu svoj život. Obžalovaný 3
dnipoúdajnomvyhrážanísadňa01.03.2016kontaktovalkolíznehoopatrovníkastým,žemupoškodená
A. E. bráni v styku s mal. dcérou. Následne dňa 02.03.2016 kolízneho opatrovníka kontaktovala

telefonicky poškodená A. E., za akým účelom je predvolaná ku kolíznemu opatrovníkovi na termín
03.03.2016, pričom kolíznemu opatrovníkovi oznámila, že sa na úrad nedostaví, pretože má choré dieťa,
je tehotná a má zdravotné problémy. Následne však toho istého dňa 02.03.2016 o 15:45 hod. poškodená
A. E. navštívila OO PZ Hranovnica, pričom ide o obec vzdialenú 5 km od miesta jej bydliska, kam
už poškodená A. E. nemala problém sa osobne dostaviť napriek tomu, že ku kolíznej opatrovníčke

sa nemohla dostaviť pre údajnú chorobu dieťaťa a podala na obžalovaného trestné oznámenie pre
skutok, ktorý sa mal stať pred 3 dňami a to dňa 28.02.2016. To je dôkazom toho, že intenzita vyhrážky
nevzbudila u poškodených žiadnu obavu o život, ale až skutočnosť, že pošk. A. E. bola kontaktovaná
kolíznym opatrovníkom vo veci marenia styku otca s mal. dcérou, u nej vzbudila obavu, pretože si bola
vedomá toho, že dohodu o styku dňa 28.02.2016 nerešpektovala a dcéru obžalovanému uvedeného

dňa neodovzdala. Z toho je zrejmé, že toto konanie pošk. A. E. bolo účelové a aj podanie samotného
trestného oznámenia nebolo motivované jej obavou o život. Tiež nie je zrejmé, prečo poškodená A.
E. klamala dňa 7.3.2016 pred kolíznou opatrovníčkou, keď jej zamlčala, že vo veci podali pre skutok,
ktorý sa mal stať 28.02.2016, trestné oznámenie. Uvedené konanie pošk. A. E. vyvracia závery súdu o
hodnovernosti jej výpovede. Poškodená mala motiváciu odvrátiť pozornosť od seba a od toho, že bráni

v styku obžalovanému s mal. dcérou. Ani ďalší poškodení A. A. st., A. A. ml. a P. A. v tejto veci nikdy
nepodali trestné oznámenie. To, že sa im mal obžalovaný vyhrážať uviedli až vo svojich výpovediach
dňa 21.03.2016, aký hodnoverný je dôkaz o vyhrážaní sa vykonaný po 1 mesiaci od skutku a ako
tento dôkaz preukazuje, že poškodení dňa 28.02.2016 mali dôvodnú obavu o svoj život, ak políciu
nevolali, trestné oznámenie nepodali a o tom, že mali mať strach vypovedali až po mesiaci od skutku. K

hodnovernosti poškodených rodiny A. je potrebné poukázať na výpovede ďalší svedkov a to svedkyne
C., priateľky pošk. A. A. ml., ktorá sa v čase incidentu nachádzala v dome, ako aj svedka B. A., ktorý
sa nachádzal v čase incidentu na pozemku. Výpovede uvedených svedkov súd vôbec nebral do úvahy,
pričom ani jeden zo svedkov nepočul žiadne vyhrážky vo vzťahu k poškodeným, čo je dôkazom toho,
že k vyhrážkam nedošlo. Tieto dôkazy súd pri hodnotení dokazovania opomenul a vôbec ich nehodnotil

v kontexte prejednávanej vecí. Neprihliadal ani na zjavný rozpor vo výpovediach poškodených, keď
pošk. A. A. ml. uvádzal, že v čase vyhrážok bol prítomný on a jeho otec, no nebola prítomná jeho
matka, pričom A. A. st. a P. A. uvádzali, že boli prítomní všetci traja v čase vyhrážok. Následne
obžalovaný citujúc znenie základnej skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného vyhrážania podľa
§ 360 ods. 1 Trestného zákona poukázal na to, v čom spočíva objektívna stránka konania páchateľa,

ktoré musí byť predovšetkým spôsobilé u poškodenej osoby vzbudiť dôvodnú obavu z uskutočnenia
prednesených vyhrážok. Pri danom prečine vždy treba brať do úvahy okolnosti konkrétneho prípadu,
spoločné správanie páchateľa a obete pred spáchaním a po spáchaní činu nevynímajúc. Prihliadať je
potrebné aj na to, ako subjektívne pociťuje ujmu ten, voči ktorému vyhrážka smeruje. Na vyvodenietrestnej zodpovednosti za predmetný prečin sa obligatórne nevyžaduje reálne fyzické spôsobenie ujmy,
avšak musí ísť o vyhrážky alebo iné konanie takej intenzity a „kvality“, že dôvodne vzbudzujú obavu o
život(zdravie)iného,pretožereálnehrozí,žedôjdebezprostrednekichuskutočneniu.Vtejtosúvislostije

preto potrebné, aby bolo vyhrážanie starostlivo hodnotené, pretože toto je potrebné dôsledne odlišovať
od prejavov, pri ktorých síce boli použité „silné slová“, ale tieto neboli postavené na reálnych základoch,
a teda neboli spôsobilé vzbudiť u inej osobe dôvodnú obavu o jej život. V nadväznosti na uvedené
obžalovaný poukázal na to, že z trestného oznámenia poškodenej je zrejmé, že toto nebolo podané v
súlade s pravidlami výsluchu podľa § 132 ods. 1, 2 Tr. poriadku, lebo poškodená mala uviesť, že manžel

Z. E. svojim správaním a prejavom u nej spôsobil dôvodnú obavu o jej život a zdravie a taktiež o život
a zdravie jej dcérky A.. Poškodená v konaní viackrát uvádzala, že nepodala trestné oznámenie ihneď,
lebo nevedela, ako to chodí, avšak v trestnom oznámení vedela uviesť slovne presnú zákonnú definíciu
objektívnej stránky prečinu podľa § 360 Tr. zákona. Uvedené iba preukazuje, že samotný výsluch
nebol urobený spontánne, ale bol vopred poškodenou dôsledne pripravený, ako inak by vedela osoba
neznalá práva formulovať doslovne svoje trestné oznámenie. Ďalej tvrdí, že v tejto trestnej veci nebol

vyprodukovaný žiadny hodnoverný dôkaz, ktorý by preukazoval, že skutok sa stal a najmä, neexistuje
žiadny hodnoverný dôkaz o tom, že konanie obžalovaného voči poškodeným u nich vzbudilo dôvodnú
obavu o život. Práve naopak, vykonané dôkazy preukazujú, že poškodení obavu o život nemali, v
uvedený deň skutok polícii neohlasovali, pošk. A. E. podala trestné oznámenie po 3 dňoch aj to ako
reakciu na kontaktovanie jej osoby zo strany kolízneho opatrovníka. Ostatní poškodení nikdy vo veci

nepodali trestné oznámenie, o ich obave o život sa dozvedáme až z ich výsluchov zo dňa 21.03.2016.
Je zrejmé, že v uvedenej trestnej veci je absencia objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu podľa
§ 360 Tr. zákona. Preto obžalovaný uzavrel, že okresný súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a
na jeho základe dospel k nesprávnym skutkovým záverom a preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok
okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. a - f) Tr. poriadku zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku a

vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju ten v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania obžalovaným ako osobou na to oprávnenou
krajský súd, nezistiac dôvody na postup podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, preskúmal podľa § 317
ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ

podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na
chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil, že
odvolanie je čiastočne dôvodné.

Primárne odvolací súd preskúmaval procesný postup konajúceho súdu pri vykonávaní dôkazov, o obsah

ktorých konajúci súd opieral svoje skutkové závery, pričom konštatuje, že dôkazy boli vykonané podľa
pravidiel stanovených procesným predpisom, a preto tieto sú procesne účinné. Odvolací súd nezistil ani
porušenie práva na obhajobu u obžalovaného, ktorý sa hlavných pojednávaní zúčastňoval, mal možnosť
klásťvyslúchanýmsvedkomotázky,vyjadrovaťsakvykonanýmdôkazomanavrhovaťvykonanieďalších
dôkazov, pričom v práve záverečnej reči a v práve posledného slova mohol predniesť argumenty

svedčiace o jeho nevine, a to za prítomnosti ním zvoleného obhajcu. Za daných zistení odvolací súd
uzavrel, že konanie predchádzajúce napadnutému rozsudku je v súlade s procesným predpisom.

Následne odvolací súd vzhľadom k tomu, že obžalovaný namietal výrok o vine, preskúmaval, či skutkový
stav, ktorý uzavrel konajúci súd, zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia konajúci súd po sumarizácii vykonaného dokazovania, na
podklade ktorého ustálil skutkový stav, sa sústredil len na hodnotenie dôkazov z pohľadu ich
hodnovernosti, jednak pre vyvrátenie obrany obžalovaného a jednak pre utvrdenie skutkových zistení
prezentovaných v skutkovej vete rozsudku.

S takto vykonaným dokazovaním a úvahami súdu, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov vo vzťahu
k posudzovanému skutkovému stavu, rovnako prezentovanému ako v obžalobe, sa stotožnil aj odvolací
súd.

Odvolací súd sa však nestotožnil s právnou kvalifikáciou ustáleného konania obžalovaného, a teda, že
konaním obžalovaného bol naplnený aj zákonný znak žalovaného prečinu uvedený v objektívnej stránke
a to vzbudenie dôvodnej obavy z vyhrážok. V tejto časti hodnotenia dôkazov podľa odvolacieho súdu
predovšetkým absentujú podstatné dôvody (akými právnymi úvahami sa spravoval súd, keď posudzovaldokázanéskutočnosti),ktorékonajúcisúdviedlikzáveru,žekonanieobžalovanéhomalotakúintenzituz
hľadiska jeho závažností, že naplnilo nielen po stránke formálnej, ale aj po stránke materiálnej základnú
skutkovú podstatu posudzovaného prečinu.

Pri posudzovaní skutkových okolností činu páchateľa je totiž potrebné skúmať, či jeho konaním boli
naplnené všetky nielen formálne, ale i materiálne znaky skutkovej podstaty prečinu. Znakmi sa pritom
rozumejú znaky objektívnej a subjektívnej povahy tvoriace skutkovú podstatu trestného činu. Len v
prípade prítomnosti všetkých znakov možno pokladať spáchaný skutok za trestný čin, ktorý podlieha

trestnej zodpovednosti. Okrem obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorými sú
objekt (záujem, spoločenský vzťah chránený trestným právom), objektívna stránka (konanie, následok
a príčinná súvislosť medzi konaním a následkom), subjekt (páchateľ) a subjektívna stránka (zavinenie,
prípadne pohnútka), sa na vyvodenie trestnej zodpovednosti pri prečine vyžaduje aj naplnenie tzv.
materiálneho korektívu v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák., podľa ktorého nejde o prečin, ak
vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru

zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.

Pri hodnotení závažnosti konania páchateľa, ktorý je právne kvalifikovaný ako prečin, je teda vždy
potrebné prihliadať aj na citované základné kritéria upravené v ustanovení § 10 ods. 2 Tr. zákona,
posudzovanie ktorých práve v odôvodnení napadnutého rozhodnutia chýba, no keďže v danom prípade

sumár vykonaných dôkazov vytvoril spoľahlivý podklad pre ich aplikáciu, odvolací súd tieto po doplnení
dokazovania na verejnom zasadnutí vyhodnotil sám.
Konajúci súd sa v prvom rade vôbec nevysporiadal s okolnosťami prípadu, ktoré predchádzali konaniu
obžalovaného, nasledovali po ňom a bezprostredne s ním súviseli.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že pre už dlhšiu dobu trvajúce nezhody v manželstve
obžalovaného a poškodenej, sa obžalovaný ešte dňa 23.12.2015 odsťahoval (do rodičovského domu na
tej istej ulici) z ich spoločnej domácnosti z rodičovského domu poškodenej a súčasne si dohodli následný
spôsob starostlivosti o ich maloletú dcéru, ale predovšetkým periodicitu a dobu styku obžalovaného
(otca) s dieťaťom skoro každý deň aspoň na 2 až 3 hodiny. Obaja, poškodená a obžalovaný nepopreli, že

ichvzťahyporozchodesaešteviaczhoršili,pričomsaužvtomčasezjavnenavzájomobviňovalizpríčin,
ktoré viedli k rozpadu ich vzťahu, aj napriek tomu, že spolu čakali ďalšie dieťa, čo sa malo prejavovať aj
v tom, že poškodená mala brániť podľa názoru otca v styku s maloletou, a naopak poškodená tvrdila, že
obžalovaný periodicitu stretnutí a ich dobu menil bez predchádzajúceho upozornenia a snahy dohodnúť
sa.

V takto vyhrotenej situácii bolo dohodnuté dňa 28.2.2016 stretnutie s obžalovaným, na ktorom si mal
dieťa prevziať na cca 4 hod., s čím poškodená nemala súhlasiť. V tomto štádiu rozpadajúceho sa vzťahu,
kedy si obaja manželia nie zriedka dokážu vedome ubližovať a neváhajúc pritom použiť ako nástroj
„pomsty„ aj dieťa, si poškodená zjavne neuvedomovala svoju povinnosť pripraviť dieťa na stretnutie s

otcom tak, aby k prevzatiu došlo bez problémov, keď predtým žiadne väčšie problémy oznamované
neboli a sám obžalovaný tvrdil, že v uvedený deň už od začiatku dcérka s ním ísť nechcela, ale stále
sa pýtala hrať k B., čo bol v tom čase šesť mesačný kojenec žijúci u starých rodičov poškodenej v
Spišskom Bystrom, čiže v mieste ich trvalého bydliska. Už zo správania sa maloletej je možné usúdiť,
že na neúspešnom stretnutí obžalovaného s dcérou zjavne mala svoj podiel poškodená. A práve v tejto

vypätej situácii sa obžalovaný dopustil slovných prejavov tak, ako boli ustálené dokazovaním, ktoré
zjavne prekročili rámec len bežných hádok medzi rodinnými príslušníkmi, resp. blízkymi osobami.

Súčasne faktom je, že k takémuto prejavu bol obžalovaný najprv vyprovokovaný správaním sa
poškodenej, ktorá sa tiež pričinila svojím správaním o to, že styk dcérou sa nepodarilo zrealizovať,

pričom následný prejav obžalovaného voči jej otcovi a bratovi, už nebol adresovaný poškodenej, a
jeho obsah napokon ani nepočula. Obžalovaný reagoval na otca a brata poškodenej A. A. staršieho a
mladšieho, až po tom, čo starší mal slovne napadnúť jeho otca, preto sa opätovne vrátil do dvora, z
ktorého po incidente s poškodenou už odchádzal, čo síce A. A. st. poprel, ale A. A. ml. vo svojej výpovedi
zo dňa 22.6.2016 potvrdil, že sa bavili aj o otcovi obžalovaného, že je alkoholik. Uvedené len dopĺňa

spomínaný obrazový záznam, na ktorom obžalovaný je zjavne na odchode z dvora, kde sa pri bráne
prudko otočí a smeruje späť do dvora zrýchleným krokom argumentujúc rukou vystretou pred seba,
nevšímajúc si pritom poškodenú.O následnej intenzite a obsahu prejavu obžalovaného potom svedčia výpovede svedkov P.. H. C. a B.
A., ktorý dokonca ani slovné vyhrážky smrťou nepočuli. Tu je potrebné priznať konajúcemu súdu, že
svedok B. A. opakovane potvrdil, že bol vzdialený niekoľko desiatok metrov od miesta incidentu, preto

doslovne všetko nepočul, pričom svedkyňa sa nachádzala v dome, kde sa v tom čase snažila spoločne
s matkou poškodenej upokojiť maloletú a poškodenú, ktoré boli rozrušené. Po tejto slovnej potýčke, kde
vulgarizmy priznal aj A. A. st., obžalovaný ich dvor opustil.

Poškodení túto udalosť neboli oznámiť na polícii bezprostredne po udalosti a trestné oznámenie bolo

podané až následne o tri dni dňa 2.3.2016 poškodenou, a to potom, čo v ten istý deň zistila, že
bola na podnet obžalovaného z predchádzajúceho dňa predvolaná na ÚPSVaR v Poprade, odboru
sociálnych vecí a rodiny, oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, za účelom
pohovoru ohľadne problému so stykom s maloletou. Dôvody, prečo oznámenie nebolo podané ihneď,
keďže konanie obžalovaného u poškodených malo vzbudiť dôvodnú obavu, nie sú podľa ich vyjadrení
totožné.Poškodenáakohlavnýdôvoduviedlazistenie,žeobžalovanýmávážnepsychiatrickéochorenie

(znaleckým dokazovaním v čase vyšetrenia nepotvrdené, v stabilizovanom stave), pričom prestal brať
lieky, čomu pripisovala jeho agresívne správanie, preto po porade s rodinou, keďže mu mala dieťa
zverovať aj naďalej, to bola oznámiť. Rodičia a brat túto skutočnosť neuvádzali, len potvrdili, že po
spoločnej porade usúdili, že bude lepšie, ak sa to oznámi, aby sa takéto správanie obžalovaného už
neopakovalo.

Faktomsútiežskutočnostinadväzujúcenatrestnéoznámeniepoškodenejajejpohovornaspomínanom
ÚPSVaR v Poprade dňa 7.3.2016 plynúce z rozhodnutia Okresného súdu Poprad zo dňa 10.3.2016
sp. zn. 15P/61/2016 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10CoP/8/2016 zo dňa
4.5.2016, z rozhodnutia Okresného súdu Poprad zo dňa 15.3.2016 sp. zn. 15P/67/2016 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoP/13/2016 zo dňa 29.4.2016, a z rozhodnutia
Okresného súdu Poprad zo dňa 19.4.2016 sp. zn. 14P 80/2016 v spojení uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 13CoP/8/2016 zo dňa 7.7.2016, a z uznesenia Okresného súdu Poprad zo dňa
11.5.2016 sp. zn. 15P 67/2016 v spojení uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoP 16/2016
zo dňa 30.6.2016, že poškodená dňa 9.3.2016 podala návrh na rozvod a v nadväznosti naň návrh

na predbežné opatrenie na zverenie maloletej do jej starostlivosti, zákazu styku otca s maloletou, na
zverenie maloletého A. E. nar. XX.X.XXXX do jej starostlivosti, vrátene jej návrhu, aby sa obžalovaný
nemohol k poškodenej priblížiť na menej ako 5 metrov, s ktorými napokon v celom rozsahu uspela.
Rozhodujúcou skutočnosťou, na podklade ktorej bolo týmto návrhom vyhovené, bolo okrem iného aj
podanie trestného oznámenia na obžalovaného a jeho následné trestné stíhanie.

Napokon, ako sám obžalovaný na verejnom zasadnutí uviedol, od tejto doby nevidel svoje obe maloleté
deti a jediná vec, ktorú chcel, bola, aby sa mohol v tom čase s dcérou stretávať čo najviac, preto má zo,
že to celé bolo zo strany poškodenej a jej rodiny len účelové konanie.

Takto popísané skutkové zistenia plynúce z výkonných dôkazov konajúcim súdom podľa odvolacieho
súdu tvoria dostatočný podklad pre posúdenie závažnosti konania obžalovaného v zmysle už
uvádzaných úvah.

Odvolacísúdpoukazujenato,žepodľa360ods.1Tr.zákonasapáchateľdopustíprečinunebezpečného

vyhrážania, ak sa inému vyhráža smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou takým
spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok. Vyhrážanie
sa inou ťažkou ujmou musí byť svojou povahou a závažnosťou na úrovni vyhrážok smrťou alebo ťažkou
ujmou na zdraví. Pritom vždy treba brať do úvahy okolnosti konkrétneho prípadu a prihliadať aj na to,
ako subjektívne pociťuje ujmu ten, voči ktorému vyhrážka smeruje.

Konanie obžalovaného, ktoré samozrejme nie je možné zľahčovať, bolo zjavne vyprovokované
správanímpoškodených,bolospontánnoureakciounaichkonanie,nebolo vopredplánované,následok,
ktorý mal byť jeho vyhrážkami vyvolaný, ako uzavrel konajúci súdu (navodil poškodeným dôvodnú
obavu o ich život a zdravie, keď im hrozil smrťou resp. ťažkou ujmou na zdraví), nebol zjavne v takej

intenzite naplnený aj vzhľadom na ich následné správanie. K útoku došlo v dvore rodinného domu
poškodených, v ktorom obžalovaný s nimi od narodenia maloletej vlastne býval, poškodení A. sa mali
dokonca s ním navzájom nabádať, aby išli spolu na tzv. férovku a dvor opustil sám, po ich výzve.
Súčasne poškodení vedeli, že obžalovaný býva vedľa nich blízko, dokonca A. A. mal z jeho konaniaobavu, lebo mal vedomosť, že bol v cudzineckej légii, aj napriek tomu oznámenie podala len poškodená
A. E., aj to až po troch dňoch, ako sám obžalovaný v odvolaní uvádza, na podnet toho, že bol požiadať
kompetentnéúradyopomocprizabezpečeníriadnehostykusdcérou,čopotomvyústilodosledupodaní

s už konštatovaným záverom.

Z pohľadu v súhrne popísaných skutočností podľa názoru odvolacieho súdu ustálené konanie
obžalovaného nenaplnilo znaky prečinu nebezpečného vyhrážania, keďže konanie obžalovaného a v
nadväznosti naň spôsobený následok nedosahovali intenzitu závažnosti predpokladanej zákonom. Ak

poškodení po vyslovených vyhrážkach obžalovaným túto skutočnosť neoznámili ihneď na polícii, ale až
po uplynutí niekoľkých dní ako reakciu na iné správanie sa obžalovaného nemajúce súvis s vyhrážkami,
sú tu dôvodné pochybnosti o tom, že vyslovené vyhrážky obžalovaným vyvolali u poškodených, ktorí
ostatne boli v prevahe, vyšší stupeň tiesnivého pocitu, teda dôvodnú obavu z vyhrážok. Ak by tomu tak
bolo, trestné oznámenie by poškodení podali podstatne skôr a za iných ako zistených okolností v tejto
veci. V posudzovanej veci bolo potrebné citlivo a opatrne hodnotiť každý jeden dôkaz, keďže podstatou

tohto konfliktu bol spor o mal. dieťa ako dôsledok konfliktného manželského vzťahu, čo napokon vyústilo
do prerušenia styku otca s maloletou dcérou. Vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, na
okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku obžalovaného, je nutné konštatovať,
že konanie obžalovaného nevykazuje takú intenzitu závažnosti, aby ho bolo možné kvalifikovať ako
žalovaný prečin.

Ustálené konanie obžalovaného by však mohlo byť posúdené iným orgánom ako priestupok, čo podľa
kompetenčnej pôsobnosti spadá do rozhodovacej činnosti okresných úradov. So zreteľom na uvedené
preto odvolací súd na podklade odvolania obžalovaného zrušil napadnutý rozsudok a trestnú vec
obžalovaného M. E. postúpil na prejednanie Obvodnému úradu Poprad.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd vyhovel odvolaniu obžalovaného spôsobom uvedeným
vo výroku tohto uznesenia.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.