Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, April 21, 2017

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 12C/162/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216208159
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2017:2216208159.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda sudcom Michalom Novotným v sporovej veci žalobkyne: Y. W., W..

XX. S. XXXX, bytom W. U. XXXX/XX, H. L., zastúpenej splnomocnencom: JUDr. Štefan Lendvay,
bytom v Komárne, proti žalovanému: U. F., W.. XX. Y. XXXX, bytom V. X/XX, H. L., zastúpenému
splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária Legal Cases s.r.o., Dunajská Streda, o 22.500 € s prísl.,
takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba o zaplatenie 22.500 € sa zamieta.
II. Žalovanému sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu 100 % trov konania prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou došlou súdu 24. mája 2016 domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy
uvedenej vo výroku. V žalobe predniesla, že pred rozvodom manželstva so žalovaným si žalovaný

obstaral byt do výlučného vlastníctva za cenu 22.500 €. Túto cenu však zaňho uhradila žalobkyňa
na základe predošlej dohody o pôžičke s tým, že žalovaný ju vráti do konca apríla 2016. Finančné
prostriedky žalobkyňa získala predajom svojho vlastného bytu na V. G.. XX U. H. L..

2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Namietol, že so žalobkyňou boli manželmi od roku 2005 a tesne
predtým nadobudli byt na V. G.. do spoluvlastníctva, no len za jeho vlastné finančné prostriedky.
Žalobkyňa ho nahovorila, aby byt darovali žalobkyninej dcére a pre seba zriadili vecné bremeno

doživotného užívania. Dcéra ho však vzápätí darovala späť výlučne žalobkyni, bývali v ňom však
naďalej spolu. V roku 2015 žalovaný zistil, že žalobkyňa vzala rôzne úvery, neplatila za užívanie bytu,
preto súhlasil, aby žalovaná tieto dlhy vyplatila tým, že byt predá, žiadal však, aby preňho zabezpečila
bývanie namiesto jeho práva doživotného užívania. Práve na ten účel zaplatila cenu nového bytu, ktorý
nadobudol žalovaný do výlučného vlastníctva; zároveň došlo k zrušeniu vecného bremena a k dohode
o zúžení rozsahu BSM.

3. Súd na prejednanie sporu nariadil pojednávanie (§ 177 C. s. p.), na ktorom za prítomnosti oboch strán
vykonal dokazovanie
- výsluchom svedkyne Y. V. (zápisnica o pojednávaní z 21. apríla 2017 č. l. 114, s. 2 a 3) a
- listinnými dôkazmi, a to: rozsudok tun. súdu č. k. 6 C 616/2015-20 (č. l. 2 a 3), oznámenie o uzavretí
manželstva (č. l. 4), čiastočný výpis z LV č. XXXX pre k. ú. H. L. (č. l. 5), čiastočný výpis z LV č. XXXX
pre k. ú. H. L. (č. l. 6 a 59), kúpna zmluva z 24. septembra 2004 (č. l. 48 a 49), darovacia zmluva a
zmluva o zriadení vecného bremena z 19. decembra 2006 (č. l. 50 až 52), darovacia zmluva a zmluva

o zániku vecného bremena z 30. januára 2007 (č. l. 53 až 55), kúpna zmluva zo 7. októbra 2015 (č.
l. 56 a 57), notárska zápisnica N 298/2015 (č. l. 58), čiastočný výpis z LV č. XXXX pre k. ú. H. L. (č.
l. 60), zmluva o zániku vecného bremena doživotného užívania z 6. septembra 2015 (č. l. 61), výpis z
účtu (č. l. 88), kúpna zmluva z 19. júla 1995 (č. l. 90 a 91), kúpna zmluva z 41. októbra 1997 (č. l. 92a 93), kúpna zmluva zo 14. septembra 2004 (č. l. 94 až 96), zápisnica o odovzdaní a prevzatí bytu (č.
l. 97 a 98), zmluva o prevode práv a povinností z 28. apríla 1995 (č. l. 99 a 100), kúpna zmluva zo 6.
októbra 2015 (č. l. 117 až 119),

a v spojení so všeobecne známymi a uznanými skutočnosťami (§ 186 ods. 2. § 150 a § 151 ods. 1 C.
s. p.) zistil tento

skutkový stav:

4. a) Žalovaný ako člen bytového družstva vo februári 1976 nadobudol do užívania družstevný byt
č. X v dome č. XXX/XX (zápisnica č. l. 97 a 98). Zmluvou z 28. apríla 1995 svoje členské práva
previedol na tretiu osobu za 330.000 býv. Sk (zmluva č. l. 99 a 100), ktoré sa z väčšej časti použili na
nadobudnutie rodinného domu v V. v júli 1995 (zmluva č. l. 90 a 91), ktorý žalobkyňa so žalovaným
nadobudli do podielového spoluvlastníctva a spoločne v ňom žili. Po rekonštrukcii tento dom zmluvou
zo 14. septembra 2004 (č. l. 94 až 96) predali tretej osobe za sumu 1.350.000 býv. Sk, ktorá im bola

uhradená 21. septembra 2004 (výpis č. l. 88).

b) Nadväzne na to žalobkyňa a žalovaní uzavreli ako kupujúci kúpnu zmluvu s treťou osobou, ktorá
ju podpísala 24. septembra 2004. Touto zmluvou prejavili vôľu nadobudnúť do vlastníctva byt č. XX
na K.. poschodí domu súp. č. XXXX W. V. XX za cenu 950.000 býv. Sk (hoci v zmluve bolo napísané

500.000 Sk) do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (zmluva č. l. 48 a 49). Kúpnu cenu 950.000
Sk previedli predávajúcej už 24. septembra 2004 z účtu žalovaného (výpis č. l. 88). Dňa 17. marca 2005
žalobkyňa a žalovaný uzavreli manželstvo (oznámenie č. l. 4) a 29. marca 2005 bol povolený vklad ich
vlastníckeho práva k uvedenému bytu do katastra nehnuteľností ako ich bezpodielové spoluvlastníctvo
(zmluva č. l. 48, výpis LV č. XXXX č. l. 60).

c) Dňa 19. decembra 2006 však žalobkyňa a žalovaný ako darcovia podpísali s dcérou žalobkyne (nie
z manželstva so žalovaným) listinu označenú ako „Darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného
bremena“ (č. l. 50 až 52), ktorou jej darcovia darovali uvedený byt. Zároveň v čl. IV tejto zmluvy bolo
dohodnuté vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania v prospech darcov.

Vklad tejto zmluvy do katastra bol povolený 11. januára 2007 (č. l. 50). Už 30. januára 2007 však
obdarovaná ako darkyňa a žalobkyňa podpísali ďalšiu darovaciu zmluvu (č. l. 53 až 55), ktorou darkyňa
previedla uvedený byt do výlučného vlastníctva žalobkyne; zároveň sa v čl. IV dohodli na zrušení
vecného bremena žalobkyne, pričom vecné bremeno v prospech žalovaného zostalo zachované. Vklad
tejto zmluva do katastra bol povolený 7. februára 2007 (č. l. 53, výpis LV č. 4410 č. l. 59)).

d) Byt však naďalej užívali žalobkyňa a žalovaní. Do roku 2015 v manželstve žalobkyne a žalovaného
vznikli problémy, ktoré vyústili do rozpadu ich životného spoločenstva. V tejto súvislosti obe strany
riešili otázku, ako budú žiť oddelene, pričom žalobkyňa navrhovala, že predá svoj byt a peniaze z jeho
predaja si rozdelia na polovicu. (výpoveď svedkyne V.) Žalovaný s týmto riešením nesúhlasil a žiadal,

aby mu žalobkyňa namiesto jeho práva doživotného užívania v tomto byte zabezpečila iné bývanie
(nesporné skutkové tvrdenie žalovaného). Za týmto účelom žalobkyňa a žalovaný dňa 6. septembra
2015 podpísali listinu „Zmluva o zániku vecného bremena doživotného užívania“ (č. l. 61), v ktorej sa
dohodli, že vecné bremeno zriadené darovacou (nesprávne: kúpnou) zmluvou z „02.07.2007“ (zrejme
nesprávny maďarský zápis dátumu, správne bola zmluva zavkladovaná 7. februára 2007) zrušujú, a

to „bezplatne“ (čl. III ods. 1/ a 2/ zmluvy). Dňa 6. októbra 2015 žalobkyňa ako predávajúca podpísala
s treťou osobou listinu označenú ako „Kúpna zmluva“ (č. l. 117 až 119), ktorou žalobkyňa byt č. XX v
dome súp. č. XXXX previedla za cenu 35.000 €, ktorá mala byť uhradená v štyroch splátkach, z ktorých
posledná v sume 30.000 € mala byť uhradená do 10 dní na účet žalobkyne. Bezprostredne potom 7.
októbra 2015 boli podpísané dve listiny:

a) notárska zápisnica u R.. R. Q. č. N 298/2015 (č. l. 58), v ktorej bola zachytená dohoda strán o zúžení
ich bezpodielového spoluvlastníctva manželom tak, že výlučným vlastníkom bytu č. XX v dome súp. č.
XXXX sa stane žalovaný,
b) „Kúpna zmluva“ (č. l. 56 a 57), ktorú žalovaný podpísal 7. októbra 2015 a ktorou kupoval od tretej
osoby byt č. XX v dome súp. č. XXXX za cenu 22.500 €. Túto cenu uhradila zo svojho účtu žalobkyňa

(nesporná skutočnosť). Vklad vlastníckeho práva na základe tejto zmluvy bol povolený 25. novembra
2015 (výpis LV č. XXXX č. l. 5).e) Nebolo dokázané, že by žalobkyňa alebo žalovaný pred podpísaním týchto listín prejavili, že suma
22.500 € je žalovanému poskytnutá ako pôžička, resp. že by bol povinný ju žalobkyni vrátiť.

f) Dňa 19. novembra 2015 žalovaný podal voči žalobkyni návrh na rozvod spoločného manželstva, ktoré
bolo nakoniec rozvedené rozsudkom tun. súdu č. k. 6 C 616/2015-20 právoplatným 9. februára 2016
(č. l. 2).

5. Takto zistený skutkový stav, pokiaľ nevyplýva zo skutkových tvrdení žalobcu, ktoré sa považujú

za nesporné podľa § 151 ods. 1 C. s. p., vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej
súvislosti (§ 191 C. s. p.).

a)Skutkovézisteniavbode4písm.a)ažc)af)vpodstatebezrozpornevyplývajúzvykonanýchlistinných
dôkazov uvedených pri jednotlivých skutkových zisteniach v zátvorkách.

b) Skutkové zistenie v bode 4 písm. d) je výsledkom hodnotenia tam uvedených listinných dôkazov v
spojení so skutkovými tvrdeniami žalovaného, ktoré žalobkyňa nepoprela spôsobom uvedeným v § 151
ods. 2 C. s. p. Žalovaný totiž v žalobnej odpovedi, ako aj na prvom termíne pojednávania skutkovo
predniesol okrem iného to, že so žalobkyňa počas spolužitia s ním do roku 2015 vytvorila dlhy jednak na
úhradách spojených s užívaním bytu, jednak dlhy z úverov, ako aj to, že sa so žalobkyňou dohodli, že on

saodsťahujeaabymužalobkyňazabezpečilanovébývanie.Podľa§151ods.1C.s.p.bolopovinnosťou
žalovanej tieto skutkové tvrdenia poprieť. To samozrejme neznamená, že takéto popretie by musela
urobiť strana osobne za svojej osobnej prítomnosti. Naopak, prostriedky procesného útoku a obrany
(medzi nimi prednášanie skutkových tvrdení a popieranie skutkových tvrdení protistrany) môže a musí
namiesto strany osobne robiť jej splnomocnenec (právny zástupca). Právnemu zástupcovi žalobkyne

(ktorý bol oprávnený zastupovať ju do 7. decembra 2016, § 92 ods. 3 C. s. p.) bola žalobná odpoveď
doručená na ním udanú adresu a do rúk ním na tento účel splnomocnenej koncipientky (§ 106 ods. 1
C. s. p.) 22. novembra 2016. Nový právny zástupca žalobkyne bol potom prítomný na prvom termíne
pojednávania, na ktorom žalobca tieto svoje skutkové tvrdenia zopakoval, no nijako sa k nim nevyjadril,
a neurobil tak ani do skončenia pojednávania a vyhlásenia dokazovania za skončené. Nepopretie má

potom podľa § 151 ods. 1 C. s. p. za následok, že tieto skutkové tvrdenia sa považujú za nesporné.

c) Záver v bode 4 písm. e) je dôsledkom neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobkyne.
Žalobkyňa bola v zmysle čl. 8 základných princípov C. s. p. povinná podoprieť dôkazmi svoje tvrdenie,
že medzi stranami boli urobené prejavy vôle, ktoré mali za následok vznik zmluvy o pôžičke a na

základe ktorých došlo k odovzdaniu sumy 22.500 € žalovanému formou úhrady kúpnej ceny za jeho byt.
Žalovaný totiž príslušné skutkové tvrdenie žalobkyne o vzniku takejto zmluvy poprel (§ 151 ods. 1 C.
s. p.), a to účinne, keďže pripojil vlastné tvrdenia (§ 151 ods. 2 C. s. p.), že kúpa bytu sa realizovala
ako súčasť dohody so žalobkyňou o vlastnom bývaní žalovaného. Žalobkyňa na tento účel žiadala
vykonať len dokazovanie svedkyňou Y.C. V., ktorej výpoveď však súd neprijal za pravdivú. Svedkyňa

je predovšetkým dcérou žalobkyne, teda jej blízkou osobou, čo samo osebe znižuje nestrannosť a
dôveryhodnosť jej výpovede. Ďalej sa svedkyňa sama vyjadrila, že sa „na žalovaného hnevá, lebo
matku vyhodil potom, čo sa o neho starala“. Na strane svedkyne teda existuje aj motív, aby svojou
výpoveďou napomáhala svojej matke. Svedkyňa ďalej preukázala veľmi selektívne spomienky, keď si
jasne pamätala, že došlo k dohode o pôžičke a žalovaný povedal, že peniaze do roka vráti. Nepamätala

si však ani na to, kedy presne k tomu malo dôjsť („približne pred rokom“, „bývali vtedy ešte na V. - potom
muselo ísť najneskôr o október 2015), ani presné slová žalovaného, nevedela nič uviesť ani o dôvodoch,
ktoré k tomu žalovaného viedli („predo mnou sa o dôvodoch nehovorilo“) ani z čoho mal pôžičku vrátiť,
ani o ostatných dohodách. Hoci možno uznať, že ľudia si vo všeobecnosti pamätajú podstatné veci, v
prerokúvanej veci považuje súd za nedôveryhodné, že svedkyňa si pamätá práve prejav žalovaného, že

peniaze vráti, ale nepamätá si žiadne sprievodné javy tohto prejavu. Pritom svedkyňa nijako nevysvetlila,
čím si zapamätala práve tento jeho prejav a prečo. Konečne však súd považuje za najpodstatnejšie,
že výpoveď svedkyne je v tejto časti v zrejmom logickom rozpore s inou časťou jej výpovede a so
všeobecnými skúsenosťami. Svedkyňa totiž uviedla, že žalobkyňa pôvodne chcela, aby sa byt, v ktorom
so žalovaný bývali a v ktorom mal žalovaný právo doživotného bývania, predal a peniaze sa rozdelili

na polovicu. S tým žalovaný nesúhlasil a žiadal, aby mu žalobkyňa zabezpečila vlastný byt. Podľa
názoru súdu odporuje elementárnej logike, aby žalovaný za danej situácie odmietol polovicu výnosu
z predaja bytu (v prerokúvanej veci nakoniec približne 16.500 €), no žiadal obstarať byt, ktorý by
následne celý zaplatil sám (formou splatenia pôžičky žalobkyni). Súd nevidí žiaden logický dôvod,prečo by priemerne uvažujúca osoba sa dobrovoľne „vzdala“ ponúkaných finančných prostriedkov v
akejkoľvek forme. Naopak, podľa názoru súdu zodpovedajú logike a racionalite priemerných účastníkov
právneho styku taký postup žalovaného, že síce nechcel polovicu ceny dovtedajšieho, ale namiesto

toho (ako náhradu svojho práva doživotného užívania) žiadal zabezpečiť vlastný byt, teda plnenie
in natura. Súd nepovažoval za pravdepodobné, že by priemerný racionálne uvažujúci človek konal
takýmto nezmyselným spôsobom. Zo všetkých uvedených dôvodov súd svedkyni v tejto (pre žalobkyňu
najpodstatnejšej) časti jej výpovede neuveril.

d) Žalobkyňa však okrem uvedenej svedkyne žiadne dôkazy na preukázanie tvrdenej dohody o vrátení
peňazí (o pôžičke) nenavrhla. Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že žalobkyňa svoje dôkazné
bremeno v tomto smere neuniesla. V tejto súvislosti inak súd považuje za logickú aj obranu žalovaného
v tom smere, že ťažko možno považovať za uveriteľné, že vo všetkej dokumentácii, ktorá ohľadom
vyporiadania bytu č. XX a práva doživotného užívania žalovaného v ňom, by pôžičke nebola ani raz
spomenutá a že by si žalobkyňa nenechala od žalovaného písomne potvrdiť aspoň základný prejav

o tom, že požičané peniaze vráti do istej doby. Preto podľa názoru súdu záver o neexistencii dohody
o pôžičke nie je len výsledkom prostého neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobkyne. Práve
neexistencia aspoň jednoduchého písomného zachytenia tejto dohody a celkové okolnosti, za ktorých
bol byt žalovaného nadobudnutý (zrušenie vecného bremena za účelom predaja bytu a následný
rozvod manželstva) vedú skôr k záveru, že takáto dohoda nebola preukázaná práve preto, že vôbec

neexistovala.

6. Súd nevykonal navrhnuté dôkazy daňovými priznaniami a dokladmi o príjmoch žalovaného, výpisom
odvodov a dokladmi o predaji bytu žalobkyne v roku 1995, keďže takéto dokazovanie presahuje predmet
tohto konania. Predmetom konania je vrátenie tvrdenej pôžičky poskytnutej v roku 2015 žalovanému

formou úhrady kúpnej ceny za jeho byt. V rámci tohto predmetu konania je potrebné zaoberať sa jedine
tým, či takáto dohoda vznikla a aký bol jej prípadný obsah. Na ten účel je podľa názoru súdu podstatné
predovšetkým to, že žalovaný mal v roku 2015 v byte č. XX právo doživotného užívania, ktoré sa zrušilo
a následne „vyrovnalo“ kúpou nového bytu preňho. Zisťovanie, kto koľko do manželstva (resp. do roku
2005 do druhovského pomeru) vniesol peňažných prostriedkov a ako sa s nimi naložilo, je pre otázku

vzniku a obsahu zmluvy o pôžičke v roku 2015 nepodstatné. Podľa názoru súdu totiž prínos žalovaného
dokazuje práve to, že mu bolo zriadené vecné bremeno - právo doživotného užívania k bytu, ku ktorému
by podľa racionálnej úvahy zrejme nedošlo, pokiaľ by jeho podiel (príspevok) na nadobudnutí tohto
bytu bol minimálny. Pokiaľ ide o požiadavku, aby žalovaný preukázal, že zaplatil daň z príjmu zo sumy
22.500 €, táto je pre toto konanie rovnako nepodstatná a je vecou finančnej správy. Súd len pre poriadok

poukazuje na to, že od dane z príjmov nie sú oslobodené len pôžičky [§ 3 ods. 2 písm. b) zákona č.
595/2003 Z. z. o dani z príjmov], ale napríklad aj príjmy získané darovaním [§ 3 ods. 2 písm. a) zákona
č. 595/2003 Z. z.]. Preto sama okolnosť, že žalovaný z tejto sumy nezaplatil daň z príjmu, nevedie
nevyhnutne k záveru, že ide o pôžičku.
Súd ďalej nevykonal pôvodne zamýšľané osobné dotazovanie žalobkyne na ďalšie skutkové tvrdenia

(§ 150 ods. 2 C. s. p.). Ustanovenie § 153 ods. 1 C. s. p. totiž ukladá stranám uplatniť prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany (medzi nimi aj skutkové tvrdenia) včas, t. j. dostatočne skoro s
prihliadnutím na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a obrany, ktoré
strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania (§ 153 ods. 2 C. s. p.). Hoci cit. ust. hovorí doslovne „nepredložila“, treba podľa názoru

súdu tento pojem vykladať napríklad s ohľadom na jednotlivé prostriedky útoku a obrany. Pokiaľ ide
o prednes skutkových tvrdení, treba pod týmto pojmom rozumieť urobenie všetkých takých úkonov
strany, ktoré umožnia, že bude svoje skutkové tvrdenia môcť riadne predniesť. Od strany alebo od jej
zástupcu možno predovšetkým požadovať, aby oznámili to, že strana nerozumie jazyku, v ktorom sa
vedie konanie a žiada tlmočníka (§ 155 ods. 1 C. s. p. účinného do 30. apríla 2017). Ak strana takýmto

spôsobom nepostupuje a napriek svojej osobnej prítomnosti nie je schopná odpovedať na otázku
súdu, nemožno skutkové tvrdenia, ktoré by takto strana mohla predniesť, za prednesené (predložené)
včas. Ak by si zabezpečenie tlmočníka za účelom umožnenia strane predniesť dodatočné skutkové
tvrdenia vyžadovalo napríklad odročenie pojednávania, súd naň podľa cit. § 153 ods. 2 C. s. p. môže
neprihliadnuť. V opačnom prípade by sa uplatnenie práva podľa § 155 C. s. p. mohlo stať prostriedkom

šikanovaniaprotistrany,tedazneužitímprávavedúcimkzbytočnýmprieťahomvkonaní(čl.5základných
princípov C. s. p.), a súd je oprávnený ho podľa cit. článku v spojení s § 153 ods. 2 C. s. p. sankcionovať
tým, že naň nebude prihliadať. V prerokúvanej veci bolo pritom ešte na pojednávaní 31. januára 2017
oznámené, že súd zamýšľa žalovanú osobne dotazovať, nie vykonávať jej výsluch podľa § 195 C.s. p., keďže ten nebol navrhnutý. Súd teda nebol povinný stranu predvolať osobne (§ 178 ods. 1
za bodkočiarkou C. s. p. a contrario) a jej právny zástupca v e-maile z 10. marca 2017 oznámil, že
jej prítomnosť na následnom pojednávaní 21. apríla 2017 zabezpečí. Počas celého tohto obdobia

tak žalobkyňa mala možnosť požiadať o tlmočníka, aby mohla na otázky súdu odpovedať vo svojej
materčine. Prípadne mala možnosť všetky podstatné skutkové tvrdenie oznámiť svojmu právnemu
zástupcovi, ktorý ich mohol predniesť za ňu. Žalobkyňa však o tlmočníka po celý čas nepožiadala a až na
pojednávaní 21. apríla 2017 vyhlásila, že po slovensky nevie na otázky odpovedať. Na túto skutočnosť
však žalobkyňa mohla a mala upozorniť skôr, a ak tak neurobila, súd ju nemohol dotazovať, čím podľa §

153 ods. 2 C. s. p. stratila možnosť osobne prednášať ďalšie skutkové tvrdenia. Nestratila však možnosť,
aby ich predniesol jej právny zástupca, ktorý však žiadne ďalšie skutkové tvrdenia beztak nepredniesol
[porov. už bod 5 písm. b) vyššie].

Právne vec súd posúdil takto:

7. Žalobkyňa sa domáhala svojich nárokov voči žalovanému z titulu zmluvy o pôžičke. Podľa §
657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa
druhu a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Pre uzavretie
dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo
konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je predovšetkým určenie

predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu
(peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje aj
skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi
zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo
238/2010). Za odovzdanie peňazí sa napr. považuje aj situácia, kedy veriteľ pôžičky sa dohodne s

dlžníkom, že veriteľ uhradí tretej osobe dlžníkov záväzok (porov. rozhodnutia NS SR sp. zn. Obdo V
47/2001 alebo 4 Obdo 157/2004; opačne bez bližšieho odôvodnenia Fekete, I.: Občiansky zákonník
2. Veľký komentár. Bratislava, Eurokódex 2011 s. 1969). Vzniku zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou a
žalovaným by teda neprekážalo to, že žalobkyňa uhradila kúpnu cenu bytu nadobúdaného žalovaným,
teda záväzok žalovaného z kúpnej zmluvy zo 7. októbra 2015 v sume 22.500 €.

8. Z citovaných ustanovení však vyplýva, že zmluva o pôžičke nevzniká len samotným odovzdaním
peňazí, ale jej nevyhnutným predpokladom je predovšetkým vznik zmluvy postupom podľa všeobecných
ustanovení o vzniku zmlúv (§ 43a a nasl. Obč. zák.). Podľa § 44 ods. 1 Obč. zák. platí, že zmluva vznikla,
len čo prijatie návrhu nadobudne účinky, pričom mlčanie alebo nečinnosti samy osebe neznamenajú

prijatie návrhu. Návrhom je podľa § 43a ods. 1 Obč. zák. prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorá
je určený jednej alebo viacerým osobám, je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôbec navrhovateľa
byť ním viazaný. Prijatím návrhu je podľa § 43c ods. 1 Obč. zák. včasné vyhlásenie adresáta alebo
iné včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť súhlas s návrhom. Prijatie pritom musí byť bezvýhradné,
pretože akékoľvek dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny sa považujú za nový návrh (§ 44

ods. 2 Obč. zák.). Z citovaných ustanovení teda vyplýva, že medzi stranami vznikne zmluva o pôžičke,
ak jedna strana druhej v súlade s § 43a ods. 1 Obč. zák. prejaví, že takáto zmluva medzi nimi má
vzniknúť, a druhá s tým prejaví súhlas v zmysle § 43c ods. 1 Obč. zák. Odovzdanie peňazí potom musí
k takto uzavretej zmluve pristúpiť; samo osebe však nenahrádza proces návrhu zmluvy a jeho prijatia.
Samozrejme, nie je vylúčené, že odovzdanie a prijatie peňazí by za určitých okolností mohlo mať povahu

konkludentných úkonov smerujúcich k zmluve o pôžičke, ak by z nich takáto vôľa bola zistiteľná (§ 35
ods.1a3Obč.zák.);otakýprípadtuvšaknejde.Vprerokúvanejvecitotižzozistenéhoskutkovéhostavu
nevyplývajú žiadne také prejavy žalovaného, ktoré by bolo možné právne posúdiť ako návrh zmluvy o
pôžičke na sumu 22.500 € v zmysle § 43a ods. 1 Obč. zák. alebo ako akceptáciu zodpovedajúceho
návrhu žalobkyne (§ 43c ods. 1 Obč. zák.). Ak takéto prejavy nie sú dokázané, nemožno dospieť k

záveru, že medzi stranami vznikla zmluva o pôžička (§ 44 ods. 1 Obč. zák. a contrario). Potom v zmysle
už uvedeného na takýto záver nestačí ani samo odovzdanie (poukázanie) peňazí žalobkyňou na účet
predávajúcej bytu č. XX.

9. Žalobkyňa svoj nárok voči žalovanému výslovne uplatňovala z titulu pôžičky a tvrdila, že takáto zmluva

vznikla v súvislosti s kúpou bytu č. XX pre žalovaného. Vzhľadom na takto žalobkyňou vymedzený
skutkový základ žaloby by vôbec nebolo potrebné zaoberať sa otázkami alternatívnej právnej kvalifikácie
právnych vzťahov medzi ňou a žalovaným. Súd však len pre poriadok udáva, že sama skutočnosť, že
nebola dokázaná existencia zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou a žalovaným, neznamená, že plnenieposkytnuté žalobkyňou je plnením bez právneho dôvodu. Žalovaný sám totiž právny dôvod označil a
takýto právny dôvod má podľa názoru súdu logickú oporu v zistenom skutkovom stave. Úhradu kúpnej
ceny bytu č. 26 žalobkyňou za žalovaného treba považovať za určitú formu odplaty za to, že žalovaný bol

ochotný súhlasiť so zrušením svojho vecného bremena viaznuceho na byte č. 18. Toto vecné bremeno
by zaťažovalo tento byt a reálne by znižovalo jeho hodnotu, resp. by ho robilo nepredajným, keďže z
logiky veci nikto nie je ochotný kúpiť byť, o ktorý by sa musel deliť s osobou majúcou v ňom právo
doživotného užívania. Žalovaný pritom nebol povinný súhlasiť so zrušením takéhoto vecného bremena,
keďže toto vecné bremeno by mu zostávalo zachované aj v prípade predaja bytu nachádzajúceho

sa v tom čase vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Žalobkyňa pritom tento byt chcela predať. Potom
celkom logicky vyznieva a zistenému skutkovému stavu neodporuje obrana žalovaného, že so zrušením
vecnéhobremenasúhlasilzapodmienky,žemužalovanáobstaránovýbytlenpreňho.Tosaajstalotým,
žestranyvoformenotárskejzápisnicezúžilirozsahsvojhobezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov(§
143a Občianskeho zákonníka) a následným uzavretím kúpnej zmluvy na byt len v prospech žalovaného.
Takáto dohoda je svojou povahou nepomenovanou zmluvou podľa § 51 Občianskeho zákonníka a

plnenie žalobkyne poskytnuté na jej základe (uhradenie kúpnej ceny 22.500 € za byt č. XX nadobudnutý
pre žalovaného) je plnením na základe existujúceho právneho titulu.

10. V tomto smere nemožno prisvedčiť námietke žalobkyne, že nie je logické, prečo si bývanie
nezabezpečila sama. Situácia žalobkyne bola totiž odlišná tým, že sama chcela byt predať (čo inak

dosvedčilaajňouvolanásvedkyňa),nonarozdielodžalovanéhovtomtobytenemalaprávodoživotného
užívania (zrušila ho totiž dohodou pri darovaní bytu v roku 2007). Mala teda byt, s ktorým mohla nakladať
právne, ale nie fakticky, pretože s doživotným užívacím právom žalovaného by bol reálne nepredajný.
Pristúpenie na podmienky žalovaného, teda zabezpečenie nového bývania preňho namiesto zrušeného
práva doživotného užívania, tak reálne umožnilo žalobkyni realizovať to, čo zamýšľala, teda predať byt č.

18.Anizvýpovedesvedkyne,aniinakzozistenéhoskutkovéhostavunevyplýva,žebycieľomžalobkyne
bolo nadobudnúť si nové bývanie. Naopak, aj z výpovede svedkyne vyplynulo, že žalobkyňa chcela
byt predať a rozdeliť utŕžené peniaze, teda mať hotovosť. Nie je úlohou súdu skúmať, čo žalobkyňa
zamýšľala s takouto hotovosťou robiť. Potom vzhľadom na existujúcu situáciu bolo jedinou možnosťou,
ako tento cieľ zrealizovať (získať hotovosť z predaja) bolo zrušiť vecné bremeno viaznuce na byte,

čo zasa mohla dobrovoľne dosiahnuť len vtedy, ak pre žalovaného obstarala nový byt. Práve tým je
opodstatnené aj to, prečo na tento účel vynaložila viac než polovica z ceny bytu č. XX, ktorú pôvodne
žalovanému ponúkala. Toto „zvýšenie“ je v podstate „cenou“ za to, že sa jej byt podarilo byt predať rýchlo
a rýchlo aj prísť k hotovosti, ktorú (zrejme) potrebovala.

10. Platnosti takejto nepomenovanej dohody neprekáža ani ustanovenie čl. III ods. 2 zmluvy o zrušení
vecného bremena zo 6. septembra 2015, v ktorom sa hovorí, že vecné bremeno sa zrušuje „bezplatne“.
Z postupnosti krokov je v prerokúvanej veci totiž zrejmé, že v čase zrušenia vecného bremena toto
zrušenie skutočne bolo bezplatné, keďže žalovaný v danom čase ešte nedostával za jeho zrušenie
protiplnenie, pretože nový byt mala žalobkyňa obstarať až z peňazí získaných z predaja bytu č. XX, ktorý

zasamohlazmysluplnepredaťpráveažpozrušenívecnéhobremena.Včasedohodyozrušenívecného
bremena pritom záväzok žalovanej nemal žiadne konkrétne kontúry (nebolo určené, aký konkrétne byt
má kúpiť, za koľko, od koho a pod.), preto ho celkom zrejme nebolo možné dostatočne určito vyjadriť
v dohode. Avšak aj keby sa mal tento záväzok považovať za odplatu za zrušenie vecného bremena,
neprekážalo by jeho neuvedenie v zmluve zo 6. septembra 2015 platnosti tejto dohody. Podľa § 151p

ods. 1 druhej vety Obč. zák. totiž podstatnou náležitosťou zmluvy o zrušení vecného bremena nie je
uvedenie toho, či sa zrušuje za náhradu alebo bez náhrady. Táto dohoda teda síce musí byť uzavretá
písomne(§151oods.1vspojenís§574ods.1Občianskehozákonníka),avšakvtakejtopísomnejforme
musí byť zachytený len samotný prejav o zrušení vecného bremena. Nie je vylúčené, aby súčasne s
uzavretím tejto dohody uzavreli strany aj vedľajšie dohody o náhrade za toto zrušenie, prípadne spôsobe

jej poskytnutia. Tieto dohody potom spolu so zmluvou o zrušení vecného bremena vytvárajú celý právny
vzťah medzi oprávneným a povinným, aj keď nie sú zachytené v jednej listine. Navyše, aj keď sú tieto
vedľajšie dohody uzavreté v inej než písomnej forme a teda zrejme formálne neplatné (§ 40 ods. 1 v
spojení s § 570 ods. 2 Obč. zák.), nemá táto neplatnosť význam po ich splnení. Podľa § 455 ods. 1
Občianskeho zákonníka totiž bezdôvodným obohatením nie je plnenie dlhu neplatného pre nedostatok

formy (porov. k uvedeným otázkam komplexne nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 340/2012). V prerokúvanej
veci teda možno urobiť záver, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k dohode o tom, že žalovaný
bude súhlasiť so zrušením vecného bremena, ktorému zodpovedá jeho právo doživotného užívania bytu
č. 18. Za to bude žalobkyňa schopná odpredať tento byt, no ako náhradu za zrušené vecné bremenomu obstará nový byt. Žalobkyňa takúto dohodu splnila, aj keď nebola uzavretá v písomnej forme, v
dôsledku čoho nie je oprávnená domáhať sa svojho plnenia späť (§ 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Takýto výklad pritom zodpovedá aj ústavnej požiadavke preferencie výkladu právnych úkonov takým

spôsobom, aby boli právne úkony zachované v platnosti (porov. v tomto smere napr. nález ÚS SR sp.
zn. I. ÚS 242/07).

11. Na základe uvedeného tak súd dospel k záveru, že suma 22.500 € nebola žalovanému žalobkyňou
odovzdaná, resp. zaňho uhradená ako pôžička, pretože existencia žiadnej zmluvy o pôžičke medzi

stranami dokázaná nebola. Žalobkyňa netvrdila ani nedokázala žiaden iný titul, z ktorého by mala mať
nároknavrátenietejtosumy.Naopak,tátosumabolaposkytnutážalovanému,resp.zaňhouhradenáako
náhrada za zrušené vecné bremeno - právo doživotného užívania bytu č. XX, ktorý žalobkyňa predala,
keď žalovaný so zrušením vecného bremena súhlasil za podmienky, že mu žalobkyňa obstará náhradný
byt. Žalobkyňa teda tým, že za žalovaného uhradila kúpnu cenu za byt č. XX, plnila len túto dohodu a
plnenie na jej základe poskytnuté je plnením na základe riadneho právneho titulu. Žalobkyňa sa teda

nemôže domáhať jej zaplatenia ani ako bezdôvodného obohatenia (§ 451 ods. 1 a 2 Obč. zák.), a to ani
keby táto dohoda bola eventuálne formálne neplatná pre nedostatok formy (§ 455 ods. 1 Obč. zák.). Zo
všetkých týchto dôvodov tak súd žalobu zamietol (výrok I).

12. Plne úspešnému žalovanému súd podľa § 255 ods. 1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu všetkých

trov konania (výrok II).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde. V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je určené, spisovej
značky a označenia veci, ktorej sa týka, označení a podpise odvolateľa a uviesť tiež, v akom rozsahu

sa tento rozsudok napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie súdu považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody, § 365 C. s. p.) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).