Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 3, 2016

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 16C/78/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110210771
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hanzlíková

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2016:2110210771.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava samosudkyňou JUDr. Janou Hanzlíkovou v právnej veci žalobkyne: N. zast. JUDr.

Jurajom Gavalcom, advokátom, T. Tekela 23, Trnava, proti žalovaným: X. T. XXX, o určenie právneho
vzťahu, takto

r o z h o d o l :

1. Súd žalobu z a m i e t a .
2. Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť žalovaným náhradu trov konania vo výške 149,16 eur na účet ich
zástupcuvedenývTatrabankea.s.č.ú.SK8111000000002616518659, dotrochdníodprávoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa podaným návrhom domáhala určenia, že nehnuteľnosti parcela číslo XXXX zapísaná na
LV č. XXXX, parcela č. XXXX zapísaná na LV č. XXXX a parcela č. XXXX zapísaná na LV č. XXXX Sk

Trnava, nachádzajúce sa v k. ú. W. G. patrili do vlastníctva poručiteľa T. M., nar. X. X. H. v čase jeho
smrti. Návrh odôvodnila tým, že žalovaní na základe Notárskej zápisnice zo dňa XX. X. XXXX spísanej
na Notárskom úrade Trnava pred JUDr. Jozefom Opatovským požiadali o vklad vlastníckeho práva k
týmto nehnuteľnostiam. Tieto však patria do dedičstva po T. M., ktorého je žalobkyňa ako súrodenec
dedičkou. Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný tým, že žalobkyňa bez rozhodnutia
nemôže majetok zdediť.

Uznesením tunajšieho súdu zo dňa X. X. XXXX č. k. XXC XX/XXXX-XXX súd pripustil úpravu petitu tak,
že žalobkyňa sa domáhala rozhodnutia, ktorým súd určí, že nehnuteľnosti parcela č. XXXX vo výmere
XXXX mX, orná pôda, zapísaná na LV č. XXXX, parc. č. XXXX vo výmere XXXX mX - orná pôda,
zapísaná na LV č. XXXX a parcela č. XXXX vo výmere XXX mX - trvalé trávnaté porasty, zapísaná na
LV č. XXXX, všetko v k. ú. W. G., parcely registra „E" evidované na mape určeného operátu Okresného
úradu Trnava, katastrálny odbor, patria do dedičstva po poručiteľovi A. nar. X. X. XXXX, ktorý bol
vyhlásený za mŕtveho a ktorého dátum smrti bol určený dňom X. X. XXXX Rozsudkom Okresného súdu

Trnava č. k. XXP XXX/XXXX-XX zo dňa X. X. XXXX, právoplatného dňom X. X. XXXX.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, v
nadväznosti na rozhodnutie odvolacieho súdu dokazovanie doplnil /vrátane okruhu účastníkov konania/
a zistil nasledovný skutkový stav:

Žalobkyňa v konaní uviedla, že žiada, aby súd určil, že nehnuteľnosti k. ú. W. G., zapísané na LV XXXX,

XXXX patrili do vlastníctva poručiteľa T. M. v čase jeho smrti /v priebehu konania žiadala o určenie, že
nehnuteľnosti parcela č. XXXX vo výmere XXXX mX, orná pôda, zapísaná na LV č. XXXX, parc. č. XXXX
vo výmere XXXX mX - orná pôda, zapísaná na LV č. XXXX a parcela č. XXXX vo výmere XXX mX -
trvalé trávnaté porasty, zapísaná na LV č. XXXX, všetko v k. ú. W. G., parcely registra „E" evidované namape určeného operátu Okresného úradu Trnava, katastrálny odbor, patria do dedičstva po poručiteľovi
T. M./, keď žalobkyňa je jeho dedičom. Keď U. M. - jej dedko zomrel, T. M. bol už v J. a teda žalovaní
nemohli od neho nič kúpiť. Dedko zomrel po vojne v roku XXXX, mala X roky. V spornej nehnuteľnosti

nikdy nebývala. Po smrti U.. nehnuteľnosti užívala jej matka T. F.. Bývala tam s otcom žalobkyne F. F..
Sporné role boli v družstve, matka zomrela v roku XXXX. L. nehnuteľnosti obrábala a brala z nich úrodu.
Po matkinej smrti na pôde robila žalobkyňa so svojou sestrou L. P. a manžel žalobkyne. Družstvo role
nechalo asi v roku XXXX a zobral to podnikateľ Q.o, on to potom obrábal, ale nechal to tak. Obrábal
to asi X rokov. Keď našla testament, začala sa o nehnuteľnosti zaujímať, pričom zistila, že je tam

osvedčenie v prospech žalovaných. Žalovaní na nehnuteľnostiach nerobili. Pokiaľ to užíval pán Q., syn
bol za ním, chceli nájomné, ale nedal im nič. Nevie, kto za nehnuteľnosti platil dane. Naliehavý právny
záujem je daný v tom, že chce nehnuteľnosti naspäť. Na pozemkoch robila do roku XXXX, nevie, kedy
našla testament. Nevie ani, kde sa T. M. v r. XXXX zdržiaval, nekomunikovali spolu. Nepamätá si, že by
jej žalovaná povedala, že chce dať pozemky do poriadku, nebránila jej stavať plot na pozemku, tieto boli
vtedy v družstve. Na pozemku bola vinica a role. Na pozemku, ktorý užívali, bolo žito. Keď pozemok patril

družstvu, nechodila tam a nezaujímalo ju, čo tam je posadené. Nevie ani, kedy sa navážala priehrada,
ani na ktorých pozemkoch, nebývala tam. Vedľa záhrady na pozemku nie je zasadené nič, stromy majú
žalovaní oplotené v záhrade. Predložila súdu výpis z internetu, v zmysle ktorého sa mal T. M. X. X.
XXXX ako XX-ročný vylodiť v Q. J.. K namietanému rozporr rozhodnutí odvolacieho súdu uviedla, že tam
žiadny nie je . V jednom rozhodnutí súd hovorí a nadobúdaní dedičstva a v druhom o vklade vlastníckeho

práva a nadobudnutí vlastníctva.

Žalovaný v X. rade uviedol, že keď sa oženil, časť nehnuteľností družstvo neužívalo a to časť parcely
XXXX asi vo výmere XXX mX. Svokor mu hovoril, že od roku XXXX užíva parcely XXXX,XXXX a XXXX.
Spomínaných XXX mX obrábali, boli tam zemiaky a ďatelina. Ostatné parcely dovtedy užíval svokor

a po založení družstva ich užívalo družstvo. Uvedených XXX mX však aj potom užívali oni. Vedľajší
pozemok v roku XXXX kupoval pán B. a pýtal sa na sporných XXX mX, ktoré neboli vysporiadané.
Chceli pozemok rozdeliť s pánom B., lebo tam išiel stavať dom, ale je to orná pôda a to sa nedalo. T.. G.
spísal s nimi - žalovanými osvedčenie. Jeho svokor bol J. W.. Nikto im do výkonu užívania a vlastníctva
nezasahoval. Nikto okrem svokra a žalovaných na nehnuteľnostiach nerobil. Parcely XXXX a XXXX boli

v družstve, tieto neužívali. Žalobkyni oznámili, že idú spisovať osvedčenie a táto to nenamietala. Od
roku XXXX platia obci aj dane. Keď družstvo skončilo v roku XXXX, pán Q. obrábal na parcele XXXX
a XXXX už vysadené vinohrady, ktoré vysadilo družstvo. Nájomné dával iba tomu, kto mal LV. Sám
je vlastníkom iba parcely XXXX v polovici. Je nesporné, že žalobkyňa sa o pozemky nikdy nestarala,
sama žalobkyňa potvrdila, že sa o ich existencii dozvedela až z testamentu po strýkovi a vtedy zistila,

že existuje osvedčenie žalovaných. To však muselo byť až po roku 2000. Nie je však irelevantné, že
navrhovateľku informovali o zámere dať pozemky do poriadku a žalobkyňa súhlasila so stavbou plota.
So zreteľom na všetky skutočnosti boli dobromyseľní, že im pozemky patria, nakladali s nimi ako svojimi,
riadne sa o ne starali a platili dane a nie sú si vedomí, že by ich získali neoprávnene.

Žalovaná v 2. rade sa vyjadrila zhodne s žalovaným v 1. rade a ďalej uviedla, že si pamätá ešte obdobie
2.sv.vojny,ajto,žeužpočasnej,všetkytrinehnuteľnostiužívali.Žalobkyňaichnikdyneužívala.Hovorila
jej o tom až v roku 2000, keď išli dať parcelu právne do poriadku. Nevšimli si, že sú to tri parcely, inak
by to doriešili. Žalobkyňa až do roku 2009 nič nenamietala, hoci o osvedčení vedela od nej a až keď
vyhlasovali v obci prebiehajúcu ROEP, keď si dali žiadosť na obecný úrad o vydržanie parciel XXXX a

XXXX, telefonicky jej nadiktovala potom čísla parciel. Potom prišla na obecný úrad a povedala, že roľa je
jej a žiadne dôkazy nedoniesla. Neskôr ich žalobkyňa osočovala o ukradnutí rolí. Kúpna zmluva medzi
manželmi W. a T. M. nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže sa vyjadriť k tomu, či bola uzavretá pred
alebo po smrti U. M.. Vo výťahu z pozostalosti je uvedené, že T. M. pred odchodom dostal 9.500 Kčs.
Je potom otázne, ako ich v roku 1945 mohol prevziať. Konanie bolo začaté 24. 5. 2010 a rozsudok o

vyhlásení T. M. za mŕtveho bol 3. 6. 2011, teda pred týmto dňom nemohla byť žalobkyňa jeho dedičkou.
Vo vyhláške bolo uvedené, že odišiel v r. 1944 a s rodinou nekomunikoval, v rozsudku je uvedené, že
komunikoval do r. 1958. V konaní preukázali, že sporné nehnuteľnosti všetky užívali jej rodičia, pracovali
na nich súrodenci a odporkyńa 2, od založenia družstva užívajú iba časť parcely XXXX vedľa domu a
záhrady. Mali vždy za to, že celá roľa, teda vrátane parciel XXXX a XXXX, je ich a tak sa k nej aj správali.

Preukázali tiež, že F. nikdy vedľa nich nebývali, ich dom bol vždy posledný až teraz sú tam nové domy.
Dôvod užívania by vysvetlili iba rodičia, T. a U. M. a matka žalobkyne a susedia, ktorí už nežijú.Žalovaní ďalej v písomnom podaní uviedli, že podľa kópie z katastrálnej mapy zo dňa 6. 4. 2000 je
uvedená parcela XXXX, ktorá pokračuje vedľa záhrady, jedná sa o úzku roľu, a teda nevedeli, že má
tri parcely. V r. XXXX v rámci ROEPu boli v KD umiestnené katastrálne mapy pôvodne rozdelených

pozemkov a registrácia pozemkov. Žalovaná mala vtedy už pôvodnú mapu, z ktorej zistila, že za
parc. č. XXXX pokračuje p. č. XXXX, XXXX. Od r. XXXX parc. č. XXXX, XXXX a časť parcely XXXX
obhospodarovalo družstvo, do tohto roku pozemky užívali a pracovali /roľu od hlavnej cesty až po
F.c/ jej rodičia, súrodenci a žalovaná, preto o vydržanie parc. č. XXXX, XXXX požiadala 17. 8. 2009
len ona. Jej manžel pracoval od r. 1960 iba na časti parc. č. XXXX vedľa ich záhrady, preto nebol v

žiadostiuvedený.Cenapozemkuvždybolaajepodľa dohody.PoukázalinarozporuzneseniaKrajského
súdu v Trnave zo dňa 23.9.2013, s uznesením zo dňa 30.12.2015, ktorý spočíva v tom, že v prvom
uznesení na 8 strane prvý odsek, v druhom uznesení na strane 7 tretí odsek, keď v prvom uznesením
KS v Trnave poukázal na to, že vlastnícke právo platilo podľa uhorského obyčajového práva, podľa
ktorého dedičstvo nadobúda dedič už okamihom smrti poručiteľa, teda dedenie sa deje podľa práva a tak
možnosťvykonávaťdedičsképrávoniejeviazanénasúdneodovzdaniepozostalosti,neboltedaviazané

vpisom do pozemkovej knihy. V neskoršom rozhodnutí KS sa presne táto istá skutočnosť vyvracia, a to,
že podľa uhorského obyčajového práva sa nehnuteľnosti nadobúdali až vpisom do pozemkovej knihy,
teda platil princíp intabulačný. Vydržacia lehota bola už splnená u W. S. a J., kde vydržanie trvalo viac
ako 32 rokov, podľa uhorského obyčajového práva. Dobromyseľná trvalá držba trvala od roku 1945 až
do roku 1997, čo potvrdili a dosvedčili U. S., F. W. a bývalý starosta T. B., čo je uvedeného v zápisnica z

pojednávania 27.3:2012. O oprávnenosti držby rozhodol už OS Trnava dňa 21.10.2014 Vydržacie právo
bolo oprávnené a dobromyseľné, a to nielen u rodiny W., kde vydržanie bolo viac ako XX rokov a tiež
u rodiny B., kde vydržanie bolo viac ako 10 rokov.

Žalovaná v 3. rade uviedla, že na nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu, nikdy nechodila ani

nechodí. Nevie, či sa jedná o jednu alebo viac parciel, iba má vedomosť, že sa jedná o nehnuteľnosť
vedľa domu žalovaných 1, 2. S žalovanými sa nenavštevovala, žalobkyňa je jej sestra. Ako deti chodili
pracovať na polia, ale na spornú nehnuteľnosť nie, nevie ani o tom, že by tam chodili rodičia. Nepoznala
T. ani U. M., nevedela ani o tom, že by mala byť po niekom dedičom. Vie, že T. M. bol niekde v zahraničí.
Keďbolamalédieťa,posielalimbalíky.Mala8alebo10rokov.Neskôrprestalpísaťaanimatkanevedela,

čo sa s ním stalo, ani či zomrel.

Svedok L. M., syn žalobkyne, uviedol, že sporné pozemky užívalo družstvo. Keď sa družstvo dostalo do
konkurzu, pozemky prevzal pán Q.. V určitej ploche alebo výmere ich užíva doteraz. Aj pozemky, ktoré
sú predmetom tohto konania, užívalo družstvo a potom pán Q.. Celá parcela je evidovaná ako vinica,

teda nikto iný ju užívať ani nemohol. Pozemky v minulosti užíval pradedo U. M. a po jeho smrti zdedil
tieto časti syn T. M., ktorý odišiel do cudziny. Z testamentu vie, že T. M. bol už v tom čase nezvestný. Ani
teda nevedel o tom, že vlastní pozemky. Nemôže si pamätať, kto pozemky užíval, lebo v r. 1945 ešte
nežil, vychádza iba z listín. Teda nevie, kto fyzicky okrem družstva pozemky užíval.

Svedok T. B., starosta obce, uviedol, že vlastní pozemky neďaleko sporných pozemkov, má teda
vedomosť o tom, že žalovaní pozemky užívali, pričom svedok tam už býva 25 rokov. Časť pozemku bola
prístupová komunikácia do zadnej časti, nejakú časť užívali, výmeru presne nevie, mali tam zemiaky,
kukuricu alebo iné plodiny. Nemôže sa vyjadriť k tomu, kto pozemky užíval pred nimi. Nevie o tom, že by
pozemky užíval niekto iný ako žalovaní. Vedľa pozemku, ktorý užívajú žalovaní, malo družstvo vinice.

Nevie, kto bol predseda družstva. Vinice po tom, ako družstvo išlo do konkurzu, obhospodaroval Ing. Q..
Navrhovateľku na pozemkoch nevidel. Žalobkyňa užíva záhradu pri dome, v ktorom býva. Prístupová
cesta pri pozemku sa využívala na navážanie pri budovaní hrádze na priehrade, kamenná sa cesta sa
likvidovala, ale nevie, kto to robil.

Svedok T. B. uviedol, že je bezprostredný sused žalovaných. V obci býva od roku 1960. Najprv býval
na horárni, v dome býva od roku 1975. Keď býval na horárni, mal malotraktor a obrábal nielen
svoju záhradu, ale aj záhradu žalovaných, aj po tom, ako začal bývať v dome. Mali tam posadené
rôzne plodiny. Nevie o tom, že by pozemky užíval niekto iný. Syn žalobkyne má oproti jeho vinohradu
vinohrad, je to na inom konci obce. Navrhovateľku nepozná. Vedľa pozemku, ktorý užívajú žalovaní

ďalšie pozemky užívalo družstvo. Potom to mal pán Q.. Nie však pozemky, ktoré užívajú žalovaní.
Pozemok žalovaných ja asi 20 m x 120 m. Tento pozemok im oral. O inom pozemku tam nevie. Žalovaní
majú oplotenú celú záhradu. Žalovaný mal na pozemku aj vinohrad. Za plotom pri orechoch bol sklad
pre priehradu na materiál, bola tam kopa kameňa. Nevie, kedy ho tam naviezli. Aj za plotom bola časť,ktorú užívali žalovaní. Časť za plotom oral pre žalovaných. Bolo to 3 alebo 5 árov, obdĺžnik vedľa ich
záhrady, vedľa vinohradu.

Svedok L. Q. uviedol, že do roku 1998 pracoval na družstve ako opravár. Nevie, akú záhradu žalovaní
užívajú, iba vie, kde bývajú. K veci sa vyjadriť nevedel, ani k užívaniu a obrábaniu pozemkov.

Svedkyňa I.. Y. B. /v priebehu konania zástupkyňa odporcu 1/, nevesta žalovaných, uviedla, že u
žalovaných býva od roku 1986. Už keď tam prišla, užívali žalovaní záhradu aj parcelu 1609, ktorá bola

za plotom. Teraz je už oplotený pozemok celý, od roku 2000. Počas celého obdobia záhradu nikto iný
neužíval. Navrhovateľku spoznala až keď začal tento spor, žalobkyňa býva na opačnom konci dediny. Do
záhrady určite teda nechodila. Do užívania žalovaných nikto nezasahoval. Nevedela, že parcela 1609
nie je evidovaná na žalovaných. Keď do domu prišla bývať, z jej pohľadu to bolo družstevné. Pýtala sa,
prečo tam robia. Svokra povedala, že je to ich a oni s manželom im tam preto pomáhali. Nezaujímala
sa o to, prečo je to ich. Keď sa robil register obnovovaných pozemkov, začali žalovaní vybavovať parcely

XXXX a XXXX.

Svedkyňa J., sestra žalovanej uviedla, že od narodenia bývala v dome B., do 1. 8. 1959. Robila na
pozemkoch za domom. Pozemok bol úzky asi 5 metrov, ale dlhý, nedalo sa tam otočiť s pluhom. Po jej
odchode z domu tam zostali rodičia aj bratia žalovanej. Chodila tam často, pomáhala im. Žalobkyňa tam

nechodila nikdy. Mali pozemok pri priehrade, pri majeri. M. sa hovorilo C. Nezaujímala sa o to, komu
pozemok patrí.

Ďalší svedkovia, ktorí by sa mohli k veci podľa žalovaných vyjadriť, sú chorí, resp. mŕtvi.

Rozsudkomtunajšiehosúduzodňa3.6.2011č.k.20P331/09-48bolvyhlásenýT. zamŕtveho,zadátum
smrti bol stanovený deň 3. 6. 2011, ktorý neprežil. Návrh podala žalobkyňa z dôvodu, že menovaný
bol jej strýko, do roku 1958 s rodinou riadne komunikoval, odvtedy neudržiava žiaden kontakt. V návrhu
uviedla,ževr.1944saodsťahovaldocudzinyapodľavyjadreniajejnebohejmatkysaužnikdyneohlásil
žiadnym spôsobom, jeho adresa nie je známa a nikdy sa do obce nevrátil. V obci W.y už nikto z rodiny

nežije a ani najstarší obyvatelia obce si ho už nepamätajú. Návrh podala z dôvodu potreby vysporiadania
vlastníckych vzťahov k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v W.. Z obsahu spisu vyplýva, že MV SR úmrtie
T. neeviduje v Osobitnej matrike, nakoľko pozostalí nepožiadali o vydanie úmrtného listu /oznámené 8.
3. 2010 súdu/. Úmrtie im nebolo oznámené ani prostredníctvom ZÚ SR v rámci výmeny matrík.

Notárskou zápisnicou NZ 81/2000, N 87/2000 zo dňa 24. 5. 2000 Osvedčil notár JUDr. Jozef Opatovský
vyhlásenie o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti v k. ú W. vl. č. XXX, parc. č. XXXX. - roľa vo výmere
2144 m2, ktorú vlastní T.k v celosti. V zmysle osvedčenia žalovaní 1,2 vyhlásili, že nehnuteľnosť predal
JX., ktorí neboli zapísaní v pozemkovej knihe, pretože išlo o predaj z tzv. voľnej ruky bez spísania
zmluvy. Manželia W.í nehnuteľnosť užívali od roku 1945 a nebola predmetom dedičského konania,

pretože k nej nebolo usporiadané vlastnícke právo. J. zomrel 7. 4. 1973 a S.á im v roku 1981 darovala
celý svoj majetok, odvtedy nehnuteľnosť užívajú. Držba je trvalá, nepretržitá a dobromyseľná a trvá
viac ako 55 rokov. Obecný úrad v W. dňa 10. 5. 2000 potvrdil na základe prehlásenia svedkov F., M. /
obaja medzičasom zomreli/, že vlastník JX.k pri odchode do cudziny v roku 1945 tento pozemok predal
J.i a manželke S.e, neboli zapísaní do pozemkovej knihy, pretože išlo o tzv. predaj z voľnej ruky bez

spísania zmluvy. T.i vyplatili sumu 1500 Kčs a nehnuteľnosť od roku 1945 riadne užívali. V roku 1981
S. darovala svoj nehnuteľný majetok dcére L.j a zaťovi JJ., ktorí nehnuteľnosť užívajú. Obecný úrad
potvrdil, že žalovaní sa vždy správali ako vlastníci nehnuteľnosti, ich držba je stála, trvalá, neprerušená
a dobromyseľná. Plnili si všetky povinnosti týkajúce sa daní a poplatkov, Obecný úrad nemal námietky
voči osvedčeniu vlastníckeho práva, žiadna iná osoba si neuplatňuje k pozemku vlastnícke právo.

Notárskou zápisnicou NZ 121/2001, N 130/2001 spísanou 6. 5. 2001 na Notárskom úrade JUDr. Jozefa
Opatovského bolo zriadené vecné bremeno na časti nehnuteľnosti - LV č. XXXX, parc. č. XXXX - orná
pôda vo výmere 2144 m2 spočívajúce v práve vstupu a užívania z čelného pohľadu od ulice z ľavej
strany nehnuteľnosti, LV č. 1822 parc. č. XXXX/XX-vinice vo výmere 2270 m2 doprava na šírku 2,60 m

po celej dĺžke v prospech manželov L.
Správa katastra Trnava dňa 14. 10. 2009 Rozhodnutím č. C 52/2009 rozhodla, že potvrdzuje
nadobudnutie vlastníctva žalovanej v 2.rade k nehnuteľnosti vo vl. č. XXX - pozemok parc. č. XXXX -
orná pôda vo výmere XXXX mX, parc. č. XXXX - trvalý trávnatý porast vo výmere XXX mX vydržanímdňom XX. X. XXXX. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že v r. XXXX manželia W. odkúpili parcely č.
XXXX, XXXX, XXXX od T.a, ktorý potom odcestoval do cudziny v r. 1945, jednalo sa o predaj z voľnej
ruky. Manželia Hodulíkoví užívali nehnuteľnosti od r. 1945, mali ich nepretržite v držbe viac ako 10 rokov,

nakladali s nimi ako so svojím vlastníctvom a so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní v tom, že
im patria. Žiadni iní vlastníci sa nedomáhali svojho vlastníckeho práva , 24. 7. 1957 vniesli nehnuteľnosti
do JRD W.. Uvedenú skutočnosť potvrdili aj dvaja nezávislí svedkovia - L.
Z Platobných výmerov vyplýva, že dane a poplatky za spornú nehnuteľnosť platili žalovaní. Táto
skutočnosť vyplýva aj z potvrdenia OQ.y vo vzťahu k notárskej zápisnici.

Podľa oznámenia SK Trnava Ján Novák nadobudol nehnuteľnosti parc. č. XXXX, XXXX, XXXX vl. č.
XXX k. ú. W. na základe Uznesenia súdu D XXXX/XX-XX.

Zmluvou o nájme poľnohospodárskych pozemkov zo dňa 1. 1. 1997 prenajala žalovaná 2 Ing. L. parc.
č. XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXX.

Z obsahu spisu D 1326/1945 Okresného súdu Trnava - dedičské konanie po poručiteľovi U. vyplýva, že
v čase smrti pri spisovaní „Zápisu smrtného pádu" dňa 23. 9. 1945 bol JX.
Poručiteľ zanechal závet zo dňa 11. 9. 1945 pred notárom R.m V tomto testamente „porúča zanechateľ
svoj majetok deťom nasledovne:

1. Celý podiel v lúke, záhradu a krácinu, taktiež políčko pred chotárom, R. Nechták porúča svojej
dcére JG., ktorá bude povinná za to dať odslúžiť každoročne 1 Sv. omšu po dobu 20 rokov. Ďalej jej
necháva záhradku-F., ktorý ešte nie je na jeho meno zapísaný, taktiež všetok hnuteľný majetok, za čo je
povinná zanechateľa dochovať a pochovať. Konečne porúča menovanej dcére aj svoju čiastku z domu
a príslušenstva.

2. Synovi C.i porúča v celosti podiel v hone „R.", lebo tento svoj povinný podiel už dostal vyplatený v
hotovosti ako veno .
3. JX. necháva celý svoj podiel „S.", zbytok povinného podielu, tiež už dávnejšie obdržal v hotovosti
vyplatenú, ako veno.
Dcére K. zanechávateľ testamentárne nič nenechal z tej príčiny, lebo vraj ona bola ešte za živa z

rodičovského majetku úplne vyplatená a uspokojená. Prítomná Jozefína F. prehlásila, že jej bratia
už každý dostal toľko z majetku v peniazoch, ktoré peniaze vyčerpajú ich povinné podiele z tejto
pozostalosti. C. dostal od rodičov asi Kč.30000 a tu dostáva ešte jednu roľu v hone „R.k" vo výmere asi
738 siah a T. dostal, keď odišiel do J. asi 9500 Kč o čom predložila aj prehlásenie a tu dostane ešte asi
1737 siah. ...... Stránky ustaľujú, že podľa testamentu T.i poručené role sú totožné s nehnuteľnosťama,

ktoré sú zapísané vo vložke č. XXXX k. ú. Q. pod A r. č. X parc. Č. XXX/X, parcelácia v hone „PG.. V
pokračujúcej zápisnici 27. 8. 1946 K. prehlásila, že bola za živa zanechateľa z rodičovského majetku
úplne vyplatená a uspokojená.
Z Výťahu zo zápisnice o prejednaní pozostalosti vyplýva, že T.k nadobudol polovicu parcely v k. ú. Q.
parc. č. XXX/X /vl. č. XXXX/, odpisuje sa nehnuteľnosť parc. č. XXXX /vl. č. XXX/, do novej vložky XXXX,

vkladá sa na parc. č. XXXX, XXXX, XXXX na meno U.. Tieto nehnuteľnosti mali podľa dedičského
rozhodnutia inventárnu hodnotu 7.000 Kčs spolu.

Z obsahu spisu nevyplýva, kedy T. odišiel do J.y. Závet bol spísaný 11. 9. 1945 a dedičské konanie
prejednávané v r. 1946. Poručiteľ zomrel XX. X. XXXX. V čase smrti /i spísania závetu/ bol už

vycestovaný.
MNV W.y v podaní z 27. 3. 1946 bolo požiadané v dedičskom konaní o ustanovenie opatrovníka JX.i -
pre na neznámom mieste sa zdržujúceho dediča. Na návrh MNV W.y bol ustanovený za opatrovníka 11.
5. 1946 U. /obecný sirotský otec/. MNV Horné Orešany ohľadne T. vo svojom doporučení opatrovníka
uviedol, že tento sa zdržiava v USA.

Zo spisu ŠN Bratislava 1 č. D 389/86 po poručiteľke K. vyplýva, že Rozhodnutím zo dňa 16. 5.
1985, 15. 5. 1986 /novoobjavený majetok nadobudnutý po dcére/ majetok poručiteľky nadobudol ako
odmúmrť Československý štát /úspory, obrúčka, tuzexové poukážky/, nakoľko poručiteľka zomrela bez
zanechania závetu, nenastalo po nej dedenie zo zákona ani zo závetu. . V konaní vedenom na OS
Bratislava 1 č. k. 2D 39/2010 bolo predmetom novoobjavené dedičstvo po poručiteľke K.j. Návrh podala

N. dňa 19. 1. 2010 a žiadala prejednanie vinice v k. ú. W.. V návrhu uviedla ako dedičov Františku
Novákovú a Máriu Smolekovú. Z obsahu spisu vyplýva, že U.k ako dedič časti tejto nehnuteľnosti sa
vzdáva svojej časti v prospech N.. Na výzvu notára JUDr. Miroslava Pavloviča zástupca žalobkyne
tomuto dňa 27. 5. 2010 oznámil, že po neb. K.j /správne W./ pripadal v čase jej smrti do úvahy akodedič jej brat T., ktorý medzičasom zomrel a dedičkou po ňom je N. Zástupca žalobkyne následne do
spisu doložil rozhodnutie tunajšieho súdu 20P 331/2009-48, ktorým bol JX. vyhlásený za mŕtveho. Na
žiadosť notára adresovanú JUDr. Ingrid Dubasovej /okruh dedičov po por. T.i/ táto oznámila doposiaľ

zistený okruh dedičov - právom neb. C., brata poručiteľa, právom jeho neb. syna JG.a tak, že dedičmi
sú syn T. Osvedčením o novoobjavenom dedičstve vydanom JUDr. Miroslavom Pavlovičom, notárom
ako súdnym komisárom zo dńa 24. 4. 2012 č. k. 2D 39/2010, Dnot 25/2010-57 po por. K. pozemok v
k. ú. W. - vinice vo výmere 6034 m2 patriace poručiteľke v celosti nadobudla N.á s povinnosťou výplaty
podielu L.j. Rozhodnutia nadobudlo právoplatnosť dňom 24. 4. 2012.

Výpis z webovej stránky, predložený navrhovateľkou, ktorý má nasvedčovať vycestovaniu, resp.
vylodeniu T., nepovažuje súd za smerodatný. Tento dôkaz nie je datovaný, nevyplýva z neho
nepochybne, kedy k vylodeniu a odchodu zo SR malo dôjsť. Naviac z dedičského spisu po poručiteľovi
U.i je zrejmé, že v čase jeho smrti už T. vycestovaný bol.

Predmetom konania je určovacia žaloba. Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania možno
uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem. Tento je spravidla v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak právne
postavenie navrhovateľa by bolo bez takéhoto určenia neisté.

V danom prípade naliehavý právny záujem je daný tým, že postavenie žalobkyne bez tohto určenia
je neisté vzhľadom na skutočnosť, že je dedičkou po neb. T. ktorý mal byť podľa žaloby vlastníkom
sporných nehnuteľností ku dňu smrti, a teda majú patriť do dedičstva. Nie je pritom rozhodujúce, či je
výlučnou a jedinou dedičkou, okruh dedičov je smerodatný len v prejednávaní dedičstva po poručiteľovi.
Avšak v prípade dôvodnosti žaloby je rozhodnutie o tom, či nehnuteľnosť patrí do dedičstva, podstatné

a iným právnym prostriedkom zahrnutie nehnuteľností do aktív dedičstva nie je možné dosiahnuť.

V konaní nebolo sporné, že neb. T.k skutočne nadobudol titulom dedenia v konaní D 1326/45
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu. Z tohto konania však zároveň vyplýva, že už v čase
nadobudnutia vlastníckeho práva sa neb. T. zdržiaval v zahraničí - na neznámom mieste, podľa

vyjadrenia matky žalobkyne v J.e, keď už pred odchodom mal od neb. U. nadobudnúť nehnuteľnosti a
finančnú hotovosť.

Z výpovedí svedkov B.j vyplýva, že nehnuteľnosti užívali výlučne žalovaní, resp. ich právni
predchodcovia manželia W.í /rodičia žalovanej v 2. rade/. Svedok B. potvrdil ich výlučné užívanie od r.

1960, IM.á od r. 1986, svedkyńa L. od svojho narodenia /s tým, že nehnuteľnosti užívali najskôr manželia
W. a bezprostredne nadväzovalo užívanie žalovanými/. Z prehlásení F. /ktorí toto prehlásenie dali v
rámci osvedčenia o vydržaní a medzičasom zomreli/ vyplýva, že JX.k odišiel do zahraničia v roku 1945
a pred odchodom predal z tzv. voľnej ruky bez spísania zmluvy a zápisu do pozemkovej knihy /čo ani
nebolo sporné, pretože k zápisu v skutočnosti nedošlo/ nehnuteľnosti manželom Hodulíkovým, ktorí ich

aj začali užívať ako vlastné s tým, že vyplatili aj kúpnu cenu. Títo svedkovia potvrdili skutočnosť, že
žalobkyňa žiadnym spôsobom neužívala nehnuteľnosti, ani na ne nechodila. Naopak potvrdili skutočné
užívaniežalovanými,resp.ichpredchodcami.SvedokB.potvrdil,žežalovanípodobunajmenej25rokov
pozemky užívali, navrhovateľku tam nikdy nevidel, táto užíva záhradu pri svojom dome. Svedok L.o sa
k veci vyjadriť nevedel.

Svedok L. sa vyjadril len ohľadne časti nehnuteľností, ktoré v určitom období užívalo nehnuteľnosti
družstvo, resp. I. a rozhodujúce skutočnosti ohľadne reálne užívaných nehnuteľností nevedel, resp.
vzhľadom na svoj vek nemohol uviesť. Jeho výpoveď, vychádzajúca v podstate len z listín, nemohla byť
teda považovaná za smerodatnú.

Za podstatnú považuje súd výpoveď žalovanej v 3. rade, ktorá poprela, že by ona sama, žalobkyňa
alebo ich rodičia na sporné pozemky vôbec chodili pracovať. Vyvrátila tak tvrdenie žalobkyne, ktorá
ani nepreukázala akékoľvek užívanie sporných pozemkov. Práve vyjadrenie žalovanej v 3. rade súd
považuje za zásadné s prihliadnutím na príbuzenský vzťah s navrhovateľkou a súd má za to, že by

nepochybne mala vedomosť i žalovaná 3 o užívaní pozemkov, ak by tomu tak skutočne bolo. Sama
odporkyńa 3 o pozemkoch z hľadiska užívania vedomosť nemá.Pokiaľ sa v čestných vyhláseniach svedkovia vyjadrovali len o parcele č. XXX9, súd má za to, že
vzhľadom na rozloženie a priamu súvislosť pozemkov treba vychádzať z toho, že i samotní žalovaní 1,
2 mali za to, že sa jedná o jednu parcelu, a teda objektívne svedkovia s najväčšou pravdepodobnosťou

nemali vedomosť o tom, že „pás", ktorého sa vyjadrenie týkalo, pozostáva z 3 parciel. Súd pri tomto
hodnotení vychádzal z toho, že i ostatní svedkovia hovorili o pozemkoch „vedľa domu", „za domom",
„pri priehrade", teda objektívne nemohli uvádzať čísla parciel. Skutočnosť, že pozemky parc. č. XXXX,
XXXX sú pokračovaním parcely č. XXX.9, vyplýva i z Rozhodnutia SK Trnava zo dňa 14. 10. 2009 č.
C 52/2009. Vo vzájomnej súvislosti s týmito dôkazmi preto dospel k záveru, že vyjadrenie v čestných

vyhláseniach sa týkalo pozemkov ako takých.

Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 293/1992 Zb. na základe osvedčenia notára vydaného za podmienok uvedených
v tomto zákone sa v evidencii nehnuteľností zapíše za vlastníka nehnuteľnosti osoba uvedená v tomto
osvedčení. Podľa § 2 ods. 2 cit. Zák. ak do 10 rokov odo dňa zápisu do evidencie nehnuteľností
podľa odseku 1 neuplatní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách vykonávaných z dôvodu

usporiadania vlastníckych a užívacích pomerov vlastnícke právo k nehnuteľnosti takto zapísanej iná
osoba, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom zapísanej nehnuteľnosti na základe vydržania. To platí
aj pre prípad, keď nehnuteľnosť v tejto lehote bola prevedená na inú osobu, než ktorá je uvedená v
osvedčení. Podľa ods. 3 po dobu uvedenú v odseku 2 má osoba zapísaná v evidencii nehnuteľností
alebo nadobúdateľ zapísanej nehnuteľnosti postavenie oprávneného držiteľa.

V danom prípade notárska zápisnica o vydaní osvedčenia /ohľadne parc. č. XXXX/bola spísaná 24. 5.
2000, návrh bol podaný 24. 5. 2010, teda posledný deň plynutia 10-ročnej lehoty. Je nepochybné a v
konaní ani nebolo preukázané, že v tejto lehote /s výnimkou podania návrhu/ si po stanovenú dobu
nikto neuplatnil vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Už táto skutočnosť nepriamo nasvedčuje účelovosti

návrhu a potvrdzuje tvrdenie žalovaných, ale aj svedkov, že žalobkyňa nehnuteľnosti neužívala,
neprejavovala o ne záujem a nerušila žalovaných, resp. ich predchodcov v nerušenom užívaní. V
prípadezvyšnýchpozemkovkRozhodnutiuovydržanídošlo13.10.2009,avšakokolnostinasvedčujúce
vlastníctvu žalovaných sú zhodné z hľadiska nerušeného užívania a spôsobu nadobudnutia vlastníctva
tak, ako je uvedené ďalej.

Podľa§132ods.1vlastníctvovecimožnonadobudnúťkúpnou,darovacoualeboinouzmluvou,dedením
rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Podľa § 134
ods. 1 oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desať rokov,
ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31. 12. 1950 vlastnícke právo nehnuteľnosti
nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe. Bolo tomu tak
napriek tomu, že v pozemkovej knihe, ktorá v tom čase mala nielen registračný, ale aj hmotnoprávny
charakter, bol ako vlastník uvedený niekto iný. K takým prípadom dochádzalo napríklad vtedy, keď

prevod vlastníctva k nehnuteľnosti na základe zmluvy, uzavretej za platnosti obyčajového práva /často
už stratenej alebo v písomnej forme nikdy neexistujúcej/ nebol na nadobúdateľa v pozemkovej knihe
zapísané. V takom prípade vlastnícke právo na nadobúdateľa len na základe zmluvy nemohlo prejsť.
To však dôvodne mohlo v užívateľovi vyvolať presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti,
čo potom svedčilo o jeho oprávnenej držbe ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva.

Vlastnícke právo k nehnuteľnosti však nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný pri začiatku svojej
držby, a teda vedel, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo,
že je po práve a opak sa musel dokazovať. Vydržanie bolo prípustné voči každému, ak boli splnené
podmienkyvydržania-tedaakdošlokudalosti,ktorádôvodnemohlavužívateľovivyvolaťpresvedčenie,
že sa stal vlastníkom a nehnuteľnosť mal zákonom ustanovenú dobu v držbe.

Podľa Uhorského obyčajového práva sa nehnuteľnosti nadobúdali až vpisom do pozemkovej knihy, teda
platil princíp intabulačný. K tomu, aby bolo možné uskutočniť vklad vlastníckeho práva do pozemkovej
knihy a následne prevod vlastníckeho práva sa mimo iného vyžadovalo aj to, aby zmluva bola uzavretá
písomne. Existencii pozemkovej knihy a evidencii v nej sa prikladal skutočný význam. Vlastnícke právo

k nehnuteľnosti, ktorá bola zapísaná v pozemkovej knihe, bolo možné nadobudnúť spravidla len vpisom
do pozemkovej knihy.I podľa uhorského obyčajového práva však bolo možné, aby sa vlastníctvo nadobudlo mimo pozemkovej
knihy, teda vydržaním, ku ktorému dochádzalo vtedy, ak tu existoval nadobúdací titul, ktorý vyvolal
vo vlastníkovi presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti, i keď sa tak v skutočnosti nestalo.

Dobromyseľnosť sa vyžadovala pri počiatku držby. Podľa Stredného občianskeho zákonníka (Občiansky
zákonník č. 141/1950 Zb.) sa dobromyseľnosť v držbe vyžadovala po celú vydržaciu dobu.

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom
určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k nemu

priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne -
ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu. Tak minulou, ako i aktuálnou právnou
úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v
spojení s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka
v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., 134 Občianskeho zákonníka v znení od 1. januára 1992)
je oprávnenosť držby jednou z kľúčových podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním.

Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. decembra 1950 nadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť pod dobu 32 rokov mal
ako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného,
prípadne ako požívateľ alebo užívateľ. Vlastnícke právo nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný,

kto už na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne vedel, že
nehnuteľnosťpatríinému.Podobnépodmienkyprevydržanievlastníckehoprávaknehnuteľnostiurčoval
aj Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. (§ 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145); vlastníctvo mohol
nadobudnúť ten, kto nehnuteľnosť oprávnene držal po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného držiteľa
sa považoval ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Medzi

požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych úpravách bol rozdiel v tom, že obyčajové
právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení držby, kým podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950
Zb. bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby; pri oboch platila zásada, že kto nadobudol
oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu.

Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky ovláda vec. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické
ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom
tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom
dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje
cudziu vec, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom

dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť
objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba
brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu
daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné
pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za

ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.
Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli
vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj
naďalej (subjektívne) v dobrej viere.

Podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 /§115-116 ods. 1 v spojení s § 145/ vlastnícke právo k
hnuteľnej i nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu
zákonom stanovenú desať rokov u nehnuteľnosti. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so
zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to po celú vydržaciu dobu.
Zápis nadobudnutia vlastníckeho práva v pozemkovej knihe nebol v období od 1. 1. 1951 do 1. 4. 1964

už podmienkou prevodu vlastníctva, ale mu zostal iba význam deklaratórny.

Uvedené právne systémy pristupovali k požiadavke dobromyseľnosti držiteľa veci rozdielne. Podľa
obyčajového práva platného do 31. 12. 1950 sa vyžadovala dobromyseľnosť pri nastúpení do držby,
podľa zák. č. 141/1950 bola dobromyseľnosť potrebná po celú vydržaciu dobu. Platila zásada, že kto

nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu predchodcu.
Podľa intertemporálneho ustanovenia § 562 OZ č. 141/1950 Zb. sa od 1. 1. 1951 ustanoveniami tohto
zákona spravovali aj právne vzťahy vzniknuté za platnosti obyčajového práva. Vydržacia doba, ktorá
začala plynúť pred 1. 1. 1951 sa v zmysle § 566 OZ č. 141/1950 Zb. skončila najneskoršie uplynutímdesaťročnej lehoty počítanej od 1. 1. 1951, ak neuplynula skôr. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb.
držbu a vydržanie až do novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb., t. j. do 1. 4. 1983 neupravoval. Až
uvedená novela OZ v § 132a, § 135a novo upravila ochranu držby a vydržanie s možnosťou započítania

času predchádzajúcej nepretržitej držby pred 1. 4. 1983 s tým, že tento čas sa neskočil skôr než 1. 4.
1984 /§856 ods. 3/. Podľa tejto úpravy nadobudol občan, ktorý mal nepretržite nehnuteľnú vec 10 rokov,
s vecou nakladal ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že mu vec patrí /
s výnimkou vecí v socialistickom vlastníctve/.

Zákon č. 141/1950 Zb. účinný od 1. 1. 1951 ustanovil teda na vydržanie vlastníctva nehnuteľnosti
dobu 10 rokov /ako vyplýva z dôvodovej správy k ust. § 116, viedli k tomu doterajšie skúsenosti,
podľa ktorých je tridsaťdvaročná lehota neprimerane dlhá/ , pričom pre vydržanie, ktorého doba začala
plynúť pred týmto dátumom, platilo, že sa skončí uplynutím pôvodnej lehoty, najneskôr však do 31. 12.
1960. Vydržanie bolo prípustné voči každému. Vyžadovala sa dobromyseľná a nepretržitá držba, za
dobromyseľného sa držiteľ považoval, ak so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť presvedčený o

tom, že mu vec patrí. V ust. § 110 cit. Zák. je uvedené: Vlastnícke pomery k pôde, založené na zásade
„pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú", spravujú sa občianskym zákonníkom, pokiaľ osobitné predpisy
neustanovujú inak.

Z vykonaného dokazovania je nesporné, že vlastníkom sporných nehnuteľností zapísaných v

pozemkovej knihe bol U.k. Vlastník sporných nehnuteľností zanechal závet zo dňa 11.09.1945, na
základe ktorého sporné nehnuteľnosti mali po jeho smrti pripadnúť do vlastníctva syna JX.. Podľa
tvrdenia žalovaných ich právni predchodcovia J.í nadobudli uvedené nehnuteľnosti na základe ústnej
kúpnej zmluvy od T.a. Z toho možno potom vyvodiť zistenia, že nehnuteľnosti patriace U. predal jeho syn
T. pred svojim odchodom do cudziny právnym predchodcom žalovaných J., ktorí mu zaplatili za uvedené

nehnuteľnosti kúpnu cenu 1.500,- Kčs. V konaní bolo preukázané, že rodina žalovaných uvedené
nehnuteľnosti užívala nepretržite, dlhodobo a nerušene, naopak, žalobkyňa i celá rodina žalobkyne o
uvedené nehnuteľnosti nejavila záujem, tieto neužívali, neudržiavali, neplatili za ne dane ani poplatky.

Oprávnená držba spravila spočíva na skutkovom omyle, keď sa oprávnený držiteľ domnieva, že bol

napr. urobený právny úkon, hoci tomu tak nebolo, alebo naopak o určitej skutočnosti, ktorá má za
následok neplatnosť právneho úkonu, či inak bráni vzniku práva, nemá vedomosť. Súd v súvislosti s
úvahou o dobrej viere pre účely osvedčenia práva svedčiaceho dobromyseľným držiteľom poukazuje na
ustálenú judikatúru týkajúcu sa výkladu tohto ustanovenia, podľa ktorej je potrebné hodnotiť objektívne,
vychádza sa z toho, ako by vec bola posúdená pri zachovaní obvyklej opatrnosti, ktorú možno od

každého požadovať. Okolnosti a z nich vyplývajúce právne dôsledky uchopenia držby je treba skúmať
u každého držiteľa zvlášť. Je pravdou, že nedostatok dobrej viery predchodcu nemusí vylučovať dobrú
vieru ďalšieho držiteľa (napr. ak poručiteľ nebol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec
alebo právo patrí, nevylučuje to dobrú vieru dediča). Je možné použiť aj odkaz na konštantnú judikatúru
Najvyššieho súdu ČR pri posúdení toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere,

že mu vec alebo právo patrí, z ktorej vyplýva, že nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych
predstáv držiteľa, dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať i k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné
právo vzniknúť, teda i k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva (2 Cdon
1178/96, 22 Cdo 1398/2000). Rovnako tak rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 260/2008 uvádza, že
dobromyseľnosťdržiteľamusíbyťposudzovanáajzhľadiska,čidržiteľprizachovanínáležitejopatrnosti,

ktorúmožnosprihliadnutímnaokolnostikonkrétnehoprípadunakaždomsubjektepožadovať,malalebo
mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa
nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol domnelý právny dôvod (titulus
putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu takýto
právny titul svedčí.

Uhorské obyčajové právo platné na území Slovenska do 31. 12: 1950 rozoznávalo vlastníctvo
a/ pozemkovoknižné - išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníckeho práva na základe protiprávnej
pozemkovoknižnej držby trvajúcej 32 rokov - takýmto vydržaním mohol nadobudnúť pozemkovoknižné
vlastníctvo ten, kto bol neplatne vpísaný do pozemkovej knihy, keď tento stav neplatného vkladu

trval nerušene 32 rokov, mohol vydržať aj vtedy, ak bol obmyseľný, b/ zápis skutočného držiteľa
do pozemkovej knihy - išlo o zápis skutočného držiteľa ako vlastníka bez preukázania vkladového
povolenia vystaveného osobou, ktorá bola v pozemkovej knihe zapísaná ako posledný vlastník na
základe skutočnej mimopozemkovoknižnej držby a c/ vydržanie mimo pozemkovej knihy - išlo o pôvodnénadobudnutie vlastníctva na základe dlho trvajúcej, pokojnej a statočnej držby - vydržiteľ musí byť
presvedčený, že svojou mimopozemkovou knižnou držbou nikoho neukracuje. Jeho nestatočnosť musí
preukázať druhá strana, s výnimkou, že držiteľ ju nadobudol násilím, tajne alebo zneužítím výprosy, lebo

preukázaním tohto spôsobu nadobudnutia je dokázaná aj nestatočnosť držby. V pomere k pozemkovej
knihedržbanemusíbyťaaniniejestatočná,keďvydržiteľvie,žepozemkovoknižnejekdržbeoprávnený
niekto iný, ale môže byť presvedčený, že mimo pozemkovej knihy je oprávnený on sám, napr. ako on
alebo jeho predchodca kúpil nehnuteľnosť, ale nedal previesť v pozemkovej knihe na seba. Z uvedeného
vyplýva, že podľa obyčajového práva nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do

pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť
musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako požívateľ alebo užívateľ. Vlastnícke
právo nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný, kto už na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť
nadobudolbezprávne,prípadnevedel,ženehnuteľnosťpatríinému.Akobolouvedené,podľauhorského
obyčajového práva, nestatočnosť držiteľa musí preukázať druhá strana. Podmienky vydržania podľa
uhorského obyčajového práva predstavujú: 1/ držobná spôsobilosť nadobúdateľa, 2/ nehnuteľnosť

spôsobilá na vydržanie, 3/ dobromyseľnosť, ktorá sa predpokladala, teda len zlý úmysel nadobúdateľa
vylučoval vydržanie (Zbierka rozhodnutí zv. 8, č. 186, sp.n. Curia 670/1906), 4/ uchopenie sa držby, 5/
nepretržitosť držby v trvaní vyžadovanej zákonom. /NS SR 1Cdo 96/2013/ - z tohto rozhodnutia v spojení
suvedenýmidôkazmi,vykonanýmivkonaní,bolopotrebnépozrušeníveciodvolacímsúdomvychádzať.

V danom prípade z výpovedí svedkov B., žalovanej 3 vyplýva, že žalovaní užívajú nehnuteľnosti ako
nástupcovia manželov W. nepretržite. Počiatok dobromyseľného užívania je však potrebné zvažovať od
r. 1945 právnymi predchodcami žalovaných. Svedkyňa L. potvrdila užívanie nehnuteľností ako vlastných
jej predchodcami. Z prehlásení F.a je nesporné, že tieto JX. pred odchodom do zahraničia „predal"
manželom W., títo začali nehnuteľnosti užívať v dobrej viere ako vlastné, o tieto sa starali a v užívaní

ich nikto nerušil. Ako už bolo uvedené, parc. č. XXXX, XXXX sú pokračovaním parc. č. XXX9, jedná sa
o súvislé pozemky, a teda nemožno konštatovať, že svedkovia sa vyjadrovali výlučne o parc. č. XXXX,
keď objektívne nemali, resp. nemuseli mať vedomosť o tom, že sa jedná o tri parcely. Ich vyjadrenie
o užívaní sa však v súvislostiach nepochybne týkali celého pozemku ako takého, i keď pozostáva z
viacerých parciel.

Tvrdenia žalobkyne sú vyvrátené i skutočnosťou, že dane a poplatky platila žalovaná 2, rovnako
uzatvárala nájomné zmluvy, jej predchodcovia vniesli ornú pôdu do JRD /nie predchodcovia žalobkyne/.
Potvrdzuje to nezáujem žalobkyne o sporné nehnuteľnosti a tiež potvrdzuje skutočnosť, že na
pozemkoch nepracovala a tieto neužívala. Ak by tomu tak bolo, o nehnuteľnosti by prejavovala záujem

prinajmenšom po prijatí novej právnej úpravy po r. 1989 /vyrovnanie dedičských podielov, uzatváranie
nájomných zmlúv s organizáciami, užívajúcimi poľnohospodársku pôdu a ďalšie, ktoré mali odstrániť
zásady do vlastníckych práv do r. 1989/ a jej tvrdenia sú vyvrátené i svedeckými výpoveďami a samotnou
odporkyňou 3, sestrou žalobkyne. Nemenej dôležitou je i skutočnosť, že ani predchodcovia žalobkyne
nielenžepozemkyneužívali,aležiadnymspôsobomnezasahovalidoichužívania-malipritomvedomosť

o tom, že JX.k je v zahraničí, o pozemky sa teda objektívne nestaral a ak by tieto nikto neužíval, s
najväčšou pravdepodobnosťou by prinajmenšom zabezpečovali obrábanie pôdy. Tu treba prihliadnuť
na obvyklú starostlivosť o pôdu v rozhodnom období a táto bola nepochybne zabezpečená. Súd má
za to, že táto všeobecne známa skutočnosť nie je len úvahou, ale nepriamym dôkazom toho, že
skutočne bola zabezpečená starostlivosť o pôdu a nebolo žiadnym spôsobom vyvrátené, že sa tak

stalo zo strany právnych predchodcov žalovanej 2. V súčasnej dobe nie je možné vzhľadom na úmrtie
všetkých právnych predchodcov tieto skutočnosti relevantne skúmať, avšak s prihliadnutím na uvedené
má súd za to, že i tieto okolnosti nasvedčujú riadnemu obrábaniu pôdy, starostlivosť o ňu a nebolo
žiadnym spôsobom vyvrátené, že by túto starostlivosť zabezpečovali práve predchodcovia žalovanej v
2. rade. Naopak, z vykonaného dokazovania dobromyseľné užívanie pozemkov manželmi W.i považuje

s prihliadnutím na uvedené súd za preukázané.

Z dedičského konania po U.i vyplýva, že tento síce zanechal testament, ale podľa obsahu výpisu z
tohto konania k skutočnému rozdeleniu majetku vrátane finančnej hotovosti došlo ešte za jeho života /
vyplýva to z vyjadrení dedičov, ktoré v podstate nasvedčujú, že dedičské konanie vrátane testamentu je

len potvrdením reálneho stavu, akým spôsobom poručiteľ so svojím majetkom počas života naložil/. V
čase spísania závetu i smrti poručiteľa bol síce T.k v zahraničí, ani z dedičského spisu však nevyplýva,
kedy sa tak stalo - odchod T. mohol byť krátko pred smrťou U., ktorý utrpel smrteľný úraz. Práve
s prihliadnutím na to, že poručiteľ počas života majetok rozdelil pred spísaním závetu, nasvedčujetomu, že samotný T.k sa cítil už ako „vlastník" nehnuteľností a pozemky odpredal i za účelom získania
finančných prostriedkov, ktoré sčasti získal vyplatením dedičstva vopred ako vena. Skutočnosť, že ich
zrejme neodpredal za cenu, aká bola určená v dedičskom konaní, tento jeho krok nespochybňuje,

nakoľko o cene nehnuteľností nemusel mať vedomosť. Zo samotného dedičského spisu vyplýva, že
ceny boli určené odhadom a v Zápisnici zo dňa 30. 7. 1946 /č. l. 15 dedičského spisu/ „prítomná T.
prehlasuje, že inventárne hodnoty sú príliš vysoké, žiada slevu". Práve z dôvodu, že predaj z voľnej
ruky bol pomerne častý, má súd za to, že sa nejedná iba o dohady a nepreukázané skutočnosti. Zo
závetu a obsahu dedičského spisu je nesporné, že U.k ústne pred spísaním závetu svojich potomkov

vyplatil a rozdelením nehnuteľností svoj majetok vyporiadal. Písomnou formou závetu iba potvrdil toto
rozdelenie majetku v záujme právnej istoty. Túto skutočnosť potvrdzuje samotné znenie závetu, keď
„dcére Jozefíne.... necháva záhradku-Vinohrad, ktorý ešte nie je na jeho meno zapísaný" , synovi
Leopoldovi porúča v celosti podiel v hone „Dubník", lebo tento svoj povinný podiel už dostal vyplatený
v hotovosti ako veno , JX.i necháva celý svoj podiel „Za hájom" a „Bankynu", zbytok povinného
podielu, tiež už dávnejšie obdržal v hotovosti vyplatenú /v ďalšej časti sa uvádza asi 9500 Kč/, ako

veno, dcéra K.á už bola vyplatená. Treba uviesť, že predaj z voľnej ruky bol v danom období skutočne
obvyklý a samotnému zápisu vlastníckeho práva nebola venovaná dostatočná pozornosť /z toho neskôr
vyplynuli i neusporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom a vlastnícke či určovacie žaloby/ a bol daný
i dostatočný priestor na určovanie ceny nehnuteľností dohodou zmluvných strán. Tieto skutočnosti
a vyjadrenie matky žalobkyne v dedičskom konaní, v zmysle ktorého pred odchodom mal od neb.

U. nadobudnúť nehnuteľnosti a finančnú hotovosť potvrdzujú skutočnosť, že JX.k sa cítil ako osoba
oprávnená s nehnuteľnosťami nakladať /podľa obsahu závetu tomuto predchádzalo nielen odovzdanie
finančných čiastok, ale rozdelenie majetku za života poručiteľa/ - právna úprava obyčajového práva
v rámci prevodu vlastníctva upravoval inštitút „nadobudnutie vlastníctva odovzdaním" /až následná
právna úprava vyžadovala pri prevode vlastníctva k nehnuteľnosti spísanie listiny, ktorá sa uloží

na súde/. Tiež výpoveďami svedkov mal súd za preukázané, že manželia W.ví skutočne do držby
nehnuteľnosti nastúpili dobromyseľne /čo nebolo v konaní relevantne vyvrátené, hoci s poukazom na
uvedené dôkazné bremeno v tomto smere spočívalo na žalobkyni, ktorá mala preukázať, že nastúpenie
do držby dobromyseľné nebolo/ a hoci podľa obyčajového práva postačovala dobromyseľnosť pri
nástupe do držby, z vykonaného dokazovania vyplýva, že dobromyseľní a vo viere, že im vec patrí,

zostali po celú dobu užívania, o nehnuteľnosti sa starali riadne ako o svoje vlastné a nikto sa nedomáhal
žiadnych práv týkajúcich sa nehnuteľností. Dobromyseľné užívanie pretrvávalo do podania žaloby aj
na strane žalovaných ako právnych nástupcov /ktorých dobromyseľnosť nebola spochybnená vôbec/.
K skutočnému nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním manželmi W.i došlo v zmysle uvedeného
31. 12. 1960 - do držby nastúpili v r. 1945 v čase platnosti obyčajového práva, kedy vydržacia doba

bola 32 rokov, avšak vzhľadom na novú právnu úpravu a prechodné ustanovenia sa skončila uvedeným
dňom.Vskutočnostinedošlokzápisuvlastníckehopráva,avšakknadobudnutiuvlastníctvanepochybne
vzhľadom na uvedené došlo vydržaním a v dobromyseľnej držbe už len nerušene žalovaní /resp.
žalovaná 2 a sčasti u parc. č. 1609 i žalovaný 1/ pokračovali, riadne sa o nehnuteľnosti starali ako o
vlastné, platili za ne i dane a poplatky a až následne si vlastníctvo usporiadali. Pozemok riadne oplotili

- ani proti tejto skutočnosti žalobkyňa nenamietala. Z jej vyjadrení nakoniec takisto vyplýva, že na
pozemky nechodila. O nehnuteľnosti teda nejavila skutočný záujem. Skutočnosť, že časť pozemkov
bola medzičasom v užívaní socialistickej organizácie, nespôsobovala zánik vlastníckeho práva, iba jeho
obmedzenie a keďže k vydržaniu, a teda nadobudnutiu vlastníctva došlo 31. 12. 1960, pričom vlastníctvo
nebolo spochybnené, nedošlo k zániku vlastníctva. Žalobkyňa sama nepreukázala, že by ona alebo

jej právni predchodcovia „vložili" nehnuteľnosti do JRD, o nehnuteľnosti sa začala zaujímať až po
tom, ako našla testament po U. ktorá skutočnosť nasvedčuje jej nezáujmu o sporné nehnuteľnosti.
Návrh na vyhlásenie T.a za mŕtveho podala 2. 11. 2009. Samotný počiatok - dátum nástupu do držby
nie je možné objektívne preukázať z dôvodu úmrtia osôb, ktoré do dobromyseľnej držby nastúpili,
rovnako úmrtia pôvodných vlastníkov. Žalovaní však preukázali, že žiadnym spôsobom neboli oni ani ich

predchodcovia v užívaní rušení a nebolo preukázané, že by pozemky po celé obdobie trvajúce niekoľko
desiatok rokov užívali bez dobromyseľnosti. Ani žalobkyňa nespochybnila a nevyvrátila dobromyseľnosť
manželovHodulíkovýchprinástupedodržby,samanepreukázala,žebynehnuteľnostiužívalniektoinýa
vkonečnomdôsledkunepreukázalaanisvojzáujemonehnuteľnostiaždopodaniatohtonávrhu.Nemala
námietky voči tomu, že žalovaní sa o pozemky starajú, platia poplatky, oplotili ich a nedomáhala sa ani

možnosti užívať pozemky žiadnym spôsobom. Žalovaní súdu predložili i dokumentáciu, z ktorej vyplýva
rozmiestnenie pozemkov, oplotenie a súvis s domom žalovaných, pri ktorom sa pozemky bezprostredne
nachádzajú.Súd poukazuje aj na rozhodnutie R 8/00 z.1 , v zmysle ktorého „ pred vydaním osvedčenia o držbe
nehnuteľnosti podľa zákona č. 293/1992 Zb. má jej dotknutý vlastník (spoluvlastník) naliehavý právny
záujem na podaní určovacej žaloby, že u žalovaného nie sú splnené podmienky pre vydanie tohto

osvedčenia." Takúto možnosť žalobkyňa nevyužila napriek tomu, že mala vedomosť o tom, že žalovaní
realizujú kroky k usporiadaniu vlastníckych vzťahov, a teda svoje právo mala možnosť uplatniť už pred
vydanímosvedčenia.Akajžalobkyňatvrdí,žeopozemkochzískalavedomosťažponájdenítestamentu,
neuviedla, kedy sa tak stalo, nepochybne však mala /resp. mala mať/ vedomosť o tom, že v obci sa
usporadúvajú vlastnícke vzťahy k pozemkom a v tomto smere v tom období takisto nepodnikla žiadne

kroky.

Z hľadiska pasívnej legitimácie účastníkov je potrebné uviesť, že žalovaný v 1. rade je bezpodielovým
spoluvlastníkom iba nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX - parc. č. XXXX, keď nehnuteľnosti zapísané
na LV č. XXX1 sú vo výlučnom vlastníctve žalovanej v 2. rade. Žalovaná 3 bola do konania pribratá ako
právny nástupca U.

Za daného stavu má súd za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a jej tvrdenia boli vykonanými
dôkazmi vyvrátené. Žalovaní v konaní svedeckými výpoveďami a listinnými dôkazmi preukázali svoje
tvrdenie, že nehnuteľnosti užívali ako vlastné, ich predchodcovia pri nástupe do držby boli dobromyseľní,
a teda súd má za to, že sú splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním. Žalobkyňa
relevantným spôsobom nevyvrátila a nespochybnila skutočnosť, že právni predchodcovia žalovanej 2

boliprinástupedodržbydobromyseľníaskutočnepozemkyužívaliodr.1945,tedadošloknadobudnutiu
vlastníctva vydržaním tak, ako bolo vyššie uvedené. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať
o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby
držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu takýto právny titul svedčí.

V nadväznosti na ostatné rozhodnutie odvolacieho súdu neboli v konaní navrhnuté žiadne ďalšie dôkazy,
súd tieto z vlastnej iniciatívy nemohol bez ich označenia vykonať a doposiaľ vykonané dokazovanie bolo
postačujúce a rozsiahle. Ani odvolací súd nespochybňoval skutočnú držbu nehnuteľností žalovanými,
resp. ich právnymi predchodcami. Súd sa pri rozhodnutí neodklonil od pôvodného rozhodnutia a
právneho názoru predovšetkým s poukazom na citované rozhodnutie NS SR 1Cdo 96/2013, v zmysle

ktorého Pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať.
Nestatočnosť držiteľa musí preukázať druhá strana. Žalobkyňa však nepreukázala nestatočnosť
žalovaných, resp. ich predchodcov pri nástupe do držby, nepreukázala žiadne skutočnosti, ktoré
by dobromyseľnosť pri nástupe do držby vyvrátili a naopak, zo všetkých vykonaných dôkazov bola
dobromyseľnosť a trvalá držba preukázaná. Skutočnosť, že v čase dedenia sa T. zdržiaval v zahraničí,

s poukazom na uvedené nemá za následok obmyseľnosť právnych predchodcov žalovaných, ktorí od
neho nehnuteľnosť získali, i keď v tom čase nebol skutočným vlastníkom, keď nebolo preukázané, že by
predchodcovia žalovaných o tomto mali vedomosť. V kontexte všetkých uvedených súvislostí súd má za
to,žepredchodcoviažalovanýchboliprinástupedodržbydobromyseľní/opakžalobkyňanepreukázala/,
žalovanídotýchtoprávdobromyseľnevstúpili,pozemkyužívaliakovlastnéastaralisaoneakovlastníci,

neboli nikým rušení po celú dobu užívania nehnuteľnosti až do podania žaloby. Žalobkyňa pozemky
nikdy neužívala, nezaujímala sa o ne, nestarala, a teda jej tvrdenia sa javia ako účelové. Je potrebné
potom vychádzať zo zásadného predpokladu, že pri skutočnej držbe /ktorá ani nebola v konaní sporná/
sa predpokladá dobromyseľnosť /je po práve/ a opak nebol v konaní preukázaný, pričom dôkazné
bremeno spočívalo práve na žalobkyni. Objektívne vzhľadom na počiatok nástupu do držby nie je

možné inými ako doposiaľ vykonanými dôkazmi preukazovať skutočnosť, či predchodcovia žalovaných
boli skutočne dobromyseľní /prípadní svedkovia už nežijú a kúpna zmluva nebola písomná, pričom je
všeobecne známe, že v spornom období dochádzalo „k predaju" nehnuteľností takýmto neformálnym
spôsobom tzv. z voľnej ruky/, a teda ani v nadväznosti na ostatné rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo
objektívne možné ďalšie dôkazy vykonať. Nie je však sporné zo všetkých doposiaľ vykonaných dôkazov

a ani odvolacím súdom spochybňované, že držba bola a je nepretržitá, do podania žaloby nikým
nerušená, predchodcovia žalovaných sa správali ako vlastníci a s poukazom na uvedené sa držba
považovala za oprávnenú, ak nebol preukázaný opak - a tento opak žalobkyňa nepreukázala. Súd
teda pri opätovnom rozhodnutí vychádzal jednak z vykonaných dôkazov a tiež z rozhodnutia NS SR
1Cdo 96/2013, v zmysle ktorého sa dobromyseľnosť pri nástupe do držby predpokladá a opak nebol

žiadnym spôsobom preukázaný. Predchodcovia žalovaných a neskôr žalovaní užívali nehnuteľnosť
vo svojom mene, držba bola pokojná a nikým nerušená, ich nestatočnosť ako držiteľov preukázaná
nebola, nebol tiež preukázaný zlý úmysel nadobúdateľa /Zbierka rozhodnutí zv. 8, č. 186, sp. zn. Curia
670/1906/. Súd má naviac za to, že ak by predchodcovia žalovaných neboli dobromyseľní v užívanínehnuteľností, ostatní dedičia po U.vi by do tejto držby zasiahli, to sa však nestalo /nebolo to v konaní
preukázané/ a zo všetkých okolností je zrejmé, že užívanie pozemku rešpektovali a nenamietali, čo
nasvedčuje tvrdeniam žalovaných. Dobromyseľnosť právnych predchodcov žalovaných a následne

žalovaných nebola relevantným spôsobom spochybnená a vyvrátená.

Z uvedených dôvodov má súd za to, že návrh je nedôvodný, nárok nepreukázaný a rozhodol tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa § 142 ods. 1 O.s . p. úspešným žalovaným priznal súd náhradu trov konania titulom právneho
zastúpenia za prevzatie a prípravu zastúpenia, účasť na pojednávaní 3. 5. 2016 á 66 eur, paušál á 8,58
eur podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Trnave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O. s. p. uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov
a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
Podľa § 209 O. s. p. súd prvého stupňa vyzve toho, kto podal odvolanie neobsahujúce náležitosti podľa

§ 205, aby chýbajúce náležitosti doplnil podľa § 218 ods. 1 písm. d/ O. s. p. (odmietnutie odvolania).
Ak aj napriek výzve súdu odvolanie nedoplní alebo ide o oneskorené odvolanie alebo podané tým, kto
naň nie je oprávnený, predloží súd prvého stupňa odvolaciemu súdu. V takom prípade bude rovnako
odvolanie odmietnuté.