Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 31, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/20/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6311209690
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6311209690.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobkýň:
1/ E. M., rod. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v J. nad I., M. č. XXX/XX, a 2/ T. V., rod. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom v O., Z.. XXX, obidvoch zastúpených JUDr. Idou Cabanovou, advokátkou so
sídlom v Banskej Bystrici, Mičinská cesta č. 35, proti žalovaným: 1/ T.. M. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom v O., Z. č. XXX, zastúpený JUDr. Petrom Šramkom, advokátom so sídlom v Brezne, Moyzesova
č. 12, a 2/ M. J., zastúpený právnym zástupcom Slovenský pozemkový fond, so sídlom v Bratislave,
Búdkova č. 36, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku

Okresného súdu Brezno č.k. 1C/113/2011-355 zo dňa 20.06.2016, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o určení, že do dedičstva po právnych predchodcoch žalobkýň
1/ a 2/ M. J., rod. P. a C. J. v režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov patrí parcela č. KNE
XXX/X o výmere 213 m2 v k.ú. O. v celosti (druhý výrok) p o t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o určení, že do dedičstva po právnych predchodcoch žalobkýň
1/ a 2/ M. J., rod. P. a C. J. v režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov patrí parcela č. KNE

XXX o výmere 278 m2 v k.ú. O. v podiele 4/12 (tretí výrok) p o t v r d z u j e.

Žalovaný 1/ je p o v i n n ý nahradiť žalobkyniam 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie voči žalovanému 2/ zastavil (prvý výrok), určil,

že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v okrese K., v obci O., katastrálne územie O., zapísaná na LV č. XXXX
ako parcela registra „E“ parc. č. XXX/X o výmere 213 m2, druh pozemku trvalé trávnaté porasty v celosti
patrí do dedičstva po nebohej M. J., rod. P., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX a jej
nebohom manželovi C. J., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, obidvaja naposledy bytom
v O., č. XXX, v režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov (druhý výrok), určil, že nehnuteľnosť
nachádzajúca sa v okrese K., v obci O., katastrálne územie O., zapísaná na LV č. XXXX ako parcela
registra „E“ parc. č. XXX o výmere 278 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria patrí v podiele

4/12 do dedičstva po nebohej M. J., rod. P., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX a jej
nebohom manželovi C. J., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, obidvaja naposledy bytom
v O., č. XXX, v režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov (tretí výrok), v prevyšujúcej častižalobu zamietol (štvrtý výrok) a vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej (piaty výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a právneho
posúdenia veci, podľa ktorého vo vzťahu k vyhovujúcim výrokom napadnutého rozsudku (druhý a tretí
výrok) v prípade parcely parc. č. KNE XXX/X mal súd za preukázané tvrdenie žalobkýň, že sa jedná o
pozemok pôvodne vedený ako pozemnoknižná parcela č. XXXX/a/X zapísaná v pozemnoknižnej vložke
č. XXX; v tomto prípade súd vykonaným dokazovaním poukazujúc predovšetkým na kúpnopredajnú

zmluvu datovanú dňa 13.06.1942 a kúpnopredajnú zmluvu datovanú dňa 04.12.1942 dospel k záveru,
že predmetnú parcelu v celosti odkúpil C. J., starý otec žalobkýň od vlastníkov parcely zapísaných v
pozemnoknižnej vložke č. XXX s výnimkou U. O., ktorý bol v tom čase na neznámom mieste; hoci z
pozemnoknižnej vložky č. XXX vyplýva, že podiel 1/6 U. O. bol ďalej predmetom dedičského konania
po ňom, súd vychádzajúc z kúpnopredajnej zmluvy mal za to, že C. J. odkúpil túto parcelu v celosti, keď
ďalšie spoluvlastníčky na predmetnej parcele (C. A. a B. O.) vyhlásili, že predmetom predaja je aj podiel

U. O. o veľkosti 1/6; C. J. bol dobromyseľný v tom, že nadobúda túto parcelu v celosti a tým vstúpil
do oprávnenej držby započatej vo vzťahu k celej parcele najskôr dňa 04.12.1942; o tom, že podiel U.
O. bol predmetom dedičského konania C. J., resp. jeho právni nástupcovia, nemohli mať vedomosť,
nakoľko neboli účastníkmi týchto konaní; následne svedeckými výpoveďami bolo preukázané, že právni
predchodcovia žalobkýň, resp. samotné žalobkyne predmetný pozemok užívali; podľa práva platného na

území Slovenskej republiky do 31.12.1950 (tzv. uhorské obyčajového práva) vlastníctvo k nehnuteľnosti
nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe; vydržanie bolo
prípustné voči každému, ak boli splnené podmienky vydržania, t.j. ak došlo k udalosti, ktorá dôvodne
mohla v užívateľovi vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti a túto mal príslušnú
zákonomustanovenúdobuvdržbe;zákonč.141/1950Zb.Strednýobčianskyzákonník,ktorýnadobudol

účinnosť dňa 01.01.1951 ustanovil na vydržanie vlastníctva nehnuteľnosti dobu 10 rokov, pričom pre
vydržanie, ktorého doba začala plynúť pred týmto dátumom, platilo, že sa skončí uplynutím pôvodnej
lehoty najneskôr však do 31.12.1960 (§ 566 zákona č. 141/1950 Zb.); vychádzajúc z citovaného
právneho stavu k vydržaniu vlastníckeho práva k parcele KNE č. XXX/X (resp. parcele č. XXXX/
a/X) na základe oprávnenej držby C. J. trvajúcou od 04.12.1942 došlo s poukazom na prechodné

ustanovenie § 566 zákona č. 141/1950 Zb. dňa 31.12.1960; keďže v čase kúpy predmetného pozemku
a rovnako v čase uplynutia vydržacej doby, manželstvo C. J. s M. J., rod. P., už trvalo, súd dospel
k záveru, že predmetný pozemok nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, hoci tomu
zápis v pozemnoknižnej vložke č. XXX nezodpovedal; k uvedenému záveru súd dospel vychádzajúc
z právnej úpravy majetkových vzťahov medzi manželmi v danom období, kedy až do roku XXXX

platilo na území Slovenskej republiky tzv. uhorské obyčajové právo, ktoré už v tom čase upravovalo
možnosť nadobúdania spoločného majetku medzi manželmi do tzv. koakvizície; do tejto spadal najmä
majetok nadobudnutý za trvania manželstva, a to jednaním aj len jedného z manželov (ako v danom
prípade), tak aj spoločným jednaním oboch manželov; následne zákonom č. 265/1949 Zb. o rodinnom
práve, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.01.1950, bola rovnako upravená možnosť nadobúdania

majetku v rámci inštitútu zákonného majetkového spoločenstva medzi manželmi, ktorý bol vo svojej
podstatebezprostrednýmpredchodcomsúčasnéhoinštitútubezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov;
vo vzťahu k podielu 1/1 na spornej nehnuteľnosti parc. č. KNE XXX zapísanej na LV č. XXXX, súd na
základe vykonaného dokazovania, najmä z predložených listinných dôkazov a katastrálnych máp, mal
preukázané, že v prípade uvedenej parcely sa jedná o pozemok pôvodne vedený ako pozemnoknižná

parcela č. XXXX/b zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. XXXX; zo zápisu v pozemnoknižnej vložke
vyplýva, že na meno C. J. bol zapísaný spoluvlastnícky podiel pod B4 o veľkosti 1/12, ďalej podiel o
veľkosti 4/12 na základe kúpnopredajnej zmluvy s B. J. (pod B2) a podiel o veľkosti 2/12 na základe
dedenia po B. J. (pod B1), pričom len v prípade uvedeného podielu 4/12 a podielu 2/12 súd dospel k
záveru, že sa jedná o C. J., právneho predchodcu žalobkýň; pokiaľ ide o podiel zapísaný pod B4, nebolo

preukázané, že sa jedná o starého otca žalobkýň, keďže v čase daného zápisu by mal ich starý otec
len 1 rok a tiež z predložených listinných dôkazov nevyplynulo, že ďalšie osoby uvedené pod B3 až
B6 by boli v príbuzenskom vzťahu so starým otcom žalobkýň; vo vzťahu k podielu 2/12, ktorý X.XJ.
nadobudoldedenímposvojomotcoviB.J.,súduviedol,žetentomalbyťpredmetomdedičskéhokonania
po ňom, a teda pokiaľ sa žalobkyne domáhali určenia vlastníckeho práva vydržaním, je v tejto časti

ich žaloba nedôvodná; súčasne súd poukázal na záver, že ak niekto vlastní iba spoluvlastnícky podiel
nehnuteľnosti, v zásade to vylučuje jeho dobromyseľnosť v tom, že mu patrí celá vec tak, ako sa toho
domáhali žalobkyne, ak nedošlo k udalosti, ktorá v užívateľovi mohla odôvodnene vyvolať presvedčenie,
že sa stal vlastníkom aj ostatných spoluvlastníckych podielov; v nadväznosti na uvedené však súdpoukázal na to, že takáto udalosť nastala vo vzťahu k podielu na spornej parcele o veľkosti 4/12, ktorý C.
J. odkúpil od B. J. (spoluvlastník pod B2) na základe kúpnopredajnej zmluvy datovanej dňa 23.06.1938
predloženej žalobkyňami; rovnako tak ohľadom tejto okolnosti bol vykonaný i zápis v pozemnoknižnej

vložke; vo vzťahu k podielu 4/12 tak C. J. vstúpil do oprávnenej držby a mal za to, že predmetný podiel
nadobudol do vlastníctva; ako vyplynulo zo svedeckých výpovedí spornú parcelu C. J. aj s rodinou
užívali; vo vzťahu k vydržacej dobe a jej plynutiu platí to, čo súd uviedol vo vzťahu k parcele č. XXX/X,
a teda že C. J. vlastníctvo k predmetnému podielu nadobudol dňom 31.12.1960 a rovnako súd dospel
k záveru, že tento podiel nadobudol do bezpodielového spoluvlastníctva s manželkou M. J..

1.3 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 80 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 a citované ustanovenia (bod 1.2 odôvodnenia); rozhodnutie
o trovách konania ponechal podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do
30.06.2016 na osobitné rozhodnutie po právoplatnom skončení konania vo veci samej.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný 1/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu
včas odvolanie zo dňa 23.08.2016 (č.l. 376-377 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol vo

výrokoch, ktorými súd žalobe žalobkýň vyhovel (druhý a tretí výrok). Vyjadril názor, že v konaní došlo
k vadám najmä v tom, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1
písm. f/ C.s.p.) a vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Uviedol, že už v konaní
pred súdom prvej inštancie namietal nesprávnu formuláciu navrhovaného výroku v petite žaloby a teda
už samotný alternatívny petit trpel procesnými vadami; nie je totiž reálne možné, aby sporné, t.j. tie

isté nehnuteľnosti v celosti, resp. podiely, ako rozhodol súd patrili do dedičstva po obidvoch nebohých
manželoch, pretože nezomreli v jeden deň, ale manžel zomrel v roku 1989 a manželka v roku 2006;
preto, ak by aj boli splnené všetky náležitosti inštitútu vydržania v čase úmrtia manželky (rok 2006), už
by neexistovalo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, lebo toto zaniklo úmrtím manžela už v roku
1989 a predmetom dedičstva po manželke (v roku 2006) by logicky nemohli byť tie isté nehnuteľnosti

ako v roku 1989, kedy úmrtím manžela zaniklo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov; súd prvej
inštanciemaltedaužzprocesnéhodôvodualternatívnypetitzamietnuťakoprocesnenesprávny;navyše
súd prvej inštancie vo výroku napadnutého rozsudku uviedol, že určuje sporné nehnuteľnosti v režime
„bezpodielového spoluvlastníctva manželov“, hoci žalobkyne to v petite ani nežiadali. Ďalej uviedol, že
za vecný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku (okrem procesných nedostatkov petitu) vidí najmä

v tom, že žalobkyne v konaní neuniesli vecné bremeno spočívajúce v tom, že by museli byť preukázané
všetky hmotnoprávne náležitosti inštitútu vydržania, keď u žalobkýň absentovali najmä oprávnenosť a
dobromyseľnosť držby (u právnych predchodcov žalobkýň ako aj u žalobkýň samotných); zdôraznil, že
skutočnosť, či držiteľ veci je alebo nie je dobromyseľný treba vždy hodnotiť objektívne, keď tu chýbala
dobrá viera držiteľa, že mu vec alebo vykonávanie práva patrí, pričom predpokladom vydržania je

skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí a
súčasne posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa; vyjadril názor, že v konaní na súde
prvej inštancie neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by tomuto nasvedčovali, ani z produkovaných
listinných dôkazov a ani z výpovedí svedkov (ktorí neuviedli žiadne konkrétne právne dôvody vydržania)

nie je zrejmé splnenie náležitostí pre vydržanie vlastníckeho práva, keď pre neunesenie dôkazného
bremena mala byť žaloba zamietnutá v celom rozsahu. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne aj vo vyhovujúcej časti alebo, aby
napadnutý rozsudok v tomto rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

2.2 Žalobkyne vo vyjadrení zo dňa 31.10.2016 (č.l. 384-386 spisu) prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne uviedli, že sú právnymi nástupkyňami po C. X.Xa M. J., ktorí uzavreli manželstvo v roku
1938;súdprvejinštanciesprávnerozhodol,žeparcelyKNEč.XXX/XaKNEč.XXXvk.ú.O.patriadoich
bezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov;zdôraznili,žesúduprvejinštanciepredložilivšetkydostupné

listiny, ktoré majú po svojich právnych predchodcoch k dispozícii a tieto boli vydávané a spracované
oprávnenými inštitúciami; okrem týchto listín boli v konaní vypočutí svedkovia, ktorí zhodne tvrdili, že
sporné nehnuteľnosti nikdy neužíval žalovaný 1/ a tieto užívali len ich právni predchodcovia a po ich
smrti žalobkyne; k sporným nehnuteľnostiam sa vždy správali ako k svojmu vlastníctvu a nikto ich vužívaní neobmedzoval, keď obmedzovanie začalo až dva roky po skončení ROEP zo strany žalovaného
1/, čo bolo aj dôvodom podania žaloby; určenia vlastníctva k sporným pozemkom sa domáhali na
základe presvedčenia, že im patria a patrili aj ich právnym predchodcom, o čom svedčia aj listinné

dôkazy a svedecké výpovede, ktoré svedčia v prospech záveru, že ich právny predchodcovia nadobudli
na základe právnych titulov, na základe ktorých sa aj uchopili držby; na záver zdôraznili, že žalovaný
1/ v podanom odvolaní nedoložil svoje tvrdenia žiadnymi dôkazmi. Na základe uvedeného považovali
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a navrhli ho potvrdiť.

2.3 Žalovaný 1/ v replike zo dňa 23.11.2016 (č.l. 391 spisu) prostredníctvom svojho právneho
zástupcu uviedol, že uzavretie manželstva právnych predchodcov žalobkýň v roku 1938 nič nemení
na skutočnosti, že petit žaloby bol formulovaný nesprávne a preto mala byť žaloba zamietnutá; sporné
nehnuteľnosti nemohli patriť v režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov do dedičstva manželov
J., pretože bezpodielové spoluvlastníctvo manželov zaniklo úmrtím prvého z manželov v roku 1989
a keď zomrel druhý manžel v roku 2006 už nemohli byť nehnuteľnosti v režime bezpodielového

spoluvlastníctva manželov v rovnakých podieloch alebo v celosti ako pri úmrtí prvého z manželov;
vyjadril názor, že žalobkyne len všeobecne argumentujú, že v priebehu konania boli predkladané všetky
dostupné listiny, čo však ešte neznamená, že na základe predkladaných dostupných listín boli v konaní
preukázané náležitosti oprávnenej a dobromyseľnej držby, naopak žalobkyne predloženými dôkazmi
nepreukázali dôvodnosť žaloby ani vo vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku; výpovede svedkov boli

len všeobecné a nekonkrétne vo vzťahu k predmetu sporu a už vôbec nemohli byť takými dôkazmi, ktoré
by mohli byť vyhodnotené v prospech tvrdenia žalobkýň; pokiaľ mu žalobkyne vyčítajú, že svoje tvrdenia
v odvolaní nedoložil žiadnymi dôkazmi, voči sebe tieto procesné zásady až tak dôsledne neaplikujú;
podľa vyjadrenia samotného žalovaného 1/ k replike došlo medzi právnymi predchodcami žalobkýň
a ďalšími osobami k ústnej dohode o podelení parciel a scelení pozemkov, ktorej obsah podrobne

popisoval.

2.4 Žalobkyne v duplike zo dňa 21.12.2016 (č.l. 398-402 spisu) prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne zotrvali na svojom stanovisku a uviedli, že nikdy nedošlo k ústnej dohode ani zápisu do
katastra, ktorej uzavretie tvrdil žalovaný 1/ a toto je len jeho výmysel; vlastníctvo k sporným pozemkom

nadobúdal za svojho života nebohý C. J. dedením ako aj kúpou spolu so svojou manželkou M. J.;
vlastníctvo k týmto pozemkom a ich užívanie nadobudli poctivo a v dobrej viere, že ide o ich vlastníctvo,
keď tieto skutočnosti nespochybňovali ani vypočutí svedkovia; žalovaní 1/ sporné pozemky pred rokom
2009 neužíval a neplatil za ne dane; napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považovali za vecne
správny.

2.5 Vyjadrenie žalobkýň doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalovaného 1/ na vedomie dňa
10.01.2017 prostredníctvom pošty (č.l. 405 spisu).

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax

(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2

C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez
potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa
§ 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného 1/ ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne dôvodnosti žaloby, v tomto smere si
osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. na tieto
v plnom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie

dôvody odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne
právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380
C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom
súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám,

ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.6 Odvolanie žalovaného 1/ nie je dôvodné; žalovaný 1/ v podanom odvolaní v prvom rade namietal,
že navrhovaný výrok rozhodnutia súdu vo veci samej (petit) je nesprávny a súd prvej inštancie mal
žalobu z tohto dôvodu zamietnuť; obsahovo ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p.

spočívajúci v existencii takej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;
pri viazanosti rozsahom odvolania mohol odvolací súd dôvodnosť tejto odvolacej námietky žalovaného
1/ preskúmať len vo vzťahu k napadnutým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobe
žalobkýň vyhovel; z obsahu spisu je zrejmé, že v tomto smere sa žalobkyne podanou žalobou domáhali
určenia, že sporné pozemky patria do dedičstva po ich právnych predchodcoch; je zrejmé, že súd prvej

inštancie navyše do napadnutého výroku sám doplnil, že sporné pozemky patria do dedičstva v režime
bezpodielového spoluvlastníctva manželov; odvolací súd dospel preskúmaním veci k záveru, že postup
súdu prvej inštancie bol v tomto smere správny; vo všeobecnosti možno uviesť, že za formuláciu výroku
svojho rozhodnutia zodpovedá v konečnom dôsledku súd, ktorý sa pri zachovaní obsahu uplatneného
nároku môže odkloniť od doslovného znenia navrhovaného výroku rozhodnutia súdu vo veci samej; vo

vzťahu k doslovnej viazanosti súdu formuláciou navrhovaného výroku rozhodnutia súdu vo veci samej
(tzv. petit) Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/12/1999 zo dňa 24.11.1999 riešil
otázkytýkajúcesahranícarámcaprípustnejmožnostisúduupraviťstranaminaformulovanýpetitžaloby;
v tomto rozhodnutí najvyšší súd uviedol, že presný a určitý petit je síce pre súd rámcom rozhodovania,
z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže prekročiť len v taxatívne vymedzených prípadoch (§ 153 ods.

2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016; v súčasnosti § 216 ods. 2 C.s.p.),
to však v plnom rozsahu platí len z hľadiska obsahu petitu a podstaty zmyslu toho, čoho sa žalobca
v konaní domáha; v žiadnom prípade to ale neznamená, že by súd pri svojom rozhodovaní bol do
najmenšíchpodrobnostíviazanývýrazovýmiprostriedkamipoužitýmivtextepetitualebojehodoslovným
znením (vrátane slov alebo slovných spojení) a že by sa prípadnou odlišnou formuláciou výroku svojho

rozhodnutia, než zodpovedá doslovnému zneniu petitu, dopúšťal procesnej vady konania; petit žaloby,
tak ako ho formuluje žalobca v podanej žalobe alebo neskôr v priebehu konania, je súd povinný
posudzovať čisto z hľadiska obsahového (t.j. či je v návrhu dostatočne presne, určito a zrozumiteľne
vyjadrené, čo žalobca žiada); súd do svojho rozhodnutia (jeho záhlavia, výroku a odôvodnenia) nemusí
prevziať doslovne žalobcom naformulovaný petit žaloby, môže v ňom vykonať také zásahy, ktoré

zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel; pokiaľ to súd rešpektuje, môže svoj výrok (ale aj
označenie veci v záhlaví rozhodnutia) naformulovať inak než žalobca v žalobe a môže pri tom použiť
nielen odlišné slová, ale aj iné (v porovnaní s petitom nové) údaje, ktoré podľa neho precíznejšie
vyjadrujú či presnejšie špecifikujú žalobou uplatnený nárok (rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/176/2011 zo dňa 24.11.2011); osobitne vo vzťahu k formulácii petitu

žaloby v sporoch o určenie, že vec patrí do dedičstva po právnych predchodcoch, tento prístup pripustila
aj teória (pozri Maslák, M.: Formulácia petitu žaloby v konaniach o určenie, že vec patrí do dedičstva;
Bulletin slovenskej advokácie č. 12/2017, str. 24-32); preto aj podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie
správne navrhovaný výrok rozhodnutia súdu vo veci samej doplnil o uvedenie, že sporné pozemkypatria do dedičstva po právnych predchodcoch žalobkýň v režime bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, pretože takáto formulácia lepšie (presnejšie) vyjadruje uplatnený nárok zodpovedajúci
zistenému skutkovému stavu a právnemu posúdeniu veci; podľa § 22 ods. 1 a 2 zákona č. 265/1949

Sb. o rodinnom práve, imanie, ktoré nadobudne ktorýkoľvek z manželov v čase trvania manželstva
- vyjmúc to, čo nadobudne dedičstvom alebo darom, a to, čo slúži jeho osobným potrebám alebo
výkonu jeho povolania -, tvorí jeho získaný majetok; získané majetky obidvoch manželov sú majetkom
im spoločným (zákonné majetkové spoločenstvo); z dokazovania vyplynulo, že do oprávnenej držby
sporných pozemkov vstúpili právni predchodcovia žalobkýň na základe neperfektných kúpnych zmlúv

v roku 1942, t.j. za účinnosti uhorského obyčajového práva; už v tom čase boli právni predchodcovia
žalobkýň manželia; podľa uhorského obyčajového práva na území Slovenskej republiky nadobúdali
manželia majetok do tzv. spolunadobudnutého majetku v rámci koakvízicie (zákon č. 265/1949 Sb. o
rodinnom práve, ktorý zakotvil inštitút zákonného majetkového spoločenstva manželov a nahradil v tejto
oblasti uhorské obyčajové právo nadobudol účinnosť až dňa 01.01.1950); z dokazovania nevyplynulo,
že by sporné pozemky tvorili tzv. parafernálny majetok, t.j. veno manželky, nešlo ani o majetok tzv.

honoraciorov, t.j. osôb živiacich sa duševnou prácou na základe vyššej diplomovanej kvalifikácie (napr.
advokáti, lekári, vyšší úradníci), preto ho právni predchodcovia žalobkýň mohli nadobudnúť do tzv.
spolunadobudnutého majetku v rámci koakvizície (porovnaj Luby, Š.: Dejiny súkromného práva na
Slovensku; Bratislava: IURA EDITION, 2002, str. 322-325); aj keď k splneniu podmienok vydržania
nedošlo už počas účinnosti uhorského obyčajového práva, vyššie uvedené má význam pri posudzovaní

otázky, či vo vzťahu k sporným pozemkom je možné uvažovať o oprávnenej držbe, spôsobilého
predmetu vydržania obidvomi manželmi a plynutí vydržacej doby; k splneniu podmienok vydržania
(po uplynutí vydržacej doby) a nadobudnutiu vlastníctva k sporným pozemkom zo strany právnych
predchodcov žalobkýň došlo dňom 31.12.1960 (§ 566 zákona č. 141/1950 Zb.), t.j. za účinnosti zákona
č. 265/1949 Sb., preto sporné pozemky patrili do zákonného majetkového spoločenstva právnych

predchodcov žalobkýň (§ 22 ods. 1 a 2 zákona č. 265/1949 Sb. o rodinnom práve); tento vlastnícky
režim bol zmenený dňom 01.04.1964 kedy zo zákona zanikol (zanikli všetky spoločenstvá podľa „prvších
predpisov“) a súčasne týmto dňom vzniklo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, do ktorého sporné
pozemky patrili (§ 856 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 143 Občianskeho zákonníka); súd
prvej inštancie preto správne určil, že sporné pozemky patria do dedičstva po právnych predchodcoch

žalobkýň v režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov (podľa odvolacieho súdu postačovalo aj
určeniedozaniknutéhobezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov);spornépozemkynebolipredmetom
vyporiadania v konaniach o dedičstve po právnych predchodcoch žalobkýň v rámci ktorých (jedného
z nich) by došlo aj k vyporiadaniu zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa
kogentného ustanovenia § 175 písmeno l ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom

do 30.06.2016 (v súčasnosti § 195 C.m.p.); žiadny dopad na prejednávaný spor nemá ani zákonná
domnienka podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, pretože predmetom konania je určovací návrh
a preto by bolo potrebné z dôvodu rozporu so zápisom v katastri nehnuteľností najskôr určiť, že sporné
pozemky do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva skutočne podľa hmotného práva patria;
súčasne účinky zákonnej domnienky môžu nastať len za predpokladu, že obidvaja bývalí manželia po

uplynutí troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov rozvodom alebo rozhodnutím
súdu sú nažive, resp. od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov do úmrtia jedného z
nich musí uplynúť trojročná lehota (porovnaj Fekete, I.: Občiansky zákonník 1 diel. Veľký komentár,
Bratislava: Eurokódex 2011, str. 892-893); pre nesplnenie týchto predpokladov nebolo možné aplikovať
ani ustanovenie § 865 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože bezpodielové spoluvlastníctvo právnych

predchodcov žalobcov zaniklo smrťouX.XJ. dňa XX.XX.XXXX (teda nie rozvodom alebo rozhodnutím
súdu), pričom jeho manželka M. J. umrela dňa XX.XX.XXXX; z týchto dôvodov sú napadnuté výroky
rozsudku súdu prvej inštancie o určení sporných pozemkov do dedičstva po právnych predchodcoch
žalobkýň v režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov v súlade s hmotným právom; odvolacia
námietka žalovaného 1/ nebola v tomto smere dôvodná.

4.7 Žalovaný 1/ v podanom odvolaní ďalej osobitne namietal nepreukázanie splnenia podmienok
vydržania zo strany právnych predchodcov žalobkýň (najmä oprávnenosť a dobromyseľnosť držby);
v tejto súvislosti odvolací súd vo všeobecnosti udáva, že vydržanie je osobitný originárny spôsob
nadobudnutia vlastníctva; v prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo

zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu; k tomu, aby bolo možné nadobudnúť
vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené súčasne (kumulatívne) tieto zákonné predpoklady (v
súčasnosti aj za účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník): a/ nadobúdateľ je oprávneným
držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/ nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stavužívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania;
predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec alebo právo patrí; rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je

teda dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné
posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti“; súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či
držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z
posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa; dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné
objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou,

resp. vykonávaniu práva pre seba; z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo
nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí; okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver
o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho
titulu), teda tzv. uchopenia sa držby; subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom
pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti
držby práva; v dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané

právo patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je; držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva
v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave;
základom oprávnenej držby je teda ospravedlniteľný omyl; ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo
napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam
konkrétneho prípadu požadovať; o ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba

z nedbalosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu;
omyl vychádzajúci z nevedomosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka
platného v dobe, kedy sa držiteľ držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je (porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/49/2010 zo dňa 29.03.2011); právny omyl spočíva
v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho

nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností; vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti
súkromného práva) uznanú zásadu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje),
vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne
formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je
ospravedlniteľný; len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona

je nejasné a pripúšťa rôzny výklad (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/283/2009zodňa27.10.2010);vkonaniach,vktorýchsaposudzujesplneniepodmienokvydržania,
majú spravidla osobitný význam skutkové zistenia súdu v otázke dobromyseľnosti držiteľa; dobrá
viera držiteľa, ktorá je podložená jeho vôľou nakladať s vecou ako so svojou, vyjadruje totiž vnútorný
(psychický) stav držiteľa, ktorý sám osebe nemôže byť predmetom dokazovania; vnútorné presvedčenie

nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa ale navonok prejavuje jeho
konkrétnym správaním, a to už je spôsobilým predmetom dokazovania; so zreteľom na konkrétne
skutkové okolnosti treba v týchto prípadoch vyriešiť otázku, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti,
ktorú bolo možné vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo
nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí; keďže dobrá viera zaniká v okamžiku,

kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu
vec právom patrí, musí byť aj skutkový záver o nedostatku dobrej viery vždy dostatočne podložený
adekvátnymi skutkovými zisteniami (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Cdo/68/2008 zo dňa 10.02.2009); vo všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu,
kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu

vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva; pre zánik dobromyseľnosti a
následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach
(porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/119/2007 zo dňa 30.06.2008);
na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/107/2008 zo dňa 24.03.2010); nakoľko opakom

ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo/283/2009 zo dňa 27.10.2010), vedomosť o takýchto skutočnostiach môže držiteľ
získať aj zo správania sa samotného vlastníka, z ktorého pri bežnej opatrnosti vyplynú pochybnosti o
oprávnenosti držby; vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto s vecou nakladá
ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí; samotná detencia k

vydržaniu nepostačuje; či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené
objektívne, ak dôjde k sporu, nestačí preto zamerať dokazovanie len na zisťovanie subjektívnych
predstáv držiteľa (Zborník IV, str. 428 ods. 3); vydržanie za platnosti uhorského obyčajového práva
platnéhonaSlovenskuumožňovalonadobudnutievlastníckehoprávaknehnuteľnostimimopozemkovejknihy, a to aj proti vlastníkovi, ktorý bol zapísaný v pozemkovej knihe; podľa uhorského obyčajového
práva platného na Slovensku do 31.12.1950 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania
do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju pokojne v držbe; musel ju

teda užívať vo svojom mene a nie v mene iného, ani nie ako nájomník (podľa vtedy platných predpisov),
prípadne ako požívateľ alebo ako jej užívateľ; vlastnícke právo k nehnuteľnosti nemohol vydržať, kto
nebol dobromyseľný, teda kto už na začiatku svojej držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol
bezprávne, prípadne, že sa jej zmocnil bez právneho dôvodu alebo vedel, že patrí inému no nevrátil
ju; pri skutočnej držbe sa predpokladalo, že je po práve a poctivá; opak sa musel dokázať; podobné

podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval aj tzv. stredný Občiansky zákonník,
podľa ktorého bolo možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten,
kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie bolo vylúčené iba medzi manželmi
a u nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve; oprávneným držiteľom bol ten, kto bol
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach
sa predpokladalo že držba je oprávnená; medzi požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených

právnych poriadkoch bol rozdiel v tom, že uhorské obyčajové právo platné na Slovensku do 31.12.1950
vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby, kým podľa tzv. stredného Občianskeho zákonníka
bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby; v čase platnosti uhorského obyčajového práva
na Slovensku platila zásada, že vlastníkom nehnuteľnosti bol (okrem výnimiek) ten, kto bol ako jej
vlastník zapísaný v pozemkovej knihe; zápis v pozemkovej knihy mal teda nielen registračný, ale

aj hmotnoprávny charakter; vlastnícke právo k nehnuteľnej veci zapísanej v pozemkovej knihe sa
neprevádzalo už uzavretím zmluvy, ale až zápisom prevodu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy
(tzv. konštitutívny charakter zápisov do pozemkovej knihy); výnimku z tohto pravidla tvorilo iba na
nadobudnutievlastníctvaknehnuteľnostinazákladevydržaniaalebodedenie;účinnosťoutzv.stredného
Občianskeho zákonníka zanikol tento význam pozemkovej knihy na úseku prevodu vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam, pretože vlastníctvo k veciam jednotlivo určeným (akými sú nepochybne aj
nehnuteľnosti) sa prevádzalo už samotnou zmluvou; zápis nadobudnutia vlastníctva v pozemkovej
knihe nebol teda už (až na výnimky) podmienkou prevodu vlastníckeho práva a zostal mu iba význam
deklaratórny; s prihliadnutím na zásadný rozdiel právneho dosahu zápisu prevodu vlastníckeho práva
na nadobúdateľa v pozemkovej knihe sa javí v prípadoch uplatnenia nároku na určenie vlastníctva

k nehnuteľnosti, ktorý sa opiera o obsah písomne uzavretej zmluvy nerealizovanej (nezapísanej) v
pozemkovej knihe, skúmať, kedy bola takáto zmluva uzavretá a či mimo písomnej formy, mala aj
ostatné náležitosti, teda či sa účastníci dohodli o všetkých podstatných okolnostiach; ak bola zmluva
uzavretá na Slovensku za platnosti uhorského obyčajového práva, ale prevod vlastníctva podľa nej
nebol zapísaný na nadobúdateľa v pozemkovej knihy, nemohlo len na základe tejto zmluvy prejsť na

nadobúdateľa vlastnícke právo k nehnuteľnosti; takto uzavretá zmluva však mohla byť skutočnosťou,
ktorá dôvodne mohla v užívateľovi vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľností, a byť
tak základom jeho dobromyseľnosti v držbe nehnuteľnosti ako jednej z podmienok vydržania; ak však
boli takto uzavreté zmluvy perfektné a chýbal iba zápis do pozemkovej knihy, stali sa dňom 01.01.1951
účinnými (pozri Zo správy o rozhodovaní súdov vo veciach vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

prerokovanej a schválenej občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SSR pod zn. Cpj 69/1983 zo
dňa 30.03.1982, In: Zborník IV, Ševt Praha 1986, str. 156-157, 158, 162-163 a 168); z prechodného
ustanovenia § 566 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník vyplýva, že u vydržania vlastníctva
k nehnuteľným veciam došlo k nadobudnutiu vlastníctva, pokiaľ vydržacia doba začala plynúť pred
01.01.1951 najneskôr 01.01.1961, t.j. najneskôr uplynutím kratšej vydržacej doby stanovenej tzv.

stredným Občianskym zákonníkom, počítanej od 01.01.1951; vydržacia doba mohla však uplynúť aj
skôr, t.j. pred 01.01.1961, ak by napr. predchádzajúca 32 ročná doba bola uplynula pred uvedeným
dátumom 01.01.1961; teda pre vydržanie vlastníctva k nehnuteľnosti platilo, že už plynúca vydržacia
doba sa skončí uplynutím pôvodnej vydržacej doby; ak by tá však do 01.01.1961 nestihla uplynúť,
potom by uplynula najneskôr v 10 ročnej dobe počítanej od 01.01.1951 (R 65/1972, str. 496; Zborník

IV, str. 517); v prípadoch vydržania, pri ktorých vydržacia doba začala plynúť ešte pred 01.01.1951,
t.j. podľa obyčajového práva a mala by uplynúť až po tomto dni, museli byť už splnené aj ďalšie
podmienky vydržania, ktoré boli stanovené tzv. stredným Občianskym zákonníkom (pozri rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/8/2009 zo dňa 29.04.2010); je potrebné si
aj uvedomiť, že pri posúdení splnenia podmienok vydržania podľa uhorského obyčajového práva

platného na Slovensku do 31.12.1950 je potrebné vychádzať aj z dobovej judikatúry, podľa ktorej „K
vydržaniu sa nežiada právny titul, len preukázaná mala fides prekáža vydržaniu“ (Kúria č. 1121/1889);
„K vydržaniu sa nevyžaduje iustus titulus“ (Kúria č. 11.365/1895); „Uplynutím lehoty 32 rokov nastáva
vydržanie aj vtedy, jestli držba sa nezakladá na právnom titulu“ (Kúria č. 6352/1897); „Vydržiteľ nemusídokazovať iustum titulum; iniustus titulus mu musí byť dokázaný“ (Kúria č. 1122/1889); „Vydržaniu
nemusí prekážať okolnosť, že držiteľ sa veci zmocnil násilím“ (Kúria č. 2568/1902); „Nepoctivosť bráni
vydržaniu iba vtedy, jestli vydržiteľ si držbu nadobudol nepoctivým spôsobom“ (Kúria č. 3780/1889);

„Pri skutočnej držbe sa predpokladá, že je po práve a poctivá; opak sa musí dokázať“ (Kúria č.
2186/1903); „Strana, ktorá tvrdí, že vydržanie nenastalo, lebo držiteľ si nadobudol držbu spôsobom,
ktorý zákon zakazuje, je povinný dokázať to, čo tvrdí“ (Kúria č. 5248/1897; pozri Dr. František Rouček
a Dr. Jaromír Sedláček: Komentář k československému obecnému zákoníku občanskému a občanské
právo platné na Slovensku a Podkarpatské Rusi, Praha: Linhart 1935, díl VI., str. 440-441). Z pohľadu

splnenia predpokladov vydržania právnymi predchodcami žalobkýň z vykonaného dokazovania vyplýva,
že títo v podobe (neperfektných, resp. v pozemkovej knihe nezapísaných) kúpnych zmlúv z roku 1942
mali titul uchopenia sa držby (vstúpenia do držby), na základe ktorého boli dobromyseľní ohľadne
svojho vlastníckeho práva k sporným pozemkom, ktoré skutočne počas vydržacej doby aj nerušene
užívali (na rozdiel od žalovaného 1/); sporné pozemky patrili do ich bezpodielového spoluvlastníctva
manželov,pretožezaichživotabolisplnenézákonnépodmienkyvydržanianevyhnutnénanadobudnutie

vlastníckeho práva; na posúdenie splnenia predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným
pozemkom (vydržaním, resp. iným spôsobom) bolo potrebné aplikovať uhorské obyčajové právo platné
na Slovensku do 31.12.1950, resp. stredný Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. účinný od 01.01.1951;
v prípade sporných pozemkov išlo o spôsobilý predmet vydržania aj podľa tzv. stredného Občianskeho
zákonníka (§ 115), pretože sporné pozemky nepatrili medzi tzv. nescudziteľné veci v socialistickom

vlastníctve, ktorými boli v zmysle § 148 a § 149 Ústavy ČSR (150/1948 Sb.) taxatívne vymenované veci,
ktorémohlibyťnárodnýmmajetkom;vtomtozozname(nerastnébohatstvo,zdrojeenergieaenergetické
podniky, bane, huty, prírodné liečivé zdroje, výroba predmetov slúžiacich zdraviu ľudu, podniky s počtom
aspoň 50 zamestnancov, banky a poisťovne, verejná železničná doprava, pravidelná cestná a letecká
doprava, pošta, verejný telegraf a telefón, rozhlas a film) nie sú uvedené „pozemky“ a preto nemožno

dospieť k záveru, že pozemky mali charakter nescudziteľných vecí; právna teória a prax súdov za
nescudziteľné veci považovali najmä základné prostriedky zverené socialistickým organizáciám do
správy, ktoré boli určené na to, aby ich tieto organizácie trvale užívali; zo spisu nevyplýva záver o tom,
že sporné pozemky boli zverené do správy niektorej zo socialistických organizácií; sporné pozemky
preto boli v zmysle aplikácie§ 115 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník scudziteľnou vecou

(t.j. spôsobilé k vydržaniu); žalovaný 1/ v podanom odvolaní neponúkol konkrétne dôvody nesprávnosti
skutkových zistení a právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie a v tomto smere je jeho
odvolanielenvšeobecné;prekážkouvyhoveniažalobežalobkýňneboloanipriznanievlastníckehopráva
žalovanému 1/ (okrem iných aj) k sporným pozemkom príslušným správnym orgánom v roku 1999,
pretože na základe vykonaného dokazovania sa mohol súd od tohto rozhodnutia odkloniť (§ 11 ods. 14

zákona č. 180/1995 Z. z. v znení účinnom v čase začatia konania); súčasne nebolo možné uvažovať ani
o vydržaní vlastníckeho práva k sporným pozemkom zo strany samotného žalovaného 1/, pretože už v
roku 2006 žalobkyne v konaniach pred správnym orgánom na úseku katastra začali spochybňovať zápis
vlastníckeho práva k sporným pozemkom v katastri nehnuteľností v prospech žalovaného 1/ (s dosahom
na jeho dobromyseľnosť), ktoré vyústilo až do podania žaloby v prejednávanom spore v roku 2013;

okrem toho nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným pozemkom žalovaný 1/ v spore ani netvrdil a
argumentačne sa obmedzil len na spochybňovanie splnenia predpokladov vydržania vlastníckeho práva
k sporným pozemkom zo strany právnych predchodcov žalobkýň, resp. samotných žalobkýň; ani tieto
odvolacie námietky žalovaného 1/ohľadne nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho
posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie neboli preto dôvodné; na základe uvedeného odvolací

súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).6.1 Žalovaný 1/ podané odvolanie v podstate ťažiskovo odôvodnil tým, že v prejednávanom spore dospel
súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1
písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj
právneposúdenievecivšakpovažujeodvolacísúdzasprávne(bod4.7odôvodnenia).Pokiaľžalovaný1/
poukazoval na vadu konania spočívajúcu v nesprávne formulovanej žalobe, ktorá mala mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.) ani túto odvolaciu námietku nevyhodnotil
odvolací súd ako dôvodnú (bod 4.6 odôvodnenia).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu ako vecne správne potvrdil.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie

konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko
žalobkyne 1/ a 2/ boli v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešné, priznal im odvolací súd proti
žalovanému 1/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na
náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa
30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017).
O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)

až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).