Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, October 24, 2017

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 17Csp/29/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317201559
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2017:2317201559.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej

veci žalobcu: MINIHOTOVOSŤ, SE s.r.o., so sídlom Česká republika, 110 00 Praha 1 - Nové Město,
Politických vězňů 1272/21, IČO: 043 55 211, zastúpeného JUDr. Barborou Korenecovou, advokátkou so
sídlom 900 45 Malinovo, Slnečná 765/3, IČO: 42 174 902, adresa pre doručovanie: 811 09 Bratislava,
Pribinova 25, proti žalovanému: V. M., nar. X. X. XXXX, trvale bytom XXX XX Z., Š. XXX/XXX, o
zaplatenie 100,- eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Súd žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcasasvojoužalobou,doručenoutunajšiemusúdudňa30.1.2017domáhal,abysúdžalovaného
zaviazal na zaplatenie istiny vo výške 100,- eur s príslušenstvom - úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne od 24. 2. 2014 do zaplatenia a náhrady trov konania.

2. Svoju žalobu žalobca odôvodnil tým, že žalovaný sa prostredníctvom webovej stránky
www.minipozicka.sk registroval (pod menom Y. H., nar. X. X. XXXX, bytom Y., E. X/XX) a požiadal
žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 100,- eur. Pri registrácii a odoslaním žiadosti o poskytnutie úveru

žalovanýzároveňpotvrdil,žesúhlasísovšeobecnýmipodmienkamiposkytnutiaúveru,akoajpotvrdil,že
údaje, ktoré žalobcovi ako veriteľovi poskytol sú pravdivé a úplné. Na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere číslo 439813 zo dňa 27. 1. 2014 uzatvorenej podľa zákona č. 129/2010 Z.z. žalobca ako veriteľ
poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 100,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s
celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 28,- eur, t. j. zaplatiť celkovú časť vo výške 128,-
eur a to do dvadsiatich ôsmich (28) dní odo dňa poskytnutia úveru. V zmysle zmluvy o spotrebiteľskom
úvere číslo 439813 sú celkové náklady spojené s úverom tvorené výlučne odplatou, čo predstavuje

sumu vo výške 28,- eur. Žalovaný poskytnuté peňažné prostriedky nevrátil riadne a včas, preto sa dlh
stal splatným dňa 24. 2. 2014. Žalobca vyzval žalovaného na úhradu jeho záväzku prostredníctvom
upomienok zasielaných formou SMS správ alebo emailov. Na upomienky nereagoval, telefonicky sa
žalobcovisožalovanýmnepodariloskontaktovať.Následnežalobcazistil,žeosobažiadateľaneexistuje.
Žalobca požaduje vrátenie sumy 100,- eur s poukazom na § 451 OZ. Žalobca požadoval zaplatenie
zákonného úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ a § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z.

3. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril. Súd vo veci postupoval podľa § 177 ods. 2 písm. a/ CSP.

4. Právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú
povinnosť,ktorejnesplneniejesankcionovanéprocesnýmiprostriedkami,predovšetkýmvoformerýchlejstraty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové
tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace
s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv.

sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Keďže žalobca je v konaní
zastúpenýadvokátom,jenutnékonštatovať,žeadvokátmusípoznaťprávoasúdztohtofaktuvychádza,
musí poznať, aké náležitosti musí obsahovať žaloba a rovnako musí vedieť, že k žalobe je potrebné
doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe. Preto súd nemôže vyzývať
(s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie

svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a
to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku
nie je možné prihliadať.

5.Súdpredôslednépoužitie§150CSPapostupsúdupodľa§177ods.2psím.a/CSP,ktorýmpostupom
nemohol žalobcovi odňať právo konať pred súdom, poukazuje na dve rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky:

- UZN NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009 z 24. 2. 2010 (Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a
preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. (teraz § 150 CSP), podľa ktorého účastníci
sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú

povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva
pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia
súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Aby
účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť

svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom,
tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.
Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,
potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie
bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak

v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa
hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka
väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje

jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,
jednak nositeľa dôkazného bremena.);

- rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/217/2007 z 27. 7. 2009 (Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia
a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má

to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia
vo veci).

6. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10. 2013
súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady

kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom
stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu
s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od
ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj
Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání.

Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na strany,
resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter
a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby
od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie strán napr. so
stanoviskom iných strán nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

7. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán, urobil
tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998).

8. Súd dáva žalobcovi do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudskýchprávaslobôdnepatrídožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

9. Podľa § 1 ods. 3 písm. l/ zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinný k 27. 1. 2014,
Spotrebiteľským úverom nie sú: l) úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace.

10. V danom prípade sa nejedená o spotrebiteľský úver v zmysle vyššie citovaného zákona, ale

o finančné prostriedky poskytnuté na diaľku podľa zák. č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri
finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Súd nespochybňuje nárok
žalobcunazaplateniedlžnéhoúveru,avšakzpodanejžaloby,akoajzpriloženýchlistinnýchdôkazovsúd
nemohol preskúmať dôvodnosť žalovanej sumy. Na základe tvrdení uvedených v žalobe a priložených
listinných dôkazov súd nemal za preukázané žiadne relevantné skutočnosti samotné ako ani ich

vzájomné súvislosti, čím žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal,
že úver bol žalovanému poskytnutý, na aký účet a kedy sa tak stalo, nakoľko od tohto dátumu sa potom
odvíja aj povinnosť úver splatiť (podľa zmluvy do 28 dní odo dňa poskytnutia úveru). Rovnako žalobca
nepreukázal, že úver sa stal splatným dňa 24. 2. 2014, čo je dôležité pre priznanie úrokov z omeškania.
Najdôležitejším faktom však zostáva, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že práve v žalobe

označená osoba ako žalovaný uzatvorila zmluvu tak, ako to popísal v žalobe. Súdu vôbec nie je zrejmé,
ako žalobca dospel k označenej osobe (pokiaľ peniaze zaslal na účet žalovaného, nepreukázal, na
aký účet, že vlastníkom účtu je žalovaný, pričom súd lustráciou v registri obyvateľov zistil, že v žalobe
označená osoba žalovaného ani neexistuje!). V dôsledku uvedeného je potom neobjasnené, ako mohol
žalobca dospieť k osobe žalovaného?

11. Žalobca musí jasne a nepochybne preukázať vyššie spochybnené skutkové tvrdenia a potom aj
skutočnú výšku vyplateného úveru a deň jeho poskytnutia a následne aj splatnosti. Žalobca tieto rozpory
nijakým spôsobom neozrejmil, čo bolo jeho povinnosťou podľa § 150 CSP.

12. Vzhľadom na uvedené vyplýva, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a v dôsledku toho ani
bremeno dôkazu, preto súd musel žalobu zamietnuť v plnom rozsahu.

13. O nároku žalovaného na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
CSP, pričom žalovaný bol v konaní plne úspešný. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov

konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu
trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku
rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu
všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Žalovaný bol v konaní
plne úspešný, avšak žiadne trovy konania mu nevznikli, preto mu ich náhradu súd nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na
súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, žea) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.