Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 17, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/39/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115011083
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115011083.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.
Jaroslava Bugeľa a JUDr. Petra Farkaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 17. januára 2018, v
trestnej veci obž. W. D. stíhaného pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného
zákona, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. 5T/110/2015
zo dňa 24. marca 2017, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp.zn. 5T/110/2015 zo dňa 24. marca 2017 bol obžalovaný W. D.
podľa § 285 písm. c/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov sp.
zn. 3Pv 734/13 zo dňa 9.9.2015, pre skutok kvalifikovaný ako prečin krádež podľa § 212 ods. 1, ods. 3
písm. a/ Trestného zákona, ktorý mal spáchať tak, že

dňa 15.9.2013 asi o 17.35 hod. v Prešove na ulici Metodovej č. 16, odcudzil motocykel značky BMW R -
1200 GS ADVENTURE, EČ: PO 017 AI, ktorého vlastníkom a držiteľom je K. K. a to tým spôsobom, že
po predchádzajúcom súhlase K. K., že s uvedeným motocyklom môže vykonať skúšobnú jazdu z dôvodu
predpokladanej následnej kúpy, jazdu vykonal motocyklom, odišiel na neznáme miesto bez vedomia
jeho majiteľa K. K., čím týmto konaním - odcudzením motocykla spôsobil škodu vo výške X.XXX,- € v

neprospech K. K.,

pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku bol poškodený K. K., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom Prešov, K.
č. XX, so svojim nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehota odvolanie okresný prokurátor, pričom v
písomných dôvodoch uviedol, že už v štádiu prípravného konania došlo k jednoznačnému stotožneniu
páchateľa. Poškodený pri rekognícii opoznal obžalovaného a všetky vyšetrovacie úkony boli vykonané

štandardným - zákonným spôsobom. Neboli zistené také skutočnosti, ktoré by spochybňovali výpoveď
poškodeného, ktorý jednoznačne usviedča ako páchateľa skutku obv. W. D.. Súd nemohol vychádzať
ani zo zásady „in dubio pro reo“, keďže takéto pochybnosti neexistovali. Procesné pochybenia zo strany
konajúceho policajta vo vzťahu k vykonaným vyšetrovacím úkonom včítane rekognície neboli zistené.
Súd nesprávne vyhodnotil jednoznačný skutkový stav a dôkazy v prospech obžalovaného. Svedecké
výpovede svedkov N. A. a R. D. st. hodnotí ako nevieryhodné. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a

vrátiť súdu prvého stupňa vec na nové prejednanie a rozhodnutie.K takto podanému odvolaniu sa vyjadril obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu, ktorý mimo iného
poukazuje aj na to, že rekognícia trpí vadou nezákonnosti z dôvodu, že pri jej vykonávaní nebola
prítomná nezúčastnená osoba. Rozoberá jednotlivé výpovede poškodeného ohľadne opisu páchateľa,

ktorý si nevšimol na tvári obžalovaného viacero znamienok, ktoré sú tak výrazné, že ich nie je
možné prehliadnuť. Svedkyňa N. A. jednoznačne potvrdila, že v čase spáchania skutku sa nachádzal
obžalovaný s ňou v dome jej matky. O otázke viny obžalovaného existujú rozumené pochybnosti, ktoré
nie je možné odstrániť inými dôkazmi a je preto nutné rozhodnúť v jeho prospech.

Na základe takto podaného odvolania, krajský súd v zmysle ustanovenia
§ 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc
aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné.

Úvodom je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa na hlavných pojednávaniach vykonal celé do
úvahy prichádzajúce dokazovanie týkajúce sa skutku uvedeného v obžalobe okresného prokurátora
a boli vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom na zistenie a ustálenie skutkového stavu veci a to
zákonným spôsobom, pričom ani prokurátor sa v rámci odvolacieho konania nedomáhal vykonania
ďalších dôkazov. Z takto procesne zabezpečených dôkazov následne okresný súd vyvodil skutkové

okolnosti, tak ako sú uvedené vo výroku napadnutého rozsudku, pričom tieto majú oporu vo výsledkoch
dokazovania. Prvostupňový súd vyhodnotil dôkazy v súlade so zásadou uvedenou v § 2 ods. 12 Tr.
poriadku. Krajský súd považuje tieto skutkové zistenia za správne, s nimi sa stotožnil a keďže okresný
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozviedol jednotlivé dôkazy, z ktorých pri ustálení
skutkového stavu vychádzal, odvolací súd na toto rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu

odkazuje.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie o tom, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný
odôvodnil predovšetkým tým, že svedkyňa A. uviedla, že obžalovaný bol celý čas pri nej v mieste jej
trvalého bydliska, pričom okresný súd nemal dôvod neveriť jej výpovedi. Svedok R. D. (st.) uviedol,

že svojho syna v tej dobe nevidel, avšak keď volal jeho priateľke, táto mu hneď dala jeho osobu k
telefónu. Ostatní svedkovia sa vyjadrili iba v tom, akej postavy bol v tej dobe obžalovaný. Súd prvého
stupňa poukázal aj na to, že poškodený svojim nedbalým spôsobom prispel k tomu, že jeho motorka
bola ukradnutá, pretože poškodený mohol bez problémov si sadnúť za osobu páchateľa, t. j. osoby
ktorej povolil previesť sa na motorke a aj takým spôsobom zamedziť jej ukradnutiu. Vychádzajúc potom

z uvedeného bol okresný súd toho názoru, že skutok sa stal, tento naplňuje všetky znaky trestného činu,
avšak sa nepodarilo spoľahlivo potvrdiť, že to bol obžalovaný, ktorý by predmetnú motorku odcudzil.

Krajský súd na tomto mieste konštatuje, že na základe vykonaného dokazovania sa v prejednávanej
trestnej veci vytvorili dve skupiny dôkazov. Medzi usvedčujúce dôkazy patrila len výpoveď poškodeného,

ktorému mal obžalovaný kritického dňa počas skúšobnej jazdy odcudziť motocykel. Druhú skupinu
dôkazov tvoria výsluchy obžalovaného, ktorý poprel, aby poškodenému vyššie konkretizovaný
motocykel ukradol, ako aj výpovede svedkyne N. A., ktorá tvrdila, že obžalovaný bol v deň spáchania
skutku celý čas s ňou v dome jej matky v obci Janíkovce a otca obžalovaného W. D. st., ktorý telefonoval
okolo sedemnástej hodiny v ten deň na mobil jeho priateľky N. A. a táto mu ho hneď dala k telefónu.

Z popísanej dôkaznej situácie vyplýva, že na jednej strane stojí výpoveď poškodeného K. K. a na druhej
strane výpovede obžalovaného W. D., N. A. a W. D. st., teda sa jedná o situáciu „tvrdenia proti tvrdeniu“.
Existencia rozporov medzi jednotlivými dôkazmi či skupinami dôkazov nie je neobvyklá, pokiaľ však nie
je možné jednoznačne určiť, ktorá z variant skutkového stavu odpovedá skutočnosti, je potrebné pri

zachovaní zásady „in dubio pro reo“ zvoliť variantu pre obžalovaného najpriaznivejšiu.

S poukázaním na takúto dôkaznú situáciu a jej hodnotenie odvolací súd sa preto stotožnil so záverom
okresného súdu, že výsledky dokazovania jednoznačne nepreukázali konanie obžalovaného W. D.
tak, ako mu to kládla obžaloba za vinu. Krajský súd považoval rozhodnutie prvostupňového súdu o

oslobodení obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. c/ Tr. poriadku za zákonné a správne.

Povinnosťou obžalovaného totiž nie je dokazovať svoju nevinu. Zásada prezumpcie neviny vyžaduje,
aby to bol štát, kto nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno. Vykonané dôkazy musia jednoznačne as najvyšším stupňom istoty preukazovať, že skutok uvedený v obžalobe, sa stal a že práve obžalovaný
je osobou, ktorá sa žalovaného skutku dopustila. V prípade existencie akýchkoľvek rozumných
pochybností je ich potrebné vykladať v prospech obžalovaného a nie naopak. Ani vysoký stupeň

podozrenia sám o sebe nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.

Krajskýsúdjepretotohonázoru,žebolonamiesteaplikovaťzásadu„indubioproreo"(vpochybnostiach
v prospech). Táto prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o
dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu

reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu
veci a zákonu zodpovedajúcemu spravodlivému rozhodnutiu.

K jednotlivým odvolacím námietkam prokurátora krajský súd poukazuje na vyššie rozvedené právne
úvahy, ktorými sa riadil pri preskúmavaní jednotlivých výrokov napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide
o samotné hodnotenie dôkazov, odvolací súd na základe preskúmania odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia súdu prvého stupňa a na základe štúdia predloženého spisového materiálu dospel k
záveru, že súd prvého stupňa sa správne, logicky a presvedčivo vysporiadal so všetkými okolnosťami
významnýmiprejehorozhodnutie.Žiadnymzvykonanýchdôkazovnebolobezakýchkoľvekpochybností
preukázané, aby obžalovaný konal takým spôsobom, ako mu to kládla obžaloba za vinu. Taktiež z
jednotlivých výpovedí poškodeného od počiatku trestného stíhania je zrejmé, že ním uvádzaný popis

páchateľa sa nezhodoval s vtedajším vonkajším vzhľadom obžalovaného a to najmä ohľadne jeho
postavy (poškodený uvádzal, že páchateľ bol štíhlej postavy, pričom obžalovaný mal mať v tom čase
okolo 130 kg) ako aj to, že aj napriek tomu, že si poškodený pamätal veľkosť topánok páchateľa, si
nevšimol zjavné (neprehliadnuteľné) mnohopočetné materské znamienka na tvári obžalovaného, čo v
danom prípade vzbudzuje odôvodnenú pochybnosť o správnosti identity ním označovaného páchateľa

skutku.

Vo vzťahu k vykonanej rekognícii je potrebné uviesť, že pri znovuspoznávaní osoby treba trvať na
tom, aby vyslúchaný najprv osobu opísal (výzor tváre, vlasy, výška, oblečenie a pod.) a až potom
mu ju predstaviť medzi viacerými osobami. Rekognícii, t. j. ukázaniu poznávanej osoby poznávajúcej

osobe in natura alebo podľa fotografií, prípadne s použitím technických prostriedkov, musí obligatórne
predchádzať výsluch poznávajúcej osoby k okolnostiam, za akých poznávanú osobu vnímala, o znakoch
alebo zvláštnostiach,

podľa ktorých by ju mohla opoznať. Má to logické odôvodnenie v tom, že už samotný opis osoby

môže znedôvodniť až vylúčiť konkrétnu podozrivú osobu z okruhu možných páchateľov, bez zhody
popisu takej osoby s jej reálnym vzhľadom, výzorom a fyzickými parametrami. Postup opoznávania bez
predchádzajúceho popisu opoznávanej (podozrivej) osoby môže viesť k situácii inak nepreveriteľnej
pri hodnotení vykonaného dôkazu rekognície, kedy svedok (opoznávajúca osoba) označí pri rekognícii
podozrivú (opoznávanú osobu) a následne si zafixuje jej vzhľad, a teda môže neskôr vypovedať aj

účelovo, alebo prekrytím pôvodného vnemu interpretovať ako svojimi zmyslami vnímavý poznatok.
Je teda evidentné, že postup vykonania rekognície bez predchádzajúceho opisu opoznávanej osoby
opoznávajúcouosoboumôžespochybňovaťvykonanýprocesnýúkonaždomierystratyjehodôkazného
významu, čo nastalo aj v danom prípade, keďže poškodený pred vykonaním rekognície, nepopísal
páchateľa skutku. Ak sa má výsluchom svedka zistiť totožnosť páchateľa, obligatórne sa vyzve, aby

ho opísal. Potom osoba, ktorá je podozrivá, že je páchateľom, mu má byť ukázaná medzi niekoľkými
osobami podobného vzhľadu. V danom prípade pritom nebol dodržaný postup, ktorý predpisuje Trestný
poriadok, čo je podmienkou sine qua non zákonnosti dôkazu. Odvolací súd v rámci preskúmavania tejto
trestnej veci totiž zistil, že tento popis nebol riadne zaznamenaný do zápisnice o rekognícii, ale že je len
súčasťou zápisnice o výsluchu svedka - pošk. K. K.. Samotné vykonanie rekognície sa riadi ustanovením

§ 126 ods. 1 , ods.
2 Tr. por., podľa
ktorých, ak sa má výsluchom zistiť totožnosť nejakej osoby alebo veci, vyzve sa obvinený (svedok
- § 138 Tr. por. o
primeranom použití ustanovenia § 126 Tr. por. pri rekognícii), aby ju opísal. Až potom sa mu má osoba alebo vec ukázať,
a to medzi viacerými osobami podobného zovňajšku alebo vecami toho istého druhu. Rekognícia je
svojou povahou neopakovateľným procesným úkonom, preto pre hodnovernosť vykonania tohto dôkazu
je nevyhnutné zabezpečiť všetky zákonné podmienky jej vykonania.Vychádzajúc z uvedeného preto krajský súd konštatuje, že rekognície boli vykonané v rozpore
s ustanoveniami § 126 ods. 1 , ods. 2 Tr. por. a preto ich nie je možné akceptovať ako dôkaz a preto nemožno súhlasiť s
názorom prokurátora, ktorý mal vykonávať dozor nad zákonnosťou procesných úkonov vykonávaných
v tejto trestnej veci, že tieto boli uskutočnené v súlade so zákonom. Súčasne je nutné vytknúť
prokurátorovi aj to, že hoci považuje výpovede svedkov N. A. a W. D. st. za nehodnoverné, neuviedol

ani jeden relevantný dôkaz, poznatok, či inú skutočnosť, na základe ktorého dospel k takémuto
záver. Za takejto procesnej situácie preto vo veci existuje len výpoveď poškodeného, na podklade
ktorej nie je možné identifikovať ani stotožniť páchateľa skutku a výpovede obžalovaného a vyššie
uvádzaných svedkov, ktorí tvrdia, že obžalovaný sa v čase spáchania činu nachádzal úplne na inom
(veľmi vzdialenom) mieste.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd riadny opravný prostriedok okresného prokurátora
vyhodnotil ako nedôvodný a jeho odvolanie zamietol postupom podľa § 319 Tr. poriadku.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie

je prípustný.