Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 31, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/85/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114215225
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5114215225.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej,

sudcov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcov: 1/ S. N., nar.
XX.X.XXXX, bytom R. č. XXX, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Strapáč, PhD.,
s.r.o., so sídlom Čadca, Májová č. 1582, 2/ N. N., nar. X.X.XXXX, bytom J. - K., T. XX. Q.. XXXX/XX,
Česká republika, proti žalovaným: 1/ K. P., nar. X.X.XXXX, bytom R. č. XXX, zastúpená spoločnosťou
Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., so sídlom Žilina, Vojtecha Tvrdého č. 17, 2/ K. H.,
nar. X.X.XXXX, bytom R. č. XXX, 3/ Q. N., nar. XX.X.XXXX, bytom F., M. R. C. č. XXXX/XX, zastúpená
žalovanou 4/, 4/ Mgr. Martina Palárcová, nar. XX.X.XXXX, bytom F., M. R. C. č. XXXX/XX, 5/ K. N., nar.

XX.X.XXXX, bytom F., M. R. C. č. XXXX/XX, o určenie, že vec patrí do dedičstva, v konaní o odvolaní
žalovanej 1/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 18C/87/2014-295 zo dňa 14. októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 18C/87/2014-295 zo dňa 14. októbra 2016 potvrdzuje.

Žalobca v rade 1/ má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rade 1/ v rozsahu
100%.

Žalobca v rade 1/ nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v rade 2/ až 5/.

Žalobca v rade 2/ nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresnýsúdnapadnutýmrozsudkompodľa§137písm.c/CSPurčil,žefinančnáhotovosťnavkladnej
knižke č. 602079541, vedenej v Poštovej banke v 1, t. j. vo výške 6.917,43 Eur s príslušenstvom, patrí do
dedičstva po poručiteľovi S. N., zomr. XX.X.XXXX. Zároveň týmto rozsudkom priznal nárok na náhradu
trov konania žalobcovi v rade 1/ a žalobcovi v rade 2/ voči žalovanej v rade 1/ a žalovanej v rade 2/ v
celom rozsahu. Žalobcom nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rade 3/, 4/ a 5/.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sporná vkladná knižka bola založená na meno s jedným
vkladateľom - poručiteľom a následne s 2. vkladateľom - žalovanou 1/. Súd skúmal tvrdenia strán v
konaní, ako aj ich vôľu (vrátane vôle poručiteľa) smerujúcu k vzniku právneho vzťahu k financiám tak,
ako požadoval odvolací súd. Podľa názoru odvolacieho súdu boli podstatné tvrdenia žalovanej 1/, ktorá
ešte v dedičskom konaní mala za to, že všetky prostriedky na vkladnej knižke patria do dedičstva a až
následne v sporovom konaní uviedla viacero nelogických a nekonzistentných tvrdení, z ktorých nebolo
zrejmé,koľkoznichmalopatriťporučiteľoviakoľkojejsamotnej.Žalovaná1/nepreukázalaničzosvojich

tvrdení, uvádzala iba rozporné tvrdenia, viaceré verzie ohľadom vlastníctva k peňažným prostriedkom.
Nepreukázala ani to, že skutočne vkladala svoje finančné prostriedky a v akej výške. Bolo nepochybné
iba to, že bola 2. vkladateľkou. Odvolací súd vylúčil aplikáciu § 137 Občianskeho zákonníka ohľadom
podielového spoluvlastníctva s poukazom na to, že vo všeobecnosti platí, že vzťah banky a vkladateľamá záväzkovo-právnu povahu a nie je ho možné definovať ako právo k veci - vkladnej knižke. Vkladateľ
vystupuje ako veriteľ voči banke, ktorej boli prenechané finančné prostriedky na zhodnotenie. Ak majú
dispozičné právo k vkladu viacerí vkladatelia (ako tomu je aj v tomto prípade), títo majú voči banke

postavenie spoluveriteľov. Ich vlastný vzťah k finančným prostriedkom nesúvisí so vzťahom veriteľov
k banke ako dlžníkovi. Pre podrobnejšiu úpravu právnych vzťahov k vkladnej knižke si banky regulujú
jednotlivé práva a povinnosti vo všeobecných obchodných podmienkach. Uvedené potvrdzuje aj znenie
Všeobecných podmienok pre vkladné knižky Poštovej banky, a.s.; podľa článku 3, ods. 4 vkladatelia
majú rovnaké právo disponovať s vkladnou knižkou a s v kladom na nej, z právnych úkonov týkajúcich sa

vkladu na vkladnej knižke sú vkladatelia voči banke oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne. Banka
neskúma vzájomné nároky vkladateľov na vklad na vkladnej knižke a nenesie za nároky a vzájomné
vzťahy vkladateľov žiadnu zodpovednosť.
3. Súd nemal preukázané žiadne darovanie, ako ani vôľu poručiteľa prenechať všetky prostriedky
žalovanej 1/. Poručiteľ robil všetko dôsledne, majetok delil písomne a nebol dôvod, aby vkladnú knižku
„daroval“ ústne bez ďalšieho, hoci tam mala vkladať aj žalovaná 1/ svoje úspory, ako tvrdila, aj keď

nevedela uviesť, v akej výške, čo je tiež nelogické a nepochopiteľné. V súlade s názorom odvolacieho
súdu v danej veci nejde o vecné právo, ale o pohľadávku veriteľov voči banke, teda ide o záväzkový
vzťah, pričom 1 z veriteľov zomrel, preto nastupujú na jeho miesto dedičia, teda pohľadávku voči
banke má nielen 2. vkladateľ, ale aj právni nástupcovia 1. vkladateľa. Preto nie je možné aplikovať a
vec posudzovať ako podielové spoluvlastníctvo, ide o pohľadávku žalovanej 1/ a právnych nástupcov

poručiteľa, a preto celý zostatok na vkladnej knižke patrí do dedičstva po poručiteľovi. Žalovaná 1/
nepreukázala žiadne zo svojich tvrdení ohľadom vlastníctva k danej polovici vkladnej knižky. Pokiaľ
žalovaná 1/ tvrdila darovanie s podporou žalovanej 2/ a dcéry S. P., súd toto nemal hodnoverne
preukázané. Žalovaná 1/ uvádzala viaceré verzie, vo svojich tvrdeniach si značne rozporovala. Žiadne
darovanie neuvádzala v dedičskom konaní, v ktorom súhlasila, že vkladná knižka v celosti patrí do

dedičstva, dokonca v prvom vyjadrení pred súdom tvrdila, že polovica patrí do dedičstva. Svoje tvrdenia
až následne menila so značnými rozpormi. Súd teda nemal preukázané, že by podiel poručiteľa bol
darovaný. Svedkovia sa vyjadrili, že poručiteľ mal tvrdiť, že peniaze daruje, čo však neznamená, že aj
skutočne daroval. Dokonca aj žalovaná 2/ najprv tvrdila, že bola pri tom, keď poručiteľ povedal žalovanej
1/, že jej daruje vkladnú knižku, avšak v dedičskom konaní súhlasila, aby polovica vkladnej knižky bola

prerozdelená medzi všetkých. Takéto konanie a tvrdenia žalovanej 2/ sú nelogické; pokiaľ by skutočne
poručiteľ daroval vkladnú knižku žalovanej 1/, ako tvrdila žalovaná 2/, nebol by dôvod k tomu, aby
si žalovaná 1/ ponechala iba polovicu vkladnej knižky a zvyšok aby bol prerozdelený medzi všetkých
dedičov rovným dielom. Teda žalovaná 2/ svojim rozporným tvrdením nepriamo potvrdila účelovosť
svojej výpovede.

4. Keďže na vkladnej knižke ku dňu smrti poručiteľa bola suma 13.831,70 Eur s príslušenstvom, teda s
úrokmi, ktoré sa pripisujú v pravidelných lehotách, súd posúdil, že v celom rozsahu patrí do dedičstva po
poručiteľovi. Vzhľadom k tomu, že o polovici zostatku na vkladnej knižke súd už právoplatne rozhodol
rozsudkom zo dňa 12.6.2015, napadnutým rozhodnutím rozhodol o zvyšnej časti, t.j. o druhej polovici
zostatku, že patrí do dedičstva. Čo sa týka finančnej čiastky s príslušenstvom, je zrejmé, že úroky sa

pripočítavajú v určitých časových obdobiach a plynú nepretržite z vloženej sumy, preto nebolo možné
určiť konkrétnou sumou dané príslušenstvo, ktoré však nie je medzi stranami sporu sporné.
5. Pokiaľ žalovaná 1/ požadovala vykonať dôkaz, a to zabezpečiť vkladové listy, z ktorých bude zrejmé,
kto vkladal na vkladnú knižku peňažné prostriedky a v akej výške, toto súd vykonal, avšak následne bolo
zistené, že pri dokazovaní sa uviedlo nesprávne číslo vkladnej knižky. Avšak po vyslovení názoru súdu,

že vykonanie toho dôkazu je irelevantné a nemá vplyv na rozhodnutie vo veci, nakoľko skutočnosť, kto
a koľko vkladal, nepreukazuje skutočné vlastníctvo k finančným prostriedkom, pričom bolo nepochybné,
že žalovaná 1/ vkladala aj poručiteľove peňažné prostriedky, žalovaná 1/ už nepožadovala vykonanie
daného dôkazu.

6. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná 1/, ktorá sa domáhala
jeho zmeny a zamietnutia žaloby v celom rozsahu. Poukázala na konfliktnú situáciu vzniknutú po
smrti poručiteľa, čo viedlo k prezentovaniu istých skutočností, ktoré neboli pravdivé. Ako sa vyjadrila
svedkyňa S. P., žalovaná 1/ by sa aj rozdala, len aby si zachovala dobré vzťahy so svojimi súrodencami.
Uvedomujúc si situáciu sa preto rozhodla požiadať o pokračovanie v dedičskom konaní. Bola to práve

ona, ktorá mala s rodičmi najbližší vzťah a zabezpečovala ich starostlivosť. Uvedené potvrdila vo svojej
výpovedi aj svedkyňa K. N.. Ak by boli pravdivé tvrdenia uvedenej svedkyne o úzkom vzťahu so svokrom
(poručiteľom), nie je zrejmé, prečo by nevedeli o spornej vkladnej knižke. Pokiaľ by bola takou osobou,
ktorá by sa roky starala o rodičov zo zištných dôvodov kvôli nejakej vkladnej knižke, tak by im predsa posmrti o takejto veci nepovedala. Dotknutá vkladná knižka nebola vkladnou knižkou „senior“, išlo riadnu
vkladnú knižku založenú v roku 1993, kde bola neskôr dopísaná ako druhý vkladateľ. V spore žiadala,
aby súd vykonal dokazovanie dopytom na Poštovú banku, a.s. ohľadom zistenia kto a v akých sumách

vkladal finančné prostriedky na vkladnú knižku. Žiaden zo žalobcov taký dôkaz nepožadoval. Ak banka
takýmito údajmi už nedisponovala, uvedené nemohlo ísť na ťarchu žalovanej 1/. Krátko pred smrťou
sa poručiteľ vyjadril aj pred žalovanou 2/, že raz bude vkladná knižka patriť odvolateľke. Rovnako sa
vyjadril aj pred svedkyňou S. P.. Potvrdením skutočnosti, že finančné prostriedky na vkladnej knižke boli
darované, je aj návšteva S. P. a Ing. H. u žalobcu 2/ N. N. v J.. Z tohto považovala za preukázané, že

minimálne ďalší účastník bol o obsahu vzťahu k vkladnej knižke informovaný, vedel o tom. Odvolateľka
spochybnila výpoveď K. N., ktorá sa na pojednávania pripravovala. K výpovedi S. N. uviedla, že s
odstupom času sa naozaj nedá pamätať na všetky konkrétnosti prípadu. Ako objektívnu hodnotila
výpoveď svedka Ing. H.. Okresný súd v odôvodnení rozsudku poukázal na fakt, že odvolateľka ani jej
dcéra nevedeli kvantifikovať kedy a akú sumu vkladali na vkladnú knižku a komu uvedené finančné
prostriedky patrili. Poukázala na skutočnosť, že rovnako strana žalobcu nevedela preukázať, koľko

finančných prostriedkov na vkladnú knižku vložil poručiteľ. Okresný súd nevykonal navrhovaný dôkaz
na zistenie osôb, ktoré vkladali financie na vkladnú knižku, pretože z uvedeného by nebolo zrejmé
vlastníctvo k daným finančným prostriedkom. Vykonaný dôkaz z rovnakého dôvodu ale nepreukazuje,
že všetky finančné prostriedky vkladané na vkladnú knižku boli poručiteľove, alebo koľko z nich bolo
poručiteľových. Pokiaľ by mala byť zachovaná rovnosť strán sporu, tento dôkaz, resp. jeho vykonanie

alebo nevykonanie by nemalo byť na ťarchu ani jednej zo strán sporu. Mala za to, že žalobcovia neuniesli
dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Žalovaná 1/ poukázala na rozdielnu súdnu prax v
obdobných prípadoch, keď Krajský súd v Žiline v uznesení sp. zn. 6Co/534/2015 zo dňa 31.5.2016
odmietol spoluvlastnícky vzťah k finančným prostriedkom, zatiaľ čo z iných rozhodnutí vyplýva opak
(rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 14C/77/2011 zo dňa 5.10.2011, uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 1MCdo/8/2011 zo dňa 30.1.2014, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/9/2013 zo
dňa 15.8.2013). Odvolateľka konštatovala, že vkladná knižka bola založená v roku 1993, ona sa stala jej
spolumajiteľkou v roku 1994. Nie je možné, aby si pamätala, kedy a aké sumy finančných prostriedkov
tam vkladala. Výpoveď svedkyne S. P. bola spontánna a je logické, že si nemohla pamätať, koľko
vkladala na vkladnú knižku. Podľa názoru žalovanej 1/ mala byť vec posúdená podľa § 137 Občianskeho

zákonníka.

7. Žalobca 1/ vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne
potvrdiť. Uviedol, že odvolateľkine vyjadrenia nemajú žiadnu logiku a nesporne sa snaží obohatiť sa
na úkon ostatných zákonných dedičov. V dedičskom konaní najskôr súhlasila, aby vkladná knižka

patrila do dedičstva po nebohom S. N. a až následne predkladala množstvo nelogických až absurdných
argumentov o jej vlastníctve finančných prostriedkov. Vždy pritom išlo o novú verziu s novým
prekvapivým tvrdením. Žalovaná 1/ počas celého konania nedokázala logicky preukázať vlastnícke
právo k finančným prostriedkom. Samotná absurdita tkvie v tom, že ona by mala založený účet na otca a
na tomto účte by sporila svoje finančné prostriedky, pričom nepreukázala ani tok týchto financií a odkiaľ

by ich mala mať k dispozícii. Je absurdný aj celý proces, keď najskôr tvrdila, že finančné prostriedky na
vkladnej knižke patria do dedičstva po S. N., následne tvrdila, že jej patrí polovica tých prostriedkov a
nakoniec, že jej patria všetky. Ak žalovaná 1/ tvrdila, že jej S. N. mal predmetné finančné prostriedky
darovať, je potom nelogické, ak na druhej strane tvrdí, že sú to jej finančné prostriedky. Žalobca 1/ mal
za to, že všetky finančné prostriedky na predmetnej vkladnej knižke sú prostriedkami poručiteľa, ktorý

tieto šetril prostredníctvom poštového ústavu v Nesluši.

8. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu 1/ zopakovala svoje podstatné argumenty formulované
v odvolaní a zdôraznila, že finančné prostriedky vkladané na vkladnú knižku, ktorá je predmetom sporu,
neboli iba vo výlučnom vlastníctve poručiteľa S. N..

9. Žalobca 1/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej 1/ poukázal na fakt, že žalovaná 1/ len zopakovala
svoje námietky formulované v podanom odvolaní a tieto vykazujú závažné rozpory.

10. Žalovaná 1/ sa k uvedenému vyjadreniu žalobcu 1/ nevyjadrila.

11. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v
spojení s § 219 ods. 3 CSP tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.12. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

13. Na doplnenie považoval súd druhej inštancie za potrebné reagovať na odvolacie námietky žalovanej
1/ formulované v podanom opravnom prostriedku.

14. Treba zdôrazniť, že navrhovanie dôkazov v občianskom súdnom konaní má priamu spojitosť s
povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť

môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov,
v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na
všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou
splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP).
Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom

dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu
zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo
nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
15. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako

vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.
16. Pri posudzovaní dôkazného bremena treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo,

že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno
spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
17. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno
v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom
procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného

odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu
len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej
inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa
novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované.

18. V posudzovanej veci už krajský súd rozhodoval, a to zrušujúcim uznesením sp. zn. 6Co/534/2015
zo dňa 31. mája 2016, v ktorom okrem iného konštatoval: „K právnej povahe finančných prostriedkov
na vkladovom účte, ktoré boli predmetom daného sporu treba v zmysle vyššie formulovaného výkladu
akcentovať fakt, že tieto znamenali pohľadávku poručiteľa a žalovanej 1/ voči banke. Tak poručiteľ,
ako aj žalovaná 1/ mohli peniazmi disponovať, tieto vyberať, či vkladať. Ich právny pomer k banke

vyplývajúci z vkladového vzťahu nemal vecnoprávnu povahu, a preto nebolo namieste konštatovanie o
´spoluvlastníctve ku vkladnej knižke´, a už vôbec nie o automatickom rozdelení finančných prostriedkov
na polovicu podľa § 137 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pre zistenie rozsahu toho, koľko z nich má
patriť do dedičstva bolo dôvodné skúmať tvrdenia účastníkov, poručiteľa, ako aj ich vôľu smerujúcu k
vzniku právneho vzťahu k financiám. V tomto smere boli podstatné tvrdenia žalovanej 1/, ktorá ešte v

dedičskom konaní mala za to, že všetky prostriedky na vkladnej knižke patria do dedičstva. Až následne
v aktuálnom sporovom konaní ponúkla viacero nelogických a nekonzistentných tvrdení, z ktorých (ako
bolo správne konštatované okresným súdom) nebolo zrejmé, koľko z nich malo patriť poručiteľovi a
koľko jej samotnej“.
19. Krajský súd tiež uvádzal, že „bolo vecou vkladateľov, aby si rozumne usporiadali vzťahy k financiám

uloženým na jednom vkladovom účte, predovšetkým dohodou. Pokiaľ takáto dohoda neexistuje, na
účely daného súdneho konania mohol súd vyhodnotiť jednotlivé skutkové tvrdenia individuálne, ako aj
v ich vzájomných súvislostiach s cieľom zistiť skutočné vlastníctvo k peniazom jednotlivých vkladateľov.
Vyššie spomínané tvrdenie žalovanej formulované ešte v dedičskom konaní a jej následné zmätočnévýpovede, či dôkazy o snahe poručiteľa rovnakým spôsobom zabezpečiť potomkov boli pre hodnotenie
sporných otázok prejednávaného prípadu kľúčové“.

20. Právne posúdenie veci bolo v zmysle uvedeného rozhodnutia odvolacím súdom ustálené, a preto
nebolo namieste akokoľvek modifikovať výklad sporných právnych otázok. Navyše stojí za zmienku
obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/8/2011 zo dňa 03.1.2014, podľa ktorého
„k vkladu na vkladnej knižke je potrebné uviesť, že záväzkovo právny vzťah medzi vkladateľom a
peňažným ústavom (tzv. vkladový vzťah) vzniká v zmysle § 778 Občianskeho zákonníka na základe (reálnej) zmluvy o vklade, a to zložením
vkladu v peňažnom ústave a jeho prijatím peňažným ústavom. Vkladom sa pritom rozumejú peňažné
prostriedky odovzdané vkladateľom peňažnému ústavu. Zložením vkladateľom a prevzatím peňažným
ústavom tieto peňažné prostriedky opúšťajú majetkovú sféru vkladateľa a stávajú sa majetkom
(vlastníctvom) peňažného ústavu, pričom vkladateľovi vzniká „len“ pohľadávka vo výške vkladu voči
peňažnému ústavu (porovnaj § 780 ods. 1 Občianskeho zákonníka ). V zmysle § 781 ods. 1 Občianskeho zákonníka je peňažný ústav povinný potvrdiť prijatie vkladu vkladnou knižkou,
ktorá je cenným papierom [§ 2 ods. 2 písm. g/ zákona č. 566/2011 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch)], zhmotňuje právo vkladateľa voči peňažnému ústavu

na výplatu peňažných prostriedkov vo výške vkladu. Právo z vkladu na vkladnej knižke, pretože nejde
o vec, ale o pohľadávku, nemôže byť predmetom vlastníckeho práva“.

21. Predmetom sporu bolo určenie, či zostatok na vkladnej knižke poručiteľa S. N. v sume 13.834,85
Eur patrí do dedičstva. Pokiaľ ide o polovicu tejto sumy, spor bol právoplatne ukončený rozsudkom

Okresného súdu Žilina č. k. 18C/87/2014-197 zo dňa 12.6.2015. Aktuálne je preto predmetom konania
zvyšná polovica, vo vzťahu ku ktorej žalovaná 1/ zotrvala na svojich nekonzistentných tvrdeniach
o tom, že vkladnú knižku jej mal poručiteľ darovať, resp. že peniaze patrili čiastočne jej, čiastočne
poručiteľovi a čiastočne dokonca aj dcére žalovanej 1/. Sporná vkladná knižka bola pôvodne zriadená
na meno poručiteľa, následne sa stala vkladateľkou aj žalovaná 1/. Uvedená skutočnosť len deklarovala

záväzkový vzťah označených dvoch osôb k banke, nie však vecnoprávny pomer k vkladaným finančným
prostriedkom. Pre rozhodnutie v prospech žalovanej 1/ sa vyžadovalo preukázanie toho, že finančné
prostriedky patria jej. Dôkaz na preukázanie tejto skutočnosti odvolateľka pritom nepredložila. Pokiaľ
tvrdila, že na vkladnú knižku vkladala svoje financie a tiež financie poručiteľa, potom je zrejmé, že
vykonanie dôkazu dopytom na banku ohľadom zistenia osoby, ktorá vklady vykonala, by neprinieslo

potvrdenie skutočností tvrdených žalovanou 1/, pretože akt vkladu nepotvrdzuje vlastnícky vzťah.

22. Okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia správne poukázal na viaceré odporujúce si tvrdenia
žalovanej 1/, ktorá spočiatku v dedičskom konaní akceptovala vkladnú knižku ako súčasť dedičstva v
celosti, potom tvrdila, že jej patria financie v rozsahu jednej polovice a nakoniec celá uložená suma.

Rovnako náležite odkázal na odôvodnenie zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, ktorý vychádzal
zo spoluveriteľského vzťahu žalovanej 1/ a poručiteľa k vkladnej knižke, pričom pre hodnotenie toho,
koľko peňazí patrí do dedičstva a koľko samotnej žalovanej 1/ bolo nevyhnutné posúdiť jednotlivé
dôkazné prostriedky samostatne a v ich súvislostiach. Predmetný spor spočíval v zásade na hodnotení
skutkových otázok a správania žalovanej 1/ či jej dcéry, v ktorom absentujú zásady elementárnej

logiky. Sporná vkladná knižka bola zriadená na meno poručiteľa a následne právo na vykonávanie
vkladov získala aj žalovaná 1/, čo možno považovať za praktické najmä s ohľadom na vek poručiteľa.
Vykonávanie vkladov vlastných financií žalovanej 1/ a jej dcéry však už nemalo z pohľadu odvolacieho
súdu zmysel; pokiaľ mienili tieto osoby zhodnocovať svoje finančné prostriedky, mohli si zriadiť osobitné
účty, čím by predišli budúcim sporom. Ak mienili naznačeným spôsobom zveľaďovať svoj majetok, bolo

na nich, aby si svoje záležitosti usporiadali spôsobom zabezpečujúcim ich právnu pozíciu pre neskoršie
spory (čo bolo predvídateľné, ak vkladali peniaze na účet inej osoby).

23. Ak žalovaná 1/ tvrdila, že v spore sa nepreukázalo, kto vkladal finančné prostriedky na účet
a uvedené malo znamenať aj neunesenie dôkazného bremena žalobcom, k uvedenému sa žiada

podrobnejšie vysvetlenie vyššie spomínaných zásad pre dokazovanie v sporovom konaní. Pokiaľ
žalobca tvrdí istú skutočnosť a táto je rozumne a logicky potvrdená dôkazom, potom sa dôkazné
bremeno presúva na protistranu. V danom spore je zrejmé, že vkladná knižka bola pôvodné zriadená
na meno žalobcu 1/, žalovaná 1/ získala právo na vykonávanie vkladov až neskôr. Uvedené všakstále nepreukazuje vlastníctvo k finančným prostriedkom. Na potvrdenie toho, že všetky prostriedky
patrili poručiteľovi bolo potrebné vychádzať z faktu, že vkladná knižka bola zriadená primárne na meno
poručiteľa, ako aj z prvotného vyjadrenia žalovanej 1/ učineného v dedičskom konaní, kde nebolo nijako

namietané, že by mala žalovaná 1/ či jej dcéra disponovať nejakým právom k peniazom. Tvrdenia
formulované neskôr v žiadosti o pokračovanie v dedičskom konaní a následne aj v aktuálnom spore
vykazujúznakyúčelovostiazároveňichrozporyviedliajkrajskýsúdkpresvedčeniuotom,žežalobcovia
preukázali vlastníctvo poručiteľa k prostriedkom na vkladnej knižke. Tento záver podporili aj nelogické
tvrdenia žalovanej o jej vlastných vkladoch a vkladoch jej dcéry, ktoré odporujú zásadám racionálnosti,

najmä ak banky poskytujú rôznorodé služby komukoľvek, a to aj za výhodné poplatky. Za danej situácie
sa potom dôkazné bremeno na preukázanie tvrdení o vlastníctve finančných prostriedkov presunulo na
žalovanú stranu, ktorá mohla dosiahnuť úspech v spore len pri produkovaní konzistentných dôkazov na
potvrdenie toho, koľko peňazí patrilo jej, jej dcére a koľko poručiteľovi. Také dôkazy však odvolateľka
v spore nepredložila, dokonca aj v odvolaní poukazovala rozporne na to, že vkladná knižka jej bola
darovaná a naproti tomu, že tam vkladala peňažné prostriedky svoje i poručiteľove. Z uvedeného dôvodu

nebolo možné priznať ochranu jej právam.

24. Krajský súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus
iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým,
ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú

včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým
vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním
môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní
zákonných procesných ustanovení včítane využitia možnosti podania opravných prostriedkov (citované
z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf 65/2011). Ak žalovaná 1/ pri zariaďovaní svojich

záležitostí nekonala s primeranou opatrnosťou, nezabezpečila svoj majetok tak, aby bolo zrejmé, že
tento bez akýchkoľvek pochybností patrí jej, dobrovoľne sa vystavila riziku, ktoré tak musela znášať.
Nepotvrdenie jej vlastníctva znamenalo stav dôkaznej núdze a následne neúspech v spore.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1

a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi 1/ ako úspešnej procesnej strane v druhoinštančnom konaní
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, a to voči žalovanej 1/. Vychádzal z toho,
že odvolacie konanie bolo iniciované žalovanou 1/, ktorá aj napriek tomu, že figurovala v nerozlučnom
procesnom spoločenstve, je v zmysle elementárnych zásad spravodlivosti povinná znášať trovy konania
pred súdom druhej inštancie. Zaťažiť týmito trovami ostatných žalovaných 2/ až 5/ nebolo namieste, títo

totiž fakticky do sporu v odvolacom konaní nijako nevstúpili. Vo vzťahu k žalobcovi 2/, ako úspešnej
strane pred súdom druhej inštancie rozhodol krajský súd o nepriznaní týchto trov z dôvodu, že tu žiadne
nevznikli.
26. O výške náhrady trov konania pred súdom druhej inštancie rozhodne po právoplatnosti tohto
rozhodnutia vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

27. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).