Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, January 25, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/104/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115226652
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115226652.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr.
Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobkyne E.. D. A., F.. X.XX.XXXX, T. E. F.
XX, XXX XX H., proti žalovanému Slovak Telekom, a.s., so sídlom Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, IČO:
35 763 469, zastúpenému advokátom JUDr. Petrom Škerlíkom, so sídlom J. Ťatliaka 2051/8, 026 01
Dolný Kubín, o obnovu konania, takto o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č.

k. 13C/426/2015 - 55 zo dňa 17.5.2016

r o z h o d o l :

Zrušuje uznesenie v zamietavom výroku súdu prvej inštancie vo vzťahu k dôvodom obnovy konania
podľa § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. a v súvisiacom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodovanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol takto:

„Návrh na odklad vykonateľnosti platobného rozkazu Okresného súdu Prešov z 24.3.2011, sp. zn.
16Ro/75/2011 zamieta.
Návrh na obnovu konania zamieta.
Navrhovateľkajepovinnánahradiťodporcovitrovykonanianaúčetprávnehozástupcuodporcuvovýške
578,86 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.“

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa návrhom, súdu doručeným 26.6.2015
domáhala,abysúdvydaluznesenie,ktorýmpovolíobnovukonaniavedenéhonaOkresnomsúdePrešov
pod sp. zn. 16Ro/75/2011, a súčasne aby nariadil odklad vykonateľnosti platobného rozkazu Okresného
súdu Prešov z 24.3.2011 sp. zn. 16Ro/75/2011. Návrh bol podaný s odkazom § 228 ods. 1 písm. a)
a e) O.s.p.. Žalobkyňa mala za to, že konajúci súd nemal platobný rozkaz nikdy vydať z dôvodu, že
spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktorými sú prinajmenšom zmluvné

pokuty uplatnené priamo v návrhu. Súd pri vydávaní platobného rozkazu vôbec nezohľadnil európske
spotrebiteľské právo, najmä Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, nezohľadnil ani judikatúru Európskeho súdneho dvora napr. rozsudok
Európskeho súdneho dvora vo veci spojené prípady C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial
SA a Rocío Murciano Quintero (C-240/98) a medzi Salvat Editores SA a spol., rozsudok Európskeho
súdneho dvora vo veci C 243/08 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Györfi, rozsudok Európskeho

súdneho dvora vo veci C-473/00 - Cofidis SA and Jean-Louis Fredout. O rozhodnutiach Európskeho
súdneho dvora sa dozvedela od svojho právnika, ktorý vypracovával podania v iných veciach, pričom
si nepamätá, kedy presne to bolo.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný žiadal návrh na obnovu konania a návrh na odklad
vykonateľnosti platobného rozkazu zamietnuť. Podľa žalovaného vecná nesprávnosť rozhodnutia a ani
nesprávnosťprocesnejpovahyniesúdôvodminapovolenieobnovykonania.Včasevydaniaplatobného

rozkazu smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 už bola transponovaná do právneho poriadku SR
a súd mal povinnosť skúmať, či zmluvná podmienka je alebo nie je prijateľná. To, že si súd povinnosťvyplývajúcu z § 172 ods. 9 OSP splnil, ale pretože zmluvnú pokutu nepovažoval za neprimeranú,
a ani neprijateľnú zmluvnú podmienku a priznal mu plnenie z nej, nemá dôvod spochybňovať. A ak
by aj súd nebol skúmal predmetnú podmienku, tak tento nedostatok rozhodne nie je dôvodom na

povolenie obnovy konania. Poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 98/2011 zo dňa 11.8.2011, podľa
ktorého návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom
posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa
povahy rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Rozhodnutia vydané
v úplne inej veci a ohľadne iných účastníkov nie sú prípustným dôvodom obnovy konania. Dôvodom

obnovy nie je ani iný - neskorší právny názor. Judikatúra Súdneho dvora v iných veciach a ohľadne iných
účastníkov nie je prípustným dôvodom obnovy konania. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Súdneho
dvora vo veci Lucchini (C-119/05), ktorý podľa neho neumožňuje napadnúť rozhodnutie pre rozpor s
akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora, či iného orgánu ES, ale iba pre rozpor s takým rozhodnutím,
ktoré sa vecne a personálne týka konania pred vnútroštátnym súdom. Zásadu res iudicata je možné
prelomiť len celkom výnimočne - v prípade ak vnútroštátny súd rozhodne vec, ktorá nepatrí do jeho

právomoci, ale patrí do právomoci orgánu Európskej únie. Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci
Kapferer, C-234/04 zo dňa 16.3.2006 vo všeobecnosti nie je vnútroštátny súd povinný znovu preskúmať
a zrušiť právoplatné súdne rozhodnutie, aj keby sa ukázalo, že je v rozpore s právom spoločenstva.
Žalovaný mal taktiež za to, že návrh na obnovu konania bol podaný po uplynutí trojmesačnej subjektívnej
lehoty. Pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, tieto rozhodnutia

sazverejňujúvÚradnomvestníkuEurópskejúnieanadobúdajúúčinnosťajvočifyzickýmosobámdňom,
ktorý je v nich stanovený, alebo aj takýto deň nie je stanovený, dvadsiatym dňom po ich uverejnení.
Všetky rozhodnutia, na ktoré sa žalobkyňa v návrhu odvolávala, boli zverejnené niekoľko rokov skôr ako
bol vydaný platobný rozkaz. Začiatok plynutia žiadnej lehoty nie je možné posudzovať len na základe
tvrdenia účastníka konania. Bolo by to až nihilizáciou zásady res iudicata.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za zistené, že platobným rozkazom Okresného súdu
Prešov č. k. 16Ro/75/2011-95 z 24.3.2011 bolo žalobkyni ako žalovanej uložené zaplatiť žalovanému
ako žalobcovi sumu 2.966,77 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.966,77
eura od 28.06.2010 do zaplatenia a uložené jej taktiež bolo zaplatiť trovy konania vo výške 177,50 eura.
Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť 19.4.2011.

Na základe zisteného skutkového stavu a tvrdení žalobkyne mal súd prvej inštancie za to, že
žalobkyňa podala návrh na obnovu konania oneskorene, po uplynutí trojročnej objektívnej lehoty a
so skutočnosťami, ktorými odôvodnila svoj návrh sa oboznámila pred niekoľkými rokmi. Žalobkyňou
uvádzané rozsudky Súdneho dvora Európskej únie boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie
viac ako 3 mesiace pred podaním jej návrhu na obnovu konania. Návrh na obnovu bol preto podaný

aj po uplynutí subjektívnej trojmesačnej lehoty. Podľa súdu okrem toho, že návrh na obnovu konania
bol podaný oneskorene, je však ďalej zrejmé aj to, že žiadny z možných dôvodov na obnovu konania
taxatívne uvedených v ust. § 228 ods. 1 O.s.p. v ňom nie je ani daný.
Žalobkyňa nepreukázala, že napádané rozhodnutie je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora
Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev (§ 228 ods. 1 písm. e)

O.s.p.) uvedených v jej návrhu. Tieto rozhodnutia sa totiž týkajú povinnosti členských štátov Európskej
únie dosiahnuť, aby povinnosti uložené Smernicou Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách boli plnené. Podáva sa v nich aká právna úprava zodpovedá tejto smernici, a
ako sa má právny poriadok členského štátu po jej implementácii vo všeobecnosti prevádzať a vykladať.
Nevyplýva z nich však, že by právna úprava vydania a nadobudnutia právoplatnosti platobného rozkazu,

vydaného v pôvodnom konaní, bola s nimi v rozpore, a ani že by konkrétny napádaný právoplatný
platobný rozkaz, vydaný podľa tejto právnej úpravy, bol s nimi v rozpore. Ich predmetom nebolo
posudzovanie napádaného rozhodnutia, a ani vlastné posudzovanie konkrétnych právnych otázok a
skutočností, ktoré boli predmetom napadaného rozhodnutia (v konkrétnom prípade). Z uvedeného
dôvodu tu nie je predpoklad pre povolenie obnovy konania z hľadiska ust. § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p..

Obnova konania podľa citovaného ustanovenia by bola prípustná iba v prípade, ak bolo predmetné
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie alebo iného orgánu ES vydané vo veci, v ktorej sa obnova
navrhuje.
V súvislosti s ust. § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. súd poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-234/04
zo dňa 16. 03. 2006 vo veci Rosmarie Kapferer/Schlang & Schick GmbH, v ktorom Súdny dvor Európskej

únie uviedol, že unijné právo neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby preskúmaval a rušil právoplatné
rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ak sa aj ukáže, že je v rozpore s právom Spoločenstva. Súdny dvor
EÚ tiež uviedol, že na to, aby sa zabezpečila stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon
spravodlivosti je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými. Týmtorozhodnutím Súdny dvor EÚ zdôraznil dôležitosť zásady res iudicata. Jedinou výnimkou, kedy Súdny
dvor EÚ zakotvil povinnosť prelomiť zásadu res iudicata je situácia, keď vnútroštátny súd rozhodne
vec, ktorá nepatrí do jeho kompetencie, ale do kompetencie orgánu Európskej únie. Obnova konania

nemá byť nariadená pre rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora EÚ.
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zakladá dôvod prípustnosti obnovy konania len vtedy, keď sa týka
rovnakej veci ako obnovou napadnuté rozhodnutie alebo ak odlišne, hoci vo veci inej, rieši otázku,
majúcu na spôsob právneho posúdenia veci v pôvodnom konaní dosah. Túto argumentačnú líniu Súdny
dvor založil v rozhodnutí Lucchini.

Pri právnom posúdení vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v
znení účinnom v čase jeho rozhodnutia - § 228 ods. 1 písm. a) a e), § 228 ods. 2, § 230 ods. 1, 2, 3,
§ 234 ods. 1.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. majúc za to, že žalovaný bol v konaní plne
úspešný, pričom dôvody pre možné nepriznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi zistené
neboli. Uviedol, že účastník, ktorý realizuje kroky k začatiu občianskeho súdneho konania, akým je

aj konanie o návrhu na obnovu konania, musí vždy zvážiť jeho začatie a podľa všetkých okolností v
priebehu konania a vyjadrení protistrany zvážiť zotrvanie na podanom návrhu a musí znášať dôsledky
spojené s procesným neúspechom v konaní.
2. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie žalobkyňa, podľa nej sa mal súd prvej inštancie z úradnej
moci opätovne zaoberať daným prípadom a obnovu povoliť. Ako spotrebiteľka je presvedčená, že by

v rámci predbežnej otázky musel posúdiť viaceré zmluvné podmienky so zreteľom na ich nesúlad
so zákonom, európskymi pravidlami na ochranu spotrebiteľa a dobrými mravmi. Viaceré zmluvné
podmienkyspôsobiliazaložilinerovnováhuvprávachapovinnostiachvprospechposkytovateľaslužieb.
Podmienky zmluvy spôsobujúce značnú nerovnováhu nemôžu obstáť už len so zreteľom na ustanovenia
SmerniceRady93/13/EHS.Podľažalobkynesavuznesenípíšeovšetkommožnom,lennieotom,prečo

súd vydal platobný rozkaz. Súd takto chráni spoločnosti, ktoré nemajú zmluvy v súlade so zákonom,
sú písané špekulatívne s cieľom zodrať spotrebiteľa. Od združenia sa dozvedela, že boli porušené jej
práva, že platobný rozkaz bol vydaný v rozpore so zákonom, vo veci bolo vedené exekučné konanie,
v ktorom podala námietky, ktoré boli zamietnuté uznesením právoplatným 24.6.2015. Od združenia
dostala informáciu, že je možné podať mimoriadny opravný prostriedok, a to návrh na obnovu konania.

Rozhodla sa preto bojovať ďalej. Dňa 26.10.2015 preto podala návrh na obnovu konania. Začiatok
mesiaca september 2015 je termínom, kedy sa dozvedela o možnosti podať mimoriadny opravný
prostriedok, návrh na obnovu konania. Podľa nej subjektívna lehota bola dodržaná. Žiadala preto, aby
odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh na obnovu konania povolí.
3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že žalobkyňa ani v odvolaní neuviedla žiadne

konkrétne skutočnosti, ktorými by preukázala splnenie podmienok na povolenie obnovy konania. Ani
jedno z jej tvrdení nie je dôvodom na povolenie obnovy konania. Tak v konaní, ako aj v odvolaní nebola
a nie je preukázaná žiadna skutočnosť, ktorá by zakladala dôvod na povolenie obnovy konania, ani to,
že by žaloba bola podaná v trojmesačnej subjektívnej lehote. Jej tvrdenie nie je dôkazom. Z uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo/133/2015 z 29.2.2016 vyplýva, že dodržanie subjektívnej

aj objektívnej lehoty je povinný ten, kto tvrdí, že je zachovaná, preukázať dôkazmi. Avšak ani v prípade,
ak by žalovaná preukázala úplne nesporne, že o dôvodoch na podanie žaloby sa dozvedela začiatkom
septembra 2015, nemohlo by to zakladať počiatok plynutia subjektívnej trojmesačnej prekluzívnej lehoty,
ktorú je potrebné posudzovať reštriktívne. Väčšina slovenských súdov poukazuje na to, čo je uvedené
aj v § 2 ods. 1 Zákona č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku EÚ, podľa ktorého o všetkom, čo bolo v

úradnom vestníku uverejnené, platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka;
domnienka o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva a Európskej únie
je nevyvrátiteľná. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdil.
4. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu uviedla, že sa vyjadrovať nebude,

nakoľko sa dostatočne vyjadrila v podanom žalobnom návrhu a v odvolaní.
5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1.7.2016, ďalej len „CSP“), vychádzajúc
z ust. § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého ak nie je uvedené inak, platí tento zákon
aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované, preskúmal napadnuté
uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP,
bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru o existencii dôvodov, pre
ktoré bolo potrebné uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušiť.6. Pre začiatok plynutia lehoty na podanie návrhu na obnovu konania podľa § 230 ods. 1 v čase podania
návrhu platného O.s.p. je dôležité to, kedy sa navrhujúci dozvedel o dôvode obnovy, pričom nie je
podstatné, kedy sa o dôvode obnovy dozvedieť mohol.

7. Súd prvej inštancie konštatoval, že návrh na povolenie obnovy bol podaný po uplynutí 3 - mesačnej
subjektívnej lehoty. Z akých skutkových okolností má vyplývať tento záver, ku ktorému dospel však
zistiteľné nie je. Žalobkyňa tvrdila, že o dôvodoch obnovy sa dozvedela v septembri 2015 po komunikácii
so zástupcom združenia a návrh podala na súde 26.10.2015. S týmto tvrdením žalobkyne sa súd
nevysporiadal, včasnosť podania návrhu je pritom okolnosťou určujúcou ďalší postup v konaní.

8. Žalobkyňa v dôvodoch návrhu na povolenie obnovy konania poukázala na to, že konajúci súd platobný
rozkaz nemal nikdy vydať z dôvodu, že spotrebiteľská zmluva, nároky z ktorej uplatnil žalovaný v návrhu
na vydanie platobného rozkazu obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Súdny dvor Európskej únie
viackrát judikoval napr. aj vo veci POHOTOVOSŤ / Korčkovská C-76/10, že záväzok štátu postarať sa o
to, aby nekalé podmienky spotrebiteľa nezaväzovali, vyjadrený v čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS, treba
považovať za kogentné ustanovenie. Súdny dvor Európskej únie v tomto rozhodnutí túto požiadavku

povyšuje na úroveň vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku, a teda pravidiel, na ktorých spoločnosť
musí bezvýhradne trvať.
Podľa odvolacieho súdu ide o princípy, ktoré sa musia považovať za podstatné dôvody aj na prelomenie
materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Nemali by byť žiadne pochybnosti o význame princípu
právnej istoty, ktorý vyplýva z právoplatného rozhodnutia súdu. Sú však z celospoločenského hľadiska

dôvody, pre ktoré je výnimočne dôležité upustiť od tejto zásady, a to z podstatných dôvodov. Povolením
obnovy konania v žiadnom prípade nedochádza k spochybňovaniu princípu právnej istoty a zásady
res iudicata. Naopak, princíp právnej istoty pripúšťa, aby v rámci konaní o mimoriadnych opravných
prostriedkochprezabezpečenieochranyprávaprávomchránenýchzáujmovúčastníkabolipreskúmané
a prípadne aj zrušené už právoplatné rozhodnutia súdov.

9. Už len samotná skutočnosť, že sa objavili pochybnosti o kvalite spotrebiteľskej zmluvy vyvolávajúce
pochybnosti, či nejde o neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve, je relevantná z hľadiska povolenia
obnovy konania. Je to súd, ktorý mal pri posudzovaní predpokladov pre vydanie platobného rozkazu
zakročiť, a to ex offo. Ako vyplýva z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Oceáno Grupo

Editorial: „Cieľ č.l. 6 Smernice, ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nečestné podmienky
nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti
nečestnej povahe takých podmienok. V spotrebiteľských sporoch môžu byť právnické poplatky vyššie
než sporná čiastka, čo môže spotrebiteľa odradiť, aby napadol použitie nečestnej podmienky. V počte
členských štátov procedurálne predpisy umožňujú jednotlivcom brániť sa v takých konaniach, keďže

je reálne riziko, že spotrebiteľ kvôli neznalosti práva nespochybní podmienku prednesenú proti nemu.
Z toho vyplýva, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť len ak národný súd prehlási, že
má právomoc zhodnotiť podmienky tohto druhu na svoj vlastný návrh. Taktiež v rozsudku Súdneho
dvora Európskej únie Mostaza Claro je kladený vysoký dôraz na ochranu spotrebiteľa pred nekalými
podmienkami a dôvod na obnovu konania, pre rozpor vnútroštátneho rozhodnutia s rozhodnutím

Súdneho dvora Európskej únie je daný vo vzťahu k viacerým rozhodnutiam Súdneho dvora Európskej
únie. V prípade neexistencie právnej úpravy Spoločenstva pre príslušnú oblasť, je vecou vnútroštátneho
právneho poriadku každého členského štátu stanoviť procesné podmienky, ktoré majú zabezpečiť
ochranu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Spoločenstva podľa zásady procesnej autonómie
členských štátov pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce

obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada rovnocennosti), a že nespôsobujú faktickú nemožnosť
alebo nadmerné sťaženie výkonu práv priznaných právnym poriadkom Spoločenstva (zásada efektivity).
10. Cieľom povolenia obnovy konania po tom, čo spotrebiteľ predloží skutočnosti a dôkazy, o ktorých
bez svojej viny nevedel v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie
vo veci, je snaha o vylúčenie zo života bežných ľudí neprimeraných podmienok, ktoré zhoršujú

kvalitu života, a tak napĺňať cieľ čl. 6 smernice Rady 93/13/EHS, postarať sa, aby spotrebiteľov
neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali. Priemerný spotrebiteľ nemá vedomosť o tom, že zo
strany dodávateľa dochádza k systémovému porušovaniu spotrebiteľského práva prostredníctvom
neprijateľných zmluvných podmienok. Uvedená skutočnosť sa priemernému spotrebiteľovi stane
zrejmou až po kontakte s informovanými subjektmi. To, že spotrebiteľ nepodá odpor proti platobnému

rozkazu je klasickým príkladom konania spotrebiteľa, ktorý nedokáže posúdiť neprijateľnosť zmluvných
podmienok, ani nekalé obchodné praktiky a nedokáže využiť procesné inštitúty na svoju obranu (Súdny
dvor Európskej únie vo veci C-429/05). Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/9/2012 zo dňa 16.1.2013, podľa ktorého:„kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v
spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať
v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len

výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž
platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým
je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite
praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti
právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná

informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“
11. Niet pochybností o tom, že súd prvej inštancie tým, že vydal platobný rozkaz 16Ro/75/2011-95
zo dňa 24.3.2011, predbežne nezhodnotil prijateľnosť zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve.
Pri posudzovaní neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa len deklaruje právny stav, pretože neprijateľná
podmienka je neplatná od počiatku. Je veľmi pravdepodobné, že ak by súd pristúpil pred vydaním
platobného rozkazu k ex offo súdnej kontrole podmienok zmluvy, nárok z ktorej bol predmetom konania,

platobný rozkaz by nevydal.
12. V čase žalobkyňou podaného návrhu na obnovu konania platilo ust. § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p.,
podľa ktorého právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak je v
rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych
spoločenstiev. Z dôvodu uvedeného v tomto ustanovení pritom v zmysle § 230 ods. 2 O.s.p. bolo možné

podať návrh na obnovu konania aj po 3 rokoch od právoplatnosti rozhodnutia. Z ust. § 228 ods. 1
písm. e) O.s.p. pritom nie je možné dedukovať požiadavku na priamu personálnu a vecnú súvislosť
medzi rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie s rozhodnutím vydaným v konaní, povolenie obnovy
ktorého sa navrhuje. Rozhodnutiami súdov na podklade citovaného znenia zákonného ustanovenia bola
povolená obnova konania viacerými rozhodnutiami súdov, na ktoré poukázala aj samotná žalobkyňa.

Legitímne tak očakávala, že aj o jej návrhu na povolenie obnovy konania bude rozhodnuté obdobne.
13. So zreteľom na uvedenú argumentáciu mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nepostupoval
procesne správne pokiaľ sa prioritne jednoznačne nevysporiadal s včasnosťou návrhu na obnovu
konania. Aj keď žalobkyňa poukázala na komentár k O.s.p., podľa ktorého má súd vychádzať z tvrdenia
navrhovateľa o dodržaní subjektívnej lehoty, nič nebránilo súdu vyzvať ju na odstránenie nedostatku

spočívajúceho v absencii dôkazu o dodržaní lehoty.
Žalobkyňa poukazovala na to, že je spotrebiteľkou, platobný rozkaz je v rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora Európskej únie, čo zakladá dôvod obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p., z toho
dôvodu v zmysle § 230 ods. 2 O.s.p. je možné návrh podať aj po troch rokoch od právoplatnosti
rozhodnutia.

Súd prvej inštancie tým, že naznačeným spôsobom nepostupoval, rozhodol v rozpore so zásadami
spravodlivého súdneho procesu (č.l. 46 Ústavy Slovenskej republiky), čím svoje rozhodnutie zaťažil
vadou, pre ktorú bolo potrebné rozhodnutie v napadnutom rozsahu a v súvisiacom výroku o trovách
konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods.
1 písm. b) CSP.

14. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o tom, či návrh bol podaný žalobkyňou včas a
akáno,čidôvodnapovolenieobnovykonaniajedaný,pričomsaprirozhodovanívysporiadasovšetkými
námietkami uvedenými žalobkyňou v odvolaní a prezentovanými aj v priebehu celého konania, s
akcentom na právny názor odvolacieho súdu vyplývajúci z dôvodov, pre ktoré bolo uznesenie súdu prvej
inštancie zrušené. Súd prvej inštancie zohľadní ustanovenia právnych predpisov upravujúcich ochranu

spotrebiteľa, v konkrétnom prípade žalobkyne, majúcej status slabšej strany, a vo veci rozhodne.
15. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania vrátane
nároku na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1 (§ 3 ods. 1
zákona 757/2004 Z.z.); odlišné stanovisko predsedníčky senátu je podľa § 394 ods. 1 CSP pripojené

k rozhodnutiu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.