Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 27, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/23/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4314219875
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Cisárová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:4314219875.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Cisárovej

a sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Jána Šikutu, PhD., v spore žalobcu EOS KSI Slovensko,
s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou
TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO: 36 613 843, proti žalovaným 1/ A.
bývajúcemu v T. 2/ Y. bývajúcej v M., o zaplatenie 6 926,76 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom
súde Levice pod sp. zn. 7 C 13/2015, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 30.
júna 2016 sp. zn. 9 Co 16/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaní majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „ okresný súd“) rozsudkom zo 4. septembra
2015 č. k. 7 C 13/2015-74 zamietol žalobu a zároveň rozhodol, že žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov
konania nepriznáva. Vychádzal z toho, že O.. a žalovaní uzavreli 21. augusta 2006 zmluvu o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „úverová zmluva“), na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver
vo výške 200 000 Sk, s tým, že ho spolu s príslušenstvom budú splácať v mesačných splátkach po 2
939 Sk vždy k 20. dňu kalendárneho mesiaca. Splatnosť prvej splátky dohodli na 20. septembra 2006

a konečnú splatnosť úveru na 20. augusta 2016. Zmluvou o postúpení pohľadávok z 28. júna 2011
postúpila O. predmetnú pohľadávku (žalovanými nesplatenú sumu časť úveru) na žalobcu. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok sa vyvodzuje zo spotrebiteľskej zmluvy, preto
na daný spor aplikoval § 52 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka v znení v čase uzavretia zmluvy. S
prihliadnutím na § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom k
21. augustu 2006 dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, lebo pred jej podaním došlo k premlčaniu
žalobcom uplatneného práva. Všeobecná trojročná premlčacia doba (§ 101 Občianskeho zákonníka)

uplynula najneskôr 19. júla 2014, žaloba bola ale podaná (až) 25. septembra 2014, teda po uplynutí
tejto premlčacej doby.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „ odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30. júna 2016 p.
zn. 9 Co 16/2016 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny [§ 219 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)]. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu bola súdom prvej
inštancie správne aplikovaná právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Uviedol,

že úverovú zmluvu je potrebné považovať svojou povahou za zmluvu spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady
lex specialis derogat lex generalis, je špeciálnou právnou úpravou v prejednávanej veci zákon č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako i ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
upravujúce problematiku spotrebiteľského práva, ktorá má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou,ktorou je v tomto prípade Obchodný zákonník. V danom prípade žalobca uplatnil nárok na plnenie zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ (žalovaní), preto
právo veriteľa na peňažné plnenie podlieha premlčaniu v trojročnej premlčacej dobe (§ 101 Občianskeho

zákonníka). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1
O.s.p.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval
z § 421 ods. 1 písm. c/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Uviedol, že najvyšší súd vo

svojich rozhodnutiach odlišne rieši otázku, či sa premlčanie práva zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy
má riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že
najvyšší súd „okrem rozhodnutí sp. zn. 2 MCdo 3/2011 zo dňa 28.4.2011 a sp. zn. 6 MCdo 4/2012 zo
dňa 27.3.2013 potvrdil správnosť aplikácie ustanovení OBZ na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere vo
svojom rozhodnutí zo dňa 24.3.2015 sp. zn. 7 MCdo 9/2014, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu
v Prešove a rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou pre nesprávne právne posúdenie, kedy

tieto súdy nesprávne aplikovali Občiansky zákonník na predmetný zmluvný vzťah“. Podľa presvedčenia
žalobcu sa teda predmetná otázka mala v danom prípade riešiť podľa Obchodného zákonníka. Súdy
ustálili, že úver bol splatný 18. júla 2011. Podľa názoru dovolateľa v danom prípade premlčacia doba
začala plynúť 19. júla 2011 (a pri správnej aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka týkajúcich sa
premlčania) uplynula až 19. júla 2015. Žalobou, ktorá bola podaná 25. septembra 2014, nebolo preto

uplatnené premlčané právo (a to ani v časti). Z týchto dôvodov žalobca žiadal napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu a ním potvrdený rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

4. Žalovaní sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 a 2 CSP), v ktorej neprospech
bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k
záveru, že dovolanie treba zamietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to
zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

7. O tom, či je daná prípustnosť dovolania, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov
uvedených dovolateľom. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1
CSP,máviazanosťdovolaciehosúdudovolacímidôvodmi(§440CSP)kľúčovývýznamvtomzmysle,že
posúdenieprípustnostidovolaniavtomtoprípadezávisíodtoho,akodovolateľsámvysvetlí(konkretizuje
a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej

právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

8. Žalobca prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, podľa ktorého
dovolaniejeprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdiloalebozmenilorozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

9. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky.
9.1. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo

zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa
tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie
záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
9.2. Nevyhnutným predpokladom je, že ide o otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení

založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam
pre rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí
odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byťpovažovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Zároveň musí ísť o otázku, ktorú už riešil
dovolací súd, v jeho rozhodnutiach je ale táto otázka riešená rozdielne.
9.3. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP musí byť procesnou stranou nastolená v

dovolaní.Právneotázky,taktodovolateľomvdovolanínenastolenéanepomenované,nemajúrelevanciu
z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.
9.4. Osobitne významným znakom otázky relevantnej v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je jej zásadný
právny význam. Aj za účinnosti nových civilných predpisov je opodstatnené konštatovanie, že otázkou
zásadného právneho významu je otázka, ktorá je významná nielen pre tú ktorú prejednávanú právnu

vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov
Slovenskej republiky (1 Cdo 132/2009, 2 Cdo 71/2010, 3 Cdo 51/2006, 4 Cdo 151/1998, 5 Cdo 1/2010,
7 Cdo 117/2011). Zásadný právny význam otázky, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. c/
CSP, je daný zámerom prispieť k prekonaniu „existujúcej“ rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu.
9.5. Naostatok treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP
je relevantná len otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky vyššie uvedené znaky. Ak z týchto znakov

chýba čo i len jeden, nemôže byť dovolanie procesne prípustné.

10. Pokiaľ procesná strana v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP,
nevymedzí právnu otázku a neoznačí rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré danú otázku riešia rozdielne,
dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (ktorú otázku

a ktoré rozhodnutia mal dovolateľ na mysli); v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo byť
neefektívne a nedosahujúce zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky a
nekonkretizovania podstaty rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu nemôže ale najvyšší súd (na
druhej strane) pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré
pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný

bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania
a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods.
1 CSP (porovnaj 3 Cdo 6/2017).

11. Žalobca v dovolaní uviedol, že napadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení v

otázke, či sa premlčanie práva zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy má riadiť ustanoveniami Občianskeho
zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Podľa jeho názoru je nesprávny názor súdov, podľa ktorého
satentovzťahmáriadiťustanoveniamiObčianskehozákonníkaopremlčaní;zasprávnypovažujenázor,
že na predmetný vzťah sa majú aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní, pretože
obsahujú komplexnú úpravu premlčania. Podľa názoru dovolacieho súdu žalobca takto v dovolaní

nastolil právnu otázku spôsobom, ktorý zodpovedá § 421 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

12. V danom prípade dovolateľ ním tvrdenú rozdielnosť rozhodovania dovolacieho súdu o predmetnej
otázke vyvodzoval z rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré na jednej strane spočívali na názore, že otázku
premlčania práva z právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere, účastníkom ktorej je spotrebiteľ,

treba posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka (2 MCdo 3/2011, 6 MCdo 4/2012 a 7 MCdo
9/2014), a na druhej strane na názore, že túto otázku treba posudzovať podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o premlčaní (3 MCdo 14/2014 a 4 MCdo 17/2014).
12.1. V rozhodnutí z 28. apríla 2011 sp. zn. 2 MCdo 3/2011 dospel najvyšší súd k záveru, že záväzkové
vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou

časťou Obchodného zákonníka.
12.2. Najvyšší súd v rozhodnutí z 27. marca 2013 sp. zn. 6 MCdo 4/2012 uviedol, že zmluva o úvere
upravená ustanoveniami § 497 až § 507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, čo
znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným
zákonníkom. V takomto prípade použitie ustanovení Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy

ani pri posudzovaní otázok premlčania, keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v
obchodnom práve.
12.3. Obdobne rozhodnutie najvyššieho súdu z 21. marca 2015 sp. zn. 7 MCdo 9/2014 spočíva na
právnom názore, podľa ktorého ak hlavným záväzkovým vzťahom je zmluva o úvere, aj na otázku
premlčania bolo treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.

12.4. Na rozdiel od toho najvyšší súd vo svojom rozhodnutí z 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014
a tiež v rozhodnutí z 26. novembra 2015 sp. zn. 4 MCdo 17/2014 uviedol, že ak by najvyšší súd zrušil
mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel
by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom byako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod
(poznámka: premlčanie), ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52
ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je

spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva.

13. So zreteľom na riadne nastolenie právnej otázky spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1 písm.
c/ a vyššie konkretizovanú nejednotnosť rozhodovania dovolacích senátov dospel vec preskúmavajúci

senát najvyššieho súdu k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu je v danom prípade
procesne prípustný v zmysle uvedeného ustanovenia CSP. Následne tento senát skúmal, či je dovolanie
žalobcu aj dôvodné.

14. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou

aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Podľa právneho názoru vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu spočíva dovolaním

napadnutý rozsudok na správnom právnom posúdení veci. K dôvodom vedúcim k tomuto názoru
dovolací súd uvádza nasledovné:

17. Najvyšší súd - ešte v čase predchádzajúcom vydaniu všetkých rozhodnutí, na ktoré poukazuje
dovolateľ - riešil otázku vzťahu právnej úpravy premlčania podľa Občianskeho a Obchodného zákonníka

v prípade (dodávateľom) uplatneného nároku na plnenie (proti spotrebiteľovi) z právneho vzťahu
založeného spotrebiteľskou zmluvou. V rozhodnutí z 25. januára 2011 sp. zn. 5 MCdo 20/2009, ktoré
bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
ako judikát R 36/2013, najvyšší súd zaujal právny záver, že obsahom zmluvy, ktorá spĺňala všetky
znaky typovej zmluvy, nesmie byť zmluvné ustanovenie, v zmysle ktorého sa na premlčanie uplatní

Obchodný zákonník. Toto ustanovenie spôsobuje totiž nepriaznivejšie postavenie spotrebiteľa, lebo
Občiansky zákonník upravuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu dobu, s uplatnením Obchodného zákonníka
je ale spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba.

18. V rozsudku z 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014 najvyšší súd poukázal na § 261 ods. 3

písm. d/, § 387 ods. 1, § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka, ďalej § 52 ods. 2, § 100 ods. 1 a § 101
Občianskeho zákonníka a napokon § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Konštatoval,
že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je
spotrebiteľom. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú

ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Tento
rozsudok najvyššieho súdu napadol EOS KSI Slovensko s.r.o. sťažnosťou, ktorú ústavný súd odmietol
uznesením z 12. apríla 2016 sp. zn. III. ÚS 194/2016 ako zjavne neopodstatnenú.

19.Obsahovoidenticképrávnezávery,ktorézaujalnajvyššísúdvrozsudkuuvedenomvbode18.,zaujal

najvyšší súd aj v iných skutkovo a právne obdobných veciach (viď rozsudky z 28. mája 2015 sp. zn. 8
MCdo 13/2014 a z 26. novembra 2015 sp. zn. 4 MCdo 17/2014).

20. V preskúmavanom prípade nemá dovolací súd dôvod spochybňovať názor žalobcu, že úver je tzv.
absolútnym obchodom a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň je však potrebné

mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy. Povaha tejto právnej
veci ako spotrebiteľskej sa nemohla zmeniť v dôsledku postúpenia pohľadávky. Súdna prax považuje
obdobné právne vzťahy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na
nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne (spotrebiteľské) vzťahy. Účastníkmi týchtovzťahov sú obchodník (poskytujúci úver v rámci svojho predmetu činnosti) a spotrebiteľ (ktorý prijíma
úver na svoju osobnú spotrebu); ide tu teda o typické občianskoprávne vzťahy. Vzhľadom na to je v
plnom súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy

rovnakých inštitútov súkromného práva, bola (aj z hľadiska premlčania, dĺžky premlčacej doby a jej
plynutia)aplikovanáprávnaúpravaobsiahnutávObčianskomzákonníku,anievObchodnomzákonníku.
Správnosť aplikácie občianskoprávnej premlčacej doby - dokonca aj v absolútnych obchodoch majúcich
zároveň spotrebiteľský charakter - z ústavnoprávneho hľadiska nespochybnil ani ústavný súd (viď
napríklad uznesenie ústavného súdu z 19. júna 2013 sp. zn. I. ÚS 402/2013).

21. To, že úverovú zmluvu treba v danom prípade považovať za zmluvu spotrebiteľskú, vyplýva aj z
obsahu smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986, ktorá klienta úverového vzťahu, ktorému je
úver poskytovaný, sama definuje označením „spotrebiteľ“.
21.1. Problematika spotrebiteľského práva je natoľko obšírna, že je predmetom úpravy nielen jedného
právneho predpisu, ale celého komplexu vzájomne súvisiacich právnych predpisov. V rozhodnom

čase - v čase uzatvorenia úverovej zmluvy zmluva o úvere ako taká nebola síce v § 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka zaradená do
katalógu tam zadefinovaných spotrebiteľských zmlúv, už od 25. novembra 2004 bolo však účinné
ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa

Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým
znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje.
21.2. Je preto nepochybné, že v rozhodnom čase za spotrebiteľskú zmluvu bolo možné považovať
aj so spotrebiteľom uzatvorenú zmluvu podľa Obchodného zákonníka; na takúto zmluvu bolo

potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva chrániace spotrebiteľa. Podľa právneho názoru
dovolacieho súdu teda napadnutý rozsudok spočíva na správnom právnom posúdení otázky aplikácie
ustanovení Občianskeho zákonníka na premlčanie žalobcom uplatneného práva.

22. Trojčlenný dovolací senát najvyššieho súdu, ktorý posudzuje opodstatnenosť žalobcovho dovolania,

svojimi právnymi náhľadmi vyjadrenými v tomto rozsudku „nevolí zmenu“ (stotožňuje sa s podstatou,
zmyslom a závermi judikátu R 36/2013), preto vec nepostupuje veľkému senátu.

23. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu neopodstatnene
smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení

veci. Najvyšší súd preto jeho nedôvodné dovolanie zamietol podľa § 448 CSP.

24. Žalovaní boli v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešní (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol im nárok
na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.