Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 31, 2012

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/248/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109207624
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5011897951.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej

a z členov JUDr. Róberta Urbana a Mgr. Kataríny Beniačovej, v právnej veci navrhovateľa - C. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom M. X, A., v zastúpení Advokátska kancelária Mendel, Mestická, Slovíková, s.r.o.
so sídlom Žilina, Hollého 31, IČO: 36 421 910, proti odporcovi - Start People s.r.o., so sídlom Bratislava
Drieňova 1H, Bratislava, Moskovská 16, IČO: 35 726 768, v zastúpení JUDr. Peter Joanidis, advokát,
Advokátska kancelária Y. W. XXa XXX XX F. o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru a náhrady mzdy na základe odvolania odporcu proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu
Žilina č. k. 18C/50/2009-307 zo dňa 26.5.2011, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j emedzitýmny rozsudok okresného súdu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (medzitýmny) okresný súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
zo dňa 25.2.2009 doručené odporcom navrhovateľovi dňa 25.2.2009, je neplatné.
Vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľ (zamestnanec) a odporca (zamestnávateľ) uzavreli
1.9.2004 pracovnú zmluvu na dobu určitú do 28.2.2005 na výkon pracovnej pozície - vedúci pobočky
Žilina. Dodatkom č. 1 z 1.5.2006 bola dohodnutá zmena hrubej mzdy jej navyšením a ďalším dodatkom
č. 2 z 10.1.2008 sa zvýšila základná mzda od 1.1.2008. Navrhovateľ u odporcu pokračoval v práci i
po uplynutí dohodnutej doby pracovného pomeru s vedomím zamestnávateľa, jeho pracovný pomer

tak podľa § 71 ods. 2 Zákonníka práce sa zmenil na pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas.
Odporca písomným podaním z 25.2.2009 podľa § 68 ods. 1 písm. b/ ZP okamžite skončil pracovný
pomer s navrhovateľom a túto skutočnosť písomne mu oznámil dňa 25.2.2009. Navrhovateľ oznámil
listom zo dňa 26.2.2009 odporcovi, že nesúhlasí s okamžitým skončením pracovného pomeru a
trvá na ďalšom zamestnávaní. Nesporne okamžité skončenie pracovného pomeru odporca doručil
navrhovateľovi 25.2.2009. Návrh na začatie konania bol doručený súdu dňa 1.4.2009, teda v lehote
podľa § 77 Zákonníka práce.

Okresný súd vec právne posúdil z pohľadu ustanovení § 68 ods. 1, ods. 2, § 63 ods. 4, § 70, § 77, §
81 Zákonníka práce. Preskúmal skutkové odôvodnenie zrušujúceho prejavu zamestnávateľa, ako aj, či
skutkové vymedzenie - osobitne u každého uvádzaného dôvodu porušenia pracovnej disciplíny zakladá
dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Prvý dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru - „navrhovateľ nesplnil písomný pokyn

nadriadeného Ing. Q. zo dňa 9.1.2009 na kompletizáciu podkladov ku faktúre, a to do 9.1.2009“.
Z mailovej korešpondencie súd mal preukázané, že odporca prostredníctvom Ing. Q. - priamo
nadriadeného navrhovateľovi zadal dňa 9.1.2009 pokyn na kompletizáciu podkladov k faktúre UTI
7000081015 spolu s termínom splnenia pokynu dňa 9.1.2009. Ďalej bolo preukázané, že navrhovateľ9.1.2009 nečerpal dovolenku a tohto dňa pokyn nesplnil. Tento pokyn však neignoroval, pracoval
na ňom tak, že zabezpečoval listiny na kompletizáciu podkladov. Uvedené vyplynulo aj z mailovej
korešpondencie z 23.1.2009 medzi navrhovateľom a pani H., ďalej i to, že navrhovateľ s pani H.

komunikoval aj predtým. Síce nesplnil pokyn dňa 9.1.2009, teda v deň zadania, nebolo ho však možné
splniť z dôvodu, že navrhovateľ nemal k dispozícii všetok materiál. Pokyn ale plnil, pracoval na ňom
a rešpektoval ho. Navrhovateľ tvrdil, že podklady pre kompletizáciu odporcovi zaslal poštou, o tomto
tvrdení bol síce v dôkaznej núdzi, avšak nemôže byť na jeho úkor vyhodnotené, že sa neviedla u odporcu
žiadna poštová kniha. Navrhovateľ bol zamestnancom a išlo o zásielku medzi pobočkou, kde pracoval a

centrálou, nemožno preto od neho žiadať, aby si viedol sám svojvoľne evidenciu ohľadom doručovania,
to mal zabezpečiť odporca. Odporca evidenciu doručovaných, odosielaných zásielok neviedol, teda
tým nepreukázal, žeby mu navrhovateľ podklady nezaslal. Odporca svoje tvrdenie o nesplnení úlohy
ani dodatočne ani v stanovenom termíne, teda ani o nedoručení podkladov nepreukázal. Pri skúmaní
vytýkaného nesplnenia pokynu zo dňa 9.1.2009 súd prihliadal aj na postoj navrhovateľa k plneniu tohto
pokynu a k miere zavinenia, ako aj k spôsobu a intenzite porušenia zadanej povinnosti, pričom súd

poukazuje na to, že navrhovateľ neignoroval daný pokyn, ale plnil ho. Porušil pracovnú disciplínu iba
v tom, že pokyn zadaný dňa 9.1.2009 nesplnil v deň zadania, avšak nepochybne pokyn realizoval a
podklady zabezpečoval.

Druhý dôvod skončenia pracovného pomeru - „nesplnenie pokynu zo dňa 1.2.2008 na aktualizáciu

databázy kontraktov klientov“.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že skutočný dátum zadania pokynu bol 1.2.2009. V písomnom
podaní okamžitého skončenia pracovného pomeru odporca uviedol dátum 1.2.2008, takto to bolo
oznámené aj navrhovateľovi. Uvedený dôvod súd považuje za neopodstatnený, dôvody musia byť
vymedzené tak, aby ich nebolo možné zameniť s iným dôvodom a nesmie sa dodatočne meniť.

Odporca ako zamestnávateľ, ktorý doručil navrhovateľovi okamžité skončenie pracovného pomeru
nesmie si dovoliť ani chybu v písaní, ktorá mení dôvod. Preto zadanie pokynu zo dňa 1.2.2008 nebolo
preukázané, ako ani jeho nesplnenie. Aj keby tento pokyn bol skutočne zadaný 1.2.2008, alebo dňa
1.2.2009, z ničoho nevyplýva termín splnenia a ani výzva na jeho splnenie. Odporca bez ďalšieho
doručil navrhovateľovi okamžité skončenie pracovného pomeru dňa 25.2.2009 bez zistenia dôvodov

jeho doterajšieho nesplnenia, bez žiadnej výzvy, resp. bez určenia termínu na splnenie tohto pokynu.

Tretí dôvod - „neposkytnutie údajov odporcovi k týždennému reportu dňa 2.2.2009 s tým, že tento pokyn
odignoroval a bez relevantného zdôvodnenia iba odpovedal „teraz na také somariny nemám čas.“
Uvedený pokyn mal byť zadaný ústne Ing. Q. iba za prítomnosti jeho a navrhovateľa. Bolo preukázané,

že dňa 2.2.2009 sa Ing. Q. na pobočke v Žiline osobne stretol s navrhovateľom v jeho kancelárii, bez
prítomnosti iných osôb. Iba dôvod, že Ing. Q. po stretnutí bol nahnevaný bez ďalšieho nepreukazuje,
že pokyn bol daný a navrhovateľ ho uvedeným spôsobom odignoroval. Ide o tvrdenie proti tvrdeniu a
nebol zistený objektívny stav na posúdenie pravdivosti tvrdenia odporcu. Odporca tvrdenie o tomto
dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru ničím nepreukázal. V tejto súvislosti súd poukazuje i

na to, že navrhovateľ pravidelne týždenne predkladal odporcovi reporty a ak aj niektorý týždenný report
vypracoval iný pracovník pobočky, bolo to na základe pokynu navrhovateľa, ktorý bol na to oprávnený.
Ak aj navrhovateľ neuvádzal v týchto reportoch skutočné údaje, pre toto mu nebolo dané okamžité
skončenie pracovného pomeru.

Štvrtý dôvod - navrhovateľ „nesplnil pokyn Ing. Q. daný dňa 2.2.2009 na poskytnutie údajov k
pripravovanému projektu Sario, odignorovaním uvedeného pokynu a neposkytnutím požadovaných
údajov bez relevantného dôvodu s výslovným vyjadrením nadriadenému, že údaj neposkytne“. Tento
tvrdený pokyn ako vyplynulo z vykonaného dokazovania bol ústny. Opäť zadanie pokynu z ničoho
nevyplýva, nič nepreukazuje, žeby odporca tento pokyn skutočne zadal a navrhovateľ zaujal tvrdený

postoj. Následne ani tento dôvod nepovažoval súd za dôvod pre okamžité skončenie pracovného
pomeru.

Piaty dôvod ukončenia pracovného pomeru - „používanie služobného mobilného telefónu
navrhovateľom v čase od júna až decembra 2008 na uskutočňovanie súkromných hovorov, v dôsledku

čoho na súkromné účely pretelefonoval sumu presahujúcu 700 eur bez DPH, čím spôsobil odporcovi
škodu.“Navrhovateľovi bol pridelený, aj riadne odovzdaný mobilný telefón, z ničoho nevyplynulo jeho
obmedzenie, jednalo sa o služobný telefón, ktorý mal navrhovateľ používať na služobné účely. Je v
praxi bežné, že také telefóny užívatelia používajú aj na súkromné účely. Odporca však navrhovateľovinedal žiaden príkaz na výlučné používanie telefónu len na služobné účely, resp. žiadne obmedzenie
na použitie pre súkromné účely. Navrhovateľ skutočne použil služobný telefón aj na súkromné účely,
teda bezdôvodne sa obohatil na úkor odporcu. Odporca tvrdil, že mu takým použitím vznikla škoda,

ale tá nie je predmetom tohto konania. Odporca nedal žiadnu výzvu navrhovateľovi ohľadne používania
služobného telefónu, ani žiadne upozornenia, aby ho nepoužíval na súkromné účely a ani nepreukázal
žiadnu výzvu na zaplatenie sumy za uskutočnené súkromné hovory. Naviac, podľa uvedenia svedkýň
A. V. a I. Q. pri nástupe do práce bolo aj im poskytnuté vozidlo a mobil, či už na služobné účely, alebo
na súkromné účely, pričom pre používanie mobilu neboli uvedené žiadne obmedzenia.

Súhrnným hodnotením vykonaného dokazovania z piatich uvádzaných dôvodov pre okamžité skončenie
pracovného pomeru mal súd preukázané, aj to iba čiastočne u 1. dôvodu - nesplnenie pokynu zo
dňa 9.1.2009. Poukázal ale na to, že tento pokyn síce nebol splnený v stanovenom termíne, teda
v deň zadania, ale z objektívnych dôvodov, keďže navrhovateľ nemal k dispozícii všetky podklady,
na realizácii tohto pokynu preukázateľne pracoval. I keď navrhovateľ pokyn nesplnil v stanovenom

termíne, vzhľadom na jeho preukázaný postoj k splneniu danej úlohy, nejde o tak závažné porušenie
pracovnej disciplíny, pre ktoré by bolo možné dať okamžité skončenie pracovného pomeru. Ostatné,
podľa uvedeného poradia ďalšie tri dôvody preukázané neboli a dôvod týkajúci sa použitia služobného
mobilného telefónu na súkromné účely - nie je dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nejde
o tak závažné porušenie, ktoré by zakladalo dôvod pre skončenie pracovného pomeru okamžite.

Súd poukázal aj na zaužívanú súdnu prax, podľa ktorej ak súd pri preskúmavaní rozhodnutia
zamestnávateľa zistí, že jedno z viacerých porušení pracovnej disciplíny, za ktoré bol so zamestnancom
okamžite skončený pracovný pomer, nie je dokázané, sám posudzuje, či ostatné porušenia ešte
odôvodňujú okamžité skončenie pracovného pomeru (R 190/1999). Na základe uvedeného potom súd

prijal záver o tom, že dôvod - nesplnenie pokynu zo dňa 9.1.2009 ako ani žiadny ďalší dôvod uvádzaný
odporcom, neodôvodňuje okamžité skončenie pracovného pomeru. Odporca dostatočne nepreukázal
porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľom v zmysle uvádzaných dôvodov v písomnom okamžitom
skončení pracovného pomeru, ktoré by odôvodňovali okamžité skončenie pracovného pomeru.

Okresný súd poukázal zároveň aj na obsahové znenie ustanovenia § 81 písm. a/, b/,c/, d/, e/, f/
Zákonníka práce, článku VI pracovnej zmluvy „práva a povinnosti zamestnanca“, bod 3. Súd mal za to,
že žiadny z dôvodov uvedených v bode 3 článku VI pracovnej zmluvy nebol naplnený a preto nebol
dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru ani podľa pracovnej zmluvy. Tvrdenia odporcu, že
navrhovateľ aj v predchádzajúcich obdobiach porušil pracovnú disciplínu s poukazom na upozornenia

zo dňa 27.10.2006 a zo dňa 28.9.2007, nie sú právne významné, keďže neboli dôvodom pre predmetné
okamžité skončenie pracovného pomeru. Naviac zvýraznil postoj odporcu, ktorý na jednej strane
poukazoval na predchádzajúce upozornenia dané navrhovateľovi a na druhej strane zvýšil mu mzdu v
roku 2006 aj v roku 2008 a taktiež, pobočka pod vedením navrhovateľa bola odmenená zahraničným
zájazdom.

Na základe horeuvedených skutočností súd vyhodnotil okamžité skončenie pracovného pomeru,
doručené odporcom navrhovateľovi dňa 25.2.2009 za neplatné, rozhodoval medzitýmnym rozsudkom (o
právnom základe) v zmysle § 152 ods. 2 veta druhá O.s.p. O trovách konania rozhodne až v konečnom
rozhodnutí v zmysle § 151 O.s.p.

Proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie odporca. Vytýkal súdu
prvého stupňa najmä, že sa obmedzil iba na mechanické vykonanie dôkazov, predložených účastníkmi
konania, nezaoberal sa dostatočne vyhodnotením jednotlivých dôkazov a zistením skutkového stavu
vo veci samej. Dôkazy súd nehodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p., prihliadal len na tvrdenie

navrhovateľa bez objektívneho posúdenia relevantnosti a hodnovernosti ním tvrdených skutočností a
nevzal v úvahu uvádzané a predložené dôkazy odvolateľom, prípadne dôkazy uvádzané a predložené
ním súd hodnotil chybne ako nehodnoverné a nepreukázané.
Súd pri špecifikácii prvého dôvodu neuviedol celé jeho znenie tak, ako vyplýva z okamžitého skončenia
pracovnéhopomeruzodňa25.2.2009,čozakladájehopochybenie.Práveneuvedenáčasťtohtodôvodu

preukazuje jeho opodstatnenosť a špecifikuje výsledok, ktorý mal byť dosiahnutý zadaním pokynov zo
dňa 9.1.2009. Neuvedeniu tejto časti prvého dôvodu korešponduje aj vyhodnotenie dôkazov a právne
závery súdu, týkajúce sa prvého dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru. Tým výsledkom
malo byť práve doriešenie spornej faktúry UTI 7000081015, ktorá bola podľa predbežných informáciívystavená neoprávnene, čo navrhovateľ ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru t.j. ku
dňu 25.2.2009 nedoriešil. Ak by súd prvého stupňa správne postupoval, tak by vzal do úvahy celé
znenie tohto dôvodu a potom by musel zároveň dospieť k jednoznačnému záveru, že pokyn odporcu

nebol navrhovateľom splnený vôbec, čím navrhovateľ porušil závažne pracovnú disciplínu. Odvolateľ
poukazoval v odvolaní aj na navzájom si odporujúce, zavádzajúce a na pravde sa nezakladajúce
tvrdenia navrhovateľa vo vzťahu k prvému dôvodu - písomnému pokynu zo dňa 9.1.2009. Jeho
tvrdenie o tom, že pokyn splnil ešte v deň zadania, pričom dlžník danej faktúry uznal záväzok, boli
nesporne vyvrátené písomnými dôkazmi, jednak doložením faktúry č. 7000091001 zo dňa 27.2.2009,

ktorou odporca dobropisoval spoločnosti UTI Slovakia, s.r.o., 30% zo sumy na faktúre 7000081015,
čo nesporne preukazuje, že UTI Slovakia s.r.o. záväzok neuznala a vec navrhovateľ nedoriešil v deň
zadania pokynu, t.j. 9.1.2009, ale sporná faktúra bola doriešená po okamžitom skončení pracovného
pomeru dňa 27.2.2009. Naviac navrhovateľ tvrdil, že 9.1.2009 čerpal dovolenku, túto dovolenku však
nečerpal, čo vyplynulo i z obsahu doložených mzdových listov. Navrhovateľ vo svojich vyjadreniach
vo vzťahu k plneniu pokynu zo dňa 9.1.2009 preukázateľne klamal, avšak súd tejto skutočnosti

nevenoval žiadnu bližšiu pozornosť okrem konštatovania, že „súd mal zistené, že navrhovateľ dňa
9.1.2009 nečerpal dovolenku a taktiež tohto dňa pokyn nesplnil.“ Súd prvého stupňa chybne ustálil
skutkový stav v prípade prvého dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru, keď vychádzal
z premisy, že úloha navrhovateľa spočívala iba v kompletizácii podkladov ku predmetnej faktúre (čím
sa vyviňoval navrhovateľ). Toto však nemá oporu v listinných dôkazoch, nakoľko úlohou navrhovateľa

bolo doriešiť úhradu spornej a neuhradenej faktúry 7000081015. Nesporne išlo o obchodný prípad a
faktúru z roku 2008, na základe čoho navrhovateľ ako vedúci pobočky musel disponovať podkladmi
a materiálmi, na základe ktorých bola sporná faktúra v tom čase vystavená. Navrhovateľ súd iba
zavádzal, keď tvrdil, že musel pracne zháňať podklady a nemal k dispozícii všetok materiál na splnenie
pokynu. Súd jednostranne, neobjektívne a v neprospech odporcu hodnotil mailovú komunikáciu zo dňa

23.1.2009, doloženú navrhovateľom s pani H., uveril zavádzajúcim a lživým tvrdeniam navrhovateľa,
že podklady pre kompletizáciu odporcovi zaslal poštou (navrhovateľ neuviedol, kedy tak učinil), pričom
oznamoval ústne Ing. Q. a pani M., že nie je možné predložiť podklady dňa 9.1.2009. Súd nevzal
do úvahy odporcom doloženú mailovú komunikáciu medzi navrhovateľom a pani H. zo dňa 11.2.2009
a 18.2.2009, ako aj mailovú komunikáciu medzi navrhovateľom a Ing. M. zo dňa 24.2.2009, z ktorej

vyplýva, že navrhovateľ obdŕžal návrh riešenia spornej faktúry od UTI Slovensko s.r.o. (storno faktúry
vo výške 30%) až dňa 18.2.2009 a túto skutočnosť oznámil až 24.2.2009 Ing. M.. Uvedená mailová
komunikácia nesporne potvrdzuje, že pokyn zo dňa 9.1.2009 nebol navrhovateľom splnený ešte dňa
24.2.2009. Pokiaľ súd prihliadal k osobe navrhovateľa ako zamestnanca, ktorého pobočka v roku
2007 vyhrala zájazd do zahraničia, a ktorému bol v roku 2006 a 2008 zvýšený plat, prihliadal na

časové obdobie 4 roky dozadu pred okamžitým skončením pracovného pomeru s navrhovateľom a na
druhej strane neprihliadol na množstvo mailovej korešpondencie, výpovede konateľa odporcu, svedkov
- zamestnancov odporcu, z ktorých nesporne vyplýva nevhodné správanie, negatívny postoj k plneniu
pracovných povinností, antagonistický postoj a vzťahy k nadriadeným ako aj podriadeným, ktoré boli
najmä aktuálne a týkali sa bezprostredne času predchádzajúcemu okamžitému skončeniu pracovného

pomeru. Pri hodnotení „osoby navrhovateľa“ súd nevzal do úvahy množstvo ďalších skutočností:
predchádzajúce písomné upozornenia na porušenia pracovnej disciplíny, fiktívna PN, neodovzdanie a
neoprávnená držba služobného motorového vozidla, neoprávnená držba mobilného telefónu, klamlivé
tvrdenia o používaní mobilného telefónu navrhovateľa ostatnými zamestnancami pobočky odporcu v
Žiline, výpoveď zamestnankyne Pavlíkovej zo dňa 3.5.2007, správanie sa navrhovateľa na jednotlivých

pojednávaniach, flagrantné, nevraživé správanie voči konateľovi odporcu. Záver súdu o nepochybnom
konaní navrhovateľa, že pokyn zo dňa 9.1.2009 realizoval a podklady zabezpečoval (v skutočnosti mal
zabezpečiť doriešenie spornej faktúry) svedčí o nesprávnych skutkových zisteniach, na základe ktorých
následne súd prvého stupne právne kvalifikoval predmetné porušenia pracovnej disciplíny za menej
závažné. Podľa názoru odvolateľa navrhovateľ porušil v danom prípade závažne pracovnú disciplínu,

na základe čoho je daný dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru s nim podľa § 68 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce.
Pokiaľ ide o druhý dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, súd nesprávne právne posúdil
neplatnosť tohto dôvodu, keď neaplikoval ustanovenie § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Bolo
nesporné tvrdenie navrhovateľa i odporcu (i ostatných dôkazov), že sa jednalo o pokyn zo dňa 1.2.2009

a tým pádom, že došlo k zrejmej chybe v písaní. Svedecká výpoveď svedkýň (ich výsluch navrhoval
navrhovateľ), bývalých zamestnankýň odporcu sú pochybné, nedôveryhodné, pretože svedkyne už
nepracovali na pobočke odporcu v Žiline, ani jedna sa nemohla relevantne vyjadriť k predmetu sporu,navyše všetky zhodne potvrdili, že sa o predmete veci dozvedeli od navrhovateľa , teda je zrejmé, že
vedeli, potvrdili a dosvedčili len to, čo im navrhovateľ sám oznámil a povedal.
Súd závažne pochybil, keď ustálil, že odporca nepreukázal ani zadanie ústnych pokynov (pokyn

1.2.2009, 2.2.2009 a 2.2.2009), čo je v príkrom rozpore s výpoveďou navrhovateľa, ktorý na
pojednávaniach jednoznačne potvrdil, že všetky pokyny tak, ako sú uvedené v okamžitom skončení
pracovného pomeru obdŕžal a všetky s výnimkou pokynu z 1.2.2009 splnil. Arbitrárne vyznieva
vyhodnotenie a záver súdu o „nehodnovernosti“ svedkov, svedeckých výpovedí zamestnankýň odporcu
a spochybňovanie svedeckej výpovede Ing. Q.. Ich svedecké výpovede nemôžu byť označené za

nevieryhodné z dôvodu, že sú zamestnancami odporcu. Ide o závažné pochybenie súdu v hodnotení
a vyhodnotení dôkazov. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je aj nepreskúmateľné, účastníci majú právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na to, aby sa súd riadne vysporiadal so všetkými relevantnými
námietkami účastníka konania. Nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami účastníka konania
spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia s následným odňatím možnosti účastníkovi konať pred
súdom.

Z týchto dôvodov odporca sa domáhal zmeny rozsudku okresného súdu podľa § 220 Občianskeho
súdneho poriadku, v rámci tejto zmeny zamietnutia návrhu navrhovateľa. Pre prípad, že odvolací súd
potvrdí rozsudok okresného súdu podľa § 219 O.s.p., žiadal odvolateľ vysloviť vo výroku potvrdzujúceho
rozsudku prípustnosť dovolania, podľa jeho názoru ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť pre vecnú
správnosť. Odporca nepreukázal nepreukázal, že došlo z jeho strany k zavinenému porušeniu pracovnej
disciplíny, ktoré by malo za následok zrušenie pracovného pomeru okamžite. Pokiaľ ide o prvý dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru, zvýraznil obsah písomného pokynu, ktorý mu bol zaslaný

mailom z 9.1.2009, tento znel: „ R. R. kontaktuje zástupcu firmy UTI, poukáže na zmluvu, podľa
ktorej sme oprávnení žiadať odmenu v prípade prestupu našich zamestnancov k užívateľskému
zamestnávateľovi. Termín: 9.1.2009.“ Na základe tohto pokynu sa okamžite skontaktoval so zástupcami
spoločnosti UTI Slovakia, začal vyjednávať, podklady k faktúre skompletizoval už v roku 2008, teda ku
9.7.2008, vtedy bola pôvodná faktúra vystavená. K pôvodnej faktúre č. 7000081015 bol vystavený medzi

odporcomaspoločnosťouUTISlovakiadobropispodč.7000091001zodňa4.3.2009,kedyužuodporcu
nepracoval. Túto úlohu plnil okamžite, po doručení mailového pokynu komunikoval so zástupcom
spoločnosti UTI Slovania a rokoval o cene. Odporca stanovil nereálny termín splnenia tejto úlohy. Vedel,
že splnenie tejto úlohy záviselo od viacerých obchodných rokovaní. Jeho konanie hraničilo so šikanou.
Vovzťahukprvémudôvoduokamžitéhoskončeniapracovnéhopomerusúdsapodrobnezaoberalcelým

obchodným prípadom, komplexne skúmal všetky okolnosti ohľadom vyhotovenia pôvodnej faktúry,
okolnosti po vydaní pokynu navrhovateľovi i napriek tomu, že pokyn odporcu zo dňa 9.1.2009 bol
odlišnýodzneniaokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeruzodňa25.2.2009.Súdsprávnevyhodnotil,
že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru - nesplnenie pokynu, ktorý dostal dňa 1.2.2008
od Ing. Q. na aktualizáciu databázy kontraktov, nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej

disciplíny. Navrhovateľ nesúhlasil s tvrdením odporcu o popieraní dôveryhodnosti ním navrhovaných
svedkov. Vypočutí svedkovia patrili medzi vedúcich zamestnancov odporcu, funkčne zaradení na
rovnaké pozície ako on. Odporca ani v prípade ďalších dôvodov, uvedených v okamžitom skončení
pracovného pomeru nepreukázal závažné porušenie pracovnej disciplíny, súd správne vyhodnotil
dôvody za neopodstatnené. Neporušil pracovnú disciplínu tak závažným spôsobom, ktorý by viedol

odporcu k okamžitému skončeniu jeho pracovného pomeru.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom v
ustanovení § 212 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a rozsudok okresného súdu postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p.

v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. potvrdil pre vecnú správnosť podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že okresný súd v prejednávanej veci skutkový stav zistil riadne,
vykonal rozsiahle dokazovanie, dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením § 132 i nasl. ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, teda každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti

a z vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver. Jeho závery majú v celom rozsahu oporu
aj v aplikovaných hmotnoprávnych ustanoveniach Zákonníka práce. Krajský súd sa v celom rozsahu
stotožnil i s písomným odôvodnením rozhodnutia okresného súdu a len na zvýraznenie správnosti jeho
záverov poukazuje na ďalšie okolnosti, vzhľadom na vznesené odvolacie argumentácie odvolateľom.Navrhovateľ návrhom u súdu 1.4.2009 sa domáhal: 1/ určenia, že okamžité skončenie pracovného
pomeru zo dňa 25.2.2009, doručené mu odporcom dňa 25.2.2009, podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka

práce, je neplatné, 2/ odporca je povinný nahradiť mu náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného
zárobku vo výške 1.539,14 eur mesačne odo dňa 26.2.2009 až do dňa, kedy mu odporca umožní
pokračovať v práci.

Správne okresný súd aplikoval ustanovenie § 152 ods. 2 druhá veta O.s.p., bola splnená požiadavka

„deliteľnosti predmetu konania,“ rozhodovanie prioritne o právnom základe sporného nároku má
opodstatnenie.

Podľa § 59 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce pracovný pomer možno skončiť okamžitým skončením.

Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer

výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

Podľa § 68 ods. 2 zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný
pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel,
najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako

platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5 Zákonníka práce.

Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 81 písm. a/ Zákonníka práce zamestnanec je povinný najmä pracovať zodpovedne a riadne,
plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi; nadriadeným je aj predstavený podľa
osobitného predpisu.

Ak súd pri preskúmavaní rozhodnutia zamestnávateľa zistí, že jedno z viacerých porušení pracovnej
disciplíny, za ktoré bol so zamestnancom okamžite skončený pracovný pomer, nie je dokázané, sám
posudzuje,čiajostatnéporušeniapracovnejdisciplínyešteodôvodňujúokamžitéskončeniepracovného
pomeru (R 190/1999).

Pri skúmaní, či zamestnanec porušil pracovnú disciplínu menej závažne, závažne, alebo zvlášť hrubým
spôsobom, môže súd prihliadnuť na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastáva, na jeho doterajší
postoj k plneniu pracovných úloh, na dobu a situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na
mieruzavineniazamestnanca,naspôsobaintenzituporušeniakonkrétnychpovinnostízamestnanca,na
dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľov a na to, či svojim konaním zamestnanec

spôsobil zamestnávateľovi škodu, a pod. (21Cdo/1252/2002).

Okamžité skončenie pracovného pomeru je stále výnimočným spôsobom skončenia pracovného
pomeru. Preto týmto disciplinárnym opatrením možno postihnúť iba zavinené porušenie pracovnej
disciplíny (teda úmysel chcieť porušiť pracovnú disciplínu), nestačí zistenie, že napr. nebol dodržaný

určitý pracovný postup, či proces a podobne (R54/1999).

Súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ktorú zamestnávateľ uvedie v návrhu na okamžité skončenie
pracovného pomeru, ale musí vychádzať z toho, ako je tento zrušujúci prejav „skutkovo odôvodnený“
a či toto skutkové opísanie zakladá niektorý z dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru (R

4/2002).

Skutočnosti zakladajúce dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru musia byť vymedzené
vždy tak, aby zamestnancovi bolo zrejmé, ktoré porušenie pracovnej disciplíny sa mu vytýka a teda je
dôvodom skončenia pracovného pomeru.

Je v konaní preukázané, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu vznikol na základe pracovnej
zmluvy, uzatvorenej dňa 1.9.2004. Aj po uplynutí dohodnutej doby pokračoval s vedomým odporcu v
práci, jeho pracovný pomer sa zmenil na pracovný pomer uzatvorený na dobu neurčitú. Bezpochybyodporca s navrhovateľom skončil pracovný pomer okamžite, písomné skončenie pracovného pomeru
navrhovateľovi doručil dňa 25.2.2009. Navrhovateľ písomným podaním z 26.2.2009 oznámil odporcovi
svoj nesúhlas so skončením pracovného pomeru okamžite a zotrvával na tom, aby ho odporca naďalej

zamestnával. V zákonnej dvojmesačnej lehote podľa § 77 Zákonníka práce podal u súdu aj návrh na
začatie konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 25.2.2009.

V danej právnej veci ide o konanie „sporové“ ovládané dispozičnou zásadou, v ktorom je povinnosťou
účastníkanielentvrdiťurčitéskutočnosti,aleajpovinnosťoznačiťdôkazynapreukázaniesvojichtvrdení.

Prioritný skutkový ale aj právny význam má preskúmanie vymedzení a dôvodov v okamžitom
skončení pracovného pomeru zamestnávateľa v prípade určovacích žalôb o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru. Najmä z hľadiska hodnotenia „závažnosti“ porušenia pracovnej disciplíny, keďže
takéto skončenie pracovnej disciplíny Zákonník práce síce pripúšťa, ale z výnimočných dôvodov.
V aktuálnej právnej veci v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 25.2.2009

odporca - zamestnávateľ skutkovo vymedzil 5 dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru s
navrhovateľom,tvrdiacajvkonanípredsúdomprvéhostupňa,aleajvodvolacomkonaní,ženavrhovateľ
pracovnú disciplínu porušil závažným spôsobom a označené dôvody zakladajú zákonné podmienky pre
výnimočný spôsobom skončenia pracovného pomeru s ním, teda okamžite. Okresný súd postupoval
procesne dôsledne a v intenciách hmotnoprávnych ustanovení Zákonníka práce, v súlade s doterajšou

rozhodovacou praxou a prijatými závermi v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR a správne
podrobil vecnému prieskumu rozhodujúci právny akt - písomné okamžité skončenie pracovného pomeru
a dôvody v ňom skutkovo vymedzené zamestnávateľom.

Odvolací súd v prípade namietanej nesprávnosti rozhodovania vo vzťahu k prvému dôvodu skončenia

pracovného pomeru poukazuje na rozhodujúcu právnu skutočnosť: 1/na skutkové vymedzenie dôvodu
okamžitého skončenia pracovného pomeru v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru,
2/ obsah pokynu nadriadeného, ktorý mal zamestnanec 9.1.2009 splniť a podľa odporcu tento pokyn
nesplnil.
Prvý dôvod skončenia pracovného pomeru odporca v písomnom okamžitom skončení pracovného

pomeru z 25.2.2009 vymedzil nasledovne: „dňa 9.1.2009 Vám prostredníctvom mailu zadal Ing.
Q. písomný pokyn na kompletizáciu podkladov ku faktúre UTI 7000081015 (týkajúcu sa prestupu
zamestnancov) spolu s termínom splnenia pokynu dňa 9.1.2009. Písomný pokyn ste nesplnili,
ku dnešnému dňu sporná predmetná faktúra nie je žiadnym spôsobom doriešená, navyše podľa
predbežných informácii z pobočky Žilina sa v danom prípade jedná o neoprávnene vystavenú faktúru

zo strany vedúceho pobočky.“
Je nepochybné, že Ing. Q., nadriadený navrhovateľa dňa 9.1.2009 uložil navrhovateľovi pokyn ( viď
listinný dôkaz na čl. 201 spisu) v nasledovnom znení: „faktúra UTI 7000081015“, R. R. kontaktuje
zástupcu firmy UTI, poukáže na zmluvu, podľa ktorej sme oprávnení žiadať odmenu v prípade prestupu
našich zamestnancov k užívateľskému zamestnávateľovi, termín 9.1.2009.“

Obsah tohto pokynu nekorešponduje s obsahom skutkového vymedzenia prvého dôvodu okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľovi nebol daný pokyn nadriadeným aj na tzv. kompletizáciu
podkladov ku faktúre UTI a v danom pokyne nebola mu vytknutá neoprávnene vystavená faktúra
vedúcim pobočky. Keďže pracovný pokyn podľa mailovej korešpondencie spočívajúci i v kompletizácii
podkladov ku faktúre UTI navrhovateľovi daný zo strany odporcu nebol, nemôže odporca nesplnenie

takto nezadaného pokynu zamestnancovi vytýkať. Pokyn s obsahom ako bol navrhovateľovi udelený
v deň zadania 9.1.2009 preukázateľne navrhovateľom splnený nebol. V uvedený deň totiž bol nielen
dňom zadania, ale zároveň aj dňom splnenia pokynu. Avšak, aj za tejto situácie nesplnenie tohto pokynu
v deň zadania nemožno kvalifikovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, keď splnenie tejto úlohy
si vyžadovalo aj súčinnosť iného (tretieho subjektu) a zjavne sa jednalo o komplikovanejšiu pracovnú

úlohu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je preukázané, že pokyn daný s obsahom podľa mailovej
korešpondencie z 9.1.2009 navrhovateľom odignorovaný nebol, hľadal možnosti riešenia, pasívny a
odmietavý postoj navrhovateľa pri plnení príkazu nadriadeného preukázaný nebol. Aj za situácie, že
by malo byť vytknuté navrhovateľovi nesplnenie pokynu nadriadeného s obsahom v zmysle mailovej
korešpondencie z 9.1.2009, nemožno nesplnenie tejto pracovnej úlohy považovať za závažné porušenie

pracovnej disciplíny zakladajúci dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru.

Pokiaľ ide o druhý namietaný dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru, jeho skutkové
vymedzenie sa viaže ku skutkovej udalosti, ktorá sa stala o rok skôr, v roku 2008. Krajský súd jetoho názoru, že v prípade tak dôležitého pracovnoprávneho dokumentu ako je okamžité skončenie
pracovného pomeru nemožno pripustiť ani tzv. formálnu nedôslednosť napr. preklep, omyl, keďže i
takáto nedôslednosť (tak, ako aj v prejednávanej veci) mení obsah skutkového vymedzenia dôvodu

skončenia pracovného pomeru, odporcom uvádzaný dátum sa viaže ku skutkovej udalosti, ktorá sa v
ten deň vôbec nestala. Nemožno túto nedôslednosť odstrániť v prebiehajúcom súdnom konaní, napr.
korigácioudátumuna1.2.2009,pretoževpracovnompráveplatíprincíponemožnostidodatočnejzmeny
skutkového vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Pokiaľ ide o tretí a štvrtý dôvod skončenia pracovného pomeru, nebolo preukázané, či a vôbec boli
zadané tvrdeným obsahom, naviac aj za situácie, že by odporca preukázal zadanie uvedených pokynov
s obsahom ním uvádzaných, ako subjektívne zavinenie navrhovateľa v prípade tretieho, štvrtého dôvodu
okamžitého skončenia pracovného pomeru preukázané neboli, jednalo sa o činnosti, ktoré navrhovateľ v
pozícii vedúceho pobočky systematicky zabezpečoval, komunikoval so zodpovednými zamestnancami,
o čom predkladal súdu i listinného dôkazy preukazujúce nie pasivitu a ignoraciu vo vzťahu k plneniu

pracovných povinností, ale práve naopak snahu v rámci pracovných možností riešiť bežné úlohy. Tretí
pokyn uvádzaný v dôvodoch mal byť zadaný ústne, iba za prítomnosti navrhovateľa a Ing. Q.. Vo
vzťahu k tomuto tretiemu dôvodu neexistoval relevantný ďalší dôkaz či už priamy alebo nepriamy o
zadaní pokynu. Obdobne tomu je tak i v prípade štvrtého dôvodu, jednalo sa opäť o pokyn ústny, ničím
preukázané nebolo, žeby odporca tento pokyn skutočne zadal, žiadal jeho splnenie a navrhovateľ zaujal

odporcom tvrdený postoj.

V prípade piateho dôvodu porušenia pracovnej disciplíny, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na
dôvody uvádzané okresným súdom v rozhodnutí, s ktorými sa stotožňuje a ani odporca v odvolaní
vyhodnotenie dokazovania súdom prvého stupňa k piatemu dôvodu porušenia pracovnej disciplíny

nenamietal.

Pokiaľ ide o vytýkanú nepreskúmateľnosť rozhodnutia okresného súdu, nebolo možné sa stotožniť
s týmto odvolacím argumentom odporcu. Rozsudok okresného súdu i jeho písomné odôvodnenie
v celom rozsahu je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Okresný súd v dôvodoch svojho

rozhodnutia uviedol prečo, z akých dôvodov rozhodol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd prvého stupňa dbal na to, aby odôvodnenie
rozsudkubolopresvedčivé,dalúčastníkomkonaniajasnú,výstižnúodpoveďnavšetkyskutkovoiprávne
významné otázky.

Z týchto dôvodov odvolaniu odporcu krajský súd nemohol vyhovieť a rozsudok (medzitýmny) okresného
súdu potvrdil v celom rozsahu. Odvolací súd nevidel dôvod na pripustenie dovolania v potvrdzujúcom
rozsudku. V predmetnom konaní neboli riešené otázky zásadného právneho významu, a ani odvolateľ v
odvolaní neuvádza ktorú otázku podľa neho treba považovať za otázku zásadného právneho významu.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v rozhodnutí vo veci samej.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .