Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, September 30, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/388/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109207624
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5109207624.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: C. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.
X, A., právne zast. Advokátska kancelária Mendel, Mestická, Slovíková, s.r.o., so sídlom Žilina, Hollého
31, proti odporcovi: Start People, s.r.o., so sídlom Drieňová 1H, Bratislava, IČO: 35 726 768, právne
zast. JUDr. Patrik Joanidis, advokát so sídlom Y. W. XX/A, F., o náhradu mzdy a o vzájomnom návrhu
odporcu, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 18C/50/2009-605 zo dňa 20.
júna 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobný návrh navrhovateľa vo zvyšnej časti zamietol, ako
odvolaním účastníkov nenapadnutý, ponecháva n e d o t k n u t ý .

V ostatnej časti rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd vzájomný návrh odporcu na určenie, že pracovný pomer
navrhovateľa založený pracovnou zmluvou zo dňa 01.09.2004 v znení dodatkov č. 1 a 2 skončil, zamietol
v celom rozsahu. Odporcovi uložil zaplatiť navrhovateľovi
náhradu mzdy za obdobie od 26.02.2009 do 06.06.2012 vo výške 30.676,20 Eur, náhradu mzdy
za obdobie od 07.06.2012 do 30.06.2013 vo výške 18.548,16 Eur, náhradu mzdy od 01.07.2013
vo výške 1.451,16 Eur mesačne do prideľovania práce navrhovateľovi alebo do platného skončenia
pracovného pomeru s navrhovateľom, založeného pracovnou zmluvou zo dňa 01.09.2004. Žalobný
návrh navrhovateľa vo zvyšnej časti zamietol, rozhodnutie o trovách konania si vyhradil do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. K vzájomnému návrhu odporcu uviedol, že odporca okamžite
skončil pracovný pomer s navrhovateľom, avšak súd určil, že došlo k neplatnému skončeniu pracovného
pomeru. Následne odporca žiada, aby súd rozhodol o skončení pracovného pomeru, nakoľko pre dané
dôvody (správanie navrhovateľa), nie je možné spravodlivo od neho požadovať, aby ďalej navrhovateľa
zamestnával, hoci súd určil, že ním vykonané skončenie pracovného pomeru je neplatné. Uviedol,
že odporca vlastne takýmto vzájomným návrhom nabáda súd k obchádzaniu zákona, keďže súd na
jednej strane určí, že odporca ako zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, zároveň, ak by mal
vzájomnému návrhu vyhovieť, aby určil, že pracovný pomer skončil práve pre správanie navrhovateľa
ako zamestnanca. Z týchto dôvodov však zákonodarca dal zamestnávateľovi možnosť skončiť pracovný
pomer, a teda súd by požadovaným postupom nahrádzal zamestnávateľa. Ustálil, že pokiaľ i odporca
tvrdí, že navrhovateľ prejavuje negatívny postoj k odporcovi, nie je to dôvod na skončenie podľa §
79 ods. 1 Zákonníka práce. Ďalej uviedol, že odporca vzájomným návrhom požadoval určiť skončenie
pracovného pomeru alternatívne, a to ku dňu 25.02.2009 alebo ku dňu určeného súdom. Zdôraznil, že
súd nemôže rozhodnúť o skončení pracovného pomeru spätne, ale ku skončeniu pracovného pomeru
by malo dôjsť, až ku dňu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu. V nadväznosti na uvedené
potom vzájomný návrh odporcu v celom rozsahu zamietol a priznal navrhovateľovi náhradu mzdy, tak
ako bola ustálená vo výrokovej časti rozhodnutia okresného súdu.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie odporca. Vytýkal okresnému súdu,
že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie
vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci, v konaní došlo k vadám, uvedeným v § 221
ods. 1 v zmysle ust. § 205 ods. 1 písm. a/ O.s.p. - jeho rozhodnutie v dôsledku nedostatočného
vysporiadania sa s námietkami a argumentáciou odporcu, nedostatočným vyhodnotením dôkazov,
je nepreskúmateľné, dokonca až arbitrárne. Poukazoval, že okresný súd v napadnutom rozsudku
v podstate skutkovo stotožnil skutočnosti uvádzané v okamžitom skončení pracovného pomeru zo
dňa 25.02.2009 so skutočnosťami, uvedenými vo vzájomnom návrhu odporcu, podanom 19.07.2012
v znení jeho doplnenia zo dňa 08.08.2012, čo je z hľadiska zisťovania a zistenia skutkového stavu
vo veci samej absolútne neprijateľné. Obsahovo ide o úplne rozdielne a nezameniteľné skutočnosti
na základe čoho nie je možné, aby dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru
a úplne iné dôvody uvedené vo vzájomnom návrhu odporcu boli zamieňané, stotožňované alebo
zovšeobecňované pojmom „dané dôvody správania navrhovateľa.“ Prvostupňový súd sa absolútne
nezaoberal žiadnym skúmaním a hodnotením skutočnosti uvedených vo vzájomnom návrhu odporcu
z toho hľadiska kedy a za akých okolností ku nim došlo, že časť týchto dôvodov sa odohrala až
po 25.02.2009, to jest po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľovi, ktorý
od tohto dňa v skutočnosti v spoločnosti odporcu nevykonával žiadnu prácu, resp. že časť dôvodov
bola zistená na jednotlivých pojednávaniach vo veci samej, alebo vyplynula z dokazovania počas
trvania súdneho konania. Uviedol, že dojmom arbitrárnosti rozsudku pôsobí argumentácia súdu, ktorý
na základe vyššie uvedeného skutkového stotožnenia absolútne rozdielnych skutočností, odmietol
odporcom uvádzané dôvody vzájomného návrhu s odvolaním sa na to, že súd už predsa rozhodol a
podľa jeho názoru, by sa pravdepodobne výrok rozhodnutia uvedený v medzitýmnom rozsudku mal
vzťahovať i na akékoľvek ďalšie správanie navrhovateľa bez ohľadu na to, či vzniklo v čase pred
25.02.2009 alebo po tomto termíne. Za rovnaké pochybenie odporca považoval, že i napriek tomu, že
v záverečnej reči prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukazoval na skutočnosti vyplývajúce
z listu Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava zo dňa 07.08.2012, o tom, že navrhovateľ v období od
01.04.2005 do 02.01.2007 bol zamestnancom - dohodár spoločnosti INDEX NOSLUŠ, s.r.o., ktorá je
priamo konkurenčnou spoločnosťou pre spoločnosť odporcu a je jednou zo zakladajúcich členov APAS,
súd sa s touto skutočnosťou absolútne nevysporiadal, pričom tento vedľajší a latentný pracovný pomer
na dohodu vykonával počas trvania pracovného pomeru u odporcu, a to napriek tomu, že bol vedúcim
pobočky v Žiline. Odporca dôrazne poukazoval na toto neseriózne konanie navrhovateľa, o ktorom
odporca samozrejme nemal ani tušenie. Práve s ohľadom na túto skutočnosť dôrazne upozorňoval súd,
aby ju ako jednu z najdôležitejších skutočností bral do úvahy pri rozhodovaní o vzájomnom návrhu.
Napriek dôraznému poukazovaniu odporcu a jeho právneho zástupcu na ďalšie závažné skutočnosti,
ktoré svedčia o potrebe vyhovenia vzájomnému návrhu, prvostupňový súd nepovažoval za potrebné, aby
uvedené skutočnosti týkajúce sa zamestnania navrhovateľa v spoločnosti INDEX NOSLUŠ, s.r.o., počas
trvania pracovného pomeru odporcu vôbec čo i len jediným slovom uviedol v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku, nie to, aby mu venoval pozornosť pri vyhodnotení dôkazov v zmysle ust. § 132
O.s.p. Poukazoval, že odôvodnenie rozhodnutia má presvedčiť účastníkov konania, že bolo výsledkom
starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, že nebolo len doprovodom vopred prijatého rozhodnutia
a, že nebolo svojvoľné. Zastal názor, že okresný súd tým, že riadne nezdôvodnil svoje rozhodnutie
odňal odporcovi možnosť konať pred súdom. Upriamil pozornosť na to, že okresný súd pri deklarovaní
svojich právnych názorov ohľadne ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, zjavne opomenul zobrať do
úvahy pri jednotlivých dôvodoch vzájomného návrhu odporcu podstatné okolnosti, ktorými sú najmä
kedy jednotlivé dôvody vznikli, v akom čase, na akom mieste, či vznikli na pracovisku, či vznikli počas
vykonávania závislej práce pre odporcu a podobne. Súd tieto okolnosti nevzal do úvahy, nakoľko sa
prakticky nevenoval žiadnemu skúmaniu týchto dôvodov ani ich hodnoteniu. Zdôraznil, že prevažná
väčšina dôvodov vzájomného návrhu vznikla v čase po 25.02.2009, kedy navrhovateľ dostal okamžité
skončenie pracovného pomeru, t. j. v čase od kedy navrhovateľ nevykonal žiadnu prácu u odporcu.
Tieto sa stali mimo pracoviska navrhovateľa. Vyšli najavo počas jednotlivých súdnych pojednávaní vo
veci samej. Závažný dôvod spočívajúci v práci navrhovateľa pre konkurenčnú firmu INDEX NOSLUŠ,
s.r.o., bol zistený odporcom pri nahliadnutí do súdneho spisu počas konania na súde. Pokiaľ okresný
súd argumentoval tým, že odporca ho vzájomným návrhom nabádal k obchádzaniu zákona, oponoval
okresnému súdu v tom, že v podanom vzájomnom návrhu len legitímne uplatnil svoje právo v súdnom
konaní. Odporúčania okresného súdu vo vzťahu k odporcovi považoval za priame pokyny pre odporcu
ako postupovať contra lege, ako urobiť vo vzťahu k navrhovateľovi absolútne neplatný právny úkon.
Zastal názor, že práve ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce je ustanovením, ktoré by malo reflektovať na
existenciu dôvodov, ktorých existencia je viazaná na obdobie od okamžitého skončenia pracovného

pomeru do času právoplatnosti rozhodnutia v súdnom spore o určenie jeho neplatnosti a náhradu mzdy,
teda za obdobie, kedy navrhovateľ nevykonáva prácu pre odporcu a kedy odporca nemôže platne
pristúpiť z dôvodu nevykonávania závislej práce odporcom ku výpovedi, či k okamžitému skončeniu
pracovného pomeru. Pokiaľ sa týkalo odvolacích dôvodov voči výroku č. II. rozsudku okresného súdu,
vytýkal okresnému súdu, že okresný súd v napadnutom rozsudku konštatuje, že odporca navrhol
zníženie náhrady mzdy bez toho, aby uviedol kedy, kde, akým spôsobom. Uviedol, že na pojednávaní
30.05.2013 odporca v zastúpení svojim právnym zástupcom v rámci záverečnej reči uplatnil v zmysle
ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce vo vzťahu k navrhovateľom požadovanej náhrade mzdy žiadosť o jej
zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy vôbec, v rozsahu ustanovenom § 79 ods. 2 Zákonníka
práce. Zdôraznil, že pokiaľ by okresný súd uviedol žiadosť odporcu v zmysle ustanovenia § 79 ods. 2
Zákonníka práce v celom rozsahu, v akom bol tento návrh odporcom uplatnený, výrok jeho rozhodnutia
vzhľadom na okolnosti daného prípadu by musel znieť úplne inak. Náhrada mzdy navrhovateľovi by
musela byť priznaná v podstatne nižšej výške (nepresahovala by čas uvedený v ustanovení § 79 ods. 2
Zákonníka práce). Naviac vytýkal okresnému súdu, že pri priznaní náhrady mzdy vo výroku II. rozsudku
absentuje jednoznačné a zrozumiteľné zadefinovanie právnej kvalifikácie, ako i dôvodov priznania
náhrady mzdy, a to, či túto súd priznal v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce alebo v zmysle ustanovenia
§ 142 ods. 3 Zákonníka práce. Ďalej poukazoval, že v rozpore so zákonom súd priznal náhradu mzdy vo
výške nesplatnej v čase vydania rozsudku. Rozsudok bol vydaný 20.06.2013, avšak súd vypočítal túto
náhradu konkrétnou sumou do 30.06.2013, čo je čas po vydaní rozsudku. Tým nebola vzatá do úvahy
ani splatnosť, ktorú súd sám uvádza vo výroku III. rozsudku, a to do 25-teho dňa mesiaca nasledujúceho
po mesiaci, ktorého sa táto náhrada týka. Konal v rozpore s ust. § 153 ods. 2 O.s.p., nakoľko prekročil
návrh navrhovateľa a priznal mu viac, ako sa domáhal. Pokiaľ sa týkalo priznanej náhrady mzdy vo
výroku III. rozsudku okresného súdu, namietal, že tento nemal oporu v návrhu navrhovateľa, je vydaný
v rozpore s ust. § 153 ods. 2 O.s.p.. Je vydaný kontra lege, keď priznal navrhovateľovi náhradu mzdy
nesplatnú v čase vydania rozhodnutia. Náhradu mzdy priznal ako opakujúce sa plnenie. V odvolacom
návrhu žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že vyhovie vzájomnému návrhu
odporcu, aby znovu rozhodol o náhrade mzdy tak, že zohľadní riadne uplatnenú žiadosť odporcu na
pojednávaní zo dňa 30.05.2013, ktorou žiadal, aby súd nepriznal navrhovateľovi náhradu mzdy vôbec
a v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce priznal náhradu mzdy v rozsahu jeho zákonného znenia. V
prípade, že by odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, žiadal, aby proti svojmu rozhodnutiu
pripustil dovolanie.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadal rozsudok okresného súdu ako správny potvrdiť.
Súhlasil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu vo výroku I. s tým, že okresný súd správne
vyhodnotil, že dôvody, ktoré odvolateľ uvádza, nie sú dôvody, pre ktoré nemožno od odporcu
spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Poukazoval na to, že súd sa môže
zaoberať len takým konaním zamestnanca, v ktorom zamestnávateľ videl dôvod skončenia pracovného
pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, keby sa v konaní zistilo, že zamestnanec porušil
svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru aj iným, než v okamžitom skončení uvedeným
konaním. Pokiaľ sa týkalo odvolacieho dôvodu voči výroku II. rozsudku k priznanej náhrade mzdy,
uviedol, že okresný súd vecne správne odôvodnil a vypočítal náhradu mzdy s použitím správnej
aplikácie príslušných ustanovení Zákonníka práce. Tvrdenie odporcu, že na pojednávaní 30. 05. 2013
žiadal náhradu mzdy znížiť alebo nepriznať, označil za nepravdivé. Pokiaľ i okresný súd neprevzal
celú argumentáciu odporcu z pojednávania 30. 05. 2013, neznamená to, že je takéto rozhodnutie
nepreskúmateľné. Je na rozhodnutí súdu, ako sa vysporiada s návrhom odporcu na nepriznanie alebo
zníženie náhrady mzdy. Takisto otázka primeranosti je na posúdení súdu, ktorý zníženie náhrady mzdy aj
dostatočne odôvodnil. Nesúhlasil ani s dôvodmi odporcu týkajúcimi sa prekročenia návrhu navrhovateľa,
pokiaľ ide o priznanie náhrady mzdy za obdobie od 07.06.2013 do 30.06.2013. Poukazoval, že na
pojednávaní 30.05.2013 v rámci prednesu navrhovateľ predložil súdu návrh na náhradu mzdy, ktorý
si vypočítal na základe znaleckého posudku, stanovujúceho výpočet priemernej mzdy. Predložil návrh
na náhradu mzdy do budúcnosti, nakoľko nebol medzi účastníkmi konania platne skončený pracovný
pomer. Rozhodnutie okresného súdu preto považoval za právne správne. Uvedené sa vzťahuje i k
odvolaniu vo vzťahu k výroku III. a IV. rozsudku okresného súdu. Pre prípad úspechu si uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. rozhodol spôsobom, uvedeným vo výrokovej časti

rozhodnutia. Po preskúmaní veci dospel k záveru, že okresný súd nesprávne právne posúdil vec, a preto
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy.

K uvedenému záveru odvolací súd dospel najmä v súvislosti s postupom okresného súdu, pokiaľ
zamietol vzájomný návrh odporcu, ktorý žiadal, aby okresný súd rozhodol, že nemožno od neho
ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával bez toho, aby sa
vysporiadal so skutočnosťami, ktoré odporca nielen vo vzájomnom návrhu, ale i v priebehu ďalšieho
konania popísal.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak
s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával.

Ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou)
hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a
ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom konkrétnom prípade vymedzil sám
hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu okolností. Pre posúdenie, či sú
v danom prípade dané také okolnosti, ktoré odôvodňujú záver, že po zamestnávateľovi (ne) možno
spravodlivo požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával, zákon stanoví, z akých konkrétnych
hľadísk má súd vychádzať. I keď vymedzenie hypotézy právnej normy obsiahnutej v ust. § 79 ods.
1 Zákonníka práce závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu, nejde o úvahu úplne
neobmedzenú, nakoľko právny predpis tým, že taxatívne vymedzuje dôvody, za ktorých zamestnávateľ
môže so zamestnancom jednostranne rozviazať pracovný pomer, stanovuje zároveň hľadiská, ku ktorým
je treba prihliadať a ktorými v ich vzájomnej súvislosti a kombinácii je úvaha súdu o okolnostiach, za
ktorých (ne) možno po zamestnávateľovi spravodlivo požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával,
usmerňovaná.

Pre posúdenie otázky, či možno na zamestnávateľovi spravodlivo požadovať, aby naďalej zamestnával
zamestnanca, sú rozhodujúcimi tiež konkrétne okolnosti, za ktorých došlo k okamžitému skončeniu
pracovného pomeru, mimo toho však majú v tomto ohľade nepochybne význam i ďalšie okolnosti
spočívajúce v osobe zamestnanca (jeho veku, životných a pracovných skúsenostiach), jeho doterajších
pracovných výsledkoch, jeho postoju k plneniu pracovných úloh, schopnostiam tímovej spolupráce,
k celkovému vzťahu zamestnanca k spolupracovníkom, dĺžke jeho zamestnania u prepúšťajúceho
zamestnávateľa a podobne. V tomto smere zákon ponecháva súdu širokú možnosť uváženia, aby jeho
rozhodnutie zodpovedalo tomu, či je možné po zamestnávateľovi spravodlivo považovať, aby pracovný
pomer zamestnanca u neho naďalej pokračoval.

Nemožno preto súhlasiť s postupom okresného súdu, ktorý vzájomný návrh odporcu bez ďalšieho
zamietol a vôbec sa nevysporiadal s okolnosťami, ktorými odôvodňoval skutočnosť, že od neho nemožno
spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ako zamestnanca naďalej zamestnával.

Podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné vysporiadať sa so všetkými okolnosťami, uvádzanými
odporcom vo vzájomnom návrhu a v priebehu konania, tieto vyhodnotiť vo vzájomných súvislostiach
a posúdiť, či možno od odporcu ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa
ďalej zamestnával, prípadne ich zohľadniť pri rozhodovaní o jeho nárokoch z neplatného skončenia
pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov (§ 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce).

Okresný súd v rozpore s prednesom právneho zástupcu odporcu na pojednávaní, ktoré sa konalo 30. 5.
2013 uviedol, že odporca navrhoval zníženie náhrady mzdy, zo zápisnice je však nepochybne zrejmé,
že žiadal náhradu mzdy nepriznať vôbec. Okresný súd tak rozhodoval o inom návrhu, resp. žiadosti
odporcu ako bola táto v skutočnosti okresnému súdu predostretá. V nadväznosti na to okresný súd
zvažoval len limity pre zníženie náhrady mzdy a nevyhodnocoval, či tu nie sú také okolnosti, za ktorých
by náhrada mzdy nad 12 mesiacov nepatrila navrhovateľovi vôbec.

Jeho rozhodnutie je naviac, pokiaľ i krátil náhradu mzdy navrhovateľa za obdobie presahujúce 12
mesiacov o 50 % nepreskúmateľné, nakoľko toto odôvodňoval len tým, že konanie navrhovateľa

nebolo vo vzťahu k odporcovi vždy korektné. Povinnosťou okresného súdu bolo konkrétne popísať,
aké správanie navrhovateľa nepovažoval za korektné, aby tak účastníkom, ako i odvolaciemu súdu
bolo zrejmé, aké konkrétne správanie navrhovateľa mal na mysli, ktoré konkrétne konanie navrhovateľa
posudzoval, aby mohli zvážiť, či vykonané krátenie o 50 % je zodpovedajúce, alebo nie. Úvaha
okresného súdu o polovičnom krátení nárokov navrhovateľa priznaných podľa § 79 ods. 1 Zákonníka
práce za čas nad 12 mesiacov do právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru
tak zostala nepodložená a nezdôvodnená.

I keď možno v zásade súhlasiť s postupom okresného súdu, pokiaľ priznal navrhovateľovi náhradu
mzdy aj za obdobie po právoplatnosti rozhodnutia o skončení pracovného pomeru postupom podľa ust.
§ 142 Zákonníka práce s tým, že túto povinnosť zamestnávateľa nemožno znížiť, prípadne náhradu
mzdy nepriznať, považoval krajský súd priznanie týchto mzdových nárokov vzhľadom na to, že okresný
súd vzájomný návrh odporcu zamietol bez vykonania potrebného dokazovania bez toho, aby sa s ním
dostatočne skutkovo a právne vysporiadal, za predčasné. Zastal názor, že zo strany okresného súdu je
potrebné primárne si vyriešiť otázku, či možno od odporcu ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať,
aby navrhovateľa ako zamestnanca zamestnával vzhľadom na okolnosti, tak ako boli vymedzené
odporcom vo vzájomnom návrhu, i v ďalších jeho vyjadreniach, prednesoch pred okresným súdom a
až následne posúdiť odôvodnenosť ďalších mzdových nárokov navrhovateľa, tak ako si tieto uplatnil.
Naviac dospel k záveru, že i nároky navrhovateľa podľa § 142 Zákonníka práce nemožno priznať ako
opakujúcu sa dávku do budúcnosti, ale len ku dňu rozhodnutia súdu.

V nadväznosti na uvedené potom krajský súd rozhodol spôsobom, uvedeným vo výrokovej časti
rozhodnutia.

Toto rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.