Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 3, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/113/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211204428
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2211204428.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v právnej veci žalobcu: M. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., D. XXX/
X, zastúpenému advokátom: JUDr. Ernest Csonga, Dunajská Streda, Jesenského 5026/13A, proti
žalovanému: G4S Technology Solutions (SK), s. r. o., Bratislava, Višňová 16, IČO: 36 662 259,
zastúpenému advokátom: Mgr. Martin Berec, Trenčín, Domus Petra - Pod Sokolice 1/B, o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Dunajská Streda zo dňa 03.11.2014, č.k. 12C/67/2011-209, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu o neplatnosť pracovného pomeru ako aj
žalobu o náhradu mzdy a vyslovil, že o náhrade trov konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 72 ods. 1, § 77 a § 79 ods. 1 a 2, § 134

ods. 1, 2 a 4, § 38 ods. 1 a 4 Zákonníka práce (zákona č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom do 31.08.2011,
ďalej len „ZP“) a vecne tým, že vyhodnotením vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba
nebola podaná dôvodne, keďže žalobca svoj nárok voči žalovanému po skutkovej stránke dostatočne
nepreukázal. V danom prípade mal súd za nesporné, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu
platnej pracovnej zmluvy, na základe ktorej žalobcovi dňom 01.11.2010 vznikol pracovný pomer u
žalovaného, že zmluvou bola medzi nimi dohodnutá aj skúšobná doba na obdobie troch mesiacov, ktorá

mala uplynúť dňom 31.01.2011, že žalovaný sa pred uplynutím skúšobnej doby rozhodol na skončení
pracovného pomeru so žalobcom, k čomu pripravil písomné oznámenie z 26.01.2011. Spornou ostala
otázka, či možno oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe žalobcovi považovať
za doručené. Žalobca tvrdil, že dňa 27.01.2011 pri ceste do práce na nočnú zmenu telefonicky oznámil
svedkovi H. ako priamemu nadriadenému, že nebude absolvovať všetky pravidelné obchádzky objektu,
stanovené v rozsahu každej druhej hodiny, pretože sa necíti dobre. Na to mal svedok reagovať tým, aby

sa žalobca vrátil domov a vyznačí mu čerpanie dovolenky v rozsahu 4 - 5 dní. Toto tvrdenie žalobcu
(o čerpaní dovolenky) však nekorešponduje s údajmi z výplatného lístka za mesiac január 2011, podľa
ktorého odpracoval žalobca 204 hodín, čo pri 12-hodinovej pracovnej zmene predstavuje presne 17 dní
(a len za tieto mu bola vyčíslená mzda, vrátane nadčasov, práce v noci a sviatku), keď v zmysle plánu
pracovných zmien mal ich naplánovaných 21 (posledné štyri zmeny od 27.01.2011 neodpracoval), bez
vyčerpania akejkoľvek časti dovolenky. Zároveň mu bola vyplatená náhrada dovolenky za 5 dní (za 3,5

dňa v roku 2010 a za 1,5 dňa v roku 2011) v sume 88,86 Eur. Žalovaný preukazoval prostredníctvom
svedkaH.-zamestnancaanadriadenéhožalobcovi,žedošlokpokusuodoručenieoznámeniažalobcovi
priamo na pracovisku, pred nástupom žalobcu na nočnú zmenu dňa 27.01.2011, ktoré bolo zmarené
odmietnutím zo strany žalobcu. Tu súd neuveril žalobcovi, nakoľko podľa svedka Q. o tom, že žalobca
neodpracuje nočnú zmenu s nástupom 27.01.2011 sa vedelo skôr, pretože svedok žalobcu zastupoval
a o zastúpení sa dozvedel v dostatočnom časovom predstihu, a nie po tom, ako mal nadriadený

žalobcu poslať domov kvôli zdravotnému stavu (tesne pred nástupom na zmenu). Hodnoverným sa
tu javí tvrdenie žalovaného s podporou výpovede svedka H., že žalobca sa dostavil na pracovisko,kedy mu bolo oznámené skončenie pracovného pomeru, pričom ako vyplýva z písomných záznamov
nadriadeného - svedka H., žalobca odmietol napriek výzve prevziať písomné oznámenie (s tým, že nemá
čas - !), pri ktorom konaní však v zmysle uvedených zákonných ustanovení nastávajú účinky doručenia,

pretože žalobca vedel, čo je obsahom dokumentu, ktorý bol predmetom doručenia (od svedka H., aj od
svedka M.). O tom, že žalovaný mieni so žalobcom pracovný pomer ukončiť, žalobca vedel, svedčia
aj jeho správy z telefónu adresované nadriadeným v januári 2011, čo korešponduje aj s jeho snahou
zmariť doručenie písomnosti.
Nízku dôkaznú silu, mali výpovede svedkov L. a M., v prvom prípade pre nepresnosť časových údajov a

citový vzťah k žalobcovi a v druhom prípade pre zmätočnosť. Výpovede svedkov T. a C. neboli pre spor
významné. Tvrdenie o tom, že žalobca mal dostať dovolenku pre zdravotné problémy a s tým súvisiaci
telefonát k zamestnávateľovi žalobca nepreukázal.
Na základe uvedeného tak mal súd za preukázané doručenie písomného oznámenia žalovaného
o skončení pracovného pomeru so žalobcom v skúšobnej dobe dňom 27.01.2011, teda včas, a to
zmarením doručenia v dôsledku konania žalobcu, keď sa po výzve na prevzatie dokumentu pri osobnom

kontakte s nadriadeným vyhovoril nie celkom logicky na to, že nemá čas, pričom v tom čase už vedel, čo
muchcenadriadenýdoručiť.SúdnemaldôvodnepovažovaťvýpoveďsvedkaH.podopretúajzáznamom
na spornom dokumente, za pravdivú, vypovedal presvedčivo, časová postupnosť celého doručovacieho
procesu je vierohodná. Preto súd žalobu, ktorou sa domáhal žalobca vyslovenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru, zamietol. Vzhľadom na procesný výsledok v tejto časti, sa súd nezaoberal otázkou

nároku žalobcu na náhradu mzdy a výškou tohto nároku a žalobu aj v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukazujúc
na to, že okrem neplatnosti ukončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe svoj návrh rozšíril a

domáhala sa aj náhrady mzdy vo výške 469,33 Eur mesačne od 01.04.2011 do času, kedy by mu
žalovaný umožnil pokračovať v práci alebo do právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým súd rozhodne
o skončení pracovného pomeru z tohto dôvodu, že mu v dôsledku neplatného skončenia pracovného
pomeru vznikla škoda na majetku vo forme zníženia mesačného príjmu. Poukázal na to, že súd
prvého stupňa vo veci už raz rozhodol rozsudkom zo dňa 23.07.2012 tak, že žalobu o neplatnosť

skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy zamietol a zaviazal ho k úhrade sumy 9,54 Eur štátu. Pri
vydávaní prvého rozsudku dospel súd prvého stupňa k záveru, že mal preukázané doručenie písomného
oznámenia o skončení pracovného pomeru dňom 27.01.2011. V dôsledku podaného odvolania proti
predmetnému rozsudku odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie s tým, že sa nezaoberal posudzovaním prípadu z hľadiska možného zmarenia doručenia

písomnosti v zmysle ust. § 38 ods. 4 Zákonníka práce a na zistenie okolností rozhodujúcich pre tento
prípad a nevykonal potrebné dokazovanie. Podľa predmetného rozhodnutia záver okresného súdu o
odmietnutí prevzatia doručovaného oznámenia bol nesprávny, keďže o tejto skutočnosti má svedčiť
iba výpoveď svedka W. H., ktorá výpoveď však túto skutočnosť nedokazuje a nepreukazuje. Dôkazné
bremeno preukázania odmietnutia prevziať písomnosť je v danom prípade jednoznačne na žalovanom,

ktorý ho za daných okolností neuniesol. Celá obhajoba žalovaného je postavená na tvrdení W. H.,
ktorý bol v čase, keď žalobca bol zamestnaný u žalovaného jeho priamym nadriadeným. Žalovaný
počas celého konania nevedel preukázať, že by žalobca bol v sídle spoločnosti v daný deň, ani to, že
došlo k fyzickému odovzdaniu výpovede, a teda že by doručenie oznámenia o skončení pracovného
pomeru bolo zmarené. Po vrátení veci súd prvého stupňa doplnil dokazovanie predvolaním svedka

W. H. a C. Q.. Vypočutie svedkov sa uskutočnilo 20.10.2014, pričom svedok H. na otázku súdu, či si
spomína na okolnosti zmarenia doručenia odpovedal tak, že u žalovaného už nepracuje. Čo sa týka
danej veci pamätá si len to, že telefonoval žalobcovi, že má napísanú výpoveď, nech príde ju prevziať.
Je teda zrejmé, že osobne sa žalobca s W. H. v skúšobnej dobe nestretol. Jeho výpoveď zo dňa
20.10.2014 treba považovať za oveľa hodnovernejšiu ako výpoveď zo dňa 16.01.2012, keďže vtedy už

nebol zamestnancom žalovaného a nemohol byť ovplyvnený. Je teda oveľa väčšia pravdepodobnosť,
že svedok vypovedal pravdivejšie. Pri podávaní výpovede dňa 20.10.2014 svedok W. H. neuvádzal, že
by sa so žalobcom osobne stretol. V súlade s jeho výpoveďou spomína iba telefonickú komunikáciu. Je
teda zrejmé, že k žiadnemu osobnému stretnutiu v sídle spoločnosti alebo na hocijakom inom mieste
medzi ním a W. H. nedošlo. Logicky z toho vyplýva, že žalovaný sa nemohol pokúšať ani o doručenie a

nemohlo dôjsť ani k zmareniu doručenia písomnosti. Výpoveď svedka W. H. predstavoval jediný dôkaz,
na ktorom bol postavený prvý rozsudok. Táto výpoveď bola spochybnená výpoveďou toho istého svedka
W. H.. Jeho výpoveď je o toľko hodnovernejšia, že už nevypovedal ako zamestnanec žalovaného. Nie
je teda zrejmé, ako môže byť rozsudok súdu prvého stupňa postavený na tých istých argumentoch akoprvý predchádzajúci rozsudok. Podľa výpovede svedka prebiehala komunikácia iba telefonicky. Nie je
pravda, že sa osobne stretol s W. H.. Keďže ho nestretol osobne nemohol ani zmariť doručenie tým,
že by sa vyhovoril, že nemá čas. Nie je mu jasné ako dospel súd prvého stupňa k danému záveru, že

takéto stretnutie sa uskutočnilo a ani to, že ako mohol odmietnuť doručenie písomnosti zo slovami, že
nemá čas, keď k takémuto stretnutiu vôbec nedošlo. Záverom ešte raz zdôraznil, že nebol v osobnom
kontakte s W. H. dňa 27.01.2011. Nie je teda pravdou, že by bol odmietol prevziať písomné oznámenie o
ukončení pracovného pomeru a ani to, že svedka H. odbil s tým, že nemá čas. Svedok H. bol v tom čase
jeho nadriadeným a preto takúto predstavu považuje za absurdnú, že by sa nechal odbiť s tým, že jeho

podriadený nemá čas. Napriek týmto zisteniam vydal súd prvého stupňa prakticky v identickom znení
rozsudok opierajúc sa o dôkazy, ktoré pri doplnení dokazovania boli jednoznačne vyvrátené. Navrhol
preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s odkazom na § 205 ods. 2 písm. d)
a e) O.s.p. zmenil tak, že návrhu žalobcu v plnom rozsahu vyhovie.

Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu podal písomné vyjadrenie

prostredníctvom svojho právneho zástupcu s tým, že sa stotožňuje s rozsudkom súdu prvého stupňa
v celom rozsahu. Odvolanie žalobcu a dôvody odvolania považuje za neodôvodnené, nepodložené a
vytrhnuté z kontextu. Žalobca sa opiera iba o skutočnosť, že vo výpovedi svedka H. sú nezrovnalosti
v tom zmysle, že vo výpovedi zo dňa 20.10.2014 si nespomínal, či sa so žalobcom v deň doručenia
výpovede stretol osobne. Žalobca však opomenul v odvolaní uviesť, že svedok H. zároveň poukázal na

skutočnosť, že s ohľadom na časový odstup si nespomína na udalosti daného dňa tak podrobne ako
tomu bolo pri jeho výpovedi 16.01.2012. Tiež výslovne trval na tom, že vo výpovedi zo dňa 16.01.2012
hovoril pravdu a nič nezamlčal. Je teda zrejmé, že do úvahy je potrebné brať najmä informácie, ktoré
svedok H. uviedol vo svojej skoršej výpovedi. Rovnako nemožno brať do úvahy argument žalobcu, že
výpoveď svedka H. zo dňa 20.10.2014 je dôveryhodnejšia, keďže u žalovaného už nepracuje a teda

na neho nie je vyvíjaný tlak. Z jeho výpovede je však jednoznačné, že na svedka H. nebol žiaden tlak
robený, to či bol alebo nebol v pracovnom pomere so žalovaným, nie je rozhodujúce. Rovnako nie je
pravdivé tvrdenie žalobcu, že svedok H. vo svojej výpovedi uviedol, že k osobnému stretnutiu medzi ním
a žalobcom v rozhodný deň nikdy nedošlo. Žiadne takéto tvrdenie sa vo výpovedi svedka H. nenachádza
a ide o vykonštruované tvrdenia žalobcu. Žalovaný poukazuje na svoje doterajšie argumenty v konaní,

ako aj na ďalšie podporné napr. SMS, ktoré si žalobca so žalovaným v rozhodnom čase vymenili a
skutočnosť, že sa žalobca nedostavil do práce dňa 30.01.2011, teda najbližšiu zmenu, ktorá nasledovala
po doručení výpovede žalobcovi. Tieto preukazujú, že došlo k osobnému doručeniu výpovede žalobcovi
zo strany žalovaného a že žalobca spôsobil zmarenie takéhoto doručenia. Žalovaný trvá na tom, že
dôkazné bremeno ohľadom preukázania zmarenia doručenia výpovede žalobcovi uniesol. Žalovaný má

za to, že oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe bolo žalobcovi doručené na
pracovisku dňa 27.01.2011, tzn. v rámci skúšobnej doby. Záverom navrhol, aby krajský súd rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov konania a právneho zastúpenia, ktoré
si vyčíslil.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má
základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
je treba zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Predmetom konania je určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe

zamestnávateľom pre nedoručenie oznámenia o takomto skončení pracovného pomeru v skúšobnej
dobe a náhrada mzdy.

Je nesporným, že v skúšobnej dobe môže tak zamestnávateľ, ako aj zamestnanec skončiť pracovný
pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu ak v zákone ďalej nie je ustanovené

inak. Písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla
aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť.Odvolací súd predovšetkým poukazuje na zdôvodnenie zrušujúce uznesenie v danej veci č.k.
24Co/503/2012, ktoré nepovažuje za potrebné na tomto mieste opakovať. Vysloveným právnym
názorom bol súd prvého stupňa pri ďalšom viazaný (§ 226 O.s.p.). Odvolací súd uzavrel, že záver

súdu prvého stupňa o odmietnutí prevzatia doručovaného oznámenia žalobcom je v danom prípade
nesprávny, nakoľko o tejto skutočnosti má svedčiť len výpoveď svedka H., ktorá výpoveď však
túto skutočnosť nedokazuje a nepreukazuje. Dôkazné bremeno preukázania odmietnutia prevzatie
písomnosti je v danom prípade pritom jednoznačne na žalovanom, ktorý ho za daných okolností
neuniesol. V konaní totiž nebolo preukázané, že by svedok H. jednoznačne oznámil žalobcovi, že ide o

zásielku, ktorú mu chce doručiť, obsahujúcu skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Obdobne
jednoznačne z výpovede svedka vyznieva, že žalobca neodmietol túto zásielku prevziať, povedal mu
len, že „nemá čas“ a nereagoval ani na ďalšie ním tvrdené výzvy na prevzatie tohto dokumentu.
Keďže jednoznačné odmietnutie prevzatia konkrétnej zásielky žalobcom nebolo preukázané, záver
súdu prvého stupňa v tomto smere je nesprávny.

Odvolací súd však dal do pozornosti súdu prvého stupňa, že ust. § 38 ods. 4 Zákonníka práce upravuje
aj prípad, ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo
zamestnávateľa. Takejto situácii súd prvého stupňa nevenoval pozornosť a z tohto hľadiska prípad
ani neposudzoval. Je nesporné, že druhou skutočnosťou, ktorá môže privodiť účinky doručenia okrem
riadneho prevzatia zásielky a odmietnutie prevzatie zásielky, je zmarenie doručenia zamestnancom.

Tento úkon zamestnanca nie je definovaný Zákonníkom práce a preto je pri jeho aplikácii dôležité
rozpoznať konanie zamestnanca, ktorým sa malo zmariť doručenie písomnosti. V takýchto prípadoch
treba mať na pamäti, že zmarenie je úkon zamestnanca, ktorým sa snaží prekaziť dourčenie písomnosti
alebo iného úkonu, ku ktorému musí prísť ak chce zamestnávateľ doručiť písomnosť. Tiež je dôležité,
že nejde o generalizáciu nejakého konania, ale u konkrétneho zamestnanca sa skúma konkrétna

skutočnosť, ktorá bola konaním zamestnanca a viedla k zmareniu doručenia, pokiaľ by tieto okolnosti
bolipreukázanéastanesatak,nastanúúčinkydoručenia,akokebybolapísomnosťdoručenáaprevzatá
zamestnancom. Za zmarenie doručenia, ani za odmietnutie prijatia písomnosti nemožno ale považovať
skutočnosť, že sa zamestnanec na výzvu nedostavil na príslušný orgán zamestnávateľa, kde sa mala
doručiť písomnosť zamestnávateľa (Rc 43/84).

Vzhľadom na spôsob svojho rozhodnutia prvostupňový súd neriešil ďalšie pre rozhodnutie vo veci
relevantné otázky a nezaoberal sa posudzovaním prípadu z hľadiska vyššie popísaného možného
doručenia písomnosti žalobcom a na zistenie okolností rozhodujúcich pre tento prípad, následne
ani nevykonal potrebné dokazovanie. Jedná sa teda najmä o posúdenie otázky možného zmarenia

doručenia písomnosti z pohľadu vyššie citovaného § 38 ods. 4 ZP, pričom prípad je potrebné posúdiť i
z hľadiska aktuálnej judikatúry na posúdenie platnosti právneho úkonu.

Po vrátení spisu súd prvého stupňa uznesením č.k. 12C/67/2011-177 zo dňa 22.07.2014 pripustil zmenu
na strane žalovaného tak, že žalovaným po predaji podniku je G4S Technology Solutions (SK), s. r. o.,

Bratislava, Višňová 16, IČO: 36 662 259, ktorý súdu doručil písomné vyjadrenie, v ktorom podrobne
popísal situáciu pri ktorej dňa 27.01.2011 zo strany žalovaného mal byť urobený pokus o písomné
doručenie oznámenia o skončení pracovného pomeru žalobcu v skúšobnej dobe, k čomu však nedošlo,
nakoľko žalobca zásielku neprevzal len s tým, že „teraz nemá čas“ a následne sa už k zamestnávateľovi
nevrátil, prišiel až v čase, keď uplynula jeho skúšobná doba. Tiež poukázal aj na SMS korešpondenciu

pracovníkom pôvodného žalovaného O. a W. z čoho vyvodil, že oznámenie o skončení pracovného
pomeru bolo žalobcovi doručené riadne v zmysle § 38 Zákonníka práce. Poukázal aj na to, že žalobca
nenastúpil do práce ani na zmenu 30.01.2011, nakoľko mal obavu, že žalobca by sa opätovne mohol
pokúsiť o doručenie oznámenia o skončení pracovného pomeru.

Súdnapojednávanídňa08.09.2014opätovnevypočulžalobcuapojednávanieodročilna20.10.2014,na
ktoré sa žalovaný znovu ospravedlnil a k veci poslal písomné vyjadrenie zo dňa 05.09.2014 a doplnenie
tohto vyjadrenia zo dňa 20.10.2014, v ktorom poukázal znovu na okolnosti doručovania sporného
oznámenia o skončení pracovného pomeru žalobcu tvrdiac aj to, že aj keby sa toto písomné oznámenie
sa žalobcovi nepodarilo doručiť, skončenie pracovného pomeru mu oznámené bolo a aj prípadné

nedodržanie písomnej formy skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe zákon nesankcionuje
jeho neplatnosťou. Súd tieto podania neoboznámil a v rozsudku im nevenoval žiadnu pozornosť.Na pojednávaní dňa 20.10.2014 súd veľmi stručne vypočul svedkov W. H. a C. Q. a nakoľko zástupcovia
účastníkov ďalšie návrhy na dokazovanie nepredniesli odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia
rozsudku na 03.11.2014, kedy rozhodol napadnutým rozsudkom. Z rozsudku je zrejmé, že súd prvého

stupňa postup za akých malo dôjsť k doručovaniu oznámenia a skončení pracovného pomeru najprv
vyhodnotil ako odmietnutie prevzatie doručovanej písomnosti a aktuálne napadnutým rozsudok záver
rozsudku nepresvedčivo vyznieva, že konanie žalobcu vyhodnotil ako zmarenie doručenia odmietnutím
prevzatia písomnosti - t.j. oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe.

Procesné dokazovanie ako procesný postup slúži k získavaniu správ o tvrdených dôležitých
skutočnostiach, ktoré zostali v konaní pochybné, tieto tvrdenia sú teda predmetom procesného
dokazovania. Účastníci konania sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čoho účelom
je označiť, resp. predložiť dôkazy na preukázanie tvrdení účastníkov v občianskom súdnom konaní.
Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79, ods. 1 a § 101, ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku), pričom dôkaznú povinnosť môže účastník plniť hneď na začiatku

konania, napr. v žalobe, alebo vo vyjadrení k nej, ale tiež mimo týchto procesných úkonov, najmä v
rámci prípravy pojednávania, pri odročení pojednávania a pod. Povinnosť označiť dôkazy sa pritom
vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré boli uvedené v žalobe. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie
dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania (bez ohľadu
na jeho procesné postavenie). Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie

súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom
procesnompostavenínežjeúčastník,ktorýnesplnil,alebonedostatočnesplnilsvojudôkaznúpovinnosť.
Treba tiež poukázať na skutočnosť, že splnenie dôkaznej povinnosti ešte neznamená automaticky aj
unesenie dôkazného bremena - dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných

dôkazov. V praxi môžu aj navrhnuté dôkazy vyznieť po ich vykonaní a vyhodnotení ako nepoužiteľné
zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena
spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v
ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ
pre svoje rozhodnutie - v takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad

(neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom podľa hmotného práva leží dôkazné bremeno,
t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

Pri určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa využíva zásada tzv. relatívnej neplatnosti. Je
založená na vyvrátiteľnej domnienke platnosti tohto právneho úkonu. To znamená, že relatívne neplatný

právny úkon spôsobuje následky, akoby bol platný, ak nebol zbavený predmetných následkov. Právnych
následkov môže byť zbavený rozhodnutím súdu alebo tým, že ho účastníci po vzájomnej dohode uznajú
za neplatný. Preto pri domáhaní sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru platí, že pracovný
pomer skončil, pokiaľ súd nerozhodne o neplatnosti jeho skončenia.

Dôkazné bremeno preukázania doručenie písomnosti je v danom prípade pritom jednoznačne na
žalovanom. Pokiaľ súd v napadnutom rozsahu bez dostatočného vyhodnotenia vykonaných dôkazov
prekvalifikoval pôvodne vyhodnotenú situáciu ako odmietnutie prevzatia doručovanej písomnosti na
zmarenie jej doručenia, jeho rozhodnutie je zmätočné, nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé, keď
sa v ňom prelínajú pojmy odmietnutie a snaha o zmarenie doručenia.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal,
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec

právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia
v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné

zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné
rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou
náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska právúčastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je
aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a
uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP,

porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť
presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže
meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia,
ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998). Ústavný
súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04

vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky

otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku prvostupňového súdu s vyššie citovaným
zákonným ustanovením a jeho uvedeným výkladom je zrejmé, že prvostupňový súd sa ním

dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozsudku totiž nie je možné zistiť vyššie uvedené pre rozhodnutie
súdu relevantné skutočnosti, v dôsledku čoho je odôvodnenie rozsudku nielen neúplným, ale i
málo zrozumiteľným, čo zároveň bráni odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok riadne preskúmať.
V odôvodnení preskúmavaného rozsudku absentuje dostatočná a presvedčivá argumentácia
prvostupňového súdu, na základe akých dôkazov a na základe akých myšlienkových úvah dospel k

záveru o zmarení doručenia skončenia pracovného pomeru na pracovisku odporcovi dňa 27.01.2011.
Takýto záver musí vzísť so starostlivého vyhodnotenie všetkých vykonaných dôkazov a nemožno úplne
ignorovať ani názor a argumentáciu žalovaného v jeho písomných vyjadreniach, smerujúcich k tomu, že
v danom prípade postačovalo aj ústne oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe .
Aj s týmto je potrebné, aby sa súd pri svojom rozhodovaní vyporiadal ako aj s tým, že žalovaný mal

možnosť pri zlyhaní možného doručenia na pracovisku využiť i iný adekvátny spôsobom doručenia.

Keďže nedostatočným vyhodnotením vykonaného dokazovania, ktoré má odraz v nedostatočnom
odôvodnení rozsudku došlo k odňatiu možnosti účastníkom konať pred súdom, odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby o neplatnosť skončenia pomeru ako aj vo výroku a

zamietnutí nároku na náhradu mzdy s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., zrušil a podľa ods. 2
citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu bude opätovne vyhodnotiť všetky okolnosti daného prípadu,
odstrániť rozpory vo výpovediach účastníkov a svedkov, dostatočne zistiť skutkový stav, výsledky

vykonaného dokazovania vyhodnotiť jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, vysporiadať sa so
všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom
rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho

konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.