Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 27, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/284/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117212364
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2117212364.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobkyne: X. L., nar. XX.X.XXXX, bytom
U. XX, zastúpenej splnomocnencom: Podhorský & Partners, s.r.o., so sídlom Bratislava, Zámocká 35,
IČO: 46 962 000, proti žalovanej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25,
IČO: 35 792 752, zastúpenej splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o zaplatenie sumy 947,56 Eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 11Csp/104/2017-50 zo dňa 5.
septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom priznal
žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, § 100 ods.
1, 2 veta prvá, § 101, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 488, § 489 Občianskeho zákonníka, § 497,

§ 499 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej „zákon o
spotrebiteľských úveroch“), s poukazom aj na procesné ust. § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, §
257 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaná ako veritea žalobkyňa ako dlžník
dňa 28.9.2010 uzavreli Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8100032339, že žalobkyni bola

vyplatená zo strany žalovanej titulom revolvingového úveru celkom suma 1.001,83 Eur, a žalobkyňa
zaplatila žalovanej celkom sumu 1.949,39 Eur, naposledy uhradená suma 6,- Eur dňa 18.11.2013. Na
okresnom súde prebiehalo konanie pod sp. zn. 24C/98/2014, ktoré bolo právoplatne skončené dňom
14.7.2015, keď žaloba, ktorou sa žalovaná ako veriteľ domáhala od žalobkyne ako dlžníka zaplatenia
istiny vo výške 683,59 Eur spolu so zmluvnou pokutou a príslušenstvom bola zamietnutá (dôvodom
zamietnutiažalobyboloposúdenieúveruzabezúročnýabezpoplatkovstým,žežalovaná/tužalobkyňa/
bola povinná splatiť len sumu čerpaného úveru vo výške 1.001,83 Eur, pričom zaplatila viac).

4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie právne uzavrel, že úver, ktorý bol žalobkyni od
žalovanej poskytnutý na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100032339 zo dňa
28.9.2010, je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko zmluva o spotrebiteľskomúvere postráda náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), j), k) zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže v
zmluvechýbajúvýška,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov,ročnápercentuálnamieru
nákladov, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, z ktorého dôvodu sa spotrebiteľský

úver považuje v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez
poplatkov, a preto sumu, ktorú žalobkyňa navyše zaplatila, žalovaná by bola povinná jej vydať.
V konaní však žalovaná vzniesla námietku premlčania voči nároku žalobkyne, vzhľadom k
uvedenému bolo potrebné sa zaoberať dôvodnosťou vznesenej námietky. V konaní sa uplatňuje nárok
žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia (konkrétne zaplatenie sumy, o ktorú mala žalobkyňa

úver preplatiť, a tak poskytnúť žalovanej finančné prostriedky, na ktoré táto nemala nárok), ktoré sa
premlčuje v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe podľa § 107
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

5.Pokiaľideosubjektívnupremlčaciudobu,tátoplynievrámciobjektívnejpremlčacejdoby,pričommôže
začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby, ale aj neskôr. Pre plynutie

subjektívnej premlčacej doby je v súlade s § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozhodujúce, kedy sa
dozvedel oprávnený o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nestačí pritom len možnosť sa uvedené
dozvedieť, ale kedy sa tak skutočne stalo. Okresný súd podporne poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/301/2011 zo dňa 4.7.2012, podľa ktorého „subjektívna premlčacia
doba môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby. Pre plynutie

subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúce, kedy sa dozvedel oprávnený o bezdôvodnom
obohatení a kto ho získal. Nie je rozhodujúce, že pri vynaložení obvyklej starostlivosti sa mohol o vzniku
bezdôvodného obohatenia dozvedieť skôr.“ V priebehu konania žalobkyňa uviedla, že o tom, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej, sa dozvedela z rozsudku Okresného súdu Trnava č.
k. 24C/98/2014-41, ktorý bol vydaný dňa 3.6.2015, v ktorom okresný súd v odôvodnení konštatoval, že

predmetná zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, a že žalobkyňa zaplatila viac ako jej
bolo poskytnuté. Prvoinštančný súd má však za to, že s poukazom na udelenie plnej moci advokátovi
žalovanou (tu žalobkyňa) v konaní sp. zn. 24C/98/2014 dňa 12.5.2015, kedy došlo k prvej konzultácii,
ako aj s poukazom obsah vyjadrenia v konaní sp. zn. 24C/98/2014 zo dňa 15.05.2015, žalobkyňa sa
o bezdôvodnom obohatení žalovanej dozvedela už pri prvej porade s právnym zástupcom, a síce dňa

12.5.2015. Nakoľko žalovaná nepreukázala, že by sa žalobkyňa o tom, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil, preukázateľne dozvedela už skôr, dospel okresný súd k záveru,
že najskôr dňa 12.5.2015, odkedy jej začala byť poskytovaná právna pomoc advokátom, žalobkyňa
zistila, že sa žalovaná na jej úkor bezdôvodne obohatila a práve odvtedy začala plynúť dvojročná
subjektívna premlčacia doba na podanie žaloby. Žaloba bola podaná v rámci dvojročnej subjektívnej

premlčacej doby, keďže bola na okresnom súde podaná dňa 5.5.2017. Pretože subjektívna premlčacia
doba plynie v rámci objektívnej, okresný súd ďalej skúmal, či bola žaloba podaná v rámci trojročnej
objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je v zmysle § 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka za rozhodujúce faktické získanie bezdôvodného obohatenia, v tomto prípade
by malo ísť o splátky, ktorými žalobkyňa ako dlžník zaplatila viac, ako len prijaté plnenie ako istina úveru.

Námietka premlčania vznesená žalovanou potom s poukazom na trojročnú objektívnu premlčaciu dobu
(ktorázačalavzmysle§107ods.2Občianskehozákonníkaplynúťoduhradeniatej-ktorejsplátky,ktorou
žalovaná mala získať bezdôvodné obohatenie) bola vznesená dôvodne, pretože žaloba bola podaná
tri roky po uhradení poslednej sumy zo strany žalovanej vo výške 6,- Eur dňa 18.11.2013, keďže bola
podaná dňa 5.5.2017.

6. Okresný súd sa nestotožnil s názorom žalobkyne, že v prejednávanej veci je potrebné aplikovať 10-
ročnú objektívnu premlčaciu dobu, pretože v konaní nebolo preukázané, že by sa žalovaná bezdôvodne
obohatila úmyselne, keďže nebolo preukázané, že by jej úmysel (hoci len nepriamy) smeroval k získaniu
bezdôvodného obohatenia v rozhodnom čase, t.j. v čase uzatvorenia zmluvy, ktorá mala

obsahovať ustanovenia, na základe ktorých malo byť žalovanej poskytnuté plnenie vo väčšom rozsahu,
ako je prípustné. Zároveň okresný súd poukazuje na to, že na preukázanie úmyslu získať bezdôvodné
obohatenie nepostačuje iba to, že formulárovú zmluvu, ktorá nespĺňa všetky náležitosti podľa zákona,
vyhotovila žalovaná, ktorá dlhodobo a legálne vystupuje z pozície poskytovateľa spotrebiteľských
úverov. Zo samotnej podstaty tohto podnikania vyplýva to, že chcela poskytnúť peniaze s tým, aby

sa jej tieto peniaze vrátili aj so ziskom, ktorý zisk predstavovali poplatky a úroky za poskytnutý úver.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaná sa nemohla chcieť bezdôvodne obohatiť, pretože dôvodom jej
podnikateľskej činnosti bolo poskytovanie úverov a zo samotnej definície § 497 Obchodného zákonníka
vyplýva, že zmluvou o úvere veriteľ na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedkya tento sa ich zaväzuje vrátiť a zaplatiť úroky. Preto nebolo úmyslom žalovanej ako poskytovateľa
úveru sa bezdôvodne obohatiť, ale poskytnúť finančné prostriedky za úroky, teda za účelom dosiahnutia
zisku. K uzavretiu predmetnej zmluvy pritom došlo v roku 2010, pričom až vývojom spotrebiteľského

práva došlo ku kontrole spotrebiteľských vzťahov a ich vyhodnocovaniu v súdnych konaniach. Iba
skutočnosť, že žalovaná ako veriteľ očakávala zisk z dovoleného podnikania, nemôže sama o sebe
znamenať jej úmysel bezdôvodne sa obohatiť. Následne vyvodený záver o neprimeranom zisku osoby
oprávnene poskytujúcej úvery, nemožno vykladať spätne k obdobiu uzatvorenia zmluvy. Podporne
okresný súd poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/632/2015 zo dňa 29.6.2016,

v ktorého odôvodnení, odvolací súd v obdobnej veci uviedol, že „poukazuje na to, že pri úmyselnej
forme bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje, aby úmysel obohatiť sa na úkor jedného bol daný v
čase obohatenia, teda už v čase podpísania zmluvy, keďže táto obsahovala také podmienky, ktoré
zabezpečovali odporcovi plnenie vo väčšom rozsahu ako je prípustné.“ Ak žalobkyňa poukazovala na
praktiky žalovanej, že opätovne vyzýva spotrebiteľov na zaplatenie sumy, o ktorej bolo rozhodnuté, že
na ňu nemá nárok, či opätovne uplatní nárok na rozhodcovskom súde, uvedené bolo konštatované

len všeobecne, ale najmä všetky platby, ktoré žalobkyňa na zmluvu urobila, sú datované ešte pred
rozhodnutím súdu vo veci sp. zn. 24C/98/2014, a teda po uvedenom rozhodnutí súdu už na strane
žalovanejbezdôvodnéobohatenienevzniklo.Ďalejokresnýsúddávadopozornosti,žeúmyselžalovanej
získať bezdôvodné obohatenie nie je možné odôvodniť rozhodnutiami súdov v iných veciach, v
ktorých súdy neposudzovali právny vzťah strán sporu z tohto konania (porovnaj napr. rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/746/2015 zo dňa 1.10.2015). Okrem toho súd poukazuje
na skutočnosť, že absenciu zákonom požadovaných obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere zákon o spotrebiteľských úveroch sankcionoval v záujme zvýšenej ochrany spotrebiteľa bez
poplatkovosťou a bezúročnosťou úveru, čím dal žalobkyni ako spotrebiteľovi účinný nástroj na to, aby sa
v zákonom stanovenej premlčacej dobe bránila voči popísaným postupom žalovanej ako poskytovateľa

úveru (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/90/2015 zo dňa 15.3.2016).
Keďžežalobkyňanepreukázala,žebyžalovanámalaúmyselzískaťbezdôvodnéobohatenievovzťahuk
plneniu zo zmluvy uzavretej medzi stranami sporu, nebolo možné dospieť k záveru o dôvodnosti použitia
10-ročnej objektívnej premlčacej doby.

7. Pokiaľ ide o poukazovanie žalobkyne na uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovanej v
rozpore s dobrými mravmi, okresný súd vznesenie námietky premlčania žalovanou za zneužitie práva
nepovažoval. V zásade totiž platí, že vznesenie námietky premlčania je uplatnením práva, ktoré zákon
predpokladá, a len výnimočne možno dospieť k záveru, že ide o uplatnenie práva v rozpore s dobrými
mravmi, pričom tento záver musí byť odôvodnený okolnosťami toho-ktorého prípadu. Nie je možné

za zneužitie práva považovať bez ďalšieho skutočnosť, že námietku premlčania vzniesol dodávateľ
zo spotrebiteľského vzťahu. Zároveň nie je možné akceptovať argumentáciu žalovanej, že uplatnenie
námietky premlčania žalovanou je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne plynutie
premlčacejdobynezavinil,nakoľkožalobkyňaužakožalovanávkonanísp.zn.24C/98/2014bolaprávne
zastúpená, v konaní poukazovala na to, že na úver plnila viac ako mala, napriek tomu však žalobu o

vydanie bezdôvodného obohatenia podala až takmer za dva roky od právoplatnosti rozsudku, čo nie je
možné hodnotiť inak ako bezdôvodné nedbanie na svoje práva, ktoré správanie ničím neodôvodnila. Nie
je pravdivým tvrdenie žalobkyne, že nemohla a nevedela skôr uplatniť svoje nároky, a to s poukazom
na vyššie uvedenú skutočnosť právneho zastúpenia v skoršom konaní a ňou použitú argumentáciu v
konaní, z ktorej je zrejmé, že si bola vedomá toho, že má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Žalobkyni nič nebránilo podať už v konaní prebiehajúcom pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn.
24C/98/2014 vzájomnú žalobu, prípadne podať žalobu hneď po právoplatnom skončení uvedeného
konania, t.j. v rámci objektívnej premlčacej doby. Okresný súd má za to, že zamietnutie žaloby z dôvodu
vznesenia námietky premlčania nie je možné považovať za formálne zamietnutie žaloby, nakoľko ide o
akceptáciu uplatnenia práva, ktoré zákon predpokladá. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala vo všeobecnosti, že

sa stáva, že medzičasom do rozhodnutia súdu uplynie 3 ročná objektívna premlčacia doba, a tým sa
znemožní subjektom uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, okresný súd poukazuje
na to, že v tu prejednávanej veci takáto situácia nenastala, pričom je povinný prihliadať na individuálne
okolnosti každého prípadu.

8. Prvoinštančný súd odkázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 176/2011, podľa ktorého „vo
všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môžebyť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia
tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania
môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil

a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre
posúdenie primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať
do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred
uplynutím premlčacej doby.“ Okresný súd nenašiel žiaden výnimočný dôvod, pre ktorý by malo byť
vznesenie námietky premlčania žalovanou odporujúce dobrým mravom.

9. Záverom okresný súd uzavrel, že žalobkyňa podala žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia na
okresnýsúddňa5.5.2017,tedaažpouplynutítrojročnejobjektívnejpremlčacejdobyazároveňžalovaná
vzniesla námietku premlčania, na ktorú nebolo možné neprihliadnuť, nezostalo nič iné ako žalobu vo
výroku I. rozsudku zamietnuť. K tvrdeniu žalobkyne, že námietka premlčania vznesená žalovanou je
neurčitá a nie je zrejmé, kedy začala plynúť premlčacia doba, okresný súd uvádza, že to bola práve

žalobkyňa, ktorá mala uviesť dátumy, jednak kedy sa dozvedela o tom, kto a kedy sa na jej úkor
bezdôvodne obohatil, ako aj prijatím ktorých plnení došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré skutkové
tvrdenia doplnila až na pojednávaní, preto nemožno žalovanej dôvodne vyčítať absenciu dátumov v jej
vyjadrení.

10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, keď žalovaná bola v konaní v celom rozsahu úspešná,
čo v konečnom dôsledku znamená nárok žalovanej voči žalobkyni na náhradu účelne vynaložených trov
celého konania v rozsahu 100% trov konania, o čom okresný súd rozhodol v II. výroku, pričom o výške
náhrady trov konania žalobcu bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po

právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

11. Civilné sporové konanie je v zásade spojené so zásadou zodpovednosti strany sporu za výsledok
konania, ktorá je vyjadrená aj v ustanovení § 255 Civilného sporového poriadku. Aj v prípade plného
úspechu niektorej zo strán však musí súd skúmať, či nie sú dané dôvody na aplikáciu ustanovenia

§ 257 Civilného sporového poriadku, ktoré upravuje moderačné právo súdu, ktoré mu umožňuje z
dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznať úspešnej strane nárok na náhradu trov konania celkom
alebo sčasti. Uplatnenie tohto ustanovenia je možné len z výnimočných dôvodov, ktorá výnimočnosť
môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu, pričom ide
o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu.

Dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 Civilného sporového poriadku však v konaní
žalobkyňou neboli tvrdené a okresný súd ich sám nezistil. Takýmto dôvodom nemôže byť skutočnosť,
že na strane neúspešného v konaní ide o spotrebiteľa, alebo že žaloba bola zamietnutá z dôvodu
premlčania nároku. Okresný súd po posúdení všetkých okolností konkrétnej veci (okrem toho, že išlo
o spotrebiteľskú vec a žaloba bola zamietnutá pre premlčanie, aj s prihliadnutím na skutočnosť, že

žalobkyňa už v pôvodnom konaní právne zastúpená mala dostatok času na podanie žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia, ďalej že na žalobe v tomto konaní trvala aj napriek vzneseniu námietky
premlčania, ako aj s poukazom na predpokladané trovy konania žalovanej len v podobe odmeny
za dva úkony právnej služby), dospel k záveru, že tu nie sú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré by bolo potrebné žalovanej náhradu trov konania celkom alebo sčasti nepriznať.

12. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa v celom rozsahu a navrhla, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
konania v celom rozsahu, s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku.
Argumentovala tým, že nesúhlasí s názorom okresného súdu, ktorý vyhodnotil konanie žalovanej

ako neúmyselné a aplikoval trojročnú objektívnu premlčaciu dobu (bod 37 napadnutého rozsudku).
Prvoinštančný súd sa nevysporiadal so skutkovými argumentmi, ktoré preukazujú úmysel žalovanej sa
obohatiť na úkor spotrebiteľov. Žalovaná dlhodobo ignoruje zákonné povinnosti napr. správne uvádzať
RPMN, dlhodobé dojednávanie neprimerane vysokých úrokov a poplatkov za poskytnutie úveru, či
nesprávny postup pri uzatváraní zmlúv, čo sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na

získanie bezdôvodného obohatenia. Nie je nič neobvyklé, že žalovaná začne vykonávať zrážky zo
mzdy na základe neplatnej Dohody o zrážkach zo mzdy, aj vo aj keď súd žalobu zamietne a poveruje
mandátnou činnosťou spoločnosť Anaco. Takáto obchodná činnosť jednoznačne preukazuje fakt, že
žalovaná na celom území SR uplatňuje nekalé praktiky na spotrebiteľoch za účelom získania čo najviacfinančných prostriedkov. Žalovaná uzavrela nespočetne veľa formulárových zmlúv, ktoré uzatváral so
spotrebiteľmi, ktoré obsahovali viaceré ustanovenia odporujúce dobrým mravom a takisto akceptovali
aj údaje RPMN v zmluvách čo zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch sankcionoval

bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Aj z uvedených dôvodov možno konanie žalovanej považovať
za úmyselné a na daný spor aplikovať 10 ročnú premlčaciu dobu. S názorom okresného súdu, že
nebolo preukázané žiadnym relevantným dôkazom úmyselné obohatenie žalovanej, a preto je potrebné
aplikovať na premlčanie objektívnu 3-ročnú premlčaciu dobu, nesúhlasí a má za to, že na konanie
žalovanej je potrebné aplikovať objektívnu 10-ročnú premlčaciu dobu. Na podporu argumentu poukázal

na rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/84/2011, sp. zn. 3Co/41/2012, sp. zn. 2Co/9/2012,
sp. zn. 5Co/134/2012, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/648/2013. Vznesenie námietky premlčania
žalovanou je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ústavný princíp
spravodlivého vyriešenia prípadu musí mať prednosť pred princípom právnej istoty (judikatúra ESĽP
vo veci Stagno v. Belgicko). Prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne
nespravodlivému záveru potom znamená porušenie základných práv. Kogentné ustanovenie § 3 ods.

1 Občianskeho zákonníka je v rovine podústavného práva odrazom požiadavky spravodlivého riešenia
každej individuálnej veci. Prihliadnutie na vznesenú námietku premlčania žalovanou je tvrdým postihom
vo sfére žalobkyne, kedy žaloba bola zamietnutá aj napriek tomu, že žalobkyňa nemohla a nevedela skôr
uplatniť svoje nároky a žalovaná vedome minimálne s nepriamym úmyslom sa obohacovala na jej úkor.
Súd prvej inštancie formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Poukázal

na rozhodnutia ESĽP vo veciach Stagno v. Belgicko a Zehenter v. Rakúsku, ktoré sú vybudované
na myšlienke, podľa ktorej je potrebné osobitne chrániť (v občianskom súdnom konaní) osoby, ktoré
z objektívnych dôvodov nemôžu samy efektívne brániť svoje práva, a v prípade, ak dôjde ku kolízii
požiadavky právnej istoty a práv takejto osoby, je nevyhnutné osobitné charakteristiky takejto osoby
zohľadniť. Žalobkyňa sa dozvedela o tom, že na jej úkor sa niekto bezdôvodne obohatil až samotným

rozhodnutím Okresného súdu Trnava sp. zn. 24C/98/2014, skôr sa to nemala ako dozvedieť. Princíp
legality je prirodzenou súčasťou právneho štátu, no používanie a výklad právnych noriem musí byť
podriadený aj ich materiálnemu zmyslu, ktorý rešpektuje základné princípy demokracie. Aj konajúci
súd by mal v otázke plynutia premlčacej doby napriek ustanoveniu zákona prihliadnuť na to, že ak
by postupoval čisto formálne, znemožnil by uplatňovať práva subjektov, ktorý boli „poškodenými“ v

prípade poskytovania úverov a ktoré časom preplatili. Tieto subjekty boli dokonca žalované v pôvodných
konaniach, museli sa brániť a nevedeli ako ich spor skončí. Preto nemohli uplatniť žiadne nároky na
vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože čakali na rozhodnutie súdu. Stáva sa, že medzičasom do
rozhodnutia súdu uplynie 3 ročná objektívna premlčacia doba a tým sa znemožní subjektom uplatňovať
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Týmto postupom je porušená povinnosť všetkých štátnych

orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia nároku (aj na vydanie bezdôvodného obohatenia)
týmito subjektami, ktorým boli priznané. Je teda vylúčená taká aplikácia práva súdu, ktorá by odňala
spravodlivosť týmto subjektom napr. tým, že uplynutím objektívnej premlčacej doby napriek tomu,
že poškodený sa ani nedozvie kto sa na jeho úkor obohatil, súd žalobu zamietne bez toho, aby sa
vysporiadalsosubjektívnoupremlčacoudobou.Mázato,žekýmnezačneplynúťsubjektívnapremlčacia

doba počas plynutia objektívnej premlčacej doby, nemôže súd prihliadnuť na námietku premlčania
vznesenú žalovaným. V prípade zamietnutia žaloby, žiada nepriznať žalobcovi náhradu trov konania
vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa už poukázala žalovanej viac ako mala a nebolo by spravodlivé
ju zaviazať k ďalšiemu finančnému plneniu v prospech žalovanej, k náhrade trov konania (s poukazom
na § 257 Civilného sporového poriadku).

13.Žalovanáodvolanienepodalakodvolaniužalobkyneuviedla,žeodvolaniejenedôvodnéastotožňuje
sa s odôvodnením rozsudku súdom prvej inštancie. K skutočnostiam prezentovaných žalobkyňou, že
žalovaná ako subjekt ignoruje spotrebiteľské právo, do svojich zmlúv úmyselne vnáša neprijateľné
podmienky, na úkor zmluvného partnera vedome získava plnenie, na ktoré nemá právny nárok, sa

vyjadril v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie. Žalobca sa odvoláva na právne
konštrukcie, ktoré nemajú oporu v skutkovom stave. V čase uzavretia zmluvy dňa 28.9.2010, kedy by
podľatvrdeniažalobkynemalbyťdanýúmyselzískaťbezdôvodnéobohatenie,boloajnazákladekontrol
vykonaných Slovenskou obchodnou inšpekciou overené, že zmluvy uzatvárané žalovanou majú všetky
zákonné náležitosti. Žalovaná teda dôvodne vychádzala pri svojej praxi z toho, že jej postup je správny

a zákonný.

14. Žalobkyňa sa vyjadrila k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobkyne a uviedla, že má za to, že
okresný súd sa nevysporiadal so skutkovými argumentmi, ktoré preukazujú úmysel žalovanej obohatiťsa na úkor žalobkyne a spotrebiteľov ako celku. Skutkové okolnosti, ktoré boli jasne a detailne uvedené
v samotnej žalobe a ostatných podaniach žalobkyne, jednoznačne preukazujú úmyselné bezdôvodné
obohatenie (aj keď nepriame) žalovanej. Konkrétnym konaním žalovanej, z ktorej možno jasne vyvodiť

úmyselobohatiťsanaúkornielenžalobkynealeajostatnýchspotrebiteľov:dodatočnázmenazmluvných
podmienok, ktorá spôsobila neplatné uzavretie zmluvy, pričom toto konanie predstavuje jednoznačne
rozpor s dobrými mravmi a za účelom získať vysokú odmenu za poskytovanie finančných prostriedkov,
neprijateľnézmluvnépodmienkyobsiahnutévzmluvách,žalovanáprijímalaplnenienadrámecprípustný
zákonom úmyselne s vedomím, že ide o plnenie v rozpore so zákonom, či dobrými mravmi čo nielen v

tomto, ale i mnoho iných prípadov judikovali súdy. S poukazom na preukázaný (aj keď nepriamy úmysel)
žalovanej, má za to, že v danom prípade mala byť aplikovaná objektívna 10 ročná premlčacia doba
podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Poukázala na rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 15Co/261/2015, sp. zn. 12Co/161/2016, sp. zn. 7Co/84/2011. Ďalej uviedla identické tvrdenia ako
v odvolaní proti rozsudku.

15. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.,
ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase ich podaní
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie ma zákonné náležitosti (§ 127 a

§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech, rozhodnutie
súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobkyne
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol (suma 947,56 Eur,
úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 947,56 Eur od 3.5.2017 do zaplatenia) a to s poukazom
na odvolacie argumenty, že okresný súd nesprávne vyhodnotil konanie žalovanej ako neúmyselné

a aplikoval trojročnú objektívnu premlčaciu dobu, že sa nevysporiadal so skutkovými argumentmi
súvisiacimi so vznesením námietky premlčania žalovanou, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, že
formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti, že žalobkyňa sa dozvedela o
tom, že na jej úkor sa niekto bezdôvodne obohatil až samotným rozhodnutím Okresného súdu Trnava
sp. zn. 24C/98/2014, že kým nezačne plynúť subjektívna premlčacia doba počas plynutia objektívnej

premlčacejdoby,nemôžesúdprihliadnuťnanámietkupremlčaniavznesenúžalovanou, žiadalnepriznať
žalovanej náhradu trov konania s poukazom na § 257 Civilného sporového poriadku.

18. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a pretože v podstatnom

zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje
na výstižné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a nemôže, preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

19. S poukazom žalobkyne na aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v súvislosti so vznesenou
námietkou premlčania žalovaným odvolací súd má za to, že záver súdu prvej inštancie, že vznesenienámietky premlčania nie je možné považovať za rozporné s dobrými mravmi ani v prípade, ak sa jedná
na jednej strane vzťahu o spotrebiteľa, je v danej veci správny.

20. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy a
dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a
v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Dobré mravy sú súhrnom spoločenských,
kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru
stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť

spoločnosti. Všeobecne možno bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania opodstatnene
vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemožno pokladať za konanie, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva
k istote v právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie
uplatneného nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu,
ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v

dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a
charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky
konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností,
za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je
vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov

námietkypremlčaniasúokolnosti,ktoréexistovalivčaseuplatnenianámietkypremlčania.Tietookolnosti
musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do
právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania (pozri uznesenie NS SR sp.
zn. 5Cdo/265/2009). Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 176/2011
a správne uzavrel, že nenašiel žiaden výnimočný dôvod, pre ktorý by malo byť vznesenie námietky

premlčania žalovanou odporujúce dobrým mravom, hoci žalobkyňa mala za to, že výnimočné dôvody
preukázané boli, keď žalovanou uplatnená námietka premlčania je výrazom zneužitia práva na úkor
žalobkyne. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na bod 39 napadnutého rozsudku, v ktorom okresný
súd správne uzavrel, že nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že nemohla a nevedela skôr uplatniť svoje
nároky, keďže ako žalovaná v konaní sp. zn. 24C/98/2014 bola právne zastúpená, pričom poukazovala

na to, že na úver plnila viac ako mala, napriek tomu žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia podala
až takmer dva roky od právoplatnosti rozsudku (vo veci sp. zn. 24C/98/2014), pričom svoje správanie
ničím neodôvodnila. Z obsahu spisu teda podľa odvolacieho súdu nevyplýva, že by žalobkyni bránila
včasnému uplatneniu si práva nejaká mimoriadne závažná objektívne existujúca, náhla, neprekonateľná
a nepredvídateľná prekážka, pre ktorú by sa ja vilo nepriznanie premlčaného práva pre ňu neprimerane

tvrdým postihom. Legitímna požiadavka uprednostňovania princípu spravodlivého vyriešenia prípadu
pred princípom právnej istoty z hľadiska vznesenej námietky premlčania, ktorá vyplýva z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú žalobkyňa v odvolaní poukazuje Stagno v. Belgicko a
Zehenter v. Rakúsku, je viazaná vždy na výnimočné okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré pre objektívnu
prekážku bránili oprávnenému uplatniť si svoje právo v zákonom stanovej premlčacej dobe. Vzhľadom

na uvedené nemožno tieto závery rozhodovacej činnosti aplikovať vo všeobecnosti, na každý prípad,
bez zreteľa na preukázanie existencie závažných prekážok včasného uplatnenia práva (obdobne II. ÚS
176/2011). Odvolací súd má za to, že s ohľadom na uvedené ani poukaz na rozhodnutie vo veci Stagno
v. Belgicko a Zehenter v. Rakúsku na správnom závere okresného súdu nič nemení.

21. S námietkou žalobkyne, že na danú vec je potrebné aplikovať objektívnu 10-ročnú premlčaciu dobu,
že sa okresný súd nevysporiadal so skutkovými argumentmi, ktoré preukazujú úmysel žalovanej sa
obohatiť na úkor spotrebiteľov, že nesúhlasí s aplikáciou trojročnej objektívnej premlčacej doby (bod 37
napadnutého rozsudku) sa odvolací súd nestotožnil, keď poukazuje na správny záver okresného súdu,
že žalobkyňa nepreukázala úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie vo vzťahu k plneniu zo

zmluvy uzavretej medzi stranami, a v čase jej uzavretia, preto okresný súd správne aplikoval trojročnú
objektívnu premlčaciu dobu, a správne uzavrel, že vznesená námietka premlčania bola vznesená
dôvodne, keď začala podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka plynúť od uhradenia tej-ktorej splátky,
ktorou žalovaná mala získať bezdôvodné obohatenie, pričom žaloba bola podaná (dňa 5.5.2017) tri
roky po uhradení poslednej sumy zo strany žalovanej (v danej veci žalobkyne) vo výške 6,-

Eur dňa 18.11.2013. Odvolací súd ešte dopĺňa, že predmetom sporu boli žalobkyňou uhradené splátky
žalovanej ešte pred dátumom 18.11.2013 ohľadom, ktorým uplynula trojročná premlčacia doba ešte
pred dňom 18.11.2016 (vzťahujúcim sa k poslednej splátke zo dňa 18.11.2013 vo výške 6,- Eur). S
poukazom na obsah odseku 37 napadnutého rozsudku má odvolací súd za to, že okresný súd sariadne vysporiadal so skutkovými argumentmi žalobkyne vo vzťahu k úmyslu žalovanej sa obohatiť,
keď ani všeobecné argumenty, ktoré nevyplývajú zo spisového materiálu, uvádzané v odvolaní úmysle
žalovanej nepreukazujú. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, a preto

sa premlčuje podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. <.Pričom toto právo sa môže premlčať
tak v subjektívnej dobe, ako aj v objektívnej dobe. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno
oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň
jedna z uvedených lehôt. Začiatok plynutia premlčacích dôb je určený okamihom, keď došlo k získaniu
bezdôvodného obohatenia, t.j. kedy ide o okamih splnenia všetkých predpokladov občianskoprávnej

zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia
je teda stanovená kombinovaná premlčacia doba, kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je
upravený odlišne, začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávislé od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že
ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte plynie
druhá premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej
doby, ktorú nemôže presiahnuť a môže začať plynúť najskôr od začiatku objektívnej premlčacej doby.

Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený
skutočne dozvedel (bez ohľadu na to, že pri vynaložení všetkého úsilia sa mohol dozvedieť skôr), že na
jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto bezdôvodné obohatenie získal. Pre začiatok plynutia
objektívnej premlčacej doby, je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne
došlo. S ohľadom na uvedené sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalobkyne, že kým nezačne

plynúť subjektívna premlčacia doba počas plynutia objektívnej premlčacej doby, nemôže súd prihliadnuť
na námietku premlčania vznesenú žalovanou, keďže začiatky plynutia objektívnej premlčacej doby ako
aj subjektívnej premlčacej doby sú od seba navzájom nezávislé, a pri vydaní bezdôvodného obohatenia
sa jedná o kombinovanú premlčaciu dobu.

22. S námietkou žalobkyne, že o tom, že na jej úkor sa niekto bezdôvodne obohatil sa dozvedela
až samotným rozhodnutím Okresného súdu Trnava vo veci sp. zn. 24C/98/2014, sa odvolací súd
nestotožnil, keď poukazuje na bod 35 napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd správne uzavrel,
že žaloba bola podaná na okresnom súde dňa 5.5.2017 v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby, keďže žalobkyňa sa o bezdôvodnom obohatení žalovanej dozvedela už v rámci konania sp. zn.

24C/98/2014 pri prvej porade s právnym zástupcom dňa 12.5.2015 (kedy jej začala byť poskytovaná
právna pomoc advokátom). Pričom takýto záver okresného súdu spĺňa požiadavku skutočnej vedomosti
žalobkyne, že žalovaná sa na jej úkor bezdôvodne obohatila, keďže aj z vyjadrenia žalobkyne
vykonaného prostredníctvom jej právneho zástupcu zo dňa 15.5.2015 (v konaní sp. zn. 24C/98/2014)
jednoznačne vyplýva poukaz na to, že žalobkyňa (v tomto konaní žalovaná) sa bezdôvodne obohatila

v rozdiele sumy 1.949,39 Eur a sumy 1.001,81 Eur.

23. Žalobkyňa ďalej argumentovala všeobecne tým, že konajúci súd by nemal v otázke plynutia
premlčacej doby postupovať čisto formálne, keďže „poškodení“ ako subjekty boli dokonca žalované v
pôvodných konaniach, museli sa brániť a nevedeli ako ich spor skončí, a preto nemohli uplatniť žiadne

nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože čakali na rozhodnutie súdu. Pričom medzičasom
do rozhodnutia súdu uplynie 3 ročná objektívna premlčacia doba a tým sa znemožní subjektom
uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Je teda vylúčená taká aplikácia práva súdu,
ktorá by odňala spravodlivosť týmto subjektom napr. tým, že uplynutím objektívnej premlčacej doby
napriek tomu, že poškodený sa ani nedozvie kto sa na jeho úkor obohatil, súd žalobu zamietne bez

toho, aby sa vysporiadal so subjektívnou premlčacou dobou. Pričom s poukazom na obsah odôvodnenia
napadnutého rozsudku v odsekoch 34 až 40 má odvolací súd za to, že okresný súd nepostupoval pri
rozhodovaní čisto formálne, že žalobkyňa si mohla uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
už skôr a nemusela čakať na rozhodnutie okresného súdu, a že v danej veci okresný súd rozhodol skôr
ako 3 roky od podania žaloby (za 4 mesiace), že sa náležite vysporiadal aj so subjektívnou premlčacou

dobou, preto sa s námietkou (všeobecnou) žalobkyne nestotožnil.

24. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne a žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci
samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne).

25. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol, rozhodol
včítane závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) vecne
správne, a preto odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

26. V odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej voči žalobkyni vznikol nárok podľa § 255 ods. 1 v

spojení s § 396 ods. 1 CSP na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

27. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú aplikáciu § 257 CSP v súvislosti s trovami odvolacieho
konania, ktorej sa žalobkyňa dovolávala s argumentom, že žalovanej poukázala viac ako mala a nebolo

by spravodlivé ju zaviazať k ďalšiemu finančnému plneniu. Vo všeobecnosti nepriznať trovy konania
podľa § 257 CSP je možné len výnimočne a v prípade, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa
na strane strán, pričom má súd vychádzať z posúdenia všetkých okolností v danej veci. Pri skúmaní, či
dôvody hodné osobitného zreteľa existujú, súd prihliada k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším
pomerom všetkých strán konania, pritom je potrebné zohľadniť nie len pomery toho, kto by mal nahradiť

trovy konania, ale je nutné zvážiť, ako by sa takéto rozhodnutie dotklo predovšetkým na majetkových
pomeroch oprávnenej strany. Významným z hľadiska aplikácie § 257 CSP sú rovnako okolnosti, ktoré
viedli k súdnemu uplatneniu nároku, postoj strán v priebehu konania a ďalšie skutočnosti.

28. V danom prípade odvolací súd nevidel na strane žalobkyne dôvody hodné osobitného zreteľa, pri
ktorých by bolo možné aplikovať ustanovenie § 257 CSP, a to ani v súvislosti s tým, že žalobkyňa
žalovanej poukázala viac ako mala (z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru), ako jediným
argumentomžalobkyne,pričompodľaodvolaciehosúdukaždázostránnesiezodpovednosťzavýsledok
sporu, vrátane výsledku odvolacieho konania vychádzajúc zo základnej zásady v zmysle ustanovení

CSP, podľa ktorej strany sporu nesú zodpovednosť za výsledok, ktorý spočíva aj v nákladoch v súvislosti
so súdnym konaním.

29. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).