Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 12, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/938/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114205598
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6114205598.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.
r. o., so sídlom 851 02 Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r.
o., so sídlom 851 02 Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému P. M., nar. XX. XX.
XXXX, bytom P., M. L. XXX/X, občanovi Slovenskej republiky, t. č. na neznámom mieste, o zaplatenie
9 432,32 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
12C/176/2014-162 zo dňa 25. 08. 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku, v ktorom okresný súd v prevyšujúcej časti žalobu

zamietol a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania,
p o t v r d z u j e .

II. Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .

II. Žiadna zo strán sporu n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 7 663,76 € spolu s tam
uvedeným príslušenstvom a nahradiť trovy konania 350,61 € za zaplatený súdny poplatok a 585,05 €

za zastúpenie žalobcu advokátom, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej
časti okresný súd žalobu zamietol.

2. Pokiaľ ide zamietajúci výrok rozsudku okresného súdu, teda, žalobu o zaplatenie sumy 1 768,56 €
(dvanásť mesačných splátok úveru splatných od 21. 03. 2010 do 21. 02. 2011) okresný súd považoval
žalobu za nedôvodnú, keďže je nárok uplatnený po uplynutí premlčacej doby, a to podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka. Ohľadom uvedeného nároku okresný súd aplikoval ust. §-u 101 Občianskeho

zákonníka, v zmysle ktorého pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je
trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, ako aj ust. u 103 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého v prípade dlhu splatného v splátkach začína plynúť premlčacia doba
jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Pri neuhradených splátkach uplatnených žalobcom a
splatných od 21. 03. 2010 do 21. 02. 2011 (prvých uplatnených dvanásť splátok) začínala premlčacia
doba plynúť deň nasledujúci po splatnosti každej jednej splátky, v poradí dvanásta uplatňovaná splátka
bola splatná dňa 21. 02. 2011, od nasledujúceho dňa začala plynúť trojročná premlčacia doba na

uplatnenie práva voči žalovanému na súde, ktorá uplynula
22. 03. 2013, pričom u každej predchádzajúcej splátke to bolo skôr. Nakoľko v časti uplatnený nárok
voči žalovanému bol doručený po uplynutí premlčacej doby, okresný súd nemohol právo na plneniepovinnosti žalobcovi priznať, a preto podanú žalobu v časti o zaplatenie 1 768,56 € spolu s úrokom z
omeškania zamietol.

3. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa §-u 142 ods. 2 O. s. p. tak, že v konaní čiastočne
úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanému podľa pomeru úspechu
v konaní.

4. Proti rozsudku okresného súdu, a to proti výroku, ktorým okresný súd v prevyšujúcej časti žalobu

zamietol, podal odvolanie v zákonnej lehote žalobca. Namietal, že predmetná úverová zmluva bola
uzavretá dňa 08. 07. 2005, a pokiaľ pred dňom 01. 01. 2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník
spotrebiteľom, tak ako v danom prípade, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01. 01. 2008 z
tejto zmluvy posudzovať podľa ust. §-u 52 až 54 OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred
01. 01. 2008 sa spravujú ustanoveniami OBZ bez ohľadu na povahu účastníkov. Poukázal pritom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 3/2011 zo dňa 28. 04. 2011 a sp. zn. 6 MCdo 4/2012

zo dňa 27. 03. 2013, ako aj na rozhodnutie 2 MCdo 3/2011 zo dňa 28. 04. 2011, 6 MCdo 4/2012 zo
dňa 27. 03. 2013, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013 zo dňa 21. 11.
2013, ako aj sp. zn. 15Co/28/2013 zo dňa 30. 10. 2013, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn.
9Co/138/2013 zo dňa 20. 02. 2014, ako aj ďalšie rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, v Prešove a v
Žiline. Namietal tiež aj skutočnosť, že priamym aplikovaním

§-u5bZoOSsúdporušilzásadustanovenúvčl.152ods.4ÚstavySR,podľaktorejvýkladauplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade
s Ústavou SR. Vzhľadom na to, že žalobca si v konaní uplatnil nárok žalobným návrhom zo dňa 01. 03.
2014, pričom § 5b ZoOS nadobudlo účinnosť až
01. 05. 2014, nemôže žalobca súhlasiť s rozhodnutím súdu a s právnym posúdením veci. Rozsudok

okresného súdu v napadnutom výroku žiadal zmeniť a vyhovieť žalobe v plnom rozsahu, alebo zrušiť a
vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Písomné vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len
ako ,,CSP“), odvolanie žalobcu prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle §-u 379 a
380 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa §-u 385 ods. 1
(a contrario) CSP rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov
konania podľa ust. §-u 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

7. Podľa §-u 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je

dostatočné, obsahuje skutkové zistenia okresného súdu, ako i právne posúdenie veci okresným súdom,
v jednotlivostiach na odôvodnenie rozsudku okresného súdu odvolací súd len poukazuje, preto odvolací
súd sa v ďalšom obmedzuje iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na
zdôraznenie o správnosti uvádza nasledovné:

9. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že na uvedený vzťah je potrebné
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.) o premlčaní, ako aj jeho
ustanovenia o spotrebiteľskej zmluve (§ 52 a nasl. OZ), ako aj zákon
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, vrátane Zákona o ochrane spotrebiteľa, konkrétne § 5b
tohto zákona.

10. Zásadnou odvolacou námietkou žalobcu bola nesprávna aplikácia právnej úpravy na predmetný
právny vzťah, keďže namietal, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka týkajúce sa premlčacej doby namiesto ustanovení Obchodného zákonníka, keďže ide ozmluvu o úvere, teda, absolútny obchodno-záväzkový vzťah, aj napriek tomu, že jednou zo strán je
spotrebiteľ. K tejto námietke odvolací súd uvádza nasledovné:

11. Spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa nesporne týka
viacerých typov zmlúv. Pri posúdení charakteru posudzovanej zmluvy je nutné vychádzať z právnej
úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa
mimoriadnu pozornosť. Aj do slovenskej legislatívy sa prebrali (aproximovali) viaceré smernice
Európskej rady a parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa, alebo sa jej priamo či nepriamo

dotýkajú. Spotrebiteľské zmluvy možno rozlišovať jednak v užšom a jednak v širšom ponímaní. Aj keď
je možné pripustiť, že ust. §-u 52 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia zmluvy o úvere
ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
opravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa §-u 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane
dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom
vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, teda definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na

Obchodný zákonník, iba z tejto skutočnosti nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je zmluvou
spotrebiteľskou. Vychádzajúc
z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy
je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ale
ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv. Právna úprava spotrebiteľského práva v

Slovenskej republike totiž v čase uzatvorenie predmetnej úverovej zmluvy nebola plne v súlade so
smernicou Rady č. 93/13/EHS. Účelom uvedenej smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a
právne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Spotrebiteľom na účely tejto smernice je akákoľvek
fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho

obchodom, podnikaniu, alebo povolaniu. Z uvedeného vyplýva, že smernica Rady
č. 93/13/EHS sa vzťahuje na všetky zmluvy uzatvorené medzi dodávateľom a spotrebiteľom
a uvedeným spôsobom mala byť transponovaná do slovenského právneho poriadku.

12. To, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom úvere, je nesporné

a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom v zmysle § 23a zákona
č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa platný a účinný v čase uzavretia zmluvy o úvere, ktorý za
spotrebiteľskú zmluvu neskôr označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka.

13. Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je potrebné
vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú
pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené
v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky
v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. 06. 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným

uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver, ako absolútny obchod upravený
v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

14.NovelaObčianskehozákonníkavykonanázákonomč.102/2014Z.z.definitívnenormatívnevyriešila
doplnením ust. §-u 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva.
Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o
posudzovanie otázky premlčania, ale i ďalších úprav, napr. ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku,
a pod., aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť

tohto ustanovenia bola posunutá až na 01. 04. 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status
a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu
Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.

15. Odvolací súd sa stotožňuje aj s aplikáciou ust. §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľov účinného od

01. 05. 2014 na prejednávanú vec. Citované ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní
preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp., či nie je daná iná zákonná
prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované ustanovenie má
procesnoprávny charakter. Ustanovenie §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonomč. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci
rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v
čase rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej apalikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch.

V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo 13/2014,
3MCdo 12/2014, v zmysle ktorých ust. §-u 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka ( prednostné
použitie Občianskeho zákonníka ), aj ust. §-u 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudli účinnosť 01.
05. 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, ,,to znamená, že
od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom“. Právny názor žalobcu,

podľa ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného
Zákona o ochrane spotrebiteľa, a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu,
nie je preto správny.

16. Na záver odvolací súd dopĺňa, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát,
podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a

to s ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu
skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne
so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.
Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva formou obmedzenia
autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania,

avšak práve preto, že ju garantuje každému musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená
všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to
s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov.
Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr. vzťahu
dodávateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké

právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo
v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom.
Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností
účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je
priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom

danej právnej úpravy je teda snaha
o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické
informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť
dosiahnuť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností.
Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo

vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje,
spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a
takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného
zákonníka,§3Občianskehozákonníkaalebo§4ods.8zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa).

17. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie návrh žalobcu
čiastočne zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ust. §-u 387
ods. 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku ako i vo výroku o náhrade trov konania,
ktorý je závislý od rozhodnutia vo veci samej (§ 367 ods. 2 CSP), ako vecne správny potvrdil. Okresný
súd správne rozhodol i o náhrade trov konania, teda podľa úspechu v konaní, ktorú skutočnosť odvolací

súd konštatuje aj napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi výrok o náhrade trov konania nebol odvolaním
napadnutý, avšak ide v zmysle ust. § 367
ods. 2 CSP ide o výrok závislý.

18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle §-u 396 ods. 1 CSP

v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Žalovanému, ktorý úspešný v odvolacom konaní bol, trovy odvolacieho konania,
ktoré by boli preukázané, odôvodnené a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky žalovaného
(§ 251 CSP), nevznikli. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok

na náhradu trov odvolacieho konania.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 .Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).