Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 28, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/47/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116216901
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116216901.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 01 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: Q. K., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX Q. XXX, v konaní o zaplatenie 1.334,86 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/178/2016-58 zo dňa 17. júla 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 7C/178/2016-58 zo dňa 17. júla 2017 vo výroku, ktorým súd vo
zvyšku žalobu zamietol a vo výroku o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

V nenapadnutej časti z o s t á v a rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 7C/178/2016-58 zo dňa 17.
júla 2017 n e d o t k n u t ý .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 96,21 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5,49 Eur od 21.11.2016 do zaplatenia, 5%
ročne zo sumy 12,96 Eur od 21.12.2016 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 12,96 Eur od 21.1.2017 do
zaplatenia, 5% ročne zo sumy 12,96 Eur od 21.2.2017 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 12,96 Eur od

21.3.2017 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 12,96 Eur od 21.4.2017 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy
12,96 Eur od 21.5.2017 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 12,96 Eur od 21.6.2017 do zaplatenia, všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Žalobu vo zvyšnej časti zamietol (výrok II.) a žalovanému
nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).

2. Citujúc ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 497 zákona

č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 39, § 53 ods. 9, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. konštatoval na základe vykonaného dokazovania, že
medzi žalobcom a žalovaným vznikol právny vzťah na základe Zmluvy o úvere č. 0000000000210690
uzavretej dňa 14.5.2015, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške
1.400 Eur, ktoré sa žalovaný zaviazal splatiť v 108 mesačných splátkach po 26,11 Eur splatných v 20.
deň kalendárneho mesiaca s prvou splátkou úveru 20.05.2015. Fixná úroková sadzba predstavovala
17,9 p.a., ročná percentuálna miera nákladov 20,87 %, celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť

2.861,88 Eur a priemerná hodnota RPMN 20,16 %. Poplatok za poskytnutie úveru predstavoval 42
Eur, poplatok za poistenie schopnosti splácať úver 0,64 Eur mesačne. Žalovaný porušil svoju povinnosť
splácať úver dohodnutým spôsobom a dostal sa do omeškania, na základe čoho žalobca výzvou na
predčasné splatenie úveru zo dňa 26.05.2016 oznámil žalovanému, že rozhodol o predčasnej splatnosticelého úveru a žiadal ho uhradiť celý dlh vo výške 1.481,14 Eur s príslušenstvom najneskôr do 5.6.2016.
Z prehľadu splácania mal súd preukázané, že žalovaný celkovo do zosplatnenia uhradil sumu 240,75
Eur, z ktorej 65,14 Eur bolo započítaných na istinu, 169,85 Eur na úrok a 5,76 Eur na poistné. Po

zosplatnení žalovaný nevykonal žiadne ďalšie úhrady.
3. S poukazom na to, že zo strany žalobcu išlo o činnosť v zmysle ust. § 2 ods. 2 Obchodného
zákonníka a zo strany žalovaného nešlo o obdržanie peňažných prostriedkov na výkon jeho povolania
alebopodnikania,pričomišloodočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovžalobcomžalovanému,súd
dospel k záveru, že medzi stranami vznikol právny vzťah v zmysle príslušných ust. zákona č. 129/2010

Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, na základe čoho
považoval zmluvný vzťah založený predmetnou Zmluvou o úvere za vzťah spotrebiteľský. Predmetná
zmluva uzavretá medzi stranami neobsahovala náležitosti podľa citovaných ust. § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z. z., keď sa v nej nenachádza údaj o výške splátok istiny, úrokov, ktoré mal žalovaný
žalobcovi zaplatiť. Aj keď bola v zmluve explicitne uvedená celková výška mesačnej splátky, nikde však
nebola uvedená výška splátok istiny a úroku, t.j. časť každej mesačnej splátky, ktorá mala zodpovedať

sume započítanej na splatenie istiny a na splatenie úroku, na základe čoho posúdil Zmluvu v zmysle
§ 11 ods. 1, písm. b/ za bezúročný a bezpoplatkový spotrebiteľský úver. Žalovaný bol preto povinný
zaplatiť žalobcovi len istinu úveru, pričom pri konštatovaní, že strany mali dohodnuté splácanie v 108
splátkach, súd stanovil výšku mesačnej splátky priemerne, t.j. suma úveru 1.400 Eur : 108 splátok =
107 splátok po 12,96 eur a 108. splátka vo výške 13,28 eur. Ak žalovaný uhradil do dňa vyhotovenia

výzvy k splateniu celého úveru sumu 240,75 eur, uhradil celkovo 18 splátok a časť 19. splátky vo výške
7,47 eur (splatná 20.11.2016). Je teda nepochybné, že neboli splnené podmienky v zmysle citovaného
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka na to, aby si žalobca dňa 26.5.2016 uplatnil nárok na splatenie
celého úveru. Výzva na splatenie celého dlhu zo dňa 26.5.2016 ako právny úkon v rozpore so zákonom
je teda v zmysle § 39 ods. 1 OZ neplatná. Žalovaný je tak povinný zaplatiť žalobcovi zostatok 19. splátky

vo výške 5,49 eur a splátky č. 20 - 26 po 12,96 eur, spolu sumu 96,21 eur. Splátky č. 27 - 108 neboli
v čase rozhodovania súdu o žalobe žalobcu ešte splatné, preto ich súd žalobcovi nemohol priznať. Z
uvedených dôvodov súd žalobe žalobcu o zaplatenie 96,21 Eur ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel
a vo zvyšku žalobu zamietol.
4. Žalobca si zároveň uplatnil úrok z omeškania. Žalovaný tým, že neuhradil priznané splátky v lehote

ich splatnosti, dostal sa nasledujúcim dňom do omeškania s plnením svojho peňažného dlhu. Preto súd
priznal žalobcovi úrok z omeškania z jednotlivých splátok istiny úveru. Výšku úroku z omeškania určil v
súlade s ustanovením § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
5. O náhrade trov konania rozhodol prvoinštančný súd v zmysle § 255 ods. 2 CSP. Žalovaný mal v konaní
väčší úspech, preto má právo na náhradu trov konania v pomernej časti proti žalobcovi. Nakoľko však

zo spisu nebolo zistené, že by žalovanému v súvislosti s týmto konaním nejaké trovy preukázateľne
vznikli, súd mu ich náhradu nepriznal.

6. Proti rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, podal v
zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Uviedol, že v zmysle bodu 1.1 Zmluvy o úvere č. 0000000000210690 uzatvorenej medzi
žalobcom a žalovaným dňa 14.05.2015 vyplýva, že jej neoddeliteľnou súčasťou sú obchodné podmienky
banky (VOP) a teda niektoré z náležitostí, ktoré má obsahovať, sú v jej texte a niektoré vo VOP. Poukázal
na situáciu, keď boli v samotnom texte Zmluvy uvedené údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny a
úrokov, keď poukázal na uvedenú výšku anuitnej splátky (26,11 Eur), termín splatnosti 1. anuitnej splátky

(20.05.2015), počet anuitných splátok (108) a periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky (mesačne,
v 20. deň kalendárneho mesiaca). Počet a termíny splátok istiny aj úrokov ako aj ich výška sú rovnaké
a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky, pričom banka bezplatne kedykoľvek počas celej doby
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej
tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu

každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby
spotrebiteľského úveru. Informáciu, že splácanie spotrebiteľského úveru prebieha formou mesačných
anuitných splátok, a že rozdelenie splátok na istinu a úroky úveru obsahuje amortizačná tabuľka, banka
klientovi poskytuje už v rámci poskytovania informácii pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom
úvere prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. Odvolateľ upriamil

pozornosť na rozsudok Európskeho súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15 (Home Credit vs.
Biróová), v zmysle ktorého amortizačná tabuľka nemusí byť súčasťou zmluvy o úvere. Spotrebiteľ má
v zmysle článku 10 ods. 2 písm. i/ smernice 2008/48 právo vyžadovať amortizačnú tabuľku kedykoľvek
počas trvania zmluvy o úvere. Amortizačná tabuľka poskytnutá pri uzatváraní zmluvy je v podstate lenvyhlásenímozámere,ktorésatýkabudúcnosti.Doplňujúcpoukázalajnaaktuálnurozhodovaciučinnosť
súdov Slovenskej republiky - konkrétne na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12Co/149/2016
zo dňa 15.02.2017, v zmysle ktorého článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa majú vykladať v

tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie tejto istiny a taktiež nie je nevyhnuté, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Podporne poukázal aj na ďalšie rozhodnutia súdov

(uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 6Co/68/2017-46 zo dňa 28.02.2017, č.k. 6Co/84/2017-57 zo
dňa 28.03.2017). S prihliadnutím na uvedené preto žiadal odvolací súd, aby rozsudok okresného súdu
v odvolaním napadnutej časti zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného k
povinnosti uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň prizná žalobcovi nárok na
náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

7. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý súhlasil s rozhodnutím prvoinštančného súdu.

8. Odvolateľ (žalobca) vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného (tzv. replika) uviedol, že žalovaný svojim
podaním nespochybnil žiadne skutočnosti uvedené v odvolaní a naďalej zotrvával na tvrdeniach
uvedených v podanom odvolaní.

9. Žalovaný sa k replike žalobcu, ktorá mu bola doručená dňa 31.01.2018, ďalej nevyjadril.

10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.

1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku, ktorým okresný súd
zamietol žalobu a vo výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. V
nenapadnutej časti zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

11. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v

plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

12. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu
formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

13. Vo vzťahu k žalobcom namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci okresným súdom o
absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov krajský súd upriamuje pozornosť
na ustálenú judikatúru slovenských súdov, ktoré v množstve spotrebiteľských sporoch konštatovali
potrebu presného štruktúrovania splátok úveru na istinu, úroky a poplatky, a to v záujme prehľadnosti,

ako aj s cieľom chrániť práva spotrebiteľa, ktorý má byť informovaný o všetkých povinnostiach
vyplývajúcich zo zmluvy.

14. Vzhľadom na obsah odvolacích námietok týkajúcich sa obsahu rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
C-42/15 považoval krajský súd za nevyhnutné v prvom rade venovať pozornosť obsahu argumentácie

tejto súdnej autority a jej dosahu na aktuálny spor.

15. Súdny dvor na základe prejudiciálnych otázok položených Okresným súdom Dunajská streda okrem
iného v rozhodnutí uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že
zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí

vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto
istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát
stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.16. Článok 23 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti
uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere

bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku.

17.Natomtomiestesažiadazdôrazniť,žeSúdnydvorEÚposkytujevýlučnevýkladeurópskejlegislatívy,
nie vnútroštátneho práva, teda v danom prípade nevykladal zákon č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch a jeho relevantné ustanovenia (§ 9), ale smernicu Európskeho parlamentu a
Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS.

18. Niet žiadnych pochybností o tom, že slovenský zákon ide nad rámec smernice č.
2008/48/ES a celkom jednoznačne požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky
istiny, ako aj splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to

isté, čo požaduje smernica č. 2008/48/ES, (ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie,
teda zákaz odchýlenia od ustanovení smernice vo vnútroštátnom práve), je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale
k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu ustanovenia §
9 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, obsahujúceho obligatórne náležitosti zmluvy

o spotrebiteľskom úvere, existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej musí
spotrebiteľská zmluva (okrem iného) obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok
poplatkov, inak sa úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) predmetného zákona považuje za bezúročný a
bez poplatkov.

19. Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a
v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii, nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a
povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza
z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokonformného výkladu
vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze už judikované rovnako

Súdnym dvorom EÚ.

20. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smerníc spočívajúci
v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom
vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje nasledovne:

- musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice,
- musí ísť o výklad za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (jazykový,
logický, systematický, historický, teleologický výklad),
- nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady.

21. Súdny dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04
zo 4. júla 2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na
obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená
všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže
slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“.

22.Vzhľadomnaexplicitnézneniezákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochvčastipovinnosti
členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku
C 42-15 vyložil toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na
splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná

a bez poplatkov, by doslova „zlomil“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou
EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy
účinok smernice je vylúčený (teda môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a naznačený postup
nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem.

23. Žiada sa uviesť, že výklad zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nemôže narúšať
všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom
sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala (a aj podáva) stabilný
výklad ustanovenia zákona ohľadom potreby štruktúrovania splátok úveru (napr. rozsudok Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/642/2014, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/256/2013,
rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/21/2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6Co/243/2014, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/47/2015) a jej prelomenie
spôsobom, ktorý uvádzal odvolateľ nie je prípustný. Na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade so
smernicou, by bolo potrebné zákon č. 129/2010 Z. z. novelizovať a zosúladiť s textom smernice, inak

by sa jednalo o výklad práva contra legem a bola by porušená zásada právnej istoty.

24. Spotrebiteľská zmluva tak musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. Logickým a teleologickým výkladom zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
možno dospieť k jednoznačnému záveru, že zo zmluvy musí vyplývať splatnosť jednotlivých častí istiny,
úroku a poplatkov, pokiaľ tieto nemajú byť splatené jednorazovo. Z uzatvorenej Zmluvy síce vyplýva

výška jednotlivých splátok, nie je ale zrejmé, akú časť z týchto nárokov jednotlivá splátka obsahuje,
pričom však pre určenie práv a povinností zmluvných strán z uzatvorenej zmluvy je nevyhnutné vedieť,
koľko dlžník v jednotlivých splátkach plní na istinu, osobitne úrok a osobitne na poplatky.

25. Nakoľko odvolanie žalobcu v danom prípade nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani nedostatky

v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, a to aj od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá pomeru úspechu
strán v spore a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.

26. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (výrok I.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý
týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.
27.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdpodľa§262ods.1CSPvspojení
s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej strane odvolacieho konania
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške prípadne vzniknutých trov

rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP).

28. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).