Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, August 31, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/586/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204765
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204765.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov

senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 8C/236/2013-74 zo dňa 12.9.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, (ktorou sa domáhal zaplatenia
náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy majúcej vzniknúť žalobcovi nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Senica - ďalej aj exekučný súd, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote) a žalovanému
právo na náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou
ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod I, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17

ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, ako i § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. c), d) zák. č. 233/1995 Z.z. v znení platnom a účinnom ku dňu
začatia exekučného konania. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Súd vychádzal zo zistení z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn.
4Er/264/2010, že exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
23.4.2010, pričom súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora 5.11.2010 tak, že žiadosť zamietol.

V prvom rade uviedol, že ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie,
neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské
práva. Zdôraznil, že pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zákonná lehota neexistuje a teda nemožno konštatovať, že v prejednávanej veci nebola dodržaná lehota
na vydanie rozhodnutia. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas doby od doručenia
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia súdu o nej bol v neistote a
hrozila mu akákoľvek škoda, nepreukázal, že táto doba viedla k strate jeho legitímnych očakávaní, že

nastane zákonom predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky,
keďže v mnohých iných exekučných veciach žalobcu ako oprávneného bola spochybnená materiálna
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Nepochybne o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bolo rozhodnuté. V postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne také pochybenia,ktoré by viedli ku konštatovaniu, že sa dopustil nesprávneho úradného postupu a z pohľadu súdnictva
vzhľadom na dôležitosť rozhodnutia sa o dobe rozhodovania súdu dá hovoriť ako o prijateľnom časovom
intervale. Vzhľadom k uvedeným konštatovaniam je zrejmé, že absentuje prvotná podmienka pre vznik

zodpovednosti štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý nesprávny
úradný postup nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh žalobcu
považoval za neopodstatnený.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súd skonštatoval,

že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik, ani neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie
svojich tvrdení. Žalobcovi sa nepodarilo vôbec preukázať, že by v súvislosti s postupom Okresného
súdu Senica v danej veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma, ani neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti
na základe ktorých by bolo možno posúdiť vznik a rozsah škody, či ujmy. Neúčinný rozhodcovský
rozsudok pritom žiadnu prekážku následného prejednania a rozhodnutia vo veci nepredstavuje,
nakoľko nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia odpadá

preukážka res iudicata na uplatnenie práva na všeobecnom súde. Naviac nie je možné ani s istotou
predpokladať, že by žalobca bol v konaní pred všeobecným súdom úspešný. Žalobca svoje tvrdenie
o vzniku majetkovej škody nijako nezdokladoval a určenie jej výšky v žalobe nie je dôkazom o jej
vzniku. Naviac v časti nemajetkovej umy súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba
prípadné konštatovanie porušenia práva a nie sú dané dôvody na priznane náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Podľa názoru súdu naviac vzniknutú situáciu vyvolal aj sám žalobca tým, že
uprednostnil rozhodcovský súd pred všeobecným súdom. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy nie
je zo strany žalobcu podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami. Odškodnenie právnickej osoby za
nemajetkovú ujmu pritom nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti tejto právnickej
osoby podieľajú. Ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola by preukázaná

súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov teda nepreukázanie nesprávneho úradného postupu,
nepreukázanie vzniku škody, ani nemajetkovej ujmy a jej výšky, chýbajúcej príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, resp. nemajetkovej ujmy súd návrh žalobcu na

náhradu škody a priznanie nemajetkovej ujmy považoval za neopodstatnený a preto ho zamietol. Pokiaľ
v konaní žalovaný vzniesol námietku premlčania ak k uplynutiu 15-dňovej lehoty došlo pred dňom
23.4.2009, o takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť o udelenie poverenia bola súdu
doručená 23.4.2010 a preto sa so vznesenou námietkou premlčania ani nezaoberal. O náhrade trov
konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, plne úspešnej žalovanej však

náhradu trov konania nepriznal, pretože nezistil a žalovaná ani nepreukázala, že by jej trovy konania
vznikli.

Proti tomuto rozhodnutiu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Ako dôvody odvolania formálne
označil dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. i §
205 ods. 2 písm. c) O.s.p. Ako prvé namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte
a osobitne spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v

čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Odvolateľ s poukazom na § 144 ods. 1 Ústavy SR

uviedol, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v
znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
§ 9 ods. 2 citovaného zákona v znení zák. č. 412/2012. Súd svojím rozhodnutím de iure i de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. K otázke trvania stavu právnej neistoty podľa
odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo údajne zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej

neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Exekučný súd ale ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny procesneakceptovateľný. Odvolateľ tiež namietal, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú
neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Naviac svojimi

úvahami súd neguje stabilizovanú judikatúru ESĽP v Štrasburgu. Tento súd opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, akú súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú „mimosúdne faktory“. Uviedol tiež citát vyjadrenia štrasburského súdu, podľa ktorého
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám čl. 6 ods. 1 zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Žalobca pritom

vôbecnechápeakýmôžemaťnavýsledokkonaniadopadskutočnosť,žesúdvyjadrilsvojepresvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom. Podľa neho ide o prejav nesústrednej činnosti súdu, keď súd
vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po

zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21
ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre

jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť odvolateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. V tejto súvislosti je zjavné, že odvolacie

dôvody žalobcu sčasti nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je
založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd sa so závermi súdu prvého stupňa o nedôvodnosti
uplatneného nároku pri absencii nesprávneho úradného postupu a nepreukázania vzniku ani skutočnej,
ani prípadnej nemajetkovej ujmy, bez existencie príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym
úradným postupom spočívajúcim v tom, že súd rozhodol o poverení exekútora po uplynutí 15

dňovej lehoty a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou, pri absencii relevantnej
protiargumentácie odvolateľa, stotožnil a naviac k veci dodáva nasledovné:

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáha od žalovaného zaplatenia náhrady
majetkovej škody 3242,91 Eur a nemajetkovej ujmy 648,58 Eur v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci s odôvodnením, že v označenom
exekučnom konaní prvostupňový Okresný súd Senica nedodržal zákonnú lehotu 15 dní v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku na písomné poverenie exekútora vykonaním exekúcie.

Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Senica č.k. 4Er/264/2010 vo veci oprávneného žalobcu

proti povinnému Alojz Olah, pre vymoženie 702,98 Eur s príslušenstvom, ktorej exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým bola okresnému súdu doručená dňa 23.4.2010 a Okresný súd
Senica o nej rozhodol uznesením zo dňa 5.11.2010 č.k. 4Er/264/2010-14 tak, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci je upravená
v zák. č. 514/2003 Z.z.

V čase žalobcom tvrdeného porušenia tohto ustanovenia i v čase začatia konania - doručenia návrhu

žalobcu na súd bolo účinné ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej aj cit. zák.) v ods. 1 v znení: štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnejmoci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických; osôb podľa ods. 2 právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.

Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z ustálenej
judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou právnou

úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre
konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa
tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje
fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym
úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej

činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.5.2010, teda v rozhodnom období,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie,

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v zmysle cit.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd vydá poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie. Na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora ale
zákon v citovanom ustanovení žiadnu zákonnú lehotu neustanovuje. Vzhľadom na to odvolací súd

uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z
dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v
zákonom stanovej lehote. Obdobné závery prijal už i ÚS SR v Náleze sp. zn. II.ÚS 520/2012-39 zo dňa
10.7.2013.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných

orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,

resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdyby preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 1.1.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie

uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s

ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),
ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2

O.s.p. napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi
osobitne nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.