Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 15, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/593/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112230946
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112230946.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa O., zastúpeného E. proti odporcom 1) K.,
zastúpeného E., 2) M., zastúpeného E., o určenie neúčinnosti právnych úkonov, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 09. mája 2013, č.k. 15C/287/2012-62, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j ea vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil
ust. § 42a ods. 1, § 42b ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka. Mal za preukázané, že navrhovateľ
poskytol spoločnosti H. krátkodobú finančnú výpomoc 149.372,63 Eur, ktorú sa menovaná spoločnosť
zaviazala vrátiť spolu s úrokmi do 31.03.2009. Menovaná spoločnosť ako dlžník následne
v dohode zo dňa 20.04.2009 uznala svoj záväzok voči veriteľovi, navrhovateľovi vo výške 149.372,63
Eur a zaviazala sa ho splatiť v 23 mesačných splátkach, posledná splátka bola splatná

30.06.2011. Podľa upovedomenia o začatí exekúcie vydaného súdnym exekútorom E.. F. Z. je proti
povinnému H. vedená exekúcia o vymoženie 140.708,38 Eur s príslušenstvom v prospech
oprávneného, v tomto konaní navrhovateľa. Kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 23.10.2009 spoločnosť
H. previedla na odporcu 1) vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, špecifikovaným v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, nachádzajúcim sa v k.ú. B., zapísaným na LV č. XXXX za kúpnu
cenu 59.251,15 Eur, ktorá zmluva bola zavkladovaná do katastra nehnuteľností dňa 08.12.2009 pod

číslom V XXXX/XX. Časť kúpnej ceny v sume 12.251,15 Eur zaplatil odporca 1) v deň uzatvorenia
zmluvy v hotovosti a zvyšnú časť prevodom na účet predávajúceho, konkrétne dňa 13.01.2010 sumu
22.000 Eur a dňa 15.01.2010 sumu 25.000 Eur. V rovnaký deň, 23.10.2009, odkúpil odporca
1) od spoločnosti H. hnuteľné veci - zariadenie prevádzky servisu, stavby, súp. č. XXXX za kúpnu cenu
34.905 Eur, ktorú odporca 1) zaplatil v ten deň predávajúcemu v hotovosti. Kúpnopredajnou zmluvou zo
dňa 18.02.2010 odporca 1) previedol na odporcu 2) vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam

i k hnuteľným veciam - vybaveniu prevádzky servisu, stavby súp. č. XXXX za kúpnu cenu 300.000
Eur. Táto zmluva bola zavkladovaná do katastra nehnuteľností pod číslom V XXXX/XX a odporca bol
ku dňu 07.11.2011 zapísaný v katastri nehnuteľností ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností.
Okresný súd konštatoval, že navrhovateľ podaným návrhom odporuje právnemu úkonu, ktorý urobil jeho
dlžník, spoločnosť H. s odporcom 1), ako aj právnemu úkonu urobenému následne medzi odporcom
1) a 2), dôvodiac, že tieto ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. V zmysle § 42a ods.

1 a § 42b ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka môže veriteľ odporovať právnemu úkonu svojho dlžníka,
ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, a to žalobou podanou proti osobe, ktorá
mala z právneho úkonu dlžníka prospech. Mal za to, že navrhovateľ sa nemôže domáhať určenia
neúčinnosti právneho úkonu, ktorý odporca 2) dojednal s odporcom 1) z dôvodu, že nejde o právny úkon
dlžníka navrhovateľa a návrh na určenie neúčinnosti právneho úkonu navrhovateľ nemôže smerovať
proti odporcovi 2), ktorý nie je osobou, ktorá by mala z právneho úkonu dlžníka navrhovateľa prospech.

Dôvodil, že pasívnu vecnú legitimáciu odporcu 2) nemožno založiť ani na ustanovení § 42b ods.
3 Občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje veriteľovi žalovať namiesto osoby, ktorá právny úkon sdlžníkom dojednala, a teda mal z neho prospech, dediča, resp. právneho nástupcu tejto osoby, čo
odporca2)zjavnenieje.Ustanovenie§42bods.3Občianskehozákonníkazabodkočiarkou(„protitretím
osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich

predchodcovi“) tiež nezakladá pasívnu vecnú legitimáciu odporcu 2), pretože je potrebné ho vykladať
v súvislosti s časťou § 42b ods. 3 Občianskeho zákonníka pred bodkočiarkou. Výklad ustanovení §
42b ods. 3 Občianskeho zákonníka by mal teda byť podľa súdu taký, že právo odporovať právnemu
úkonu možno uplatniť aj proti dedičom alebo právnym nástupcom osôb, ktoré dojednali s dlžníkom
odporovateľný právny úkon, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu

proti ich predchodcovi. Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa proti odporcovi 1), teda o návrh na určenie
neúčinnosti právneho úkonu, ktorý dojednal dlžník navrhovateľa s odporcom 1), ani tu súd prvého stupňa
nepokladal návrh navrhovateľa za dôvodný. Mal za preukázané, že nehnuteľnosti, ktoré
boli predmetom právneho úkonu medzi dlžníkom navrhovateľa a odporcom 1), ktorému navrhovateľ
odporuje, boli následne prevedené na odporcu 2), ktorý sa stal ich vlastníkom. Uviedol, že v takýchto
prípadoch sa už veriteľ nemôže domôcť uspokojenia svojej pohľadávky z majetku, ktorý bol predmetom

odporovateľného právneho úkonu dlžníka, pretože osoba, ktorá s dlžníkom odporovateľný právny úkon
dojednala už tento majetok nemá. Konštatoval, že veriteľovi v zmysle § 42b ods. 4 Občianskeho
zákonníka vzniká právo na peňažnú náhradu voči osobe, ktorá s dlžníkom odporovateľný právny úkon
dojednala a mala z neho prospech. Navrhovateľ tak mal správne svoj návrh na určenie neúčinnosti
právneho úkonu urobeného medzi svojím dlžníkom a odporcom 1) spojiť s uplatnením práva na

zaplatenie peňažnej náhrady od odporcu 1). Na základe uvedených záverov súd prvého stupňa
návrh navrhovateľa proti odporcovi 1), ako aj odporcovi 2) zamietol. O náhrade trov konania rozhodol
súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa
vytýkal, že nesprávne zamietol návrh navrhovateľa voči odporcovi 1), keď obsah príslušnej právnej
normy § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka interpretoval nesprávne, resp. ju nesprávne aplikoval na
zistený skutkový stav, v dôsledku čoho jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Dôvodil, že z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že veriteľ sa peňažnej náhrady môže

domáhať len v prípade, ak už právnemu úkonu s úspechom odporoval, to znamená, až potom, ako
súd právoplatne rozhodol o neúčinnosti príslušného právneho úkonu. Keďže však v danom prípade
neboli splnené zákonom stanovené podmienky, t. j. súd ešte právoplatne o neúčinnosti právneho úkonu
nerozhodol, navrhovateľ ako veriteľ sa peňažnej náhrady v zmysle ust. § 42b ods. 4 Občianskeho
zákonníka nemohol voči odporcovi 1) s úspechom domáhať. Nesúhlasil ani so závermi súdu prvého

stupňa, ktorý zamietol návrh navrhovateľa aj voči odporcovi 2), nakoľko jeho závery vychádzajú z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazoval na ust. § 42b ods. 3 O.s.p. s tým, že na rozdiel od
predchádzajúcej stručnej právnej úpravy umožňuje žalovať nielen priamo pasívne legitimované osoby
(§ 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka), ale aj 1) dedičov takejto osoby, t. j. zákonných i závetných
dedičov, ktorí tvoria v sporovom konaní nerozlučné procesné spoločenstvo v zmysle § 91 O.s.p.;

2) právnych nástupcov, ktorými treba rozumieť univerzálnych právnych nástupcov po zaniknutých
právnických osobách, spravidla zaniknutých bez likvidácie s určením právneho nástupcu; a 3) tretie
osoby ako singulárnych nástupcov, ale len vtedy, ak im všetkým (t. j. aj osobám pod 1/, 2/) boli
známe okolnosti prípadu a skutočnosti odôvodňujúce odporovateľnosť proti ich predchodcovi. V danom
prípade návrh smeroval proti odporcovi 2), ktorý spĺňa uvedené kritériá, keďže v jeho prípade ide o

singulárneho právneho nástupcu odporcu 1). Výklad uvedenej právnej normy súdom prvého stupňa
nie je správny a nemá oporu ani v jeho znení, ani v logickom a gramatickom výklade. Časť právnej
normy za bodkočiarkou zakladá osobitnú skupinu osôb (singulárni právni nástupcovia), ktoré možno za
zákonom splnených podmienok - „ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho
úkonu“ - považovať za pasívne vecne legitimované subjekty odporovacej žaloby. Z uvedených dôvodov

zastával názor, že súd prvého stupňa neprávne zamietol návrh navrhovateľa voči odporcovi 2), keď
obsah príslušnej právnej normy § 42b ods. 3 Občianskeho zákonníka interpretoval nesprávne, resp.
ju nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav, a teda jeho rozhodnutie aj v tejto časti vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súdu prvého stupňa ďalej vytýkal nedostatočné zistenie
skutkového stavu veci z dôvodu, že úplne ignoroval návrhy na doplnenie dokazovania zo strany

navrhovateľa (návrh na výsluch odporcu 1), pána J. R., bývalého konateľa dlžníka, O. M., prokuristu
odporcu 2), návrh na vyžiadanie si výpisu z príslušného registra osôb ohľadne odporcu 1), J. R., H. R.
a O. M.).Odporcovia 1), 2) v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli potvrdenie napadnutého
rozsudku. Uviedli, že nemali žiadny záväzok voči navrhovateľovi a navrhovateľ tak nemal možnosť
podávať žalobný návrh v znení, v akom bol podaný a odvolávať sa na ust. § 42a ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Rovnako nemali nikdy zo žiadneho právneho úkonu dlžníka prospech. Odporca 2) bol
pri kúpe dobromyseľný, nemal mať odkiaľ vedomosť o dlhu pôvodného vlastníka nehnuteľnosti voči
navrhovateľovi.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2

O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. h)
O.s.p. zrušiť a podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia mu vec vrátiť na ďalšie konanie.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáha odporovateľnosti dvoch právnych úkonov, a to kúpnej
zmluvy zo dňa 19.11.2009, na základe ktorej dlžník navrhovateľa previedol vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam na odporcu 1) a kúpnej zmluvy zo dňa 19.04.2010, na základe ktorej odporca 1)

previedol vlastnícke právo k tým istým nehnuteľnostiam na odporcu 2).

Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne
úkony podľa odseku 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu
právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného

právneho úkonu už vymáhateľný, alebo ak už bol uspokojený.

Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v
posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strany známy
a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený, a ku ktorému došlo v posledných troch

rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 117), alebo ktoré dlžník urobil v
uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel
ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

Podľa § 42b ods. 3 Občianskeho zákonníka právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť

nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom
alebo právnym nástupcom; proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce
odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich predchodcovi.

Podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je

právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným
právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto
mal z tohto úkonu prospech.

Zmyslom odporovacej žaloby je - uvažované z pohľadu žalujúceho veriteľa, dosiahnuť rozhodnutie súdu,

ktorým by bolo určené, že je voči nemu neúčinný dlžníkom urobený právny úkon. Rozhodnutie súdu,
ktorým by bolo takémuto návrhu vyhovené, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe
tituluspôsobiléhokvýkonurozhodnutia(exekučnéhotitulu),vydanéhoprotidlžníkovi,domáhaťexekúcie
postihnutím toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nielen proti
dlžníkovi, ale aj voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený.

Pasívna legitimácia z odporovacej žaloby je upravená v § 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka.
Žaloba o určenie, že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi neúčinným, môže byť úspešná len vtedy, ak
bola podaná voči osobe, s ktorou, alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený. V zmysle ust. §
42b ods. 3 Občianskeho zákonníka pasívne legitimovanými osobami, voči ktorým možno uplatniť právo

odporovať právnemu úkonu, sú tiež právnické osoby, ako aj tretie osoby ako singulárni nástupcovia, a
to za predpokladu, že im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti
ich predchodcovi. Keďže súd prvého stupňa vychádzal pri posudzovaní odporovateľnosti právneho
úkonu voči odporcovi 2) z nesprávneho právneho názoru na otázku pasívnej legitimácie, nezaoberal
sa podstatnými okolnosťami skutkového stavu, nezaoberal sa podmienkami odporovateľnosti v zmysle

vyššie citovaných zákonných ustanovení, za týmto účelom nevykonal vo veci navrhované dokazovanie.
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k odporcovi 2) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.Pokiaľ prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa vo vzťahu k odporcovi 1), aj v tejto časti odvolací
súd považoval odvolanie navrhovateľa za dôvodné. Nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k
odporcovi 1) spočíva v tom, že súd prvého stupňa prihliadal na okolnosť, že odporca 1) prestal

byť vlastníkom nehnuteľností, hoci táto skutočnosť nie je pre posúdenie podmienok odporovateľnosti
právne významná. Uvedená okolnosť nemá vplyv na pasívnu legitimáciu v spore o odporovateľnosť
veriteľa právnemu úkonu veriteľovho dlžníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn 2MCdo 19/2008, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatuje, že odporovateľný právny úkon sa stáva neúčinný až tým, že ho súd za neúčinný

vyhlási. Odporovateľnosť teda nemožno riešiť ako predbežnú otázku, keď zo samotného gramatického
výkladu ust. § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právna neúčinnosť právneho úkonu je
dôsledkom úspešného odporovania. Uvedené ustanovenie zakladá veriteľovi priamy nárok domáhať sa
náhrady voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, pri splnení podmienky v ňom uvedenej,
ktorý však nemôže predchádzať úspešnému odporovaniu, pretože môže nastať až ako jeho právny
dôsledok. Priznaniu takéhoto nároku preto musí predchádzať právoplatné určenie neúčinnosti právneho

úkonu. Vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech k veci, ktorá bola predmetom
tohtoúkonu,niejepodmienkouodporovateľnostivzmysleust.§42aods.2až5Občianskehozákonníka,
preto zmena vlastníctva o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu nemá právny význam. Môže mať
význam až pri posudzovaní možností veriteľa vyplývajúcich z úspešného odporovania.

Keďže v danej veci rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a
nedostatočne zistenom skutkovom stave, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd prvého stupňa prednostne posúdi, či procesný úkon, ktorým sa
navrhovateľ domáha určenia neúčinnosti právnych úkonov, sa domáha v zákonom stanovenej lehote,
uvedenej v § 42a ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa v doterajšom konaní opomenul

sa zaoberať tou skutočnosťou, že 3-ročná lehota, v ktorej možno úspešne odporovať právnemu úkonu
dlžníka, je lehota hmotnoprávna, čo znamená, že v rámci tejto lehoty musí byť návrh uplatnený na súde.
Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia touto otázkou vôbec nezaoberal.

Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .