Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, December 13, 2017

Súd: Okresný súd Malacky
Spisová značka: 1T/13/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617010045
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Tomus

ECLI: ECLI:SK:OSMA:2017:1617010045.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Malacky samosudcom JUDr. Erikom Tomusom, v trestnej veci obžalovaného W. G., pre

prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 13. decembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:

W. G., narodený XX. F. XXXX v W., trvale bydliskom Y. B. XXX/X, XXX XX E. O.,

sa uznáva vinným, že

dňa 02.12.2016 v čase o 18.00 h, po predchádzajúcom požití alkoholických nápojov, viedol osobné
motorové vozidlo zn. J. Q., evidenčného čísla W v Záhorskej Vsi, pri hale firmy Siloking zišiel z cesty
na trávnatú plochu, po ktorej prechádzal okolo haly smerom na Stupavskú ulicu a úmyselne narazil
do kopy asfaltovej drte, následne bol v čase o 18.15 h podrobený dychovej skúške na zistenie požitia
alkoholických nápojov elektronickým prístrojom AlcoQuant 6020 plus, sériové číslo A409630, číslo
merania 538 s výsledkom 1,12 mg/l alkoholu v dychu a pri opakovanej dychovej skúške s uvedeným

prístrojom sériového čísla A409628, číslo merania 733, čase o 19.04 h mu bola nameraná hodnota
0,95 mg/l alkoholu v dychu,

teda

v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, vykonával činnosť, pri ktorej
by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku,

čím spáchal

prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona,

Za to sa
odsudzuje

podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. l) Trestného zákona a § 38 ods. 3
Trestného zákona, s použitím § 56 ods. 2 Trestného zákona na peňažný trest vo výške 700,- (sedemsto)
eur.

Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona, pre prípad, že výkon peňažného trestu bude úmyselne zmarený,
sa ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) mesiace.

Podľa § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona súd ukladá obžalovanému trest zákazu činnosti riadenia
motorových vozidiel všetkých druhov na doživotie. o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Malacky podal dňa 31. januára 2017 Okresnému súdu Malacky
obžalobu z 31. januára 2017, č. 1 Pv 647/16/1106-7, na obžalovaného W. G. pre prečin ohrozenia pod

vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je to
uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13. decembra 2017 obžalovaný po poučení o svojich právach a
povinnostiachurobilvyhláseniepodľa§257ods.1písm.b)zákonač.301/2005Z.z.Trestnéhoporiadku,
v znení neskorších predpisov (ďalej len Trestný poriadok), že je vinný zo spáchania skutku uvedeného

vo výroku tohto rozsudku. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného súd postupoval primerane podľa §
333 ods. 3 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g) a písm. h) Trestného poriadku a vo vzťahu k tomuto
skutku zisťoval, či obžalovaný:

c) rozumie, čo tvorí podstatu skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

d) bol ako obžalovaný poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť
na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, na čo obžalovaný
odpovedal: Áno.

f) rozumie právnej kvalifikácii skutkov, ako trestného činu, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

g) bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy jemu kladené za vinu,
na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

h) sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchané skutky, ktoré sa v obžalobe kvalifikujú ako určitý
trestný čin, na čo obžalovaný odpovedal: Áno.

Súd na základe vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny a jeho kladných odpovedí na otázky uvedené
v § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, prijal toto vyhlásenie obžalovaného o uznaní

viny zo skutku uvedeného vo výroku tohto rozsudku a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v
akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná. Súd preto uznal obžalovaného za vinného z
prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, na skutkovom
základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Súd vzhľadom na prijatie vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
vykonal dokazovanie len ohľadom trestu, a to odpisom z registra trestov z 10. októbra 2017, lustráciou
v registri priestupkov z 10. októbra 2017, evidenčnou kartou vodiča, spisovým materiálom Okresného
súdu Dolný Kubín sp. zn. 1T/19/1995, z neho najmä trestný rozkaz z 10. marca 1995, sp. zn. 1T/19/1995,
a spisový materiál Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn. 1T/232/1996, z neho najmä trestný rozkaz z

02. januára 1997, sp. zn. 1T/232/1996.

Priukladanítrestuobžalovanémusúdvychádzalzozávažnostiprečinu,zktoréhobolobžalovanýuznaný
vinným a ktorú určuje už zákonodarca stanovením rozpätia trestnej sadzby, pričom v danom prípade je
výška trestnej sadzby stanovená zákonom (§ 289 ods. 1 Trestného rozkazu) v rozpätí až na 1 rok.

Súd ďalej zistil u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. l) Trestného zákona, pretože
obžalovaný sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval. Pokiaľ ide o priťažujúce
okolnosti, tak súd nezistil žiadnu.

Priurčovanídruhuavýmerytrestuuobžalovanéhosúdnáslednepovinne(§38ods.2Trestnéhozákona)
prihliadol na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností s tým, že prevažuje pomer poľahčujúcich
okolností a preto súd upravil trestnú sadzbu tak, že znížil hornú hranicu zákonom ustanovenej trestnej
sadzby o jednu tretinu (§ 38 ods. 3 Trestného zákona). Po tejto úprave bola trestná sadzba u
obžalovaného v rozpätí až na 8 mesiacov.Súd pri ukladaní druhu a výšky trestu vychádzal z okolností prípadu, teda najmä z toho, že obžalovaný
sa dopustil stíhaného trestného činu tak, že jazdil značne pod vplyvom alkoholu, pričom obžalovaný
vedel,ževediemotorovévozidlopotom,akoužilalkoholickénápoje.Obžalovanýtedavedomeignoroval

pravidlá cestnej premávky, ktoré zakazujú vodičom jazdu bezprostredne potom ako užívali alkoholické
nápoje, respektíve v prípadoch, kedy by mohli byť ešte ovplyvnení alkoholickými nápojmi. Z tohto
pohľadu je bez významu, aké okolnosti ho k vedomému porušeniu zákazu viesť motorové vozidlá pod
vplyvom alkoholických nápojov viedli (relevantnou okolnosťou by bolo len konanie v krajnej núdzi, o
krajnú núdzu však v posudzovanom prípade celkom zjavne nešlo).

Pokiaľ ide o jazdu obžalovaného pod vplyvom alkoholu, tak výška nameranej hodnoty alkoholu v
dychu (2,33 ‰) bola tak vysoká, že vylučovala spôsobilosť obžalovaného riadne sa venovať riadeniu
vozidla a dostatočne rýchlo reagovať na iných prípadných účastníkov cestnej premávky. Súd v tejto
súvislosti pripomína judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej vedenie motorového
vozidla vodičom, ktorý požil väčšie množstvo alkoholu, je potrebné považovať za činnosť, kde možnosť

ohrozeniachránenýchzáujmovvyplývaužzpovahyvozidla,ktorésvojouváhouamotorickousiloumôže
spôsobiť vážne deštrukčné účinky (R I/1966). V súdnej praxi sa pritom spravidla považuje za trestný čin
ohrozenia pod vplyvom návykovej látky taký stupeň opojenia vodiča alkoholom, ak je vodičovi v čase
jazdy nameraná hladina alkoholu najmenej 1 promile (R 12/1985). Alkohol je pritom, vo všeobecnosti,
považovaný za návykovú látku, ktorá je spôsobilá nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho

ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti alebo sociálne správanie (§ 130 ods. 5 Trestného zákona).
Obžalovaný mal určite vedomosť o týchto účinkoch alkoholu, pretože na takéto poznanie nie je potrebné
medicínske vzdelanie, ale postačí len laická vedomosť kombinovaná s vedomosťou každého vodiča,
že šoférovať pod vplyvom alkoholu je zakázané a že takéto konanie môže spôsobiť vážne dopravné
nehody.

Súd, práve s poukazom na vyššie uvedené okolnosti prípadu, dospel k záveru, že pre nápravu
obžalovaného, ktorý nedokázal (nechcel) rešpektovať pravidlá cestnej premávky, čo vyvrcholilo tým,
že viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu, nebude postačovať len uloženie samostatného
peňažného trestu, ale je nevyhnuté uloženie aj trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Na

strane druhej, však súd nemohol prehliadnuť typovú závažnosť spáchaného prečinu stanovenú
zákonodarcom, ktorá v spojení so zistenou poľahčujúcou okolnosťou vylučuje, v danom prípade,
uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd uložil obžalovanému tzv. prevýchovný peňažný trest s

primeraným náhradným trestom odňatia slobody v prípade jeho úmyselného zmarenia a to najmä s
poukazom na osobu obžalovaného, ktorý nie je výrazne kriminálne narušená osoba, aby bolo potrebné
naňho pôsobiť trestnom odňatia slobody. Hoci má obžalovaný v odpise z registra trestov evidované 3
záznamy, v rámci všetkých sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený. Naposledy bol odsúdený
v trestnej veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 5T/145/2001, za spáchanie majetkovej trestnej činnosti.

Obžalovaný bol v rokoch 2014 a 2015 celkom 6-krát priestupkovo prejednávaný, za priestupky na úseku
cestnej premávky, pričom v jednom prípade bol sankcionovaný napomenutím a v 5-tich prípadoch bol
sankcionovaný pokutou vo výmerách niekoľkých desiatok eur. Uvedené okolnosti, vrátane tej, že u
obžalovaného bolo zistené požitie alkoholu s pomerne vysokým výsledkom 1,12 mg/l alkoholu v dychu
(teda 2,33 ‰), majú dopad na to, že obžalovanému nebol ukladaný peňažný trest a náhradný trest

odňatia slobody ešte bližšie k spodnej hranici trestnej sadzby.

V naznačenom smere súd považuje za potrebné zdôrazniť, že, ako je uvedené v predchádzajúcom
odseku, hoci sa v rámci skorších odsúdení obžalovaného naňho hľadí, akoby nebol odsúdený, je
potrebné uviesť, že z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, fikciu

neodsúdenia nie je možné stotožňovať s „fikciou“ nespáchania trestného činu. Ide o dve rôzne právne
skutočnosti, ktorých účinky nie sú rovnaké. Aj zahladené odsúdenie dáva obraz o osobe obžalovaného,
o spôsobe jeho života, o jeho sklonoch páchať trestnú činnosť, pričom § 34 Trestného zákona oprávňuje
súd pri posudzovaní osobného profilu obžalovaného prihliadať aj na takéto odsúdenie. Súd podporne
poukazuje na ustálenú judikatúru, dve rozhodnutia: R 10/1974 - fikcia zahladenia odsúdenia nebráni

tomu, aby súd pri hodnotení možností nápravy páchateľa prihliadol na skutočnosť, že páchateľ už v
minulosti spáchal trestný čin, a z tejto skutočnosti vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu páchateľa
k trestnej činnosti a jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom, možností
jeho nápravy a pod. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne menšia ako závažnosť skutočnosti,že páchateľ už bol odsúdený. V zmysle R 71/1975 - zahladením odsúdenia, alebo zákonnou fikciou
neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že
páchateľ spáchal trestný čin.

Súd uloženie uvedeného trestu kombinoval s uložením aj trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá,
pretože prečin bol spáchaný práve v súvislosti s vedením motorového vozidla pod vplyvom alkoholu,
pričom ohľadom výmery tohto trestu je nevyhnutné poukázať na § 61 ods. 5 písm. a) Trestného
zákona, podľa ktorého súd uloží trest zákazu činnosti na doživotie, ak odsudzuje páchateľa za trestný

čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného
prostriedku,hociužbolzatakýtrestnýčin,ktoréhosadopustilakovodičdopravnéhoprostriedku,dvakrát
odsúdený.

V nadväznosti na citované zákonné ustanovenie súd poukazuje na to, že z pripojených spisov
Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 1T/19/1995 a sp. zn. 1T/232/1996 vyplýva, že obžalovaný W.

G. už bol v minulosti za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, ktorého sa dopustil ako
vodič dopravného prostriedku, dvakrát odsúdený. Konkrétne trestným rozkazom Okresného súdu Dolný
Kubín z 10. marca 1995, sp. zn. 1T/19/1995, právoplatným dňa 28. marca 1995, bol uznaný vinným
zo spáchania trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. b) Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere

(vtedy) 5.000,- Sk vrátane náhradného trestu odňatia slobody vo výmere 2 mesiace a súčasne trest
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 2 roky; trestným rozkazom Okresného
súdu Dolný Kubín z 02. januára 1997, sp. zn. 1T/232/1996, právoplatným dňa 21. januára 1997, bol
uznaný vinným zo spáchania trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods.
1 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov a trestného činu ohrozenia

pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere (vtedy) 5.000,- Sk vrátane náhradného trestu
odňatiaslobodyvovýmere1mesiacasúčasnetrestzákazučinnostiviesťmotorovévozidláakéhokoľvek
druhu na 1 rok.

Zo skutkových viet oboch spomenutých trestných rozkazov je zrejmé, že uvedených trestných činov
sa obžalovaný dopustil ako vodič dopravného prostriedku. V prejednávanom prípade je preto plne
dôvodné uloženie obžalovanému trestu zákazu činnosti riadenia motorových vozidiel všetkých druhov
na doživotie v zmysle § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona.

Súd, pri ukladaní trestu, poukazuje aj na tzv. generálnu prevenciu trestu, keď spoločnosť negatívne
a pomerne citlivo vníma porušovanie dopravných predpisov nezodpovednými vodičmi a to najmä
porušenie zákazu viesť motorové vozidlá pod vplyvom alkoholických nápojov, ktoré často končia
dopravnými nehodami so smrteľnými zraneniami iných účastníkov cestnej premávky, ktorí sami pravidlá
cestnej premávky žiadnym podstatným spôsobom neporušili (bolo len vecou náhody, že prejednávaný

prípad „skončil“ len vo fáze ohrozenia ostatných účastníkov cestnej premávky a nie aj „poruchou“ na
ich živote, či majetku). Trest musí byť preto aj taký, aby odradil iných od páchania trestných činov,
v danom prípade odradil iných požívať alkoholické nápoje bezprostredne pred riadením motorového
vozidla. Ukladaný trest preto súd považuje za primeraný prejednávanému prípadu a výške ovplyvnenia
alkoholu zo strany obžalovaného.

Pokiaľ obhajoba na hlavnom pojednávaní (v rámci záverečnej reči) zdôrazňovala, že pri dopravnej
nehode, ktorú obžalovaný spôsobil pod vplyvom alkoholu, nedošlo k zraneniu iných osôb, okrem
obžalovaného, ani k vzniku škody iným osobám, ako samotného obžalovaného, súd dodáva, že ak by
tomu tak bolo, mohlo by ísť napr. o kvalifikovanú skutkovú podstatu tohto prečinu [§ 289 ods. 3 písm.

c) Trestného zákona], príp. o iný (ďalší) trestný čin.

Čo sa týka poukazovania obhajoby na druhú vetu § 438d Trestného zákona, tak súd v rámci
skorších odsúdení obžalovaného (uložené pred 1. novembrom 2011), nezistil také mimoriadne okolnosti
predchádzajúcich prípadov, vzhľadom na ktoré by bolo pre obžalovaného použitie trestnej sadzby

trestu zákazu činnosti ustanovenej v § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona neprimerane prísne. Súd
upozorňuje, že tu nejde o retroaktívne ustanovenie stanovené v neprospech páchateľa, nakoľko na
predchádzajúce odsúdenia páchateľa spred 01. novembra 2011 sa prihliadne len vtedy, ak sa páchateľ
opätovnedopustí(tretieho)trestnéhočinuohrozeniapodvplyvomnávykovejlátkypodľa§289Trestnéhozákona až po tomto dátume (t. j. po 01. novembri 2011). Predchádzajúce odsúdenia páchateľa sa
preto „aktivujú“ len v prípade ďalšieho protiprávneho konania páchateľa, t. j. či sa tak stane, alebo
nestane závisí len a výhrade na vôli samotného páchateľa. Pokiaľ sa tak stane, potom prichádza do

úvahy uloženie trestu zákazu činnosti na doživotie podľa § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona a
to aj napriek tomu, že predchádzajúce odsúdenia páchateľa boli spred dátumu 01. november 2011,
respektíve boli už v pomerne vzdialenej minulosti, teda ani značný časový odstup od predmetných
odsúdení nie je sám osebe dôvodom na posúdenie tejto okolnosti ako mimoriadnej, vzhľadom na ktorú
by bolo pre obžalovaného použitie trestnej sadzby trestu zákazu činnosti ustanovenej v § 61 ods. 5

písm. a) Trestného zákona neprimerane prísne. Navyše zákonodarca v citovanom ustanovení použil
slovo „nemusí“, z čoho možno vyvodzovať, že ak by aj súd zistil mimoriadne okolnosti predchádzajúcich
prípadov, nemusí na ne obligatórne prihliadať a môže trest zákazu činnosti na doživotie uložiť (aj napriek
ich existencii).

Za mimoriadne okolnosti je možné považovať len výnimočné okolnosti prípadu, ktoré sa svojim

významom, či obsahom približujú okolnostiam uvedeným v ustanovení § 39 Trestného zákona.
Za mimoriadne okolnosti preto nie je možné považovať len bežne sa vyskytujúce okolnosti, ktoré
sa spravidla obsahovo spájajú s poľahčujúcimi okolnosťami. Takouto mimoriadnou okolnosťou
(predchádzajúceho) prípadu by mohlo byť napríklad zistenie, že obžalovaný konal za okolností blížiacich
sa podmienkam krajnej núdze a preto napríklad súd ani neukladal trest zákazu činnosti (primerane R

17/1991). Ako je uvedené v predchádzajúcom odseku, súd totiž z pripojených spisov o predchádzajúcich
odsúdeniach obžalovaného nezistil nič, čo by malo mimoriadnu povahu v zmysle § 438d Trestného
zákona (napríklad konanie obžalovaného, ktoré sa blížilo konaniu v krajnej núdzi, prípadne konanie,
ktoré by podstatným spôsobom ospravedlňovalo jazdu motorovým vozidlom pod vplyvom alkoholu
a podobne). Ani výrazné časové obdobie medzi jednotlivými odsúdeniami páchateľa nie je možné

považovať za mimoriadne okolnosti prípadu v zmysle § 438d Trestného zákona, nakoľko mimoriadne
okolnosti sa musia vzťahovať na konkrétny prípad, ktorý bol prejednávaný súdom. Uvedené je
podporené aj § 61 ods. 7 Trestného zákona, podľa ktorého na ukladanie trestu zákazu činnosti podľa
odsekov 3 až 5 nemá vplyv zahladenie odsúdenia.

Súd sa zaoberal aj možnosťou mimoriadneho zníženia trestu zákazu činnosti [§ 39 ods. 3 písm. f)
Trestného zákona] pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby [§ 39 ods. 1 Trestného
zákona, § 39 ods. 3 písm. a) Trestného zákona], nakoľko to navrhla obhajoba, avšak súd nezistil také
pomery páchateľa a ani okolnosti prípadu, ktoré by takýto postup umožňovali. V tejto súvislosti súd
pripomína, že za pomery páchateľa sa považujú okolnosti, ktoré sa týkajú jeho osoby, nesúvisia so

spáchaným trestným činom, avšak môžu ovplyvniť úvahy o treste. V podstate ide o rodinné a osobné
pomery, ktoré existujú nie v čase spáchania skutku, ale v čase rozhodovania o treste. Žiadne takéto,
prípadne iné výrazné okolnosti, ktoré by umožňovali postup podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona však
neboli zistené ani počas prípravného konania a ani na hlavnom pojednávaní. Rovnako neboli zistené
ani žiadne okolnosti prípadu odôvodňujúce mimoriadne zníženie trestu zákazu činnosti. Navyše, ani

samotná prísnosť zákonom stanovenej trestnej sadzby nemôže byť sama o sebe okolnosťou, ktorá by
odôvodňovala uloženie trestu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby (R 24/1966 - III).

Záverom sa žiada zhrnúť, že súd si je vedomý následkov plynúcich z doživotného zákazu vedenia
motorovýchvozidiel,čomávplyvnaajnabudúciživotazamestnanieobžalovaného,avšaksúdpovažuje

za nevyhnutné zdôrazniť, že tejto okolnosti si musel byť obžalovaný vedomý aj v čase, keď vedel, že
vedie motorové vozidlo zjavne pod vplyvom alkoholických nápojov a že takáto činnosť je príslušným
zákonom zakázaná. Ak aj napriek tomu viedol motorové vozidlo, evidentne chcel podstúpiť riziko, že
týmto konaním môže ohroziť svoje zamestnanie, skomplikovať si hľadanie budúceho zamestnania, či
vôbec skomplikovať si život stratou vodičského oprávnenia a tak prípadne ohroziť aj finančnú situáciu

svoju, príp. svojej rodiny. Súd nevidí žiadny relevantný dôvod, prečo by mal k týmto okolnostiam
prihliadnuť pri určovaní druhu a výmery trestu, keď k nim neprihliadol ani obžalovaný, keď trestný
čin páchal. Alebo povedané inak, obžalovaný stratil vodičské oprávnenie a tým vystavil seba strate
zamestnania a finančného ohrozenia nie v dôsledku trestu, ktorý mu je ukladaný v tomto konaní, ale v
dôsledku toho, že je nezodpovedný vodič a jazdil pod vplyvom alkoholu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného
súdu na Krajský súd v Bratislave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali odvolania po vyhlásení tohto

rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť.
Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku (§ 309
ods. 1 Trestného poriadku). Odvolanie má odkladný účinok. V písomne podanom odvolaní je potrebné
uviesť voči ktorým výrokom rozsudku odvolanie smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku
predchádzalo.