Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, February 28, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/45/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214215903
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:7214215903.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.SoneMesiarkinoveja
členovsenátuJUDr.HelenyHaukvitzovejaJUDr.DaniceKočičkovej,vsporežalobcov1/W.X.bývajúcej
v O., 2/ G. X. bývajúceho v O., 3/ G. X., bývajúceho v O., všetkých zastúpených advokátkou JUDr.
Darinou Solárovou, so sídlom v Košiciach, Škultétyho 3, proti žalovaným 1/ Všeobecná úverová banka,
a.s., so sídlom v Bratislave, Mlynské nivy 1, IČO: 31 320 155, zastúpenej advokátskou kanceláriou

ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kýčerského 7, IČO: 36 857 513, 2/ VÚB Leasing,
a.s. so sídlom v Bratislave, Mlynské nivy 1, IČO: 31 318 045, 3/ Dražby a aukcie, s.r.o., so sídlom v
Martine, Flámska 1, IČO: 36 751 642, zastúpenej AK JUDr. Marek Hic, s.r.o., so sídlom v Martine, P.O.
Hviezdoslava 10625/23B, IČO: 36 865 036, 4/ BELAS s.r.o., naposledy so sídlom v Košiciach, Kováčska
28, IČO: 36 173 347 (ex offo vymazaná z Obchodného registra dňa 30. novembra 2017), o určenie
neplatnostiprávnehoúkonu,vedenomnaOkresnomsúdeKošiceIIpodsp.zn.36C111/2014,odovolaní

žalobcov 1/-3/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 20. septembra 2016 sp.zn. 5 Co 483/2015
takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovaní majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 6. marca 2015 č.k. 36 C
111/2014-239 I. žalobu voči žalovaným 2/ až 4/ zamietol; II. žalobu o určenie neplatnosti dobrovoľnej
dražby bytu č. 14 na 4. poschodí bytového domu na E. a s ním súvisiacich nehnuteľností, ktorá sa
uskutočnila 12. marca 2014, zamietol; III. konanie o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok o
zaplatenieprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia1.000eurvylúčilnasamostatnékonanie;IV.vyslovil,
že o náhrade trov konania žalovaných 2/ až 4/ bude rozhodnuté po nadobudnutí právoplatnosti I. výroku

rozsudku. Súd žalobu žalobcov v časti o určenie neplatnosti dražby ako neoprávnenú zamietol. Uviedol,
že strany sporu uzatvorili 11. apríla 2011 úverovú zmluvu riadiacu sa ustanoveniami Obchodného
zákonníka. S poukazom na § 1 ods. 3 písm. c/ zákona č. 129/2010 Z.z. skonštatoval, že sa v danom
prípade nejedná o spotrebiteľský úver, pretože splatnosť dohodnutého úveru je viac ako 10 rokov a
tento úver strany zabezpečili záložným právom k nehnuteľnosti. Dospel k záveru, že uvedený vzťah je
vzťahom spotrebiteľským v zmysle

§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že tvrdenie žalobcov o neplatnosti úverovej zmluvy, ako
aj záložnej zmluvy (ktorej neplatnosť odvodzovali z jej akcesorickej povahy), je neopodstatnené, pretože
zmluva o úvere obsahuje všetky podstatné náležitosti. V súvislosti
s námietkou žalobcov, že zo zmluvy nie je zrejmé, aký úrok z omeškania sa má platiť, súd poukázal na
§ 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd zároveň považoval za neopodstatnené námietky žalobcov o
tom, že výkon záložného práva podľa § 151j Občianskeho zákonníka v spojení s inštitútom dobrovoľnej

dražby podľa zákona č. 527/2002 Z.z. je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, resp. aj s právom
Európskej Únie, nakoľko obsah ustanovenia § 151j Občianskeho zákonníka v spojení so zákonom č.527/2002Z.z.odobrovoľnýchdražbáchniejevžiadnomrozporesobsahomústavnejúpravyzákladných
ľudských práv a slobôd v článkoch 19 a 20 Ústavy Slovenskej republiky, pričom vnútroštátna úprava
výkonu záložného práva je v súlade s právom Európskej Únie. Z uvedených dôvodov súd zároveň

nepovažoval za potrebné položiť prejudiciálne otázky Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Súd
taktiež nepovažoval za opodstatnené tvrdenie o neplatnosti dražby z dôvodu nesprávneho ohodnotenia
predmetu dražby a nízkej vydraženej ceny. Taktiež nepovažoval za relevantný ani dôvod, že dražba sa
uskutočnila v P., čo podľa žalobcov nespĺňalo kritérium dostupnosti
pre žalobcov. Vo vzťahu k žalovanému 2/ navyše uviedol, že žaloba je voči nemu neoprávnená aj z

dôvodu absencie jeho hmotnoprávnej legitimácie v spore, nakoľko nie je osobou, voči ktorej je možné
v zmysle § 21 ods. 4 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách viesť konanie o určenie
neplatnosti dražby. Žalobu o určenie neplatnosti zmluvných podmienok, všeobecných obchodných
podmienok a vyhlásení v rámci príslušného úverového vzťahu a záložnej zmluvy, ako aj nároku o
zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia voči žalovaným 2/ až 4/ zamietol, pretože dospel
k záveru, že účastníkom uvedených zmluvných vzťahov sú iba žalobcovia a žalovaný 1/, t.j. žalovaní

2/ až 4/ v konaní o týchto nárokoch nemajú hmotnoprávnu legitimáciu, a teda že žaloba je v tejto časti
voči žalovaným 2/ až 4/ neoprávnená. S ohľadom na dodržanie hospodárnosti konania súd konanie o
určenie neplatnosti zmluvných podmienok, všeobecných obchodných podmienok a vyhlásení v rámci
príslušného úverového vzťahu a záložnej zmluvy, ako aj nároku o zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia voči žalovanému 1/ vylúčil na samostatné konanie. Rozhodnutie o trovách konania si v

zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. ponechal na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie žalobcovia 1/ až 3/.

2. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 20. septembra 2016 sp.zn. 5 Co 483/2015 rozhodnutie súdu
prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Odvolací súd dospel k záveru,

že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju
právne posúdil, keď odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu veci a zároveň aj
dôvody napadnutého rozsudku považoval za správne, v dôsledku čoho sa v celom rozsahu stotožnil
s jeho odôvodnením. Na doplnenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že žalobcovia v
odvolaní neuvádzajú nič, čo by spochybňovalo správnosť použitia § 1 ods. 3 písm. c/ zákona č. 129/2010

Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku
dňu uzavretia predmetnej zmluvy o poskytnutí úveru, t.j. k 7. aprílu 2011. Ak žalobcovia nevyužili svoje
oprávnenie podľa § 12 ods. 5 zákona č. 527/08 Z.z. o dobrovoľných dražbách, má to za následok, že po
uplynutí lehoty upravenej v tomto ustanovení už nemôžu namietať nesprávnosť ohodnotenia predmetu
dražby. Záver súdu o tom, že určenie ceny (jej výšky) predmetu dražby (podľa žalobcov nesprávne)

nespôsobuje neplatnosť dražby v jej súlade
so súdnou praxou (uznesenie NSSR z 3. októbra 2013, sp.zn. 3 Cdo 233/2010). Vyslovil, že o trovách
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/až 3/ (ďalej aj „dovolatelia“

alebo „žalobcovia“). Žalobcovia doplnili dovolanie podaním zo 4. januára 2017, avšak dovolací súd na
uvedené podanie v zmysle § 434 CSP neprihliadal, nakoľko bolo podané po uplynutí lehoty na podanie
dovolania. Prípustnosť dovolania odôvodnili ustanoveniami
§ 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Žalobcovia
namietali, že súdy oboch inštancií im odňali možnosť pred súdom konať, nesprávnym procesným

postupom znemožnili žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Rozhodnutia súdov nižších inštancií považovali
za nepreskúmateľné a arbitrárne. Namietali, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že súdna
znalkyňa nevykonala ohliadku sporných nehnuteľností, pričom je zrejmé že súdna znalkyňa sa do bytu
nedostavila. V tejto súvislosti tiež súd nevykonal žiadne dokazovanie. Taktiež namietali, že súdy sa

žiadnym spôsobom nevysporiadali s tvrdením žalobcov o absolútnej neplatnosti napádanej zmluvy,
ako aj neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva, keď na základe neplatnej zmluvy nebolo možné
vykonať záložné právo. Zároveň mali za to, že rozhodnutie súdu o tom, že žalovaný 2/ nie je pasívne
vecne legitimovaným subjektom, je arbitrárne. Namietali, že súdy nižšej inštancie neodôvodnili prečo
nepredložili žalobcami navrhnuté prejudiciálne otázky Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Podľa

názoru dovolateľov súdy náležite nezistili skutkový stav veci. Žalobcovia ďalej namietali nesprávne
právne závery súdov ohľadom aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka týkajúcich sa úrokov z
omeškania, nesprávnej aplikácie § 12 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
nesprávny záver o tom, že žalovaný 2/ nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom. Žiadali, abydovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp. aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu
zmenil.

4. Žalovaná 1/ v písomnom vyjadreniu k dovolaniu navrhovala dovolanie žalobcov odmietnuť. resp.
zamietnuť.

5. Žalovaná 2/ (jej právna predchodkyňa) v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že zotrváva na

svojich doterajších vyjadreniach.

6. Žalovaná 3/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhovala dovolanie žalobcov odmietnuť, resp.
zamietnuť.

7. Žalovaná 4/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací
[(§ 35 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie
podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania

(§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov 1/ až 3/ je potrebné odmietnuť,
pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP). Na
stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

9. V danom prípade bolo dovolanie podané za účinnosti nového civilného procesného kódexu. Aj

za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme
opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj naďalej nie je
„ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím
súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013,

3 Cdo 18/2013,
4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Otázka posúdenia, či sú, alebo
nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí
do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (1 Cdo 6/2014 , 3 Cdo
209/2015 , 3 Cdo 308/2016 ,

5 Cdo 255/2014 ).

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. V danom prípade žalobcovia prípustnosť podaného dovolania vyvodzujú z ustanovenia § 420 písm.
f/ CSP a zároveň aj z ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP.

13. Z ustanovení CSP, ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva jednoznačne, či prichádza do

úvahy súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP, ako aj
v zmysle § 421 CSP.
14. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorého právny názor je pre senáty
najvyššieho súdu záväzný (§ 48 ods. 3 veta prvá CSP), v uznesení z 19. apríla 2017 sp.zn. 1 VCdo2/2017 dospel k záveru, že kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP
je neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených
ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti

dovolania z hľadiska § 420 CSP. Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420
písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie
prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste.

15. Najvyšší súd, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v označenom rozhodnutí veľkého senátu,
skúmal prípustnosť dovolania žalobcov len podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP (nezaoberal sa teda
prípustnosťou ich dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

16. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú

stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,
preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade
s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS

97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)

znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).
Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

18. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v
civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho
odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je
vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013). Podľa právneho

názorudovolaciehosúdutrebapojem„procesnýpostup“súduvykladaťtaktoajzaprávnejúpravyúčinnej
od 1. júla 2016.

19. Žalobcovia namietajú, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne.
Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá
prípustnosťdovolanianezakladala.Stýmtonázoromsastotožnilajústavnýsúd(pozrirozhodnutiasp.zn.
I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).

20. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a
dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.21. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska
R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých

(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdnysystém”(pozriSutyazhnik
protiRusku,rozsudokzroku2009),prípadneakdošlokvadetakzásadnej,žemalazanásledok„justičný
omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie

dovolateľov, že súdy nižšej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnili. Odvolací súd zrozumiteľným a
jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej
súvislosti s konaním a rozsudkom prvoinštančného súdu, nemožno považovať za neodôvodnený. Podľa
názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré treba v spojení s
rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok, náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za
procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje

rozhodnutia podľa predstáv dovolateľa. Žalobcovia tak neopodstatnene namietajú existenciu vady v
zmysle § 420 písm. f/ CSP.

22. Zároveň dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej

úpravy nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1
Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6
Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave
civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim

prípustnosťdovolaniavzmysle§420písm.f/CSPnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.
23. Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a
v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred
súdom. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal

iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania (1 Cdo 126/2012, 2 Cdo
132/2013, 3 Cdo 12/2015, 4 Cdo 191/2011, 5 Cdo 43/2013, 6 Cdo 95/2012, 7 Cdo 179/2014, 8 Cdo
346/2014). K procesným právam strany sporu nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý
dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa procesná strana subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný.
Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi

konania. Ak sa súd rozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napríklad preto, že sú podľa jeho názoru pre
vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup znemožňujúci procesnej
strane uskutočňovať jej procesné oprávnenia (§ 420 písm. f/ CSP).

24. K ďalšej dovolacej argumentácii žalobcov najvyšší súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej úpravy

dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením
(viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza

k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Ani od 1. júla 2016 nie je žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu
nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na
možnosť niektorej strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia.

Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP (viď. aj
R 24/2017).

25. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcov nie je podľa
§ 420 písm. f/ CSP prípustné.

26. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd odmietol dovolanie žalobcov podľa ustanovenia § 447
písm. c/ CSP ako procesne neprípustné.27. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.