Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 19, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/32/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3013200292
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:3013200292.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov

senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Jaroslavy Fúrovej, v právnej veci žalobcu: DERION, s. r. o.,
so sídlom Beluša, kpt. Nálepku 456, IČO: 44 158 041, právne zastúpený advokátom JUDr. Ing. Martinom
Chlapíkom, AK so sídlom Sládkovičova 13, Žilina, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej
republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 1100306/1/29992/2013/5193-r, zo dňa 04. februára 2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/13/2013-69 zo dňa 04. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/13/2013-69

zo dňa 4. februára 2014, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej len ako „krajský súd" alebo „prvostupňový súd")
zamietol podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „O.s.p.")
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného č.
1100306/1/29992/2013/5193-r, zo dňa 04.02.2013, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona a v
nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len ako „zákon č. 536/2009

Z. z." alebo „zákon o správe daní") ktorým bol žalobcovi v zmysle § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona
č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na ustanovenie § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z., vyrubený rozdiel
dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2010 vo výške 223 187,67 € potvrdil
rozhodnutie - dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín - pobočka Považská Bystrica č.
9312402/5/3050469/2012 zo dňa 22.10.2012, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2010, keď správca dane rozhodol, že daňovými výdavkami
žalobcu nie sú výdavky (náklady) v úhrnnej výške 1 174 671,94 €. Žalobcovi náhradu trov konania

nepriznal.
Zodôvodneniarozsudkukrajskéhosúduvyplýva,žekrajskýsúdzákonnosťpreskúmavanýchrozhodnutí
posudzoval v intenciách ustanovení § 2 písm. i/, § 6 ods. 11 a 14 a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov
(ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z").
Krajský súd uviedol, že správca dane vykonal u žalobcu kontrolu dane z príjmov právnickej osoby
za zdaňovacie obdobie rok 2010 a o výsledku zistení z daňovej kontroly vyhotovil protokol č.
9312402/5/2502626/2012 zo dňa 11.12.2012. Protokol bol podkladom dodatočného platobného výmeru

č. 9312402/5/3050469/2012 zo dňa 22.10.2012, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov
právnických osôb za zdaňovacie obdobie rok 2010 v sume 223 187,67 €, nakoľko žalobca nepreukázal
výdavkyvovýške226755,77€odspoločnostiSTELLA,spol.sr.o.,vovýške946813,51€odspoločnosti
Pareto, s.r.o. a neuznania odpisov motocykla Husqarna Enduro v sume 1102,66 €.Krajský súd v rozsudku poukázal na to, že spornou bolo či výdavky žalobcu, ktoré boli žalobcovi
vyfakturované spoločnosťami STELLA, s.r.o. a Pareto, s.r.o., sú odrazom reálneho plnenia, a teda či sú
alebo nie sú daňovými výdavkami žalobcu, pričom krajský súd po oboznámení sa s obsahom súdneho

a administratívneho spisu poukázal na ust. § 2 písm. i/ a § 21 ods. 1 veta prvá zákona č. 595/2003 Z.
z. o dani z príjmov a dospel k záveru, že správca dane a žalovaný sa týmito ustanoveniami dôsledne
riadili. Podľa krajského súdu nárok daňovníka (žalobcu) na uznanie uplatnených výdavkov viaže zákon
na splnenie podmienky, že musí ísť o výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov
preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka a zároveň musí ísť o

výdavokdostatočnepreukázaný.Bezpodmienečnésplnenietýchtopodmienokzakladánárokdaňovníka
(žalobcu) na uznanie uplatnených výdavkov. Podľa krajského súdu zákonodarca požaduje, aby
daňovník, preukázal existenciu podmienok, ktoré sú pre uplatnenie tohto nároku zákonom stanovené.
Pokiaľsidaňovníkuplatňujenároknauznanieuplatnenýchvýdavkov(nazákladedodávateľskejfaktúry),
ktoré vynaložil na úhradu tovarov a služieb, musí byť schopný preukázať nielen vecnú súvislosť úhrady
za tovary a služby s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov, ale tiež to, že tento tovar bol

reálne dodaný a služby boli reálne uskutočnené, a to práve osobou (dodávateľom) uvedenou na faktúre.
Samotné faktúry a doklady o ich úhrade sú síce formálnou podmienkou uznania daňových výdavkov, nie
sú však postačujúcou podmienkou pre priznanie daňových výdavkov, pokiaľ nie sú odrazom reálneho
plnenia. Technicky je totiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to,
či takéto plnenie bolo skutočne poskytnuté a rovnako je technicky možné previesť akékoľvek peňažné

prostriedky na akýkoľvek účet, t.j. predstierať zaplatenie vystavených faktúr bezhotovostným prevodom
na účet dodávateľa. Je teda zrejmé, že splnenie formálnej stránky na uplatnenie daňového výdavku,
vyjadrené predloženými dokladmi, je síce jednou z podmienok, aby boli na základe týchto dokladov
uznanédaňovévýdavky,tietodokladyvšakmusiabyťodrazomreálnehoplnenia.Jednoduchopovedané
ak daňové doklady (faktúry a doklady o úhrade) neodrážajú reálne plnenie, nemôžu byť uznané ako

daňové výdavky, nakoľko ide o fiktívne výdavky.
Krajský súd dospel k záveru, že v súdenej veci je na základe rozsiahleho dokazovania bolo jednoznačne
preukázané, že sporné faktúry od spoločnosti STELLA, s.r.o. a spoločnosti Pareto, s.r.o. sú fiktívnymi
výdavkami, ktoré neodrážajú reálne plnenie. Skutočnosť, že spoločnosť STELLA, s.r.o. nedodala
žalobcovi tovar a neposkytla služby uvedené na sporných faktúrach, vyplýva jednoznačne z výpovede

konateľa dodávateľa žalobcu (spoločnosti STELLA, s.r.o.) A. N., ktorý výslovne pred správcom dane
uviedol, že faktúry nevystavil, nepodpísal a nevie, kto vystavil predložené doklady, pričom si nepamätá,
že by niekoho poveril vedením spoločnosti STELLA, s.r.o. a ani pečiatku nepozná.
Rovnako aj vo vzťahu k faktúram od spoločnosti Pareto, s.r.o. dospel súd jednoznačne k záveru, že
zdaniteľné plnenia označené v sporných faktúrach medzi žalobcom ako odberateľom a spoločnosťou

Pareto, s.r.o. ako dodávateľom neprebehli. U. N. ako jediný konateľ spoločnosti Pareto, s.r.o. pred
správcom dane uviedol, že spoločnosť Pareto, s.r.o. zamestnancov nemala, jediným zamestnancom
bol on sám (U. N.). Vychádzajúc z uvedenej skutočnosti (že U. N. bol jediným zamestnancom
spoločnosti Pareto, s.r.o.) je zrejmé, že U. N. osobne obstarával, „vybavoval" dodávky (objednávky)
pre žalobcu, musel teda vedieť o každom obchode zrealizovanom medzi spoločnosťou Pareto, s.r.o.

ako dodávateľom a žalobcom ako odberateľom, t.j. musí vedieť popísať podrobnosti o jednotlivých
zdaniteľných plneniach, ktoré sú uvedené na sporných faktúrach od spoločnosti Pareto, s.r.o. (i keď by
išlo o ďalšiu subdodávku - minimálne by musel byť U. N. schopný označiť osobu, s ktorou konal, resp.
prostredníctvom ktorej vybavil zákazku žalobcu).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel súd jednoznačne k záveru, že v prejednávanej veci nemôžu

byť pochybnosti o tom, že sporné faktúry neodrážajú reálne plnenie, t.j. že ide len o fiktívne výdavky,
ktoré mali poslúžiť žalobcovi len na zníženie základu dane z príjmov právnickej osoby, a ktoré nemôžu
byť uznané ako výdavky daňové.
Podľa krajského súdu žalovaný ako aj správca dane dostatočne zistili skutkový stav, zabezpečili
potrebné podklady, ktoré správne vyhodnotili a vyvodili z nich správny právny záver, s ktorým sa súd

stotožnil. Z uvedených dôvodov krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nebol v konaní
úspešný, právo na náhradu trov konania nepriznal.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie tvrdiac, že
účastníkovi konania - žalobcovi sa postupom prvostupňového súdu odňala možnosť konať pred súdom

podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a že rozhodnutie súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Odňatie možnosti konať pred
súdom žalobca vidí jednak v tom, že prvostupňový súd neupovedomil žalobcu o čase a mieste verejného
vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami ako aj v tom, že napadnutý rozsudok prvostupňovéhosúdu je nepreskúmateľný. Žalobca uviedol, že v žalobnom návrhu v súlade s ustanovením § 45 ods.
4 O.s.p. požiadal o doručovanie písomností súdu aj elektronickými prostriedkami a zároveň oznámil
adresu na zasielanie písomností elektronickými prostriedkami. Podľa jeho názoru aj keď prvostupňový

súd rozhodoval o podanej žalobe bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 250§ ods.
1 O.s.p., takáto možnosť rozhodnúť o žalobe bez pojednávania však neznamená, že správny súd nie
je povinný splniť ústavný príkaz spočívajúci v povinnosti rozsudok vždy vyhlásiť verejne (čl. 142 ods.
3 ústavy, nález ÚS SR II. ÚS 85/02). Poukázal aj na nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 47/96 z 08.10.1997:
„keď sa vo veci samej podľa zákonnej procesnej úpravy nenariaďuje ústne pojednávanie a koná sa

v neprítomnosti účastníkov konania (pretože ustanovenie § 250f OSP to umožňuje), rozsudok sa
musí vyhlasovať verejne. To predpokladá aj povinnosť všeobecného súdu o tomto konaní upovedomiť
účastníkov konania. Iný postup všeobecného súdu zakladá porušenie ústavnosti v konaní pred ním,
ktoré spočíva v porušení základného práva účastníka konania vyplývajúceho z či 6 ods. I Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy.".
Prvostupňový súd napriek uvedenému žalobcu ani jeho právneho zástupcu o čase a mieste verejného

vyhlásenia rozsudku žiadnym spôsobom neupovedomil a nezaslal žiadnu písomnosť a to ani poštou ani
elektronickými prostriedkami, že dňa 04.02.2014 bude na Krajskom súde v Trenčíne verejne vyhlásený
predmetný napadnutý rozsudok.
Takýmto postupom prvostupňového súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom, čím bolo
zásadným spôsobom porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozsudku tvrdiac, že ide o takú vadu, ktorá má za následok
odňatie možnosti konať pred súdom, nakoľko požiadavka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
je imanentnou súčasťou práva účastníka na spravodlivý súdny proces, čomu zodpovedá aj konštantná
judikatúra.
Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že poukázal na výpovede žalobcu a

konateľov spoločností STELLA s.r.o. a Pareto s.r.o. Ľ. N. a P. N. v daňovom konaní, pričom uviedol, že
títo sa nevedeli vyjadriť ku konkrétnym skutočnostiam ohľadom jednotlivých vzájomných plnení a ani
označiť osobu, ktorá by mala vedomosť o jednotlivých zdaniteľných plneniach, na základe čoho súd
dospel k záveru, že reálne obchodné prípady uvedené na sporných faktúrach neprebehli, a teda ide len
o fiktívne obchody medzi žalobcom a uvedenými spoločnosťami a zároveň o fiktívne výdavky.

S takýmto právnym záverom prvostupňového súdu sa žalobca nestotožňuje, považuje ho za nesprávny,
pričom je v rozpore so samotným skutkovým stavom zisteným v daňovom konaní tak, ako tento popisuje
v napadnutom rozhodnutí samotný žalovaný.
Poukázal,ženieprvá,aledruhávýpoveďp.N.jepravdiváasúdvôbecnezdôvodnilprečojetátovýpoveď
účelová a pravdivá je prvá, keďže uvedené splnomocnenia boli podpísané a overené u notára dávno

predtým ako Ľ. N. vypovedal pred správcom dane.
Výdavky žalobcu v danom prípade predstavovali úhrady za vykonané plnenia od spoločností STELLA
s.r.o. a Pareto s.r.o., pričom tieto plnenia žalobca následne odovzdal svojim odberateľom alebo ako
subdodávateľ svojim dodávateľom, ktorí tieto plnenia riadne prevzali a žalobcovi za tieto zaplatili a
žalobca z týchto príjmov vyplatil svojich subdodávateľov spoločnosti STELLA s.r.o. a Pareto s.r.o. Vecná

súvislosť deklarovaných výdavkov so zdaniteľnými príjmami žalobcu je týmto jednoznačne preukázaná
a je v priamej úmernosti a priamej príčinnej súvislosti s jeho zdaniteľnými príjmami, pretože zdaniteľné
príjmy žalobcu týmto priamo súviseli s prijatými plneniami od subdodávateľov spoločností STELLA s.r.o.
a Pareto s.r.o. Skutočnosť, že k reálnemu plneniu došlo nespochybňuje ani žalovaný, pretože túto
skutočnosť potvrdili jednotlivý odberatelia žalobcu pri dožiadaniach pre správcu dane, ktorý mal aj reálnu

možnosť sa presvedčiť o tom, že tieto plnenia boli reálne vykonané.
Z uvedených dôvodov záver prvostupňového súdu o tom, že išlo o fiktívne obchody je absolútne
nesprávny. Práve naopak vecná súvislosť deklarovaných výdavkov so zdaniteľnými príjmami žalobcu
je týmto jednoznačne preukázaná a je v priamej úmernosti a priamej príčinnej súvislosti s jeho
zdaniteľnými príjmami, pretože zdaniteľné príjmy žalobcu týmto priamo súviseli s prijatými plneniami od

subdodávateľov spoločností STELLA s.r.o. a Pareto s.r.o.
Pokiaľ správca dane vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že v daňovom konaní nebolo preukázané,
že spoločnosti STELLA s.r.o. a Pareto s.r.o. reálne vykonali plnenia pre žalobcu, z tohto záveru vyplýva
a v daňovom konaní týmto nebolo preukázané, že tieto plnenia reálne vykonal žalobca pre svojich
odberateľov a ako subdodávateľ pre dodávateľov. Tieto príjmy prijaté žalobcom v súlade so záverom

správcu dane týmto taktiež presne rovnako ako výdavky vecne nesúvisia ani z činnosťou žalobcu a ani z
nakladania s majetkom žalobcu, z ktorého dôvodu nemali byť ani tieto príjmy posúdené ako zdaniteľné,
keďže konečný odberatelia a dodávatelia zaplatili za plnenia niekomu kto tieto plnenia reálne pre nich
nevykonal teda žalobcovi.Keďže všetky plnenia boli reálne vykonané, a zo strany žalobcu riadne zaúčtované a zaplatené, čo
potvrdili svedkovia a preukázali listinné dôkazy, dôkazné bremeno o tom, že tomu tak nebolo prešlo
zo žalobcu na žalovaného, ktorý ho však vôbec neuniesol a nepreukázal opak. Z uvedeného dôvodu

nemožnopretožiadaťodžalobcupredloženieďalšíchnijaknekonkretizovanýchdôkazovnapreukázanie
jeho tvrdení, keďže všetky dostupné dôkazy, ktoré mal možnosť predložiť zo svojej pozície správcovi
dane predložil, pričom tento požadoval od žalobcu stále ďalšie a ďalšie dôkazy, ktoré však žiadnym
spôsobom nekonkretizoval. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd, v prípade ak
by dospel k záveru, že postupom prvostupňového súdu došlo voči žalobcovi k odňatiu možnosti konať

pred súdom, zrušil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu a vrátil vec prvostupňovému súdu na nové
prejednanie a rozhodnutie, alebo ak by odvolací súd nedospel k záveru, že postupom prvostupňového
súdu došlo voči žalobcovi k odňatiu možnosti konať pred súdom, aby odvolací súd po preskúmaní veci
napadnutérozhodnutieprvostupňovéhosúdupostupompodľa§250jaods.3O.s.p.zmenilarozhodnutie
žalovaného č. 1100306/1/29992/2013/5193-r zo dňa 04.02.2013 ako aj rozhodnutie správcu dane č.
9312402/5/3050469/2012 zo dňa 22.10.2012 zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca

si uplatnil zároveň náhradu trov konania vo výške 549,98 € pozostávajúcich z trov odvolacieho konania
žalobcu vo výške 208,04 Eur ako aj prvostupňového konania žalobcu vo výške 341,94 €.

Žalovanýsakodvolaniužalobcuvyjadrilsvojimpodanímzodňa14.04.2014apoukázalnato,žežalobca
v odvolaní uvádza k meritu veci v podstate tie isté námietky, ktoré boli predmetom súdneho pojednávania

na Krajskom súde v Trenčíne. Žalovaný sa naďalej pridržiava svojho stanoviska podaného ku žalobe a
trvá na skutočnostiach v tomto stanovisku uvedených, to znamená, že žalobou napadnuté rozhodnutie
žalovaného č. 1100306/1/29992/2013/5193-r zo dňa 04.02.2013 ako aj prvostupňové rozhodnutie
správcu dane sú vydané v súlade s právnymi predpismi. Na základe uvedených skutočností žalovaný
navrhuje, aby Najvyšší súd SR odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bola

žaloba zamietnutá, ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd") ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach
podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.),
a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).
Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo
všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,
ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.
Zákon o správe daní zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada

zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených
na daňovom konaní.
Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý

je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom
ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním
rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj
odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové
orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne

povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti
daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.
Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je

síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov
rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba
právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho
oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je tedadodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa §
1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Najvyšší súd sa zaoberal najskôr tvrdením žalobcu, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď
mu súd v súlade s ust. § 45 ods. 5 O.s.p. neoznámil termín verejného vyhlásenia rozhodnutia súdom dňa

04.02.2014. Najvyšší súd zo súdneho spisu zistil, že oznam o termíne verejného vyhlásenia rozsudku v
predmetnej veci bol v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. dňa 28.01.2014 vyvesený na úradnej tabuli súdu,
t.j. osem dní pred vyhlásením rozsudku. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že došlo k porušeniu ust. § 45 ods.
4 O.s.p., tak podľa názoru odvolacieho súdu k porušeniu práva účastníka konania na spravodlivý proces
nedošlo.Odvolacísúdzastávanázor,žepredmetnéustanoveniesavzťahujenadoručovaniepísomností
(ktorým však nie je oznam súdu podľa § 156 ods. 3 O.s.p., ktorý má túto povinnosť zverejniť na úradnej

tabulu súdu, a nie na zasielanie oznamu o verejnom vyhlásení rozsudku účastníkovi konania. Naviac
o možnosti, že v predmetnej veci bude vyhlásené rozhodnutie sa mohol dozvedieť aj prostredníctvom
internetových stránok ministerstva spravodlivosti v sekcii súdy- pojednávania. Teda v žiadnom prípade
nedošlo zo strany prvostupňového sudu k odňatiu možnosti konať pred súdom žalobcovi.
Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa skutkového zistenia v merite veci najvyšší súd z obsahu

predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v
rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho
odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstižné sa stotožňuje v celom
rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva, že krajský súd sa náležite a v súlade so
zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu ako i s tvrdeniami žalovaného a dal

odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných ustanovení v napádaných rozhodnutiach, a preto sa
v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom
rozsudku a na potvrdenie jeho správnosti považuje za potrebné doplniť, že účelom daňového konania je
zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti
voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov,

aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu
zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane
alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Senát odvolacieho súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia

a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247
a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s
účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či
obsahovalozákonompredpísanénáležitosti,tedačirozhodnutiesprávnehoorgánubolovydanévsúlade

s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého
rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu
bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma

aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na
základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho

rozhodnutia.(§ 245 ods. 2 O.s.p.).
Najvyšší súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis zistil, že
žalovaný rozhodnutím č. 1100306/1/29992/2013/5193-r, zo dňa 04.02.2013, ktorým žalovaný podľa §
74 ods. 4 zákona a v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. ktorým bol žalobcovi v
zmysle § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na ustanovenie § 165 ods. 5

zákona č. 563/2009 Z. z., vyrubený rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok
2010 vo výške 223 187,67 € potvrdil rozhodnutie - dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín
- pobočka Považská Bystrica č. 9312402/5/3050469/2012 zo dňa 22.10.2012, ktorým bol žalobcovivyrubený rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2010, keď správca dane
rozhodol, že daňovými výdavkami žalobcu nie sú výdavky (náklady) v úhrnnej výške 1 174 671,94 €.
Odvolací súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov v rozsahu

žalobných a odvolacích dôvodov posudzoval, či žalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo
spoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade s vtedy účinným zákonom o správe daní a
poplatkov a taktiež v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 595/2003 Z. z.
Aj podľa odvolacieho súdu žalobca nepreukázal riadne preukázanie uplatnených výdavkov(dodanie
tovarov a služieb) od spoločností STELLA, spol. s r.o. a Pareto, s.r.o. v súlade s ust. § 2 písm. i/ a

za použitia § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. a preto nemohli byť uznané za oprávnené náklady
(výdavky). Aj podľa odvolacieho súdu nárok daňovníka na uznanie uplatnených výdavkov viaže zákon
na splnenie podmienky, že musí ísť o výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov
preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka a zároveň musí ísť o
výdavok dostatočne preukázaný. Iba bezpodmienečné splnenie týchto dvoch podmienok zakladá nárok
daňovníka na uznanie uplatnených výdavkov. Ak daňovník kumulatívne tieto dve zákonné podmienky

nesplní (čo v danom prípade splnené zo strany žalobcu nebolo), je správca dane a žalovaný oprávnený
tieto daňové výdavky neuznať.
Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia
§ 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a

relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v
odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre
vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov sa s ním stotožňuje v celom rozsahu.
Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a
súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval

pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení
obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol prihliadnuť na odvolacie námietky žalobcu, ktorými namietal,
že prvostupňový súd nezdôvodnil dostatočne svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa so všetkými
námietkami žalobcu odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd zhodnotil, že spôsob, akým sa

prvostupňový súd vysporiadal s relevantným žalobnými námietkami žalobcu v odôvodnení svojho
rozhodnutia je postačujúci a súd prvého stupňa náležite a správne aplikoval príslušné ustanovenia
právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia na právne významné námietky žalobcu a realizoval tak jeho ústavné právo na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, súčasťou ktorého je aj právo

účastníka konania, aby v rozhodnutí súdu boli uvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých súd
rozhodol vo veci a to aj s prihliadnutím na doterajšiu rozhodovaciu činnosť NS SR v otázke daňových
výdavkov a preukazovaniu ich vecnej súvislosti.
Odvolací súd rovnako preskúmajúc formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu ako aj žalovaného nevzhliadol ich nezákonnosť, keďže správne orgány oboch

stupňov svoje rozhodnutia náležite a podrobne odôvodnili, pričom treba zdôrazniť, že žalovaný správny
orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami
žalobcu, vznesenými v jeho odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, považujúc rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ako aj
prvostupňového správneho orgánu za zákonné, vydané na základe spoľahlivo a náležite zisteného

skutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za
nedôvodné, potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v
spojení s § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal, pretože žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.