Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, September 28, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/80/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112207873
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:6112207873.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.
s., so sídlom v Prahe, Želetavská 1525/1, Česká republika, konajúcej prostredníctvom UniCredit Bank
Czech Republic and Slovakia, a. s., pobočky zahraničnej banky, so sídlom v Bratislave, Šancová 1/A,
IČO: 47 251 336, proti žalovanému T. G., bytom K. K., E., zastúpenému advokátskou kanceláriou VRBA
& PARTNERS s. r. o., so sídlom v Bratislave, Sliezska 9, IČO: 35 918 225, o náhradu pomernej časti

škody v sume 4 455 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 7
Cpr 4/2012, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. decembra
2016 sp. zn. 13 CoPr 7/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej

inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 28. decembra 2016 sp. zn.
13 Copr 7/2016 potvrdil ako vecne správny (§ 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, ďalej
tiež „CSP“) rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „súd prvej inštancie“) zo dňa 12.
apríla 2016 č. k. 7 Cpr 4/2012-269, ktorým uložil žalovanému nahradiť žalobkyni pomernú časť škody

v sume 4 455 € v zmysle § 186 ods. 1 Zákonníka práce, ktorú jej spôsobil porušením pracovných
povinností v zmysle § 81 a § 82 Zákonníka práce tým, že neskontroloval dôkladne správnosť údajov
uvedených na listine, ktorú podpisoval. Na doplnenie a v súvislosti s odvolacími námietkami uviedol,
že žalovaný podpisoval listinu o kontrole či už preto, že to mal v náplni práce ako vedúci pracovník
alebo preto, že z „pracovného poriadku vyplývalo“, že v prípade neprítomnosti ďalšieho pracovníka
je povinný listinu o kontrole podpisovať on. Ak žalovaný dôsledne neskontroloval, čo podpisoval a v

dôsledku nesprávnych údajov bola vyplatená neprimeraná suma, je prítomné zavinenie a zodpovednosť
žalovaného nepochybne daná. Tvrdenie o tom, že na pracovisku boli nedostatočné pracovné podmienky
(nedostatokpracovníkovapod.)bybolodôvodomnaustáleniespoluzavineniazostranyzamestnávateľa
(v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí nesprávne označené ako liberalizácia), od čoho by sa
odvíjal aj rozsah zodpovednosti žalovaného. V tomto smere však v konaní pred súdom prvej inštancie
žalovaný svoje tvrdenia nezameral. V odvolacom konaní bola žalobkyňa plne úspešná a preto jej bolo

priznané právo na náhradu v rozsahu 100% úspešne vynaložených nákladov (§ 255 ods. 1 CSP).

2. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie dňa 15. marca 2017, teda
už za účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ktoré odôvodnil tým, že odvolací
súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Naplnenie

predmetného dovolacieho dôvodu žalovaný vidí v nesprávnom procesnom postupe odvolacieho súdu,
keď vyhláseniu potvrdzujúceho rozsudku predchádzalo zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, naktorého vydanie neboli splnené zákonné podmienky (viď § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
ďalej tiež „O. s. p.“), a ktoré bolo vyhotovené bez náležitého odôvodnenia (so zrejmou chybou o
možnosti zamestnanca „liberovať sa“), ďalej nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho (aj

prvoinštančného súdu), v jeho nepredvídateľnosti a v svojvoľnom postupe odvolacieho súdu, čím došlo
k porušeniu práva žalovaného na spravodlivé konanie. V bližších podrobnostiach žalovaný uviedol, že
nemal možnosť reagovať a vyjadriť sa k dôvodom, pre ktoré bolo žalobe vyhovené, keďže súd prvej
inštancievyhovelžalobeibazdôvodu,žebolviazanýprávnymnázoromsúdudruhejinštancie.Tentosúd
sa vo svojom potvrdzujúcom rozsudku obmedzil iba na konštatovanie, že sa s odôvodnením rozsudku

súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje. Z týchto dôvodov dovolateľ žiadal napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu
je vecne a právne správne a nie sú dané dôvody dovolania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté
rozhodnutie zrušiť. Z uvedeného dôvodu navrhla, aby dovolací súd podané dovolanie odmietol.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§
429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

5. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný
procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok,
ktorýmávsystémeopravnýchprostriedkovcivilnéhosporovéhokonaniaosobitnépostavenie.Dovolanie
nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným

dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek
rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo
132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

6. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle

§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

7. Žalovaný namieta existenciu procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý
proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou)
uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

10. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor)
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účastina konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento
pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť
súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu

posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie
súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom
súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia (jeho odôvodnenie), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so
zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).

11. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19.
apríla 2017 uviedol, že pojem „procesný postup“ súdu treba takto vykladať aj za účinnosti CSP.

12. Žalovaný vidí procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v tom, že vyhláseniu
potvrdzujúceho rozsudku predchádzalo zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, na ktorého vydanie
neboli splnené zákonné podmienky (viď § 221 ods. 1 O. s. p.) a ktoré bolo vyhotovené bez náležitého

odôvodnenia, v jeho nepredvídateľnosti a v svojvoľnom postupe odvolacieho súdu a tiež v tom, že
napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený.

13. Vo vzťahu k prvej dovolacej námietke najvyšší súd uvádza, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu
sa do 30. júna 2016 ustálila na názore, podľa ktorého zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu bolo možné

napadnúť iba z dôvodov (procesné vady konania) relevantných v zmysle § 237 O. s. p. (viď judikát R
34/1995). Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 208/2014 uviedol, že „ak odvolací súd v niektorej
veci zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 O. s. p. a vec mu vráti na ďalšie konanie
napriek tomu, že pre to neboli dané procesné predpoklady a namieste bolo iné rozhodnutie odvolacieho
súdu (§ 219 O. s. p. alebo § 220 O. s. p.), ide o nesprávne rozhodnutie. Takéto nesprávne rozhodnutie

ale nemožno stotožňovať s procesnou vadou konania odnímajúcou účastníkovi možnosť realizovať
jemu patriace procesné oprávnenia v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Toto ustanovenie totiž dáva
odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu
(procedúrou prejednania veci), nie s jeho rozhodovaním. Navyše, po vrátení veci na ďalšie konanie súd
pokračuje v prejednávaní veci a účastníkom konania zostávajú zachované ich procesné oprávnenia.

Otázka dopadov takéhoto nesprávneho rozhodnutia na rýchlosť a hospodárnosť konania je z pohľadu
§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. irelevantná“. Podľa názoru dovolacieho súdu nová právna úprava na
podstate uvedeného nič nezmenila. I keby teda (prípadne) došlo v danej veci k nesprávnosti vytýkanej
žalovaným, nemalo by zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie za následok porušenie práva na
spravodlivý proces. Neobstojí tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd mu zrušením rozsudku súdu prvej

inštancie namiesto jeho zmeny porušil právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a právo na
predvídateľnosť rozhodnutia. Predovšetkým treba uviesť, že odvolací súd mohol podľa platnej právnej
úpravy do 30. júna 2016 rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť, aj keď sa navrhuje jeho zmena, a
naopak (§ 212 ods. 4 O. s. p.). Bolo preto vecou súdu (a nie účastníka konania), akú formu rozhodnutia
odvolací súd v konkrétnom prípade zvolí. Ak teda odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil,

hoci sa navrhovala jeho zmena (č. l. 185 spisu) a v zrušujúcom uznesení vyslovil právny názor na vec,
nejde o postup, ktorý bol svojvoľný, v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a v
dôsledku ktorého by bol účastník vylúčený z realizácie procesných práv. Nie je pravdou, že by odvolací
súd neuviedol, ktorý z dôvodov v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 O. s. p. pre zrušenie rozsudku
súdu prvej inštancie pri svojej rozhodovacej činnosti uplatnil. Na str. 8 (č. l. 238 spisu) zrušujúceho

uznesenia výslovne uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s.
p., v zmysle ktorého súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Následne
odvolací súd úvahy, z ktorých vychádzal pri svojom rozhodovaní, bližšie zdôvodnil (str. 9 uznesenia zo
dňa 30. septembra 2015).

14. Otázku prípustnosti dovolania, prípustnosť ktorého dovolateľ vyvodzuje z nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozsudku, dovolací súd v praxi rieši často. Už dávnejšia judikatúra
najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná za vlastnosť

(vyjadrujúcu stupeň kvality odôvodnenia) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila (len) tzv. iná
vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Vada
tejto povahy nebola považovaná za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania. S tým názorom sa stotožnil
aj ústavný súd (I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).15. Vzhľadom na odlišnosti prístupu senátov najvyššieho súdu k riešeniu otázky dopadov
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia na prípustnosť dovolania, bolo vyvolané zjednocujúce

stanovisko R 2/2016, ktoré zotrvalo na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“ (teda nie zmätočnosť a v dôsledku toho nie ani
prípustnosť dovolania). Právna veta tohto stanoviska znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,

môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdnehoporiadku.“Podľaprávnehonázoruveľkéhosenátu(viďrozhodnutie sp.zn.1VCdo2/2017z19.
apríla 2017) sa zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktorá nadobudla účinnosť 1.
júlom2016,nedotklipodstatyazmyslutohtostanoviska;vzhľadomnatotrebatotostanoviskopovažovať
za aktuálne aj po uvedenom dni.

16. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska
R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých
(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdnysystém”(pozriSutyazhnik

protiRusku,rozsudokzroku2009),prípadneakdošlokvadetakzásadnej,žemalazanásledok„justičný
omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd
citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; medziiným uviedol dôvody,
sozreteľomnaktorédospelkzáveru,prečožalovanýzodpovedážalobkynizavzniknutúškodu(viďbod1
rozhodnutia). Podľa presvedčenia dovolacieho súdu má odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

náležitosti v zmysle § 220 CSP a žalovaný neopodstatnene namieta nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol
dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozsudkom
prvoinštančného súdu, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom
prípade odvolací súd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu konania

v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

17. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovaného je procesne neprípustné;
vzhľadom na to jeho dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

18. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

19. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.