Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 15, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/109/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816205575
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8816205575.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu

JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598 zast. JUDr. Barbora Korenecová, advokát so sídlom
Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, IČO: 42 174 902, proti žalovanému: I. F., Y..XX.XX.XXXX, E. K. N.
XXX/X, G. Y. L., zastúpený Mgr. František Chochol, advokát, Kalinčiakova 10, Vranov nad Topľou, o
zaplatenie sumy 621,36 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad
Topľou č.k. 3Csp 40/2016-38 zo dňa 08.03.2017 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu
s tým že o výške náhrady rozhodne súd 1.inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd žalobu zamietol. Vyslovil, že žalovanému sa priznáva nárok na náhradu
trov konania v celom rozsahu.
2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 497 Obchodného zákonníka a ust.
§ 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 54 ods. 1, 2, § 106 ods. 1, 2, § 112 a § 420 ods. 1 a 3
Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že v danom prípade má nárok na náhradu škody základ v
spotrebiteľskej zmluve so žalovanou a uprednostnenie Obchodného zákonníka by malo na spotrebiteľa
nepriaznivénásledkyhraničiaceažsneprístupnosťou k občianskymprávam,ktoré priznávaObčiansky
zákonník na rozdiel od Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Obdo 45/2012 zo dňa 24.6.2013.
4. V prejednávanej veci žalobca uplatnil nárok na náhradu škody. Trestný rozkaz bol žalobcovi doručený
dňa 3.1.2011. Žalobca získal nepochybne vedomosť o osobe škodcu a rozsahu škody najneskôr v

priebehu trestného konania, v ktorom vystupoval ako poškodený s uplatneným nárokom. Po doručení
trestného rozkazu dňa 3.1.2011 mal žalobca riadne pokračovať v uplatnenom nároku na náhradu
škody. Dobu, po ktorú bol žalobca nečinný rozhodne nemožno považovať za primeranú, a preto
takéto konanie, resp. nečinnosť poškodeného nemožno považovať za riadne pokračovanie v konaní.
Po skončení trestného konania, odkázaním poškodeného na občianskoprávne konanie pokračovalo
plynutie premlčacej doby. Dvojročná subjektívna premlčacia doba podľa § 112 Občianskeho zákonníka
tak v predmetnej veci začala plynúť najneskôr dňa 3.1.2011 a uplynula dňa 3.1.2013. Keďže žalobca

podal žalobu o náhradu škody na súde až dňa 26.7.2016, urobil tak až po uplynutí premlčacej doby.
Nárok žalobcu na náhradu škody proti žalovanému tak súd považoval za premlčaný, preto ho v celom
rozsahu zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 255 ods. 1 CSP v spojenís ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP. Konštatoval, že žalobu zamietol v celom rozsahu. Žalovanému tak vznikol
nárok na plnú náhradu trov konania.
5. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Namietal, že v civilnom konaní došlo k vade

uvedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, teda že nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, ďalej ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, zároveň vade vedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP,
teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a napokon k vade uvedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca popísal rozhodujúce skutočnosti, teda že
žalovaný v postavení dlžníka uzavrel so žalobcom v postavení veriteľa zmluvu o úvere č. 8660469 zo
dňa 20.10.2008, na základe ktorej sa žalobca zaviazal žalovanému poskytnúť úver vo výške 10.000 Sk,
teda 331,94 eur. Žalovaný sa zaviazal poskytnutú peňažnú sumu vrátiť zvýšenú o príslušný poplatok
vo výške 8.720 Sk, teda 289,45 eur, t.j. celkovo zaplatiť čiastku vo výške 18.720 SK, teda 621,39 eur

a to v 12-tich mesačných splátkach po 1.560 Sk, teda 51,78 eur mesačne. Žalovaný doposiaľ uhradil
len jedinú splátku vo výške 622 eur dňa 26.5.2010. Vzhľadom na to, že žalovaný dlhodobo ignoroval
výzvy a upomienky žalobcu, žalobca podal na žalovaného trestné oznámenie. Okresný súd Vranov
nad Topľou uznal trestným rozkazom č.k. 12T 155/2010-129 zo dňa 23.12.2010 žalovaného vinným zo
spáchania prečinu úverového podvodu a žalobcu v postavení poškodeného v súlade s ust. § 288 ods.

1 zákona č. 301/2005 Z.z. odkázal so svojim nárokom na náhradu škody na civilné konanie. Žalobca
uplatnil svoj nárok na náhradu škody žalobou, ktorá bola doručená dňa 26.7.2016 a žiadal žalovaného
zaviazal k povinnosti zaplatiť náhradu škody vo výške 621,36 eur, s úrokom z omeškania 5 % ročne zo
sumy 621,36 eur od 25.1.2009 do zaplatenia. Žalobca tvrdil, že zmluva bola uzavretá podľa ust. § 497
a nasl. Obchodného zákonníka. Žalovaný v zmluve ako účel poskytnutia úveru prehlásil, že finančné

prostriedky boli poskytnuté na výkon zamestnania. Uvedené má za následok, že zmluvu nie je možné
považovať za spotrebiteľskú. V prípade postavenia žalobcu je treba akcentovať jeho dobrú vieru, s
ktorou do právneho vzťahu so žalovaným vstupoval, teda že ak dodávateľ konal v dobrej viere, že
druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa.
Žalobca má za to, že dodatočne nemožno sa dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže

jej uzavretie v uvedenej forme, teda zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka sám svojim konaní
žalovaný vyvolal a inicioval. Žalobca má za to, že právnu úpravu ochrany spotrebiteľa nie je možné
bezvýnimočne aplikovať na všetky prípady, kde spolukontrahentom je fyzická osoba. Žalovaný v zmluve
výslovne prehlásil a svoje vyhlásenie potvrdil osobitne svojim podpisom, že finančné prostriedky sú
poskytnuté na výkon zamestnania. Ak by žalovaný nebral úver na účely zamestnania, tak prehlásenie,

že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon zamestnania, by nikdy neurobil a nepripojil by k
takémuto prehláseniu svoj podpis. Žalobca má za to, že princíp contra proferentem upravený v ust. § 54
ods. 2 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie nevhodne aplikoval na daný prípad. V tejto súvislosti
poukázal na argumentáciu uvedenú v rozhodnutí Ústavného súdu SR zo dňa 19.8.2008 sp. zn. I.ÚS
243/07-25, teda že ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí

sa byť spravodlivým výklad, ak je v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil. Zároveň žalobca má za
to, že súd prvej inštancie v danom prípade vec nesprávne právne posúdil, pretože nebol oprávnený
prihliadnuť na premlčanie ex offo v zmysle ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Nároknanáhraduškodyvdanomprípadeužniejezaloženýzmluvou,aleprotiprávnymkonanímškodcu,
t.j. naplnením predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 420 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Žalobca sa v predmetnom konaní nedomáha zaplatenia dlžnej sumy vyplývajúcej zo zmluvy,
ale náhrady škody spôsobenej protiprávnym konaním žalovaného. Žalobca žiada, aby odvolací súd
nepoužil extenzívny výklad ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, a teda aby spor
nepovažovalzaspotrebiteľský.Malzato,ževdanomprípadejenaplynutiepremlčacejdobynevyhnutné
aplikovať ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého najneskôr sa právo na náhradu

škody premlčí za 3 roky, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, z 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti,
z ktorej škoda vznikla. Plynutie objektívnej premlčacej doby nezávisí od žiadnej subjektívnej vedomosti
žalobcuajejzačiatoksaviaženaobjektívnestanovenúskutočnosťvznikuškody.Zuvedenéhojezrejmé,
že začiatok plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je navzájom nezávislý. Niet pochýb o
tom, že konanie žalovaného malo charakter úmyslu, čo bolo potvrdené aj trestným rozkazom, ktorý

uznal žalovaného vinným zo spáchania úmyselného trestného činu úverového podvodu podľa ust. §
222 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z.z. Žalobca má za to, že ide o nesprávne posúdenie veci v ods. 33 a
nasl. odôvodnenia rozsudku. Žalobca sa v predmetnom konaní nedomáhal zaplatenia dlžnej sumy, ale
náhrady škody, pričom plynutie premlčacej doby je upravené odlišne. Zároveň poukázal na ust. § 407ods. 3 Obchodného zákonníka. Preto navrhol, aby odvolací súd v súlade s ust. § 389 ods. 1 písm. b/
CSP v spojení s ust. § 391 ods. 1 CSP uznesením rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, alebo aby rozsudok zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 621,36

eur. Zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 621,36 eur od 25.1.2009 do zaplatenia. Zároveň vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu trov
konania v celom rozsahu.
6. Odvolanie bolo právnemu zástupcovi žalovaného doručené dňa 30.5.2017. Tento sa do rozhodnutia
odvolacieho súdu k odvolaniu nevyjadril.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote ( § 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 8.2.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je

nedôvodné.
8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
k namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť

daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
10. Žalovaný tvrdí, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v

odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia.
Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
aleboporušenímpravidielformálnejlogiky.Skutkovézisteniamôžerobiťibasúd,ktorýdôkazyvykonáva.

11. Žalobca tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011,
sp. zn. 7 Cdo 7/2010).
12. Odvolací súd má po oboznámení sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania,
odôvodnením napadnutého rozhodnutia za to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne zistil
skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného

dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil.
Z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.
13. Žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 20.10.2008 zmluvu o úvere, na základe

ktorej poskytol žalobca žalovanému úver vo výške 331,94 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu
s poplatkom vo výške 289,45 eur, spolu vo výške 621,39 eur v 12-tich mesačných splátkach po 51.78
eur, počnúc dňom 20.12.2008.
14. Z Trestného rozkazu č.k. 12T/155/2010 - 129 zo dňa 23.12.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňom 4.10.2011, vyplýva, že súd uznal žalovaného za vinného z prečinu úverového podvodu podľa

§ 222 ods. 1 Trestného zákona a to na tom skutkovom základe, že dňa 20.10.2008 vo Vranove nad
Topľou uzatvoril so žalobcom zmluvu o úvere číslo 8660469 v sume 331,94 eur, ktorú sa zaviazal splatiť
v pravidelných 12-tich mesačných splátkach v sume 51,78 eur teda celkove mal zaplatiť 621,36 eur,
pričom pri uzatvorení zmluvy o úvere uviedol nepravdivé informácie o svojom príjmoch. Žalovaný boluznaný vinným z prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, za čo bol odsúdený
k trestu odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu dva roky
s tým, že žalobca bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Žalobcovi

bol predmetný trestný rozkaz doručený dňa 03.01.2011.
15. Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 19.12.2016 uviedol, že žiadal žalobu zamietnuť, pretože
uplatnený nárok vyplývajúci z úverovej zmluvy bol žalovaným splnený a žalovaný dlžnú sumu zaplatil.
Poukázal na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
16. Súd prvej inštancie konštatoval (bol 43), že v prejednávanej veci žalobca uplatnil svoj nárok na

náhradu škody dňa 9.6.2009 a trestný rozkaz mu bol doručený dňa 3.1.2011. Žalobca získal nepochybne
vedomosť o osobe škodcu a rozsahu škody najneskôr v priebehu trestného konania, v ktorom vystupoval
ako poškodený s uplatneným nárokom. Po doručení trestného rozkazu dňa 3.1.2011 mal žalobca riadne
pokračovaťvuplatnenomnároknanáhraduškody.Stýmtonázoromodvolacísúdplnesúhlasí.Skutočne
po skončení trestného konania odkázaním poškodeného na občianskoprávne konanie pokračovalo
plynutie premlčacej doby. Dvojročná subjektívna premlčacia doba podľa § 112 Občianskeho zákonníka

tak v predmetnej veci začala plynúť najneskôr dňa 3.1.2011 a uplynula dňa 3.1.2013. Žalobca podal
žalobu na náhradu škody až 23.7.2016. Urobil tak až po uplynutí premlčacej doby. Žalobca namieta,
že žalovaný nemienil použiť finančné prostriedky z úveru na svoju súkromnú potrebu, to znamená,
že nie je spotrebiteľom a vzájomný strán je vzťahom obchodnoprávnym. Zo zmluvy o úvere vyplýva,
že žalovaný nebol identifikovaný obchodným menom, identifikačným číslom, miestom podnikania, ale

v zmluve je zaškrtnutá kolónka použitia finančných prostriedkov za účelom zamestnania. Žalovaný v
súdnom spore tvrdil, že zmluvu uzatvoril ako zmluvu spotrebiteľskú. V prípade pochybností o tom,
či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru
zmluvy dodávateľ a existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné bremeno.
To znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne spôsobom

nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Žalobca podľa názoru odvolacieho súdu v tomto smere
dôkazné bremeno neuniesol a v odvolacom konaní a charaktere vzájomného vzťahu účastníkov zmluvy
o úvere neuviedol žiadne nové skutočnosti. Preto i odvolací súd predpokladá, že žalovaný vystupoval vo
vzťahu so žalobcom ako spotrebiteľ. Vyhlásenie žalovaného v zmluve, že sú mu poskytnuté prostriedky
na výkon zamestnania nemožno vyhodnotiť tak, že by znova nemala spotrebiteľský charakter. Pretože

absentujú akékoľvek iné dôkazy o tom, že by skutočne žalovaný tieto prostriedky na výkon zamestnania
použil. Preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy nie len všeobecný údaj o poskytnutí úveru
na výkon zamestnania, ktorý nedáva odpoveď na otázku, aký je konkrétny súvis výkonu zamestnania
a uzavretia zmluvy o úvere. Z obsahu zmluvy vôbec nevyplýva, na aký konkrétny výkon zamestnania
by mal úver žalovaný použiť. Zároveň odvolací súd poznamenáva, že forma uzatvorenej zmluvy na

predtlačenom formulári spolu so všeobecným podmienkami poskytnutia úveru nasvedčuje skôr tomu,
že bola uzatváraná bez hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán, kde na jednej strane figuroval
žaloba ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ. Žalobca si teda dôkazné bremeno o nespotrebiteľskom
charaktere zmluvy o úvere nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi
stranami rovnaký vplyv, ako keby zmluva na účel zamestnania uzatvorená nebola. Preto odvolací súd

hodnotí námietku žalobcu v tomto smere ako nedôvodnú. K námietke žalobcu čo do aplikácie 10
ročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd uvádza, že podľa § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode
a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky a ak ide o
škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla: to

neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za
ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody, uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods.
1 Občianskeho zákonníka a škodca namieta premlčanie, právo sa premlčalo. Neprichádza tu už do
úvahy objektívna premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Občiansky
zákonník v citovanom ustanovení § 106 ods. 1 viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej

premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného: a/ o vzniknutej škode (nie iba o protiprávnom
úkone, či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu,
ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu
škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom
nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti, či s protiprávnym konaním; b/ o škodcovi, t. j. o tom,

kto za škodu zodpovedá. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny vo
vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Pri posudzovaní otázky, kedy
sa žalobca dozvedel o škode, treba v zmysle vyššie uvedeného vychádzať z preukázanej skutočnej
vedomosti poškodeného o vzniknutej škode (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o nej), teda kedynadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume
s možnosťou jej dodatočného spresnenia, t. j. ktorú bolo možné natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch,
aby poškodený svoj nárok na náhradu škody mohol uplatniť aj na súde. Ide teda o vedomosť nielen

o vzniku a existencii škody, ale aj o jej výške. Z ust. § 106 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pri
premlčaníprávananáhraduškodyjeustanovenákombinovanápremlčaciadoba,atokratšiasubjektívna
a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú
a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo
sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Teda, ako náhle

uplynie subjektívna premlčacia doba, neprichádza do úvahy už objektívna premlčacia doba.
17. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.
18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s
ust. § 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešný žalovaný mal právo na náhradu trov odvolacieho
konania vo vzťahu k neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. Preto odvolací súd vyslovil, že priznáva

žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o
výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.