Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/12/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314217338
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2314217338.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela
Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobkyne: TELERVIS PLUS a. s., IČO: 35 717
769, Staré Grunty 7, Bratislava, zast. advokátom: JUDr. Alan Strelák, Bratislava, Na vŕšku 12, proti
žalovanému:W.D.,nar.XX.C.XXXX,Q.XX,o407,50euraprísl.,naodvolaniežalobkyneprotirozsudku
Okresného súdu Galanta č. k. 23C/294/2014-47 z 3. mája 2016 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 23C/294/2014-47 z 3. mája 2016 vyhláseným bez nariadenia
pojednávania (§ 115a ods. 2 O. s. p.) súd prvej inštancie zamietol žalobu („návrh“), ktorou sa
žalobkyňa (po čiastočnom späťvzatí) domáhala voči žalovanému zaplatenia 407,50 eur s úrokom z

omeškania ako zvyšku istiny a odplaty z úveru poskytnutého žalovaného na základe zmluvy o úvere
č. 120120491. Na odôvodnenie súd prvej inštancie uviedol, že po vykonaní navrhnutého dokazovania
dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že medzi ňou a žalovaným
vznikol záväzkovoprávny vzťah, z ktorého by bol žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni čo len časť ňou
požadovanej sumy. Žalobkyňa nepredložila písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľskom úvere. Takisto považoval za vylúčené bezdôvodné

obohatenie, keď žalobkyňa nijako nepreukázala, že by sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil.
Uzavrel, že žalobkyňou predložené listinné dôkazy (zmluva, rozhodcovská zmluva, oznámenie o
zosplatnení záväzku a výzva na zaplatenie) sa týkali inej osoby než žalovaný. Súd tak žalobu zamietol
kvôli nepreukázaniu pasívnej legitimácie žalovaného. Úspešnému žalovanému potom náhradu trov
konania nepriznal, lebo mu žiadne nevznikli.

2. Žalobkyňa sa včas podaným odvolaním domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie z dôvodov § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a e) O. s. p. účinného do 30. júna
2016. Namietala, že súd sa nezaoberal rozporom medzi žalobou, v ktorej sa žalovaný nárok uplatňoval
zo zmluvy č. 120120491, a prílohami, kde bola priložená zmluva č. 120121858. Na odstránenie tohto
rozporu mal súd žalobkyňu vyzvať podľa § 43 ods. 1 O. s. p. Ďalej súd prvej inštancie opomenul, že
žalobkyňa výslovne nesúhlasila s prejednaním veci v jeho neprítomnosti podľa § 115a O. s. p. Konečne

žalobkyňa napadnutému rozsudku vytkla nepreskúmateľnosť.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Napadnutý rozsudok bol vyhlásený aj doručený pred 1. júlom 2016, teda za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p. účinky úkonov vykonaných pred 1. júlom

2016 zostávajú zachované. V dôsledku toho treba na účinky odvolaniu žalobcu (vrátane prípustnýchodvolacích dôvodov a rozsahu odvolacieho prieskumu) použiť ustanovenia O. s. p. účinné do 30. júna
2016.

5. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou
proti rozsudku preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

6. Súd prvej inštancie založil svoj zamietajúci rozsudok na tom, že žalobkyňa neuniesla dôkazné

bremeno, keďže nepreukázala existenciu písomnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi ňou a
žalovaným. Z obsahu spisu však vyplýva, že žalobkyňa v žalobe predniesla, že so žalovaným 23.
februára 2012 uzavrela zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 120120491 na sumu 500 eur za odplatu
900 eur. Na túto zmluvu č. 120120491 z 23. februára 2012 sa v žalobe aj odvolávala ako na listinný
dôkaz. Napriek tomu však k žalobe pripojila zmluvu č. 120121858 z 23. júla 2012 uzavretú s osobou
„S. O.“. Podľa § 79 ods. 2 O. s. p. účinného v čase podania žaloby pritom platilo, že žalobca bol k

žalobe povinný pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva. Išlo o jednu z náležitostí žaloby, pri absencii
ktorej bol súd povinný postupovať podľa § 43 ods. 1 O. s. p., pretože žaloba ako podanie bola neúplná.
Súd bol teda povinný uznesením žalobkyňu vyzvať na predloženie tohto listinného dôkazu a určiť jej
na jeho predloženie lehotu. Aj keď nesplnenie takejto výzvy súd nemohol sankcionovať odmietnutím
podania podľa § 43 ods. 2 O. s. p., pretože tento nedostatok nebránil o žalobe ďalej konať, bol súd

povinný ju urobiť. Bol povinný tak postupovať o to viac, že z príloh pripojených k žalobe je zrejmé, že sa
všetky týkajú jedného a toho istého dlžníka, ktorý nie je žalovaným. To naznačuje, že pri vypracúvaní
podania - žaloby došlo k zámene sady príloh, na čo bolo treba žalobkyňu upozorniť práve postupom
podľa § 43 ods. 1 O. s. p. Nejde tu totiž o to, že by žalobkyňa netvrdila určité rozhodujúce skutočnosti
alebo nepredložila určité dôkazy, ale o to, že sa mylne domnievala, že ich predložila, v skutočnosti však

predložila listiny týkajúce sa iného dlžníka. Tým, že súd prvej inštancie tento zjavný rozpor žaloby a jej
príloh neodstraňoval výzvou podľa § 43 ods. 1 O. s. p., znemožnil žalobkyni túto (zjavne neúmyselnú)
vadu odstrániť a tým prípadne predložiť správnu sadu listín (na ktoré sa aj skutočne v žalobe odvolával).
Tým jej znemožnil riadnu realizáciu jeho procesných práv a odňal mu možnosť konať pred súdom v
zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.

7. Za daných okolností potom súd prvej inštancie nemohol bez ďalšieho správne dospieť ani k záveru,
že žalobkyňa svoje dôkazné bremeno neuniesla. K tomuto záveru by mohol dospieť až vtedy, keby
žalobkyňa napriek výzve na predloženie listinných dôkazov, na ktoré sa v žalobe odvolávala, zostala
nečinná. Zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie sa potom vo vzťahu k žalobkyni skutočne musel javiť

aj ako rozhodnutie prekvapivé. Počas konania totiž súd najskôr prípisom z 23. septembra 2014 vyzval
žalobkyňu, aby sa vyjadrila, či trvá na žalobe v časti zmluvnej pokuty s tým, že ak ju v tejto časti vezme
späť, bude môcť súd rozhodnúť v skrátenom konaní. Na túto výzvu žalobkyňa 29. septembra 2014
žalobu v tejto časti vzala späť. Ďalším prípisom z 27. októbra 2014 súd vyzval žalobkyňu, aby uviedla,
či súhlasí s vydaním platobného rozkazu len na istinu bez úrokov a poplatkov, keď zmluva podľa neho

neobsahovala všetky zákonné náležitosti. Na túto výzvu žalobkyňa oznámila, že názor súdu nezdieľa
a na žalobe trvá. Žalobkyňa bola teda celkovo dvoma prípismi súdu vyzvaná na určité úpravy žaloby s
tým, že ak im vyhovie, súd vydá platobný rozkaz. Z § 172 ods. 1 O. s. p. pritom vyplývalo, že platobný
rozkaz bolo možné vydať len vtedy, ak sa nárok vyplýva zo skutočností uvedeným žalobkyňou v žalobe.
Žalobkyňa mohla na základe uvedených dvoch prípisov oprávnene nadobudnúť dojem, že súd považuje

jej žalobu za úplnú a nárok ňou tvrdenými skutočnosťami za preukázaný, s výnimkou tých častí nároku,
na ktoré ju súd výslovne upozornil. Ak potom súd bez nariadenia pojednávania vyhlásil rozsudok, ktorým
žalobu zamietol z dôvodu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, muselo byť takéto rozhodnutie
pre žalobkyňu prekvapujúcim. Aj týmto postupom sa žalobkyni odňala možnosť konať pred súdom.

8. Opodstatnená aj odvolacia námietka, že vo veci bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania.
Prerokúvaná vec síce bola tzv. drobným sporom v zmysle § 200ea O. s. p., keďže istina uplatneného
nároku neprevyšovala 1.000 €, pričom podľa § 115a ods. 2 O. s. p. v drobných sporoch nebolo potrebné
nariaďovať pojednávanie. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR má však každý právo, aby sa vec prerokovala
verejne v jeho prítomnosti. Súd prvej inštancie bol teda povinný vykladať § 115a ods. 2 O. s. p. v

súlade s citovaným článkom (porov. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR), a keď žalobca žiadal o prerokovanie veci
na pojednávaní, zabezpečiť splnenie tohto jeho práva. Ustanovenie § 115a ods. 2 O. s. p. totiž súdu
nezakazovalo nariadiť pojednávanie, len mu umožnilo tak neurobiť. Súd tak teda urobiť mohol a dokonca
aj v mal v tých prípadoch, keď sa toho žalobca domáhal a keď navyše nebolo vo veci možné rozhodnúťlen na základe listinných dôkazov založených v spise. Nenariadením pojednávania v prerokúvanej veci
sa teda takisto žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom.

9. Odvolanie žalobkyne je teda opodstatnené, keďže sa jej postupom súdu prvej inštancie odňala
možnosť konať pred súdom, čo podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., ale aj § 389 ods. 1 písm. b) C.
s. p. opodstatňuje zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci prvej inštancie na ďalšie konanie (§
391 ods. 1 C. s. p.).

10. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní zabezpečí predovšetkým odstránenie nesúladu žaloby a príloh
podľa § 129 C. s. p. Pre ďalšie konanie sa potom poznamenáva, že prejednávaná vec je nepochybne
tzv. spotrebiteľským sporom, v ktorom súd zásadne nariadi pojednávanie (§ 297 C. s. p.). § 297
písm. b) C. s. p. síce umožňuje rozhodnúť bez pojednávania vo veciach, v ktorých hodnota sporu bez
príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur, to však len za súčasného splnenia ďalších dvoch podmienok: 1.
jednoduché právne posúdenia a 2. nespornosť skutkových tvrdení. Ak súd (z akéhokoľvek dôvodu)

považuje skutkové tvrdenia žalobkyne (alebo aj žalovaného) za sporné, je povinný spotrebiteľský spor
prejednať na pojednávaní. Podľa cit. ustanovení C. s. p. teda neprichádza vôbec do úvahy zamietnutie
žaloby bez nariadenia pojednávania z dôvodu, že žalobkyňa neuniesla svoje bremeno tvrdenia alebo
bremeno dôkazu. Koniec koncov, práve na pojednávaní je úlohou súdu upozorniť žalobkyňu na to, čo
považuje za sporné (porov. § 181 ods. 2 C. s. p.), a vytvoriť mu tým procesný priestor na splnenie si

bremena tvrdenia a dôkazu.

11. Súd prvej inštancie bude teda v ďalšom konaní postupovať uvedeným spôsobom, v prípade
splnenia si dôkazného bremena žalobkyne potom rozhodne o vykonaní potrebných dôkazov, tieto
spolu s nespornými tvrdeniami náležite zhodnotí a vec právne posúdi z hľadiska ním už citovaných,

ale vo výsledku neaplikovaných ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z., ale aj všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka (najmä § 39). V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách tohto odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

12. Uznesenie bolo senátom prijaté jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 419 a 420 C. s. p. a contrario).