Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 26, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/109/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115223472
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115223472.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne: D. L., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom H. XX/XX, XXX XX E., právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom Sov.
hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824
96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátka kancelária JUDr. Andrea Cviková s.r.o. so
sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, v konaní o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky a o vydanie
bezdôvodného obohatenia v sume 449,65 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov zo dňa 19.05.2017, č. k. 14C/372/2015 -65 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. a IV.

II. Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Obsah napadnutého rozhodnutia

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) vo výroku I. uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu vydania bezdôvodného obohatenia sumu 449,65 eur
spolu s 5,05 %-tným ročným úrokom z omeškania od 25.9.2015 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa

právoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku II. v prevyšujúcej časti, z titulu priznania príslušenstva sumy,
ktorá predstavuje vydanie bezdôvodného obohatenia, žalobu zamietol, vo výroku III. určil, že zmluvná
podmienka uvedená v bode 8.1 zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.2.2012,
ktorá znie: „Predmetom tejto dohody o poskytnutí služby je záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho
žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne
troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu poskytnutého na základe žiadosti/zmluvy uzavretej
medzi veriteľom a dlžníkom (ďalej ako „úver/revolving“) a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu

a) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 215,75
eur a b) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške
112,08 eur, v prípade ak bude dlžníkovi revolving poskytnutý. Odplatu je veriteľ oprávnený na základe
vlastného uváženia jednostranne znížiť, k čomu dlžník udeľuje veriteľovi súhlas. Veriteľ je povinný
písomne oznámiť dlžníkovi stanovenú zníženú výšku odplaty, pričom písomné oznámenie bude tvoriť
prílohu tejto dohody o poskytnutí služby“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a vo výroku IV. priznal
žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 37, § 39, § 43a ods. 1 a 2, § 43c ods. 1 a 2, § 44 ods. 1 a
2, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1 až 3, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 489, § 457 Občianskeho
zákonníka, ustanovenia § 298 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z Civilného sporového poriadku.3. V danej právnej veci súd prvej inštancie vychádzal s právneho názoru, že z listiny označenej ako:
„Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere“, jednoznačne vyplýva, že

žalobca v rámci návrhu na uzavretie zmluvy uviedol parametre, ktoré má mať predmetná zmluva, pričom
tento návrh nekorešponduje s návrhom, ktorý prijal žalovaný, preto je prijatie návrhu potrebné hodnotiť
ako nový návrh, ktorý však už následne žalobca neakceptoval, preto v danom prípade nemohla byť
uvedená úverová zmluva platne uzavretá, teda zmluva je neplatná. Za podstatnú okolnosť považoval
to, že v návrhu zmluvy je predpokladaná RPMN za úver 70,01 % a predpokladaná RPMN pri poskytnutí

revolvingu vo výške 63,32 % a v akceptácii návrhu je to však už 66,04 % (dokonca menej ako ročná
úroková sadzba - 70,01 %) resp. 60,49 %, čo má za následok, tak ako už súd uviedol, že zmluva
nevznikla, nakoľko prijatie návrhu obsahuje zmenu, čo sa považuje za nový návrh, ale tento už žalobcom
akceptovaný nebol, preto je zmluva neplatná a v takomto prípade je každý z účastníkov zmluvy povinný
vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Zo žaloby vyplýva, čo ani žalovaný nerozporoval, že
žalobkyni bola reálne poskytnutá celkovo suma 1.963,01 eur a doposiaľ zaplatila sumu 2.412,46 eur, čo

predstavuje rozdiel v sume 449,65 eur, ktorú súd prvej inštancie priznal žalobkyni ako dôvodnú z titulu
vydania bezdôvodného obohatenia. Totožný záver o uložení povinnosti žalovanému vydať žalobkyni
bezdôvodné obohatenie, by pre súd vyplynul aj na základe skutočnosti, že úroková sadzba, predstavuje
70,01 % ročne, čo je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka,
keďže priemerná úroková sadzba poskytovaná bankovými subjektmi v uvedenom čase t.j. vo februári

r. 2012 predstavovala 16,11 % ročne. Rovnaký záver vyplýva aj zo skutočnosti, že zmluva neobsahuje
všetky obligatórne náležitosti podľa zákona 129/2010 Z.z., minimálne konečnú splatnosť úveru, nakoľko
vyjadrenie počtu splátok a dňa splatnosti, v danom prípade 42/14 nie je údaj, ktorý je pre spotrebiteľa
jasný a nepochybný a konečná splatnosť úveru mala byť uvedená konkrétnym dátumom t.j. dňom,
mesiacom a rokom. Zmluva taktiež neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov, pričom aj vzhľadom na argumentáciu žalovaného, pričom súd prvej inštancie poukazuje na
to, že slovenská právna úprava naďalej obsahuje túto obligatórnu náležitosť, pričom absencia vyššie
citovaných zákonných náležitostí má taktiež za dôsledok, že úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Navyše zmluva neobsahuje ani predpoklady použité pre výpočet RPMN. Súd prvej inštancie
zároveň vyhovel žalobe aj v časti o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, nakoľko má za to, že

poplatok za odklad splátok, ktorý predstavuje vyše 14 % z celkovej výšky poskytnutého úveru a ktorý
predstavuje platbu za „potencionálnu službu“, ktorú spotrebiteľ ani nemusí využiť spôsobuje hrubú
nerovnováhu práv a povinností účastníkov spornej dohody v neprospech spotrebiteľa a v podstate z
profituje výlučne dodávateľ. Vo vzťahu k námietke premlčania dospel k záveru, že nárok žalobkyne nie
je premlčaný, a to ani z hľadiska uplynutia subjektívnej, ani objektívnej lehoty. Súd prvej inštancie v časti

príslušenstva istiny tvoriacej bezdôvodné obohatenie žalobu zamietol s poukazom na skutočnosť, že
žalobkyňa navrhla priznať úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému,
pričom žalovanému bola žaloba doručená dňa 24.9.2015, preto sa do omeškania dostal nasledujúcim
dňom, avšak k prvému dňu omeškania predstavovala úroková sadzba výšku 5,05 %, nie 5,15 % tak
ako to navrhoval žalobca.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 Civilného sporového poriadku
úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu t.j. v rozsahu 100 %.

Obsah odvolania

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Napádal záver súdu
prvej inštancie o tom, že nedošlo k dohode o hodnote ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN).
Súd pri tomto závere vôbec neprihliadal na ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. a s ním súvisiacej
právnej úpravy. Z rozsudku tak nevyplývajú žiadne dôvody, podľa ktorých mal za preukázané, že ide

o dohodnuteľný údaj pričom až na základe takéhoto konštatovania (podporeného nejakou právnou
normou) by mohol pristúpiť k aplikácii § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že aj
únijné právo jednoznačne určuje okamih, kedy a ako sa má určiť hodnota RPMN. Smernica výslovne
uvádza, že údaj bude vypočítaný a v čase uzavretia zmluvy (teda nie že tento údaj bude dohadovaný
stranami. Záver súdu o tom, že by sa údaj RPMN ako údaj uvádzaný v zmluve o spotrebiteľskom

úvere mal dohodnúť odporuje únijnému právu a ide o porušenie článku 22 odstavec 1 smernice. Ďalej
namietal posudzovanie úrokovej sadzby postupom, aký vyplýva z napádaného rozsudku, nemá oporu v
žiadnom zákone a je založený na subjektívnom a nepreskúmateľnom názore súdu. Súd prvej inštancie
postupoval nesprávne, pretože otázku výšky úrokov neposudzoval podľa § 53 ods. 6 Občianskehozákonníka, otázku, či dojednané úroky v zmluve o revolvingovom úvere medzi sporovými stranami sú
neplatné ako celok alebo len v časti posudzoval tiež nesprávne, a v rozpore s § 502 ods. 2 Obchodného
zákonníka. Popieral názor súdu prvej inštancie, že úver z predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere je

bezúročný, pretože zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), písm. k) zákona č. 129/2010
Z.z. a predpoklady použité na výpočet RPMN. Súd k nemu dospel bez to, aby zaoberal celým obsahom
zmluvy (a nie iba skutočnosťami, ktoré sú na prospech spotrebiteľa pretože týmto postupom porušuje
princíp rovnosti sporových strán), zaoberal a náležíte aj vyhodnotil vyjadrenie žalovaného. Zmluva o
revolvingovom úvere je tvorená údajmi nachádzajúcimi sa na prednej strane listiny, označenej ako

zmluva o revolvingovom úvere, a ustanoveniami na rubovej strane tej istej listiny, označenej ako zmluvné
dojednania k zmluve o revolvingovom úvere. Ak sa listina označená ako Oznámenie veriteľa o schválení
úveru dlžníkovi považuje za súčasť zmluvy, potom aj zmluvné dojednania nachádzajúce sa na rovnakej
listine sú takisto obsahom a súčasťou zmluvy. Údaj o dni splatnosti poslednej splátky vyplýva pritom
nielenzosplátkovéhokalendára,aleajzOznámeniaveriteľaoschváleníúverudlžníkovi(ktorébolosúdu
predložené spolu so zmluvou a ktoré tvorí jej neoddeliteľnú súčasť, viď čl. 7. ods. 7.1 písm. g) zmluvných

dojednaní. Aj v súvislosti so záverom o tom, že zmluva neobsahuje predpoklady použité na výpočet
RPMN uviedol, že ide o predčasný a neúplný záver a poukázal na článok 3 Zmluvných dojednaní. Pokiaľ
ide o náležitosť spojenú s uvádzaním počtu, výšky a termínov splatnosti splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, aj v tomto prípade je zaver súd prvej inštancie nesprávny a v rozpore s právom Európskej
únie. Súd prvej inštancie prijal výklad, ktorý odporuje smernici, a je jej porušením. Súd prvej inštancie

postupovalvrozporesozákonom,nerešpektovalanipovinnosťsúladnéhovýkladuvnútroštátnehopráva
súnijnýmprávomvzmysleZmluvyofungovaníeurópskejúnieadospelknesprávnemuzáveruovýklade
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. Navrhol zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Hodnotenie odvolacieho súdu

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len ,,C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362
ods.1C.s.p.)preskúmalrozhodnutievnapadnutejčasti,akoajkonanie,ktorémupredchádzalovzmysle

zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§
385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec
aj správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu

a na potvrdenie správnosti rozsudku a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa.

8. Ako je zrejmé z obsahu spisu, žalobkyňa dňa 16.02.2012 podpísala a vyplnila body 1. až 5. žiadosti
o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere č. 8300045555 ako jednostranného
právneho úkonu, ktorý súd prvej inštancie považoval za návrh na uzavretie zmluvy. Následne žalovaný

dňa22.02.2012podpísalavyplnilbod6.predmetnejžiadosti(údajeoschválenomrevolvingovomúvere).
ktoré malo byť prijatím návrhu a teda uzavretím zmluvy Súd prvej inštancie správne zdôraznil, že návrh
žalobkyne na poskytnutie úveru a vyjadrenie žalovaného k danému návrhu nie sú totožné, a to pokiaľ
ide o údaje tykajúce sa RPMN úveru a predpokladanej RPMN pri poskytnutí revolvingu. Žalovaný
so žalobkyňou už neuzatvoril novú písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a ani žalobkyňa písomne

žalovanému neoznámil akceptáciu poskytnutia úveru za ním dohodnutých podmienok.

9. Predpokladom vzniku zmluvy je návrh toho, kto mieni uzavrieť zmluvu. Návrh zmluvy musí byť
prejavom vôle smerujúcej k uzavretiu zmluvy, musí byť adresovaný, určitý. Včasné vyhlásenie osobou,
ktorej bol návrh určený, a z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu. Ide o jednostranný

adresovaný právny úkon adresáta návrhu, ktorým akceptuje návrh (ofertu) v jeho celom rozsahu
(obsahu), a tým prejavuje súhlas s uzavretím zmluvy. Forma tohto včasného vyhlásenia nie je
predpísaná, okrem prípadov, keď ju určuje zákon alebo dohoda účastníkov. Platným prijatím návrhu na
uzavretie zmluvy je zmluva uzavretá a nadobúda účinnosť. Dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné
podstatné zmeny, ktoré sú obsiahnuté v prijatí návrhu na uzavretie zmluvy, sa považujú za nový návrh

adresáta pôvodného návrhu a súčasne platí, že takýto prejav vôle je aj odmietnutím návrhu (oferty).
Uvedené bráni tomu, aby zmluva vznikla inak, než na základe konsenzu zmluvných strán.10. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníkač.40/1964Zb.akonštatuje,žesúdprvejinštanciesprávneustálil,žežalobkynibolpredostretý
nový návrh na uzavretie zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru a to bez toho, aby žalobkyňou došlo k

prijatiu tohto nového návrhu. Ak žalovaný mal v úmysle poskytnúť žalobkyni úver na základe podmienok
iných ako boli uvedené v žiadosti žalobcu o poskytnutie revolvingového úveru, mal uzavrieť zmluvu,
obsahom ktorej by boli jeho nové podmienky. Nemohlo sa to udiať iba formou vyplnenia údajov čl. 6
zmlúv označeného ako „údaje o schválenom revolvingovom úvere“.

11. Odvolací súd uvádza, že je možné proces uzatvárania zmlúv rozdeliť na fázu návrhu a fázu jeho
akceptácie, ale stále musí ísť o prijatie návrhu bez jeho podstatných zmien. Ak nie je návrh akceptovaný
v celom rozsahu, ide o nový návrh, ktorý musí byť prijatý druhou stranou. Ani prípadná zmluvná voľnosť a
mechanizmus vzniku zmlúv, ktorý by mal byť dohodnutý v rozpore so zákonom upravujúcim uzatváranie
zmlúv, nemôže mať za následok vznik platnej zmluvy.

12. Ak teda žalovaný v časti zmluvy „údaje o schválenom úvere“ a v „oznámení veriteľa o schválení
úveru“ uvádzal iné údaje ako údaje uvedené v žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, išlo o nový
návrh, ktorý mala žalobkyňa prijať. Žalovaný teda nebol oprávnený sám jednostranne meniť akýkoľvek
podstatný údaj. V žiadosti žalobcu č. 8300045555 bol údaj týkajúci sa RPMN vo výške 70,01 %, pričom
v zmysle údajov o schválení úveru žalovaným RPMN predstavovala výšku 66,04 %. Predpokladaná

RPMN po poskytnutí revolvingu bola v žiadosti uvedená vo výške 63,32 % a v časti o schválenom úvere
60,49 %. V tejto súvislosti neobstojí argument žalovaného, že RPMN nemôže byť predmetom dohody
a že jej výpočet je konkrétne určený, jej výška však musí byť riadne určená a predostretá spotrebiteľovi
najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu. V opačnom prípade by sa minulo účinku
ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v rozhodnom čase,

ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných
skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku. Údaj o RPMN preto nemôže byť
zmenený jednostranným úkonom zo strany žalovaného. Žalovanému nič nebránilo, aby svoj nový návrh
(už obsahujúci presnú, nie iba predpokladanú výšku RPMN a výšku RPMN po poskytnutí revolvingu)
na uzavretie zmluvy predostrel žalobkyni za čelom písomného vyjadrenia súhlasu žalobkyne s takýmto

novým návrhom.

13. K písomnému prijatiu nového návrhu v zmysle ust. § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka zo strany
žalobcu nedošlo, a preto ani zmluva o revolvingovom úvere platne vzniknúť nemohla. Správne preto k
platnému uzavretiu zmluvy nedošlo.

14. Správny je záver, podľa ktorého ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu,
úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s ust. § 11 ods. 1
písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný

a bez poplatkov.

15. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve

ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

16. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,

pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované

do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadnýrozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje

práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za

následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

17. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii

smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho

právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

18. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia
smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné

vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky
iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica
takéto členenie nepožaduje.

19. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať

„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,

ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

20. Podobne ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd konštatuje, že zo zmluvy o revolvingovom úvere
č. 8300045555 zo dňa 22.02.2012 v spojení so Zmluvnými dojednaniami zmluvy o revolvingovom
úvere nie je možné zistiť termín konečnej splatnosti úveru. Oznámenie o schválení úveru, na ktoré
poukazuje žalovaný, a v ktorom je uvedený termín splatnosti prvej splátky - 14.04.2012 a poslednej

splátky - 14.09.2015 bolo vyhotovené dňa 22.02.2012, t.j. v deň podpisu zmluvy žalovaným. Vzhľadom
na skutočnosť, že žalobkyňa podpísala zmluvu dňa 16.02.2012, t.j. skôr, odvolací súd konštatuje, že v
čase kedy žalobkyňa zmluvu podpisovala nemala vedomosť o tom, ako je stanovená splatnosť prvej a
poslednej splátky úveru. Údaj o termíne splatnosti prvej splátky, z ktorého by v spojení s údajom o tom,
že úver má byť splatený v 42 mesačných splátkach bolo možné vyvodiť termín konečnej splatnosti úveru

a konkrétne termíny následných splátok je uvedený len v Oznámení o schválení revolvingového úveru,
nijako nevyplýva zo samotnej zmluvy resp. Zmluvných dojednaní. Nie je zrejmé, kedy sa Oznámenie o
schválení revolvingového úveru reálne dostalo do dispozičnej sféry žalobkyne, žalovaný nepreukázal,
že by žalobkyňa vyjadrila s predmetným Oznámením súhlas a toto na znak súhlasu podpísala. Zasplneniepovinnostiuviesťúdajokonečnejsplatnostiúveru,termínochsplátokvzmluveoúverejemožné
považovať len prípad, kedy má spotrebiteľ vedomosť o údajoch uvedených v ust. § 9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z.z. v čase, kedy zmluvu na znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu byť ňou viazaný.

21. Za daného stavu sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o absencii údaja o
konečnej splatnosti úveru a údaja o termínoch splátok v zmluve o úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a k)
zákona č. 129/2010 Z.z. , čo má s poukazom na ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. za následok,
že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

22. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie mal na posúdenie výšky úrokov použiť ust. § 502 ods. 2
Obchodného zákonníka a § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka.

23. Odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa nesprávnej aplikácie ustanovení Občianskeho
zákonníka a potreby aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka, nie je dôvodná. V prejednávanej

veci vznikol záväzok žalobcu zo zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 22.02.2012, uzatvorenej podľa
ustanovení Obchodného zákonníka Táto zmluva s ohľadom na skutočnosť, že dlžník (žalobkyňa) ako
jedna zo strán tejto zmluvy nebol podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl.
OZ, preto sa na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 OZ) - viď

v tomto smere rozsudok NS SR sp.zn. 3MCdo/12/2014 z 21.04.2015, uznesenie ÚS SR z 12.04.2016
sp.zn. III. ÚS 194/2016 - 10, v zmysle ktorého sa v prípade, že ide o právny vzťah, ktorého stranou je
spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to aj v prípade, keď ide o
absolútny obchod. Preto v predmetnej veci je namieste aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka
nie Obchodného zákonníka.

24. Aj v prípade, že úver je absolútnym obchodom a že naň majú dopadať ustanovenia Obchodného
zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy (tak ako tvrdí žalovaný), v predmetnej veci
ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou zákona o spotrebiteľských
úveroch a nepochybne aj ochrannými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide totiž o vzťah medzi

dodávateľom - obchodníkom a spotrebiteľom, a teda jedná sa o typický občiansko-právny vzťah. V
prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu
úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5MCdo/20/2009). Prípadné použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva na spotrebiteľský právny
vzťah, predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa

25. Z vyššie uvedených dôvodov správne postupoval súd prvej inštancie, ak na zmluvný vzťah medzi
žalobkyňou a žalovaným aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie normy obchodného práva.

26. Odvolací súd prisvedčuje konštatovaniu súdu prvej inštancie, že dohoda o výške úrokov musí byť

v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon
absolútne neplatný. Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky)
pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná
výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak
dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy

(porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

27. V danom prípade sa súd prvej inštancie správne zaoberal výškou úroku z úveru, ktorú činí 70,01
% ročne a porovnával ju s úrokmi poskytovanými peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy, ktoré v
bankách pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov v bežne predstavovali 11,95 %

p.a. Z toho je zrejmé, že žalovaným požadovaný úrok v danom prípade bol takmer 6 násobne vyšší ako
úrok, za ktorý za obdobných podmienok banky úver poskytovali. Odvolací súd považuje za rozporné s
dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver s úrokom takmer 6 násobne prevyšujúcim priemerné
úroky porovnateľných úverov poskytovaných bankami. Žalovaným požadovaný úrok z úveru spôsobil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov tejto úverovej zmluvy, pretože bolo súdom

v rámci skutkového stavu preukázané a zistené, že priemerné v tomto období boli úroky vo výške 11,95
% ročne.28. Úrok z úveru vo výške odporujúcej dobrým mravom, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť
(§ 39 Občianskeho zákonníka), nemožno obhajovať ani princípom zmluvnej slobody. Zmluvná
sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj právom

akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je i súdom prvého stupňa správne aplikovaný inštitút
dobrých mravov (porov. 1MCdo 1/2009, 21Cdo 1484/2004/ČR/).

29. Pokiaľ ide o skutočnosť, že súd prvej inštancie nepriznal úroky z úveru vôbec, a teda nemoderoval
výšku úrokov, odvolací súd na podporu uvedeného poukazuje na článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/

EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“). Z uvedeného článku
vyplýva, že vnútroštátne súdy sú povinné iba neuplatniť nekalú podmienku, aby nebola záväzná pre
spotrebiteľa, nemôžu však zmeniť jej obsah. Pokiaľ by vnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých
podmienok, ktoré sú uvedené v takýchto zmluvách, mohlo by sa tým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa
uvedeného v článku 7 smernice. Táto možnosť by totiž mohla prispieť k odstráneniu odstrašujúceho
účinku pre predajcov alebo dodávateľov spočívajúceho v tom, že sa takéto nekalé podmienky voči

spotrebiteľovi jednoducho neuplatnia, keďže predajcovia alebo dodávatelia by sa totiž mohli pokúšať
dotknuté podmienky používať, pretože by vedeli, že aj keby bolo rozhodnuté o ich neplatnosti, mohol by
vnútroštátny súd zmeniť zmluvu v potrebnom rozsahu, a tak by ich záujmy ostali zabezpečené. Článok 6
ods.1smernice93/13nemožnochápaťtak,ževnútroštátnemusúduvprípade,žezistíexistenciunekalej
podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, umožňuje

zmeniť obsah uvedenej podmienky namiesto toho, aby ju voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnil
(rozsudok Súdneho dvora EÚ C-618/10 Banco Espanol de Crédito SA proti Joaquínovi Calderónovi
Caminovi, bod 65, 69, 71).

30. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy ak predmetom

spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri
posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru
zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

31. Uvedené ustanovenie, ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom
trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného
trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo
vôľou zákonodarcu a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov
finančných inštitúcii poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primerané odplaty riadiac sa zásadou dobrých

mravov upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

32. Odvolací súd poukazuje na § 451 ods. 1, 2, § 456, § 457 Občianskeho zákonníka s tým, že plnenie
bez právneho dôvodu malo za následok vznik bezdôvodného obohatenia, ktoré je nutné vydať tomu, na
úkor koho bolo získané. Keďže žalobkyňa vrátila žalovanému viac finančných prostriedkov ako jej bolo

žalovaným poskytnutých (2.412,66 eur -1.284,25 -678,76 eur = 449,65 eur) na vydanie bezdôvodného
obohatenia bolo dôvodné zaviazať žalovaného.

33. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 C.s.p. rozsudok
vo výroku I. a IV. ako vecne správny potvrdil.

34. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., § 262 ods. 1 C.s.p. a
§ 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nevznikol nárok na náhradu
trov odvolacieho konania a úspešnej žalobkyni žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).