Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 8, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/290/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115224565
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:2115224565.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka,

členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobcov: 1/Ing. G. T., nar. XX.
XX. XXXX, bytom P., T. XX, 2/ PaedDr. O. T., PhD., nar. XX. XX. XXXX, bytom P., T. XX, obaja zastúpení
ADVOKA s.r.o. so sídlom Bratislava, Komárnická 36, proti žalovaným: 1/ I. Y., nar. XX. XX. XXXX, 2/ C.
Y., nar. XX. XX. XXXX, obaja bytom M. G. XXX, obaja zastúpení JUDr. Jozefom Polákom, advokátom
so sídlom K. T., O. XXXX, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcov 1/, 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Námestovo, č.k. 5C/288/2015-221 zo dňa 25. 04. 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/, 2/ p r i z n á v a proti žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Námestovo zamietol žalobu, ktorou žalobcovia žiadali určiť,
že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, každý v rozsahu 1/2, evidovaných na LV č. XXXX pre
obec a katastrálne územie M. G. ako parcely č. 4405/4 o výmere 165 m2, č. 4405/5 o výmere 24 m2,
č. 4400/34 o výmere 47 m2, č. 4400/39 o výmere 169 m2 a č. 4409/40 o výmere 101 m2. Určenie
vlastníckeho práva žiadali na základe vydržania z dôvodu dlhodobo dobromyseľnej a nerušenej držby

a užívania pozemkov, ako aj titulom daru rodinného domu na základe darovacej zmluvy z 21. 08. 2000.
Súd žalobu zamietol s odôvodnením, že nebol preukázaný nadobúdací titul, ani dobromyseľnosť držby.
Súd právne vec posúdil s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka § 129, § 130, § 132, §
134. O trovách konania rozhodol vzhľadom na úspech účastníkov v konaní a ust. § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom zástupcu podali odvolanie
žalobcovia 1/, 2/. Poukázali na ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP a žiadali, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok ako vecne i právne nesprávny podľa § 388 CSP zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel
a súčasne rozhodol aj o trovách konania. K veci uviedli, že manželia C. chceli spornú plochu (dnes
5 parciel) nadobudnúť kúpou v roku 1968. Existujúca a nesporná písomná zmluva nebola zapísaná
do katastrálnej evidencie, preto nastúpilo vydržanie na strane manželov C.. V dobrej viere v držbe
pokračovali aj bratia T. vzhľadom aj na testament p. C. z 05. 01. 2000. Poukázali na ust. § 129 a §
130 OZ, v zmysle ktorých držiteľom veci je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou a oprávneným je
vtedy, ak so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný v tom, že vec mu patrí. Pri pochybnostiach

sa predpokladá, že držba je oprávnená. Odvolatelia poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo 117/1994, 2Cdo 271/2007, 5Cdo 260/2008. Zdôraznili, že do roku 2012 nikto a žiadnym
verifikovateľným spôsobom nespochybnil dobromyseľnú držbu predmetných 5 parciel vnútri oploteného
areálu, pritom žiadnym spôsobom v teréne nevyznačených. Existuje doklad z 10. 04. 1976 o tom, žemanželia C. kúpili od p. I. D., seniora v roku 1968 plochu (v rámci manželmi C. oploteného pozemku pri
ich rodinnom dome). Je pravdou, že p. P. D. písomne dňa 12. 02. 1996 vyjadrila v kontexte predmetného
predaja „pásu zeme“ istú svoju nevôľu, ale nie voči predaju, no voči nedoriešeniu chodníka o šírke cca

1 m po celej dĺžke spomenutého pásu. Súdne spory treba vždy a za každých okolností vnímať prizmou
spravodlivosti. V tomto prípade o to viac, že ide o jedno zo základných Ústavou garantovaných práv -
právo vlastniť majetok. Dom a priľahlú oplotenú plochu nerušene užívali manželia C. a potom bratia T.,
pričom platili aj daň z nehnuteľností. Súd prvej inštancie však ignoroval žalobcami predložené dôkazy
a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (vôbec nepochopil,

o ktorých parcelách a o ktorých konkrétnych plochách a kde konkrétne v teréne situovaných je v spore
reč) a k svojim chybným tvrdeniam priviazal nesprávne právne posúdenie veci.

3. K podanému odvolaniu sa prostredníctvom zástupcu vyjadrili žalovaní 1/, 2/. Napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie považujú za vecne správny, vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci.
Prvoinštančný súd riadne a vyčerpávajúcim spôsobom svoje rozhodnutie odôvodnil, pričom správne

poukázal aj na relevantnú judikatúru, či už najvyššieho súdu alebo krajského súdu. So závermi žalobcov
sa žalovaní vôbec nestotožňujú. Tiež spomínané rozhodnutia v odvolaní nemožno aplikovať na prípad
riešený súdom prvej inštancie. Žalobcovia sa vôbec nezmienili o tom, že v roku 2011 a 2013 uzatvárali
kúpne zmluvy, na základe ktorých nadobudli spoluvlastnícky podiel na sporných nehnuteľnostiach, čo
vyvracia ich tvrdenie o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva formou vydržania. Je vylúčená ich

dobromyseľnosť. Argumentovali tým, že žalobcovia 1/, 2/ nepreukázali platný titul, na základe ktorého
by mohla začať dobromyseľná držba, či už ich alebo aj manželov C.. Pre založenie dobrej viery nestačí
iba užívanie a ohradenie nehnuteľností a ani právne neperfektná písomná zmluva v čase, kedy zákon
jednoznačne vyžadoval pre platnosť takéhoto právneho úkonu jej registráciu štátnym notárstvom. Pokiaľ
žalobcovia 1/, 2/ poukazovali na notárske osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva vydané v prospech

manželov I. a S. C. notárom JUDr. Zbojom pod N 950/95, Nz 136/99 ohľadom sporných pozemkov,
ktoré ale neboli zapísané do katastra nehnuteľností, tak práve v tejto súvislosti nemožno hovoriť o
dobromyseľnosti počas celej vydržacej doby, pretože dobrá viera bola narušená práve vedením sporov,
ktoré mali prebehnúť v čase plynutia vydržacej doby, a to na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.
6C/1001/1993, resp. na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 3C/112/1997. K založeniu dobrej viery

nemohlo dôjsť ani neskôr okolo roku 2000, kedy už po darovaní domu žalobcom 1/ a 2/ začali medzi
žalobcami a žalovanými nezhody. Žalovaní žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil a zaviazal žalobcov k náhrade trov odvolacieho konania.

4. Vo svojom vyjadrení žalobcovia nesúhlasili s vyjadrením žalovaných k podanému odvolaniu, pričom

trvali na svojich predchádzajúcich prednesoch.

5. Obdobne vo svojom vyjadrení žalovaní sa pridržiavali svojich prednesov, opakovane poukázali na
skutočnosť, že žalobcovia v roku 2011 a 2013 kupovali podiely „svojich“ nehnuteľností.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v intenciách ust. § 379 až § 381 CSP
a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. V danom prípade zo spisu prvoinštančného súdu, preskúmavaného rozsudku a podaného odvolania

vyplynulo,žežalobcoviasadomáhaliurčeniavlastníckehoprávaknehnuteľnostiamoznačenýmvžalobe
z titulu vydržania. Toto odôvodnili tým, že bratia T. sa považujú za vlastníkov nielen rodinného domu
číslo súpisné XXX v Obci M. G., ktorý získali darovacou zmluvou zo dňa 21. 08. 2000, ale aj priľahlých
pozemkov, ktoré dlhodobo dobromyseľne, nerušene a výlučne užívajú. Žalobcovia poukazovali na to,
že užívateľmi celej plochy sa stali manželia C. už v roku 1968 až 1973, z toho derivovane tvrdili, že

obaja žalobcovia sú v úplnom rozsahu oprávnenými vlastníkmi inkriminovaných pozemkov v kat. úz.
M. G.. Označené pozemky začali manželia C. užívať najneskôr v roku 1973 (po kolaudácii ich domu) a
uvedené plochy nerušene užívali do smrti p. J. C. v novembri 1999, resp. do uskutočnenia daru zo strany
jeho manželky A. C. v auguste 2000. Bratia T. potom naďalej taktiež nerušene a dobromyseľne užívali
predmetné plochy do marca 2015. Vtedy žalovaní manželia Y. im oznámili, že sa považujú za ideálnych

spoluvlastníkov parciel v rozsahu 1/2. Časť sporných nehnuteľností zakúpili kúpnymi zmluvami z roku
2013 v rozsahu 5/12 z celku a 1/12 z celku. Uvedené transakcie sa stali len pre „papierové“ potvrdenie
existujúceho vlastníctva bratov T. (získané pokračovaním v dobromyseľnej držbe po manželoch C.).
Súd tiež zistil, že v roku 1968 mala byť uzatvorená kúpna zmluva. Z vtedajšieho vlastníka I. D., st.prešlo vlastníctvo aj sporných nehnuteľností na manželov C.. Táto zmluva však zaregistrovaná nebola.
NáslednemanželiaC.čiastočnedarovacouzmluvouačiastočnetestamentárnemalipreviesťvlastníctvo
domu, ako aj príslušných pozemkov na bratov T..

8. Podľa § 134 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak
ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak
ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom
vlastníctva,alebokveciam,ktorémôžubyťlenvovlastníctveštátualebozákonomurčenýchprávnických

osôb.

9. Citované ustanovenie upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom.
Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po
zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec

dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera - dobromyseľnosť je podľa
platnej úpravy daná so zreteľom na všetky okolnosti. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť
vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva
je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť alebo ak tu
výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je,

stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom
vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu
vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba
a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby. Posúdenie, či držiteľ je
aleboniejedobromyseľný,trebahodnotiťvždyobjektívneanieibazosubjektívnehohľadiska(osobného

presvedčenia) účastníka a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú
možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol
mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno
hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný.
Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva (vydržaním) bola zavedená novelou Občianskeho zákonníka

vykonanou s účinnosťou od 01. 04. 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie
bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo
možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb.
účinnou od 01. 01. 1992 boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva
k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred januárom

1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda
držiteľ pozemku spĺňal k 01. 01. 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu 10 rokov a zároveň
bol držiteľom oprávneným, t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok
patrí, nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním. V súvislosti s takýmto spôsobom
nadobudnutia vlastníckeho práva je vždy potrebné skúmať nadobúdací titul, plynutie doby oprávnenej

držby a dobromyseľnosť.

10. Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia, ako aj vykonané dokazovanie súdom prvej
inštancie, postupoval súd prvej inštancie správne pri hodnotení jednotlivých dôkazov a podľa názoru
odvolacieho súdu dospel aj k správnemu právnemu záveru. Skutočnosti potrebné pre posúdenie veci

boli vyhodnotené v súlade s ust. § 195 CSP a so skutkovými a právnymi závermi sa odvolací súd
stotožnil a na tieto v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol zistený rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220

CSP zdôvodnil. Pokiaľ teda v odvolaní žalobcovia uviedli, že prvoinštančný súd vec nesprávne právne
posúdil, resp. nedostatočne zistil skutkový stav, odvolací súd dospel k záveru, že uvedené rozhodnutie
je správne a taktiež správne bolo aj právne posúdenie veci s poukazom na jednotlivé ustanovenia
Občianskeho zákonníka. V tomto prípade žalobcovia poukazovali na to, že predmetné nehnuteľnosti
dlhodobo a nerušene užívali manželia C., resp. následne žalobcovia - bratia T.. Je nepochybné, čo

nepopreli ani žalobcovia, že do roku 2000 užívala nehnuteľnosti p. C., ktorá časť svojho majetku
previedla na žalobcov darovacou zmluvou, resp. závetom. V žalobe však žalobcovia žiadajú určiť, že
vydržali predmetné nehnuteľnosti, nikde však neuviedli, aký má byť na vydržanie ich titul, tiež neuviedli,
kedy začala plynúť vydržacia doba, kedy skončila, resp. z akého dôvodu boli dobromyseľní držitelia, keďv roku 2013 časť podielov „vydržaných“ nehnuteľností opätovne kupovali. Z ich opísania skutkového
stavu nie je zrejmé, čo malo byť titulom pre domnienku, že sa stali vlastníkmi nehnuteľností (darovanie,
dedenie), ako aj to, od čoho odvíjali, že každý sa stal spoluvlastníkom v 1/2. Pokiaľ sa spoluvlastníkmi

nehnuteľností mali stať po roku 2000, už vôbec nie je zrejmé, akým spôsobom tieto nehnuteľnosti
mali nadobudnúť (neformálne), keď u nich možno jednoznačne predpokladať vedomosť o tom, že
nehnuteľnosti sa nadobúdajú písomnou zmluvou a pre nadobudnutie vlastníctva je potrebný vklad do
katastra nehnuteľností.

11. Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že prvoinštančný súd správne rozhodol, keď
žalobu v celom rozsahu zamietol a takéto rozhodnutie odvolací súd ako vecne správne potvrdil, pretože
ani v odvolacom konaní (v odvolaní) žalobcovia neuviedli žiadne iné skutočnosti, s ktorými by sa už
neoboznámil a nevysporiadal v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie.

12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 CSP v spojení s

§ 255 ods. 1 CSP a žalovaným, ktorí mali úspech v odvolacom konaní, priznal náhradu trov v celom
rozsahu.

13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval

v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).